Sociálny klient: Komplexná definícia, typológia a úloha sociálneho pracovníka

Pojem "sociálny klient" je v oblasti sociálnej práce ústredným bodom a zahŕňa široké spektrum osôb, rodín, skupín či dokonca celých spoločností, ktoré sa ocitli v nepriaznivej životnej situácii a potrebujú odbornú pomoc. Pre pochopenie dynamiky sociálnej práce je nevyhnutné hlboko porozumieť definícii sociálneho klienta, jeho rôznym typom a komplexnosti vzťahu, ktorý vzniká medzi klientom a sociálnym pracovníkom.

Úvod do problematiky sociálneho klienta

Klientom sociálneho pracovníka sa stáva jedinec, ktorý po zhodnotení vlastnej situácie dospieva k názoru, že pre jej vyriešenie potrebuje sociálnu pomoc. Z pohľadu sociálnej práce označujeme klienta toho, kto v dôsledku sociálnej situácie potrebuje na jej vyriešenie rôznu formu spoločenskej pomoci, pričom ide o špecifické životné situácie, ktoré sú označované súhrnným pojmom sociálne problémové situácie.

Pre prichádzajúceho klienta je charakteristické: negatívne hodnotenie vlastnej situácie, momentálna neschopnosť nájsť riešenie svojho problému, aktívny prístup orientovaný na hľadanie riešenia a dobrovoľná spolupráca so sociálnym pracovníkom.

Dnes zdôrazňujeme, že termín klient používame na označenie zákazníka, ktorý prichádza so žiadosťou o pomoc, z vlastnej iniciatívy a chápeme ho ako rovnocenného partnera sociálneho pracovníka. Na rozdiel od iných profesií, napríklad psychológov, kde klienta charakterizujeme ako platiaceho zákazníka, sociálna práca poskytuje veľké množstvo služieb bezplatne. Tieto služby sú určené občanom v hmotnej núdzi, ktorí by si ich z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov nemohli kúpiť.

Rozšírené ponímanie sociálneho klienta

V praxi sociálnej práce sa pod pojmom klient rozumie nielen jednotlivec - osobnosť - individualita, teda konkrétny človek, ktorý sa ocitol v preňho neriešiteľnej situácii, ale i skupinový klient.

Medzi skupinových klientov zaraďujeme:

• Rodinu: Rodina sa stáva „klientom“ vtedy, keď jej reálne sociálne problémy presahujú možnosti riešenia v rámci rodinnej interakcie a patria do kompetencie sociálneho pracovníka.
• Skupinu: Je spojená spoločným sociálnym problémom a tiež snahou o jeho riešenie za pomoci sociálneho pracovníka.
• Komunitu: Jej členovia sa spojili v snahe odstrániť sociálny problém.
• Spoločnosť: V prípadoch, keď je v krajine vysoká miera nezamestnanosti, nárast chudoby, či iných sociálno-patologických javov v takej miere, že tieto ohrozujú morálne fungovanie spoločnosti.

Sociálny klient je teda osoba, s ktorou sociálny pracovník bezprostredne pracuje, pričom medzi ďalšie charakteristiky sociálneho klienta patrí jeho osobná spoluúčasť, teda participácia na riešení sociálne nepriaznivej situácie, v ktorej sa nachádza. Pre sociálneho klienta je typické, že je v problémovej situácii, nie je schopný ju riešiť vlastnými silami a aktívne spolupracuje so sociálnym pracovníkom.

Typológia sociálnych klientov

Náročnosť riešenia sociálnych situácií a problémov klientov je priamo závislá od typu klienta, s ktorým sociálny pracovník pracuje. Rozvrstvenie klientov do určitých skupín, ktorých členovia majú spoločné niektoré znaky, pomáha sociálnym pracovníkom efektívnejšie prispôsobiť svoj prístup.

