Sociálny pracovník v práci s rodinou: Komplexný prístup a výzvy

Rodina je základnou bunkou spoločnosti a predstavuje kľúčové prostredie pre vývoj a život človeka. Pre sociálneho pracovníka, ktorý s rodinou pracuje, je tento pojem nesmierne dôležitý, nakoľko to, čo ovplyvní jednotlivca, sa prenesie aj na ostatných členov rodiny. Preto je nutné rodinu chápať ako jeden celok. Sociálna práca s rodinou sa zameriava na obnovu sociálneho fungovania prostredníctvom rodinného systému a na obnovu sociálneho fungovania rodiny ako celku.

Definícia a význam rodiny

Pôvodný význam slova "rodina" znamenal spoločenstvo ľudí, ktorí žijú pod jednou strechou, podliehajú jednej autorite a dodržujú stanovené pravidlá. V súčasnej legislatíve, konkrétne v novelizovanom zákone o rodine č. 36/2005 Z.z., je manželstvo definované ako zväzok muža a ženy vzniknutý na ich dobrovoľnom a slobodnom rozhodnutí za účelom vytvoriť trvalé a harmonické spoločenstvo, ktoré zabezpečí riadnu výchovu detí. Manželstvo je rovnoprávny vzťah s dodržiavaním vzájomného rešpektu, dôstojnosti, pomoci, spoločnej výchovy detí a vytvorenia zdravého rodinného prostredia.

Veľký sociologický slovník definuje rodinu ako spoločnú domácnosť, ktorá je zložená z rodičov a ich vlastných, respektíve adoptovaných detí. Tvorí uzatvorenú, malú intímnu skupinu, v ktorej prevažujú dôverné osobné kontakty, spoločné záujmy a značný stupeň solidarity. V nedávnej minulosti sa v odbornej literatúre objavovalo množstvo definícií, napríklad, že rodina vznikla predovšetkým z potreby ochraňovať svoje potomstvo, učiť, vzdelávať a pripravovať ho na život (Matejček, Z., 1994).

Súčasní autori definujú rodinu ako druh inštitúcie, ktorá má nenahraditeľný význam pre vývoj a život človeka. Okrem uspokojovania psychických, sociálnych a fyzických potrieb poskytuje rodina zázemie, ktoré je potrebné na spoločenskú sebarealizáciu. Rodina je zdroj vzorov správania do ďalšieho života a studnicou skúseností. Je významným činiteľom socializácie a dáva dieťaťu prvé a veľmi silné skúsenosti do života. Dieťa v rodine vidí správanie sa druhých, spoluprácu, vzájomnú pomoc, postoje a názory, ako aj hodnoty otca a matky. Táto rodina začleňuje dieťa do spôsobu života, učí ho sociálnym požiadavkám a normám.

Rodinu môžeme vnímať ako sociálne významný článok medzi človekom a spoločnosťou, a preto má význam pre človeka a aj celú spoločnosť. Pre človeka je dôležité, v akej rodine žije, a pre spoločnosť je dôležité, z akých rodín sa skladá (Keller, J., 2008). Podľa Laca (Laca, 2011) rodina tvorí dôležitú súčasť života každého človeka. Vo svojej podstate je formou stáleho spolužitia osôb, ktoré sú spojené manželskými, partnerskými, pokrvnými, ako aj adoptívnymi zväzkami. Rodina má svoje korene v minulosti a jej smerovanie je do budúcnosti. Má pre spoločnosť nezastupiteľný význam, a to starostlivosťou o svojich starých a chorých členov, ktorým robí nenahraditeľnú službu, a venovaním sa mladej generácii, ktorej otvára dvere do života.

