Etické princípy a pomáhajúci vzťah v sociálnej práci s klientom

Sociálna práca je neoddeliteľnou, integrálnou súčasťou spoločnosti, ktorá sa neustále dostáva do každej oblasti života človeka. Bez etiky by sociálna práca nemohla byť sociálnou prácou v žiadnom z jej spôsobov jestvovania. Etické princípy sú fundamentálne štandardy správania, od ktorých závisia mnohé iné štandardy a súdy. Sú nevyhnutnou normou v myšlienkovom systéme, ktorý utvára základ pre morálne uvažovanie v tomto systéme.

Tento článok pojednáva najmä o etických princípoch profesie, mnohé z nich môžu byť inými autormi považované za teoretické princípy (napr. holistický prístup, empowerment), niektoré za právne predpoklady výkonu profesie (napr. rešpektovanie ľudských práv, ochrana súkromia a osobných údajov).

Etika a morálka v sociálnej práci

Pojem etika má svoj pôvod v starogréckom slove „ethos“, čo znamená mrav, obyčaj, zvyk. Gluchman (1994, s. 3-4) charakterizuje etiku ako humanistickú náuku, ktorá sa zaoberá „skúmaním mravných aspektov konania, správania a rozhodovania mravného subjektu. Predmetom etiky môžu byť mravné aspekty života jednotlivca, sociálnej skupiny, prípadne národa, spoločnosti, atď. Na základe toho môže byť etika delená na individuálnu etiku a sociálnu etiku“.

Jankovský (2003, s. 22) ju zas definuje ako „filozofickú vedu o správnom spôsobe života, vychádzajúc z racionálnych prístupov a snažiacu sa nájsť, poprípade i zdôvodniť spoločné i všeobecné základy, na ktorých morálka (predmet etiky) stojí“.

Morálka (z latinského „mos“ - pôvodne vôľa, potom mrav, predpis, zákon, vlastnosť, charakter, vnútorná podstata) je systém regulátorov ľudského správania, ktoré je založené na rozlíšení správneho a nesprávneho, schopnosti rozlíšiť dobro a zlo a v týchto intenciách konať - a ich transformácia do oblasti hodnôt, noriem, vzorov, postojov a jednania (Matoušek, 2003, s. 21-22).

Predmetom etiky je teda morálka hodnotiaca ľudské správanie z hľadiska dobra a zla, a to porovnávaním so svedomím človeka. Vo výkone pomáhajúcich profesií svedomie predstavuje veľmi dôležitý ukazovateľ a možno ho vnímať ako podstatnú zložku mravnosti umožňujúcu človeku morálne hodnotiť svoje konanie, a to pred i po čine. V rámci neho sa uplatňuje i sebahodnotenie. Okrem neho sú to ďalšie princípy, s ktorými sa pomáhajúci pracovník stretáva. Je to sloboda, ktorá je predpokladom morálneho správania a je spojená s možnosťou voľby, a tým i prijatie zodpovednosti (Jankovský, 2003).

Profesionálna etika a etický kódex

Formulovanie etického kódexu patrí v súčasnosti medzi základné požiadavky profesionality a je jednou z charakteristík pomáhajúcich profesií. S vedomím, že samotný etický kódex nemôže garantovať etické správanie, ktoré vychádza z individuálnej zodpovednosti sociálnych pracovníkov, má jeho formulovanie veľký význam pre profesiu sociálna práca, profesionálov pracujúcich v nej, ako aj užívateľov sociálnych služieb.

V súčasnosti je možné považovať za aktuálny medzinárodný etický kódex sociálnej práce spoločný dokument IFSW/IASSW Etika v sociálnej práci - vyhlásené princípy prijatý v roku 2004. Na Slovensku bude od 1. októbra 2015 platný nový Etický kódex sociálnych pracovníkov a asistentov sociálnej práce. V ňom stojí, že „etické povedomie je zásadnou súčasťou profesionálnej činnosti sociálneho pracovníka a asistenta sociálnej práce. Jeho schopnosť a záväzok k etickému konaniu je základným aspektom kvality služieb sociálnej práce“. Okrem toho sa v ňom uvádza, že „sociálna práca je dynamicky sa rozvíjajúcou profesiou, založenou na hodnotách, akými sú sociálna spravodlivosť, ľudská dôstojnosť a dôležitosť medziľudských vzťahov“.

