Sociálny konštruktivizmus je epistemologický prístup, ktorý tvrdí, že naše poznanie sveta nie je priamym odrazom reality, ale je aktívne konštruované prostredníctvom sociálnych interakcií a kultúrnych procesov. To znamená, že významy, ktoré pripisujeme objektom, udalostiam a pojmom, sú výsledkom kolektívnych dohôd a spoločenských praktík, nie inherentných vlastností týchto vecí samotných. Kľúčovým prvkom je jazyk, ktorý neslúži len ako nástroj na prenos informácií, ale aktívne formuje naše myslenie a vnímanie reality.
Filozofické a historické korene sociálneho konštruktivizmu
Sociálny konštruktivizmus má hlboké korene v sociológii, filozofii a psychológii. Jeho počiatky možno nájsť v prácach sociológa Émile Durkheima, ktorý zdôrazňoval dôležitosť sociálnych faktov a kolektívneho vedomia pri formovaní individuálneho správania. Ďalším významným vplyvom bola práca filozofa Immanuela Kanta, ktorý argumentoval, že naše poznanie sveta je ovplyvnené našimi kognitívnymi štruktúrami a kategóriami. V psychológii bol kľúčovým priekopníkom Lev Vygotskij, ktorý zdôrazňoval úlohu sociálnych interakcií a kultúry pri kognitívnom vývoji. Vygotskijho teória zóny najbližšieho vývoja a koncept scaffoldingu ilustrujú, ako sa učenie deje prostredníctvom interakcií so skúsenejšími jedincami a ako sa individuálne poznanie konštruuje v sociálnom kontexte. Sociálny konštruktivizmus sa tiež opiera o myšlienky symbolic interactionismu, ktorý zdôrazňuje dôležitosť symbolov a jazyka pri formovaní sociálnych významov a identít.
Sociálny konštruktivizmus vznikol ako reakcia na tradičné epistemologické prístupy, ktoré vnímali poznanie ako objektívne a nezávislé od sociálneho kontextu. Vychádza z myšlienok konštruktivizmu, ktorý zdôrazňuje aktívnu úlohu jednotlivca pri vytváraní si vlastného poznania, ale rozširuje tento pohľad o dôležitosť sociálnych faktorov. Jeho korene možno nájsť v prácach sociológov, filozofov a psychológov, ktorí kritizovali pozitivistický a individualistický pohľad na vedu a spoločnosť. Nadväzuje na diela mysliteľov ako Karl Marx (vplyv sociálnych štruktúr), Émile Durkheim (sociálny fakt) a George Herbert Mead (symbolický interakcionizmus).
Základné princípy sociálneho konštruktivizmu
Základným princípom sociálneho konštruktivizmu je myšlienka, že realita nie je objektívna a daná, ale je sociálne konštruovaná prostredníctvom interakcií medzi ľuďmi. To znamená, že naše vnímanie sveta, naše hodnoty, presvedčenia a normy sú utvárané sociálnym prostredím, v ktorom žijeme. Jazyk zohráva kľúčovú úlohu pri sociálnej konštrukcii reality. Prostredníctvom jazyka si ľudia vymieňajú informácie, vyjadrujú svoje myšlienky a pocity, a vytvárajú spoločné významy. Diskurz, teda spôsob, akým hovoríme a píšeme o určitých témach, ovplyvňuje naše vnímanie reality a formuje naše správanie.
Sociálny konštruktivizmus zdôrazňuje význam sociokultúrneho kontextu pre poznávanie a učenie. Kultúra, so svojimi hodnotami, normami a tradíciami, poskytuje rámec, v ktorom si ľudia vytvárajú svoje poznanie. Učenie je vnímané ako sociálny proces, ktorý sa odohráva v interakcii s ostatnými členmi spoločnosti. Interakcia a spolupráca sú kľúčové pre sociálnu konštrukciu poznania. Prostredníctvom dialógu, diskusie a spolupráce si ľudia vymieňajú nápady, konfrontujú svoje názory a vytvárajú nové poznatky. Sociálny konštruktivizmus preferuje kvalitatívne metódy výskumu, ktoré sa zameriavajú na porozumenie sociálnym procesom a významom, ktoré ľudia pripisujú svojim skúsenostiam.