Typológia a funkcie rodiny

Za posledné tri desaťročia slovenská rodina prešla v dôsledku transformačných procesov v spoločnosti významnými zmenami. Došlo k odklonu od tradícií, najmä v tom zmysle, že rodina a rodičovstvo už nie je spájané striktne s manželstvom. Mladí ľudia prehodnocujú priority, a to najmä vo voľbe rodičovstva verzus profesijnej dráhy. Rozvod je často chápaný ako jedno z riešení v prípade nezhôd partnerov. V súčasnej dobe sa neúplná rodina už nepovažuje za nevítaný aspekt, dochádza k dezintegrácii rodiny, tzn. vzájomná podpora členov rodiny sa dostáva do konfliktu s nárokmi na osobnú nezávislosť.

Súčasný obraz slovenskej rodiny na základe „Sčítania obyvateľov v roku 2021“ predstavuje štatistický úrad. K 1. januáru 2021 bolo na Slovensku 1 436 078 rodín - rodinných domácností, čo predstavuje 60 % zo všetkých cenzových domácností. V nich žije takmer 4,2 milióna obyvateľov, t.j. v rodinných domácnostiach žije 80 % obyvateľov, ktorí deklarovali k 1. januáru 2021 svoj pobyt na území Slovenska. Do týchto rodín sú zahrnuté úplné rodiny (tvorené rodinami manželských párov a rodinami kohabitujúcich párov) a neúplné rodiny (tvorené osamelými otcami/matkami s dieťaťom/deťmi).

Typy rodín na Slovensku (stav k 1. januáru 2021)

Väčšina rodín sú rodiny s deťmi. Z rodín založených manželstvom bolo 38,1 % bez detí a 61,9 % s deťmi. Z rodín založených kohabitáciou bolo 37,7 % bez detí a 62,3 % s deťmi. Neúplné rodiny tvoria druhú najpočetnejšiu skupinu rodín s početnosťou takmer 357,2 tisíca.

Pozornosť bola venovaná aj alternatívnym formám rodinného spolužitia. Zdrojom zmien v rodine sú vplyvy, ktoré spôsobujú diverzifikáciu foriem rodinného spolužitia, ako napr. životné udalosti, ale najmä trvalosť vzťahu, skorá a častá predmanželská skúsenosť v oblasti sexuálneho života, odsúvanie rodičovstva, vyšší dôraz na materiálne hodnoty, snahy o udržanie individuálnej slobody či kariérne ašpirácie. V rámci posledných desaťročí sa etablovala alternatívna rodina, ktorá vznikla rozpadom biologických rodín na základe nového partnerského vzťahu. Tento typ rodiny poznáme aj pod názvom rekonštruovaná, prípadne doplnená, znovu založená alebo aj nevlastná rodina. Predstavuje najkomplikovanejšiu sieť rodinných vzťahov. Skladá sa z rodičov a aspoň jedného dieťaťa, ktoré má priamy príbuzenský vzťah len k jednému rodičovi, no zároveň sa v takomto type rodiny môžu nachádzať aj spoločné deti zo súčasného vzťahu. Týchto rodín bolo zistených 48 950. Väčšiu časť takýchto rekonštruovaných spolužití tvoria rodiny založené manželstvom (27 202) a menšia časť pripadá na kohabitujúce páry (21 748). V tomto type rodiny sa členovia stretávajú s viacerými problémami, čo môže viesť k traume detí a aj rodičov.

Základné funkcie rodiny

Ak má spoločnosť fungovať, musí plniť svoje základné funkcie a to isté platí aj v rodine. Medzi základné funkcie rodiny patria:

• Výchovná
• Ekonomická
• Biologicko-reprodukčná
• Emocionálna
• Ochranná
• Socializačná

Každá z týchto funkcií je svojim spôsobom špecifická a rodiny sa v jej rámci snažia naplniť konkrétnu úlohu. Všetky funkcie sú vzájomne prepojené, dopĺňajú sa a tvoria jeden celok - jednu rodinu. Okrem týchto základných funkcií je možné stretnúť sa aj s hedonistickou, hodnotovo-orientačnou a regeneračnou funkciou rodiny.