Väčšina profesií má etiku zakotvenú v etických kódexoch. „Spolu s právnymi, najmä procesnými normami, administratívnymi predpismi a etiketou sú etické kódexy významným vodidlom praxe, ktoré členovia profesií rešpektujú, dôverujú im a ktoré svojou psychologickou účinnosťou prospejú k identite profesie“ (Tokárová et al., 2002, s. 295). Tokárová (et al., 2002) ďalej uvádza, že neznamená len jeho uznanie, ale treba zohľadňovať všeobecné ľudské mravné hodnoty, pretože morálny profil sociálneho pracovníka založený na všeobecných etických hodnotách je predpokladom zmyslu pre ľudskosť a pre zvnútornenie noriem kódexu vo vlastnom svedomí. Nijaký etický kódex tiež nemôže obsiahnuť všetky problémy, preto by sa v nich mali aktualizovať aj rolové normy, aby obsiahli čo najširší záber etických rizík.

Úlehla (1996) taktiež konštatuje, že profesionálnu etiku nie je možné vymedziť nijakým kódexom. Tento je potrebný hlavne pri prvom kontakte a nahliadnutiu do problematiky etického hodnotenia práce. Do profesionálneho výkonu práce sa však premieta pracovníkov postoj k životu, ľuďom, preto je otázkou etiky zaoberať sa aj potrebami, ktoré v sebe pracovník nesie. Kopřiva (2006) sa domnieva, že pri práci so starými, chudobnými, osamelými a postihnutými ľuďmi vôbec veľa záleží na životnej filozofii pomáhajúceho. Dodržiavanie etického kódexu v sociálnej práci stojí na osobnosti sociálneho pracovníka, ktorý je „prvým a základným vkladom do vlastnej profesie. Je integrujúcim prvkom rôznych spôsobov foriem a prístupov práce s klientom, pričom každý z nich vyzdvihuje význam osobnosti pracovníka z profesionálneho i ľudského hľadiska“ (Oláh, Schavel, 2006, s. 59).

Medzinárodné etické kódexy

Tokárová (et al., 2002) uvádza, že v sociálnej práci začal pôsobiť ako základ, východisko jednotlivých národných etických kódexov Medzinárodný etický kódex pre profesionálnych sociálnych pracovníkov spracovaný v roku 1976 Medzinárodnou federáciou sociálnych pracovníkov, ďalej ako vzor pôsobil kódex Anglickej asociácie sociálnych pracovníkov, ktorý sa zameral na vzťah sociálneho pracovníka ku klientovi. Podnetným bol aj etický kódex americkej Národnej asociácie sociálnych pracovníkov platný od júna 1980, ktorý obsahuje šesť hlavných oblastí, a to správanie sociálneho pracovníkov vo všeobecnosti, jeho etická zodpovednosť ku klientovi, kolegom, profesii, zamestnávateľovi a spoločnosti (Gluchman, 1994).

„V súčasnej dobe medzinárodne platná Deklarácia etických zásad, ktorá bola prijatá v roku 1994, vychádza z etického kódexu prijatého IFSW v roku 1976 (Matoušek, 2003, s. 41). Deklarácia etických princípov sociálnej práce predkladá deväť základných etických zásad, a to:

• brániť a podnecovať nezávislosť konania klienta,
• obraňovať jeho rovnoprávnosť, ktorá spočíva v oslobodení od represií a podradných životných podmienok,
• zabraňovať akémukoľvek spôsobu diskriminácie,
• rešpektovať ľudské práva a demokraciu,
• zaručovať ochranu a integritu klienta,
• pracovať s klientom za jeho aktívnej spoluúčasti,
• dávať možnosť jeho sebaurčeniu, teda dobrovoľnosti v rozhodovaní,
• odmietanie akéhokoľvek násilia,
• pracovať s osobnou zodpovednosťou aj bez etických princípov (Tokárová et al., 1997).

Súčasťou etického kódexu sociálnej práce „by mali byť potrebné kroky pre zaistenie bezpečnosti klienta, ochrany pomáhajúceho, aj ochrany profesionálneho statusu sociálnej práce (Oláh, Schavel, 2006, s. 108).