Sociálny konštruktivizmus v psychológii
Sociálny konštruktivizmus má zásadný význam v rôznych oblastiach psychológie, pretože nám pomáha pochopiť, ako sociálne a kultúrne faktory ovplyvňujú myslenie, správanie a vývoj jednotlivcov.
Pedagogická psychológia
V pedagogickej psychológii táto teória zdôrazňuje dôležitosť interaktívneho učenia, spolupráce a vytvárania zmysluplných kontextov, v ktorých sa študenti môžu aktívne podieľať na konštrukcii svojho vlastného poznania. Učenie je v tomto kontexte chápané ako sociálny proces, pri ktorom jedinci internalizujú sociálne konštruované poznanie prostredníctvom interakcií so skúsenejšími členmi spoločnosti.
Pedagogické využitie konštruktivistického prístupu spočíva v uplatňovaní zmysluplného učenia, v rešpektovaní špecifického pohľadu dieťaťa na svet a v postupnom pretváraní pôvodných detských predstáv. Pri vyučovaní treba vychádzať z detského poznania a vnímania reality, z názorov a skúseností žiakov, neviesť vyučovanie transmisívnym spôsobom, ale tak, aby vyučovanie vytváralo a podnecovalo žiaka k tomu, aby svoje doterajšie „vedomosti“ konfrontoval s tým, čo sa učí a čo mu ponúka vyučovanie, aby od učiteľa nepreberal len hotové vedomosti, ale aby si konštruoval novú vedomosť.
Klinická psychológia
V klinickej psychológii sociálny konštruktivizmus ovplyvňuje terapeutické prístupy, ktoré sa zameriavajú na pochopenie subjektívnych skúseností klientov a na rekonštrukciu ich naratívov v kontexte sociálnych vzťahov a kultúrnych noriem. Systemická terapia, narativní terapia, terapie zaměřená na řešení alebo kolaborativní a dialogický přístup k terapii využívajú myšlienky sociálnej konštrukcie, pričom každý z nich sa na to pozerá trochu inou perspektívou.
Sociálna psychológia
V sociálnej psychológii táto teória pomáha vysvetliť, ako sa formujú sociálne postoje, stereotypy a predsudky prostredníctvom sociálnych interakcií a kultúrnych reprezentácií. Sociálna psychológia je psychologická veda o správaní jedinca v spoločnosti, v skupinách a vo všetkých vzťahoch (intervenciách) medzi ľuďmi. Nachádza sa na rozhraní sociológie a psychológie.
V sociálnych skupinách rozlišujeme diadické vzťahy (medzi 2 osobami), ktoré môžu byť symetrické (rovnocenné) alebo komplementárne (nerovnocenné - jeden je vždy dominantný, druhý submisívny). Vzhľadom na postavenie jedinca v sociálnej skupine podlieha tento jedinec sociálnemu vplyvu, ktorý vzniká pôsobením sociálnej skupiny na jedinca, na základe čoho vzniká závislosť jedinca na sociálnej skupine. Uniformita znamená, že u ľudí existujú rovnaké postoje a rovnaké konanie.
Identita a sebapoňatie
Sociálny konštruktivizmus tiež prispieva k porozumeniu identity a sebapoňatia, ktoré sú vnímané ako dynamické konštrukcie, formované sociálnymi rolami, očakávaniami a hodnotami.
Sociálny konštruktivizmus v praxi - príklad
Predstavme si skupinu detí, ktoré sa hrajú s kockami. Jedno dieťa postaví vežu a povie: „Toto je môj hrad!“ Ostatné deti sa pridajú a začnú sa dohadovať o tom, kto bude kráľ a kto bude rytier. Postupne sa veža mení na komplexný svet s vlastnými pravidlami a príbehmi. Sociálny konštruktivizmus v tomto prípade demonštruje, že „hrad“ nie je len hromada kociek, ale sociálne konštruovaná realita. Deti si spoločne vytvorili význam a funkciu tohto objektu prostredníctvom svojej interakcie a jazyka. Ak by jedno dieťa povedalo, že veža je vesmírna loď, ostatné deti by sa mohli pokúsiť prispôsobiť tento nový význam alebo ho odmietnuť, čo by viedlo k negociácii a prípadnej rekonštrukcii sociálnej reality.
