Národnosť je komplexný a mnohovrstevný koncept, ktorý sa stal predmetom rozsiahlych akademických diskusií a politických debát. V kontexte sociálnych vied sa národnosť často chápe ako sociálny konštrukt, čo znamená, že nie je prirodzenou alebo inherentnou vlastnosťou, ale skôr výsledkom spoločenských procesov, interakcií a dohôd. Tento článok sa zameriava na definíciu sociálneho konštruktu národnosti a skúma rôzne perspektívy, ktoré formujú naše chápanie tohto pojmu.
Úvod do problematiky národnosti ako sociálneho konštruktu
V knihe "Svrchovanosť sprava aj zľava" editor Petr Drulák zdôrazňuje, že zvrchovanosť je základnou podmienkou demokracie, umožňujúcou štátu a jeho obyvateľom rozhodovať o vlastnom osude. Publikácia argumentačne podkladá význam zvrchovanosti v 21. storočí a analyzuje možnosti národných štátov samostatne rozhodovať o verejných záležitostiach. V tejto súvislosti je dôležité preskúmať, ako sa národnosť ako sociálny konštrukt prejavuje v kontexte zvrchovanosti a národnej identity.
Historické perspektívy formovania národnosti
Sociológ Jan Keller v príspevku "Suverenita a hranice" opisuje vývoj nositeľov suverenity v Európe za posledné tisícročie. Zásadný krok pri formovaní národného štátu spája so 17. storočím, kedy sa štátni úradníci začali považovať za prospešných celej krajine prostredníctvom výkonu verejnej správy. Moc sa postupne odlišuje od vládcov a nadobúda individuálny charakter. Dôležitú úlohu v tomto procese zohralo mesto so svojou špecifickou kultúrou, kde sa formoval individualizmus. Keller upozorňuje, že národný štát sa opieral o suverenitu, no dominantnejšie národy ju neraz upierali "slabším" celkom. Etnocentrizmus dnes nahradil opačný postoj - idealizácia odlišných kultúr a pocit viny pôvodnej kultúry.
Politológ Petr Drulák konštatuje, že zvrchovanosť sa stala základným princípom európskej politiky s Vestfálskym mierom (1648). V priebehu 19. storočia sa zvrchovanosť demokratizuje a jej nositeľom sa stáva národ. Dlhú dobu nič také ako národ neexistovalo. Čo tu teda bolo? Loajalita, záväzok k panovníkovi, k lénnemu pánovi, k práporu. Vernosť prísahe. Týkalo sa to stoviek, tisícok ľudí, nie miliónov. O modernom, „masovom“ národe (a taktiež o nacionalizme) sa u nás môže hovoriť niekedy od polovice 19. storočia. Presnejšie od „jari národov“ 1848, kedy sa u nás prvýkrát volilo.
Etnická identita v staroveku
Etnické identity sú základným prvkom ľudskej existencie a komunikácie v spoločnosti. Od prehistórie sa ľudské spoločenstvá identifikovali a vymedzovali voči ostatným, pričom vlastnú komunitu označovali ako „ľudia“. V historickom období sa identifikačné procesy opierali predovšetkým o etnickú príslušnosť. Starovekí Gréci považovali za civilizovaných iba seba, pričom ostatných označovali za barbarov. Deliacou čiarou bol jazyk, no aj v rámci Grékov existovali regionálne rozdiely. V prípade vonkajšieho ohrozenia však prevážila grécka identita. Perzská identita sa odvíjala od poslušnosti kráľovi a zahŕňala rôzne etniká.
Rimania sa s Grékmi dohodli na kompromise, že za barbarov budú považovaní všetci okrem Grékov a Rimanov. Rímska identita postavila do popredia politickú príslušnosť. Rimanom sa mohol stať každý, kto prijal rímske hodnoty a bol lojálny republike, resp. cisárovi. Príťažlivosť rímskej identity pretrvala v Byzantskej ríši, ktorej obyvatelia sa až do roku 1453 vnímali ako Rimania.
Etnická identita v stredoveku
V prechode od antiky do stredoveku bolo identifikačné procesy ovplyvnené prepojením medzi Rímskou ríšou a kresťanskou cirkvou. Kresťanstvo malo univerzalistický charakter a súčasťou spoločenstva veriacich sa mohol stať každý. Vznikol tak stredoveký populus Christianus, ktorý bol najvýznamnejšou identifikačnou položkou až do modernej doby.
Bádanie v oblasti národného povedomia a predstáv národa v stredoveku má dlhú tradíciu. Vytváranie stredovekých národov ani vznik národného povedomia neboli jednotným procesom. Dôležitú úlohu zohrávala jazyková otázka a šírenie kultu národných svätcov. Obyvatelia sa delili na jednotlivé národy (gentes) podľa jazykov, mravov, oblečenia či vyznania. Ústrednú úlohu v tomto procese zohrávali fabulácie o vlastnom pôvode (origo gentis). Od 12. storočia do týchto predstáv zasiahlo i formovanie šľachty.