Členenie klientov z hľadiska primárnych symptómov a syndrómov:

• Sociálna patológia: Patria sem klienti, u ktorých sa prezentovali sociálno-patologické javy ako delikvencia, kriminalita, poruchy správania, prostitúcia, násilie, závislosti, zneužívanie osôb, poruchy rodinného spolunažívania.
• Problémy veku: Túto skupinu tvoria klienti rizikového správania z dôvodu vývinových aspektov, ide predovšetkým o obdobie detstva, dospievania a staroby.
• Sociálne skupiny: Klientmi sa stávajú ľudia, ktorí sa identifikujú s normami a ideológiou rôznych kultúrnych, sociálnych a extrémistických skupín, pričom je pre nich charakteristický iný životný štýl.
• Sociálno-ekonomické aspekty: Početnú skupinu klientov sociálnej práce tvoria aj v našej spoločnosti ľudia nezamestnaní, bezdomovci a ľudia žijúci na hranici chudoby.
• Zdravotné postihnutie: Klienti sú mentálne, zmyslovo alebo telesne postihnutí, prípadne majú somatické a psychické ochorenia, dlhodobú hospitalizáciu alebo sú chronicky chorí.

Členenie klientov podľa osobnostných charakteristík a správania:

• Spolupracujúci (dobrovoľný klient): Je základným typom klienta, prichádza za sociálnym pracovníkom dobrovoľne a je rozhodnutý spolupracovať na zmene svojej problémovej situácie.
• Nespolupracujúci (nedobrovoľný klient): Je odoslaný treťou osobou (napr. súdom), je s ním ťažká komunikácia a často odmieta spoluprácu. Pri poradenskej práci je potrebné jasne stanoviť pravidlá vzájomnej spolupráce, možnosti sociálneho pracovníka a povinnosti klienta.
• Rizikový klient: Je takým klientom, kde je možné očakávať nešpecifické riziko a vyžaduje špecifické spôsoby práce (napr. delikventi, suicidálni).
• Manipulatívny klient: Nemá záujem o spoluprácu so sociálnym pracovníkom, ale usiluje sa o získanie určitých výhod aj prostredníctvom nepravdivých tvrdení, ktoré majú sociálneho pracovníka zdiskreditovať. Pri práci s takýmto typom klienta je potrebné mať svedka (kolegu) a dobrú prípravu v legislatívnych normách.
• Agresívny klient: Má agresívne správanie - verbálne alebo fyzické. Verbálna agresivita sa prejavuje slovnými útokmi, nadávkami a vyhrážkami. Práca s takýmto klientom je veľmi náročná a vyžaduje osobnú odvahu a dobrú odbornú prípravu.
• Apatický klient: Je taký, ktorý na základe pretrvávajúceho svojho problému rezignoval na hľadanie možnosti riešenia a spoluprácu so sociálnym pracovníkom. Pri komunikácii súhlasí s navrhovaným riešením, ale nie je schopný vykonať jeho realizáciu.
• Klient-odberateľ: Je si vedomý svojej sociálnej problémovej situácie, ale prichádza s cieľom, aby získal niektorú službu, dávku alebo inú formu pomoci, bez záujmu riešiť svoju situáciu.
• Mlčanlivý klient: S týmto typom klienta sa obtiažne nadväzuje kontakt, potrebuje podporu a nádej.
• Klient v odpore: Svojím správaním neguje, popiera, že mu chce sociálny pracovník pomôcť.

Sociálnym klientom môže byť občan SR, emigrant, žiadateľ o sociálne dávky a služby, na ktoré má zo zákona nárok, občania SR a emigranti, ktorí sa dostali do situácie sociálnej odkázanosti, bezdomovci, alebo všetci tí, ktorí sa ocitli v sociálne kolíznych situáciách (nezamestnaní, ľudia pred a po rozvode, občania vo výkone trestu, asociáli, osamelí, starí ľudia) či príslušníci minorít.

Úloha sociálneho pracovníka a dynamika vzťahu s klientom

Medzinárodná federácia sociálnych pracovníkov (IFSW) definuje sociálnu prácu ako profesiu, ktorá podporuje sociálne zmeny na riešenie problémov v medziľudských vzťahoch a pomáha zlepšovať ľuďom život prostredníctvom pomoci zameranej na rozvoj schopnosti robiť slobodné rozhodnutia. Opierajúc sa o vedecké poznanie ľudského správania a sociálneho systému, zasahuje sociálna práca práve tam, kde prichádza k nezhodám v interakcii ľudí a ich okolia.

