Sociálny dialóg predstavuje základný pilier fungujúcej spoločnosti a efektívnej verejnej správy. Napriek všeobecnému presvedčeniu o jeho nevyhnutnosti, jeho praktická aplikácia často naráža na rôzne prekážky. Tento článok sa zaoberá analýzou sociálneho dialógu v kontexte tvorby legislatívy, športu a regionálneho rozvoja, pričom poukazuje na príklady, výzvy a potenciálne riešenia.
Tvorba zákonov a politík by mala byť prirodzene sprevádzaná rozsiahlym dialógom medzi všetkými zainteresovanými stranami. Nedostatok takéhoto dialógu často vedie ku konfliktom, zbytočnej nervozite a stagnácii. Aktívne zapájanie zainteresovaných strán do dialógu je preto nevyhnutné pre dosiahnutie konsenzu a efektívnych riešení.
Sociálny dialóg v legislatívnom procese
Príkladom absencie sociálneho dialógu v legislatívnom procese môže byť návrh expresného zrušenia Úradu špeciálnej prokuratúry či zásahy do trestnej politiky štátu, ktoré sú často presadzované skráteným legislatívnym konaním. Takéto postupy vyvolávajú vážne otázky o transparentnosti a inkluzívnosti tvorby zákonov.
V diskusii o sociálnom dialógu pri tvorbe legislatívy sa objavujú dve odlišné skupiny názorov. Prvá skupina podporuje uplatňovanie sociálneho dialógu a je presvedčená, že politici sa obávajú dialógu, pretože by mohol odhaliť chyby ich návrhov. Druhá skupina je skeptickejšia a zastáva názor, že vláda má právo využívať svoju získanú moc a netreba sa zdržiavať zbytočnými diskusiami. Táto skupina dokonca navrhuje vláde pridať viac moci s odôvodnením, že „potrebujeme centralizovať moc, aby vláda nebola otravovaná diskusiami”.
Napriek rozdielnym názorom panuje všeobecná zhoda na tom, že funkčný sociálny dialóg je nevyhnutnosťou a jeho absencia prispieva ku konfliktom a zbytočnej nervozite. Problémom však často zostáva, že sociálny dialóg sa realizuje len povrchne a pro forma. Až takmer 40 % zúčastnených v prieskumoch uvádza, že „sociálny dialóg je len fraška".
Ako zabezpečiť funkčnosť dialógu?
Kľúčovou otázkou zostáva, ako zabezpečiť, aby dialóg medzi partnermi bol nielen formálne prítomný, ale predovšetkým funkčný. Je nevyhnutné aktívne hľadať spoločné riešenia a zapojiť sa do neustálej diskusie.
Sociálny dialóg v športe
Návrh zákona o športe počíta s explicitnou, hoci stručnou, úpravou tzv. sociálneho dialógu v športe. Hlavným cieľom tejto úpravy je napomôcť vytvoreniu skutočnej „športovej obce“, kde aj športovci, ktorí spolu s klubmi predstavujú základný predpoklad existencie športu na Slovensku, budú mať možnosť vyjadriť svoje názory na smerovanie a rozvoj športu. Dôležité je, aby ich osobnosť, záujmy a potreby boli ostatnými subjektmi „športovej obce“ brané do úvahy.
Sociálny dialóg v športe môže nadobúdať rôzne podoby a jeho existencia nie je závislá od výslovného zakotvenia v zákone o športe, ani od zavedenia zamestnaneckého statusu športovcov v kolektívnych športoch (resp. pri výkone závislej práce).
Široký význam športového dialógu
Sociálny dialóg, niekedy označovaný aj ako „športový dialóg“, je možný nielen v kontexte pracovnoprávnych, zamestnávateľsko-zamestnaneckých vzťahov, najmä vo forme osobitných dohôd (či už záväzných kolektívnych zmlúv alebo nezáväzných rámcových dohôd), účasti zamestnancov v zamestnaneckých (hráčskych) radách, existencie zamestnaneckých dôverníkov, alebo účasti v kontrolných orgánoch spoločnosti (v dozorných radách). Sociálny dialóg sa môže realizovať aj v podmienkach individuálnych športov, napríklad prostredníctvom tzv. „hovorcov“, a môže mať dokonca jednostranné formy dodržiavania medzinárodných smerníc etického podnikania, alebo tzv. kódexov správania, či etických kódexov. Spoločnou podstatou všetkých týchto foriem športového dialógu je poskytnúť priestor záujmom a potrebám športovcov a brať na ne ohľad pri rozhodovaní v záležitostiach, ktoré sa ich priamo týkajú.
