Profesijná orientácia a úlohy sociálnych pracovníkov na Slovensku

Sociálna práca je multidisciplinárna oblasť, ktorá sa zaoberá riešením sociálnych problémov jednotlivcov, rodín, skupín a komunít. Sociálny pracovník zohráva kľúčovú úlohu v podpore sociálnej inklúzie a zlepšovaní kvality života ľudí v rôznych životných situáciách. Tento článok sa zameriava na profesijnú orientáciu sociálneho pracovníka a jeho úlohy v kontexte slovenskej sociálnej práce.

Sociálny pracovník je človek, ktorý pomáha ľuďom, keď sa ocitnú v ťažkej životnej situácii. Sociálny pracovník sa snaží chrániť deti, pomáhať rodinám a hľadať riešenia, ktoré zlepšia ich život.

Predmet, objekt a úlohy sociálnej práce

Predmetom sociálnej práce je skúmanie príčin sociálnych problémov u jednotlivcov, skupín a komunít v konkrétnych sociálnych podmienkach. To zahŕňa ekonomické, psychologické, zdravotné a výchovné aspekty života v reálnom prostredí.

Konkrétne sa predmet sociálnej práce zameriava na:

• Klienta sociálnej práce - človeka (jednotlivca, skupinu, komunitu), ktorý potrebuje profesionálnu pomoc na zvládnutie svojich problémov.
• Skúmanie procesu zlyhávania klienta a odhaľovanie faktorov, ktoré posilňujú nežiaduce správanie.
• Skúmanie procesu socializácie a resocializácie klienta s ohľadom na jeho špecifiká a rôznorodosť.

Sociálny subjekt má právo, možnosť a zodpovednosť za svoju sociálnu pozíciu v spoločnosti, čo je dôležité pre prístup k sociálnej problematike a sociálnej zodpovednosti.

Obsah sociálnej práce:

• Rešpektovanie jedinečnosti každého individuálneho života.
• Rešpektovanie univerzality života a spoluzodpovednosti za kvalitu prežitia, reprodukciu a kolobeh života.
• Humanizácia života a vytváranie dôstojného prostredia pre každý individuálny život.

Objektom sociálnej práce je praktická činnosť ľudí, ktorá pokrýva jedinca, skupinu, komunitu a celú spoločnosť.

Vzťah sociálnej práce k iným vedným disciplínam

Sociálna práca je úzko prepojená s množstvom akademických a praktických disciplín, ktoré sa zaoberajú životom človeka. Najvýznamnejšie prepojenia sú s:

• Právom a právnymi vedami: Právo poskytuje informácie o povinnostiach spoločnosti voči klientovi, o právach a povinnostiach sociálneho pracovníka voči klientovi a o právach a povinnostiach klienta voči spoločnosti. Právny systém reguluje nežiaduce správanie v prípade vážnych sociálnych stretov.
• Etikou: Etika poskytuje vzory ľudského správania, ktoré sú spoločnosťou akceptované alebo odmietané.
• Psychológiou: Psychológia a sociálna práca sa zameriavajú na klienta a jeho problém, vzťahy v spoločnosti, myšlienkové procesy a emocionálne stavy klienta. Psychológia sa zaoberá vnútorným svetom klienta, zatiaľ čo sociálny pracovník sa zameriava na spoločenské fungovanie klienta a hľadá možnosti riešenia v jeho okolí a v spoločnosti.
• Patopsychológiou: Patopsychológia poskytuje poznatky o psychických anomáliách a deficitoch, hraničných stavoch osobnosti a psychických sprievodných javoch životných nedostatkov.
• Psychiatriou: Psychiatria a sociálna práca sa zaoberajú ľuďmi a ich individuálnymi či spoločenskými problémami. Psychiatria sa zameriava na liečenie choroby a medicínsky model človeka, zatiaľ čo sociálny pracovník sa upriamuje na vzťahy medzi ľuďmi, posilňuje silné stránky osobnosti a pracuje na zmene životných podmienok pre klienta.
• Sociológiou: Sociológia sa zameriava na odhalenie vedeckých faktov a zákonitostí javov, zatiaľ čo sociálna práca sa zameriava na pomoc klientovi, aby lepšie porozumel sám sebe a svojim vzťahom k iným. Sociálna práca sa snaží odhaliť klientove kladné stránky a rezervy v jeho okolí.
• Sociálnou pedagogikou: Sociálna práca a sociálna pedagogika sa vyvíjali súbežne a majú spoločný základ. Sociálna práca skúma sociálne problémy človeka a ich riešenie, zatiaľ čo sociálna pedagogika je pedagogickou disciplínou. Oba odbory sa zameriavajú na človeka, sociálnu aktivitu v spoločenskom prostredí a humanistický prístup.
• Filozofiou: Filozofia tvorí základ vedeckého poznávania a ponúka spôsob poznávania a formulácie teórií. Filozofia obsahuje sociálne poznanie reality ľudskej spoločnosti v jej vývoji.