Kognitívny vývin a myslenie z konštruktivistického hľadiska
Myslenie predstavuje najvyšší stupeň poznania a najvyššiu formu regulácie integrácie človeka s vonkajším prostredím. Zahŕňa vnemy, predstavy a pojmy, pričom časť myšlienkových procesov prebieha bez uvedomenia. Myšlienková činnosť sa vyvíja od názorného k pojmovému mysleniu a úzko súvisí s rečovou činnosťou, ktorá je charakteristická pre medziľudskú komunikáciu. Základ myslenia tvorí kognícia, poznávanie.
V odbornej literatúre sa stretávame s rôznymi termínmi, ako kognitívny, intelektový vývin alebo vývin inteligencie, ktoré sa často striedajú. Kognitívny alebo kognícia znamená poznávací alebo poznávanie. Kognitívna teória sa teda týka poznania, ktoré je zaznamenávané, znovu vyvolávané a nakoniec využívané. Kognitívne procesy riadia príjem informácií a ich spracovávanie. Tieto procesy neovplyvňujú len prijaté informácie, ale sa pod ich vplyvom aj samy menia.
Piagetova teória kognitívneho vývinu
Jean Piaget zdôrazňoval adaptáciu ako základný mechanizmus kognitívneho vývinu, ktorý pozostáva z dvoch komplementárnych procesov: asimilácie a akomodácie. Asimilácia predstavuje včleňovanie nových informácií do existujúcich schém, zatiaľ čo akomodácia predstavuje prispôsobenie existujúcich schém novej situácii. Tieto procesy sú spojené ako dve strany jednej mince. Adaptácia je schopnosť akomodácie na dáta.
Kognitívny vývin zahŕňa kvantitatívny nárast informácií, ale aj kvalitatívne zmeny v spôsobe myslenia. Deti vidia svet inak než dospelí, čo je pochopiteľné, ale existuje aj množstvo podobností. Dieťa si postupne vytvára rozlišovanie medzi pojmami vnútri a vonku, medzi sebou a inými osobami. Na začiatku existuje v nediferencovanej skutočnosti, kde nie je nič oddelené od neho.
Piagetove štádiá senzomotorického vývinu
Piagetova teória kognitívneho vývinu popisuje, ako sa inteligencia vyvíja od reflexov cez naučené zvyky až po inteligentné konanie. Vývin inteligencie trvá do konca 2. roku života. Dieťa od narodenia disponuje schémami, ktoré sa neustále rozvíjajú a menia. Adaptácia je spojená s aktuálnou organizáciou schém a nastáva prostredníctvom adaptačných procesov, teda prispôsobením sa novej vonkajšej situácii zmenami v samotnom subjekte.
- 1. štádium: Dojča cvičí iba svoje reflexy (nepodmienené).
- 2. štádium (2 - 4,5 mesiacov): Vďaka koordinácii činnosti zmyslových orgánov a vývinu pohybov ruky sa vytvárajú prvé činnostné schémy, ktoré sa upevňujú opakovaním. Pozorujeme 3 formy asimilácie:
- Funkčná asimilácia: realizuje potrebu cvičiť reflexné reakcie.
- Zovšeobecňujúca asimilácia: umožňuje včleniť čoraz novšie a rôznorodejšie predmety do činnostnej schémy.
- Rozoznávacia asimilácia: podmieňuje diferenciáciu aktivity v závislostí od situácie (cicanie pre cicanie, pre získanie pokrmu, pre oklamanie hladu a pod.).
- 3. štádium (4,5 - 8 - 9 mesiacov): Koordinácia medzi videním a uchopovaním umožňuje asimiláciu tých istých podnetov pomocou rôznych schém, napr. dieťa cmúľa predmet a manipuluje s ním. Vytvára sa tzv. kruhová reakcia, pričom dieťa ešte dopredu neodlišuje cieľ od použitých prostriedkov.
- 4. štádium (8 - 9 mesiacov do 11 - 12 mesiacov): Vytvárajú sa zárodky činností hľadania predmetu, ktorý sa stratil z očí dieťaťa. Dieťa sa učí, ako dosiahlo daný objekt, napr. vlastnosti predmetov a ich špecifickú štruktúru. Toto štádium umožňuje predvídať efekt svojej aktivity.