Športový dialóg je teda potrebné vnímať širšie než len ako kolektívne vyjednávanie za účelom uzatvorenia kolektívnej zmluvy. Využívanie iných foriem sociálneho dialógu predstavuje vhodné riešenie a doplnenie existujúceho stavu.
Európska únia a sociálny dialóg v športe
Sociálny dialóg v športe zdôraznila už tzv. Biela kniha o športe, vypracovaná Európskou komisiou v roku 2007. Tento oficiálny politický dokument identifikoval problematické otázky v športe, ktorých riešením sa môže Európska únia (s prihliadnutím na svoje obmedzené kompetencie) a jej členské štáty zaoberať. Európska komisia predpokladala, že „takýto sociálny dialóg by mohol viesť tiež k vytvoreniu spoločne odsúhlaseného kódexu správania alebo charty, ktorá by tiež riešila otázky, ktoré sa týkajú prípravy, pracovných podmienok a ochrany mladých ľudí.“ Komisia teda uznáva, že sociálny dialóg nemusí viesť len k formálnemu podpisu kolektívnej zmluvy a riešiť výlučne pracovnoprávne otázky, ale môže mať aj podobu prijatia kódexu správania a venovať sa rôznorodým problémom športového hnutia.
Vychádzajúc z Bielej knihy, s podporou Európskej únie na nadnárodnej úrovni sa podarilo inštitucionálne ukotviť sociálny dialóg v športe, predovšetkým v odvetví profesionálneho futbalu. Bolo to dosiahnuté vytvorením Odvetvového výboru pre európsky sociálny dialóg v odvetví profesionálneho futbalu v Paríži dňa 1. júla 2008. Základným cieľom jeho činnosti bola najmä príprava „minimálnych náležitostí pre európske profesionálne hráčske zmluvy“. UEFA a FIFPro v tejto súvislosti podpísali memorandum o porozumení, ktoré identifikovalo možné otázky na diskusiu. Konečným výsledkom dlhoročných snáh bola tzv. Autonómna dohoda o minimálnych náležitostiach profesionálnych hráčskych zmlúv, podpísaná v roku 2012, ktorá má priamy dopad aj na Slovenskú republiku.
Na odbornej úrovni boli možné ďalšie témy sociálneho dialógu v profesionálnom futbale analyzované už v roku 2008 inštitútom T.M.C. Asser pre medzinárodné športové právo. Inštitút identifikoval celkovo až 27 možných oblastí sociálneho dialógu, no nezameriaval sa natoľko na rôznorodé formy sociálneho dialógu ani na možnosti dialógu na národnej úrovni.
Podoby sociálneho dialógu v podmienkach pracovnoprávnych vzťahov v športe v SR
V prípade existencie pracovnoprávneho statusu športovcov vykonávajúcich závislú prácu, slovenský právny poriadok explicitne predpokladá a upravuje formy a výstupy sociálneho dialógu v Zákonníku práce a v osobitných predpisoch. V prípade pracovnoprávneho statusu športovcov by sa im ako zamestnancom automaticky otvorila cesta ku kolektívnemu vyjednávaniu a kolektívnym zmluvám.
Kolektívne vyjednávanie a kolektívne zmluvy
Ak hráči na Slovensku nie sú považovaní za zamestnancov, nemajú právo na vytvorenie odborov, na kolektívne vyjednávanie ani na štrajk. Ak by sa naopak presadil zamestnanecký status športovcov vykonávajúcich závislú prácu, bolo by im umožnené odborové združovanie, kolektívne vyjednávanie aj právo na štrajk v zmysle príslušných predpisov Slovenskej republiky, ako aj medzinárodného a európskeho práva. Obsahom kolektívneho vyjednávania a kolektívnych zmlúv v športe by mohli byť všetky pracovnoprávne otázky, ale aj napríklad spoluúčasť športovcov pri nomináciách, spolurozhodovanie pri otázkach oblečenia, tréningoch, dovolenkách, disciplinárnych opatreniach či odmeňovaní.