Napriek rozšírenému názoru by sa pritom o národoch a národnom povedomí v stredoveku nemalo vôbec hovoriť. Na prelome 80. a 90. rokov 20. storočia vydali viacerí vedci zásadné diela, podľa ktorých sú pojmy národ a nacionalizmus kategoricky modernými pojmami, vyskytujúcimi sa až po roku 1780. Pre skoršie obdobie nepripúšťajú existenciu týchto konceptov ani ich reálnu existenciu.
Medievistika si však ide svojou vlastnou cestou a v zásade si tieto kategorické vymedzovania vôbec nevšíma. Autorky a autori zaoberajúci sa rozvojom národného povedomia v stredoveku spravidla tvrdia, že už v tomto období treba hľadať zrodenie nacionalizmu (minimálne od 13. storočia) a taktiež aj formovanie konceptu národných štátov. Pojem národ je tak aplikovaný na spoločenstvá ľudí a krajín. Národy totiž stále boli v procese tvorenia, nikdy neboli statické, a rovnako tak nikdy neustal ani proces národného a etnického sebauvedomovania. Prístupy modernistov teda treba vyrovnávať zameraním pozornosti na etnické, kultúrne a genealogicko-mytologické aspekty. Ako tvrdil Rees Davies, národné identity boli multidimenzionálne. To, čo sa zdá byť národom a národnou identitou, môže mať v skutočnosti rozmanitú formu podľa daného spoločenského, ekonomického, politického a kultúrneho kontextu určitej doby.
Na limity prístupu historikov modernej doby zameraných výhradne na svoju prítomnosť poukazuje aj fakt, že zatiaľ čo oni stredovekým komunitám odmietajú priznať štatút národa, tieto spoločenstvá pojem národ samy poznali a používali. Masovú kultúru, tlačené slovo a rozšírenú písomnú kultúru ako podmienky národnej identity stačí jednoducho nahradiť orálnou spoločnosťou, genealógiami a ústnym podávaním historickej tradície. Medievistika zdôrazňuje, že sa treba snažiť pochopiť minulé spoločnosti na základe ich vlastných pojmov pomocou jazyka a konceptov, ktoré si na konštruovanie svojho sveta samy vytvorili. Je to oveľa prínosnejšie a metodologicky správnejšie, než aplikovať naše moderné a priori a prítomnosťou zviazané kritériá. Na základe takéhoto prístupu je možné tvrdiť, že stredovekí ľudia verili, že tvoria ľud (gentes) a národy (naciones). Národ v stredoveku mal jednoducho viacero významov: jedno nacio mohlo zahŕňať viacero gentes, mohlo sa viazať k študentským univerzitným zoskupeniam či ďalekosiahlym rodom, inokedy skôr spĺňalo kritériá nášho moderného ponímania národa. Stredoveké predstavy kráľovstiev a ľudu sa pritom často veľmi podobali na naše moderné predstavy národa.
Ako ukázal Patrick J. Geary, už prvé pokusy o zrekonštruovanie dlhého procesu vytvárania európskych národov pracovali s ideami sťahovania národov, ako v prípade mingrationes gentium Wolfganga Lazia v roku 1555 (Völkerwanderung, Migration of Peoples). Na troskách Rímskej ríše sa v tomto období začali formovať počiatky nových gentes a regna, ktoré boli úzko späté s historickou a genealogickou tradíciou. Samotné slovo nacio (národ) totiž pochádzalo z latinského nascor (narodiť sa); v etnogenetickom procese tak zrodenie hralo ústrednú rolu. V tomto duchu sa niesli definície Cassidoria či Reginona z Prümu. Tieto definície implikovali prirodzenú, objektívnu identitu, ktorú dokázali rozoznať členovia vlastného národa, ako aj tí, ktorí stáli mimo neho.
Predovšetkým na základe germánskej a slovanskej etnogenézy to presvedčivo ukázal Reinhard Wenskus, podľa ktorého je v tomto ohľade potrebné sledovať sťahovanie národov nie ako presuny celého ľudu. Skutočnými migrantmi bola len úzka elita, ktorá so sebou niesla jadro tradície, okolo ktorej sa mohli vytvoriť nové vznikajúce spoločenstvá. Pre obdobie stredoveku ako dobu zárodočného tvorenia európskych národov boli dôležité predovšetkým dve kritériá, ktorými boli antická klasická a biblická kresťanská tradícia. Z Rímskej ríše prevzaté delenie na Rimanov a barbarov (Romani/barbari; populus Romanus/gentes barbarov) sa postupne pretransformovalo na delenie na kresťanský ľud a ostatné pohanské národy (Populus Christianus a barbarské/pohanské nationes). Zdieľaná jednotiaca a určujúca kresťanská identita tak existovala paralelne s ostatnými etnickými identifikáciami a počas celého stredoveku stála nad nimi a bola jednoznačne smerodajná.