Definícia sociálnej práce

Medzinárodná federácia sociálnych pracovníkov (IFSW) definuje sociálnu prácu ako oblasť, ktorá podporuje sociálne zmeny, rieši problémy v medziľudských vzťahoch a pomáha zlepšovať život prostredníctvom rozvoja schopnosti robiť slobodné rozhodnutia. Sociálna práca zasahuje tam, kde dochádza k nezhodám v interakcii ľudí a ich okolia.

Každá národná asociácia má svoju definíciu sociálnej práce, ale všetky zdôrazňujú význam pomoci, ktorá smeruje ku skvalitneniu života jednotlivcov, rodín, skupín, komunít a celej spoločnosti. Z pôvodne represívne orientovanej sociálnej práce sa preorientovala na preventívne aktivity.

Sociálna práca je vnímaná ako multidisciplinárna vedná oblasť, ktorá disponuje špeciálnymi metódami práce a teoreticky je zameraná na oblasť sociálnej starostlivosti o jednotlivca, rodinu, skupinu, komunitu či spoločnosť, ako aj na prípravu odborníkov do tejto oblasti. Je to aj praktická činnosť, ktorá je zameraná na predchádzanie alebo úpravu problémov.

V slovenských podmienkach je sociálna práca vnímaná ako činnosť, ktorá je orientovaná na získavanie a spracúvanie informácií o príčinách vzniku hmotnej núdze a sociálnej núdze, ako aj o potrebe poskytovania sociálnej pomoci, o voľbe adekvátnej formy sociálnej pomoci a sledovaní jej účinnosti (Zákon NR SR č. 448/2008 Z.z. Základným cieľom je pomoc k svojpomoci.

Súčasná sociálna práca má:

• Verejný charakter - je dostupná pre všetkých občanov.
• Inštitucionálnu formu - na všetkých úsekoch praktickej sociálnej práce sú vytvorené inštitúcie (štátne, samosprávy, mimovládne).
• Preventívny charakter - sociálna práca má dve oblasti: prevenciu a nápravu. Prevencia je zameraná na predchádzanie alebo minimalizovanie vývoja patologických javov v spoločnosti.
• Pluralitu zdrojov - využíva všetky dostupné zdroje pre potreby klientov sociálnej práce.
• Úzky vzťah medzi teóriou a praxou - prax sociálnej práce je základným prvkom pre rozvoj sociálnej práce ako vednej disciplíny.
• Premenlivý charakter - je daný objektom skúmania, ktorým je sociálny problém.

Pomoc a pomáhanie

Pomoc je prirodzenou a nevyhnutnou kategóriou ľudstva. V najstarších dejinách bola pomoc súčasťou života existencie ľudskej spoločnosti a vyskytovala sa v súvislosti s niektorou z foriem akútneho ohrozenia, ako boli napríklad choroba, či agresia alebo osirenie, ovdovenie, chudoba a telesné postihnutie.

V stredoveku boli vytvorené dve formy poskytovania pomoci: spontánna a osobná pomoc (dávanie almužny) a organizovaná pomoc pre ľudí, o ktorých sa nedokázali postarať ich rodiny alebo blízki (seniori, siroty, chorí). Medzi prvé organizované inštitúcie zamerané na pomoc zaraďujeme špitály.

Z historického hľadiska je možné pri poskytovaní pomoci rozlíšiť tri formy:

1. Individuálnu, dobrovoľnú pomoc orientovanú na aktuálnu pomoc.
2. Sociálnu politiku štátu prostredníctvom práva a financií s preventívnym charakterom.
3. Služby orientované na človeka cez sociálnu prácu, zdravotnú starostlivosť a verejné vzdelávanie.

