Sociálny aspekt: Komplexný pohľad na interakcie v spoločnosti a ich vplyv

Sociálny aspekt je neoddeliteľnou súčasťou nášho života a preniká do rôznych oblastí, vrátane sociálnej práce. Vážne sociálne otázky, akými sú vysoká miera nezamestnanosti mladých ľudí alebo iných skupín obyvateľstva či komplikovaný prechod mladých ľudí zo vzdelávania do pracovného života, je možné riešiť mnohými spôsobmi. Jedným z nich je aplikácia sociálneho aspektu vo verejnom obstarávaní.

Definícia a význam sociálneho aspektu

Sociálny aspekt sa týka spôsobu, akým ľudia medzi sebou interagujú. Je to dôležitý rozmer ľudského života, ktorý má významný vplyv na blahobyt ľudí. Dôležitosť sociálneho aspektu bola odhalená prostredníctvom rôznych štúdií. Predovšetkým sa ukázalo, že ľudia, ktorí dosahujú dobré sociálne výsledky, sú šťastnejší a majú vyššiu kvalitu života.

Sociálne aspekty sú tie, ktoré súvisia so spôsobom interakcie ľudí a skupín. Možno ich rozdeliť do dvoch veľkých skupín: mikrosociálne a makrosociálne. Sociálny aspekt života študuje, ako sa ľudia navzájom ovplyvňujú a ako tieto interakcie ovplyvňujú spoločnosť ako celok. Sociálne a kultúrne aspekty spoločnosti sa týkajú spôsobov, akými členovia tejto spoločnosti interagujú a zdieľajú hodnoty a presvedčenia.

Kultúra spoločnosti sa môže prejavovať v mnohých podobách, od literatúry a umenia až po hudbu a spôsob obliekania. Sociálne aspekty štvrte môžu zahŕňať rozmanitosť jej obyvateľov, úroveň vzdelania a socioekonomické postavenie. Sociálny aspekt je dôležitý, pretože nám pomáha uvedomiť si, kto sme vo vzťahu k ostatným. Poskytuje nám kontext, v ktorom sa môžeme naučiť komunikovať s inými ľuďmi a objaviť, ako fungujú sociálne vzťahy.

Zlepšovanie sociálneho aspektu

Ľudia môžu zlepšiť svoj spoločenský vzhľad rôznymi spôsobmi. V prvom rade je dôležité nadviazať dobré medziľudské vzťahy. Ľudia sa musia naučiť aktívne počúvať, byť empatickí a rešpektovať názory iných. Ďalším spôsobom, ako zlepšiť sociálny aspekt, je vzdelávanie. Ľudia sa musia dozvedieť o vplyve ich konania na ostatných. Rovnako tak je dôležité vštepovať hodnotu spolupráce a rešpektu voči ostatným. Sociálny aspekt je dôležitým rozmerom ľudského života. Ľudia by si mali byť vedomí svojho vplyvu na ostatných a snažiť sa zlepšiť svoju sociálnu výkonnosť.

Vplyv sociálneho prostredia na vývoj človeka

Na zdravý vývin každého mladého človeka pôsobia rôzne aspekty sociálneho prostredia. Od nich závisí, do akej miery sa človek stane spoločensky užitočným a plne rozvinutým indivíduom. Každý je jedinečnou osobnosťou, pričom nemalým vplyvom sa pri jej vytváraní spolupodieľajú primárne aj sekundárne socializačné faktory.

Vplyv prostredia na vývoj človeka je známy už odpradávna. Prvé úvahy o vplyve prostredia na duševný vývoj človeka rozvíjali prírodovedci, ktorí zdôrazňovali úlohu životných podmienok pri utváraní psychofyzickej stavby človeka. Človek svojou činnosťou môže uskutočňovať zmeny v prostredí, pretvárať a meniť ho. Takéto prostredie ďalej pôsobí na jeho osobnosť, ovplyvňuje spôsob života človeka, jeho konanie a myslenie.

Rodina ako primárny socializačný faktor

Neodmysliteľnou súčasťou každého jednotlivca je už nielen rodinné prostredie, kde prebieha primárna socializácia. Rodina je najdôležitejšia sociálna primárna skupina spojená vzťahom manželstva a vzťahom rodičov a detí. Je produktom historického vývoja spoločnosti, ktorá prešla niekoľkými formami vývoja, počnúc od formy pokrvného príbuzenstva, cez párové, polygamné formy, až po monogamný typ (matriarchát, patriarchát).

