Sociálny kapitál klienta: Kľúč k efektívnej sociálnej práci a kvalite života

Sociálna práca sa ako praktická a aplikovaná veda neustále vyvíja a snaží sa upevniť svoje miesto medzi pomáhajúcimi disciplínami. S rozvojom vedy prichádzajú nové požiadavky na systemizáciu poznatkov a ich efektívne využitie v praxi. V tomto kontexte sa čoraz viac do popredia dostáva manažment a sociálny manažment, ktoré zohrávajú kľúčovú úlohu pri zvyšovaní kvality života klientov. Cieľom tohto článku je objasniť definíciu sociálneho kapitálu klienta a jeho význam v sociálnej práci.

Manažment a sociálna práca

Každá organizácia pozostáva z dvoch prepojených systémov: riadiaceho a riadeného. Hlavným cieľom manažmentu je efektívne riadiť riadený subjekt, pričom manažér musí ovládať potrebné poznatky, zručnosti, princípy a metodiky a rozumieť problematike riadených subjektov. V sociálnej práci sa manažment zameriava na zvyšovanie kvality života ľudí prostredníctvom eliminácie, riešenia a zmierňovania ich problémov.

M. Svobodová zdôrazňuje dve oblasti manažmentu relevantné pre sociálnu prácu:

• Manažment ako proces tvorby a udržiavania prostredia, v ktorom jednotlivci pracujú a účinne dosahujú ciele.
• Manažment ako proces optimalizácie využitia ľudských, materiálnych a finančných zdrojov na dosiahnutie cieľov.

E. Mydlíková zdôrazňuje, že zmyslom manažmentu je dosahovanie produktívnej činnosti, pričom manažér by mal inšpirovať pracovníkov a aplikovať najnovšie technologické postupy a zručnosti. Š. Strieženec vníma manažment ako moderné riadenie ľudí, ktoré zahŕňa výber pracovníkov, organizáciu ich pracovného režimu, tvorbu pracovnej klímy, riešenie sociálnych otázok, odmeňovanie, motiváciu, stimuláciu a sankcie.

Vo všeobecnosti je manažment v sociálnej práci riadením a organizovaním činnosti riadených subjektov pomocou riadiacich pracovníkov na základe plánov, s kontrolou efektivity výstupov v kontexte riadenia sociálnej služby.

Sociálny manažment v sociálnej práci

Š. Strieženec definuje sociálny manažment ako aktivity, ktoré sa špecializujú na koordinovanie činnosti ľudí v organizáciách pôsobiacich v oblasti sociálnej pomoci, služieb, prevencie a poradenstva. Dôraz sa kladie na ľudské zdroje a berie sa do úvahy vplyv sociálnych a psychologických faktorov. Sociálny manažment sa odlišuje od ekonomického manažmentu tým, že zohľadňuje sociálne a psychologické faktory riadenia.

Repková upriamuje pozornosť na projektovú metódu, ktorá podporuje vysokú kvalitu a dynamiku v službách pre klienta a poskytuje nový pohľad na organizáciu práce a využívanie potenciálu ľudí v prospech klienta. Bernhart definuje sociálny manažment ako ekonomické chápanie sociálnej práce, ktoré umožňuje tematizovať sociálnu prácu a transformovať ju na produktívnu ponuku pomoci, ktorá je v súlade s pravidlami a požiadavkami spoločenských skupín v kontexte solidarity. V sociálnom manažmente musí existovať rovnováha medzi ekonomickými, spoločensko-etickými a ľudskými prvkami. Cieľom je zabezpečiť rentabilitu sociálnych služieb, pričom solidárnosť, etika a ľudskosť sú dôležité prvky.

Sociálny kapitál ako kľúčový prvok sociálneho manažmentu

Na objasnenie sociálneho manažmentu prispievajú aj systémové poznatky Technologickej univerzity Kochi v Japonsku, ktorá vytvorila Centrum vedeckých systémov sociálneho manažmentu. Cieľom je zabezpečiť správne fungovanie sociálnych systémov a dosahovanie cieľov. Sociálny kapitál zaujíma v tomto systéme ústrednú pozíciu a slúži na stanovenie cieľov, postupov a pravidiel na zabezpečenie efektívne fungujúcej infraštruktúry.

Fukuyama definuje sociálny kapitál ako "neformálne normy podporujúce spoluprácu medzi dvoma alebo viacerými jednotlivcami". Coleman definuje sociálny kapitál prostredníctvom jeho funkcií, ktoré spočívajú v dosiahnutí vyššej reciprocity, solidarity a vzájomnej dôvery na báze spolupráce. Dôvera je dôležitou súčasťou sociálneho systému a zvyšuje efektivitu systému.