Charakteristika súčasnej sociálnej práce:

• Verejný charakter: Je dostupná pre všetkých občanov, ktorí o nej vedia a v prípade potreby môžu navštíviť príslušné inštitúcie.
• Inštitucionálna forma: Na všetkých úsekoch praktickej sociálnej práce sú vytvorené inštitúcie (štátne, samosprávne, mimovládne), ktoré garantujú poskytované služby pre klientov.
• Preventívny charakter: Sociálna práca sa preorientovala na preventívne aktivity zamerané na predchádzanie alebo minimalizovanie vývoja patologických javov v spoločnosti (napr. drogy, alkohol).
• Pluralita zdrojov: Využíva všetky dostupné zdroje pre potreby klientov - štátne, medzinárodné, nadačné, ale aj súkromné.
• Úzky vzťah medzi teóriou a praxou: Prax je základným prvkom pre rozvoj sociálnej práce ako vednej disciplíny, zatiaľ čo teória pomáha lepšie pripraviť profesionálov.
• Premenlivý charakter: Je daný objektom skúmania, ktorým je sociálny problém, a úzko súvisí so sociálnymi, ekonomickými, kultúrnymi a politickými podmienkami konkrétnej krajiny.

Vzťah sociálneho pracovníka s klientom: Základy interakcie

Cieľom vzájomnej interakcie sociálneho pracovníka a jeho klienta je nadviazať kontakt, ktorý je podmienkou pre budovanie pozitívneho vzťahu. Vzťah medzi klientom a sociálnym pracovníkom má byť čo najbližší, avšak treba sa vyvarovať tomu, aby neprerástol do vzťahu priateľského, pretože je vytvorený umelo a je ohraničený časom.

Pri vytváraní takéhoto vzťahu berieme do úvahy: vek klienta, špecifiká situácie na základe ktorej vznikol problém, dobrovoľnosť klienta, jasnosť práce a jej ciele, dôveru a rešpekt, a okolie klienta.

Sociálny pracovník je odborník - profesionál na profesionálnej úrovni, ktorý sa zaoberá pomocou a pomáhaním. Svojou činnosťou pomáha zlepšovať sociálnu funkčnosť svojich klientov, prispieva k rozvoju potenciálu klientov a tak minimalizuje sociálne riziká. Spôsob, akým je uskutočnená interakcia (vzťah) medzi sociálnym pracovníkom a klientom, má zásadný význam pre riešenie sociálneho problému klienta.

Dôležité je, aby si sociálny pracovník zachoval hranice medzi sebou ako individualitou a klientom. Je nutné, aby vedel vysloviť výhrady voči neúmerným požiadavkám svojho klienta, čím zabráni zneužívaniu zo strany klienta. Voči manipulácii sa môže sociálny pracovník chrániť asertivitou a podpísanou dohodou.

Nadmernou pomocou zo strany sociálneho pracovníka sa porušujú hranice tým, že sa snažíme robiť všetko za klienta. Obetovanie sa pre klientov, pri ktorom sa sociálny pracovník správa ku klientovi ako k osobe neschopnej vlastnej autonómie a osobne závislej na jeho starostlivosti, môže klienta oslabiť, udržiavať ho nesamostatným, či ho invalidizovať.

Hlavným problémom porušovania hraníc je splývanie, keď sociálny pracovník začne problémy svojho klienta považovať za vlastné. Často to býva založené na súcite, a preto je dôležité rozlišovať medzi empatiou a súcitom. Pri empatii si dokážeme predstaviť a precítiť, čo klient prežíva, ale zostávame sami sebou. Pri súcite sa s klientom stotožníme. Opačným problémom je nepriepustnosť hraníc, prejavujúca sa silným odstupom a chladným prístupom, čo môže byť snahou zakryť vlastnú citlivosť a zraniteľnosť. Cieľom spolupráce klienta a sociálneho pracovníka je vždy rozvoj sociálnych kompetencií klienta.

Klinická sociálna práca a špecifiká klientely

Klinická sociálna práca bola Federáciou klinických sociálnych pracovníkov (Clinical Social Work Federation, 1997) definovaná ako obstaranie alebo zabezpečenie služieb týkajúcich sa duševného zdravia, pre diagnostiku, liečbu a prevenciu duševných porúch, emocionálnych porúch a porúch správania u jednotlivcov, rodín a skupín. Ťažiskom klinickej sociálnej práce je poskytovať liečbu duševného (mentálneho) zdravia v sociálnych a resocializačných zariadeniach, na klinikách, ako aj v súkromnej praxi.