Princípy etického kódexu sociálneho pracovníka

Tokárová (et al., 2002) sa domnieva, že model etického kódexu sociálneho pracovníka by mal zohľadňovať tieto princípy a normy:

• Profesionálne vedomosti, zručnosti a skúsenosti používať v prospech všetkých členov obce a komunity.
• Profesionálnu zodpovednosť uprednostňovať pred osobnými záujmami, uplatňovať ju pri dodržiavaní štandardnej úrovne služieb, zároveň uplatňovať jednotu emocionálneho nasadenia, ale i potrebnú mieru citového odstupu, aby sociálny pracovník mohol efektívne riešiť problém a vykonávať intervencie.
• Sociálny pracovník by mal vnímať vlastnú nedokonalosť vo svojej práci a snažil sa o zlepšenie stavu. Uskutočňovať sebareflexiu nedostatkov, hľadať cesty na ich prekonanie, v prípade nezdaru požiadať o výmenu plnenia úloh konkrétneho prípadu.
• Uplatňovať zmysel pre tímovosť a spoluprácu, ak práca a intervencie jednotlivca nestačia.
• Vážiť si klientov, rešpektovať ich osobnosť, chrániť dôstojnosť a práva, porozumieť im, nenanucovať vlastné hodnotenie, ponechať klientovi možnosť sebaurčenia, možnosť zúčastňovať sa na rozhodovaní a stanovení služieb, nepripustiť nijaké násilie a diskrimináciu.
• V správaní voči klientom a komunikácii s nimi byť taktní, slušný, zdvorilý, vytvárať vzťah plný dôvery, a tým vytvárať pocit istoty a bezpečia. Prejavovať o klientov trvalý záujem.
• Dodržiavať zásadu diskrétnosti, dôvernosti informácií o klientoch, zverejňovať ich len s ich súhlasom, výnimočne bez súhlasu v čase nebezpečenstva alebo ohrozenia.
• Získavať sponzorskú podporu, získať verejnosť na spoluprácu.
• Zabraňovať zbyrokratizovaniu služieb, čím by sa potlačil ich humánny cieľ.
• V poskytovaní sociálnych služieb podporovať formy a metódy akceptujúce etnické a kultúrne odlišnosti, netolerovať a prekonávať predsudky založené na pôvode, rase, spoločenskom postavení, statuse, pohlaví, sexuálnej orientácii, veku, zdravotnom postihnutí, presvedčení, prínosu pre spoločnosť.
• Na pracovisku vytvárať podmienky umožňujúce dodržiavať tieto princípy profesionálnej etiky sociálneho pracovníka.

Holistický prístup a sociálna spravodlivosť

Holistický prístup je zásadným princípom súčasnej sociálnej práce a je ním táto disciplína naplnená ako celok.

Najmä na globálnej úrovni bol princíp sociálnej spravodlivosti rozpoznaný ako zásadný v posledných dvoch definíciách sociálnej práce (IFSW / IASSW, 2000; 2014), ako aj v medzinárodnom etickom kódexe (IFSW / IASSW, 2004). Etický kódex sociálneho pracovníka a asistenta sociálnej práce (2015) identifikoval sociálnu spravodlivosť ako kľúčovú hodnotu, podobne ako aj iné národné etické kódexy (napr. americký, britský, kanadský a pod.). Usiluje sa zaistiť všetkým ľuďom prístup k potrebným informáciám, službám a zdrojom, rovnosť príležitostí a účasť na procese rozhodovania. Sociálny pracovník a asistent sociálnej práce prispieva k odstráneniu prejavov a príčin sociálnej nespravodlivosti, diskriminácie, útlaku a bariér podporujúcich sociálne vylúčenie. Angažuje sa o dosiahnutie sociálnej zmeny, sociálneho rozvoja a sociálnej inklúzie, zvlášť v prospech zraniteľných a utláčaných jednotlivcov a skupín ľudí.

Pod sociálnou spravodlivosťou v širšom poňatí možno síce chápať akýkoľvek distribučný model, zahŕňajúci všetky relevantné spoločenské vzťahy (vrátane statusových práv, uznania menšinovej identity, ochrany životného prostredia a pod.), no pod týmto pojmom sa v užšom zmysle zvykne rozumieť doslova „ekonomická spravodlivosť“, v ktorej ide predovšetkým o problematiku spravodlivého rozdelenia nedostatkových materiálnych hodnôt.

Zásluhová starostlivosť vs. spravodlivosť podľa potrieb

Blaha (In Mátel et al., 2012) pri vysvetľovaní podstaty sociálnej spravodlivosti rozlišuje „zásluhovú starostlivosť“ a „spravodlivosť podľa potrieb“.