- 5. štádium (11 - 12 mesiacov do 18 mesiacov): K predchádzajúcemu správaniu sa pripája podstatná reakcia - hľadanie nových prostriedkov na základe diferenciácie známych schém.
- 6. štádium (18 mesiacov do 24 mesiacov): Predstavuje prechod k ďalšiemu obdobiu. Objavujú sa vnútorné kombinácie činností, ktoré vyúsťujú do náhleho porozumenia alebo vhľadu.
Symbolické myslenie a prekauzálne myslenie
Po osvojení reči sa myslenie dostáva na novú, vyššiu úroveň. Každému predmetu prislúcha isté slovné označenie, názov. Dieťa sa učí používať takéto symboly, slovné označenia. Typická je preňho otázka - čo je to? Slová reprezentujú skúsenosti dieťaťa. Dieťa začína chápať skupiny, kategórie vecí a javov, zhrnuté pod spoločným názvom. Takto sa vytvára základ myslenia - pojmom. Pojmy dieťaťa predstavujú často len zlomky skutočných významov, resp. len niektoré náhodné znaky vecí. Myslenie dieťaťa sa stáva menej závislé od bezprostrednej skúsenosti a viac sa riadi pravidlami logiky. Piaget toto myslenie označuje ako symbolické resp. reprezentatívne. Myslenie batoľaťa možno tiež charakterizovať ako prekauzálne.
Predoperačné myslenie (predškolský vek)
V predškolskom veku sa myslenie dostáva na vyššiu úroveň. Toto obdobie sa delí na dve subštádiá: symbolické a intuitívne. V tomto období si dieťa rozvíja a skvalitňuje elementárne operácie myslenia, t.j. analýzu, syntézu a zovšeobecňovanie. V dôsledku toho dieťa za 3 roky (3. až 6. rok života) dosahuje značný kvalitatívny pokrok, ale jeho myslenie ešte nie je na úrovni logických myšlienkových operácií. Ich logika je ešte ireverzibilná. Ak prelejeme vodu z nižšieho a širšieho pohára do vyššieho a užšieho pohára, dieťa tvrdí, že v tomto pohári je teraz tekutiny viac. Dieťa sa sústreďuje len na jeden aspekt - výšku hladiny - a prehliada iné dôležité aspekty. V tomto období je pre dieťa ťažké pochopiť perspektívy iných ľudí. Nedokáže sa vcítiť do inej osoby a vysvetliť, ako tá osoba vidí určitú situáciu. Dieťa myslí egocentricky, sústreďuje sa len na seba a svoje vlastné zážitky. Egocentrizmus sa prejavuje aj v tom, že dieťa pripisuje neživým veciam vlastnosti živých bytostí.
Charakteristiky detského myslenia v predškolskom veku
Pre porozumenie detskému mysleniu je dôležité vnímať, že detské myslenie je charakteristické nasledovnými črtami:
- Synkretizmus: nerozlišovanie, „správanie sa vzhľadom ku podnetom“. Predstavuje videnie sveta v nerozlíšenú jednotu. Dieťa vníma veci rýdzo vedľa seba, bez toho, aby chápalo presne ich vzťahy.
- Konkretizmus: viazanosť na konkrétne miesto, čas a iných charakteristík novej situácie. Znamená, že dieťa vníma veci v konkrétnom okamihu, bez vzťahu k minulosti či budúcnosti. Dieťa vníma svet cez konkrétne priestorové chápanie.
- Magickosť: predstavy úplne naživo, takže sa prekrývajú s pôvodným vnemom.
- Animizmus: pripisovanie živých vlastností neživým predmetom. Dieťa má tendenciu správať sa k veciam ako k ľuďom.
- Egocentrizmus: dieťa sa domnieva, že všetko existuje len pre neho a kvôli nemu.
- Názornosť: Dieťa myslí v obrazoch a predstavách.
- Citovosť: Dieťa dáva vnímaným predmetom citové nálady a prejavov.
- Perzeverácia: Dieťa opakovane vykonáva tie isté činnosti s neveľkými variáciami.
- Fantázia: Dieťa ľahko prechádza z plaču do smiechu a naopak.
- Nesústredenosť: Detská pozornosť je nestála a ľahko sa prenesie niekam inam.
