Príspevok sa zameriava na poskytovanie sociálnej a zdravotnej starostlivosti zomierajúcim pacientom, vnímajúc túto problematiku z pohľadu sociálnych a zdravotných pracovníkov v zariadeniach poskytujúcich paliatívnu a hospicovú starostlivosť.
Umieranie a smrť patrí k životu a je jeho súčasťou. Nikto by nemal zomierať bez svojich blízkych, či už to sú príbuzní alebo zdravotní a sociálni pracovníci. Paliatívna a hospicová starostlivosť ešte stále patrí medzi pomaly rozvíjajúce sa oblasti na Slovensku a je podceňovaná. Pritom sa okruh pacientov vyžadujúcich paliatívnu a hospicovú starostlivosť každým rokom zvyšuje.
Zo všetkých závažných chorôb predstavujú až 80% onkologickí pacienti. Celkovo cieľovú skupinu pre odbor paliatívnej starostlivosti na Slovensku tvorí minimálne 12 000 pacientov ročne, z nich až 9 000 potrebuje na konci života paliatívnu starostlivosť. Táto skupina ľudí zomiera v zbytočnom fyzickom a psychickom utrpení (Andrášiová, 2002).
Vo vzťahu k umieraniu a smrti sa pokúšame poukázať na niektoré súvislosti v poskytovaní zdravotnej a sociálnej starostlivosti a na možnosť pomoci pri ich riešení prostredníctvom zdravotných a sociálnych pracovníkov.
Paliatívna a hospicová starostlivosť
Paliatívna starostlivosť je profesionálna, holistická a interdisciplinárna a má byť poskytovaná všetkým umierajúcim pacientom bez ohľadu na diagnózu či typ zdravotníckeho zariadenia. Ide o kontinuálnu starostlivosť - od všeobecného prístupu až po špecializovanú disciplínu (O'Connor, 2005).
Cieľom paliatívnej medicíny je dosiahnutie čo najlepšej kvality života chorých a ich rodín, nie predlžovanie života, ale kvalita života. Filozofiou paliatívnej a hospicovej starostlivosti je uspokojiť fyzické, emocionálne, duchovné a informačné potreby ľudí v terminálnom štádiu alebo v život ohrozujúcom ochorení umierajúceho človeka a jeho rodiny (Bommel, 1999).
Hospicová starostlivosť o pacienta začína ešte pred jeho prijatím na hospicové lôžko. Pacient musí vedieť, že bude pokračovať v paliatívnej liečbe a nie v kauzálnej. Práca v hospicovom prostredí vyžaduje od lekárov, sestier a ostatných pracovníkov vysokú odbornosť, samostatnosť, psychickú i fyzickú odolnosť, hlbokú mieru empatie a tolerancie. Ošetrujúci personál je s chorým a s jeho rodinou v kontakte po celú dobu jeho pobytu a tiež pri odchode zo života.
Multidisciplinárny tím v paliatívnej a hospicovej starostlivosti
Zomieranie je fenomén obsahujúci oblasť biologickú, sociálnu, psychologickú a duchovnú. Táto skutočnosť je východiskom pre existenciu multidisciplinárneho tímu, ktorý sa podieľa na ošetrovaní umierajúceho. Najkvalitnejšia je forma starostlivosti o umierajúcich v hospicoch a oddeleniach paliatívnej starostlivosti.
Práca multidisciplinárneho tímu vychádza z celostného (holistického) vnímania človeka, zvlášť v poslednom úseku svojho života, zohľadňujúc jeho potreby bio-psycho-socio-spirituálne. Zdravotnú starostlivosť vykonávajú zdravotníci, ktorí sa starajú o pacienta po stránke biologickej, teda o jeho telo, pohodlie, poskytnutie potravy, zbavenie sa odpadu z vlastného metabolizmu, prísun kyslíka, spánok. Lekári a zdravotné sestry hospicu sú odborníci, ktorí sa špecializujú na liečbu telesných ťažkostí smrteľne chorých.
