Sociálna starostlivosť v stredoveku: Historické pozadie a vývoj

Stredovek, hoci často vnímaný ako obdobie temna a násilia, mal aj svoju menej známu stránku - vyvíjajúci sa systém sociálnej starostlivosti. Hoci sa tento systém značne líšil od moderného chápania sociálnej práce, jeho základy možno nájsť už v tomto období. Tento článok sa zameriava na preskúmanie stredovekej starostlivosti o núdznych, pričom zdôrazňuje vplyv kresťanstva, sociálnu náuku Cirkvi a vývoj sociálnej práce v priebehu storočí.

Predmet a periodizácia dejín sociálnej práce

Predmetom dejín sociálnej práce sú praktické činnosti, ktorými sa sociálna práca realizovala v minulosti, ale aj teoretické aktivity - názory, práce, teórie (humanistické, etické, deontológia), ktoré sociálnu prácu posúvajú za rámec praktickej aplikovanej vedeckej disciplíny a dávajú možnosti vzniku sociálnej práce ako špecifickej oblasti teoretického poznávania.

Dejiny sociálnej práce nemožno vymedziť iba od 13. alebo 19. storočia, ale jej korene siahajú až do Nového zákona. Vznikali prvé rehoľné spoločenstvá po celej Európe, ktoré sa venovali sociálnej práci, orientovanej hlavne na chudobných a postihnutých. Prvky sociálnej práce sa objavujú ako reakcie súdržnosti ľudského rodu, ľudského vzťahu človeka k človeku, spolupatričnosti, pochopenia a spoluzodpovednosti za iných, osvojovania rovnosti a spravodlivosti zanietených jedincov. Korene sociálnej práce môžeme hľadať všade tam, kde sa hovorí o opatere žobrákov, opatere chorých, starostlivosti o chudobných, o deti, siroty a vdovy.

Z hľadiska vývoja sociálnej práce môže byť medzníkom inštitucionalizácia sociálnej práce. Potom sa dejiny sociálnej práce budú deliť na obdobie do inštitucionalizácie sociálnej práce a na obdobie po inštitucionalizácii sociálnej práce ako profesie.

Historický priebeh sociálnej starostlivosti možno rozdeliť do niekoľkých úsekov:

• Starostlivosť o núdznych v prvých storočiach po Kristovi (1. - 5. stor.)
• Starostlivosť o núdznych v stredoveku (6. - 13. stor.)
• Starostlivosť o núdznych na začiatku novoveku (14. - 16. stor.)
• Starostlivosť o núdznych v dobe absolutizmu a osvietenstva (17. - 18. stor.)
• Starostlivosť o núdznych v dobe industrializácie (18. - 19. stor.)
• Starostlivosť o núdznych v postindustriálnej spoločnosti (od 20. storočia)

Vplyv kresťanstva a sociálna náuka Cirkvi

Kresťanstvo zohralo kľúčovú úlohu v stredovekej starostlivosti o núdznych. Sociálna práca v zmysle sociálnej pomoci má korene v počiatkoch ľudstva a na území Európy ju po stáročia zabezpečovali najmä kresťanské cirkvi. Kresťanská náuka učí, že všetci ľudia sú deti Božie a ako také sú si všetci bratia a sestry a tak sa majú navzájom voči sebe aj správať. V stredoveku vzťah človeka k človeku výrazne formovala náuka o slobodnej vôli človeka, o osobnej zodpovednosti človeka za svoje konanie. Základným princípom konania človeka však zostávala kresťanská láska a povinnosť pomáhať blížnemu.

Sociálna služba cirkvi sa v prvých storočiach zameriavala na starostlivosť o vdovy, siroty, chorých a núdznych, väzňov a vyhnancov, zomrelých, pútnikov a blížnych v neočakávanom nešťastí, otrokov, manželstvá a rodiny. Biblia vyzýva k láske blížneho v konkrétnej podobe, ako je nasýtenie hladných, napojenie smädných, pomoc chudobným a trpiacim, chorým a väzneným. Táto činnosť, ktorá mala vo svojich počiatkoch charakter individuálnej, neorganizovanej pomoci, prerástla do jedného zo základných princípov kresťanstva.