Myslenie v mladšom školskom veku
V mladšom školskom veku dokáže už dieťa spracovať väčší rozsah skúseností, postihnúť viac a mnohostrannejších vzťahov medzi vecami a javmi. Napriek tomu, ešte vždy je myslenie veľmi názorné a konkrétne. Vychádza z bezprostrednej skúsenosti a praktického konania. V ml. školskom veku je ešte stále myslenie konkrétne a opisné. Dieťa definuje veci na základe ich vzhľadu alebo funkcie (napr. čo je vlak? - ľudia sa na tom vozia). Dieťa je veľmi zvedavé, prejavuje veľký záujem o informácie a snaží sa pochopiť záhadné a nájsť vysvetlenie neznámych vecí. Dieťa si vymýšľa si vlastné „teórie“ o neznámych veciach, ktoré sú naivné. Detské vysvetlenia sú často antropomorfické a animistické, obsahujú prvky personifikácie. Schopnosť pomáhať si fantáziou sa objavila v myslení už v predškolskom veku. V 8. - 9. roku života sa táto črta prejavuje najvýraznejšie. S rozvojom logického myslenia sa táto črta zo života dieťaťa pomerne rýchlo vytráca.
Konkrétne operácie
Podľa J. Piageta od 7. až 8. roku života do 11. až 12. roku života nastáva obdobie konkrétnych operácií. V tomto období sa dieťa učí triediť predmety do kategórie, osvojuje si pojmy (včera, dnes,..) a začína chápať význam číselných symbolov. Rozvíja sa aj chápanie priestoru a času (svetové strany, zemepisné pojmy - údolie, rovina…). Myslenie sa stáva reverzibilné.
Formálne operácie
Obdobie formálnych operácií začína s rozvojom abstraktného myslenia okolo 12. roku. V tomto období sa myslenie rozvíja a obohacuje po kvalitatívnej stránke veľmi intenzívne. Pre myslenie v tomto období je charakteristická svojráznosťou myšlienkových procesov. Dieťa dokáže myslieť o veciach, ktoré sú nepozorovateľné a analyzuje ich. Podľa J. Piageta nastáva medzi 12. a 15. rokom života obdobie formálnych operácií. V tomto období sa rozvíjajú interpretačné procesy. Dieťa je schopné abstrakcie a zovšeobecňovaniu a abstrakcii. Dieťa dokáže dedukovať, t.j. z A vyplýva B, z B vyplýva C a z C vyplýva D.
Učebné štýly a konštruktivizmus
Učebné štýly patria k dôležitým aspektom edukácie. Problematika štýlov sa začala rozvíjať v druhej polovici 20. storočia. Učenie sa podľa prevahy či uprednostňovania zmyslového vnímania poznali učitelia pred mnohými desaťročiami. Pozorovali, že niektorí žiaci sú pri učení hĺbavejší, iným stačí zbežný pohľad na informácie. V školách sa začalo zdôrazňovať učenie žiakov tak, aby to vyhovovalo ich potrebám.
I. Turek (2008, s. 82) pripomína, že jeden žiak sa najlepšie učí, keď má možnosť komunikovať s učiteľom alebo so spolužiakmi. Iný sa učí tak, že učivo „kopíruje do pamäti“, osvojí si ho, avšak nemusí mu rozumieť. Ďalší sa učí tak, že v učive hľadá kľúčové prvky, má záujem pochopiť podstatu, od ktorej sa potom odvíja jeho ďalšie učenie. Každá osobnosť je „sui generis“ (svojho druhu), každý sa inak učí a inak získava vedomosti a zručnosti. J. Schrader (2008) hovorí, že ľudia získavajú nové vedomosti a zručnosti rôznymi spôsobmi, majú rôzne štýly učenia. Každý má osobné preferencie, uprednostňuje vlastný štýl učenia sa nových vecí.