Cieľom sociálneho manažmentu je zabezpečiť efektívne riadenie tak, aby riadené subjekty navzájom spolupracovali, vytvárali spätnoväzbové vzťahy a boli stotožnené s cieľmi sociálneho systému. Sociálny kapitál je riadiaci prvok, prostredníctvom ktorého možno ovplyvniť spätnoväzbové vzťahy a spoluprácu v smere dosahovania cieľov. V sociálnej práci má sociálny kapitál významnú úlohu, nakoľko na rozdiel od ľudského kapitálu upriamuje pozornosť aj na neformálne faktory riadiacich procesov, ktoré predstavujú skrytý potenciál motivácie k väčšej efektivite a solidarite.

Sociálny kapitál klienta zahŕňa:

• Sociálne siete: Klientove vzťahy s rodinou, priateľmi, susedmi, kolegami a inými členmi komunity.
• Dôvera: Klientova dôvera v iných ľudí a ich dôvera v neho.
• Reciprocita: Klientova ochota pomáhať iným a ich ochota pomáhať jemu.
• Normy a hodnoty: Spoločné normy a hodnoty, ktoré podporujú spoluprácu a solidaritu.
• Prístup k zdrojom: Klientov prístup k informáciám, službám, financiám a iným zdrojom, ktoré sú dostupné prostredníctvom jeho sociálnych sietí.

Význam sociálneho kapitálu pre klientov sociálnej práce

Sociálny kapitál zohráva kľúčovú úlohu pri zlepšovaní kvality života klientov sociálnej práce. Klienti s vysokým sociálnym kapitálom majú:

• Lepšie zdravie: Majú prístup k lepšej zdravotnej starostlivosti, podporu pri zvládaní chorôb a menej stresu.
• Vyššie vzdelanie: Majú prístup k lepším vzdelávacím príležitostiam, podporu pri štúdiu a vyššiu motiváciu k dosahovaniu vzdelávacích cieľov.
• Lepšie zamestnanie: Majú prístup k viac pracovným príležitostiam, lepšie pracovné podmienky a vyššie mzdy.
• Vyššiu životnú spokojnosť: Majú pocit, že sú súčasťou komunity, majú podporu v ťažkých situáciách a cítia sa viac prepojení s inými ľuďmi.
• Zvýšenú odolnosť: Sú schopní lepšie zvládať stres, prekonávať prekážky a adaptovať sa na zmeny.
• Znížené riziko sociálneho vylúčenia: Majú lepšie sociálne zručnosti, silnejšie sociálne siete a väčšiu pravdepodobnosť, že sa budú aktívne zapájať do spoločnosti.

Typy sociálnych väzieb

V penzii rozhoduje o kvalite života viac než len výška renty či výnos portfólia. Sociálny kapitál - sieť vzťahov, dôvera, reciprocity a normy spolupráce - funguje ako nefinančná poistka: znižuje riziká izolácie, zhoršenia zdravia, nákladnej starostlivosti aj finančných šokov.

• Bonding (väzobný): blízke, dôverné vzťahy (rodina, najlepší priatelia).
• Bridging (premosťujúci): kontakty mimo „bubliny“ (susedia, komunitné kluby).
• Linking (vertikálny): väzby na inštitúcie (lekár, sociálne služby, samospráva).

Silné dôverné väzby bez premostení môžu viesť k uzavretosti; samotné premostenia bez dôvery zas k povrchnosti.

Reciprocita: komu pomáhate vy? Riziká: plán B pre starostlivosť (domáca vs. Najlacnejšia hodina starostlivosti je často hodina, ktorú poskytne sieť. Náklad na údržbu siete: káva, darčeky pozornosti, členské - plánujte v rozpočte (napr. Jeden „navigátor“ v sieti (rodinný príslušník, sused) s prístupom k zoznamu liekov, termínov a poistným údajom urýchli reakciu v kríze. Pomoc má byť kompetentná a dôstojná. Vyhnite sa „záchranárstvu“ bez pýtania, budujte dohody „čo je užitočné“. „Chcem mať plán, aby to bolo jednoduchšie pre všetkých. „Zajtra pomôžem ja tebe s lekárom, na budúci týždeň ty mne s nákupom. Pasívne čakanie: vzťahy bez rituálov slabnú. Jednosmernosť: stále prijímam alebo stále dávam. Sociálny kapitál je aktívum s vysokým výnosom v penzii: zlepšuje zdravie, skracuje krízové obdobia, znižuje náklady a prináša radosť. Rovnako ako portfólio, aj sieť vzťahov treba plánovať, rebalansovať a pravidelne investovať čas a pozornosť.