Rodina patrí medzi inštitúcie, ktoré pôsobia primárne výchovne. Je dôležitým článkom medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Základ moderného teoretického chápania rodiny nachádzame u E. biologickú funkciu - reprodukciu, rozmnožovanie, prinášanie nového potomstva; výchovnú funkciu - zabezpečovanie všestranného, duševného telesného rozvoja detí, ich harmonického fyzického, intelektuálneho, citového a morálneho vývinu obohacovanie rodičovskou láskou; emocionálnu funkciu - poskytovanie potrebného citového zázemia, pocitu spokojnosti a šťastia; ekonomickú funkciu - zabezpečovanie materiálnych potrieb jej členov; ochrannú funkciu - rodičia sú povinní starať sa o svoje deti, rodina je oporou človeka v rozličných životných situáciách.

Rodina má v našej dnešnej spoločnosti dôležitý význam pre duševný vývoj dieťaťa. Prirodzeným, spontánnym spôsobom tu plní každý jednotlivý člen určitú úlohu a naplňuje vitálne potreby dieťaťa - fyzické, citové, intelektuálne a morálne. V prvom období je to za normálnych podmienok matka, ktorá dieťa nielen ošetruje, ale dáva mu i prvé intenzívne emočné podnety, keď ho chová, láska, smeje sa na neho a hovorí k nemu.

Vplyv neúplnej rodiny

Celková atmosféra rodiny, ktorá silne formuje vyvíjajúcu sa osobnosť dieťaťa, je zrejme závislá na ustavičnom tesnom súžití všetkých týchto členov. Ak teda chýba v rodine niektorý základný člen, dochádza ľahko k ohrozeniu dieťaťa depriváciou. Význam rodinného rozpadu pre vznik deprivačných porúch dokazujú štatistiky z rôznych retrospektívnych štúdií, ktoré u detí vyšetrovaných a liečených pre rôzne psychiatrické poruchy vykazujú značne zvýšené percento neúplných rodín. Podľa jednej štúdie je zrejmé, že u osôb s delikventným, antisociálnym alebo psychopatickým správaním je viditeľný vysoký výskyt úmrtí rodičov alebo časté separácie dieťaťa od rodičov, z akýchkoľvek príčin.

Najvážnejšie nebezpečenstvo pre vývoj dieťaťa, hlavne v útlom veku, nastáva vtedy, keď chýba matka. Na nej závisí nielen starostlivosť, ale taktiež uspokojovanie väčšiny jeho duševných potrieb - ona je základom jeho vzťahu k človeku a jeho dôvery v okolitý svet. Väčšinou sa však podarí vlastnú matku prijateľne nahradiť. Mnohé nevlastné matky, resp. adoptívne matky sú často ideálnymi pestúnkami. V takýchto prípadoch neexistujú teda podmienky pre depriváciu. Len sa zdá, že tu ľahšie a častejšie než v prirodzenej rodine vznikajú rôzne konflikty, pretože vzájomné vzťahy tu sú zložitejšie a napätejšie.

Oveľa častejšia je neprítomnosť otca. Týka sa to mnohých detí žijúcich so svojimi nevydanými alebo z iných dôvodov osamelými matkami. V moderných spoločnostiach sa otcovia oveľa viac než predtým podieľajú už na starostlivosti a výchove kojencov (plienky, kúpanie, prechádzky...) a v rodinách dochádza ku spolupráci medzi mužom a ženou, akú minulé generácie nepoznali. Na pozadí tohto sociálneho vývoja prejaví sa teda neprítomnosť otca v rodine oveľa ťaživejšou ako v minulosti, kedy akékoľvek práce s dieťaťom boli výhradne „ženskou záležitosťou“.

Dieťaťu vyrastajúcemu bez otca teda chýba dôležitý vzor mužskosti, ktorý je zvlášť pre starších chlapcov dôležitý k regulácii ich správania. Trpia však spravidla aj nedostatkom autority a poriadku, ktoré otec za normálnych okolností stelesňuje. Dieťa, ktorému chýba hlavne otcovská autorita, býva často nesociálne a agresívne voči dospelým i deťom. Matka musí sama niesť celú hospodársku a výchovnú starostlivosť o rodinu, je spravidla tak zamestnaná, že jej pre dieťa nezostáva veľa času a že ochabuje aj jej záujem o neho. Dieťa potom býva odkázané prevažnú časť dňa na seba, a ak nie je o neho postarané inak, ľahko sa začína túlať, má viac príležitostí k priestupkom.