Zástupcovia zamestnancov - zamestnanecké (hráčske) rady a dôverníci
Sociálny dialóg nie je obmedzený len na kolektívne rokovania medzi odborovou organizáciou a zamestnávateľom. Svoje miesto má aj na podnikovej, resp. v prípade športu - klubovej - úrovni. Slovenská úprava zamestnaneckých rád, opierajúca sa o Zákonník práce, predstavuje duálny systém popri odboroch. Základnými funkciami zamestnaneckých rád sú informačná a prerokovacia. Zamestnanecké rady môžu pôsobiť u zamestnávateľa, ktorý zamestnáva najmenej 50 zamestnancov, ak o to požiada aspoň 10 % zamestnancov. Pri nižšom počte zamestnancov si môžu zamestnanci vytvoriť funkciu zamestnaneckého dôverníka.
Účasť v orgánoch zamestnávateľa
Osobitný typ zastupovania záujmov zamestnancov predstavuje účasť zamestnancov v dozorných radách alebo v riadiacom orgáne zamestnávateľa. Slovenská právna úprava pozná podobu kreácie dozornej rady z jednej tretiny zamestnancami (v akciových spoločnostiach s viac ako 50 zamestnancami), a v prípade štátnych podnikov dokonca až z jednej polovice.
Podoby sociálneho dialógu mimo pracovnoprávnych vzťahov v športe v SR
Bez ohľadu na pracovnoprávny status športovcov, aj športovci, ktorí nedisponujú postavením zamestnancov, majú možnosť realizovať vo vzťahu ku klubom a zväzom niektoré formy sociálneho dialógu. Návrh zákona o športe odporúča výslovne zakotviť rámcovú možnosť sociálneho dialógu v rámci „športovej obce“. Právna sila jednotlivých foriem sociálneho dialógu bude závisieť od toho, či pôjde o formalizovaný sociálny dialóg s výstupmi predpokladanými v osobitných predpisoch, alebo o menej formálny športový sociálny dialóg s povahou morálneho záväzku, príp. zmluvného záväzku podľa občianskeho alebo obchodného práva.
Rámcové dohody
Dvojstranné formy sociálneho dialógu v podobe „dobrovoľných“ alebo „rámcových“ dohôd, ktoré sa primárne vyskytujú na medzinárodnej úrovni (európske a medzinárodné rámcové dohody), sú právne nevynútiteľné. Na národnej úrovni môže ich zastupujúci orgán - napr. hráčska asociácia - uzatvoriť s orgánmi športovej obce, zväzu alebo klubu „autonómne“ dohody, ktoré budú mať inú právnu povahu než kolektívne zmluvy.
Športové rady a športoví hovorcovia (dôverníci)
V športe môžu na základe Ústavy Slovenskej republiky vznikať športové rady ako organizácie zastupujúce v klube alebo zväze záujmy športovcov. V rôznych krajinách, športoch, zväzoch a kluboch môžu byť kreované rôznorodo. Okrem kolektívnych orgánov akými sú športové rady, sa v niektorých krajinách objavuje aj individuálny orgán tzv. hovorcov.
Sociálny dialóg v EÚ a globálne výzvy
Európska únia, ktorej sme stabilným členom, zamestnáva viac než 240 miliónov občanov. Pracovné právo EÚ prináša priame výhody veľkému počtu občanov a má pozitívny vplyv na jednu z najdôležitejších oblastí ich každodenného života, pričom úzko súvisí s jednotným trhom.
Svet sa však nachádza v permanentnom krízovom režime, kde energetická kríza, klimatická kríza, vojna na Ukrajine, vysoká inflácia a dôsledky pandémie Covid-19 vytvárajú neistotu a mnohých ľudí vrhajú do existenčných problémov a obáv z budúceho vývoja. Aj v tomto kontexte je dôležité pripomínať si Sviatok práce, ktorý je pre Konfederáciu odborových zväzov SR nielen symbolom boja za spravodlivé pracovné podmienky a dôstojný život, ale aj dňom, kedy si pripomíname obete pracovných úrazov a chorôb z povolania.