Búrlivý a nezastaviteľný proces expanzie latinského kresťanstva medzi 10. a 14. storočím smeroval k vytvoreniu univerzálneho sveta kresťanstva (Christianitas). K budovaniu tejto identity aktívne prispievala pápežská politika, vytvárajúca jedinečnú a najvyššiu duchovnú a spoločenskú autoritu rímskeho biskupa. Ďalej to bolo budovanie cirkevnej organizácie a predovšetkým siete biskupstiev, ktoré spájali Európu od Lisabonu po Rigu a od Dublinu po Kaloču. Spoločne s liturgickou uniformitou a používaním jednotného latinského jazyka sa formovala identita latinského kresťanského sveta, ktorého nositeľom bol spomínaný populus Christianus (ďalšími aspektmi boli križiacke výpravy, šírenie mníšskych rádov, kresťanských mien, zakladanie univerzít a pod.).
Výraznou črtou etnických identifikácií bolo úzke prepojenie medzi národom a štátom. Stredoveké kráľovstvá boli z tohto hľadiska nezávislými štátmi a spĺňali kritériá moderných národných štátov. Boli pritom definované zvykmi, právom a pôvodom. Dôležité je však uvažovať v dobových reáliách a aplikovať dobovú terminológiu. Preto je prínosná diferenciácia slova, konceptu a fenoménu národa v stredoveku. Podľa tejto koncepcie rozpracovanej Susan Reynoldsovou treba považovať obdobie rozpadu Rímskej ríše za počiatok etnogenézy a formovania európskych národov. Na týchto základoch kreované stredoveké kráľovstvá možno legitímne chápať ako moderný národ (teda ako prirodzené spoločenstvo a politickú jednotku). V stredoveku tak existovali národy, aj keď samotný nacionalizmus sa zrodil až ako moderný fenomén. V tomto ohľade je rovnako dôležité mať na pamäti zložitosť rozlišovania medzi etnicitou a pocitom solidarity na jednej strane a mocenskou politikou (power politics) na druhej strane pri formovaní takýchto nových kráľovstiev, ako už dávnejšie poukázal Walter Pohl.
Vznik štátu, predovšetkým vo forme kristianizovanej monarchie raného a vrcholného stredoveku, bol teda významným míľnikom na ceste vývoja stredovekých spoločenstiev od kmeňa k národu. Podľa Jána Steinhübela každý barbarský národ (gens, natio, populus, jezykb) žil tradične. Mal svoj snem, zvykové právo, náboženský kult a tie udržiavali mier, teda tradičný beh života, ktoré spoločenstvu zaručovali istotu a stabilitu (slobodu). Národ, ktorý žil podľa barbarskej slobody, bol kmeňom. Ten postupne vystriedal štát a pohanských bohov nahradil kresťanský Boh. Tento štát síce stabilizoval národ, ale ten stratil svoju tradičnú slobodu. Táto „sloboda“ existovala ako racionálny základ barbarského národa. Kresťanský štát a kresťanský panovník mocensky mení slobodu na službu a národ sa týmto spôsobom stáva historickým národom.
V predošlých úvahách opakovane zaznelo, že jedným z argumentov pre akceptovanie existencie národov a národného povedomia v stredoveku je výskyt tohto pojmu a konceptu v dobovej terminológii. Keď sa pozrieme na vnímanie pojmu národ, musíme v tomto ohľade sledovať tri príbuzné, avšak rozdielne latinské výrazy: gens, populus, natio. V priebehu času tieto termíny získavali rozličné významy a označovali iné skutočnosti. Antická klasická tradícia pracovala predovšetkým s poňatím národa, ako ho definoval vo svojich spisoch rímsky rečník, filozof a politik neskorej republiky Cicero (106 - 43 pr. Kr.). Podľa antickej teórie štátu sa povolaním kráľa a ustanovením zákonov stal ľud usporiadanou politickou jednotkou, teda populus (podľa zákonov žijúce usporiadané spoločenstvo), na rozdiel od barbarského gens. Túto koncepciu spochybnili a pretvorili raní kresťanskí autori a cirkevní otcovia ako Hieronym (347 - 420) a Augustín (354 - 430). Kľúčovým vymedzovacím pojmom bola pritom láska. Pre Rimanov bolo rozhodujúcim prvkom organizované kultúrne spoločenstvo (populus) spojené pod jedným zákonom - ostatní boli barbari, a teda gentes (len spoločný pôvod a nie právo). Hieronym teda v preklade Biblie používal pre vyvolený ľud Izrael pojem gens.
Národ ako sociálny konštrukt v kontexte liberalizmu
Historik Adam Votruba analyzuje liberalizmus a demokraciu a spochybňuje liberálnu teóriu, ktorá definuje človeka ako predspoločenskú bytosť. Argumentuje, že človek existoval vždy ako člen spoločnosti. Liberáli označujú národ za sociálny konštrukt, pričom "národ je pritom len iné označenie pre spoločnosť". Takéto chápanie spoločnosti je problematické, pretože spoločnosť predstavuje systém vzťahov a väzieb, ktoré ovplyvňujú to, čím jednotlivci sú a ako vnímajú svet. Národ je jednou z viacerých kategórií, ktorá vstupuje do tohto procesu.
