Syndróm vyhorenia u sociálnych pracovníkov: Príčiny, prejavy a prevencia

V súčasnosti sa stále viac poukazuje na dopad vykonávania pomáhajúcich profesií na psychické a fyzické zdravie jedinca. Oblasť sociálnej práce patrí z hľadiska vzniku a rozvoja syndrómu vyhorenia k najrizikovejším.

Čo je to syndróm vyhorenia?

Syndróm vyhorenia (burnout) je stav celkového vyčerpania nášho organizmu - duševného i fyzického, ktorý je výsledkom dlhodobého procesu. Ide o stav psychického vyčerpania z dlhodobého chronického stresu. Vyhorenie je spôsobené nerovnováhou medzi nasadením v súkromnom alebo v pracovnom živote a schopnosťou regenerovať sily. Dlhodobo podávaný vysoký výkon môže viesť k tomu, čo odborníci označujú ako pracovné vyhorenie. Môže sa týkať ľudí v každom veku, ako žien, tak aj mužov.

Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie je to fenomén spojený s nezvládnutým pracovným stresom. Syndróm vyhorenia znižuje produktivitu a berie energiu, takže jedinec pociťuje čoraz väčšiu beznádej, vyčerpanie a bezmocnosť. Stáva sa cynickejší a nie je v stave plniť bežné úlohy. Negatívne účinky syndrómu vyhorenia sa prenášajú do každej oblasti života - vrátane domova, práce a spoločenského života. Vyhorenie môže tiež spôsobiť dlhodobé zmeny v tele, ktoré vás urobia zraniteľnými voči chorobám.

Syndróm vyhorenia nie je to isté ako depresia, hoci depresia je častým následkom. Pri hromadení emočného stresu zohrávajú hlavnú úlohu faktory spojené s prácou. Vyhorenie je postupný proces. Nenastane zo dňa na deň. Príznaky a symptómy sú spočiatku jemné, no postupom času sa zhoršujú. Ak budete dávať pozor a aktívne znižovať stres, môžete zabrániť veľkému zrúteniu.

Päť štádií vyhorenia

1. Fáza medových týždňov: Táto fáza prichádza s energiou a optimizmom.
2. Nástup stresu: Fáza medových týždňov sa vytráca a začínate pociťovať stres. Obdobia, keď prevládne stres, sú častejšie. Na začiatku tejto fázy si všímajte akékoľvek fyzické alebo duševné príznaky. Pri dokončovaní úloh môžete ľahšie začať strácať sústredenie alebo byť menej produktívny.
3. Chronický stres: Stres sa stane trvalejším alebo chronickým. Ako tlak stúpa, stres bude pravdepodobne neustále ovplyvňovať vašu prácu. Obvyklé sú pocity apatie, nedokončenie práce načas, meškanie do práce alebo prokrastinácia počas úloh. Sociálne sa môžete stiahnuť z bežných pracovných rozhovorov, alebo sa môžete nahnevať a nadávať na spolupracovníkov.
4. Kritická fáza: Dosiahnete svoj limit a už nemôžete fungovať tak, ako by ste normálne fungovali. Problémy v práci vás začnú pohlcovať do takej miery, že nimi budete posadnutý. Občas sa tiež môžete cítiť otupený a zažiť extrémne pochybnosti. Fyzické príznaky sa stanú intenzívnejšie, čo vedie k chronickým bolestiam hlavy a žalúdočným problémom.
5. Úzkosť a depresia: Ak sa syndróm vyhorenia nelieči, môže sa stať súčasťou vášho každodenného života a nakoniec viesť k úzkosti alebo depresii. Môžete tiež začať pociťovať chronickú duševnú a fyzickú únavu, ktorá vám bráni pracovať.