Kríza a poruchy rodiny

Kríza rodiny znamená stále sa stupňujúce zmeny v štruktúre rodiny alebo v plnení klasických rolí, ktoré vyvolávajú obavy o blížiacom sa zániku rodiny ako sociálnej inštitúcie. Vedie k zmene spôsobov správania sa, či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle. Najčastejšími spúšťačmi kríz sú časový stres, zdravotné a finančné problémy. Kríza môže vyústiť až k rozpadu rodiny.

Typy kríz v rodine

• Krízy súvisiace s vývinom dieťaťa
• Krízy súvisiace s vývinovými etapami v rodine
• Tranzitórne krízy v rodine
• Krízy vyvolané poruchami osobnosti a správania sa jedného či viac členov
• Krízy súvisiace s náhlymi životnými udalosťami v živote dieťaťa a rodiny
• Krízy súvisiace s manželskou krízou

Porucha rodiny nastáva, keď rodina z nejakého dôvodu a v rôznej miere neplní základné požiadavky a úlohy dané spoločenskou normou a vyjadrené v očakávaní na primerané začlenenie jej členov do spoločnosti. Najčastejšou príčinou poruchy rodiny je narušenie systému jednotlivec - rodina - spoločnosť a ich vzájomná interakcia.

Sociálny pracovník a práca s rodinou

Sociálna práca s rodinou je postavená na myšlienke, že rodičia, deti i rodina ako celok si zaslúžia pomoc. Rodina je priestor, kde sociálny pracovník môže uplatňovať postupy a metódy svojej práce, a to vtedy, keď zistí, že v rodine vznikla situácia, ktorá rodinu poškodzuje alebo ohrozuje.

Kedy sa rodina dostáva do kontaktu so sociálnym pracovníkom?

Sociálny pracovník, ktorého úlohou je pracovať s rodinou, sa s ňou môže stretnúť za rôznych okolností:

• Samotná rodina ho môže vyhľadať, pretože si uvedomuje, že celá rodina alebo jej člen potrebuje odbornú pomoc.
• Inštitúcia, v ktorej je pracovník zamestnaný, ho poverí prácou s rodinou.
• Rodina sa môže dostať k sociálnemu pracovníkovi na podnet inej organizácie, napríklad súdu, školy, lekára.

Najčastejšie sa práca s rodinou realizuje na Úradoch práce, sociálnych vecí a rodiny, kde sú kompetencie sociálnych pracovníkov najväčšie a najúčinnejšie. Dôležitými sú aj Centrum pre deti a rodiny, obce a vyššie územné celky, ako aj neziskový sektor, ktorý má nezastupiteľné miesto pri práci s deťmi a rodinou.

Princípy a metódy sociálnej práce s rodinou

Sociálny pracovník, keď ide pracovať, sa má zamerať na celok a komplexne posúdiť rodinu, zohľadniť hľadisko klienta a hľadisko celého prostredia, v ktorom klient žije a ktoré ho ovplyvňuje. Úlohou sociálneho pracovníka je zvážiť zistené faktory a určiť, ktoré sú kľúčové v súvislosti s danou situáciou. Princípy ľudských práv a sociálnej spravodlivosti tvoria základ sociálnej práce, ktorá tvorí prepojený systém hodnôt, teórie a praxe.

Diagnostika rodiny je jednou z etáp sociálnej práce, v ktorej ide o zisťovanie a hľadanie príčin, v ktorých rolách a funkciách rodina ako klient zlyhala, teda identifikácia problému. Taktiež zisťovanie možností pomoci, stanovenie a definovanie problému. Sociálny pracovník sa zameriava na slabé i silné stránky rodinného fungovania.