Primárnosť rodiny tkvie v tom, že citovou väzbou, mocnými vzťahmi a dlhotrvajúcim vplyvom vrýva do dieťaťa základné citové a správacie modely, ktoré si odnáša dieťa do života ako dispozície, sklony. V poslednej dobe upútal značnú pozornosť relatívne vysoký výskyt nežiadúceho štýlu života mladistvých mužov a žien, ktorí v dobe pubertálneho dospievania vyrastali v rodine bez prítomnosti otcov. K normálnej štruktúre rodiny patria aj súrodenci. Ich vplyv na vývoj dieťaťa nie je síce taký prenikavý ako vplyv rodičov, ale možnosť spoločnej hry, zdieľanie hračiek, dobrôt, pozornosti rodičov, riešenie drobných každodenných sporov i vzájomná súťaživosť či žiarlivosť - to všetko a mnohé ďalšie okolnosti zdravo podnecujú vývoj dieťaťa a uľahčujú mu vstup do spoločnosti.

Škola a jej vplyv na socializáciu

Školskú klímu, ktorú chápeme ako špecifický prejav školského života, ovplyvňujú faktory školského prostredia. Sú to zložky a činitele prostredia, ktoré podľa ich povahy môžeme deliť na živé a neživé, hmotné a nehmotné, prírodné a kultúrne, vecné a činnostné (napr. veľkosť školy, vybavenosť školy, štruktúra žiakov, vek a počet žiakov, vzťahy medzi žiakmi a učiteľmi, žiakmi navzájom sociálne a organizačné zaťaženie...). Z hľadiska významu a podielu na socializačnom procese patrí škola k najvýznamnejším socializačným činiteľom. Uskutočňuje sa v nej „sekundárna socializácia“, ktorá nadväzuje na „primárnu socializáciu“ v rodine nasledujúcim spôsobom:

• Stabilizuje získané schopnosti a postoje získané počas primárnej socializácie.
• Diferencuje získané schopnosti a postoje tým, že zásobu vedomostí primárnej socializácie doplňuje „špeciálnymi vedomosťami“.
• Sekundárna socializácia môže aj zmeniť „subjektívnu“ skutočnosť jednotlivca získanú počas primárnej socializácie. Niekedy je procesom „premeny“ jednotlivca a skokom do iného sveta.

Obdobie školského detstva zahrňuje časový úsek od 6. až 7. do 10. až 11. roku života dieťaťa. Začína vstupom do školy a končí začiatkom puberty. Výskumy ukazujú, že pre vstup dieťaťa do školy je najvhodnejší vek šesť a pol roku. Vstupom do školy sa zásadne mení celkový spôsob života dieťaťa. Hrová činnosť ustupuje do pozadia, hlavnou činnosťou sa stáva učenie. Žiak sa musí prispôsobiť požiadavkám školy. V tomto štádiu postupne nastávajú zmeny v osobnosti, obzvlášť v rozvoji poznávacích procesov, rozvoji citov a vôle. Taktiež sa rozvíja myslenie, najmä pojmové myslenie.

Žiak je ešte nesamostatný, submisívny a ovplyvniteľný. Významné zmeny nastávajú aj v socializácii žiaka, v rozvoji jeho sociálnych citov a vzťahu k okolitému prostrediu. Veľký význam má správny vzor. Učiteľ je nová autorita, preto predovšetkým na ňom spočíva zodpovednosť, aby usmernil zložité a protichodné chovanie žiakov. Osobnosť žiaka je tesne spätá s jeho školskou úspešnosťou. Žiak je v tomto období zameraný na okolitý svet, málo sa zaoberá sám sebou, je nekritický voči sebe, v jednaní je nerozvážny a jedná impulzívne.