Sociálnu starostlivosť vykonávajú psychológovia a sociálni pracovníci. Úlohou sociálneho pracovníka je oboznámenie sa so sociálnou situáciou pacienta, podľa ktorej potom navrhuje zníženie alebo úplné odpustenie platby za pobyt v hospicovom zariadení. Spoločný postup lekárov, sestier, psychológa i sociálneho pracovníka pri informovaní pacientov je dôležitý, v podstate ide o tímovú činnosť.
Komunikácia v paliatívnej a hospicovej starostlivosti
Komunikácia s rodinou terminálne chorého predstavuje pre sociálnych a zdravotných pracovníkov veľmi náročnú úlohu. Dostávajú sa do pozície, kedy sa zomierajúci pacient a jeho rodinní príslušníci chcú dozvedieť maximum informácií, a k tomu má kompetenciu len lekár.
Voľná a otvorená komunikácia prináša nielen úľavu, ale aj jasno vo veciach a mala by byť súčasťou práce všetkých zdravotných a sociálnych pracovníkov v zariadeniach, kde sa stretávajú s ľuďmi ťažko a beznádejne chorými. Vzťah sa vytvára a udržuje prostredníctvom komunikácie, ktorá môže byť verbálna aj neverbálna.
Na to, aby bol zdravotný či sociálny pracovník v komunikačných vedomostiach expertom, nestačí len supervízia a spätná väzba. Nutná je i disciplína a sebareflexia, ktorých nácvik často vo vzdelávaní sestier, lekárov a sociálnych pracovníkov chýba. Nácvik vedomostí v komunikácii nestačí, aby došlo k trvalej zmene správania.
Pri podávaní informácií pacienta treba rešpektovať, a ak si nepraje pravdu poznať, tak mu ju nevnucujeme. Nie je vhodné použiť slovo „rakovina“, spojené na verejnosti s nevyliečiteľnosťou, rozkladom, so strastiplným a bolestným zomieraním. Pacient má však právo poznať pravdu a informovaný človek lepšie a spoľahlivejšie spolupracuje.
Mojtová (2010) uvádza, že informovanosť pacienta je veľmi dôležitá, pretože len tak môže pacient prechádzajúci jednotlivými fázami zomierania dospieť k prijatiu, k akceptácii. Je dôležité klásť dôraz na spôsob oznamovania informácií.
Etické aspekty paliatívnej starostlivosti
Pri rozhodovaní v závere života je nevyhnutné riešiť etické otázky. Otázky umierania a smrti sú spojené s osobnými hodnotami a názormi na utrpenie a význam smrti. Paliatívna starostlivosť sa usiluje o zaistenie pohody a kvality života a zdôrazňuje, že pacient si určuje smer starostlivosti sám.
Pri snahe dosiahnuť pohodlie a kvalitu života prostredníctvom starostlivosti orientovanej na pacienta sa často objavujú rozdiely v názoroch, čo je pre pacienta najlepšie. Ide najmä o podávanie množstva morfia, asistovanú samovraždu a podávanie sedatív v závere života. Starostlivosť o týchto pacientov si vždy vyžaduje citlivé zhodnotenie zo strany etickej, právnej a morálnej.
Lekárska etika kodifikovala štyri základné princípy: autonómia (samostatnosť, sebaurčenie), nonmaleficiencia (nepoškodzovanie), beneficiencia (prospech), justicia (spravodlivosť). Kľúčovú úlohu zohráva informovaný súhlas pacienta, ktorý sa uzatvára medzi lekárom a pacientom. Práva pacientov predstavujú významný etický kódex, kde je dôraz kladený na profesionálne partnerstvo.