Zásluhový koncept spravodlivosti

V zásluhovom koncepte spravodlivosti má byť ohodnotenie jednotlivca úmerné jeho vynaloženému výkonu, teda „každému to, čo mu patrí“. Jednotlivec je odmeňovaný na báze jeho vlastných kvalít, resp. zásluh, a to bez ohľadu na iných jednotlivcov či na celok spoločnosti. Pritom bytostne záleží na kvalite výkonu, pretože schopnejší majú byť podľa spravodlivosti výkonu „po zásluhe“ spravodlivo odmenený. Podľa „zásluhovej spravodlivosti“ treba prisúdiť každému toľko, koľko si „zaslúži“, a teda tým, ktorí sú schopnejší, prisúdime pochopiteľne viac, prípadne všetko. Predpokladom pre tento koncept sú základné požiadavky:

1. spravodlivé je to, čo človek získal v súlade so súčasne platným právom a trhovým mechanizmom;
2. spravodlivé je zožať ovocie svojej práce;
3. spravodlivosť by mala odrážať morálne zásluhy.

Koncept spravodlivosti podľa potrieb

Na druhej strane koncept „spravodlivosti podľa potrieb“ upozorňuje na skutočnosť, že je nevyhnutné brať do úvahy aj menej schopných jednotlivcov (nech už je kritériom kvality, resp. schopnosti trh alebo čokoľvek iné) a voči nikomu by sa teda nemalo pristupovať tak, aby daný človek stratil dôstojnosť či dokonca samotnú možnosť prežiť. Táto intuícia vychádza najmä z chápania spravodlivosti ako rovného prístupu a prebúdza sa v ľuďoch predovšetkým vo vyhrotených situáciách, pri pohľade na utrpenie chudobných a hladujúcich. Povedané zjednodušene, ak niekto „spravodlivo“ dospel k miliardám a iní „spravodlivo“ umierajú od hladu, „spravodlivé“ to nie je. V tomto prípade nestačí „zásluhová spravodlivosť“, naopak, ponúka sa „výsledkový“ princíp sociálnej spravodlivosti, motivovanej kritériom potrieb. Kľúčom k spravodlivému rozdeleniu materiálnych statkov teda v tomto prípade nie je kritérium zásluh, resp. výkonu, ale potrieb, resp. solidarity. Zmyslom tohto poňatia spravodlivosti je vyrovnanie spoločenských podmienok pre všetkých jednotlivcov, alebo aspoň zabezpečenie dôstojného minima pre prežitie každého ľudského tvora. „Spravodlivosťou podľa potrieb“ zákonite vyžaduje redistribučnú (prerozdeľovaciu) politiku vzhľadom na potreby jednotlivcov. Základom konceptu potrieb je totiž vo všeobecnosti hodnota solidarity (v zmysle nerecipročného prevodu). Znamená to, že ide o prevody od silnejších ku slabším, napr. od bohatých k chudobným, od zdravých ku chorým, od osôb v produktívnom veku k dôchodcom a pod. Podstatou je naplnenie základných ľudských potrieb bez ohľadu na to, či si to človek zaslúži, alebo nie.

Ľudské práva a dôstojnosť

Medzi sociálnou spravodlivosťou a ľudskými právami jestvuje úzke prepojenie. Podľa Blahu (In Mátel et al., 2012, s. 63) „v samej podstate pojmu sociálna spravodlivosť možno analyticky vystopovať koncept ľudských práv, keďže základným predpokladom spravodlivého rozdelenia sa stáva požiadavka, aby každá ľudská bytosť mala zabezpečené materiálne podmienky na dôstojný život. Princípy dodržiavania ľudských práv a rešpektovania ľudskej dôstojnosti každej osoby bez rozdielu patria medzi zásadné požiadavky sociálnej práce. Takmer všetky etické kódexy sociálnej práce, vrátane medzinárodného kódexu IFSW / IASSW (2004) túto skutočnosť explicitne reflektujú. Podobne aj obe globálne definície sociálnej práce (IFSW / IASSW, 2000; 2014). K ním sa v ostatnom období pridal aj nový slovenský etický kódex (2015). Ľudskú dôstojnosť identifikoval ako jednu z kľúčových hodnôt profesie. V centre pozornosti sociálneho pracovníka má stať jednotlivec so svojimi neodňateľnými, nezrušiteľnými a nepremlčateľnými právami, ktoré prislúchajú každému človeku od narodenia až po smrť. Človek má určité základné ľudské práva a tie nemožno porušiť v mene žiadneho vyššieho dobra. Inými slovami, nemožno obetovať jedného človeka v záujme iného človeka ani celej spoločnosti (Blaha In Mátel et al., 2012).

