Sociálna starostlivosť o odsúdených a jej význam pre reintegráciu

V každej spoločnosti sa nájdu jedinci, ktorí porušujú jej pravidlá a normy zakotvené v zákonoch. Tieto porušenia, označované ako trestné činy, predstavujú hrozbu pre spoločnosť a sú definované v trestnom zákone. Spoločnosť sa bráni proti trestným činom rôznymi spôsobmi, pričom najčastejšie sa využíva forma izolácie páchateľov trestných činov a zároveň snaha o ich prevýchovu a harmonizáciu s uznávanými spoločenskými hodnotami, aby mohli opätovne žiť život riadneho, samostatného a zodpovedného občana. Táto forma je výkon trestu odňatia slobody.

Inštitúcia väzenského ústavu a samotné umiestnenie v takomto zariadení predstavuje pre obvinených a odsúdených potrebu prispôsobiť sa novým podmienkam. Prítomnosť sociálnej opory pozitívne vplýva na celkovú pohodu väznených osôb. Spolu s fungujúcou a spoľahlivou sociálnou sieťou pomáha obvineným a odsúdeným prekonávať dopady súvisiace s uväznením.

Penitenciárna starostlivosť a jej funkcie

Výkon trestu odňatia slobody má niekoľko základných funkcií. Raszková a Hoferková (2013) uvádzajú sedem základných funkcií: odplatnú, regulatívnu, preventívnu, restoratívnu, výchovnú, morálnu a represívnu. Dôraz sa kladie na penitenciárne zaobchádzanie s odsúdenými počas výkonu trestu odňatia slobody, ktoré je zamerané na ich resocializáciu. Resocializácia predstavuje súhrn aktivít, ktorých cieľom je dosiahnuť účel trestu, teda chrániť spoločnosť pred páchateľmi trestných činov, zabrániť odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a vychovať ho k tomu, aby viedol riadny život.

Diferenciácia a program zaobchádzania

Dôležitá je vhodná diferenciácia odsúdených, a to ako v rámci vonkajšej diferenciácie (rozdelenie odsúdených podľa skutkovej podstaty trestného činu, ich rizikovosti a miery nebezpečenstva pre spoločnosť do jednotlivých stupňov s rôznou mierou stráženia), tak aj v rámci diferenciácie vnútornej (umiestnenie v otvorených, polootvorených a uzavretých oddeleniach, kde je rôzny rozsah práv a obmedzení). Okrem toho je potrebné zostaviť kvalitný program zaobchádzania, ktorý je špecifikovaný na konkrétneho odsúdeného s ohľadom na perspektívu jeho nápravy.

Ľ. Gargalovič (2003) uvádza, že vypracovanie programu zaobchádzania je „základným prostriedkom na realizáciu individuálnej výchovnej práce s odsúdenými.“ Program zaobchádzania sa zaoberá všetkými oblasťami života odsúdeného, ako sú výchovné a vzdelávacie aktivity, možnosti pracovného zaradenia, voľnočasové aktivity, výchovné postupy, kontakty s primárnym sociálnym prostredím, korešpondencia, návštevy, vzťahy a väzby v rodine a pod. Pri stanovení cieľov programu zaobchádzania sa musí prihliadať na stupeň a povahu pozitívnych rezerv osobnosti odsúdeného, na jeho správanie, dĺžku trestu, termín možného podmienečného prepustenia, na možnosti zapojenia do individuálnych a skupinových aktivít, na možnosti a rozsah kontaktov s vonkajším svetom, ako aj na bezpečnostné hľadiská. V programe zaobchádzania sa stanoví jeden hlavný cieľ - perspektívny, ktorý by sa mal počas výkonu trestu odňatia slobody dosiahnuť. Tento cieľ sa dosahuje postupne cez čiastkové ciele - jednotlivé kroky v nápravnovýchovnom pôsobení. Pri dodržaní takéhoto postupu a vhodnej voľbe metód resocializačného pôsobenia by sa malo dať predpokladať, že v odsúdenom a v jeho prejavoch by mali nastať pozitívne zmeny, ktoré by mu mali umožniť viesť po prepustení z výkonu trestu na slobodu riadny život občana bez opätovného páchania trestnej činnosti.