V literatúre sa vyskytujú pojmy kognitívny štýl a učebný štýl. I. Turek (2008, s. 83): „Kognitívny štýl je spôsob, ktorý človek preferuje pri prijímaní a spracúvaní informácií. Je prevažne vrodený, ťažko sa mení a je len v minimálnej miere viazaný na obsah. Učebný štýl je súhrn postupov, ktoré jednotlivec v určitom období preferuje pri učení sa. Vyvíja sa z vrodeného základu, ale v priebehu života sa mení a zdokonaľuje… Človek si spravidla svoje štýly učenia neuvedomuje, systematicky ich neanalyzuje, premyslene nezlepšuje… Mimoriadne podnetný pohľad na učenie sa dieťaťa uviedol J. Holt (1995, s. 7), ktorý píše: „Deti sa pravdepodobne najlepšie učia predtým, ako prídu do školy…, deti majú štýl učenia, ktorý zodpovedá ich situácii, a ktorý používajú prirodzene a dobre, dokiaľ ich od toho neodnaučíme. Radi hovoríme, že posielame deti do školy, aby sa tam naučili premýšľať.“
Zmyslové preferencie pri učení
Žiaci by boli v školách spokojnejší, keby sa mohli učiť tak, ako im to vyhovuje, keby mali učitelia pochopenie pre ich štýly učenia sa.
- Zrakový typ: Žiaci, preferujúci pri učení zrak sa najlepšie učia, ak môžu učivo vnímať v obrazovej podobe - obrazy, grafy, schémy, modely. Vyhovuje im PowerPointová prezentácia a pod. Niekedy počas vyučovania sa vyjadria: „Už vidím, o čo ide“. G. Dryden a J. Vos (2003, s. 355) hovoria, že ak zrakovému typu prečítame v reštaurácii jedálny lístok, radšej ho zoberú do svojich rúk a opätovne si ho prečítajú. Spolužiakom učivo najradšej vysvetľujú a objasňujú náčrtom schém alebo pojmovými mapami. Vyhovuje im aj čítanie a zapisovanie, pričom jeho súčasťou je napr. zvýrazňovanie v texte. Vo veciach majú najradšej poriadok - uložené knihy, zošity.
- Sluchový typ: Žiaci preferujúci pri učení sluch sa najlepšie učia, ak môžu počúvať a komunikovať, pretože čo počujú, si dobre zapamätajú. Učia sa nielen z priameho slova učiteľa, ale aj využívaním rôznej multimediálnej techniky, z rozhovorov so žiakmi. Počas prednášok, vysvetľovania sa vedia dobre sústrediť. Naučené učivo si najradšej nahlas opakujú. Vyhovuje im, ak sa na vyučovacích hodinách čo najviac beseduje, ak sa využíva brainstorming a pod.
- Zrakovo-slovný typ: Žiaci preferujúci pri učení zrak a slovo sa najradšej a najlepšie učia, ak pracujú s písaným textom. To, čo si prečítali, si dobre pamätajú, do pamäti si dokážu „nafotografovať“ strany alebo aj viac strán knihy.
- Pohybový typ: Žiaci preferujúci pri učení pohyb sa dobre učia vtedy, keď nemusia nečinne sedieť, ale môžu vykonávať istú činnosť, pohyb, napr. manipulovať s pomôckami, pomáhať učiteľovi pri ich prezentácii a pod.
Konštruktivizmus: Základ pre efektívne učenie
Konštruktivizmus je rozsiahly prístup k mysleniu a poznávaniu, ktorý sa prejavuje v rôznych oblastiach, ako sú metakognitívna regulácia, autoregulácia, učebné stratégie, nelineárne a lineárne reprezentácie učiva, detské naivné teórie a tvorba pojmových máp. V kontexte vyučovania konštruktivizmus vnímame ako reflektovanú vzdelávaciu činnosť, ktorá zahŕňa konštrukciu a rekonštrukciu vnútorného poznatkového systému žiakov. Zameriava sa na podporu aktívneho porozumenia a stimuláciu vyšších kognitívnych funkcií.
Konštruktivistické vyučovanie nie je len prenosom "hotových" poznatkov, ale skôr procesom konštruovania vlastných významov a ich následnej systemizácie do vnútornej poznatkovej štruktúry. Predpokladom efektívneho učenia je flexibilný a ľahko modifikovateľný vnútorný poznatkový systém. Objektívnu realitu v mysli reprezentujú pojmy, ktoré sú navzájom prepojené asociáciami.
Asociácie: Kľúč k prepájaniu informácií
Asociácie spájajú udalosti, myšlienky, výsledky a okolnosti, ktoré sa opakujú v krátkom intervale alebo pravidelne. Sú nevyhnutné aj v edukačnom procese, pretože podporujú konceptuálnu zmenu žiakov a napomáhajú im lepšie porozumieť zložitým pojmom. Vplyvom informačnej preťaženosti môže vzniknúť chaos izolovaných, roztrúsených informácií, ktoré nie sú vzájomne prepojené. Preto je dôležité, aby sme žiakom dali dostatok času na vytvorenie asociačných väzieb medzi novými a už existujúcimi informáciami.