Každému človeku, nezávisle od jeho fyzického, psychického a sociálneho stavu, prináleží neodňateľná dôstojnosť, zakladajúca jeho nevýslovnú hodnotu (Mátel, 2012, s. 140). Pretože je sociálna práca založená na rešpekte k hodnote a dôstojnosti všetkých ľudí a na právach, ktoré z toho vyplývajú, majú sociálni pracovníci podporovať a chrániť fyzickú, psychickú, emocionálnu a duchovnú integritu a blaho každého človeka (IFSW, 2004, č. 4.1). Hodnota jedinca je nadradená všetkému ostatnému. Osoba je postavená vyššie než sú záujmy inštitúcie alebo akékoľvek hmotné hodnoty (Havránková, In Matoušek, 2008, s. 68).

Úlohou sociálneho pracovníka nie je posudzovať mravnú úroveň klienta (sociálny pracovník nie je kňaz ani kazateľ). Nie je profesionálne obviňovať klienta, že „si za to môže sám“ a pod., ale ho akceptovať. Akceptácia je schopnosť sociálneho pracovníka zachovať ku klientovi rešpekt, hoci sa tento prejavuje rizikovým správaním. Je založená na bezpodmienečnom rešpektovaní človeka ako človeka. Ľudské práva možno chápať jedine tak, ak ich aplikujeme univerzálne, t. j. na každého človeka. Pretože ak hovoríme o nejakom „práve“, ktoré niekto má a iný zas nemá, potom už nehovoríme o „práve“, ale o „privilégiu“ niektorých ľudí. K pojmu „právo“ logicky prináleží „rovnosť“ všetkých ľudí, a teda zrušenie privilégií (Blaha In Mátel et al., 2012).

Dôležité medzinárodné dokumenty o ľudských právach

Sociálny pracovník by mal poznať dôležité medzinárodné dokumenty, ktoré sa venujú ľudským právam, aby ich princípy mohol uplatňovať v každodennej práci s klientmi.

Organizácia Spojených národov (OSN)

• Všeobecná deklarácia ľudských práv (1948)
• Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (1966)
• Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (1966)
• Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (1966)
• Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (1979)
• Dohovor proti mučeniu a inému krutému, neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu či trestaniu (1984)
• Dohovor o právach dieťaťa (1989)
• Medzinárodný dohovor o ochrane práv všetkých migrujúcich pracovníkov a členov ich rodín (2004)
• Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím (2006)

Rada Európy (RE)

Pre oblasť sociálnych práv treba upriamiť pozornosť predovšetkým na Európsku sociálnu chartu, ktorú v roku 1961 prijala Rada Európy (v roku 1996 bola revidovaná). Medzi základné oblasti, ktorými sa charta zaoberá, patria:

• Bývanie: právo na primerané a cenovo prístupné bývanie; úsilie o zníženie počtu bezdomovcov.
• Zdravie: prístupná zdravotná starostlivosť, ochrana materstva, ale aj zdravé životné prostredie.
• Vzdelanie: bezplatné základné a stredoškolské vzdelanie.
• Zamestnanie: spravodlivé pracovné podmienky, zákaz detskej práce, právo na štrajk.
• Právna a sociálna ochrana: právo na sociálne zabezpečenie, sociálnu pomoc a sociálne služby, právo na ochranu pred chudobou a sociálnym vylúčením, právna ochrana rodiny.
• Pohyb osôb: právo na spojenie rodiny.
• Nediskriminácia: právo mužov a žien na rovnaké zaobchádzanie.