Rehoľné spoločenstvá, ktoré začali postupne vznikať po celej Európe, sa vo svojej činnosti zaoberali charitatívnymi, ošetrovateľsko-opatrovateľskými aktivitami vo vzťahu k sirotám, vdovám, odsúdeným a prenasledovaným. Pravé kláštory ako prvé organizované spoločenstvá začali poskytovať pomoc aj zdravotne hendikepovaným jednotlivcom. Vo svojich začiatkoch bola organizovaná forma účinnej pomoci odkázaným takmer výlučne viazaná na kláštory a rôzne cirkevné spoločenstvá, ktoré pomáhali aj cudzincom a pocestným, ktorí sa dostali do ťažkostí, poskytnutím nocľahu a stravy. Postupne sa táto pomoc špecializovala podľa jednotlivých rádov (napr. františkáni, lazaristi).

Svätá Alžbeta Uhorská a jej odkaz

Svätá Alžbeta Uhorská je významným príkladom prepojenia viery a sociálnej práce. Narodila sa v roku 1207 a ako trinásťročná sa vydala za Ľudovíta IV. Obaja boli vzornými panovníkmi, zakladali chudobince, podporovali chudobných a chorých, zamestnávali ich pri svojom dvore a snažili sa odstrániť sociálnu nerovnosť zmenou medziľudských vzťahov, rešpektovaním ľudskej dôstojnosti a priznaním práv každému človeku. Alžbeta je známa ako krstná matka durínskych chudobných a ako opatrovateľka chorých a opustených, ktorých vlastnoručne umývala a ošetrovala.

Charitatívno-zdravotnícke poslanie inštitúcií

Ústavnú starostlivosť v stredovekom Uhorsku poskytovali najmä infirmáriá a špitály, ktoré vznikali pri kláštoroch liečiteľských reholí, predovšetkým johanitov a antonitov. V 14. storočí, v období hospodárskeho rozmachu miest, začali vznikať aj mestské špitály. Mestské špitály vznikali z iniciatívy občanov mesta, magistrátu alebo zemepána. Najširšia sieť špitálov sa v tomto období vytvorila v oblasti stredoslovenských banských miest, vo východoslovenských banských mestách a na Spiši.

Stredoveké špitály, chudobince a xenodochiá nepredstavovali špecializované sociálne alebo zdravotnícke inštitúcie. Tieto zariadenia poskytovali dočasný alebo trvalý príbytok, stravu a prípadne ošatenie starým, bezvládnym a postihnutým osobám, ale často aj opusteným deťom a sirotám. V prípade potreby sa chovancom týchto ústavov poskytla aj zdravotná starostlivosť, tá však nebola ich hlavným poslaním a cieľom. Sociálne zariadenia bez ohľadu na svoj názov (špitál, lazaret, xenodochium, nosodochium) si v mnohých mestách a mestečkách zachovali svoje charitatívno-zdravotnícke poslanie až do 19. storočia, keď sa začali budovať moderné nemocnice a liečebné ústavy. Vzhľadom na obmedzenú kapacitu a finančné možnosti mohli stredoveké sociálne zariadenia prijať len istý počet osôb a v mieste svojho pôsobenia nemohli poskytnúť pomoc všetkým, ktorí sa ocitli v núdzi. Osoby odkázané na pomoc okolia a nežijúce v niektorej charitatívnej inštitúcii sa mohli uchádzať o almužnu, ktorú rozdávali kláštory alebo iné cirkevné a svetské inštitúcie.

Na konci stredoveku prestala byť chudoba len problémom tradičných chudobných, teda vdov, sirôt, starých a telesne postihnutých ľudí. Štrukturálne a cyklické zmeny zasahovali čoraz širší okruh osôb a postupne sa vytvorila nová chudoba. Stále viac a viac sa stotožňovala so sociálnymi deviáciami - tuláctvom, krádežami, prostitúciou a lúpežami. Naďalej však existovali skupiny obyvateľov, ktorí boli vždy uznávaní za skutočne chudobných, hodných podpory a milosrdenstva.

Zdravie, lekárstvo a hygiena

V stredoveku sa v súvislosti so zdravím, resp. s jeho stratou a následným prepuknutím ochorenia, zásadný vplyv kresťanstva nemohol prejaviť flagrantnejšie. Ak by sme mohli generalizovať, choroba bola primárne považovaná za dôsledok hriešneho života a nedostatku cnosti. Na druhej strane zároveň predstavovala skúšku, po ktorej sa pozemské príkorie premení na následnú odmenu v podobe večného života pre tých, ktorých Boh miloval.