Okruhy diagnostiky

• Orientácia na problém: zisťujú sa aktuálne problémy rodiny, rodinné roly a vzťahy, fungovanie rodičov, rodinná komunikácia či spôsoby riešenia konfliktov.
• Orientácia na vnútorné zdroje rodiny: potenciál členov, spôsoby zvládania záťaže, správanie, funkčnosť rodiny.
• Orientácia na vplyv prostredia na rodinný systém: vplyv makro i mikro prostredia na fungovanie rodiny, vzťahy medzi rodinou a okolím.

Metódy diagnostiky

• Rozhovor
• Pozorovanie
• Video home training
• Metóda spoločnej analýzy problémov
• Projektívne techniky
• Návšteva v rodine

Výsledkom diagnostiky je správa o stave rodiny. Následným krokom je vytvorenie plánu starostlivosti o rodinu.

Služby poskytované rodinám

• Krízové služby: sú krátkodobé služby, ktorých cieľom je rýchlo a efektívne zhodnotiť súčasnú situáciu rodiny a poskytnúť čo najrýchlejšiu pomoc. Poskytujú sa v prípade, ak je ohrozené dieťa, dospelý člen alebo pri opätovnom zjednocovaní rodiny po dočasnom odlúčení jedného z jej členov.
• Poradenské služby: neposkytujú sa u rodiny doma, ale v inštitúciách na to špecializovaných, kde rodinám pomáha tím profesionálov.

Ďalšou efektívnou, ale stále málo používanou metódou je supervízia s rodinou. Supervízor môže korigovať neefektívne postupy, ktoré sa vyskytujú v rodine. Slúži na eliminovanie nahromadených a nespracovaných negatívnych emócií, ktoré môžu viesť k jej rozpadu. Taktiež môže overovať správnosť postupov členmi, so skupinou i s rodinou. Supervízia môže byť prevenciou pred nesprávnymi rozhodnutiami, ktoré by mohli negatívne pôsobiť (Bujda, 2022, In: Prohuman). Najúčinnejším spôsobom boja proti sociálno-patologickým javom je prevencia (Bujdová, 2015, s. 25).

Sociálny pracovník a ochrana detí v rozvodových situáciách

Sociálny pracovník zohráva kľúčovú úlohu pri ochrane psychického, fyzického a sociálneho vývinu detí. Náplň jeho činnosti je rozsiahla a zahŕňa situácie ako nechcené dieťa v nemocnici, zanedbávané dieťa v rodine, dieťa bez pomoci v zahraničí, deti vhodné do náhradnej rodinnej starostlivosti, deti s problémovým správaním, páchajúce trestné činy, šikanované deti a mnohé ďalšie. Častokrát je situácia v rodina neriešiteľná a rozvod sa javí pre účastníkov konfliktu ako jediné možné východisko. Ak má dieťa žiť v manželstve s dvomi nespokojnými, večne hádajúcimi sa manželmi, tak je niekedy podľa odborníkov lepšie, ak žije s každým spokojnejším extra.

Kolízny opatrovník a záujmy dieťaťa

Kolízny opatrovník vstupuje do procesu v prípadoch, kedy je situácia v rodine neriešiteľná a rozvod sa javí ako jediné možné východisko. Jeho úlohou nie je podporovať ani zabraňovať rozvodu, ale upozorniť rodičov na dôsledky ich rozhodnutia, najmä na dosah na ďalší život a fungovanie dieťaťa. Kolízny opatrovník nie je advokátom ani jedného z rodičov, ale zástupcom záujmov dieťaťa. Jeho úlohou je chrániť záujmy dieťaťa, čo je často najťažšia úloha. Pre tých, ktorí čelia manželskej kríze a vidia v rozvode riešenie, alebo pre tých, ktorí rozvod prekonali, je dôležité vidieť v celej situácii dieťa, ktoré je najohrozenejšie a je nedobrovoľným účastníkom.