Prejavy syndrómu vyhorenia

Syndróm vyhorenia je stav, ktorý sa prejavuje celkovou únavou až vyčerpanosťou organizmu, poklesom celkovej energie, stratou nasadenia, nadšenia a motivácie k práci. Medzi ďalšie príznaky patrí:

• Dlhodobá únava a vyčerpanosť: Chronická únava, ktorá neustupuje ani po dostatočnom spánku či oddychu. Človek sa cíti fyzicky aj psychicky vyčerpaný, jeho energia je na minime a aj bežné denné úlohy mu pripadajú ako obrovská námaha.
• Cynizmus a emocionálne dištancovanie: Strata záujmu o prácu, negatívny postoj, nezmyselnosť práce. Emocionálne dištancovanie od kolegov, nedostatok empatie, podráždenosť a netrpezlivosť. Pocit, že snaha nemá žiadny význam a práca nie je ocenená.
• Problémy s koncentráciou a pamäťou: Neschopnosť sústrediť sa, zabúdanie dôležitých informácií, problémy s dokončovaním úloh, zvýšená roztržitosť a častejšie chyby.
• Emocionálna nestabilita: Silné výkyvy nálad, podráždenosť, prehnané emocionálne reakcie na bežné situácie, úzkosť, frustrácia, ktorá môže prerásť do depresie.
• Strata motivácie a pokles pracovného výkonu: Postupná strata chuti pracovať, úlohy sa zdajú náročné, klesá produktivita, odkladanie povinností, vyhýbanie sa novým výzvam.
• Fyzické ťažkosti: Bolesti hlavy, tráviace ťažkosti, chronické napätie v svaloch, nespavosť, oslabený imunitný systém a náchylnosť na choroby.

Faktory prispievajúce k vyhoreniu u sociálnych pracovníkov

Vykonávanie profesie sociálneho pracovníka sa často opisuje a vníma ako ideálny stav nevyhnutnej pomoci klientovi v ťažkej životnej situácii. Levická a Mrázová (2004) uvádzajú, že sociálny pracovník by sa mal zaujímať o ľudí, chcieť pomáhať a mať úctu k životu. Náročnosť pomáhajúcej profesie sociálnej práce vyplýva z jej osobitnej pozície vo vzťahu ku klientovi, kde súčasťou profesionálneho výkonu práce je participácia na riešení jeho problémov (Raková, Bednarek, 2015).

V tejto súvislosti Barnett a Cooper (2009) uvádzajú, že pracovníci pomáhajúcich profesií sú veľmi často ohrozovaní nadmerným stresom a syndrómom vyhorenia. Poskytujú pomoc druhým, aj keď ich vnútorné a vonkajšie zdroje môžu byť preťažené. Mann (2004) dodáva, že v dôsledku intenzívnej práce s emóciami klienta trpia pomáhajúci pracovníci tiež únavou z pomáhania v podobe sekundárnej traumy.

Sekundárna trauma

Sekundárna trauma reprezentuje zástupnú stresujúcu skúsenosť, ktorá je výsledkom pôsobenia vyrozprávaného príbehu o traume niekým, kto ju priamo prežil (Cunningham, 2003). Taktiež môže vzniknúť na základe priamej pomoci pri stresujúcej udalosti, napríklad v podobe krízovej intervencie po hromadnej autonehode. Napriek tomu, že sociálny pracovník nie je priamo v role obete závažnej udalosti, môže mať táto udalosť klienta na neho rovnaký dopad. Dôsledkom toho môže na sebe pociťovať prejavy sekundárnej traumy v podobe desivých snov, pocitov bezmocnosti alebo častých myšlienok na situáciu klienta.

Nadmerný stres, vyhorenie a prežívanie sekundárnej traumy majú vplyv na zdravotný stav jedinca, nastáva nárast emocionálneho vyčerpania a pocitov úzkosti (Redeke, Mahoney, 2000). Ovplyvnená môže byť celková kvalita života a súčasne aj spokojnosť v práci, výkonnosť a efektivita práce sociálnych pracovníkov.

Ďalšie faktory súvisiace s prácou

• Nadmerná pracovná záťaž: Neustále veľké množstvo úloh, krátke termíny a vysoké nároky.
• Nedostatok kontroly nad prácou: Neschopnosť ovplyvniť pracovnú náplň, spôsob vykonávania úloh alebo rozhodnutia.
• Nedostatočné ocenenie a podpora: Pocit, že práca nie je uznávaná, nedostatok spätnej väzby alebo finančného ohodnotenia.
• Konflikty na pracovisku a toxické prostredie: Negatívna atmosféra, konflikty s kolegami, nespravodlivé zaobchádzanie.
• Nejasné očakávania a neustále zmeny: Nejasne definované úlohy, kompetencie, ciele a neustále sa meniace pravidlá.