Univerzalizmus a národná zvrchovanosť
Publicista Michal Semín sa zaoberá náboženským univerzalizmom a jeho prípadným vplyvom na sformovanie súčasného globalizmu a dochádza k záveru, že tradičné sociálne učenie cirkvi nie je naklonené vízii globálnej vlády. Antropológ Ivo T. Budil sa zameriava na vymedzenie civilizácií a ich súperenie, približuje povahu svetového systému a úlohu rivality, ktorá bola/je spojená so zvrchovanosťou. Zaoberá sa liberalizmom v súvislosti s počiatkom globálnej hegemónie Západu a identifikuje hlavnú úlohu krajín strednej a východnej Európy v revolte proti ich periférnemu zaradeniu v hierarchii svetového ekonomického systému.
Mechanizmy zvrchovanosti a ich limity
Sociálny geograf Martin Hampl analyzuje mechanizmy zvrchovanosti prostredníctvom schémy AGIL Talcotta Parsonsa, pričom popri ekonomike analyzuje politiku, vzťahy a kultúru. V súvislosti so vzťahmi neobchádza ani citlivú tému migrácie či výber partnerov.
Spoločenský vedec Dalibor Jurášek opisuje vplyv globálnej oligarchie na národné štáty a možné protiopatrenia na ochranu suverenity. Podľa Juráška je spoločným záujmom globálnej oligarchie globálny kapitalizmus a deregulácia obchodu, geopolitický vplyv USA, inkluzívna ideológia a konzumná kultúra, ktoré presadzuje prostredníctvom mäkkej moci.
Filozof Ľuboš Blaha uvádza, že koncom šesťdesiatych rokov prišlo na ľavej strane politického spektra k odklonu od sociálnych a ekonomických k liberálno-kultúrnym témam. V otázkach národnej suverenity ľavica opustila pôvodné pozície a dôsledkom je odvrátenie časti elektorátu od tradičných ľavicových strán a ich príklon k nacionalistickým subjektom. Ekonómka Ilona Švihlíková poukazuje na ovládnutie medzinárodnej deľby práce nadnárodnými korporáciami v deväťdesiatych rokoch a na začlenenie postkomunistických krajín do tejto deľby práce na báze rozvojových krajín. Tieto procesy oslabili štát aj jeho manévrovací priestor. Švihlíková neobchádza ani postavenie ČR a SR v EÚ, ktorá je charakteristická presadzovaním liberálnej obchodnej politiky a kladie členským štátom prekážky. Obe krajiny sa nachádzajú v postavení závislých ekonomík.
Politológ Roman Michelko rozoberá limity prijímania suverénnych ekonomických rozhodnutí v podmienkach globálneho kapitalizmu. Spolu s fungovaním ústavného súdnictva, ktoré ochraňuje nedotknuteľnosť aktuálneho konceptu súkromného vlastníctva, majú vplyv na to, že politici môžu realizovať len malé parametrické zmeny, pričom podstata systému zostáva zachovaná.
Kritické pohľady na národnosť a identitu
V kontexte diskusií o národnosti sa objavujú aj kritické hlasy, ktoré spochybňujú tradičné chápanie národa a identity. Často zaznievajú argumenty, že snaha o zlikvidovanie národov je cestou k mieru a láske medzi ľuďmi. Táto myšlienka je však kritizovaná ako príliš zjednodušujúca a povrchná. Argumentuje sa, že problémy medzi ľuďmi a národmi nevyplývajú z existencie národov samotných, ale z iných faktorov, ako sú územia, majetky, korisť a pudové vyžitie sa.
Kresťanstvo je niekedy vnímané ako ideológia, ktorá neguje národy, pretože sa zameriava na univerzálne hodnoty. Avšak, aj v kresťanstve existujú rôzne pohľady na národnosť a identitu. Niektorí poukazujú na protiklad medzi Židmi a ostatnými národmi a na očakávania Židov, že Mesiáš spasí iba ich.
Národ je „špatně“?