Psychológovia tvrdia, že rozvod je druhou najtraumatizujúcejšou udalosťou v živote človeka, hneď po smrti rodičov a detí. Dieťa zažíva neistotu, strach a často sa nevyzná v tom, čo sa okolo neho deje. Býva vťahované do sporov, ktoré sa ho priamo netýkajú, avšak vyvolávajú v ňom výčitky svedomia a zdanie, že je vinné za to, že rodičia sa hádajú. Prvoradý by mal byť zdravý a pokojný vývoj dieťaťa a eliminovanie bolestného dopadu rozvodu na dieťa. Aj stretávanie sa dieťaťa s druhým rodičom nemá byť pre dieťa traumou a nesmie byť vnímané ani rodičmi ako obeť a utrpenie.

Formy styku s dieťaťom po rozvode

• Voľné pokračovanie rodinného vzťahu: Najoptimálnejšia forma styku po rozvode.
• Dlhší neprerušený pobyt dieťaťa u druhého z rodičov: Výhodná forma styku, ak dohoda nie je možná alebo konflikt pretrváva. Otec a dieťa sa lepšie spolu zžijú, stratí sa fenomén „nedeľných návštev“, spolužitie sa viac priblíži všednému životu. Eliminuje sa možnosť podplácania a budovania „neprirodzene pozitívneho obrazu“ v očiach dieťaťa.
• Striedavá osobná starostlivosť: Najlepšie riešenie, ktoré simuluje stav až do rozpadu rodiny, kedy bolo dieťa pravidelne s obidvomi rodičmi. Dieťa zaznamená minimálnu zmenu v stretávaní sa s rodičmi a zachová si rovnaký vzťah s obidvomi rodičmi. Psychologické výhody takého riešenia sú jasné.

Postup sociálneho pracovníka pri riešení krízových situácií v rodine

Sociálny pracovník sa o krízovej situácii v rodine dozvie na základe návštevy jedného z rodičov na oddelení, z anonymného podania, či z oznámenia konkrétnej inštitúcie - súdu, školy, lekára. Pri každej návšteve či pri pohovore s rodičom dieťaťa sociálny pracovník spisuje záznam, ktorého kópiu na požiadanie poskytne rodičovi. Okrem spísania záznamu, poskytuje rodičovi poradenstvo, prípadne mu pomôže s riešením konkrétnej situácie, napr. spísaním návrhu na určenie či zvýšenie výživného. Sociálny pracovník však nie je advokátom ani jednej zo strán a nespisuje návrhy na rozvod manželstva, ale len návrhy súvisiace s dieťaťom samotným.

Úlohou sociálneho pracovníka, ktorý sa dozvie o probléme v rodine na základe oznámenia inej inštitúcie, je prešetrenie rodinných, bytových a sociálnych pomerov rodičov dieťaťa a záujem rodičov o dieťa. Kolízny pracovník má disponovať čo najväčším množstvom objektívnych informácií, pričom priestor na vyjadrenie má dať obom stranám a prešetriť pomery je potrebné na oboch stranách. Kolízny opatrovník v žiadnom prípade vo svojom vyjadrení nesmie uviesť, že ponecháva rozhodnutie na úvahe súdu, pretože práve on tu zastupuje záujmy dieťaťa, je jeho hovorcom, zástupcom i advokátom a súd je orgánom, ktorý na základe zozbieraných podkladov rozhoduje.

Kolízny opatrovník nie je v pozícii, aby hodnotil dôvody rozpadu vzťahu, či manželstva, vyjadroval sa k postojom a pohnútkam rodičov ohľadom ich budúceho života, ale má objektívne zvážiť možnosti rodiča a jeho schopnosť postarať sa o dieťa bez rozdielu na pohlavie a historické stereotypy. Úlohou kolízneho opatrovníka je zhodnotiť podmienky na jednej a druhej strane a vyjadriť sa jasne, prečo by jeden z rodičov nemohol mať dieťa zverené do svojej starostlivosti. Aj v praxi sa striedavá osobná starostlivosť stáva čoraz bežnejšou a sociálni pracovníci pristupujú k práci zodpovedne a fundovane, bez spoločenských a historických predsudkov.

