Sociálny pracovník a metodológia práce so skupinou: Komplexný pohľad

Sociálna práca je dynamická disciplína, ktorá neustále hľadá efektívne spôsoby, ako pomáhať jednotlivcom, rodinám a komunitám prekonávať prekážky a zlepšovať kvalitu ich života. Jednou z kľúčových metód v arzenáli sociálneho pracovníka je práca so skupinou. Tento článok sa zameriava na pochopenie metodológie, metód a techník sociálnej práce so skupinou, jej historický vývoj, diagnostické postupy a rôzne formy skupinovej práce a ich využitie v praxi.

Metodologické východiská sociálnej práce

V kontexte sociálnej práce je dôležité rozlišovať medzi metodológiou, metodikou, metódou a technikou. Metodológia predstavuje vedu, ktorá sa zaoberá pracovnými metódami, metodickými postupmi a metodikami. Je to teda teoretický rámec, ktorý usmerňuje výber a aplikáciu konkrétnych metód.

Metodika je súbor, resp. súhrn pracovných metód, metodických postupov a techník, ktoré sa používajú v určitom odbore, vede. Napríklad, metodika sociálnej práce so skupinou môže zahŕňať rôzne prístupy a stratégie na dosiahnutie stanovených cieľov.

Metóda (podľa Cristiny de Robertis) je spôsob postupovania sociálneho pracovníka, ktorý začína prvým stretnutím s klientom a trvá až do ukončenia spolupráce. Metóda je zámerný, cieľavedomý a uvedomelý postup pri práci alebo konaní. Technika v sociálnej práci predstavuje návod na použitie metódy. Je to spôsob, ktorý umožňuje klientovi v spolupráci so sociálnym pracovníkom niečo získať, niečoho dosiahnuť.

Sociálna práca využíva metódy z rôznych vedných disciplín, ako sú psychológia, pedagogika a sociológia. Medzi klasické metódy patrí sociálna práca s jednotlivcom a so skupinou. Moderné metódy zahŕňajú sociálny manažment, sociálne projektovanie, sociálne služby, sociálne poradenstvo, sociálnu starostlivosť, sociálnu pomoc, sociálnoprávnu ochranu, penitenciárnu a postpenitenciárnu starostlivosť, sociálnu prevenciu, sociálnu intervenciu, poistenie, supervíziu, dávky, antiopresívne prístupy, negociáciu, mediáciu a náhradnú rodinnú starostlivosť.

Historický vývoj metód sociálnej práce so skupinou

V počiatočných fázach formovania sociálnej práce ako vednej disciplíny neexistoval ucelený systém pracovných postupov. Používané postupy boli často volené náhodne, na základe podobnosti so situáciami z iných oblastí (pedagogiky, psychológie), alebo intuitívne, na základe životných skúseností sociálnych pracovníkov. V tomto období nebola vždy vyžadovaná formálna kvalifikácia, až neskôr sa začali klásť požiadavky na profesionalitu.

Dôležitým míľnikom bol francúzsky preklad diela M. Richmondovej v roku 1928 v Paríži, ktorý prispel k šíreniu myšlienok o systematickom prístupe k sociálnej práci. V 30. a 40. rokoch 20. storočia sa sociálna práca postupne prestala chápať ako dobročinná činnosť a začala sa profesionalizovať. Dôležitým krokom bola diferenciácia funkcií sociálnych pracovníkov, čo umožnilo lepšie zameranie sa na špecifické potreby klientov.

Vznik a rozvoj skupinovej práce môžeme vnímať v dvoch líniách: rozvoj „settlementov“ (v súčasnosti sa im podobajú zariadenia sociálnych služieb) a organizácie pracujúce so skupinami mládeže (skauting, YMCA). Oba prúdy majú korene už v 19. storočí, ale spočiatku nemali spracované teoretické koncepty, preto ich v tomto ranom období vnímame skôr ako praktické činnosti.