Sociálny kapitál a mocenský vzťah sociálneho pracovníka a klienta

Pri práci s klientmi je dôležité si uvedomiť mocenský vzťah, ktorý existuje medzi sociálnym pracovníkom a klientom. Sociálny pracovník disponuje mocou založenou na autorite a inštitucionálne pridelenej moci. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že zaoberať sa problematikou mocenského vzťahu medzi sociálnym pracovníkom a klientom a používať pojem moc v takom odbore ľudskej činnosti ako je sociálna práca, nie je opodstatnené. Veď samotná povaha tohto odboru leží na princípoch rovnosti a solidarity s klientmi za účelom posilnenia ich plnoprávneho zapojenia sa do spoločnosti. Problém moci považujeme za jeden z najdôležitejších aspektov práce s klientmi, ktorý významným spôsobom formuje proces spolupráce sociálneho pracovníka a klienta. Je veľmi dôležité, aby boli sami sociálni pracovníci schopní o tomto probléme uvažovať a na jeho základných rovinách ho reflektovať. Wildingovo (1982, s. 53) vyjadrenie, že „mnoho profesionálov disponuje priamou a bezprostrednou mocou nad ľuďmi“, nás vedie k záveru, že práve preto je jej skúmanie vo vzťahu k sociálnej práci významné.

V našom zamyslení budeme vychádzať z toho, že moc je veľmi podstatnou dimenziou vzťahu medzi sociálnym pracovníkom a klientom. Kopřiva (1997) rozlišuje dva základné zdroje moci - moc založená na autorite pracovníka a moc inštitucionálne pridelená. Moc založená na autorite pracovníka je založená na fakte, že klient potrebuje niečo, s čím mu môže pracovník pomôcť. Disponuje totiž určitými informáciami, vedomosťami a skúsenosťami. Pracovník rozhoduje o tom, či a do akej miery použije tieto svoje schopnosti v prospech klienta a aký mu dá priestor vo vzťahu a v rozhodovaní. Sociálny pracovník kvalitou svojej práce a svojou angažovanosťou rozhoduje o budúcnosti klienta.

Moc inštitucionálne pridelená premieta spoločenský záväzok sociálnej práce do situácie, v ktorej sociálny pracovník dohliada na schopnosti klientov dodržiavať záväzné normy a hodnoty. K zdroju inštitucionálne pridelenej moci sociálnych pracovníkov Hejná (2000) uvádza, že existujú niektoré „objektívne skutočnosti“, ktoré robia sociálneho pracovníka „mocnejším“ než je jeho klient. Jedná sa o to, že sociálny pracovník je väčšinou zástupcom štátu, predstaviteľom väčšiny a tiež reprezentantom väčšinovej kultúry. Sociálny pracovník je ten, kto predstavuje kritériá normality a kto rozhoduje o občianskych právach klienta. Inštitucionálna moc sociálneho pracovníka je v tomto prípade vnímaná skôr negatívne. Úlehla (1999) vyslovuje domnienku, že je to iste dané i faktom, že pomáhajúci ako zástupca spoločnosti a prostredník medzi potrebami klientov a potrebami spoločnosti stojí na strane toho mocnejšieho, na strane zákona a štátu. To ho síce zaväzuje k dodržiavaniu noriem, ale na druhej strane to sťažuje jeho kontakt s klientmi.

Moc však neovplyvňuje negatívne len klienta, ale pôsobí negatívne i na samotného sociálneho pracovníka. Tohto nežiaduceho vplyvu si v prevažnej miere nie je ani vedomý. Situácia, v ktorej je pomáhajúci voči klientovi v postavení experta, môže ľahko viesť k pocitu neomylnosti. Tento pocit je dosť zavádzajúci a v rámci profesionálneho vzťahu sociálny pracovník - klient môže byť veľmi nebezpečný. Sociálny pracovník si musí v prvom rade svoju moc nad klientom uvedomiť a byť si vedomý toho, že jeho úsudok a rozhodnutie ovplyvňuje nielen dobré a čisté úmysly, ale tiež motívy, ktoré sú odrazom jeho „temnej“ stránky. Vedomie tejto duality je prvým krokom pomáhajúceho k úprimnému a skutočnému prístupu ku klientovi a jeho problémom.

Manipulácia a jej legitimita

Mechanizmus manipulácie si najskôr vyžaduje určenie cieľov, ku ktorým chce sociálny pracovník klienta priviesť. Trojan (1993) uvádza, že tie sú výlučne projekciou vôle aktéra manipulácie, „obeť“ nemá priamy podiel na ich určení. Manipulant očakáva zo strany manipulovaného povoľnosť. Pozícia oboch strán totiž nie je rovnovážna, moc je na strane pomáhajúceho. Ten môže pri jednaní s klientom využívať k presadzovaniu svojich zámerov autoritu spojenú s jeho funkciou. Klient sa tak ľahko dostáva do podriadenej roly, pretože mu chýbajú dostatočné informácie i právomoc, ktorou vládne pomáhajúci. Keď sa však nad týmto problémom zamyslíme dôkladnejšie, zisťujeme, že manipulácia nemôže byť vnímaná výlučne ako jav čisto negatívny.