Úloha pedagóga v penitenciárnej starostlivosti

Pedagóg zohráva kľúčovú úlohu v procese penitenciárnej starostlivosti. Jeho úlohy zahŕňajú:

• Vzdelávanie a výchova odsúdených: Organizuje vzdelávacie kurzy a výchovné aktivity, ktoré prispievajú k rozvoju osobnosti odsúdených a zvyšujú ich šance na úspešnú reintegráciu do spoločnosti.
• Individuálna práca s odsúdenými: Poskytuje individuálne poradenstvo a podporu odsúdeným pri riešení ich problémov.
• Spolupráca s ďalšími odborníkmi: Spolupracuje s psychológmi, sociálnymi pracovníkmi a ďalšími odborníkmi pri tvorbe a realizácii programov zaobchádzania s odsúdenými.

Na zistenie potrieb odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody absolvuje odsúdený psychologické vyšetrenie osobnosti, podľa ktorého sa vyhotovuje program zaobchádzania. Po zaradení odsúdeného do skupiny a po jeho adaptačnom procese vypracuje sociálny pracovník spolu so psychológom plán výchovného pôsobenia (program zaobchádzania). Je základným prostriedkom na realizáciu individuálnej starostlivosti a výchovnej práce s odsúdením. Program zaobchádzania obsahuje všestrannú starostlivosť vo všetkých oblastiach života odsúdeného.

Sociálna opora vo väzenskom prostredí

Sociálna opora je druh prosociálneho správania a pomoci vyznačujúca sa skutkami v prospech inej osoby, ktorá sa nachádza v kríze alebo záťaži, bez očakávania odmeny. Je nápomocná pri zvládaní nepriaznivých životných udalostí zasahujúcich celkovú psychickú pohodu a zdravie. Hobbs (2000a, s. 4) ju definuje ako akúkoľvek formu pomoci, ktorá môže byť vyžiadaná alebo poskytnutá inou osobou, osobami s cieľom vyriešiť svoje problémy, pričom jednotlivec nemusí nevyhnutne vyhľadávať oporu, ale môže mu napomôcť len samotné vnímanie, že v prípade potreby mu bude dostupná.

Formy sociálnej opory

Sociálna opora sa prejavuje v rôznych formách, ktoré sú kľúčové pre psychickú pohodu a úspešnú resocializáciu odsúdených:

• Hodnotiaca opora: Umožňuje zhodnotenie komunikácie, poskytuje informácie užitočné pre samohodnotenie. Posilňuje kladné sebahodnotenie a sebavedomie človeka, ktorý je v núdzi.
• Inštrumentálna opora: Poskytuje praktické druhy hmotnej a materiálnej pomoci; napr. pomoc so zabezpečením vhodného oblečenia a obuvi odpovedajúcim klimatickým podmienkam pri prepustení z výkonu väzby alebo výkonu trestu odňatia slobody, poskytnutie finančných prostriedkov na zabezpečenie prepravy do miesta bydliska, pomoc s hľadaním práce alebo bývania po prepustení z väzenského ústavu a pod. Inštrumentálna opora je žiaduca najmä pred prepustením klienta z väzenského ústavu.

Dostupnosť sociálnej opory v penitenciárnych podmienkach neposkytuje väzneným osobám iba pomoc pri zvládaní pre nich záťažových situácií. Podľa Justovej (In Kleskeň 2016, s. 35) sa dostupná sociálna opora podieľa aj na vytváraní nových resocializačných návykov, ktoré sa podieľajú na predchádzaní páchania trestnej činnosti.

Zdroje sociálnej opory

Sociálna opora môže pochádzať z formálnych alebo neformálnych zdrojov:

• Neformálne zdroje: Patria sem rodina, blízke osoby a pod. Udržiavanie kontaktu s neformálnymi zdrojmi sociálnej opory sa vo väzenskom ústave môže uskutočňovať prostredníctvom návštev (aj videonávštev), korešpondencie a telefonovania. Udržiavanie kontaktu s vonkajším prostredím upravujú v podmienkach väzenského systému Slovenskej republiky primárne zákon č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov a zákon č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
• Formálne zdroje: Patria sem väzenský personál (napr. sociálni pracovníci, psychológovia, duchovní a i.) a inštitucionalizované zdroje z vonkajšieho prostredia (napr. sociálni kurátori, pracovníci občianskych združení a pod.). Odborní pracovníci zainteresovaní do poskytovania sociálnej pomoci sa snažia pred prepustením väzneným osobám, ktoré to potrebujú zabezpečiť pri prechode do občianskej spoločnosti následnú kontinuálnu pomoc, či už s využitím štátneho alebo neštátneho sektora.