Významné osobnosti a prínosy v skupinovej práci

• Jane Addamsová (1860 - 1935): Spoluzakladateľka domu pre imigrantov Hull House v Chicagu. Hoci sa nepovažovala za sociálnu pracovníčku, jej práca v „settlement houses“ kládla základy pre prácu so skupinami.
• Grace Coylová (1892 - 1962): Rozvinula metódy sociálnej práce využitím myšlienok Johna Deweyho o progresívnej výchove. Chápala sociálnu prácu so skupinou ako formatívny proces realizovaný v záujmových skupinách. V roku 1923 začala viesť prvé kurzy sociálnej práce zamerané na skupinovú sociálnu prácu na Western Reserve University.
• Neva Boydová (1876 - 1963): Opisovala prvé používanie skupinovej práce s mentálne chorými osobami na Chicago State Hospital, ktorá zahŕňala cvičenia, tanec a hry.
• Kurt Lewin (1890 - 1947): Autor výrazu skupinová dynamika, chápal skupinu ako systém vzájomnej závislosti. Jeho výskum s kolegami v roku 1939 ukázal, že demokratické vodcovstvo pomáha skupinovým aktivitám.

V roku 1935 vznikla prvá a doposiaľ najrozšírenejšia svojpomocná skupina vo svete - Anonymní alkoholici (AA). Jej história sa začala v Arkone, v štáte Ohio, kde sa stretli dvaja alkoholici, ktorí vďaka vzájomnej podpore a otvorenej komunikácii zostali triezvi. Po dlhšom období abstinencie sa rozhodli šíriť svoje poslanie ďalej, čo viedlo k vzniku mnohých skupín AA po celom svete.

Sociálna diagnostika a jej význam

Sociálna diagnostika predstavuje ucelený systém metód a postupov zameraných na získavanie a vyhodnocovanie informácií o klientovi s cieľom odhaliť príčiny jeho sociálnej núdze. Na rozdiel od lekárskej diagnózy, ktorá sa zameriava na identifikáciu chorôb, sociálna diagnostika sa snaží porozumieť komplexnej situácii klienta v jeho sociálnom kontexte.

Sociálna diagnóza je výsledkom špecifickej činnosti sociálneho pracovníka - diagnostiky, a predstavuje pomenovanie problému. Pojmy sociálna diagnóza a sociálna diagnostika zaviedla do sociálnej práce Mary Richmondová v 19. storočí v USA. V slovenskej terminológii ich udomácnila Mária Krakešová-Došková, ktorej chápanie sociálnej diagnózy bolo ovplyvnené názormi Mary Richmondovej, avšak s psychosociálnym prístupom. Krakešová-Došková opierala sociálnu diagnózu o teóriu, že sociálny problém u mnohých klientov pramení z narušených vnútorných vzťahov a postojov klienta k jeho najbližšiemu okoliu.

Výsledkom sociálneho diagnostikovania a samotnej sociálnej diagnózy je nielen odhalenie problému, ale aj jeho porozumenie a pochopenie. Správnosť stanovenej diagnózy sa potvrdí v ďalšej etape riešenia klientovho problému. Proces diagnostikovania, ktorý začína prvým kontaktom s klientom, je prítomný počas celého následného kontaktu sociálneho pracovníka s klientom. Postupne sa v niektorých krajinách upúšťa od používania termínu sociálna diagnóza s odôvodnením, že má medicínsky akcent.

Anamnéza ako nástroj sociálnej diagnostiky

Anamnéza je dôležitou súčasťou sociálnej diagnostiky a predstavuje rozpamätávanie sa, spomínanie, uvedomovanie si a zisťovanie všetkých okolností, ktoré môžu mať súvislosť s problémom klienta. Anamnéza slúži poradcovi na to, aby získal potrebné informácie o klientovi a jeho problémoch.

• Osobná anamnéza: Obsahuje základné informácie o klientovi od prenatálnej fázy po súčasnosť.
• Sociálna anamnéza: Ide o oboznámenie sa so životom klienta v jednotlivých fázach života z hľadiska sociálneho. Poradenské školy, ktoré hľadajú kauzálne súvislosti v prežitkoch minulosti, preferujú význam orientačnej rodiny klienta pre jeho ďalší vývoj a fungovanie v interpersonálnych vzťahoch. Dôležitou súčasťou rodinnej anamnézy je aj súrodenecká konštelácia.
• Pracovná anamnéza: Je zameraná na získavanie dôležitých údajov z oblasti školstva, profesionálneho vývinu až po aktuálnu situáciu v oblasti práce. Dôležitá je najmä pri práci so žiakmi a študentmi, pri riešení nespokojností a problémov v práci, pri problémoch nezamestnanosti.

Sociálny pracovník musí pri sociálnom diagnostikovaní a pri stanovení sociálnej diagnózy spolupracovať s inými odborníkmi.