Významnú úlohu, na Slovensku ešte stále nedocenenú, predstavujú etické komisie ako osobitné poradné orgány vo veciach medicínskej etiky a bioetiky. Etické princípy poskytovania paliatívnej starostlivosti sú založené na uvedomení si skutočnosti, že nevyliečiteľne chorý nie je biologické rezíduum, ktoré by si vyžadovalo anestéziu, resuscitáciu alebo neefektívne predlžovanie života. Ide však o osobu, ktorá je schopná sa integrovať do vzťahov, získavať osobné skúsenosti a osobnostne rásť. Zomieranie v eticko-psychologickom zmysle sa začína vtedy, keď vzniká vedomie, že choroba konkrétneho človeka je perspektívne nezlučiteľná so životom.
Úloha sociálneho pracovníka v domácej starostlivosti
Prepúšťanie z nemocnice je pre mnohých pacientov náročné obdobie. Niektorí z nich sa ocitajú v stave, ktorý im neumožňuje samostatnú starostlivosť o seba v domácom prostredí. V takejto situácii zohráva kľúčovú úlohu sociálny pracovník, ktorý pomáha pacientom a ich rodinám zvládnuť túto náročnú životnú etapu. Sociálna práca tak vhodným spôsobom dopĺňa ošetrovateľskú a medicínsku starostlivosť.
Sociálny pracovník v domácej starostlivosti je odborník, ktorý sa zameriava na riešenie nepriaznivých sociálnych situácií pacientov, ktorí sú prepustení z nemocnice a potrebujú pomoc pri návrate do domáceho prostredia. Jeho úlohou je zabezpečiť, aby pacient mal prístup k potrebnej starostlivosti a podpore, ktorá mu umožní viesť čo najsamostatnejší a najkvalitnejší život.
Ako uvádza Bc. Alena Stehlíková, sociálna pracovníčka vo Fakultnej nemocnici AGEL Skalica, rieši nepriaznivú sociálnu situáciu v rodine hospitalizovaného pacienta. Kovalčíkova (2005, In Mojtová, 2010) uvádza, že cieľom sociálnej práce v zdravotníctve je poskytnúť oporu, podporu, sprevádzanie a pomoc pri zlepšovaní životných možností človeka, ktorý je pre svoju chorobu určitým spôsobom znevýhodnený. Takisto treba zdôrazniť, že práve v zdravotníckom zariadení sa často odkryjú latentné problémy, ako je napríklad týranie a zanedbávanie dieťaťa, nevyhovujúce sociálne prostredie, závislosť na alkohole, drogách a podobne.
Činnosti sociálneho pracovníka v domácej starostlivosti
Práca sociálneho pracovníka v domácej starostlivosti je veľmi rôznorodá a závisí od individuálnych potrieb pacienta. Medzi jeho hlavné úlohy patrí:
- Identifikácia a posúdenie potrieb pacienta: Sociálny pracovník zisťuje, aké sú potreby pacienta v oblasti starostlivosti, bývania, financií, sociálnych kontaktov a iných oblastiach života.
- Plánovanie a koordinácia starostlivosti: Na základe posúdenia potrieb pacienta sociálny pracovník vypracuje individuálny plán starostlivosti, ktorý zahŕňa konkrétne kroky a opatrenia na zabezpečenie potrebnej pomoci. Koordinuje spoluprácu s rodinou, zdravotníckymi zariadeniami, sociálnymi službami a ďalšími relevantnými inštitúciami.
- Poskytovanie poradenstva a informácií: Sociálny pracovník poskytuje pacientovi a jeho rodine poradenstvo a informácie o možnostiach starostlivosti, sociálnych službách, finančnej pomoci a ďalších relevantných témach.
- Zabezpečovanie prístupu k sociálnym službám: Sociálny pracovník pomáha pacientovi získať prístup k potrebným sociálnym službám, ako sú napríklad opatrovateľská služba, domáca ošetrovateľská starostlivosť, denné stacionáre, zariadenia pre seniorov a iné.
- Pomoc pri riešení finančných problémov: Sociálny pracovník poskytuje poradenstvo v oblasti dávok (dávka sociálnej pomoci, nemocenské dávky, invalidné a starobné dôchodky) a peňažných príspevkov (napr. peňažný príspevok na osobnú asistenciu, na kúpu pomôcky, na kompenzáciu zvýšených výdavkov).