Uvedomujúc si skutočnosť, že dnes sa už v každom zariadení sociálnych služieb sociálni pracovníci/čky stretávajú s klientom, u ktorého je diagnostikovaná skleróza multiplex, demencia, Alzheimerova choroba, schizofrénia, Parkinsonova choroba a iné psychické choroby, anebo ide o rôzne typy závislostí. S pribúdajúcimi psychiatrickými diagnózami u osôb s kombinovanými závislosťami veľakrát návyková látka nie je primárny problém, ale primárnym problémom môže byť psychická diagnóza, negatívny generačný prenos atď. V tomto kontexte je pojem klinická sociálna práca veľmi výstižný.

V klinickej sociálnej práci, najmä pri duálnych diagnózach alebo organických poškodeniach mozgu, ktoré ovplyvňujú správanie klientov, je nevyhnutná spolupráca s ostatnými klinickými odborníkmi a teoreticky je nutné vychádzať z eklektického prístupu. Metódy je potrebné vnímať ako veľmi individuálne - spoznať anamnézu, vytvoriť plán rozvoja s ostatnými zainteresovanými odborníkmi a zvoliť prácu „na mieru“ s klientom. Sociálny pracovník musí byť dobre vyzbrojený terapeutickými metódami, technikami a praktickými skúsenosťami, ak sa to skĺbi s ľudským prístupom, je profesia zároveň aj povolaním.

Moc a kontrola vo vzťahu sociálneho pracovníka a klienta

Problém moci považujeme za jeden z najdôležitejších aspektov práce s klientmi, ktorý významným spôsobom formuje proces spolupráce sociálneho pracovníka a klienta. Je veľmi dôležité, aby boli sami sociálni pracovníci schopní o tomto probléme uvažovať a na jeho základných rovinách ho reflektovať.

Zdroje moci sociálnych pracovníkov:

• Moc založená na autorite pracovníka: Je založená na fakte, že klient potrebuje niečo, s čím mu môže pracovník pomôcť, pretože disponuje určitými informáciami, vedomosťami a skúsenosťami. Pracovník rozhoduje o tom, či a do akej miery použije tieto svoje schopnosti v prospech klienta.
• Moc inštitucionálne pridelená: Premieta spoločenský záväzok sociálnej práce do situácie, v ktorej sociálny pracovník dohliada na schopnosti klientov dodržiavať záväzné normy a hodnoty. Sociálny pracovník je väčšinou zástupcom štátu, predstaviteľom väčšiny a tiež reprezentantom väčšinovej kultúry, ktorý predstavuje kritériá normality a rozhoduje o občianskych právach klienta.

Moc však neovplyvňuje negatívne len klienta, ale pôsobí negatívne aj na samotného sociálneho pracovníka, ktorý si tohto nežiaduceho vplyvu často nie je ani vedomý. Situácia, v ktorej je pomáhajúci voči klientovi v postavení experta, môže ľahko viesť k pocitu neomylnosti. Vedomie tejto duality je prvým krokom pomáhajúceho k úprimnému a skutočnému prístupu ku klientovi a jeho problémom.

V niektorých prípadoch je moc pomáhajúceho voči klientovi dokonca žiaduca, napríklad keď klient nie je vždy schopný sám rozoznať, čo je pre neho dobré. Tieto situácie sú však veľmi náročné na posúdenie, vyžadujú značnú dávku odbornosti, informácií o probléme a predovšetkým empatie. Sociálny pracovník sa musí znova sám seba pýtať, či opatrenia, ktoré navrhuje, sú naozaj v záujme klienta.

Normalizácia ako nástroj moci

Jedným z cieľov sociálnej práce, najmä podľa postmodernistov a zástancov Foucaultovej teórie, je normalizácia klienta. Normalizovať znamená primäť niekoho podriadiť sa alebo prijať normu či štandard, urobiť normálnym premenou prvkov osoby či situácie. Normalizácia je procesom, ktorý delením na normálne a nenormálne, štandardné a neštandardné, prípustné a neprípustné nesie zreteľné znaky mocenského pôsobenia. Foucault (2000) hovorí o moci normy, ktorou moderná spoločnosť doplnila a ohraničila moc zákona, a normalizácia spolu s dozeraním sa stáva jedným z veľkých nástrojov moci.