Európska únia (EÚ)

• V roku 1989 únia prijala tzv. Sociálnu chartu Európskej únie (oficiálne pod názvom Európska charta základných sociálnych práv zamestnancov), ktorá zaväzovala členské štáty ku konkrétnym záväzkom v oblasti ochrany sociálnych práv v rámci spoločného európskeho trhu (napr. právo na spravodlivú mzdu, sociálnu ochranu, právo pracovníkov na spoluúčasť, právo na ochranu zdravia a bezpečnosti pri práci, právo mužov a žien na rovné zaobchádzanie a pod.). Sociálna charta EÚ sa stala súčasťou Zmluvy o EÚ (tzv. Maastrichtskej zmluvy), ktorá vstúpila do platnosti v roku 1993.
• Možno ešte významnejšou sa v rámci EÚ stala Charta základných práv a slobôd Európskej únie, ktorá v sebe zahŕňa ochranu občianskych, politických aj sociálnych práv ako celku. Charta je prostredníctvom Lisabonskej zmluvy právne záväznou pre všetkých 28 členských štátov EÚ. To platí aj pre tie kapitoly charty, ktoré sa konkrétne venujú sociálnym právam.

Všeobecná deklarácia ľudských práv

Prvým a najvýznamnejším ľudsko-právnym dokumentom v 20. storočí je Všeobecná deklarácia ľudských práv, ktorú v roku 1948 prijala Organizácia Spojených národov. Jej 30 článkov sa zvykne rozdeľovať do troch základných skupín, tzv. generácií ľudských práv.

1. Prvá generácia: občianske práva (na život, na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, na osobnú slobodu, na ochranu osobnej cti, na vlastníctvo, na spravodlivý proces, na slobodné myslenie, náboženské vyznanie, na slobodný pohyb a pobyt atď.) a politické práva (sloboda prejavu, právo na informácie, petičné právo, právo na zhromažďovanie, právo na združovanie, volebné právo, právo na odpor).
2. Druhá generácia: hospodárske práva (na prácu, na podnikanie, na štrajk, na osobitné pracovné podmienky a na zvýšenú ochranu zdravia pri práci pre ženy, mladistvých a pre osoby zdravotne postihnuté atď.), sociálne práva (právo na zdravotnú starostlivosť, právo na dôchodkové zabezpečenie, právo na ochranu rodiny atď.) a kultúrne práva (právo na vzdelanie, na slobodné vedecké bádanie atď.).
3. Tretia generácia: práva solidarity, resp. postmoderné práva, ako napríklad právo na mier, právo na priaznivé životné prostredie, práva národnostných a etnických menšín.

Medzi dôležité články Všeobecnej deklarácie ľudských práv patria:

• Článok 22: Každý človek má ako člen spoločnosti právo na sociálne zabezpečenie a nárok na to, aby národným úsilím aj medzinárodnou súčinnosťou a v súlade s organizáciou a s prostriedkami príslušného štátu mu boli zaručené hospodárske, sociálne a kultúrne práva nevyhnutné pre jeho dôstojnosť a slobodný rozvoj jeho osobnosti.
• Článok 23:
  1. Každý má právo na prácu, na slobodnú voľbu zamestnania, na spravodlivé a vhodné pracovné podmienky, ako aj na ochranu proti nezamestnanosti.
  2. Každý má bez akejkoľvek diskriminácie nárok na rovnaký plat za rovnakú prácu.
  3. Každý kto pracuje má právo na spravodlivú a primeranú odmenu, ktorá zabezpečuje jemu samotnému a jeho rodine životnú úroveň zodpovedajúcu ľudskej dôstojnosti, doplnenú v prípade potreby inými prostriedkami sociálneho zabezpečenia.
  4. Na ochranu svojich záujmov má každý právo zakladať odborové organizácie a pristupovať k nim.
• Článok 24: Každý má právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelnej platenej dovolenky.
• Článok 25:
  1. Každý má právo na životnú úroveň zabezpečujúcu jemu i jeho rodine zdravie a blahobyt vrátane potravy, šatstva, bývania, lekárskej starostlivosti a nevyhnutných sociálnych opatrení; má právo na zabezpečenie v nezamestnanosti, v chorobe, pri pracovnej nespôsobilosti, pri ovdovení, v starobe alebo v ostatných prípadoch straty zárobkových možností, ktoré nastali okolnosťami nezávislými od jeho vôle.
  2. Materstvo a detstvo majú nárok na osobitnú starostlivosť a pomoc. Všetky deti, či už sú zrodené v manželstve či mimo neho, majú rovnakú sociálnu ochranu.
• Článok 26:
  1. Každý má právo na vzdelanie. Vzdelanie má byť bezplatné, aspoň v začiatočných a základných stupňoch. Základné vzdelanie má byť povinné. Technické a odborné vzdelanie má byť všeobecne prístupné a vyššie vzdelanie musí byť rovnako prístupné všetkým na základe schopností.
  2. Vzdelanie má smerovať k plnému rozvoju ľudskej osobnosti a k posilneniu úcty k ľudským právam a základným slobodám. Má pomáhať vzájomnému porozumeniu, znášanlivosti a priateľstvu medzi všetkými národmi a skupinami rasovými aj náboženskými, ako aj rozvoju činnosti Organizácie Spojených národov pre zachovanie mieru.