Sociálny aspekt vo verejnom obstarávaní

Aplikácia sociálneho aspektu vo verejnom obstarávaní (VO) sa v Slovenskej republike zatiaľ využíva len minimálne. Ide o pridanú hodnotu, stále častejšie vyžadovanú zo strany verejných inštitúcií, ktoré jednotlivé opatrenia financujú. Podmienka uplatňovania sociálneho aspektu vo VO sa postupne dostáva do kritérií verejných obstarávaní financovaných z prostriedkov viacerých operačných programov v programovacom období 2014-2020. Obciam a iným verejným obstarávateľom dáva do rúk reálnu moc okrem iného vytvárať pracovné príležitosti pre najrôznejšie cieľové skupiny, vrátane mladých ľudí, priamo na miestnej úrovni.

Sociálne zodpovedné verejné obstarávanie je o dosahovaní pozitívnych sociálnych výsledkov vo verejných zákazkách. Rozumným nákupom môžu verejní obstarávatelia podporovať pracovné príležitosti, dôstojnú prácu, sociálne začlenenie znevýhodnených osôb, prístupnosť pre všetkých, a tým dosiahnuť širší súlad so sociálnymi normami. Podľa Európskej komisie verejní obstarávatelia sú hlavnými investormi v Európe a vytvárajú 14 % hrubého domáceho produktu EÚ. Svoju kúpnu silu môžu využiť na to, aby prinášali pozitívne sociálne výsledky pri obstarávaní tovarov, služieb a stavebných prác.

V smerniciach o verejnom obstarávaní z roku 2014 sa uvádza, že sociálne aspekty možno aplikovať počas celého cyklu verejného obstarávania - pri trhových konzultáciách, pri vyhradených zákazkách, pri uplatňovaní kritéria na vyhodnotenie ponúk a pri osobitných podmienkach plnenia zmluvy. Od 31.3.2022 verejný obstarávateľ v postavení § 7 ods. 1 písm. a/ (štát) má povinnosť realizovať 6% z vyhlásených obstarávaní podlimitných a nadlimitných zákaziek so sociálnym hľadiskom a 6% s environmentálnym hľadiskom.

Sociálne vylúčenie a jeho aspekty

Problematika sociálneho vylúčenia vo vzťahu k celým spoločenstvám sa v období posledných dvoch desaťročí dostala do centra sociálnej politiky štátov na vnútroštátnej úrovni aj na úrovni Európskej únie, čo súvisí najmä z hospodárskymi a sociálnymi zmenami v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, pričom najväčšie zmeny sa udiali v krajinách bývalého východného bloku. Sociálne vylúčenie je možné skúmať iba v súvislosti s konkrétnymi životnými podmienkami v konkrétnej oblasti. Pri skúmaní sociálneho vylúčenia je potrebné zohľadňovať konkrétne ukazovatele, akými sú sociálny, hospodársky vývoj, ekonomický stav a stav prosperity na určitom území.

Sociálne vylúčenie predstavuje mnohostranný jav, podstatou ktorého je vylúčenie jednotlivcov alebo celých skupín obyvateľstva z určitej oblasti života spoločnosti v dôsledku straty sociálnych väzieb, nedostatočná participácia vylúčených osôb na aktivitách, na ktorých sa ostatná časť spoločnosti zúčastňuje. Obsah sociálneho vylúčenia a jeho forma sú charakterizované viacerými aspektmi, na základe ktorých sa prejavuje v rôznych podobách, pričom v názoroch odborníkov z oblasti sociológie neexistuje jednoznačné vymedzenie týchto aspektov.

Medzi najčastejšie uvádzané aspekty sociálneho vylúčenia patrí: ekonomické, kultúrne, priestorové, politické, sociálne vylúčenie (v užšom zmysle), vylúčenie z prístupu k sociálnym službám. Ekonomický aspekt patrí medzi najvýznamnejšie charakteristiky sociálneho vylúčenia, ktorého podstatou je vylúčenie zo životného štandardu danej spoločnosti. Ekonomické vylúčenie je prvotne podmienené neuplatnením sa na trhu práce, pričom zahŕňa dlhodobú nezamestnanosť, vykonávanie príležitostných prác a celkovú neistotu zamestnania.

Priestorový a politický aspekt

Priestorový aspekt sociálneho vylúčenia je v spoločnosti veľmi badateľný, keďže predstavuje koncentráciu príslušníkov určitej sociálnej skupiny na konkrétnom území, ktoré je istým spôsob izolované od prostredia, v ktorom žije zvyšok spoločnosti. V tomto prípade izolovanosť nevzniká tvorbou viditeľných hraníc, ale skôr v dôsledku vytvárania nehmotných bariér, ktoré sú budované medzi vylúčeným spoločenstvom a zvyškom spoločnosti na základe absencie vzájomného kontaktu. Politický aspekt predstavuje nízku úroveň politickej aktivity, nízku volebnú účasť, stratu záujmu o politické dianie a nedôveru v politiku, v horších prípadoch aj odopieranie politických práv.