Faktory spojené so životným štýlom a osobnými charakteristikami

• Nerovnováha medzi prácou a osobným životom: Nedostatok času na oddych, rodinu či koníčky.
• Vysoké očakávania a perfekcionizmus: Príliš vysoké nároky na seba, snaha byť dokonalý.
• Nenaplnené očakávania: Môžu viesť k nespokojnosti a frustrácii.

Výskum syndrómu vyhorenia u sociálnych pracovníkov

Výskumná štúdia mapovala možný výskyt negatívnych dôsledkov vykonávania pomáhajúcej práce v populácii sociálnych pracovníkov. Zamerala sa na faktory ako vnímaný stres, syndróm vyhorenia a sekundárna trauma. Sústredila sa aj na otázku, či dĺžka praxe súvisí s nárastom negatívnych dôsledkov vykonávania pomáhajúcej profesie.

Výskumný súbor pozostával zo 193 sociálnych pracovníkov zamestnaných v zariadeniach sociálnych služieb a zariadeniach zriadených za účelom sociálno-právnej ochrany detí a kurately. Jednotlivé zariadenia boli vyberané náhodne, na základe elektronického generovania tak, aby boli proporcionálne zastúpené sociálne zariadenia z jednotlivých krajov Slovenska. Priemerný vek respondentov bol 41,7 (SD = 9,89). Na výskume participovalo 22 mužov a 171 žien. Priemerný počet odpracovaných rokov praxe bol 12,37 (SD = 9,50).

Metodika

• Maslachovej dotazník vyhorenia (MBI): Použitý na snímanie možnosti vyhorenia. Pozostáva z 22 položiek rozdelených do troch faktorov: emocionálne vyčerpanie (MBI-EV), depersonalizácia (MBI-D) a osobné uspokojenie (MBI-OU). Vnútorná konzistencia: vyčerpanie 0,83, depersonalizácia 0,85, osobné uspokojenie 0,75.
• Škála vnímaného stresu (PSS): 10-položková škála na hodnotenie globálneho subjektívneho vplyvu stresu a neočakávaných udalostí v priebehu posledného mesiaca. Vnútorná konzistencia: 0,73.
• Dotazník Profesionálnej kvality života (PROQoL): Použitý na posúdenie prežívania sekundárnej traumy (faktor PROQoL-STS).

Výsledky výskumu

Hodnoty priemerného výskytu negatívnych javov pomáhania u oslovených sociálnych pracovníkov sú opísané v tabuľke 1.

Sledoval sa vzťah dĺžky praxe a výskytu negatívnych javov spojených s vykonávaním profesie sociálnej práce. Tento vzťah bol zistený len u sekundárneho traumatického stresu a faktora vyhorenia MBI-osobné uspokojenie. Konkrétne bola zistená pozitívna, slabá a signifikantná korelácia medzi dĺžkou praxe a sekundárnou traumou (rs = 0,15, p = 0,04). Tiež sa ukázalo, že s narastajúcim počtom odpracovaných rokov stúpa aj miera osobného uspokojenia (rs = 0,16, p = 0,03).

Pri grafickom zobrazení údajov o výskyte emocionálneho vyčerpania, depersonalizácie a sekundárnej traumy v priebehu odpracovaných rokov si môžeme všimnúť, že ich priemerná hodnota v závislosti od dĺžky praxe kolíše. Emocionálne vyčerpanie je pomerne kritické do troch rokov praxe a opätovne môže stúpať po 20 rokoch praxe. Podobne je to aj so sekundárnou traumou, ktorá je na grafe zvýšená v prvých piatich rokoch praxe, a opätovne sa zvyšuje po 20-25 rokoch pomáhania. Obdobie od 5 do 20 rokov praxe môže byť vo výskyte negatívnych javov plynúcich z pomáhania miernejšie.

Výsledky ukazujú, že oslovení sociálni pracovníci uvádzajú zvýšenú mieru vnímaného stresu a záťaže. Sociálni pracovníci okrem toho prežívajú priemernú mieru sekundárneho traumatického stresu, avšak s narastajúcim počtom odpracovaných rokov sa ohrozenie sekundárnou traumou zvyšuje. Miera sekundárneho stresu v priebehu dĺžky odpracovaných rokov pravdepodobne kolíše, vyskytujú sa isté kritické obdobia, kedy by pracovník mohol byť náchylnejší na rozvoj sekundárnej traumy.