Pomoc má v ľudskej spoločnosti výnimočné miesto, je chápaná ako základný morálny princíp, ktorý ovplyvňuje fungovanie spoločnosti. Každý človek je odkázaný na pomoc pri rozvoji svojej osobnosti počas životného cyklu. Starostlivosť je prirodzenou súčasťou pomoci.

Dnes má človek nárok na odbornú pomoc aj zo strany sociálneho pracovníka a to najmä v situáciách ako sú:

• Nezamestnanosť
• Chudoba
• Choroba (zdravotná alebo duševná)
• Staroba
• Smrť živiteľa
• Úmrtie príbuznej či blízkej osoby, ale aj narodenie
• Strata rodiny
• Strata domova
• Rôzne formy sociálneho zlyhania (sociálna izolácia či sociálna exklúzia) a iné

S neustálym nárastom potreby pomoci sa kontinuálne zvyšovala aj miera pomoci a rozširovali sa formy poskytovanej pomoci. Prvotné individuálne pomáhanie prestalo spĺňať požadovanú úroveň, pomoc sa začala organizovať a postupne sa vytvárali inštitúcie, ktoré sa zaoberali jej realizáciou a ktoré sú dnes vo veľkej miere financované (a tým aj kontrolované) z verejných zdrojov.

Vznik inštitúcií bol základným predpokladom pre poskytovanie pomoci na odbornej úrovni a je namierená na oblasť zvládania problémov a rizík modernej spoločnosti. Sociálna práca je zaradená medzi pomáhajúce profesie. Je to profesionálne konanie sociálnych pracovníkov, ktoré je orientované na poskytovanie pomoci, sprevádzanie a obnovovanie prirodzených sociálnych kompetencií jednotlivcov, rodiny, skupiny či komunity.

Delenie pomoci

Z hľadiska zamerania môžeme pomoc deliť na horizontálnu a vertikálnu:

• Horizontálne členenie: Ide o pomoc, potreba ktorej vychádza z oblastí napríklad: zdravotnej, hospodársko-materiálnej, psychologickej (psychoterapia), sociálnej (poradenstvo).
• Vertikálne členenie: Rozlišujeme pomoc podľa jej adresátov, teda pomoc je určená - jednotlivcom, rodinám, skupinám, komunitám, spoločnosti (sociálno-právna ochrana, duševná hygiena, …) a globálnemu svetovému spoločenstvu (napr. rozvojová pomoc).

Ak klient pomoc hľadá a pre pomoc za sociálnym pracovníkom prichádza, dochádza ku štyrom základným typom pomoci:

• Odborné vedenie
• Sprevádzanie
• Poradenstvo
• Terapia

Tieto štyri typy pomoci sú odrazom očakávania klienta, ktorý prichádza za sociálnym pracovníkom.

Ak klient pomoc nehľadá a neprichádza si pre ňu k sociálnemu pracovníkovi, potom spoluprácu sociálneho pracovníka s klientom môžeme nazvať skôr starostlivosťou, opatrovaním, kontrolou, poručníctvom a podobne. Ponúkanie pomoci by malo byť formou spolupráce, v ktorej sa stretávajú dvaja rovnocenní partneri - klient a sociálny pracovník.

V praxi v rámci profesionálneho konania sociálneho pracovníka môžeme rozlíšiť osem spôsobov práce s klientom. Prvé štyri môžeme označiť ako kontrolu: objasňovanie, presviedčanie, dozor. Tieto spôsoby práce na základe klientovej žiadosti sa môžu zmeniť na ponuku pomoci v hociktorom okamihu (ak ju sociálny pracovník dokáže zachytiť a počuť). Zvyšné štyri spôsoby práce priraďujeme k činnostiam vychádzajúcim z princípu pomoci: sprevádzanie, vzdelávanie (návody a poučenie), poradenstvo, terapia.

Sociálna starostlivosť a sociálna pomoc

Sociálna starostlivosť a sociálna pomoc sú dva najčastejšie používané termíny v sociálnej práci. Často sa v praxi zamieňajú i napriek tomu, že sa vzťahujú k presne vymedzeným situáciám. Sociálna starostlivosť je charakteristická tým, že:

• Sociálny pracovník má dominantné postavenie a rozhoduje o výbere foriem sociálnej starostlivosti, o miere a dĺžke poskytnutej sociálnej starostlivosti a podobne.
• Klient, ktorý starostlivosť prijíma je vnímaný ako ten, ktorý nedokáže, nevládze, nie je schopný hľadať riešenia vlastného problému. Klient je odkázaný na starostlivosť odborníka - sociálneho pracovníka, čiže je v pasívnej pozícií.