Schéma procesu učenia sa
Hoci sa to môže zdať jednoduché, nie každý žiak je schopný prejsť všetkými stupňami procesu učenia sa. Mnohí zostávajú v počiatočných fázach:
- Zakódovať informácie: Žiak si učivo zakóduje do jednoduchšej podoby.
- Zopakovať informácie: Žiak sa po čase vráti k učivu a zopakuje si ho (študijný materiál je zatvorený, ale môže použiť kľúčové slová).
- Skontrolovať správnosť porozumenia: Žiak si skontroluje správnosť učenia sa podľa študijného materiálu.
- Položiť doplňujúce otázky/analyzovať doplňujúce informácie: Žiak si doplní informácie, ak cíti potrebu.
Asociačné stratégie pre efektívne zapamätávanie
Asociačné stratégie vychádzajú z myšlienkového procesu, ktorý v mozgu podvedome spája informácie, vzťahy a obrazy. Poukazujú na prepojenosť medzi pojmami.
Brainstorming (Burza nápadov)
Brainstorming je jednoduchá stratégia, ktorej cieľom je produkovať adekvátne a novátorské nápady. Vyvinul ju Alex F. Osborn v 50. rokoch 20. storočia. Má dve fázy: zbieranie nápadov a posudzovanie. Stratégia je použiteľná vo všetkých typoch a stupňoch škôl ako úvodná motivácia alebo metóda opakovania. Počas brainstormingu sa účastníci zhromaždia, každý má papier a pero. Predstaví sa problém a každý spontánne vyjadruje čo najviac nápadov. Všetky nápady sa zapíšu bez ohľadu na to, či sú originálne, bežné alebo zdanlivo nesúvisiace s témou.
Metóda 635
Metóda 635 je špeciálna forma brainstormingu s presnými pravidlami. Šesť ľudí má za úlohu prísť s tromi nápadmi v priebehu piatich minút. Každý dostane prázdny papier, na ktorý napíše číslo listu a mená členov skupiny. Vedúci skupiny definuje tému, ktorú si všetci zapíšu na očíslované listy papiera. Každý napíše k téme tri nápady (5 minút). Po uplynutí doby sa papier posúva k susedovi po pravej ruke. Každý má pred sebou formulár niekoho iného a na ňom tri nápady alebo prístupy k riešeniu. V priebehu ďalších 5 minút majú všetci za úlohu pripísať ďalšie 3 nápady, ktoré môžu dopĺňať uvedené poznámky alebo môžu napísať vlastné nové nápady. Záverečnou prácou je skupinové vyhodnotenie nápadov. Až do tejto chvíle je akákoľvek kritika neprípustná. Papiere sa pošlú ešte raz dokola a každý označí tri nápady, ktoré mu pripadajú najlepšie.
Asociačná evokácia učiva
Táto stratégia využíva prednosti vzájomného učenia sa. Učiteľ zisťuje, aké poznatky majú žiaci o preberanom učive, koriguje chybné prekoncepty pojmov a upevňuje pojmy a vzťahy medzi nimi. Učiteľ vyzve žiakov, aby napísali 5 prvých pojmov, ktoré im napadnú, keď sa povie tzv. terčové slovo, ktoré evokuje tému učiva. Žiaci potom svoje slová čítajú a učiteľ ich píše na tabuľu. Takto zistí, aké vedomosti o téme žiaci majú. Neskôr samotní žiaci vysvetľujú, čo vybrané slová znamenajú (operacionalizujú pojmy). Učiteľ upevňuje a spresňuje pojmy žiakov a snaží sa s nimi čo najviac komunikovať. Na záver učiteľ môže nechať žiakov hlasovať alebo vyraďovať pojmy, aby rozhodli, ktoré sú pre terčové slovo najcharakteristickejšie.
Clustering (Zhlukovanie)
Clustering je asociačná stratégia, kedy žiaci v prvej minúte píšu voľné asociácie na vybranú tému. Keď sa prvé nápady vyčerpajú, mali by byť žiaci schopní začať vytvárať súvislý text, v ktorom budú zachytávať súvislosti medzi použitými pojmami.