Všetky zložky sú špecifické, no napriek tomu spolu súvisia a navzájom sa prelínajú. Podľa prítomnosti jednotlivých aspektov je možné určiť konkrétnu formu, podobu sociálneho vylúčenia. Osobami, ktoré sú postihnuté sociálnym vylúčením, môžu byť jednotlivci, rovnako aj sociálne skupiny, spoločenstvá ľudí, preto niektorí autori rozlišujú individuálnu a skupinovú dimenziu sociálneho vylúčenia. Môže ísť o osoby v dôchodkovom veku, hendikepovaných, migrantov, etnické skupiny, atď.

Sociálna práca a jej etické dilemy

Medzinárodná federácia sociálnych pracovníkov (IFSW) definuje sociálnu prácu: sociálna práca podporuje sociálne zmeny na riešenie problémov v medziľudských vzťahoch, pomáha zlepšovať ľuďom život prostredníctvom pomoci zameranej na rozvoj schopnosti robiť slobodné rozhodnutia. Sociálna práca ako praktická a aplikovaná veda si postupne buduje svoj profil a snaží sa etablovať medzi pomáhajúcimi vednými disciplínami. Vývoj vedy neustále kladie nové požiadavky na systemizáciu nových poznatkov s ich následným zapracovaním do praxe a zabezpečením ich dlhodobej a efektívnej využiteľnosti.

Z pôvodne represívne orientovanej sociálnej práce zameranej na odstraňovanie a nápravu nežiadúceho vývoja sa v poslednom období preorientovala sociálna práca na preventívne aktivity, ktoré sú zamerané na predchádzanie nežiadúceho vývoja v spoločnosti. Sociálna práca je v súčasnosti vo svete vnímaná ako multidisciplinárna až transdisciplinárna vedná oblasť, ktorá disponuje špeciálnymi metódami práce a teoreticky je zameraná na oblasť sociálnej starostlivosti o jednotlivca, rodinu, skupinu, komunitu či spoločnosť, ako aj na prípravu odborníkov do tejto oblasti.

Mocenský vzťah v sociálnej práci

V kontexte sociálnej práce je dôležité si uvedomiť, že vzťah medzi sociálnym pracovníkom a klientom je inherentne mocenský. Sociálny pracovník disponuje určitou autoritou a mocou, ktorá vyplýva z jeho pozície, vedomostí a prístupu k zdrojom. Klient sa naopak nachádza v zraniteľnej situácii a je závislý od pomoci sociálneho pracovníka. V príspevku sa zamýšľame nad symptómom moci ako prirodzeným javom vyskytujúcim sa vo vzťahu sociálneho pracovníka a klienta. Na tento mocenský vzťah sa však nepozeráme ako na akúsi odvrátenú stranu profesie sociálneho pracovníka, skôr sa zameriavame na reflektovanie negatívnych či rozporuplných javov v profesijnom pomáhaní.

Zdroje moci sociálneho pracovníka

Kopřiva (1997) rozlišuje dva základné zdroje moci - moc založená na autorite pracovníka a moc inštitucionálne pridelená. Moc založená na autorite pracovníka je založená na fakte, že klient potrebuje niečo, s čím mu môže pracovník pomôcť. Disponuje totiž určitými informáciami, vedomosťami a skúsenosťami. Pracovník rozhoduje o tom, či a do akej miery použije tieto svoje schopnosti v prospech klienta a aký mu dá priestor vo vzťahu a v rozhodovaní.

Moc inštitucionálne pridelená premieta spoločenský záväzok sociálnej práce do situácie, v ktorej sociálny pracovník dohliada na schopnosti klientov dodržiavať záväzné normy a hodnoty. K zdroju inštitucionálne pridelenej moci sociálnych pracovníkov Hejná (2000) uvádza, že existujú niektoré „objektívne skutočnosti“, ktoré robia sociálneho pracovníka „mocnejším“ než je jeho klient. Jedná sa o to, že sociálny pracovník je väčšinou zástupcom štátu, predstaviteľom väčšiny a tiež reprezentantom väčšinovej kultúry. Sociálny pracovník je ten, kto predstavuje kritériá normality a kto rozhoduje o občianskych právach klienta. Inštitucionálna moc sociálneho pracovníka je v tomto prípade vnímaná skôr negatívne.