Musí či má každý človek patriť k nejakému národu? Alebo radšej k nejakému inému spoločenstvu? Rovno k Európanom? Belochom? Heterosexuálom? K euroatlantickej civilizácii? Nevedie prinaležanie k národu k nacionalizmu? Nacionalizmus je predsa zhubný, pretože, ako sa znova a znova presviedčame, vedie nakoniec k vylučovaniu, vyháňaniu, k vojnám o hranice, k etnickým čistkám. V najlepšom prípade k násilnej asimilácii. Naposledy na našom kontinente, na území bývalej Juhoslávie, dochádzalo dokonca ku genocídnym praktikám. Český filosof Václav Bělohradský hovorí prípadne o „identitárnej panike“. Identita ako pokojná, sebestvrdzujúca istota, je tá tam. Notne podražila. Zháňka po nej je potom pochopiteľne čím ďalej tým väčšia. Ale čože my tu v Čechách, na Morave i vo Sliezsku nie sme už taktiež „puklí“? Pozitívne, spájajúce identity nie sú k mání. Len tie rozdeľujúce, nepreklenuteľné. Nenávistné. A takáto panika znemožňuje demokratickú politiku. Už vraj neexistuje nič také ako pravica a ľavica. Neverím tomu, registrujem však, že pravicové a ľavicové postoje sú dnes skutočne akoby prekryté, prevrstvené. Pritom spor medzi rovnosťou a slobodou, silnejším a slabším štátom je v našom kultúrnom okruhu snáď priamo večný. A tak je už dosť dlho dôležité nie čo, ale kto to hovorí. Kto, to znamená za koho, za akú menšinu či väčšinu on hovorí? Kto je menšina a kto väčšina, rozhoduje sa úplne svojvoľne, samovoľne (často zlovoľne) väčšinou na internetových portáloch čiže na sieťach. Koľko len hanlivých nálepiek, nadávok v poslednej dobe vzniklo! Združovať sa do politických strán, bez ktorých je demokratická parlamentná politika nemožná, je akoby pasé, príliš prácne, namáhavé, nespoľahlivé, už to ľudí nebaví. Taktiež sú často zo strán odôvodnene sklamaní. Namiesto toho sa nálepkuje, o sto šesť! Alebo sa ľudia združujú do volebných zoskupení na základe napríklad len nevážneho (legračního?) názvu: strana priateľov piva! Erotická strana… K čomu je to ale dobré? Všetky strany i „strany“, založené na nejakej predpolitickej identite (národnosť, vek, pohlavie, náboženská viera) znemožňujú politické riešenia. Pokojná diskusia je už skoro nemožná. Verejný priestor, v ktorom sa ľudia dohadujú o prijateľných riešeniach tým, že si načúvajú, a to so záujmom o to, čo, ako a prečo to ten druhý vidí inak než ja (a nakoniec hlasujú, sami alebo skrze svojich zástupcov o veciach spoločného záujmu), je dnes rozrušený ako mesto po zemetrasení siedmeho stupňa. Ľudia sa potom uchyľujú do falošného bezpečia bublín „na sieťach“; v tých sú našťastie len vždycky tí, ktorí si myslia to, čo ja. Je to bezpečie slepca, ktorý netuší, že je slepý. Keď so mnou nesúhlasíš, si slniečkár! Havloid. Alebo pražská kaviareň. Alebo ale taktiež dedinský buran. Naptvrdlý Zemanovec. Kaviareň a krčma, to sú dnes svojvoľne a zlovoľne priradzované identity. Alebo taktiež „elity“: elity, to sú tí, ktorých nenávidím.
Už v osemdesiatych rokoch, uprostred hlbokého spoločenského úpadku, som napísal kontroverznú esej (vyšla v Tigridovom exilovom mesačníku Svedectvo) s názvom „Pokus o vlasť“. Pokus nie o národ, ale o vlasť. Veľa sa vtedy opisovalo, vzbudilo veľké polemiky. Trvám si i dnes na tom, že čo potrebujeme, je práve vlasť, vlastenectvo. Snáď ešte viac než vtedy. Pretože odvtedy sme sa nezcelili, ale, najmä v poslednej dobe, skôr rozpadli. Ale čo je to vlastne vlastenectvo? Čo je vlasť? Čo národ, národovectvo? Nacionalizmus? A ako to súvisí so štátom? Národ je sociálny konštrukt, je to „výmysel“ (tým nie je myslené nič zlé), za ktorý sú niekedy ľudia ochotní položiť aj svoj život. Je to ale niečo, čo je predovšetkým v ľudských hlavách, alebo to tam nie je. Ale je to pôvodne subjektívna, nikoli objektívna realita. Iné sú však národy západoeurópske (hovorí sa im „národy na západ od Rýna“) a iné tie stredoeurópske a východoeurópske („na východ od Rýna“). Tie prvé sú založené na občianstve, sú to „politické národy“. Tie druhé na „prírode“. Vo Francúzsku slová „národ“ a „štát“; „národný“ a „štátny“ (nation, national) splývajú, jedno sú. To isté v angličtine i v španielčine. Takisto v Amerike je národ a štát jedno a to isté. Sú to všetko štáty, ktoré vznikli, v porovnaní s nami, dávno. Sú dnes založené na rozume, na voľbe, pôvodne však taktiež na násilnej asimilácii menšín. Normani, Bretónci, Provensálčania by mohli rozprávať. Korzičania ešte rozprávajú! Alebo Katalánci! Onen druhý „spôsob národa“, ten náš, mladší, situovaný „na východ od Rýna“, je založený na príslušenstve ku kmeňu. Nemci o sebe hovorili, že sú „súkmeňovci“. Koniec koncov teda na krvi, na pokrvnosti. Na materinskom jazyku. Dlhú dobu nič také ako národ neexistovalo. Čo tu teda bolo? Loajalita, záväzok k panovníkovi, k lénnemu pánovi, k práporu. Vernosť prísahe. Týkalo sa to stoviek, tisícok ľudí, nie miliónov. O modernom, „masovom“ národe (a taktiež o nacionalizme) sa u nás môže hovoriť niekedy od polovice 19. storočia. Presnejšie od „jari národov“ 1848, kedy sa u nás prvýkrát volilo.
