Sociálna rehabilitácia pre zdravé sebavedomie a sebadôveru

Sociálna rehabilitácia je odborná činnosť, ktorá sa poskytuje prijímateľovi sociálnych služieb na podporu samostatnosti, nezávislosti a sebestačnosti. Zameriava sa na rozvoj a nácvik zručností, aktivizovanie schopností a posilňovanie návykov pri sebaobsluhe, úkonoch starostlivosti o vlastnú bytovú jednotku a pri základných sociálnych aktivitách. Taktiež sa sústreďuje na nácvik používania zdravotníckych pomôcok a sociálnu komunikáciu. V rámci sociálnej rehabilitácie sú prijímatelia zapájaní do interného diania v zariadení, ako aj do života spoločnosti.

Rozvoj pracovných zručností a začlenenie do spoločnosti

Rozvoj pracovných zručností je odborná činnosť, ktorej cieľom je osvojenie pracovných návykov a zručností prijímateľov sociálnej služby. Pod odborným vedením vykonávajú pracovné aktivity na účel obnovy, udržania alebo rozvoja ich fyzických, mentálnych a pracovných schopností, čo vedie k ich začleneniu do spoločnosti.

V zariadeniach sociálnej rehabilitácie bývajú k dispozícii rôzne zdroje na podporu klientov, napríklad knižnica. Na každom poschodí je často aj spoločenská miestnosť s televíznym prijímačom, ktorá sa využíva na voľnočasové aktivity.

Sociálna rehabilitácia vs. denný psychiatrický stacionár: Rozdiely a spoločné ciele

Keď človek hľadá pomoc v oblasti duševného zdravia, môže byť náročné zorientovať sa v tom, aké služby sú pre neho vhodné. Denný psychiatrický stacionár a sociálne služby, ako napríklad DSS a RS Samária, majú spoločné ciele, no ponúkajú odlišný typ podpory.

Podobnosti a rozdiely

Podobnosť medzi denným psychiatrickým stacionárom a DSS a RS Samária spočíva najmä v cieľoch. V oboch prípadoch ide o aktivizáciu človeka, podporu návratu k dennému režimu, prekonávanie sociálnej izolácie a posilňovanie sebadôvery.

• Denný psychiatrický stacionár: Je to zdravotná ambulantná služba hradená zo zdravotného poistenia a poskytuje sa na obmedzený čas, zvyčajne najviac na 90 dní. Je určený pre ľudí, ktorým ho odporučí psychiater, najčastejšie ako doliečenie po hospitalizácii alebo ako spôsob stabilizácie psychického stavu bez nutnosti pobytu na lôžkovom oddelení.
• Samária (sociálna služba): Naopak, Samária je sociálna služba, hradená zo sociálneho systému štátu, ktorá môže byť poskytovaná dlhodobo, bez časového obmedzenia. Zameriava sa na sociálnu rehabilitáciu, podporu samostatnosti, zvládanie každodenného fungovania a sebastarostlivosti. Klienti Samárie žijú vo svojom domácom prostredí, so svojimi blízkymi alebo samostatne, a do zariadenia dochádzajú podľa počtu dní v týždni, ktorý im vyhovuje.

Program a prístup v Samárii

Počas pobytu v Samárii je klientom poskytovaná podpora pri opätovnom nadväzovaní sociálnych kontaktov a pri vytváraní stabilného denného režimu. Súčasťou práce je štruktúrovaný program plný zmysluplných aktivít, ktorý zahŕňa kognitívny tréning, rozvoj komunikačných zručností, ako aj posilňovanie praktických a kreatívnych schopností. Zároveň klientov sprevádzajú pri hľadaní vlastných ciest k aktívnemu a zmysluplnému životu.

Samária neposkytuje zdravotnú starostlivosť, ale klienti sú v starostlivosti svojho ošetrujúceho psychiatra. Bežný deň v Samárii má jasnú a zrozumiteľnú štruktúru (komunita, rozcvička, predpoludňajší program, obed, komunita, popoludňajší program, záver). Pevný denný režim je dôležitou súčasťou sociálnej rehabilitácie. Klienti majú rozvrhnuté časové úseky a vopred vedia, čo ich počas dňa približne čaká. Program sa prispôsobuje aktuálnemu rozpoloženiu a potrebám klientov, takže jednotlivé aktivity sa citlivo upravujú podľa toho, ako sa ľudia v daný deň cítia. Kombinácia stability a flexibility vytvára bezpečné prostredie, v ktorom môžu klienti rásť vlastným tempom.

Aktivity a činnosti

Obsahom programu je kombinácia rôznych aktivít a činností, ktoré počas týždňa vytvárajú pestré dni. Program zahŕňa kognitívne cvičenia, pohybové aktivity. Súčasťou sú aj skupinové činnosti s prvkami arteterapie, muzikoterapie a rôznych tvorivých aktivít. Spoločne sa účastnia výletov, návštev výstav a ďalších podujatí, čím sa podporuje aj kultúrny a spoločenský rozmer života klientov.