Vzdelanosť sa skoncentrovala do tajomného a uzavretého sveta kláštorov, v ktorých mnísi zhromažďovali, opatrovali, opisovali, kontrolovali a študovali dedičstvo antického poznania. Výťah vyspelej antickej medicíny ako súčasti vzdelanosti sa v teoretickej rovine skoncentroval do kláštorných infirmárií. Tie by sme len vo veľmi prenesenom význame mohli považovať za akýsi predstupeň prvých špitálnych zariadení. Základom lekárstva zostala humorálna patológia, teda teória o rovnováhe štyroch telesných štiav, jeden z primárnych atribútov tzv. hippokratovsko-galénovskej koncepcie medicíny, ktorému sa podarilo pretrvať z antiky a neskôr hral aj významnú rolu pri budovaní akademickej medicíny. Povinnosťou stredovekého lekára bolo v rámci diagnostiky rozpoznať pacientovo telesné, ale i povahové zloženie. Teda to, či je sangvinik, flegmatik, cholerik alebo melancholik.

V protiklade stála chirurgia ako zaznávaná manuálna činnosť. Na dlhý čas sa dostala do rúk zručným a skúseným, ale zato formálne nevzdelaným holičom/barbierom, felčiarom, ránhojičom, ktorých dopĺňali kúpeľníci (balneatores), sčasti pôrodné babice či mastičkári. Keďže išlo o „remeselníkov“, väčšina z nich sa združovala do cechov. Taktiež anatómia - poznanie „vnútra“ ľudského tela - ktorá má markantný vplyv na udržanie zdravia jednotlivca, bola z medicíny akoby vyčlenená. Zostalo to tak do začiatku 14. storočia.

Choroby a epidémie v stredoveku

Výskyt chorôb, respektíve zdravotných problémov u obyvateľstva v stredoveku často závisel od sociálno-ekonomických, demografických, prírodných, klimatických a vojensko-politických faktorov. Obyvatelia nižších sociálnych vrstiev boli náchylnejší na choroby najmä z dôvodu častého nedostatku výživy, zlých hygienických podmienok a zároveň boli najčastejšie vystavovaní negatívnym vplyvom prírodných pohrôm (neúroda, záplavy a i.) či vojenských ťažení.

Pôvod choroby v novoveku úzko súvisel s nábožensko-ideovým myslením. Za príčinu sa považoval predovšetkým „boží zásah“ alebo „boží hnev“ za hriechy ľudstva. V mnohých prípadoch sa za príčinu nákazy považovala povera v podobe pripisovania viny odlišnému nábožensko-sociálnemu elementu - napríklad kacírom alebo židom. V dôsledku toho vypukli viaceré protižidovské pogromy. Podstatu šírenia chorôb (najmä infekčných) v učenejšej časti spoločnosti už naberalo racionálnejší charakter. Za príčiny prenosu sa považovala často krát voda, vzduch alebo miesto. Zdravotné ťažkosti alebo choroby (aj infekčného charakteru) si predstavovali ako hnilobu, ktorá bola dôsledkom nerovnováhy štyroch kľúčových zložiek tela. Pôvod tejto predstavy pochádzal z humorálnej (hippokratovskej) medicíny. Svoje miesto mala aj mágia a astrológia, ktorá sa v tom čase považovala za prípustný spôsob príčiny prípadne odvrátenia rôznych typov chorôb.

Pretrvávajúcim a opakujúcim sa problémom v období novoveku predstavovali vysoko infekčné choroby ako mor (bubonický, pľúcny), ktorého prvú veľkú pandémiu v Európe zaznamenávame už v rokoch 1347 - 1353 (pozri Čierna smrť). Od tej doby sa v rôznych častiach svetadiela, vrátane strednej Európy, objavoval s rôznou intenzitou až do konca 18., v niektorých oblastiach až do začiatku 19. storočia. Pod pojmom mor sa v tomto období mohli označovať aj iné choroby infekčného charakteru. Patrili sem úplavice, týfus, cholera, čierne kiahne, malária, tuberkulóza, syfilis a iné.

Charakteristickým znakom prekonania morovej epidémie stredoeurópskeho priestoru bola výstavba samostatne stojacích morových stĺpov zväčša na námestiach zasiahnutých miest. Silná náboženská kresťanská tematika výzdoby stĺpov (mariánska, sväto-trojičná) mala na jednej strane vyjadrovať oslavu viery a cirkvi, na druhej strane vďačnosť a ochranu pred ďalšou epidemickou pohromou. Tento znak je zaujímavým ukážkovým príkladom vtedajšej nábožensky motivovanej mentality chápania príčiny vzniku a zániku morovej epidémie ako zásahu „vyššej moci“.