Je nutné si uvedomiť, že moc pomáhajúceho je daná určitým všeobecným súhlasom, ktorý jej zaisťuje legitimitu. V niektorých prípadoch je moc pomáhajúceho voči klientovi dokonca žiaduca. Potvrdzuje to Guggenbühl-Craig (2007, s. 9) keď pripomína, že „v sociálnej práci je treba často konať proti vôli klienta, ktorý nebýva vždy schopný sám rozoznať, čo je pre neho dobré. Tieto situácie sú však veľmi náročné na posúdenie, vyžadujú značnú dávku odbornosti, informácií o probléme a predovšetkým empatie. Sociálny pracovník sa musí znova sám seba pýtať, či opatrenia, ktoré navrhuje, sú naozaj v záujme klienta. Odhaliť takéto motívy je úloha neľahká. Sociálny pracovník môže predstierať, niekedy celkom úprimne, že mu nejde o manipuláciu klienta. Toto zastretie podľa Trojana (1993) umožňuje sloboda človeka a duchovný rozmer jeho existencie, jeho schopnosť vysvetliť si čokoľvek po svojom v nespočetných alternatívach a variáciách. Na otázku, kedy je teda postup proti vôli klienta oprávnený, nám odpovedá Guggenbühl-Craig (2007, s. 10): „Postup proti vôli klienta vyžaduje presvedčenie. Človek musí byť presvedčený, že to, čo chce, je správne.“ Musíme si však uvedomiť, že vždy dochádza k zložitým dilemám. Základnou otázkou, ktorú si má sociálny pracovník položiť pri riešení dilemy, zostáva otázka, či má právo zasahovať do slobody klienta.

Normalizácia a moc normy

V nadväznosti na myšlienku, že moc je v pomáhajúcom vzťahu sociálneho pracovníka a klienta neoddeliteľná, je zrejmé, že moc je v takomto vzťahu obojstranná. Aby bola sociálna práca efektívna a vykazovala výsledky, musí podľa Epsteinovej (1999, s. 8) „ovplyvňovať ľudí, motivovať ich k prijatiu normatívnych pohľadov vlastných zámerom sociálnych pracovníkov.“ To znamená, že sociálny pracovník na to, aby dosiahol svoje ciele, musí byť vo vzťahu ku klientovi dominantným. A to aj napriek tomu, že teórie interpersonálnych vzťahov s klientmi požadujú demokratické a rovnostranné vystupovanie. Zároveň s tým však musí sociálny pracovník konať bez použitia sily a nepriamo kvôli zachovaniu dobrovoľnosti klientov. V cieľoch je badateľná zrejmá dvojzmyselnosť a nejednoznačnosť. Podľa niektorých autorov, najmä postmodernistov a zástancov Foucaultovej teórie, je jedným z cieľov sociálnej práce normalizácia klienta. Normalizovať v podaní Epsteinovej (1999) znamená primäť niekoho podriadiť sa alebo prijať normu či štandard, urobiť normálnym premenou prvkov osoby či situácie. Normalizácia je procesom, ktorý delením na normálne a nenormálne, štandardné a neštandardné, prípustné a neprípustné nesie zreteľné znaky mocenského pôsobenia. Foucault (2000) hovorí o moci normy, ktorou moderná spoločnosť doplnila a ohraničila moc zákona, moc slova a textu, moc tradície. Normalizácia a spolu s ňou dozeranie sa stáva jedným z veľkých nástrojov moci.

Foucault (2003) sa však nazdáva, že mocenské vzťahy nie sú samy osebe zlé a svojim tvrdením, že moc je pozitívna, prevracia naruby ďalší z predsudkov v chápaní moci. Foucault nehovorí, že moc nie je vôbec represívna alebo že by sa represívna stránka moci z modernej spoločnosti navždy vytratila. Svojim tvrdením o pozitívnosti moci chcel Foucault jednak poukázať na príliš zjednodušený a jednostranný pohľad všetkých tých, ktorí pristupujú k moci výlučne z negatívneho hľadiska, a jednak ním chcel upriamiť pozornosť na jej tvorivý potenciál. Ak má byť totiž moc, zvlášť v podmienkach modernej spoločnosti, dostatočne účinná, ak má bezprostredne vplývať napríklad na správanie jednotlivcov a ak ich má meniť, nemôže sa spoliehať výlučne na zákazy, obmedzenia alebo na potlačovanie.

Podľa Kappla (In: Janebová, Kappl, Smutek, 2008) sa sociálna práca priamo podieľa na udržaní chodu spoločnosti. Jej úlohou je v súlade s postmodernou „normalizácia“ tých klientov, ktorých životné dráhy sa odchyľujú od priemeru, pričom tento priemer je vopred zadefinovaný. Cieľom je prostredníctvom procesu normalizácie uskutočňovaného skrze disciplinárnu stratégiu priviesť klienta ku konformite s normou. V tomto môžeme vidieť Foucaultovu myšlienku o pozitívnom či produktívnom charaktere moci. Normalizačný priestor modernej spoločnosti bol vytvorený ako priestor pre nápravu správania jednotlivcov a ich formovanie podľa rovnakého vzoru. Na druhej strane však musíme pripomenúť, že tie isté predpoklady, z ktorých sa zrodilo disciplinovanie, dovolili rozvinúť aj procesy individualizácie.