Rozhovor ako základná technika sociálnej práce

Rozhovor je jednou z kľúčových techník používaných v sociálnej práci. Pri vedení rozhovoru je dôležité poznať osobu, s ktorou sa sociálny pracovník rozpráva, vrátane jej intelektu, vedomostí a predpokladaného citového stavu. Dôležitý je čas a miesto rozhovoru. Rozhovory by sa nemali viesť v časovej tiesni a je vhodné povedať, koľko času je na rozhovor vyhradené. Pre rozhovor je potrebné zabezpečiť vhodný priestor, ideálne v kľude, bez rušivých momentov v príjemne zariadenej poradni. Veľmi záleží na dobrom pozitívnom začiatku rozhovoru. Sociálny pracovník by mal hneď v úvode vytvoriť dobrú klímu pozdravom a úsmevom.

Existujú rôzne typy rozhovorov:

• Štandardizovaný rozhovor: Využíva sa pri kvantitatívnom výskume a má dopredu záväzne určené otázky, ich poradie a štýl kladenia.
• Neštandardizovaný rozhovor: Je voľný rozhovor, pri ktorom sú určené iba ciele rozhovoru a voľba otázok, ich poradie a forma nadviazania kontaktu sa ponecháva na výskumníka.
• Pološtandardizovaný rozhovor: Kombinuje štandardizované a neštandardizované časti.
• Hĺbkový rozhovor: Má za cieľ preniknúť čo najhlbšie do problematiky a je náročný na čas, odbornosť a skúsenosti.
• Skupinový rozhovor: Je vedený formou diskusie v malej skupine (6-10 osôb) a je vhodný na zistenie spektra názorov a postojov v danej skupine.

Pri vedení rozhovoru je dôležité uvoľniť napätie respondenta, začať jednoduchými otázkami a udržiavať jeho pozornosť. Rozhovor musí mať svoju logiku a plynúť v logických náväznostiach. Je tiež nutné odstrániť stereotyp pokladania otázok a odpovedí, pretože zvyšuje únavu a nepozornosť respondenta. Pri kladení otázok by sa nemali používať slová ako "často" alebo "mnoho" a nemali by byť zložité a dlhé. Otázky môžu byť uzavreté, otvorené alebo polootvorené. Je potrebné vyhnúť sa sugestívnym otázkam a otázkam typu "prečo". Počas rozhovoru je dôležité aktívne počúvať klienta, všímať si neverbálne prejavy a skrytý zmysel jeho slov. Sociálny pracovník by mal byť tolerantný a rešpektovať názor klienta, aj keď s ním nesúhlasí. V prípade, že sa klient rozplače, je potrebné počkať, kým sa upokojí. Na záver rozhovoru je dôležité zhrnúť získané informácie a naplánovať ďalšie kroky.

Pozorovanie ako doplnková technika

Pozorovanie je technika zberu údajov, ktorá spočíva v zámernom a cieľavedomom sledovaní zmyslovo vnímateľných javov. Pri pozorovaní sa poradca zameriava na zachytávanie vonkajšieho správania klienta, ako sú motorické prejavy, komunikácia, emocionalita a sociabilita. O pozorovaní je vedený protokol, kde sú uvádzané informácie o výsledkoch pozorovania.

Skupinová sociálna práca: metóda a jej využitie

Skupinová sociálna práca je metóda sociálnej práce, v ktorej sa malé množstvo osôb zdieľajúcich podobné záujmy alebo problémy, pravidelne stretáva a venuje aktivitám zameraným na dosiahnutie zvolených cieľov s podporou, sprevádzaním alebo facilitovaním sociálneho pracovníka. Z hľadiska dejín patrí ku klasickým metódam tejto profesie a vednej disciplíny. Na Slovensku je skupinová sociálna práca integrálnou súčasťou vzdelávania študentov sociálnej práce na viacerých vysokých školách.

Skupinou sa z kvalitatívneho hľadiska rozumie v najširšom zmysle zoskupenie osôb v priestore alebo na základe určitého spoločného znaku (napr. pohlavia, záujmov, problémov a pod.). Ak je týmto spoločným znakom príbuzenský pomer, patrí do skupiny aj rodina. Z kvantitatívneho hľadiska skupina označuje viac ako jedného jedinca. Tvoria ju najmenej dvaja (niektorí autori tu rozlišujú diádu) alebo traja ľudia. Maximálny počet pri malých sociálnych skupinách sa uvádza 30-40 jedincov. Terapeutické a výcvikové skupiny však bývajú menšie (5-12 osôb).