Sociálna starostlivosť je činnosť, ktorá pomáha uspokojovať spoločnosťou uznané tzv. objektívne sociálne potreby (udalosti) občanov. Sociálna starostlivosť môže byť zameraná na:

• Klienta - jednotlivca, rodinu, skupinu, komunitu či spoločnosť.
• Sociálne prostredie v prípade, že toto pôsobí v rozpore so záujmami jednotlivca alebo spoločnosti (asociálne).

Terminologické spojenie sociálna starostlivosť zdôrazňuje celospoločenský charakter starostlivosti. Na jej podporu existujú sociálne inštitúcie, organizácie alebo občianske združenia, ktoré vytvárajú sociálnu sieť, prostredníctvom ktorej sa sociálna starostlivosť realizuje. Na realizácii sociálnej starostlivosti sa podieľajú:

• Štát, prostredníctvom štátnej správy a jej zariadení
• Obce a nimi zriaďované sociálne inštitúcie
• Sociálna poisťovňa
• Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVaR)
• Cirkevné alebo charitatívne inštitúcie a organizácie
• Občianske združenia, nadácie, spolky

Cieľom sociálnej starostlivosti je maximálny rozvoj celej osobnosti a to vedomým prispôsobením sa človeka jeho okoliu, alebo prispôsobením okolia osobitným požiadavkám a schopnostiam handicapovaného človeka. „Sociálna starostlivosť vystupuje ako širší pojem, pričom zahŕňa v sebe aj obsah pojmu sociálna pomoc.“

Sociálna pomoc je aktívna spolupráca sociálneho pracovníka a klienta pri riešení problémových situácií v živote človeka, ktorú môžeme vymedziť pojmami:

• Partnerská pomoc
• Sprevádzanie
• Napomáhanie

V sociálnej pomoci pomáhajúci čiže aktér poskytujúci podporu vystupuje v partnerskej rovine - navrhuje, odporúča a spolupôsobí pri realizácii optimálnej forme pomoci, a prijímateľ pomoci je aktívnym článkom a rozhoduje:

• O tom v čom chce pomôcť
• Akú formu pomoci potrebuje
• Volí si pomáhajúcu osobu

Sociálnu pomoc chápeme ako sociálnu prevenciu, sociálne poradenstvo, sociálne služby, riešenie hmotnej alebo sociálnej núdze vrátane sociálnej núdze občanov s ŤZP, v dôsledku ktorej si občan sám, alebo ani s pomocou rodiny nedokáže zabezpečiť základné životné podmienky a to: Jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie.

Strieženec definuje sociálnu pomoc ako súbor činností, ktoré občanovi pomáhajú zabezpečiť základné životné podmienky, nadobudnúť sociálnu stabilitu a obnoviť sociálnu nezávislosť a sociálnu suverenitu.

Sociálna pomoc sa nevzťahuje na formy susedskej či rodinnej pomoci. Ide o pomoc pri bežných životných situáciách predovšetkým náklady na potraviny, ubytovanie, oblečenie, hygienu, nábytok, kúrenie a osobné potreby bežného života napríklad na kultúrnom živote.

Profesionalizácia sociálnej práce

V SR prechádza sociálna práca procesom profesionalizácie, ktorý sa vyznačoval špecifickými charakteristikami v závislosti od chápania spoločenského významu a poslania sociálnej práce v rôznych obdobiach:

• Obdobie do roku 1918
• Obdobie 1. ČSR (1918 - 1939)
• Obdobie 2. svetovej vojny

Profesionalizácia sociálnej práce je podmienená zdokonalením systému vzdelávania sociálnych pracovníkov po obsahovej i organizačnej stránke.

Od procesu profesionalizácie sa očakáva okrem iného zvyšovanie informovanosti verejnosti o sociálnej práci ako profesii a zvyšovanie jej kreditu. K zmene statusu tejto profesie je možné dospieť len systematickým úsilím všetkých zainteresovaných - od ústredných orgánov štátnej správy až po samotných sociálnych pracovníkov.

Kľúčovými faktormi profesionalizácie sú:

1. Zviditeľnenie profesijných organizácií sociálnych pracovníkov.
2. Široká odborná diskusia o niektorých dôležitých otázkach.
3. Zdokonaľovanie príslušnej legislatívy v spolupráci s odborníkmi z praxe a akceptovaním ich názorov a pripomienok v konečnom znení právnych noriem.
4. Vytvorenie príslušných databáz informácií s pružným systémom aktualizácie údajov pre potreby sociálnych pracovníkov.