Foucault stavia proti sebe právom zakotvenú suverenitu každého jednotlivca a dôslednú kontrolu, ktorú vykonávajú donucovacie disciplíny a ktorá fakticky zaisťuje súdržnosť spoločenského útvaru. Práve medzi právom založeným na suverenite a disciplinárnymi technikami prebieha výkon moci. Foucault (2005, s. 49) tu hovorí o tzv. diskurze disciplíny, ktorý nemá nič spoločné s diskurzom zákona. „Disciplinárne postupy sú síce nositeľmi diskurzu pravidla, avšak nie juristického, ktoré je odvodené od suverenity, ale prirodzeného pravidla, to je normy. Definujú kódex, ktorý nebude kódexom zákona, ale kódexom normalizácie, a budú sa nutne odkazovať k nejakému teoretickému horizontu, ktorý nebude právnym zdôvodnením, ale poľom vied o človeku.“ Podľa názorov priaznivcov Foucaulta smeruje používanie aplikácie sociálno-vedných názorov v sociálnej práci k rozličným druhom hierarchického dohľadu. Sám Foucault v tejto súvislosti často hovorí o tzv. „vševidiacom pohľade“ rôznych profesijných skupín, najčastejšie práve z odboru medicíny a sociálnej práce. Foucault (2001) pokladá disciplináciu za mechanizmus regulácie správania jedincov, ktorý sa vyznačuje organizáciou priestoru, času a ľudského konania. Snahou disciplinácie je poskytnúť jedincovi zručnosti a vedomosti k rozvoju jeho schopnosti sebakontroly. Ľudia rozvíjajú formy autocenzúry a sebakontroly.

Pomoc a kontrola v sociálnej práci

Pomoc a kontrola patria medzi základné postoje sociálneho pracovníka ku klientovi. Patria do registra spôsobov práce sociálneho pracovníka a majú v ňom svoje stabilné miesto. Takéto vysvetlenie nám napovedá, že oba spôsoby sú dôležité, sociálny pracovník ich môže vzájomne kombinovať tak, aby bola výsledná pomoc pre klienta čo najefektívnejšia. Možnosť ich vzájomnej kombinácie nás zasa smeruje k domnienke, že pomoc a kontrola nie sú totožné, ale odlišné pojmy. Rozlíšenie pomoci a kontroly je však zásadné tým, že nie je možné pomáhať a kontrolovať súčasne.

Podľa Úlehlu (1999, s. 20) je kontrola „nevyhnutná, účelná a potrebná.“ Od pomoci sa líši tým, že uprednostňuje záujmy iných ľudí pred záujmami klienta, o ktorého sa sociálny pracovník stará, i keď sociálny pracovník tvrdí, a väčšinou tomu aj verí, že je to v záujme klienta a je to nevyhnutné, účelné a potrebné. Preberanie kontroly je charakteristické tým, že sociálny pracovník sa riadi svojimi normami, väčšinou totožnými s normami spoločnosti, ktorú zastupuje. Cieľom je zmeniť nežiaduce na žiaduce, nedovolené na prijímané. Oproti kontrole charakterizuje Úlehla (1999, s. Rozlíšenie medzi pomocou a kontrolou môžeme podoprieť pohľadom Ludewiga (1994), ktorý sa zmieňuje o tom, že existencia pomoci principiálne predpokladá hľadanie pomoci. Rozhodujúca úloha pri určovaní povahy spolupráce s klientom, alebo aspoň nejakého čiastkového kroku spolupráce, spočíva na sociálnom pracovníkovi.

V tomto zmysle je dôležité spresniť, akým spôsobom môže sociálny pracovník určovať či ovplyvňovať povahu spolupráce s klientom. Celkom prakticky a konkrétne sa na túto otázku môžeme pozrieť z hľadiska spôsobu, akým sociálny pracovník s klientom komunikuje, čiže z hľadiska typu intervencie. Ako už bolo uvedené vyššie, sociálny pracovník má oprávnenie pomáhať aj oprávnenie kontrolovať. Na tomto mieste je potrebné vrátiť sa k Foucaultovmu pohľadu na moc a mocenské vzťahy. Podľa neho je výkon moci možné chápať ako spôsob, ktorým niekto štruktúruje pole možných konaní niekomu inému. Zmenu v správaní klienta môže sociálny pracovník dosiahnuť vplyvom autority. Potvrdzuje to Yelaja (1971), ktorý vníma autoritu ako moc sociálneho pracovníka pôsobiť na správanie klienta, pričom táto moc by mala byť klientom uznaná. Súčasne sa vyjadruje k pojmu moc, ktorú v tejto súvislosti opisuje ako schopnosť spôsobiť takú zmenu v správaní klienta, ktorá zodpovedá zámerom sociálneho pracovníka. Musil (2004) uvádza, že sociálny pracovník môže v mocenskom vzťahu uplatňovať dva typy autority - pridelenú autoritu svojho úradu a prirodzenú autoritu svojej osoby.