Sociálna skupina je zo sociologického hľadiska jedným zo sociálnych útvarov, jednou z foriem, do ktorých sa ľudia združujú. Oproti spoločnosti či organizácii však nie je sociálnym konštruktom. Je súborom živých aktérov, ktorí vnímajú seba a druhých, sú spolu v interakcii a vzájomne sa ovplyvňujú. Z aspektu sociálnej psychológie sa „sociálnou skupinou označuje každé zoskupenie ľudí, ktoré vo vedomí týchto ľudí vytvára vedomie spolupatričnosti. V podstate ide o súhrn dvoch alebo viacerých osôb, ktoré sú navzájom spojené vzájomnými psychickými väzbami, majú niektoré spoločné ciele, uznávajú spoločné normy správania, navzájom na seba pôsobia a sú vo vzájomnom správaní a konaní v istom ohľade od seba závislé“.

Malé sociálne skupiny tvoria osoby, ktoré sa navzájom poznajú, navzájom spolu komunikujú a sú formálne alebo neformálne integrované nejakým spoločným cieľom. Na rozdiel od nich sú veľké skupiny, súbory osôb s nejakou spoločnou demografickou charakteristikou, napr. dôchodcovia, vojaci, lekári. V pomáhajúcich profesiách, vrátane sociálnej práce sa pracuje predovšetkým s malými sociálnymi skupinami. Namiesto veľkých sociálnych skupín je uprednostňovaný koncept a pojem komunity.

K. Lewin chápe skupinu ako neredukovateľnú na jednotlivcov, z ktorých sa skladá; ako systém vzájomnej závislosti, ktorý tvorí so svojím okolím dynamické sociálne pole. Toto pole zahŕňa členov skupiny, podskupiny, komunikačné prostriedky, rozdelenie rolí, ciele, normy a pod.

Cieľom skupinovej práce je zlepšenie kvality života celej skupiny a podpora individuálnych potrieb členov skupiny, napr. navodzovanie zmeny správania, rozvoj sociálnych zručností, posilnenie sebavedomia a pod., pričom k očakávanej zmene má dôjsť v sociálnom fungovaní skupiny alebo v bežnom živote každého účastníka. Schilling uvádza ako cieľ skupinovej sociálnej práce zabezpečiť pomocou skupinových skúseností jednotlivých jej členov istotu, podporu a pomoc, sprostredkovať im hodnoty a normy a ponúknuť im možnosti na riešenie problémov.

Fázy práce so skupinou

1. Etapa formovania skupiny: Na sformovanie potrebuje skupina minimálne 4-6 stretnutí. Skupina sa v tomto období oboznamuje s individuálnymi príbehmi svojich členov, s ich predstavami a očakávaniami. Vytvárajú sa tu skupinové pozície, začína sa budovanie vzťahov medzi členmi, určujú sa normy a riešia sa otázky moci.
2. Etapa konfliktov (fáza boja o moc): Tu dochádza k výraznému presadzovaniu individuálnych záujmov a porušujú sa normy a pravidlá. Táto etapa je aj zároveň obdobím vyčistenia atmosféry v skupine. Úlohou sociálneho pracovníka je verbalizovať prostredníctvom spätnej väzby, otvoriť diskusiu a smerovať ju k tomu, aby členovia hovorili o svojich pocitoch a o zmysle spoločnej práce.
3. Etapa udržiavania skupiny (harmonická fáza): Vnútorné vzťahy v skupine dosahujú určitú mieru stability, tvoria sa najoptimálnejšie podmienky pre fungovanie skupiny. Jednotlivci tu môžu rozvíjať svoje kompetencie. Vedúci povzbudzuje členov k činnosti, pomáha budovať vzájomnú dôveru a otvára diskusie o hodnotách skupiny.
4. Etapa riešenia problémov: Dochádza k znovuobjaveniu zmyslu členstva v skupine. Členovia sú ochotní urobiť ústupky, kompromisy, znášať určitú mieru nepohody. Sociálny pracovník v tejto etape by nemal zabudnúť na oceňovanie členov skupiny, prejaviť radosť nad spoločnými výsledkami, ale aj položiť si otázku, dokedy ho bude skupina ešte potrebovať.
5. Etapa ukončenia práce so skupinou: Má obsahovať zhodnotenie práce so skupinou. Členovia so sociálnym pracovníkom rekapitulujú jej priebeh a analyzujú jej činnosť.