Jedným z kľúčov profesionalizácie sociálnej práce je sociálna diagnostika.

Osobnosť sociálneho pracovníka

Sociálna práca patrí k tzv. pomáhajúcim profesiám. Táto jej základná charakteristika („pomoc človeku v živote“) determinuje aj pôsobenie sociálneho pracovníka. Výkon sociálnej práce vyžaduje od sociálneho pracovníka okrem iného najmä pochopenie a uplatňovanie hodnôt prispievajúcich k upevňovaniu sociálnej spravodlivosti a k sociálnej súdržnosti.

Kvalifikovaný sociálny pracovník vykonáva sociálnu prácu tak, že:

• Identifikuje, koriguje a rieši sociálne problémy.
• Sprostredkúva pomoc pri riešení sociálnych problémov.
• Snaží sa zabrániť vzniku, vyhroteniu a opakovaniu sociálnych problémov.
• Aktívne prispieva k zmenám sociálneho prostredia, aby čo najviac vyhovovalo potrebám klienta.

Uvedené činnosti korešpondujú s rolami sociálneho pracovníka. Vo všeobecnosti možno rozoznať niekoľko typov rolí sociálneho pracovníka. O ich syntézu sa pokúsil P. Jusko, ktorý kategorizoval tieto roly sociálneho pracovníka:

• Sociálny pracovník ako úradník.
• Sociálny pracovník ako poradca.
• Sociálny pracovník ako manažér.
• Sociálny pracovník ako vedec.
• Sociálny pracovník ako pedagóg.
• Sociálny pracovník ako psychológ.

Pri výkone sociálnej práce je dôležité, aby sociálny pracovník:

• Pochopil povahu sociálnych problémov.
• Získaval a vyhodnocoval informácie o sociálnych problémoch.
• Odhaľoval sociálne príčiny problémov.
• Odhaľoval prítomnosť rizikových faktorov z analýzy sociálneho prostredia.
• Chápal sociálne kontexty problémov.
• Predpokladá spoluprácu s klientom.

Predpokladom efektívneho výkonu sociálnej práce je aj schopnosť sociálneho pracovníka efektívne komunikovať s klientom a budovať dôveru.

Požadované vlastnosti sociálneho pracovníka

Ideálna predstava sociálneho pracovníka je charakteristická komplexnou osobnostnou výbavou. Najviac zdôrazňované požiadavky na osobnosť sociálneho pracovníka sú morálna bezúhonnosť, humánnosť a zrelá osobnosť. Sociálny pracovník na základe osobnej voľby pracuje s ľuďmi a pre ľudí, s cieľom poskytnúť im pomoc na profesionálnej úrovni.

• Morálna bezúhonnosť: Morálna bezúhonnosť sociálneho pracovníka je nielen prestížnou záležitosťou profesionálnych zväzov, ale aj legislatívnou požiadavkou, ktorá sa viaže na výkon tejto profesie. Sociálny pracovník rešpektuje základné ľudské hodnoty, ako sú ľudský život, sloboda, rovnosť, rodina a iné, a je pripravený i tieto hodnoty chrániť.
• Humánnosť: Ľudský prístup a empatia sú nevyhnutné pre budovanie dôvery a efektívnu prácu s klientmi. Sociálne cítenie nie je v žiadnom prípade súcit! Ide o schopnosť vcítiť sa do situácie klienta a ponúknuť mu adekvátnu podporu.
• Zrelá osobnosť: Zrelosť osobnosti sa prejavuje v schopnosti zvládať náročné situácie, efektívne komunikovať a rozhodovať sa.
• Iniciatíva: Iniciatíva je dôležitá v preventívnej sociálnej práci pri vyhľadávaní osôb, ktoré potrebujú pomoc sociálneho pracovníka. Včasná a adresná pomoc musí odrážať individuálne potreby klienta a optimálnu mieru pomoci.

Profesionálne kompetencie sociálneho pracovníka

Pojem kompetencia obsahuje dve roviny. Sociálny pracovník potrebuje disponovať celým komplexom požadovaných teoretických poznatkov, praktických zručností, osobnostných vlastností. K profesionálnym kompetenciám môžeme zaradiť schopnosť sebainštrumentalizácie, komunikačné a kooperačné zručnosti, schopnosť iniciovať klienta k spolupráci, plánovať riešenia, podporovať klienta a viesť ho k samostatnosti a schopnosť zasahovať a poskytovať služby.