Právne normy a ich uplatňovanie

Už od 14. storočia sú známe policajné nariadenia, ktoré udeľovali policajným orgánom a pomocným strážam rozsiahle právomoci pri stíhaní a trestaní priestupkov a trestných činov. Efektivita týchto nariadení však bola obmedzená pre nízky počet pomocníkov a vysoké náklady na údržbu polície. Na druhej strane, každý rozsudok zahŕňal finančný trest, ktorý bol rozdelený medzi poškodeného, sudcov a mestskú pokladnicu.

Podľa historických prameňov sa ľudia v stredoveku pri sporoch a potýčkach často uchyľovali k násiliu, vrátane použitia zbraní. V dôsledku toho bolo stredoveké mesto nebezpečným a brutálnym miestom. V prípade zabitia v bitke existovala možnosť mimosúdneho vyrovnania s pozostalými prostredníctvom finančnej kompenzácie. Ak k dohode nedošlo, mestský súd mohol násilníkovi uložiť trest vyhnanstva, či už doživotného alebo časovo obmedzeného. Zabitie počas lúpeže bolo trestané smrťou, pričom trest smrti sa uplatňoval aj pri krádežiach.

Je však dôležité poznamenať, že nie každý ľudský život mal rovnakú hodnotu. V susednom Poľsku bola situácia odlišná. V 14. storočí sa znásilnenie stalo zločinom, pričom mestské a krajinské právo chránilo ženu. Žena však musela preukázať aktívnu obranu - kričať, brániť sa a mať roztrhané šaty. Muži sa mohli zbaviť viny pomocou očistných prísah, za ktoré sa muselo zaručiť deväť hodnoverných svedkov. Sudcovia však boli pri tomto zločine opatrní a často neprihliadali na svedectvá, uprednostňujúc ochranu potenciálnych obetí.

Mešťania sa snažili od panovníka vykúpiť správu územia a obsadzovať ju vlastnými úradníkmi, aby si zabezpečili väčšiu slobodu. Ak sa im to podarilo, mali neobmedzenú moc nad právom. Kati, hrobári a šarhovia patrili k nečistým remeslám, pretože prichádzali do kontaktu s mŕtvymi telami. V niektorých mestách býval kat mimo mesta, zatiaľ čo v iných ho bolo možné nájsť vnútri hradieb. Kati sa nesmeli zúčastňovať na politickom živote a nemohli sa stať radnými ani súdnymi prísediacimi. Ceny za popravy boli vysoké, pretože kat verejne porušoval prikázanie "Nezabiješ", čím mu hrozilo večné zatratenie.

Pri politických zločinoch sa niekedy popravovalo aj niekoľko radných alebo vzbúrencov naraz. Radnému, ktorý zradil svoje mesto alebo vyzradil tajné informácie z rokovaní mestskej rady, hrozil trest smrti. Popravy sa konali verejne, aby potrestali vinníka a odradili ostatných. Vystavovanie častí tiel popravených bolo bežné, najmä pri politických prečinoch.

Pobyt vo väzení bol pomerne nákladný, čo platilo najmä pre väzenie pre dlžníkov. Tí často čakali v krčmách, kým ich príbuzní a známi nezoženú potrebné peniaze. Tresty boli zvyčajne krátkodobé, takže vo väzení ste zvyčajne strávili len niekoľko dní. U ľudí, ktorí si väzenie nemohli dovoliť, sa uplatňovali fyzické tresty.

Špecifické oblasti starostlivosti

Starostlivosť o postihnutých

Rozmach priemyslu a nástup osvietenstva v 18. storočí priniesli do Európy rozvoj ústavnej starostlivosti. V druhej polovici 18. storočia vznikali ústavy, ktoré sa zo začiatku zameriavali na najťažšie postihnutia. Telesne postihnuté osoby nepredstavovali v stredoveku a v ranom novoveku osobitnú sociálnu kategóriu, ale spolu so starými, s chorými a so sirotami vytvárali skupinu sociálne odkázaných osôb. Pohľad spoločnosti na postihnuté osoby a ich materiálnu podporu sa menil a formoval v kontexte jej celkového vnímania chudoby a milosrdenstva. Presvedčenie o potrebe odborného prístupu k hendikepovaným išlo od čias novoveku ruka v ruke s duchom humanity.