Skupinové roly

• Vodca: Neformálna rola, členovia skupiny akceptujú daného člena, je obľúbený a disponuje vlastnosťami ako spoľahlivosť, racionálne konanie, pracovitosť, obetavosť.
• Expert: Skupina akceptuje vždy jeho názor, pri rozhodovaní o vážnych veciach sa skupina zaujíma o jeho názor.
• Hviezda/star: Majú zmysel pre humor, sú zábavní, nekonfliktní.
• Čierne ovce: Neobľúbený, ľahostajný, nepriateľský.
• Trpiteľ: Dožaduje pomoc od iných, ale často ju považuje za neužitočnú pre neho.
• Dôverník: Má prirodzenú dôveru.
• Moralista.

Typy skupinovej práce

Skupinová práca sa využíva vo viacerých pomáhajúcich profesiách, najmä v (sociálnej) psychológii, sociálnej pedagogike, psychoterapii, andragogike a sociálnej práci. Jestvuje viacero typológií skupín od rozličných autorov.

• Skupinová psychoterapia: Ide o rozličné modely terapií, kde liečebným nástrojom je aj skupina. V rámci nej sa zasahuje hlbšie do analýzy mechanizmov a procesov človeka. Aj keď prebieha v skupine, je zameraná viac osobnostne. Sociálny pracovník ju môže vykonávať len po absolvovaní psychoterapeutického výcviku a vystupuje v role terapeuta.
• Skupinové poradenstvo: Na rozdiel od individuálneho poradenstva skupinové poradenstvo ekonomickejšie využíva čas, financie, efektívne pracuje so skupinovou dynamikou, využíva skúsenosti, poznatky a vzájomné poradenstvo ľudí, ktorí majú podobné problémy (napr. nezamestnanosť). Situácie sa lepšie ilustrujú a modelujú, klient si pri ňom môže vybrať z viacerých názorov. Sociálny pracovník tu vystupuje v role poradcu. Špecifickou formou sociálneho poradenstva vzájomnej pomoci je peer poradenstvo, ktoré sa realizuje zvyčajne v skupine.
• Skupinová supervízia: Ide o efektívnu formu zvyšovania profesionálnych kompetencií pomáhajúcich profesionálov, ktorá využíva „silu“ skupiny a jej významných charakteristík.
• Vzdelávacie skupiny: Ich cieľom je rozvoj najmä poznatkovej bázy členov skupiny.
• Výcvikové (tréningové) skupiny: Skupina zameraná na to, aby sa jej členovia analýzou toho, čo sa v nej udialo („tu a teraz“), prepracovali k takým zmenám sociálneho správania, ktoré by im umožnili, aby boli v sociálnych situáciách úspešnejší. Patria sem najmä sociálno-psychologické výcviky (SPV), tréningové skupiny senzitivity. Do tejto kategórie môžeme zaradiť aj skupinové koučovanie.
• Rekreačné a záujmové skupiny: Ich cieľom je napomáhanie zmysluplnému tráveniu voľného času (napr. pre deti, mládež, seniorov) a rozvoj rôznorodých záujmov jednotlivých členov skupiny.
• Diskusné skupiny: Ich cieľom je podporovať výmenu názorov a skúseností účastníkov skupinových stretnutí, pri rešpektovaní pravidiel eticky senzitívnej komunikácie a kultúry slova.
• Skupiny sociálnej akcie: Sem patria tie skupiny, ktorých cieľom je verejnoprospešná činnosť, či už na báze dobrovoľnosti (dobrovoľnícke skupiny), charity alebo zmysluplnosti praktickej činnosti (pracovné skupiny). Sociálny pracovník vystupuje zvyčajne ako koordinátor.
• Svojpomocné skupiny: Tieto skupiny sa zvyčajne stretávajú bez riadenia profesionálnym pracovníkom. V psychológii sa posledné desaťročia venuje zvýšená pozornosť významu malých sociálnych skupín pri sebauvedomovaní, rozvoji osobnosti človeka, liečení nervových porúch a neuróz.