Negatívne dopady moci a manipulácia

Moc však neovplyvňuje negatívne len klienta, ale pôsobí negatívne i na samotného sociálneho pracovníka. Tohto nežiaduceho vplyvu si v prevažnej miere nie je ani vedomý. Situácia, v ktorej je pomáhajúci voči klientovi v postavení experta, môže ľahko viesť k pocitu neomylnosti. Tento pocit je dosť zavádzajúci a v rámci profesionálneho vzťahu sociálny pracovník - klient môže byť veľmi nebezpečný. Sociálny pracovník si musí v prvom rade svoju moc nad klientom uvedomiť a byť si vedomý toho, že jeho úsudok a rozhodnutie ovplyvňuje nielen dobré a čisté úmysly, ale tiež motívy, ktoré sú odrazom jeho „temnej“ stránky.

Mechanizmus manipulácie si najskôr vyžaduje určenie cieľov, ku ktorým chce sociálny pracovník klienta priviesť. Trojan (1993) uvádza, že tie sú výlučne projekciou vôle aktéra manipulácie, „obeť“ nemá priamy podiel na ich určení. Manipulant očakáva zo strany manipulovaného povoľnosť. Pozícia oboch strán totiž nie je rovnovážna, moc je na strane pomáhajúceho. Ten môže pri jednaní s klientom využívať k presadzovaniu svojich zámerov autoritu spojenú s jeho funkciou. Klient sa tak ľahko dostáva do podriadenej roly, pretože mu chýbajú dostatočné informácie i právomoc, ktorou vládne pomáhajúci.

Keď sa však nad týmto problémom zamyslíme dôkladnejšie, zisťujeme, že manipulácia nemôže byť vnímaná výlučne ako jav čisto negatívny. Je nutné si uvedomiť, že moc pomáhajúceho je daná určitým všeobecným súhlasom, ktorý jej zaisťuje legitimitu. V niektorých prípadoch je moc pomáhajúceho voči klientovi dokonca žiaduca. Potvrdzuje to Guggenbühl-Craig (2007, s. 9) keď pripomína, že „v sociálnej práci je treba často konať proti vôli klienta, ktorý nebýva vždy schopný sám rozoznať, čo je pre neho dobré.“ Tieto situácie sú však veľmi náročné na posúdenie, vyžadujú značnú dávku odbornosti, informácií o probléme a predovšetkým empatie. Sociálny pracovník sa musí znova sám seba pýtať, či opatrenia, ktoré navrhuje, sú naozaj v záujme klienta. Odhaliť takéto motívy je úloha neľahká.

Obojstrannosť moci a normalizácia

V nadväznosti na myšlienku, že moc je v pomáhajúcom vzťahu sociálneho pracovníka a klienta neoddeliteľná, je zrejmé, že moc je v takomto vzťahu obojstranná. Aby bola sociálna práca efektívna a vykazovala výsledky, musí podľa Epsteinovej (1999, s. 8) „ovplyvňovať ľudí, motivovať ich k prijatiu normatívnych pohľadov vlastných zámerom sociálnych pracovníkov.“ To znamená, že sociálny pracovník na to, aby dosiahol svoje ciele, musí byť vo vzťahu ku klientovi dominantným. A to aj napriek tomu, že teórie interpersonálnych vzťahov s klientmi požadujú demokratické a rovnostranné vystupovanie.

Zároveň s tým však musí sociálny pracovník konať bez použitia sily a nepriamo kvôli zachovaniu dobrovoľnosti klientov. V cieľoch je badateľná zrejmá dvojzmyselnosť a nejednoznačnosť. Podľa niektorých autorov, najmä postmodernistov a zástancov Foucaultovej teórie, je jedným z cieľov sociálnej práce normalizácia klienta. Normalizovať v podaní Epsteinovej (1999) znamená primäť niekoho podriadiť sa alebo prijať normu či štandard, urobiť normálnym premenou prvkov osoby či situácie. Normalizácia je procesom, ktorý delením na normálne a nenormálne, štandardné a neštandardné, prípustné a neprípustné nesie zreteľné znaky mocenského pôsobenia.