Opakovanie a vytváranie konceptuálnych rámcov
Pre zapamätanie učiva a jeho trvalé upevnenie je dôležité opakovanie predchádzajúcich informácií a následné vyhľadávanie súvislostí, ako aj vytváranie konceptuálnych rámcov medzi novými faktami a skôr osvojenými. Vďaka tomu si žiaci zapamätajú viac informácií z učiva, majú možnosť vnímať ich celistvosť, súvislosti a spoločné rysy. Nie je reálne, aby si žiaci zapamätali absolútne všetky fakty, ktoré na vyučovacej hodine zaznejú. Fisher (1997) uvádza, že pamäť je procesom vytvárania väzieb, spojov a asociácií medzi novou informáciou a už existujúcimi štruktúrami vedomostí.
Krátkodobá a dlhodobá pamäť
Naša pamäť je akousi kartotékou, ktorá si vyžaduje, aby boli informácie rozdelené do "zásuviek". Zmyslové vnemy filtruje krátkodobá pamäť, ktorá je významným predpokladom pre prijímanie informácií a komunikáciu s okolím. Počas učenia sa je potrebné zapamätať si viac pojmov naraz, no práve vtedy sa stáva krátkodobá pamäť náchylnou na chybenie. Krátkodobú pamäť môžeme trénovať tým spôsobom, že napíšeme zoznamy s rôznymi pojmami, ktoré si budeme zapamätávať. Informácie, ktoré si chce jednotlivec zapamätať natrvalo, sa ukladajú do dlhodobej pamäti. Niekedy nie je veľmi náročné zapamätať si informácie dlhodobo, ťažším sa stáva naučené informácie nájsť vo vnútornej poznatkovej štruktúre. Akoby nám chýbalo heslo/kód, pod ktorým sme si informáciu uložili.
Mnemotechniky: Staré umenie pre nové poznatky
Mnemotechniku považujeme za jednu z najstarších stratégií napomáhajúcich pri zapamätávaní informácií. Princíp je založený na zámernom vyvolávaní spomienok inými spomienkami alebo spontánnymi udalosťami. V mysli si prepojíme dve veci, ktoré spolu síce nemusia súvisieť, ale my dokážeme prepojiť informácie tým spôsobom, aby jedna vec automaticky vybavila druhú. Mnemotechnika pomáha zapamätať si dlhodobo abstraktné informácie bez veľkej námahy a neskôr si ich vybaviť. Pri stratégií mnemotechniky hovoríme o tzv. kotvách, ktoré implementujeme do mozgu, aby sme určité informácie ukotvili na konkrétne miesto. Najskôr si vytvoríme základnú štruktúru, do ktorej budeme tieto kotvy upevňovať a pripojíme na ne vybrané informácie.
Metóda Loci (Technika miesta)
Metóda Loci, známa aj ako technika miesta, funguje veľmi jednoduchým spôsobom. Predstavte si dobre známu cestu (napr. do školy, do práce, na prechádzku). Dôležité je, aby ste si na ceste vybrali výrazné miesta, tzv. záchytné body, okolo ktorých prechádzate. Následne si v mysli spojte kľúčové pojmy učiva s výraznými miestami. Týmto spôsobom si budete môcť pojmy a miesta vybaviť vždy, keď budete v mysli po danej ceste prechádzať.
Nacvičovacie stratégie
Počas premýšľania o základnom spôsobe učenia sa, si mnoho ľudí najčastejšie predstaví dlhodobé a nudné drilovanie, nikdy nekončiaci proces. Keď sa učíme používať veľké písmená alebo vybrané slová, dostaneme radu od učiteľa, že musíme cvičiť, cvičiť, cvičiť. Horšie je, že sa nedozvieme, ako konkrétne môže nacvičovať a hlavne efektívne. V tejto časti si ukážeme, ako neznámy materiál spracovať tak, aby sme si ho dokázali čo najlepšie zapamätať. Príkladom môže byť zapamätávanie slov z viacerých stĺpcov, pričom v druhej časti úlohy sa snažíme vytvoriť zo slov systém, čo výrazne zvyšuje schopnosť zapamätania.
tags: #socialny #konstruktivizmus #v #psychologii