Foucault (2003) sa však nazdáva, že mocenské vzťahy nie sú samy osebe zlé a svojim tvrdením, že moc je pozitívna, prevracia naruby predsudky v chápaní moci. Ak má byť totiž moc, zvlášť v podmienkach modernej spoločnosti, dostatočne účinná a má bezprostredne vplývať napríklad na správanie jednotlivcov a meniť ich, nemôže sa spoliehať výlučne na zákazy, obmedzenia alebo na potlačovanie.

Pomoc a kontrola

Pomoc a kontrola patria medzi základné postoje sociálneho pracovníka ku klientovi a majú v ňom svoje stabilné miesto. Takéto vysvetlenie nám napovedá, že oba spôsoby sú dôležité a sociálny pracovník ich môže vzájomne kombinovať tak, aby bola výsledná pomoc pre klienta čo najefektívnejšia. Je však zásadné, že nie je možné pomáhať a kontrolovať súčasne.

• Kontrola: Podľa Úlehlu (1999) je kontrola nevyhnutná, účelná a potrebná, avšak líši sa od pomoci tým, že uprednostňuje záujmy iných ľudí pred záujmami klienta. Cieľom je zmeniť nežiaduce na žiaduce, nedovolené na prijímané, pričom sa sociálny pracovník riadi svojimi normami, väčšinou totožnými s normami spoločnosti.
• Pomoc: Oproti kontrole charakterizuje Úlehla (1999) pomoc ako aktivitu zameranú na klienta, ktorú klient aktívne vyhľadáva. Ludewig (1994) sa zmieňuje o tom, že existencia pomoci principiálne predpokladá hľadanie pomoci.

Sociálny pracovník má oprávnenie pomáhať aj oprávnenie kontrolovať. Zmenu v správaní klienta môže dosiahnuť vplyvom autority, ktorá by mala byť klientom uznaná. Musil (2004) uvádza, že sociálny pracovník môže v mocenskom vzťahu uplatňovať dva typy autority - pridelenú autoritu svojho úradu a prirodzenú autoritu svojej osoby.

Sociálna starostlivosť a sociálna pomoc: Rozdiely a súvislosti

Sociálna starostlivosť a sociálna pomoc sú dva najčastejšie používané termíny v sociálnej práci. Často sa v praxi zamieňajú i napriek tomu, že sa vzťahujú k presne vymedzeným situáciám.

Sociálna starostlivosť:

Sociálna starostlivosť je charakteristická tým, že sociálny pracovník má dominantné postavenie a rozhoduje o výbere foriem, miere a dĺžke poskytnutej sociálnej starostlivosti. Klient, ktorý starostlivosť prijíma, je vnímaný ako ten, ktorý nedokáže, nevládze, nie je schopný hľadať riešenia vlastného problému. Klient je odkázaný na starostlivosť odborníka - sociálneho pracovníka, čiže je v pasívnej pozícii.

Sociálna starostlivosť je činnosť, ktorá pomáha uspokojovať spoločnosťou uznané tzv. objektívne sociálne potreby (udalosti) občanov. Môže byť zameraná na klienta (jednotlivca, rodinu, skupinu, komunitu či spoločnosť) alebo na sociálne prostredie, ak toto pôsobí v rozpore so záujmami jednotlivca alebo spoločnosti. Terminologické spojenie „sociálna starostlivosť“ zdôrazňuje celospoločenský charakter starostlivosti, na ktorej podpore existujú sociálne inštitúcie, organizácie alebo občianske združenia, vytvárajúce sociálnu sieť.

Na realizácii sociálnej starostlivosti sa podieľajú: štát (prostredníctvom štátnej správy a jej zariadení), obce a nimi zriaďované sociálne inštitúcie, sociálna poisťovňa, Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVaR), cirkevné alebo charitatívne inštitúcie a organizácie, občianske združenia, nadácie a spolky. Jej cieľom je maximálny rozvoj celej osobnosti, vedomým prispôsobením sa človeka jeho okoliu, alebo prispôsobením okolia osobitným požiadavkám a schopnostiam handicapovaného človeka. Sociálna starostlivosť vystupuje ako širší pojem, pričom zahŕňa v sebe aj obsah pojmu sociálna pomoc.