Vzhľadom na aktuálnu situáciu a výzvy, ktorým čelí Európa, je sociálny dialóg na nadnárodnej úrovni EÚ kľúčový pre zabezpečenie stability, spravodlivosti a udržateľného rozvoja. Tento článok sa zameriava na rôzne aspekty sociálneho dialógu v EÚ, jeho formy, význam a vplyv na rôzne oblasti, vrátane športu a pracovného práva.
Úvod do sociálneho dialógu
Sociálny dialóg je definovaný ako dialóg medzi zástupcami zamestnávateľov a zamestnancov. Môže mať rôzne formy, od neformálnych stretnutí a výmeny informácií až po formálne rokovania a kolektívne vyjednávanie. Cieľom sociálneho dialógu je nájsť spoločné riešenia na problémy, ktoré ovplyvňujú pracovné podmienky, zamestnanosť a sociálnu politiku.
Na európskej úrovni sa sociálny dialóg realizuje prostredníctvom rôznych inštitúcií a mechanizmov, ako sú Európsky hospodársky a sociálny výbor (EHSV), sektorové výbory pre sociálny dialóg a ad hoc pracovné skupiny. Európska komisia, belgické predsedníctvo Rady EÚ a európski sociálni partneri podpísali „Tripartitné vyhlásenie v záujme dynamického európskeho sociálneho dialógu“, ktoré predstavuje obnovený záväzok k posilneniu sociálneho dialógu na úrovni EÚ a k spoločnému riešeniu kľúčových výziev, ktorým čelia európske hospodárstva a trhy práce.
Cieľom je podporiť prosperujúce podniky, kvalitné pracovné miesta a služby, ako aj lepšie pracovné podmienky. Sociálny dialóg je základným prvkom európskeho sociálneho modelu prispievajúcim k hospodárskej prosperite, predpokladom dôstojnej práce a spravodlivých miezd a kľúčovou zásadou európskeho piliera sociálnych práv.
Pri presadzovaní a implementácii európskeho piliera sociálnych práv majú v súlade so svojou autonómiou a výsadnými právomocami úlohu európski sociálni partneri. Je nevyhnutné, aby akčný plán podporoval európsky sociálny dialóg a jeho výsledky. Európski sociálni partneri môžu prispieť k ustanoveniu minimálnych práv a posilneniu sociálneho rozmeru jednotného trhu prostredníctvom pozícií na úrovni EÚ, spoločnej analýzy a podľa potreby podpisom autonómnych dohôd.
Zapojenie zamestnancov do rozhodovacích procesov spoločnosti je ohrozené z dôvodu podnikovej mobility na jednotnom trhu. Nedostatky vo vnútroštátnych právnych predpisoch, ktoré transponujú smernice EÚ, a najmä prepracovaná smernica o EZR, bránia právu na informácie a konzultácie. Sankcie stanovené vo vnútroštátnych právnych predpisoch sú zriedka primerané, účinné a odradzujúce. Práva na informácie a konzultácie neumožňujú plnohodnotné zapojenie a ochranu pracovníkov.
Podľa jednej zo zásad by sa malo konať v prípade práva pracovníkov (nezávisle od povahy ich pracovnej zmluvy) kolektívne vyjednávať. Právo na kolektívne vyjednávanie je základným právom a ako také ho uznáva EÚ. Spoločenské výhody vyplývajúce z kolektívnych zmlúv spočívajú v spravodlivosti, rovnakých podmienkach a sociálnom pokroku. Dohody týkajúce sa neštandardných pracovníkov a pracovníkov v platformových spoločnostiach by sa mali považovať za úplne nespadajúce do rozsahu pôsobnosti článku 101 ZFEÚ a vnútroštátnych pravidiel hospodárskej súťaže.
Klasickú definíciu "tradičného" sociálneho partnerstva sformuloval nemecký autor Reinhold Biskup: "Sociálne partnerstvo znamená kooperatívnu, zodpovednú ochranu záujmov zameranú na spoločný hospodársky alebo sociálny cieľ, založenú na vzájomnej dôvere a na rovnoprávnosti účastníkov a na záväzných pravidlách konania, čo má zabraňovať konfliktom ohrozujúcim spoločný cieľ."