Starostlivosť o chorých a umierajúcich

Kláštory poskytovali opatrovanie a nemocnice, ktoré nevznikali len na podnet cirkví, ale aj miest. V 18. - 19. storočí sa rozvinula spolková činnosť - cechy - spolky. Stopy hospicovej starostlivosti možno nájsť už v 16. storočí, kedy sv. Ján Gotsky zdôrazňoval nedeliteľnosť fyzickej a psychickej starostlivosti.

Starostlivosť o chudobných

Chudoba je stav. V staroveku v Sparte, Ríme, Egypte boli chudobní otroci. Vplyv kresťanstva bol významný. Rozmach manufaktúr prehlbuje chudobu. Vojnové konflikty, veľké lokálne požiare, epidémie - mor, cholera - zhoršovali situáciu. Morálna starostlivosť obce zahŕňala starostlivosť o chudobných - domové právo (16. storočie). Stredoveké vnímanie chudoby vychádzalo najmä z výkladu Svätého písma a na základe neho sa k chudobe pristupovalo ako k duchovnej hodnote. Cnosťou nebola materiálna chudoba, ale chudoba v dobrovoľnosti a odriekaní. Milosrdenstvo vyjadrované almužnami a milodarmi malo počas celého stredoveku masový charakter.

Stredoveká charita nesledovala potreby jednotlivcov, ale rozdeľovala naturálie a peniaze podľa možností darcov (cirkevné inštitúcie, svetskí dobrodinci). Opierala sa o prirodzený súcit a milosrdenstvo, ale bola aj hlavným prostriedkom na dosiahnutie spásy. Darovanie almužny bolo manifestáciou bohatstva darcu a zároveň prezentáciou jeho kresťanských cností. V stredoveku sa sociálne odkázané osoby mohli uchádzať o zaopatrenie v niektorom cirkevnom zariadení pre chudobných alebo o podporu zo súkromnej základiny. Vrchnostenská alebo štátna chudobinská starostlivosť v tomto období ešte neexistovala.

Penitencionárna a postpenitencionárna starostlivosť

Až do 18. storočia boli väzni umiestňovaní v trestniciach, žalároch. V tomto období bolo bežné, že odsúdení boli okrem trestu, straty slobody, trestaní bičovaním, okovaní, pôstom a pod. Koncom 18. storočia sa v penitencionárnej starostlivosti objavujú čoraz častejšie myšlienky o prevýchovnom účinku trestu. Elizabeth Fryová sa zaoberala problematikou žien vo väzení. Postupne sa rozvinulo dobrovoľnícke hnutie zamerané na problematiku penitencionárnej starostlivosti, do väzníc začínajú prichádzať listy, balíky, ale aj návštevy dobrovoľníkov. Do väzníc častejšie prichádzajú zástupcovia cirkví, predovšetkým katolícki kňazi, mnísi, ktorí prinášajú pre odsúdených zmiernenie v prvom rade so sebou samými. V tomto období sa začína postupne organizovať postpenitencionárna starostlivosť - starostlivosť po ukončení trestu. Pre sociálnu prácu je dôležitá skutočnosť, že diferenciácia odsúdených vytvárala lepšie predpoklady pre realizáciu resocializačných tendencií a pre skvalitnenie samotnej sociálnej práce.

Starostlivosť o deti, mládež a rodinu

Okruh je široký - týranie detí, žien, chudoba rodiny, výchovnoproblémové deti a mládež. V 19. storočí dochádza k akceptácii noriem, ktoré hovoria o týraní a zneužívaní detí ako o spoločenskej ochrane. Druhá polovica 19. storočia súvisí so zmenou postojov spoločnosti voči násiliu páchanému na deťoch. O siroty sa starali kláštory, vývarovne, opatrovane. Komplexná starostlivosť o rodinu a dieťa prichádza do Európy v 16. - 18. storočí prostredníctvom zákonov, ktoré majú deti uchrániť od násilných činov - biedy a pod.

Starostlivosť o utečencov

Azyl je politicko-právne povolenie pobytu v štáte a útulok na prechodné bývanie. Dôvodov pre opustenie krajiny je veľa (vojny, rasové, politické, náboženské prenasledovanie, hlad a pod.). Najstarší azyl je zachytený v Biblii - odchod Izraelitov z Egypta pod Mojžišovým vedením. V starovekom Grécku bol boh Xénia ochrancom každého cudzinca, ktorý žiadal o prijatie. Azyl ako inštitút vznikol v starovekom Grécku - Asylon. Asylum v latinčine znamená miesto bezpečné pred lúpežou.

tags: #socialna #starostlivost #v #stredoveku