- Podpora a sprevádzanie: Sociálny pracovník poskytuje pacientovi a jeho rodine emocionálnu podporu a sprevádza ich počas náročného obdobia. Pomáha im zvládať stres, prekonávať prekážky a dosahovať ciele, ktoré si stanovili.
Riešenie konkrétnych situácií sociálnym pracovníkom
Nepriaznivú situáciu hospitalizovaného pacienta, ktorý nie je schopný postarať sa o seba sám a tento stav bez pomoci iných nie je schopný už zvládnuť, začne na podnet personálu nemocnice alebo príbuzných riešiť sociálny pracovník. Prvoradé je zapojiť do starostlivosti najbližšiu rodinu, prípadne známych a spolubývajúcich, ktorí tvoria prirodzené prostredie pacienta.
Keď si rodina nevie rady alebo pomoc príbuznému odmietne, poskytuje sociálny pracovník poradenstvo a intervenciu v oblasti ďalších možností, napríklad umiestnenie do zariadení sociálnych služieb. Inokedy je dostačujúce, aby bolo o klienta postarané formou domácej ošetrovateľskej starostlivosti alebo opatrovateľskej služby. Vo všetkých uvedených prípadoch sociálny pracovník poskytuje cenné rady a navrhuje súvisiace opatrenia.
S orgánmi štátnej správy a samosprávy komunikuje sociálny pracovník pri riešení nepriaznivej situácie akou je napr. absencia bývania u klienta. Nezriedka sa treba obrátiť na neziskové subjekty, akými sú neziskové organizácie a charitatívne združenia (napr. útulky, nocľahárne).
Spoluprácu s oddelením sociálno-právnej ochrany detí (oddelenie úradu práce) a s orgánmi činnými v trestnom konaní si vyžadujú situácie neželaných skutočností zistených u detí, akými sú napr. prítomnosť návykových látok v krvi, stopy po násilí na tele, tehotenstvo u maloletých.
Dôležité vlastnosti sociálneho pracovníka
Pre túto prácu sú nevyhnutné určité vlastnosti a zručnosti. Komunikatívny, empatický, citlivý ale asertívny prístup sú pre túto činnosť asi najpodstatnejšie. Sociálny pracovník by mal byť:
- Empatický: Schopný vcítiť sa do situácie pacienta a jeho rodiny a porozumieť ich pocitom a potrebám.
- Komunikatívny: Schopný jasne a zrozumiteľne komunikovať s pacientom, jeho rodinou, zdravotníckym personálom a ďalšími odborníkmi.
- Asertívny: Schopný presadzovať záujmy pacienta a jeho práva.
- Organizačný: Schopný plánovať a koordinovať starostlivosť a zabezpečovať prístup k potrebným službám.
- Flexibilný: Schopný prispôsobiť sa meniacim sa potrebám pacienta a jeho situácii.
- Trpezlivý: Schopný pracovať s pacientmi, ktorí majú rôzne problémy a potreby.
- Diskrétny: Schopný zachovávať dôvernosť informácií o pacientovi.
Výsledky prieskumu a budúcnosť sociálnej práce v domácej starostlivosti
Cieľom prieskumu bolo získať informácie z oblasti zdravotnej a sociálnej starostlivosti, vnímania problematiky umierania a smrti a komunikácie medzi pracovníkmi a klientmi. Predmetom práce je zdravotná a sociálna starostlivosť poskytovaná zomierajúcim klientom vo vybraných zariadeniach (Detský hospic Plamienok v Bratislave, Hospic sv. Bernadetky v Nitre a Onkologický Ústav sv. Alžbety v Bratislave).
Ako uvádza Dobríková - Porubčanová (2005), ak sa pozeráme na pacienta ako na mnohodimenzionálneho človeka, ktorý má psychickú, duchovnú a sociálnu dimenziu, musíme teda chápať to, že ak bude na človeka niečo pôsobiť, tak sa to odrazí na všetkých jeho dimenziách.