Pomoc a kontrola ako aspekty sociálnej práce

Pomoc a kontrola patria medzi základné postoje sociálneho pracovníka ku klientovi. Patria do registra spôsobov práce sociálneho pracovníka a majú v ňom svoje stabilné miesto. Takéto vysvetlenie nám napovedá, že oba spôsoby sú dôležité, sociálny pracovník ich môže vzájomne kombinovať tak, aby bola výsledná pomoc pre klienta čo najefektívnejšia. Možnosť ich vzájomnej kombinácie nás zasa smeruje k domnienke, že pomoc a kontrola nie sú totožné, ale odlišné pojmy. Rozlíšenie pomoci a kontroly je však zásadné tým, že nie je možné pomáhať a kontrolovať súčasne.

Podľa Úlehlu (1999, s. 20) je kontrola „nevyhnutná, účelná a potrebná.“ Od pomoci sa líši tým, že uprednostňuje záujmy iných ľudí pred záujmami klienta, o ktorého sa sociálny pracovník stará, i keď sociálny pracovník tvrdí, a väčšinou tomu aj verí, že je to v záujme klienta a je to nevyhnutné, účelné a potrebné. Preberanie kontroly je charakteristické tým, že sociálny pracovník sa riadi svojimi normami, väčšinou totožnými s normami spoločnosti, ktorú zastupuje. Cieľom je zmeniť nežiaduce na žiaduce, nedovolené na prijímané.

Rozlíšenie medzi pomocou a kontrolou môžeme podoprieť pohľadom Ludewiga (1994), ktorý sa zmieňuje o tom, že existencia pomoci principiálne predpokladá hľadanie pomoci. Rozhodujúca úloha pri určovaní povahy spolupráce s klientom, alebo aspoň nejakého čiastkového kroku spolupráce, spočíva na sociálnom pracovníkovi. Celkom prakticky a konkrétne sa na túto otázku môžeme pozrieť z hľadiska spôsobu, akým sociálny pracovník s klientom komunikuje, čiže z hľadiska typu intervencie. Ako už bolo uvedené vyššie, sociálny pracovník má oprávnenie pomáhať aj oprávnenie kontrolovať.

Sociálna starostlivosť a sociálna pomoc

Sociálna starostlivosť a sociálna pomoc sú dva najčastejšie používané termíny v sociálnej práci. Často sa v praxi zamieňajú i napriek tomu, že sa vzťahujú k presne vymedzeným situáciám. Sociálna starostlivosť je činnosť, ktorá pomáha uspokojovať spoločnosťou uznané tzv. objektívne sociálne potreby (udalosti) občanov. Sociálna starostlivosť môže byť zameraná na: klienta - jednotlivca, rodinu, skupinu, komunitu či spoločnosť, sociálne prostredie v prípade, že toto pôsobí v rozpore so záujmami jednotlivca alebo spoločnosti (asociálne).

Terminologické spojenie sociálna starostlivosť zdôrazňuje celospoločenský charakter starostlivosti. Na jej podporu existujú sociálne inštitúcie, organizácie alebo občianske združenia, ktoré vytvárajú sociálnu sieť, prostredníctvom ktorej sa sociálna starostlivosť realizuje. Cieľom sociálnej starostlivosti je maximálny rozvoj celej osobnosti a to vedomým prispôsobením sa človeka jeho okoliu, alebo prispôsobením okolia osobitným požiadavkám a schopnostiam handicapovaného človeka. „Sociálna starostlivosť vystupuje ako širší pojem, pričom zahŕňa v sebe aj obsah pojmu sociálna pomoc.“

Sociálna pomoc je aktívna spolupráca sociálneho pracovníka a klienta pri riešení problémových situácií v živote človeka, ktorú môžeme vymedziť pojmami: partnerská pomoc, sprevádzanie, napomáhanie. V sociálnej pomoci pomáhajúci čiže aktér poskytujúci podporu vystupuje v partnerskej rovine - navrhuje, odporúča a spolupôsobí pri realizácii optimálnej forme pomoci, a prijímateľ pomoci je aktívnym článkom a rozhoduje: o tom v čom chce pomôcť, akú formu pomoci potrebuje, volí si pomáhajúcu osobu.

tags: #socialny #aspekt #co #to #predstavuje