Úloha sociálneho pracovníka

Sociálny pracovník je samostatný odborný pracovník, ktorý disponuje znalosťami a zručnosťami z oblasti sociálnej prevencie aj intervencie, z oblasti riadenia sociálnych klientov aj sociálnych procesov. V rámci výkonu samostatnej odbornej činnosti vykonáva sociálnu prevenciu aj intervenciu tak s jednotlivcom, ako aj skupinou a komunitou. V rámci svojej odbornej intervencie disponuje širokým arzenálom metód a techník sociálnej práce, ktoré erudovane aplikuje v rámci sociálnej prevencie, sociálneho poradenstva, sociálnej rehabilitácie, krízovej intervencie.

Po zaškolení môže vykonávať sociálnu posudkovú činnosť. Sociálny pracovník spolupracuje s asistentom sociálnej práce a koordinuje procesy vyhľadávania a motivovania klientov, posudzuje životnú situáciu klientov, dokáže určiť mieru ohrozenia dieťaťa a jeho rodiny, riadi prijímacie a adaptačné procesy klientov do rôznych sociálnych programov a podieľa sa na zabezpečovaní poskytovania komplexnej starostlivosti. Riadi a koordinuje aktivity jednotlivých sociálnych prípadov, sociálnych skupín a komunít. Podieľa sa na tvorbe a realizácii lokálnych a komunálnych sociálnych politík.

Pracovná náplň sociálneho pracovníka v zariadení

Pracovnou náplňou sociálneho pracovníka v zariadení je poskytnutie všestrannej starostlivosti a pomoci prakticky od podania žiadosti o prijatie po smrť alebo odchod klienta zo zariadenia.

• Organizovanie a zodpovednosť za činnosť na sociálnom úseku.
• Vykonávanie sociálno-právnej ochrany navonok i v rámci zariadenia.
• Znalosť všetkých právnych predpisov týkajúcich sa sociálneho zariadenia.
• Vedenie komplexnej dokumentácie o prijímaní a prepúšťaní obyvateľov.
• Spolupráca so zdravotníckymi a inými organizáciami pri prijímaní, prepúšťaní a premiestňovaní obyvateľov do iného zariadenia.
• Pomoc obyvateľom pri vybavovaní úradných i súkromných záležitostí súvisiacich s pobytom v zariadení.
• Napomáhanie pri vytváraní príjemného prostredia pre obyvateľov v zariadení.
• Napomáhanie udržiavaniu kontaktov obyvateľov s ich rodinou.
• Pri úmrtí obyvateľa prejednáva otázky dedičského konania, ak obyvateľ nemá príbuzných, zabezpečuje pohreb.
• Zabezpečuje organizovanie kultúrnej, záujmovej a pracovnej činnosti obyvateľov.
• Vypracováva ročný plán činnosti, spolupracuje s vedením zariadenia, hlavnou sestrou, výborom obyvateľov.
• Navštevuje obyvateľov na bytoch za účelom lepšieho oboznámenia sa s ich životom, záujmami aj potrebami.
• Je k dispozícií všetkým obyvateľom za účelom podávania informácií a usmernení podľa dopytov.
• Spolupracuje so školami a inými organizáciami za účelom zabezpečenia kultúrnych programov.
• Podieľa sa na estetizácií životného prostredia, stará sa o nástenné noviny, prostredníctvom ktorých informuje obyvateľov o živote v zariadení.
• Prekladá vedeniu námety, návrhy na vylepšenie a doplnenie materiálneho vybavenia pre zabezpečenie a organizovanie voľného času obyvateľov.
• Vedie knižnicu v DD - D a vedie komplexnú písomnú dokumentáciu obyvateľov.

Legislatívny rámec a požiadavky na kvalifikáciu

Výkon zamestnania sociálneho pracovníka je regulovaný nasledovnými právnymi predpismi v Slovenskej republike:

• Zákon č. 219/2014 Z. z. o sociálnej práci a o podmienkach na výkon niektorých odborných činností v oblasti sociálnych vecí a rodiny a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
• Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 5/2016, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 219/2014 Z. z.
• Zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
• Zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.

Sociálnu prácu na pozícii sociálneho pracovníka môže vykonávať absolvent vysokoškolského vzdelania II. stupňa v študijnom odbore sociálna práca podľa § 5, ods. 1, písm. a) zákona č. 219/2014 Z. z. Odborná prax sa vyžaduje právnym predpisom v období 12 mesiacov. Na výkon samostatnej praxe sa vyžaduje 3 ročná prax v oblasti sociálnej práce.

tags: #socialny #pracovnik #so #skupinov