Sociálne služby v kríze: Potreba profesionalizácie a rodovej perspektívy

Čo robiť, keď sa rodina ocitne v kríze, z ktorej sa nevie dostať sama? Je vtedy potrebný zásah štátu? Ak sa zhodneme, že áno, ako má taký zásah vyzerať? Jednou z možností pomoci je využitie sociálnych služieb, ktoré by mali poskytovať podporu, sprevádzanie, nehodnotiaci prístup, a najmä, krízovú intervenciu. Aj s takýmito predsudkami či mýtmi sa stretávame pri práci s osobami, ktoré sú ohrozené násilím alebo ho priamo zažívajú. Únik pred násilím nie je porovnateľný s únikom zo školy pred hodinou telocviku. Samotný únik predstavuje pre osobu zažívajúcu násilie najrizikovejší moment. Je to moment, ktorý môže byť aj fatálny. Toto si uvedomovali v pomáhajúcich profesiách a sociálnych službách a sociálnej pomoci už v deväťdesiatych rokoch, keď sa téma násilia páchaného na ženách stala politickou témou a začala prenikať na verejnosť ako celospoločenský problém. Najmä vďaka iniciatívam feministických združení a organizácií tu dnes máme služby, ktoré sa vyšpecifikovali na prácu s násilím. Aj vďaka ich práci poznáme i v slovenských podmienkach procesy, postupy a najmä prístupy, ako čo najšetrnejšie a účinne pracovať s touto cieľovou skupinou.

V krízovej situácii sú jednou z možností tzv. sociálne služby. Zákon ich definuje ako odbornú, obslužnú činnosť alebo inú činnosť, ktorá je zameraná na prevenciu vzniku, resp. V prenesenom zmysle slova môžeme definovať sociálnu službu ako súbor určitých činností, ktoré by nás mali chrániť, prípadne eliminovať sociálne situácie, ktoré zákon (488/2008 Z. z.) definuje ako ohrozenie sociálnym vylúčením, alebo obmedzením schopnosti sa spoločensky začleniť a samostatne riešiť svoje problémy. Takéto ohrozenie môže byť tiež spôsobené inými fyzickými osobami. Ide teda o situácie, s ktorými si osoba sama nevie poradiť a potrebuje intervenciu alebo odbornú pomoc zvonku. Zákon definuje aj tzv. krízovú sociálnu situáciu, ktorá je vymedzená ako ohrozenie života alebo zdravia fyzickej osoby a rodiny, ktoré vyžaduje bezodkladné riešenie sociálnou službou. Ak by sme sa mali riadiť zákonom, je to práve sociálna práca, ako vedný a interdisciplinárny odbor, ktorý má riešiť krízovú sociálnu situáciu, akou bezpochyby násilie je. Otázne však zostáva, či vzdelávacie inštitúcie venujú problematike násilia dostatočnú pozornosť. Aj v spomínanom zákone sa explicitne spomína, že ohrozujúce správanie fyzických osôb môže predstavovať domáce násilie, rodovo podmienené násilie alebo násilný trestný čin. To, že sa podarilo dostať rodovú perspektívu do legislatívy, je pomerne obdivuhodný počin v danej politickej situácii.

Stojí tiež za zmienku, že doteraz sa na vysokých školách, univerzitách či ďalších vzdelávacích inštitúciách venovaných sociálnej práci nevzdelávalo špecificky so zameraním na prácu s osobami ohrozenými násilím. Máme postupy práce a predmety, ako sú práca s marginalizovanými komunitami, práca s užívateľmi a užívateľkami drog, práca s ľuďmi bez domova, ale na prácu s osobami v násilných vzťahoch sa akosi zabudlo. V možnostiach vzdelávania budúcich sociálnych pracovníkov a pracovníčok na Slovensku zriedka nachádzame prístupy rodových alebo queer štúdií. Počas môjho štúdia sme rodovej rovnosti ako takej venovali dve hodiny. Paradoxom je, že práve aktivisti a aktivistky z feministických a queer komunít sa snažili profesionalizovať sociálnu prácu požiadavkou, aby bola braná ako platená práca. Dovtedy bola sociálna práca vnímaná ako všeobecná služba štátu, rodine, komunite, teda niečo, čo je povinnosťou, nie profesionálnym, odborným výkonom.