Zistili sme, že väčšina z participantov zažila vo svojom živote osobnú skúsenosť so smrťou, na základe ktorej vznikol záujem a túžba pomáhať smrteľne chorým ľuďom. Väčšina pracovníkov vnímala smrť ako prirodzenú súčasť života, ktorá je prechodom do večnosti. Podľa zistení takmer všetci participanti nášho prieskumu veria v Boha, čo ovplyvňuje samotné vnímanie a postoj k umieraniu a smrti a tiež prístup k zomierajúcim klientom v zariadení.
Efektívnu komunikáciu medzi pracovníkmi, umierajúcimi klientmi a ich rodinami a poskytovanie informácií považujeme za veľmi dôležitú súčasť kvalitnej starostlivosti. Zistili sme, že väčšina participantov je za citlivé poskytnutie všetkých informácií o diagnóze a prípadnej prognóze, pretože nejasnosť v diagnóze má vplyv na psychický stav klienta.
Z analýzy sa nám potvrdilo, že je veľmi potrebné vytvárať v zariadeniach plány k zlepšeniu komunikačných vedomostí, zaviesť supervíziu, častejšie semináre a vzdelávacie programy. Zistili sme, že efektívna komunikácia súvisí s vedomosťami, ktoré pracovníci z paliatívnej oblasti majú. Preto je veľmi potrebné ďalšie doplňujúce vzdelávanie.
Pod zdravotnou starostlivosťou si všetci participanti predstavujú ošetrovateľskú starostlivosť a tiež sprevádzanie klienta. Úlohou lekára je poskytovanie informácií, ordinovanie liekov, liečba a tiež sprevádzanie, podobne ako pri úlohe zdravotnej sestry, kde je podľa participantov dôležitá nielen ošetrovateľská starostlivosť, ale tak isto sprevádzanie zomierajúceho. Zistenia zároveň poskytujú odpoveď, že ošetrovateľská starostlivosť o zomierajúcich ľudí je veľmi dôležitá, no bez spojenia so sociálnou starostlivosťou nie je kompletná. Na druhej strane ešte stále nie je u nás vytvorený časový priestor pre sprevádzanie chorých a ich blízkych aj zdravotníkmi.
Ako z odpovedí vyplýva, tak aj väčšina našich participantov je za presadenie sociálnej práce, ktorú považujú za veľký prínos do zdravotníctva. Sociálny pracovník si nemá nárokovať na miesto zdravotného pracovníka, no aby však mohol významne prispieť k zlepšeniu kvality života umierajúceho človeka a jeho rodiny, musí mať aspoň základné vzdelanie v oblasti zdravotníctva, aby tak mohol pochopiť súvislosti. Možnosť byť zomierajúcemu nablízku a pomáhať mu umožňuje sprevádzajúcemu poznať jedinečnosť každého človeka.
Pri zisťovaní vnímania budúcnosti v paliatívnej a hospicovej starostlivosti, sme zistili, že je potrebné ďalšie vzdelávanie pracovníkov v paliatívnej a hospicovej oblasti a vyššie platové ohodnotenie. Vzdelávanie a získavanie nových vedomostí v oblasti hospicovej starostlivosti je veľmi dôležité.
Je potrebné prijať národnú stratégiu paliatívnej starostlivosti a vytvoriť národný strategický dokument pre oblasť paliatívnej a hospicovej starostlivosti, zabudovať ho do nášho systému. Takýmto spôsobom zabezpečiť potrebné finančné prostriedky, aby sa tak zvýšil počet hospicových zariadení pre deti a dospelých a aby sa zvýšila dostupnosť využívať tieto služby starostlivosti pre čo najväčší počet pacientov a ich rodín, k čomu je potrebná vládna podpora. Pre rozvíjanie paliatívnej a hospicovej starostlivosti na Slovensku je veľmi dôležité vytvoriť spoluprácu medzi hospicmi, paliatívnymi oddeleniami.
tags: #socialny #pracovnik #v #domacej #starostlivosti