Jedni, Nemci medzi nami, volili vtedy v máji spontánne do tzv. frankfurtského (predbežného) parlamentu, ktorý mal byť parlamentom budúceho veľkého Nemecka, Veľkonemeckej ríše. Iní, naši, dbalí Palackého varovania, tieto voľby ignorovali. Vo vzduchu bolo cítiť napätie, svedčili pamätníci. Neskôr, po nastolení ústavnosti konca šesťdesiatych rokov, naši ľudia volili do Ríšskej a Zemskej rady rakúskeho mocnárstva. Nechceli sme byť súčasťou mocného a expanzívneho nemeckého sveta, hoci v ten čas sympaticky nakloneného k slobodám a právam všetkých. Vtedy sa počas niekoľkých málo týždňov ľudia v Českom kráľovstve a Moravskom markgrófstve viditeľne, doslova pred očami, na uliciach rozdelili - a vzájomne sa vzdialili, odcudzili. Na jazykových Čechov a na jazykových Nemcov. A teraz sa rozdelili, ba znepriatelili, podľa toho, ako kto hovoril, akou rečou, nie podľa toho, ako kto chcel či nechcel svojej krajine prospieť, akú si ju predstavoval ako ideál. A potom sa to už nikdy nedalo dohromady. Nakoniec sme Nemcov vyhnali. Povie sa, že si o to hovorili, ale rovnako to bolo veľmi drsné a často nespravodlivé. Myslím si, že najviac sme tým vyhnaním utrpeli my. Zostali sme národom - kmeňom. Čo sa definitívne potvrdilo rozdelením československého štátu na začiatku deväťdesiatych rokov. Vtedy sme vzdali poslednú možnosť vztýčiť nad národy vyššie poschodie občianstva. Predtým sme prišli o Židov, Rusínov, teraz o Slovákov a Maďarov. Prvýkrát v tisícročnej histórii sme v štátnom dome sami. Do onej revolučnej doby štyridsiateho ôsmeho naši Nemci rozoznávali „bőhmisch“ a „tschechisch“. Tí prví boli obyvatelia českých zemí, či už hovorili česky alebo nemecky. Tí druhí hovorili česky. My, Česi, sme tieto dve slová - adjektíva nemali. Čo ma dodnes zaráža. Ako to, že sme dve slová nepostrádali? Pre nás bol totiž odvtedy rozhodujúci jazyk, nikoli príslušnosť k zemi, príchylnosť k nej. Rozhodujúci bol a zostal jazyk. Ospevovaný romantickou poéziou. Má snáď niekto niečo proti tomu? A kto sa odrodí, čepeľou v tú zradnú hruď…, spievali Sokolovia. Jazyk nevolíme, je to čosi od prírody, od narodenia čosi nám daného. Občianstvo je výdobytok, jazyk je dar od prírody. Od maminky. Pritom tu bol zárodok politického poňatia národa, Chcelo by to ale viac času. Aký mali národy na západ od nás. Ten zárodok sa týkal vtedy skôr len vyšších a najvyšších vrstiev. Taká „nejazyková“ príslušnosť, prináležitosť k zemi, sa v dobe neskorého baroka, a ešte za biedermeiera („empíru“) nazývala „zemským patriotizmom“. Čech bol obyvateľ zemí českých, žil tu a pracoval, vzťahoval sa k tej zemi ako ku svojej. Eventuálne ako príslušník šľachty bránil jej práva proti centralizujúcej Viedni, ako to činili niektorí patriotickí aristokrati. Zakladali a budovali napríklad veľmi dôležité Národní múzeum a ďalšie kultúrne národné inštitúcie. Pre Čecha i Nemca, ktoré spájala úcta, láska k zemi. Bola to teda zemská, patriotická, „bőhmische“ šľachta. Zemské vlastenectvo nebol nacionalizmus, ale pocit záväzku, povinnosti k zemi a skrze ňu i k ľuďom, ku všetkým ľuďom, ktorí na nej žili a pracovali, zveľaďovali ju. Revolúcia roku 1848 to všetko pretrhala. My sme sa museli rozhodnúť, či chceme byť súčasťou rakúskeho cisárstva, ktoré sme ale s Palackým chceli federalizovať, alebo nemeckej ríše, ktorá v tú dobu vykazovala sympatie k liberalizmu, ale ktorá nás chcela urobiť súčasťou nemeckého sveta. Vtedy sa - v obrane proti vtedy silnejšiemu živlu nemeckému - české vlastenectvo začalo premieňať v český nacionalizmus. Nacionalizmus vyrastá z pocitu ohrozenia. Potom už nepriateľa potrebuje, niekoho, kto nám hrozí. Vlastenectvo je náročnejší, vzácnejší cit, pretože je veskrze pozitívny. Je to postoj sebavedomých ľudí, ktorí sa hlásia k svojej zemi, sú pre ňu ochotní aj obete (tá ale nemusí znamenať len ochotu položiť za ňu život; začína už u poctivého platenia daní). Je to pokojný, vyrovnaný postoj ľudí, ktorí svoju zem a jej históriu chcú spoznávať, vedia teda nielen o jej prednostiach, ale aj o nedostatkoch, nezakrývajú jej hriechy, napríklad aj vo vzdialenej minulosti. Nemajú preto žiadne komplexy („mindráky“).