Sociálne a hospodárske partnerstvo v sociálnom trhovom hospodárstve teda predstavuje ochranu partnerských cieľov a záujmov zúčastnených strán v rámci daného ekonomického a politického spoločenského usporiadania. Sociálnym dialógom a sociálnym partnerstvom uskutočňovaná redukcia a regulácia sociálnych konfliktov vytvára a uchováva sociálny mier. Táto funkcia bola tradične pozitívne vnímaná vo vyspelých demokraciách, rovnako ako sa stala od začiatku očakávanou reformnými elitami v postsocialistických štátoch.
Konflikt medzi kapitálom a námezdnou prácou a ich organizovanými reprezentáciami sa sociálnym partnerstvom neodstraňuje, ale ritualizuje a civilizuje sa. Sociálni partneri sa vedome zriekajú určitých násilných prostriedkov presadzovania svojich záujmov a vedome priorizujú vzájomné vyjednávanie, kompromis a dohodu - teda vedome volia a uprednostňujú špecifickú stratégiu sociálneho partnerstva. „Sociálne partnerstvo pomáha zabrániť istým formám intenzifikácie konfliktu a samo predstavuje určitý nový ,mierový‘ vzor riešenia konfliktov,“ zdôrazňuje v tejto súvislosti A. Pelinka.
Idea a prax sociálneho partnerstva požaduje a umožňuje, aby čoraz viac ľudí (zamestnancov) participovalo na dosiahnutom zisku podniku a na dosiahnutom blahobyte (stupni civilizačného rozvoja) spoločnosti. Požaduje a umožňuje, aby sa čoraz viac ľudí (občanov) aktívne spolupodieľalo na ovplyvňovaní podmienok svojho života a svojej práce. Sociálny dialóg a partnerstvo je rozvinutým prostriedkom participácie všetkých relevantných záujmových skupín a osvedčeným spôsobom ich vtiahnutia do procesov spolurozhodovania.
Pravidlá a formy participácie organizovaných združení kapitálu a práce na úrovni podniku, ako aj na makroúrovni spoločnosti sú spravidla výsledkom dlhodobého demokratického formovania trhu práce i spoločenského politického systému a zohľadňujú špecifiká vývoja a súčasného stavu tej-ktorej spoločnosti. Vo väčšine demokratických štátov s trhovou ekonomikou sa v podstate vyvinuli dve základné formy takejto participácie - bipartitné kolektívne vyjednávanie zamestnancov a zamestnávateľov zavŕšené kolektívnou zmluvou a tripartita predstaviteľov štátu, kapitálu a práce.
Zosúlaďovanie organizovaných skupinových záujmov so štátnou politikou má veľký význam práve v demokratických štátoch so silnými organizovanými záujmovými skupinami, najmä so silnými odbormi. Veľké organizované združenia tu preberajú aj určité hospodárske, sociálne a politické funkcie. Preberajú na seba komunikáciu medzi štátnou administratívou a skupinami, ktorých sa dotýkajú jej opatrenia. Tým tieto združenia plnia dôležitú politickú úlohu. Štát im súčasne ponecháva určité rozhodovacie právomoci, napríklad tarifnú politiku (vyjednávanie o mzdách) prenecháva stranám tarifnej zmluvy: zamestnávateľom a zamestnancom.
Od 70. rokov 20. storočia sa začína zdôrazňovať kríza (kríza legitimity, finančná kríza i kríza inštitúcií) sociálneho štátu. Krízu sociálneho štátu, ako aj krízu sociálneho občianstva a sociálneho partnerstva niektorí autori spájajú s historickým úpadkom významu organizovanej robotníckej triedy a triedne definovaných sociálnych hnutí na jednej strane a s globalizáciou kapitalizmu na druhej strane. Čoraz väčší vplyv získavajú aktéri, ktorí presadzujú „zoštíhlenie“ sociálneho štátu.