V Európe, kde boli a sú sociálne služby a sociálna starostlivosť do veľkej miery manažované štátom, museli sociálne pracovníčky vyvinúť značné úsilie, aby sa ich profesia dočkala uznania. S tým úzko súvisela potreba odlíšiť „profesionálnu“ sociálnu prácu od laických poskytovateľov sociálnych služieb a sociálnej starostlivosti alebo od dobrovoľníckych aktivít. Na to, aby sa sociálne pracovníčky mohli prezentovať ako profesionálky, bolo nevyhnutné stanoviť určité kritériá, na základe ktorých by bolo takéto odlíšenie možné. Na tomto mieste zohrávali významnú úlohu štandardy kvality, ktoré vznikali konsenzom „odborného grémia“. Predstavovali ho profesijné združenia, organizácie alebo konferencie či sympóziá. Vo všetkých týchto oblastiach hrali významnú rolu sociálne pracovníčky-aktivistky, a predovšetkým feministky. Tieto ženy sa však z dejín vytratili a odpoveď na otázku „prečo?“ je zrejmá. V európskom priestore pri tvorbe koncepcií sociálnej práce zohráva doteraz hlavnú úlohu kresťanský morálny „relativizmus“, teda morálka hlásajúca „miluj blížneho ako seba samého“ a pod. Boli to práve cirkvi, ktoré v Európe zavádzali vzdelávanie v tomto odbore, napríklad v roku 1836 Theodor Fliedner vzdelávanie v materskom dome diakoniek. Jeho príklad nasledoval v roku 1850 Johann Wichern, ktorý pre diakoniu mužov otvoril vzdelávacie kurzy vychovávateľstva.

V kresťanskom učení existuje očakávanie, že každý kresťan či kresťanka miluje svojich blížnych, aj keď na praktickej úrovni to nie je nevyhnutne všeobecná pravda. Táto paradigma je úplne závislá od osobného vybavenia jednotlivca - emocionálnej inteligencie, prežitých tráum, schopnosti sebareflexie a mnohého ďalšieho. Problém je tiež, ak rozdeľujeme ľudí napríklad do kategórií, ako veriaci a neveriaci, a následne skĺzavame do očakávaní, že veriaci sú tí dobrí a na správnej ceste, kým neveriacich ľudí je potrebné „odvrátiť zo zlej cesty“. Kresťanský morálny relativizmus môžeme vidieť aj v praxi, dokonca aj priamo v nastavení sociálnych služieb. Sama sa pri práci stretávam s tým, že sú ľudia sociálnymi pracovníkmi a pracovníčkami súdení. Koncept „kresťanskej lásky“ v sociálnej práci môže tiež viesť k podporovaniu rodových stereotypov. Je to sféra, kde majú ženy jasnú rolu večne prijímajúcej a starostlivej osoby a muži sú tí, čo vládnu a držia kormidlo. Iné komunity, ako LGBTQI+ ľudia, sa, nanešťastie, v tomto koncepte ani nespomínajú. Ak sa objavia, je to v spojení s ich dehonestáciou pod základnú úroveň ľudských práv. Preto prístup „všeobjímajúcej kresťanskej lásky“ v sociálnej práci nie je patentom na profesionalitu.

To, že si kresťanský morálny relativizmus udržiava svoje stále miesto aj v profesionalizácii odboru sociálnej práce (a pomáhajúcich profesií), dokazuje aj monopolné postavenie Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Škola ročne vychrlí stovky sociálnych pracovníkov a pracovníčok, netají sa svojím „kresťanským zameraním a vedením Duchom Svätým“ a ponúka študijné odbory ako misiológia a sociálna práca. Odhliadnuc od rétoriky nepriateľstva, feministické prístupy v sociálnej práci sú od tých „slovenských kresťanských“ značne odlišné. Feministické prístupy sú postavené na nehodnotení, nesúdení životných situácií ľudí a rolí, v ktorých sa ocitli. Ich základným cieľom je inklúzia na báze rovnosti. Ak máme hovoriť o profesionálnych sociálnych službách, k ich základom by mali patriť nehodnotenie, prijatie klientov a klientok takých, akí a aké sú, a spoločné hľadanie riešení, ktoré budú vhodné pre nich, nie pre nás. Ak hovoríme o situáciách rodín, žien a detí, ktoré sa ocitli v násilnom vzťahu, je otázka profesionality kľúčová. Títo ľudia majú mať nárok na kvalitné, šetrné a sprevádzajúce sociálne či krízové poradenstvo. To, že je niekto absolventom alebo absolventkou štúdia sociálnej práce, či pracovník alebo pracovníčka so skúsenosťami, však ešte nezaručuje, že bude pristupovať k iným bez hodnotenia a bez predsudkov. Práve feministické a rodové prístupy v práci s touto cieľovou skupinou pomáhajú nastavovať zrkadlo.