Vlasť a národ! To veru nie je to isté! Národ potrebuje mýty viac, než ich potrebuje vlasť. Národ je totiž spoločenstvo ľudí, ktorí sa kedysi a kdesi „dohodli“, ktoré príbehy (tie slávne) zo svojej minulosti si budú znova a znova rozprávať, ale zároveň sa tiež dohodli (väčšinou mlčky, ale niekedy aj dosť hlasno), na ktoré (tie, ktoré nás nectia, na tie dajme tomu škaredé) nebudú nikdy, ale naozaj nikdy spomínať. Národ sú teda do veľkej miery jeho povesti, mýty. Milé, príjemné, povznášajúce k zdieľaniu. Naše slávne „Rukopisy“ (Královédvorský a Zelenohorský), údajne dokladajúce prevahu nad Nemcami, sú príkladom takých príbehov. Vymyslených, skonštruovaných. Preto v úvode tohto textu možno pre niekoho prekvapivo tvrdím, že národ je konštrukt, že existuje viac v ľudských hlavách než v nejakej objektívnej realite (území, spoločná reč, história…). Národ tak koniec koncov ustanovuje a utvrdzuje vôľa ľudí cítiť sa národom. Národ na kmeňovom princípe smeruje sám o sebe k - čistote. A proti iným. Teda „Čechy Čechom“, „nič než národ“… Bez cudzincov a bez iných častí národov či národností. Nám sa to podarilo viac než iným, ale ide o to, či je to dobre, alebo zle…?
Áno, my, Česká republika, sme dnes etnicky najčistejší (najvyčistenejší) národ - štát v Európe. V roku 1938 sme boli „najšpinavší“. 34 % obyvateľov štátu boli „Nečechoslováci“ - a to sme vtedy pokladali Slovákov za súčasť štátneho národa, ktorý oni väčšinou nikdy neuznávali - československého. Mali sme ich akosi zahrnutých, aby nás, Čechov, bolo viac než Nemcov. Vlastenci na rozdiel od nacionalistov skrátka nepotrebujú nepriateľa, alebo aspoň jeho vymyslený, nadsadený obraz, napríklad ako hroziaceho uchvatiteľa. Obejdú sa bez lichotivých mýtov. Bez strachu. Nacionalizmus je na druhej strane taký ľahký! A zvodný! Tak lacno, strachom alebo nenávisťou, si zaobstarávam vzácny pocit prinaležitosti, identity! Žiť a nenávidieť zo strachu, či už dôvodného alebo vymysleného, a nakoniec sa skoro vždycky spoľahnúť na vodcu, je tá najlacnejšia identita. Ale taktiež najnebezpečnejšia, pretože je vylučujúca, nikoli zahrnujúca. A ako ľahko sa s ním vládne! Vodca označí hrozbu (islamizácia), nepriateľa (Brusel) a ponúkne vydeseným, rozčúleným ľuďom ochranu. A ľudia - voliči radi pribehnú k urnám. Vlastenectvo je, „bohužiaľ“, celkom náročné. Do nemalej miery spočíva vo vôli rozumom odmietnuť všetky emocionálne pokušenia nacionalizmu: nedôveru ku všetkému cudziemu, strach zo susedov, z tých mocnejších i z tých imaginárnych, a vôbec obavy zo sveta za hranicami. Len sebavedomý, sám so sebou vyrovnaný človek je toho schopný. Na to ale predsa máme. Snáď budeme mať viac rozumu než pocitov, emócií, strachov.
Identita v súčasnosti
Identita je v sociálnych vedách dôležitý koncept. Nie je to „vec“ či „vlastnosť“, ale proces identifikácie, produkt sociálnych vzťahov a konania ľudí. Identita sa chápe ako proces a sociálny konštrukt, fluidná, multidimenzionálna a personalizovaná, odrážajúca sociálno-historické kontexty. Ľudia môžu mať viac identít kvôli rôznym rolám v spoločnosti. V sociológii sa identita považuje za spojivo medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Teória identity chápe identitu ako činiteľa, ale i teoretický konštrukt. Štúdie kolektívnych identít slovenskej menšiny v Srbsku poukazujú na to, že príslušníci menšín môžu mať viac kolektívnych identít, ktorým pripisujú rôzny význam a dôležitosť. Štúdia z roku 2020 identifikovala viacnásobné a odlišné kolektívne identity a poukázala na komplexné vzťahy medzi etnickými, národnými, subnárodnými a teritoriálnymi identitami.