V politike mnohých, najmä postsocialistických európskych štátov - vrátane Slovenska - prevládla akceptácia princípov liberalizmu ako určujúceho smeru prebiehajúcich sociálnych reforiem i integračných procesov. Súčasné vývojové trendy prinášajú zmeny, ktoré spôsobujú oslabenie organizačnej a vyjednávajúcej sily odborov. Súčasne s oslabovaním odborov slabne aj ich tradičný sociálny partner na makroúrovni - národný štát.
Dôsledky globalizácie (najmä pôsobenia nadnárodných ekonomických korporácií) na jednej strane a dôsledky integrácie do nadnárodných politických a ekonomických štruktúr na druhej strane spôsobujú, že kompetencie národného štátu objektívne slabnú, alebo ich štát vedome deleguje na iné subjekty - nadštátne či regionálne. Aj európske štáty sa do určitej miery vedome zbavujú, alebo sú zbavované prostriedkov, ktorými sa v minulých desaťročiach usilovali garantovať rozvoj sociálnej dimenzie občianstva, teda kreovať sa ako welfare state.
Najmä reformné vlády sa vzdávajú nielen časti prostriedkov a nástrojov, ktorými sa sociálny štát pokúšal zmierňovať veľké sociálne rozdiely a zabraňovať sociálnemu vylúčeniu, ale do veľkej miery sa zriekajú aj étosu, v mene ktorého tak konal. Ba čo viac, práve „spochybňovanie étosu spoločenskej a medzigeneračnej solidarity sa stalo dôležitým modus operandi pri presadzovaní reforiem“.
Nielen o sociálnej politike a o sociálnej reforme, ale aj o idei a ideáli sociálnej spravodlivosti dnes väčšina politických, ekonomických a intelektuálnych elít hovorí v pojmoch zásluhovosti a výkonnosti. „Z politickej ekonómie expandovali do politických debát o sociálnom zabezpečení dva diskurzné poriadky: marketizácia a fiškalizácia, ktoré spochybnili doposiaľ dominantný poriadok keynesiánskeho sociálneho zabezpečenia.“
Čoraz častejšie presadzovaný workfare model a paradigma aktivácie v sociálnej politike prináša aj „nové chápanie základov sociálneho štátu, občianstva a spoločenskej solidarity“. Pôvodný sociálny kontrakt určujúci povahu občianstva sa mení, „zásluhovosť“ sa čoraz viac stáva podmienkou oprávňujúcou občanov k (sociálnym) právam.
Dohody, ktorými súčasné vlády začleňujú svoje národné štáty do nadnárodných politických a ekonomických štruktúr a ktoré sú zaväzujúce aj pre budúce demokraticky zvolené národné vlády, ich aj zväzujú. Globalizácia vytvára nadnárodné korporácie, kapitál robí mobilnejším a flexibilnejším.
V rámci nadnárodných podnikov je výrobný proces spravidla rozčlenený, sofistikovaná výroba je vykonávaná prevažne v západných krajinách, jednoduchá rutinná práca je alokovaná do krajín tretieho sveta. Lacná a súčasne aspoň z hľadiska formálneho vzdelania kvalifikovaná pracovná sila sa spočiatku javí ako ich konkurenčná výhoda. Od sociálnych partnerov, najmä odborov, sa v týchto krajinách požaduje mzdová zdržanlivosť pri vyjednávaní na podnikovej i národnej úrovni.
Zvyčajne to vedie k udomácneniu relatívne nižších miezd za menej kvalifikovanú prácu pre viaceré kategórie zamestnancov, najmä z radov tých, ktorí tradične tvorili jadro odborovej organizovanosti. Práve títo zamestnanci sú súčasne najviac ohrozovaní a postihovaní nezamestnanosťou v dôsledku nevyhnutnej reštrukturalizácie a modernizácie, ako aj v dôsledku skolabovania systému plnej zamestnanosti v postsocialistických štátoch.
Problému nezamestnanosti však čelia všetky štáty. Globalizácia teda generuje spoločný záujem nadnárodného kapitálu, spravidla však neprináša nijaké medzinárodné spájanie zamestnancov. Ba čo viac, vytváraním globálnej konkurencie v oblasti zamestnanosti a investícií stavia zamestnancov jednotlivých krajín proti sebe. Tak silnie čoraz prepojenejší a mobilnejší medzinárodný kapitál a súčasne rastie medzinárodná konkurencia zamestnancov pri získavaní práce a súťaženie národných vlád o prilákanie zahraničného kapitálu.