Z výskumných zistení Jiang a Winfree (2006a, s. 48) realizovaných v oblasti účinkov sociálnej opory pri umiestnení odsúdených vo väzenskom ústave vyplýva, že rodinný stav vplýva rozdielne z pohľadu porušovania interných pravidiel väzenského ústavu na odsúdených mužov a na odsúdené ženy. U ženatých mužov je nižšia pravdepodobnosť, že budú porušovať pravidlá ako slobodní muži. Medzi vydatými a slobodnými ženami neboli v tomto ukazovateli zaznamenané rozdiely, čo Pollock (2002 In Jiang a Winfree 2006b, s. 48) vysvetľuje väčšou pravdepodobnosťou, že manželky odsúdených mužov ich budú navštevovať a postarajú sa o deti, než manželia, ktorí navštívia svoje uväznené manželky a postarajú sa o deti.

U väznených žien, ktoré udržiavajú telefonický kontakt so svojimi deťmi (buď im volajú alebo prijímajú od nich hovory) bola na mesačnej báze zaznamenaná očakávaná miera porušovania pravidiel nižšia o 27%. (Jiang a Winfree 2006c, s. 48) Sprostredkovanie návštevy väznených osôb s im blízkymi osobami patrí k cenenej forme udržiavania kontaktu. Väznené osoby majú možnosť v prípade bezkontaktnej návštevy okrem vizuálneho stretnutia nadviazať aj fyzický kontakt.

Štúdie ukázali, že v období bezprostredne po prepustení z väzenia je až 92 % väzňov, ktorí sa vracajú späť do spoločnosti, odkázaných na svojich blízkych, pokiaľ ide o inštrumentálne formy sociálnej opory spojené s bývaním, ošatením, stravovaním, starostlivosťou o deti, prepravou, finančnou pomocou a pomocou so zabezpečovaním zamestnania.

Vnímanie sociálnej opory medzi väznenými je spojené so zníženými pocitmi odcudzenia, úzkosti a väznenia, pričom zároveň vedie k vyššej „výraznosti identity“ a očakávaniam po prepustení. Marešová (2013, s. 18) uvádza, že prijímanie sociálnej opory je lepšie u ľudí s vyšším socioekonomickým statusom ako u ľudí s nižším socioekonomickým statusom.

Významný dopad sociálnej opory

Sociálna opora nie je rozhodujúca iba počas umiestnenia osôb vo väzenskom ústave, ale i po ich prepustení z neho. Uľahčuje prechod z penitenciárneho do občianskeho prostredia, zabraňuje recidíve a zvyšuje pravdepodobnosť zapojenia sa do života bez ohrozenia zdravia ovplyvneného psychickými chorobami, ktoré sa mohli objaviť v súvislosti s umiestnením vo väzenskom ústave.

Začlenenie prvkov sociálnej opory do dennej rutiny vykonávaných činností personálom väzenského ústavu a jej vnímanie zo strany väznených osôb predstavuje efektívny nástroj, ktorý má pri práci s touto cieľovou skupinou široké uplatnenie s evidentnými výsledkami. Pozitívne pro-sociálne oporné mechanizmy vo väzenskom ústave prispievajú k bezproblémovému fungovaniu väznených osôb a pre ex-páchateľov by mali byť dobrým znamením pri ich opätovnom zaradení do spoločnosti.

Recidíva trestnej činnosti a jej príčiny

Realitou je, že páchatelia trestných činov sa aj napriek snahe odborníkov počas penitenciárneho zaobchádzania po prepustení k trestnej činnosti vracajú. Ústavy sa snažia, aby z nich páchateľ nevyšiel horší, ako prišiel. Príčiny recidívy trestnej činnosti môžu byť zapríčinené buď endogénnymi, alebo exogénnymi faktormi. Treba však povedať, že len málokedy sú determinované len jednými z nich, väčšinou ide o kombináciu oboch skupín faktorov.