Národnosť a jej definícia
Termín národnosť sa v slovenskom jazyku vzťahuje na príslušnosť k národu. Môže ním byť myslený menšinový národ alebo časť národa žijúca mimo svojho štátu, ale aj etnikum. Anglický ekvivalent tohto termínu by bol nationality. Národnosť ako koncept môže znamenať príslušnosť k národu v etnickom a politickom slova zmysle. Pojem národnosť pritom úzko súvisí s príbuznými koncepciami, akými sú nacionalizmus a národ. Nacionalizmus je v odbornej literatúre konceptualizovaný z dvoch perspektív - primordialistickej a konštruktivistickej. Primordialisti považujú národné identity za pevné, exogénne voči všetkým ostatným spoločenským javom a za hlavné identity vo vzťahu k iným kolektívnym identitám. Konštruktivisti, naopak, vnímajú národnú identitu ako formovateľnú a podliehajúcu množstvu sociálnych vplyvov. Klasifikácie nacionalizmov sa líšia, ale zvyčajne sa rozlišujú dva typy: etnokultúrny nacionalizmus zahŕňajúci vedomie spoločného pôvodu a histórie a občiansky nacionalizmus opierajúci sa o myšlienku príslušnosti k jednému štátu.
Termín národ má iný význam v krajinách západnej Európy a v Severnej Amerike a iný v juhovýchodnej Európe. Na západe sa termín národ používa ako synonymum pre krajinu, obyvateľstvo ako i občanov štátu. V juhovýchodnej Európe sa pod týmto termínom chápe iba etnický národ. V relevantnej literatúre sa národy považujú za ideologické konštrukcie, ktoré vytvárajú abstraktné komunity a ktoré tvoria spojenie medzi kultúrnymi skupinami a štátom. Dnes prevažuje názor, že národy sú produktom nacionalistických ideológií. Benedikt Anderson definuje národ ako mentálny obraz politického spoločenstva.
Etnická identita a jej charakteristiky
Etnická identita sa v sociálnych vedách chápe ako centrálna podstata etnicity. V posledných päťdesiatich rokoch vedci zdôrazňovali etnicitu ako sociálne konštruovaný fenomén. V súčasnosti prevládajúce názory naznačujú, že etnická identita je fluidná, vzťahová a situačná. Vedci z rôznych škôl a prístupov navrhli buď klasifikáciu alebo niektoré definičné charakteristiky etnickej identity. Najčastejšie používané definície etnickej identity zdôrazňujú pôvod ako dôležitú definičnú vlastnosť etnickej skupiny. Pôvod môže byť definovaný rozličnými spôsobmi, napríklad spoločnými predkami, spoločným mýtom o pôvode, spoločným jazykom, spoločnou kultúrou alebo spoločnou vlasťou. Naproti tomu Chandra navrhla vynechať pri definovaní etnickej identity v komparatívnej politike takmer všetky predtým používané definičné kritériá. Definuje potom etnickú identitu ako podmnožinu kategórií identít, v ktorých je členstvo determinované atribútmi spojenými s pôvodom alebo atribútmi, o ktorých sa predpokladá, že sú s pôvodom spojené.
Sčítanie obyvateľstva a národnosť na Slovensku
Nadchádzajúce sčítanie obyvateľov, ktoré sa má uskutočniť budúci rok od 15. februára do 31. marca bude elektronické, integrované a samo-sčítavacie. Tento cenzus je dôležitý aj pre národnostné menšiny. Doteraz bolo možné v sčítaniach obyvateľstva označiť iba jednu národnosť. Novinkou najbližšieho sčítania je zisťovanie druhej národnosti. V článku preto analyzujem, ako je termín národnosť definovaný a zameriavam sa na to, čo sa vlastne v sčítaní bude zisťovať a akým spôsobom. Poukážem na to, o čom zozbierané údaje o národnosti v cenze vypovedajú a ako k nim treba kriticky pristupovať. Článok hodnotí, ako slovenská prax korešponduje s najnovšími vedeckými poznatkami týkajúcimi sa identity, národnosti a príbuzných konceptov, ale i s medzinárodnou praxou a odporúčaniami pre zber údajov týkajúcich sa identít jednotlivcov. Údaje o národnej, resp. národnostnej, občianskej a etnickej identite obyvateľov sa v jednotlivých krajinách zhromažďujú rôznymi spôsobmi a na rôzne účely. Poradný výbor pre Rámcový dohovor na ochranu národnostných menšín odporučil vo svojom poslednom uznesení Slovenskej vláde, aby pokračovala „v zhromažďovaní pravidelných údajov o situácii a prístupe k právam osôb patriacich k národnostným menšinám v úzkej spolupráci s predstaviteľmi menšín,“ aby sa pri tvorbe všetkých súvisiacich politík vychádzalo z aktuálnych a presných informácií.
Alternatívne pohľady a riešenia
Namiesto snahy o zlikvidovanie národov sa navrhujú alternatívne riešenia, ktoré by mohli viesť k mieru a spolupráci. Jedným z nich je návrat k socialistickým ideálom a k myšlienkam národnej suverenity a deglobalizácie. Je dôležité si uvedomiť, že agresivita, hnev a vojna nepotrebujú národ k tomu, aby sa prejavili. Problémom je nespracovaný egoizmus u každého jedinca.