Za zaujímavé zistenie pokladáme vzrastajúcu mieru osobného uspokojenia (MBI-OU) s dĺžkou praxe, ale najmä so zvyšujúcim sa vekom sociálneho pracovníka. Osobné uspokojenie (MBI - OU) hovorí o vnímanej kompetencii riešiť problémy klientov a pozitívne ovplyvňovať ich život. Celková miera osobného uspokojenia je nadpriemerná, čo je v prípade ohrozenia vyhorením veľmi dobrý ukazovateľ. To potvrdzuje aj znížená miera nezáujmu o klienta v podobe depersonalizácie. Okrem toho bolo zistené, že sociálni pracovníci prežívajú zníženú mieru emocionálneho vyčerpania a práve naopak, hodnotia, že majú dostatok síl na výkon svojej profesie.

V ohrození syndrómu vyhorenia sú však mladí sociálni pracovníci s praxou do päť rokov, ktorí vykazujú vysoké hodnoty depersonalizácie a emocionálneho vyčerpania. To môže súvisieť s ich nenaplnenými očakávaniami, či s nečakanými záťažovými situáciami plynúcimi z povolania. Malach, Jackson (1981) vypracovali normy na hodnotenie miery vyhorenia. Na základe nich naše výsledky potvrdili všeobecne nízku mieru ohrozenia syndrómom vyhorenia u sociálnych pracovníkov. Je možné, že práve zvyšujúca sa prax, vek a viera sociálnych pracovníkov v svoju odbornosť a pracovné kompetencie úspešne pomôcť klientovi tvoria účinný faktor ochrany pred vyhorením.

Typy syndrómu vyhorenia

Odborníci identifikovali niekoľko rôznych typov syndrómu vyhorenia spojeného s pracovným stresom, ktoré sa líšia podľa príčin, prejavov a spôsobov, akými človek na stres reaguje. Každý typ vyhorenia má svoje špecifiká, no všetky vedú k fyzickému, emocionálnemu a mentálnemu vyčerpaniu.

• Vyhorenie z preťaženia (Overload burnout): Najčastejší typ, vzniká pri dlhodobom preťažení prácou a snahe o vysoký výkon za každú cenu.
• Vyhorenie z nedostatočného ocenenia (Under-challenged burnout): Prejavuje sa u ľudí, ktorí sa v práci cítia nedocenení, nevyužití alebo ich práca prestala dávať zmysel.
• Zanedbané vyhorenie (Neglected burnout): Vzniká, keď človek ignoruje prvé varovné príznaky vyhorenia alebo ich neberie vážne, a naopak, cíti sa byť nekompetentný a neschopný držať krok s povinnosťami.
• Chronické vyhorenie (Habitual burnout): Stáva sa súčasťou životného štýlu človeka a udržiava sa dlhodobo, často vedie k úzkostiam alebo depresii.

Iné formy vyhorenia

• Vyhorenie na materskej: Postihuje rodičov, ktorí sa dlhodobo starajú o svoje deti bez dostatočného oddychu a podpory.
• Vyhorenie z opatrovania (Caregiver burnout): Vyskytuje sa u ľudí, ktorí sa dlhodobo starajú o chorých, starších či zdravotne postihnutých rodinných príslušníkov.
• Študentské vyhorenie: Trpia ním tí, ktorí sú pod veľkým akademickým tlakom.
• Vyhorenie z aktivizmu a angažovanosti: U ľudí, ktorí sa angažujú v dobrovoľníckych činnostiach, ak majú pocit, že ich úsilie nemá dostatočný dopad.
• Vzťahové vyhorenie: Partnerské vzťahy môžu byť zdrojom veľkej emocionálnej záťaže.

Ako predchádzať vyhoreniu a ako sa z neho dostať?

Ak ste v neustálom strese, cítite sa bezmocní a úplne vyčerpaní, možno ste na ceste k vyhoreniu. Ak si nie ste istí, čo presne aktuálne prežívate, je dôležité klásť si otázky o svojom stave a neváhať vyhľadať odbornú pomoc.