Sociálna pomoc:

Sociálna pomoc je aktívna spolupráca sociálneho pracovníka a klienta pri riešení problémových situácií v živote človeka, ktorú môžeme vymedziť pojmami partnerská pomoc, sprevádzanie a napomáhanie. V sociálnej pomoci pomáhajúci (aktér poskytujúci podporu) vystupuje v partnerskej rovine - navrhuje, odporúča a spolupôsobí pri realizácii optimálnej formy pomoci, zatiaľ čo prijímateľ pomoci je aktívnym článkom a rozhoduje o tom, v čom chce pomôcť, akú formu pomoci potrebuje a volí si pomáhajúcu osobu.

Sociálnu pomoc chápeme ako sociálnu prevenciu, sociálne poradenstvo, sociálne služby, riešenie hmotnej alebo sociálnej núdze (vrátane sociálnej núdze občanov s ŤZP), v dôsledku ktorej si občan sám, alebo ani s pomocou rodiny nedokáže zabezpečiť základné životné podmienky (jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie). Strieženec definuje sociálnu pomoc ako súbor činností, ktoré občanovi pomáhajú zabezpečiť základné životné podmienky, nadobudnúť sociálnu stabilitu a obnoviť sociálnu nezávislosť a sociálnu suverenitu. Sociálna pomoc sa nevzťahuje na formy susedskej či rodinnej pomoci, ale ide o pomoc pri bežných životných situáciách (náklady na potraviny, ubytovanie, oblečenie, hygienu, atď.) a v osobitných situáciách (choroba, staroba, smrť živiteľa, strata rodiny, strata domova, rôzne formy sociálneho zlyhania).

Úrovne sociálnej pomoci:

• Primárna pomoc: Samotné nároky na pomoc. Slúži k rozvoju osobnosti a k vývoju ľudí - preventívna pomoc.
• Sekundárna pomoc: Aktuálna pomoc pri už vzniknutých problémoch - z metód práce sa využíva poradenstvo, rehabilitácia, terapia, ekonomická pomoc, sociálna opora a iné.
• Terciárna pomoc: Dodatočná pomoc - na riešenie situácií, ktoré sa nedajú zvládnuť bez intenzívnej cudzej pomoci.

Včasná a adresná sociálna pomoc šetrí spoločnosti ekonomické prostriedky, ale aj v rámci pomoci zabraňuje vzniku sociálno-patologických javov.

Praktické aspekty práce s klientmi: Príklad resocializačného zariadenia

V prostredí resocializačného zariadenia pre závislých je dôležitá tímová práca a ďalšie vzdelávanie sociálnych pracovníkov. Práca je zameraná na nácvik, prípadne obnovu pôvodných pracovných zručností a návykov, k ponímaniu práce ako dôležitej súčasti zvyšovania osobnostných, profesijných a sociálnych kompetencií, ktorá v reálnom živote vedie k autonómii a nezávislosti osobnosti klienta od primárnej rodiny ako závislého, neustále vyžadujúceho pomoc okolia, rodiny a spoločnosti.

Pripravuje klienta aj na uplatnenie sa na trhu práce rozšírením spektra vlastných pracovných zručností, umožňuje mu presnejšie si definovať vlastné záujmy, schopnosti a podporuje vytrvalosť aj v podmienkach stereotypnej pracovnej záťaže. V zariadení je definovaná hlavne ako nácvik zručností typu varenie, pranie, žehlenie, starostlivosť o zvieratá, práce v záhrade, upratovanie, príprava dreva na kúrenie, drobná údržba a práce okolo rodinného domu, čo kopíruje bežný život dedinského gazdovstva.

Klienti sa striedajú pri príprave stravy po štyroch dňoch a pri žehlení a upratovaní rajónov denne. Každý sa postupne učí všetkým zručnostiam a stáva sa zodpovedný za svoju prácu pred ostatnými. Zaradenie na pracovisko zohľadňuje i predchádzajúcu profesijnú orientáciu klienta, záujmy, záľuby a plánovanie ďalšieho profesijného uplatnenia. Keďže každá aktivita má odlišnú náročnosť podľa zodpovednosti za výsledok práce, klienti sú v adaptačnom období poverovaní nenáročnými samostatnými aktivitami.

tags: #socialny #klient #definicia