Pomáhajúci vzťah sociálneho pracovníka s klientom

Pomáhajúci vzťah medzi sociálnym pracovníkom a klientom je jedným z najdôležitejších faktorov kvality profesionálneho výkonu sociálnej práce. Špecifickým inštitucionálnym prostredím profesionálneho výkonu sociálnej práce je územná samospráva a inštitúcie a organizácie v jej zriaďovateľskej pôsobnosti. Vychádzajúc z týchto skutočností je cieľom nášho empirického výskumu analyzovať pomáhajúci vzťah medzi sociálnym pracovníkom a klientom a faktory, ktoré ho determinujú v podmienkach územnej samosprávy v Slovenskej republike. Sociálny pracovník je odborník - profesionál na profesionálnej úrovni, ktorý sa zaoberá pomocou a pomáhaním.

Sociálna práca v zariadení sociálnych služieb je neoddeliteľnou súčasťou starostlivosti o človeka, ktorý je na poskytovanie služieb odkázaný. Odkázaný klient je viac-menej rizikovým klientom, „ktorý je v akútnom stave ohrozenia sociálneho bezpečia seba samého, iných a sociálneho okolia“ (Kozoň, 2006, s. 26). Vychádza z riešenia danej situácie, práce so vzťahom, dôverou, rozvojom predpokladov a schopnosti klienta na sebaurčenie, zabezpečenia dodržiavania ľudských práv a dôstojného života vychádzajúca z intervencie a aplikácie základných a špeciálnych metód. Labáth (2004) vytyčuje tieto obdobia pobytu klienta, v ktorých vymedzuje jej funkciu, intervencie:

1. Prvou je separačné interview, kde sociálny pracovník vedie rozhovor s klientom, pomáha mu adaptovať sa.
2. Potom je to tvorba individuálneho plánu rozvoja, korekcie, terapie, resocializácie, socializácie, kde sociálny pracovník realizuje intervencie.
3. Napokon program získavania autonómie, kde patrí hodnotenie pobytu a plánovanie prípadnej budúcej spolupráce.

Okrem toho sociálny pracovník pomáha uchovať kontinuitu života klienta a prácou s jeho životným príbehom podporuje jeho duševné a telesné zdravie a zvyšuje kvalitu jeho života (Matoušek, 2005). Preto práca s klientom, jeho potrebami, záujmami je prvoradá (Labáth, 2004). V zariadení sociálnych služieb, kde je sociálny pracovník „dennodenne konfrontovaný s neľahkými ľudskými osudmi, má často zásadný vplyv na život klientov, vstupuje do najintímnejších medziľudských vzťahov“ (Oláh, Schavel, 2006, s. 107). Klient potrebuje dôveru, pocit, že je potrebný aj napriek telesnému, mentálnemu postihnutiu či starobe, potrebuje cítiť zo správania pomáhajúceho svoju vlastnú hodnotu (Kopřiva, 2006).

Princípy pomáhajúceho vzťahu

Preto medzi hodnoty, ktoré sociálny pracovník praktizuje vo svojej práci patrí:

• Individualizácia: ako uznanie jedinečnosti každej osobnosti, z čoho vyplýva aj individuálny prístup bez predsudkov a stereotypov.
• Vyjadrovanie pocitov: ako uznanie klientovej potreby slobodne vyjadriť všetky pocity, želania, potreby, aj tie negatívne.
• Empatia: ako snaha vcítiť sa do jeho pocitov, problému, situácie.
• Nehodnotiaci postoj, nemoralizovanie: teda nepripisovanie klientovi vinu, hodnotiť len jeho správanie, postoje.
• Akceptácia: ako vnímanie klienta takého, aký je, vrátane jeho slabostí i silných stránok, podporovať uňho jeho dôstojnosť a hodnotu.
• Sebaurčenie: ako rešpektovanie klientovho práva a potreby slobodne sa rozhodovať a vyberať si medzi možnosťami (Biest, 1957, In Matoušek, 2003).