Endogénne príčiny recidívy

Medzi endogénne príčiny recidívy môžeme zaradiť genetickú podmienenosť, mentálne postihnutie, duševné poruchy, či rôzne poruchy osobnosti. A. Zradulová (2002) vymedzila 5 základných typov osobnosti páchateľa:

• Mentálne nedostatočný typ: jedinci so zníženými rozumovými schopnosťami, ktorí sa dopúšťajú prevažne násilnej trestnej činnosti.
• Psychotický typ: páchateľ je v stave nepríčetnosti, motív je nezrozumiteľný, väčšinou brutálny.
• Socializovaný typ: trestný čin spácha len výnimočne, často z nedbanlivosti.
• Neurotický typ: veľkú úlohu hrá frustrácia, nevyriešený konflikt v rodine.
• Psychopatický typ: abnormálne indivíduum, člení sa na podskupiny ako afektívny, hypertímny, paranoidný, hysterický, schizoidný, anetický a nezdržanlivý psychopat.

Až na socializovaný typ, je možné vidieť prítomnosť endogénnych príčin páchania trestnej činnosti, ktoré majú vysoký predpoklad byť prítomné aj po realizácii penitenciárneho zaobchádzania a teda môžu zapríčiniť recidívne správanie.

Exogénne príčiny recidívy

Na druhej strane stoja exogénne príčiny recidívy. Medzi ne patrí zamestnanie (resp. možnosti zamestnať sa), rodina, spoločenské okolie páchateľa (vrátane tzv. „morálnej nákazy“ počas výkonu trestu od spoluodsúdených), či sociálne vylúčenie. Tieto je možné vo výraznej miere ovplyvniť a tým pôsobiť v oblasti prevencie recidívy pozitívnym smerom.

Zamestnanosť ako kľúčový faktor

Jedným z exogénnych determinantov, ktoré de facto nútia odsúdeného po výkone trestu odňatia slobody recidivovať, je zamestnanosť, resp. minimálne možnosti odsúdeného zamestnať sa. Byť odsúdený, je biľagom, ktorý klienta sprevádza celý život. L. Vaska (2014) uvádza, že medzi negatíva nezamestnanosti patrí „rastúce sociálne napätie, sociálnu krízu, zhoršovanie zdravia, nárast chudoby, krízu rodinného a komunitného života, nárast kriminality a ďalších spoločensky nežiaducich javov - sociálne rizikových fenoménov.“

Odsúdený má problém aj po výkone trestu nájsť si zamestnanie. Aj keď v rámci výkonu trestu získa isté kvalifikačné predpoklady (prostredníctvom vzdelávania odsúdených, alebo aj pracovným zaraďovaním), často je u zamestnávateľa vyžadovaná trestná bezúhonnosť, čo klienta stavia do pozície neuplatniteľného na trhu práce. Bez príjmu zo zárobkovej činnosti sa človek znova ocitá pod hranicou chudoby, čo ho núti „zarobiť“ si na svoje živobytie pre neho jedinou schodnou cestou - kriminalitou.

Rodina a jej podpora

Podpora rodiny, ktorá môže byť aj výsledkom dobre realizovanej postpenitenciárnej starostlivosti, môže odsúdenému postaviť základný kameň jeho úspešnej sociálnej adaptácie. L. Suchá (2012) uvádza, že rodina, ktorá má člena po výkone trestu odňatia slobody, by sa mala zamerať na svoje nové rodinné usporiadanie, opätovné včlenenie odsúdeného do každodenného rodinného života a do spoločnosti, mala by pracovať na svojich vzťahoch s odsúdeným a snažiť sa odpustiť mu, mala by umožniť odsúdenému vrátiť sa do svojej role v rodine a k z nej vyplývajúcim povinnostiam a pod. Práve pomoc a podpora zo strany rodiny môže asi najvýraznejšie ovplyvniť sociálno-adaptačný proces odsúdeného po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody.

Okolie a sociálne vylúčenie

Spoločnosť kriminálnikov z pochopiteľných dôvodov stavia na svoj okraj. Má strach z toho, že sa ľahko môžu navrátiť k trestnej činnosti, že je v nich akoby „zakódovaná“ a pritom si často ani neuvedomuje, že práve týmto prístupom ich odsudzuje na recidívne konanie. Spoločnosťou odmietnutý odsúdený, ktorý si svoj trest aj odpykal, nemá potom inú možnosť, len integrovať sa do sociálneho prostredia, ktoré ho príjme a to je z veľkej miery také, ktoré je tvorené tiež ľuďmi s narušenou schopnosťou sociálnej adaptácie. Úlohou postpenitenciárnej starostlivosti by malo byť práve vynímať odsúdených po výkone trestu z rizikových prostredí a snažiť sa integrovať ich v intaktnej populácii. Je to možné len spojením práce s odsúdeným s prácou so spoločenským prostredím, do ktorého sa má navrátiť.