V slovenských podmienkach sa vzdelávanie špecializované na prácu s násilím formovalo postupne, v ostatných dekádach. Feministické združenia a organizácie na Slovensku si ho „priniesli“ z iných inštitúcií, napríklad zo zahraničných krízových a sociálnych ubytovní a poradenských centier. Práve tieto združenia apelovali na zvyšovanie citlivosti v pomáhajúcich profesiách a na odstraňovanie mýtov v problematike násilia, čo je v slovenskej spoločnosti stále aktuálne. V súčasnosti sú všetky špecializované sociálne služby, aj Koordinačno-metodické centrum pre rodovo podmienené a domáce násilie, pod ktoré patrí aj súčasná Národná linka pre ženy zažívajúca násilie, z väčšej časti financované zo zdrojov Európskej únie (konkrétne z Európskeho sociálneho fondu), nie zo štátneho rozpočtu. Jednoducho, ak nie je EÚ a jej zdroje, nie sú špecializované služby pre ženy zažívajúce násilie. Nevideli sme ani legislatívne kroky na zabezpečenie postavenia vytvorených služieb; do zákona 448/2008 Z. z. Okrem európskej pomoci existujú aj iné mechanizmy, napríklad Nórsky finančný mechanizmus, ktorý je rovnako aktívny v tejto téme. Vďaka Nórskemu finančnému mechanizmu vznikli sociálne služby pre ženy zažívajúce násilie, bezpečné ženské domy, ktoré sa riadia štandardmi Rady Európy, a vďaka tomuto mechanizmu tiež bolo možné zabezpečiť financovanie už existujúcich poradní. Ale ako každá grantová schéma, aj táto skončila a služby pre ženy a deti zažívajúce násilie (ktoré sa špecializovali a sprofesionalizovali) zostali bez kontinuálneho financovania. Ironicky, jednou z podmienok Nórskeho kráľovstva pri podpisovaní finančného mechanizmu bolo legislatívne nastavenie a zabezpečenie kontinuálneho financovanie pre tieto špecializované služby. Mechanizmus bol vyše roka „zablokovaný“, pretože staronovému ministrovi práce, sociálnych veci a rodiny Krajniakovi sa nepáčia slová rod a rodová rovnosť. Výsledkom tohto marazmu sú unavené, podfinancované, podpersonalizované sociálne služby, ktoré sú pritom veľmi potrebné, špecifické a majú svoju históriu.

V súlade s legislatívou existuje na Slovensku aj sociálna služba, akou je „zariadenie núdzového bývania“, ktoré poskytuje základné sociálne poradenstvo. Pri problematike domáceho násilia či násilia v blízkych vzťahoch to jednoducho nestačí, keďže ide o problém s viacerými rozmermi. Veľakrát sa stáva, že takáto sociálna služba, ktorej poskytovatelia a poskytovateľky neprešli komplexným vzdelávaním a nezískali rodovú perspektívu, jednoducho nevedia správne nastaviť postupy a metódy práce s touto klientelou. Ako každý človek, aj osoba v pomáhajúcej profesii má isté predstavy, ako by taká „ideálna obeť“ mala vyzerať, ako by sa mala prejavovať, aké následky by sa mali u nej prejavovať. Ale každý z nás je jedinečný, takže aj na zažité traumy či skúsenosti reagujeme inak ako sa píše v učebniciach či ako okolie očakáva na základe predsudkov. Násilie často sprevádzajú aj iné (sociopatologické) javy, ktoré celú situáciu ešte viac komplikujú. A práve správne čítanie príznakov bez hodnotenia a dôvera klientky či klienta tvoria úplný základ, ak ich chceme posilniť a umožniť im, aby sami riešili svoju situáciu. Feministické postupy v poskytovaní sociálnych služieb sú špecifické aj tým, že za expertov a expertky v danej situácii považujú svoje klientky a klientov, nie sociálnych poradcov a poradkyne. V opačnom prípade tu nastáva zlom, keďže má sociálny poradca či poradkyňa na klientku alebo klienta hneď niekoľko požiadaviek ako postupovať. Tie klientka nemusí chcieť splniť alebo jednoducho pri tom všetkom násilí nemá na to energiu, priestor či kapacity. Mám skúsenosť zo zariadenia núdzového bývania, kam prišla klientka spolu so svojimi dvoma staršími deťmi po silnom fyzickom, psychickom, ekonomickom a sociálnom násilí od partnera. Klientka bola schopná fungovať cez deň len pár hodín, väčšinu dňa prespala, čo je úplne bežná reakcia osoby, ktorá sa z nebezpečia dostala do bezpečia. Jej telo sa potrebuje „nabiť“, tak spí. To však nepochopil personál, ktorý klientku nútil vstávať o pol siedmej ráno a zúčastňovať sa všetkých „pracovných terapií“ (zametanie lístia, vytrhávanie buriny a pod.). Klientka takto získala niekoľko napomenutí a prešla, prirodzene, do odporu, čo vyústilo do jej vylúčenia zo zariadenia. Takýchto príbehov je veľmi veľa. Nastavenie sociálnych služieb, citlivejšie vnímanie témy násilia a práca so stereotypmi poradcov a poradkýň sú preto nevyhnutné, ak chceme skutočne eliminovať domáce násilie a násilie v intímnych vzťahoch. Neporovnateľne vyšší potenciál efektívneho riešenia problematiky má feministický koncept sociálnej práce, ktorý sa na násilie pozerá z rodovej perspektívy.

tags: #socialny #kapital #klienta