Právo klienta v zariadení sociálnych služieb na sebaurčenie je limitované úrovňou slobodne a konštruktívne sa rozhodovať, vyberať si intervencie, metódy, pomoc. Tieto predpoklady sú však obmedzené starobou, chorobou ako demencia, psychické ochorenia, postihnutí. Táto ich obmedzená či znížená schopnosť rozhodovať sa prechádza na sociálnych pracovníkov, ktorí určujú spôsob a metódy práce s nimi na jednej strane, na druhej strane však vedú klienta v rámci jeho možnosti k najväčšej samostatnosti. Kozoň (2009, s. 10) konštatuje, že aktivity a činnosť „pomoci, intervencie, starostlivosti, zaobchádzania, manažovania a pod. sociálnej práce nemôže ostať len pri jednej potrebe jedinca, ale ich vnímať v celistvosti človeka ako jedinečnej bytosti, dokonca citlivo identifikovať aj latentné dispozície v iných konaniach človeka, a tak iniciovať tvorbu nových potrieb ako prípadnú kompenzáciu pri nemožnosti napĺňania doterajších potrieb“. Zároveň „pomáhajú pri ochrane ich práv a záujmov, pracujú v ich prospech, pričom intenzívne spolupracujú s ďalšími osobami z ich prirodzeného prostredia alebo opatrovníkmi. Spolupráca s opatrovníkom je pri napĺňaní záujmov takýchto klientov prvoradá“ (Mátel, 2010, s. 163).

Aj u klientov pozbavených spôsobilosti na právne úkony i u klientov s obmedzenou spôsobilosťou na právne úkony sociálny pracovník rozlišuje možnosť ich kompetencie a samostatnosti, schopnosti porozumenia sa rozhodnúť, vyjadriť svoje potreby, súhlas či odmietnutie s intervenciou, pomocou, a tým podporovať v čo najväčšej miere ich právo na sebaurčenie.

Udržiavanie hraníc a výzvy vo vzťahu s klientom

Pomáhajúci vzťah medzi sociálnym pracovníkom a klientom si vyžaduje zachovanie podstaty vzťahu (sociálny pracovník je usmerňujúci, pomáhajúci a klient pomoc očakáva a prijíma), rovnosť - partnerstvo (vedenie klienta k svojpomoci, rešpektovanie klienta ako jedinečnú osobnosť, komplexný prístup ku klientovi a rešpektovanie všetkých práv klienta).

Je dôležité, aby si sociálny pracovník zachoval hranice medzi sebou ako individualitou a klientom. Je nutné, aby vedel vysloviť výhrady voči neúmerným požiadavkám svojho klienta, čím zabráni zneužívaniu zo strany klienta. Voči manipulácii sa môže sociálny pracovník chrániť asertivitou. Nadmernou pomocou zo strany sociálneho pracovníka porušujeme hranice a to tým, že sa snažíme robiť všetko za klienta. Obetovanie sa pre klientov - sociálny pracovník sa správa ku klientovi ako k osobe neschopnej vlastnej autonómie, osobne závislej na starostlivosti sociálneho pracovníka. Hlavným problémom porušovania hraníc je splývanie, keď sociálny pracovník začne problémy svojho klienta považovať za vlastné. Často to býva založené na súcite, a preto je dôležité rozlišovať medzi empatiou a súcitom. Pri empatii si dokážeme predstaviť, precítiť čo klient prežíva, ale zostávame sami sebou. Pri súcite sa s klientom stotožníme. Opačným problémom je nepriepustnosť hraníc, ktorý sa môže vyskytnúť u sociálneho pracovníka no častejšie zo strany klienta. Prejavuje sa silným odstupom a chladným prístupom, ale v skutočnosti ide iba o snahu zakryť vlastnú citlivosť a zraniteľnosť. Cieľom spolupráce klienta a sociálneho pracovníka je rozvoj sociálnych kompetencií klienta.

Medzi prekážky v pomáhajúcom vzťahu patrí:

1. Nesúhlas členov rodiny s pomocou mimo rámec rodiny.
2. Úplné odmietanie vstupu profesionálov do riešenia súkromných problémov.
3. Podceňovanie toho, kto manifestuje potrebu pomoci.
4. Neochota členov rodiny zapojiť sa do spolupráce s klientom alebo sociálnym pracovníkom pri riešení sociálneho problému.