Postpenitenciárna starostlivosť a jej nástroje

Sociálna starostlivosť o odsúdených na Slovensku predstavuje komplexný systém opatrení zameraných na zníženie recidívy a podporu návratu odsúdených do bežného života. Cieľom projektu ŠNN je v rámci znižovania vplyvu rizikových faktorov sociálneho vylúčenia postupný ústup od preferovania neefektívnej koncepcie oddeleného odstraňovania rizikových faktorov sociálneho vylúčenia v rámci penitenciárnej a postpenitenciárnej starostlivosti na integrovanejší systém. Prvé dni po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody sú z pohľadu napĺňania základných životných potrieb (ubytovanie, strava, základná osobná hygiena) mimoriadne kritické.

Sociálna kuratela a probačná a mediačná služba

Podstatné miesto v postpenitenciárnej starostlivosti má aj sociálna kuratela. Tá je upravená v Zákone č. 305/2005 o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele. Ten ju definuje ako „súbor opatrení na odstránenie, zmiernenie a zamedzenie prehlbovania alebo opakovania porúch psychického vývinu, fyzického vývinu a sociálneho vývinu dieťaťa a plnoletej fyzickej osoby a poskytovanie pomoci v závislosti od závažnosti poruchy a situácie, v ktorej sa nachádza dieťa alebo plnoletá fyzická osoba.“ (§1/3)

Práca sociálneho kurátora s osobou po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody je vymedzená do niekoľkých oblastí:

• Sociálne poradenstvo: Zamerané hlavne na poskytovanie informácií o možnostiach riešenia sociálnej situácie.
• Pomoc pri návrate do rodiny: Pokiaľ ju má.
• Hľadanie možností pokračovania prípravy na povolanie: Nakoľko často odsúdení disponujú nízkou kvalifikačnou úrovňou.
• Resocializačný príspevok: Na uľahčenie resocializácie osôb po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody alebo z výkonu väzby. Mal by byť použitý hlavne na účel vybavenia osobných dokladov a zabezpečenia nevyhnutných vecí osobnej potreby.

Popri sociálnej kuratele má svoje miesto v postpenitenciárnej starostlivosti aj probačná a mediačná služba.

Odľahčovacia služba

Odľahčovacia služba (ďalej v texte len „OdS“) je sociálna služba poskytovaná neformálnemu opatrovateľovi, ktorý opatruje svojho rodinného člena/príbuzného. Pomocou využitia odľahčovacej služby si môžu opatrovatelia, ktorí celodenne, resp. nepretržite opatrujú svojich príbuzných, dopriať „voľno“ od náročnej starostlivosti. V čase, keď si opatrovateľ potrebuje vybaviť osobné náležitosti, lekára, hospitalizáciu, ísť na dovolenku a pod., sa opatrovanej osobe poskytuje „náhrada“ za neformálneho opatrovateľa pomocou sociálnej služby podľa zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách.

Nárok na využitie odľahčovacej služby majú všetky osoby, ktoré opatrujú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím a poberajú za jej opatrovanie peňažný príspevok na opatrovanie (podľa zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia). Takéto „voľno“ sa poskytuje na 30 dní v rámci jedného kalendárneho roka, pričom môže byť čerpané aj prerušovane po jednotlivých dňoch, nie však po hodinách, resp. ak sa využije OdS iba na niekoľko hodín počas dňa (napr. 2-3 hod.), ráta sa to ako celý deň. Od 1. decembra 2024 nastáva zmena! V prípade OdS, ktorá sa poskytne terénnou alebo ambulantnou formou, bude možné jej efektívnejšie využitie podľa individuálnych potrieb.

Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti (ADOS)

ADOS poskytujú zdravotnú starostlivosť v domácom prostredí. Sestry z ADOS vykonávajú odbery, podávajú injekcie a infúzie, ošetrujú rany a poskytujú ďalšiu zdravotnú starostlivosť. Klientom je tak poskytnutá kompletná starostlivosť kombináciou sestry a opatrovateľky.

tags: #socialna #starostlivost #o #odsudenych