Prevencia a zvládanie vyhorenia

Pracovné vyhorenie je diagnóza, ktorou môže trpieť každý zamestnanec, ktorý nevie, ako zvládať stres. Pomôcť predchádzať tejto diagnóze môžu aj zamestnávatelia vytváraním priateľskej atmosféry na pracovisku, primeranými pracovnými podmienkami, primeranou odmenou za odvedenú prácu a aktivitami, ktoré vedú k lepšiemu zvládaniu stresu a utužovaniu kolektívu. Mimo hrozby vyhorenia je zamestnanec, ktorý cíti spokojnosť s tým, ako sa mu v práci darí, ako je odmeňovaný, ako ho vnímajú nadriadení, ako vychádza s kolegami.

Kľúčom je včasná diagnostika a uvedomenie si problému. Ak sa vám podarilo definovať, čo presne u vás spustilo syndróm vyhorenia, je to prvý krok k tomu, aby ste sa z neho dostali. Potrebujete nevyhnutne pauzu od spúšťača problému.

• Dajte stop tomu, čo vás vyčerpáva: Zmena je nutná. Odíďte z práce, prípadne sa pozhovárajte so svojím zamestnávateľom o možnosti nástupu na dlhodobú dovolenku (sabatikal). Ak sa problém v zamestnaní dá riešiť rozhovormi s kolegami alebo konštruktívnymi riešeniami, skúste ich prebrať spoločne v kolektíve. Ak ide o iné oblasti života, napríklad vzťah, starostlivosť o blízkeho, výchova detí - porozprávajte sa o tom s terapeutom a členmi rodiny.
• Zmeňte spôsob práce a života: Ak sa po krátkom oddychu vrátite do rovnakého stresujúceho režimu, môžete rátať aj s návratom bezmocnosti a únavy. Skúste prehodnotiť priority, stanoviť si hranice (naučte sa povedať „nie“ nadmernému zaťaženiu), a vytvoriť si zdravšiu rutinu s pravidelnými prestávkami a lepším plánovaním práce.
• Zamerajte sa na veci, ktoré vám prinášajú radosť: Pripomeňte si, čo vám kedysi robilo radosť - hobby, čas s blízkymi, cestovanie alebo jednoducho len oddych bez výčitiek. Návrat k drobným radostiam môže byť prvým krokom k znovuzískaniu energie.
• Cvičte a hýbte sa: Fyzická aktivita je jedným z najefektívnejších spôsobov, ako pomôcť telu a mysli zotaviť sa z vyhorenia. Nájdite pohyb, ktorý vám vyhovuje a ktorý vás nebude ešte viac stresovať (denné prechádzky, jóga, strečing).
• Všímajte si emócie: Emócie sú informácie o tom, ako sa v živote máme. Ak sme podráždení, nespokojní, unavení, nahnevaní, smutní, môžeme sa pri týchto emóciách zastaviť a pýtať sa, odkiaľ sú. Každá takáto nepríjemná emócia je špičkou ľadovca nejakej našej nenaplnenej potreby.
• Starostlivosť o telo a dušu: Telesné a duševné zdravie sú spojené nádoby. Ak nemáme pokryté základné potreby - jedlo, pitný režim, spánok, zdravý pohyb, nevyhnutne sa to musí prejaviť aj v práci.

Vyhľadanie pomoci

Pomoc v najširšom zmysle slova môže predstavovať to, že sa niekomu zdôveríme. Priznáme, že nevládzeme, neteší nás naša práca, že to vplýva na naše vzťahy, na naše fyzické zdravie a na celkovú životnú spokojnosť. Aj rozhovor s naším všeobecným lekárom môže byť vhodnou prvou voľbou, ktorá pomôže pomenovať problém. Cielene si môžeme pre pomoc ísť k psychológovi, ktorý vie byť nápomocný napríklad aj pri nastavovaní si nových užitočnejších návykov umožňujúcich udržať si work-life balans. Niekedy je však potrebná aj dlhodobejšia psychoterapeutická starostlivosť, pretože syndróm vyhorenia je možno akýmsi dôsledkom nášho vzťahu k sebe samému.

tags: #socialny #pracovnik #vyhorenie