Z hľadiska rozvoja nadnárodných štruktúr, aktérov a kompetencií sociálneho partnerstva je však dôležité, že „rastúca veľkosť a moc multinárodných korporácií nie je vyvažovaná súčasným rastom nadnárodnej organizovanosti a vplyvom medzinárodných organizácií zamestnancov“. V dôsledku liberalizácie pohybu kapitálu a zrušenia hraníc pre tovarový a peňažný kapitál sa oslabujú reálne možnosti a kompetencie národných vlád v oblasti kontroly, regulácie a najmä získavania daňových zdrojov.
To de facto znamená obmedzenie národných vlád aj ako sociálneho partnera. V miere, v akej rastú možnosti kapitálu neohraničovať svoje možnosti hranicami štátu, klesajú možnosti organizácie menej mobilnej strany zamestnancov, ako aj možnosti národných vlád stanovovať strane (najmä nadnárodného) kapitálu podmienky kooperácie. Tým sa vnútri štátu menia politické pomery pre kolektívne vyjednávanie a sociálne partnerstvo, a to aj vtedy, keď k migrácii kapitálu aktuálne ani nedochádza; národné vlády a národné zamestnanecké zväzy (odbory) totiž reagujú vo svojich kalkuláciách na možnosť migrácie kapitálu už preventívnymi ústupkami.
Čoraz väčší vplyv pri formovaní pravidiel, ktoré vládnu v súčasnej globálnej ekonomike získavajú nadnárodné korporácie. Ich kritici tvrdia, že práve tieto viac ako ktokoľvek iný kontrolujú nový globálny poriadok, pokým politickí lídri a byrokrati majú sklon prispôsobiť sa ich požiadavkám. Nadnárodné korporácie, ako aj nadnárodné politické a ekonomické organizácie (napr. GATT, Svetová banka, Medzinárodný menový fond, WTO) a dohody národných vlád s nimi tak ovplyvňujú postavenie a vyjednávaciu silu tradičných sociálnych partnerov a v skutočnosti obmedzujú priestor ich zmluvnej voľnosti, najmä pokiaľ ide o sociálnu dimenziu - a to tak v oblasti sociálnej a mzdovej politiky podniku, ako aj v oblasti uchovávania a presadzovania sociálnej dimenzie občianstva.
Globalizácia zhodnocuje význam sofistikovanej výroby, vyžaduje high-tech, počítačovú a finančnú gramotnosť a preferuje všetky tri. Generuje ekonomický rast a bohatstvo, súčasne však tiež nerovnosť. Tí, ktorí spĺňajú jej požiadavky, majú aj vyššiu vyjednávaciu silu a získavajú nielen na trhu práce čoraz viac výhod. Tí, ktorí nezvládajú jej nároky, sú v nevýhode aj v procese kolektívneho vyjednávania, ich záujmy sú pri vyjednávajúcom stole čoraz ťažšie obhájiteľné a čoraz menej obhajované. V dôsledku procesov reštrukturalizácie výroby a pracovných síl sa neustále znižuje počet industrial working class, teda tradičnej základne odborovej organizovanosti a základu reálnej sily odborov a rastie počet pracovníkov služieb, ktorí nepatria ani do robotníckej triedy, ani do strednej triedy v tradičnom zmysle.
Prehlbuje sa segmentácia trhu práce. Otvárajú sa nožnice medzi relatívnou privilegovanosťou jednej (menej početnej) a rozrastajúcou sa neprivilegovanou, výzvami globalizácie konfrontovanou druhou časťou zamestnancov: tých, ktorí pracujú za nízku mzdu, s pracovnou zmluvou na dobu určitú, pracujúcich na čiastočný pracovný úväzok či krátkodobo alebo dlhodobo nezamestnaných. A paradoxne - práve títo sa najmenej organizujú, sú izolovaní a vnútorne rozdelení, vzájomne si konkurujú, čo ich ešte viac znevýhodňuje.
tags: #socialny #dialog #na #nadnarodnej #urovni