• Schopnosť sebainštrumentalizácie: K profesionálnym kompetenciám môžeme zaradiť schopnosť sebainštrumentalizácie, čiže schopnosť využívať sám seba ako pracovný nástroj - inštrument, svojimi schopnosťami, vedomosťami, zručnosťami narábať tak, aby ich sociálny pracovník využil v prospech klienta. Sociálny pracovník má vedieť využiť svoje vlastné zážitky, skúsenosti a poznatky v prospech klienta.
• Komunikačné a kooperačné zručnosti: Veľmi dôležitá je schopnosť synchronizácie verbálnej a nonverbálnej stránky komunikácie. Profesionálnou kompetenciou je tiež vedieť iniciovať klienta k spolupráci.
• Plánovanie a podpora samostatnosti: Sociálny pracovník sa vie v probléme zorientovať a dokáže plánovať potrebné riešenia v spolupráci s klientom, kde plán práce je cestou k dosiahnutiu stanovených cieľov.
• Poskytovanie služieb: Súčasťou profesionálnych kompetencií je aj zasahovať a poskytovať služby.

Profesionálnu kompetenciu sociálny pracovník dosiahne až vtedy, keď dokáže spájať nástrojovú, sociálnu a reflexívnu kompetenciu. Základom na dosiahnutie a udržanie kompetencií sociálneho pracovníka je aktívna orientácia na vlastný odborný rast. Dôležité je orientovať sociálneho pracovníka na celoživotný proces pozitívneho prístupu k rozvoju vlastnej osobnosti vo všetkých jej sférach.

Klinická sociálna práca

Klinická sociálna práca bola Federáciou klinických sociálnych pracovníkov (Clinical Social Work Federation, 1997) definovaná ako obstaranie alebo zabezpečenie služieb týkajúcich sa duševného zdravia, pre diagnostiku, liečbu a prevenciu duševných porúch, emocionálnych porúch a porúch správania u jednotlivcov, rodín a skupín. Ťažiskom klinickej sociálnej práce je poskytovať liečbu duševného (mentálneho) zdravia v sociálnych a resocializačných zariadeniach, na klinikách, ako aj v súkromnej praxi. Klinickí sociálni pracovníci/čky tak poskytujú služby zamerané na duševné zdravie pre jednotlivcov a rodiny.

Dnes sa už v každom zariadení sociálnych služieb sociálni pracovníci/čky stretávajú s klientom, u ktorého je diagnostikovaná skleróza multiplex, demencia, Alzheimerova choroba, schizofrénia, Parkinsonova choroba a iné psychické choroby, alebo ide o rôzne typy závislostí.

S pribúdajúcimi psychiatrickými diagnózami u osôb s kombinovanými závislosťami veľakrát návyková látka nie je primárny problém. Primárnym problémom môže byť psychická diagnóza, negatívny generačný prenos atď. V resocializácii je dôležitá tímová práca a samozrejme ďalšie vzdelávanie.

Mentálne, fyzické a sociálne schopnosti, zručnosti u klientov sú limitované. Prevencia pred stereotypom práce a generalizovaním prístupu na všetkých klientov je v sociálnej práci nevyhnutná. Pri psychiatrických diagnózach je dôležitá spolupráca s ostatnými klinickými odborníkmi. Teoreticky je nutné vychádzať z eklektického prístupu. Metódy je potrebné vnímať ako veľmi individuálne - spoznať anamnézu, vytvoriť plán rozvoja s ostatnými zainteresovanými odborníkmi. Teda zvoliť prácu „na mieru“ s klientom.

Sociálny pracovník musí byť dobre vyzbrojený terapeutickými metódami, technikami a praktickými skúsenosťami, ak sa to skĺbi s ľudským prístupom, je profesia zároveň aj povolaním. Špecifikom sú závislí, obete násilia, obchodovaní. V práci so závislými je vhodné mať absolvované teoretické vyučovanie, obdobné ako majú psychológovia v oblasti psychiatrie a klinickej psychológie. Klinická práca je v tom momente, keď ide o duálne diagnózy, alebo o organické poškodenia mozgu a ak to ovplyvňuje správanie klientov.

tags: #socialni #pracovnici #profesijna #orientacia