Osobnostné požiadavky a kompetencie sociálneho pracovníka

Vedomosti sociálneho pracovníka vychádzajú z interdisciplinárneho poňatia sociálnej práce, z filozofického, psychologického, sociologického, etického, politického, právneho, ekonomického a iných prístupov. Sociálny pracovník k svojej činnosti potrebuje mať poznatky o konkrétnej spoločnosti, rozumieť koncepcii vývoja spoločnosti a mať vlastný názor na vývojové trendy spoločnosti.

Osobnostné požiadavky

Sociálny pracovník musí spĺňať osobnostné požiadavky, ako sú napríklad požadovaná úroveň všeobecných a odborných špecializovaných vedomostí a sociálnych zručností. Svojou činnosťou pomáha zlepšovať životnú funkčnosť jednotlivca, skupiny, komunity tým, že prispieva k mobilizácii zdrojov, ktoré sú takémuto riešeniu potrebné, a vychováva jednotlivcov k pocitu zodpovednosti za vlastnú sociálnu situáciu. Osobnosť sociálneho pracovníka sa prezentuje ako ideálny typ jedinca, ktorý disponuje s potrebnými profesionálnymi znalosťami a s pozitívnymi vlastnosťami, v ktorých nesmie chýbať:

• Humánnosť
• Schopnosť pracovať v tíme
• Schopnosť sebainštrumentalizácie
• Iniciatívnosť a dynamickosť
• Morálna integrita
• Sociálne cítenie (empatické chápanie situácie klienta)
• Rešpektovanie súkromia a úcta k životu
• Zásadovosť (rovnosť klientov, sociálna solidarita, diskrétnosť)
• Zmysel pre humor a životný optimizmus

Kompetencie sociálneho pracovníka

• Komunikačné zručnosti: Jazyk sociálneho pracovníka má byť zrozumiteľný a prispôsobený úrovni jazykovej kultúry klienta. Vyjadrovanie musí byť vecné, jasné a prispôsobené stavu klienta.
• Schopnosť práce v tíme a sebainštrumentalizácie: Využívať samého seba ako pracovný nástroj.
• Osobná zaangažovanosť: Zapojiť sa do problémov klientov, mať široké spektrum osobných skúseností, flexibilitu, otvorenosť pri vyjadrovaní citov, postojov, schopnosť mať nadhľad nad problémom. Osobnú zaangažovanosť musí mať pod kontrolou prostredníctvom kognitívnej sebadištancie.
• Podpora a vedenie klienta: Vedieť iniciovať klienta k spolupráci, podporovať ho a viesť ho k samostatnosti. Pomáha klientovi prevziať zodpovednosť za vlastný život, učí ho kontrole vlastného konania, eliminácii správania vedúceho ku konfliktom a vedie ho k realizácii vlastných práv.
• Reflexívna kompetencia: Učiť sa zachytiť a porozumieť procesu myslenia a emočným stavom klienta.
• Sociálna kompetencia: Schopnosť porozumieť vzniku a vývoju určitých sociálnych situácií v ich integratívnej súvislosti s určitým historickým vývojom spoločnosti a vedieť nájsť aj tie skutočnosti, ktoré v prítomnej realite spôsobujú vznik individuálnych problémov klientov.
• Aktívna orientácia na vlastný odborný rast: Základom na dosiahnutie a udržanie kompetencií. Sociálny pracovník je si vedomý dynamiky rozvoja sociálnej práce, jej zmien ako aj zmien klientov, preto je schopný riadiť svoj odborný a aj osobný rast. Využíva aj konzultácie s kolegami, aby problémové situácie zvládal profesionálne a včas a zlepšuje si vlastné profesionálne kompetencie samoštúdiom.

tags: #socialny #pracovnik #v #praci #s #rodinou