Cieľ sociálnej rehabilitácie: Samostatnosť a aktivizácia

Hlavným cieľom sociálnej rehabilitácie je, aby ľudia nezostávali zavretí doma, nečinní a osamelí. Snahou je, aby si zachovávali svoje schopnosti a zručnosti, a nielen to, ale aby ich ďalej posilňovali a rozvíjali, aby mohli žiť čo najsamostatnejší život vo svojom domácom prostredí. Dôležitá je viera v silu skupiny, v spoluzdieľanie skúseností a vo vzájomné posilňovanie ľudí, ktorí prechádzajú podobnými výzvami. Pravidelná možnosť zmysluplných aktivít, spoločnosti a podpory vedie - hoci často malými krokmi - k väčšej stabilite, sebadôvere a najmä k aktivizácii.

Sociálna rehabilitácia pre ľudí s mentálnym postihnutím

Ľudia s mentálnym postihnutím - žiaci špeciálnych základných škôl, praktických škôl, klienti domovov sociálnych služieb, klienti chránených dielní a chránených bývaní, mladí ľudia žijúci v rodinnom prostredí - patria k skupine občanov, ktorí vzhľadom na svoje postihnutie potrebujú pomoc a stálu podporu pre rozvoj svojich zručností a schopností. Sú to najzraniteľnejšie a najstigmatizovanejšie skupiny. Ich integrácia či inklúzia je komplikovaná, keďže sú segregovaní prakticky od narodenia, a náš vzdelávací systém nie je nastavený tak, aby im poskytoval dostatočný priestor.

Prekonávanie segregácie a diskriminácie

Len vo výnimočných prípadoch sa ľuďom s mentálnym postihnutím podarí zamestnať na otvorenom trhu práce. Táto segregácia do značnej miery spôsobuje aj ich zlyhanie v bežnom živote, keďže im nie je umožnené získavať a osvojovať si štandardné životné zručnosti potrebné na riešenie konfliktov, sebapresadzovanie, či na vytváranie a udržiavanie vzťahov. Tieto dôležité zručnosti bežne človek získava interakciou v prostredí svojich rovesníkov, kontaktom s reálnym sociálnym prostredím a riešením problémových situácií, ktoré vznikajú v otvorenom - nechránenom prostredí.

Výskumy ukázali, že ľudia s mentálnym postihnutím sú skupinou, ktorá má so zamestnanosťou najväčšie problémy. Napriek rôznym možnostiam sú často diskriminovaní a väčšina zostáva nezamestnaná. Neexistujúce kontakty s externým prostredím a neschopnosť zamestnať sa spôsobujú, že väčšinu života prežijú v kruhu svojich najbližších alebo priateľov z domovov sociálnych služieb.

Psychické prežívanie postihnutia a verejné vnímanie

Psychické prežívanie vlastného postihnutia je u ľudí s mentálnym postihnutím špecifickou záležitosťou. Niektorí sú si postihnutia vedomí a sú s tým stotožnení bez nepríjemných dôsledkov. Viac je však takých, ktorí si postihnutia vedomí sú, vnímajú sa menejcenne a majú nižšie sebavedomie. Existuje aj veľká skupina ľudí, ktorí si svoje postihnutie neuvedomujú. Vyčleňovanie spôsobuje aj neznalosť širšej verejnosti a jej neschopnosť adekvátne sa správať k ľuďom s mentálnym postihnutím. Prevláda ľútosť a prílišná ochrana. Verejnosť nepozná dostatočne schopnosti a zručnosti ľudí s mentálnym postihnutím, čo ešte zväčšuje bariéru medzi oboma stranami. Toto veľmi negatívne vplýva predovšetkým na akceptovanie takýchto ľudí ako pracovnej sily.

Rodičia a výzvy

Rodičia ľudí s mentálnym postihnutím a iní dôležití dospelí v ich živote sú kvôli bariére medzi ľuďmi s mentálnym postihnutím a širokou verejnosťou často frustrovaní, nahnevaní, či dokonca vystrašení. Dennodenne sú konfrontovaní s problémami, ktorým musia čeliť ich deti (nemôžu získať potrebné vzdelanie, nemôžu sa zamestnať, sú neúspešní vo vzťahoch atď.).

Kľúčová rola sociálnej rehabilitácie

V zmysle zákona o sociálnych službách č. 448/2008 je možné poskytovať v rámci sociálnej rehabilitácie odbornú činnosť na podporu samostatnosti, nezávislosti, sebestačnosti, aktivizovanie schopností a posilňovanie návykov pri sebaobsluhe, pri úkonoch starostlivosti o domácnosť a pri základných sociálnych aktivitách. Pre cieľovú skupinu ľudí s mentálnym postihnutím je kľúčová práve sociálna rehabilitácia (okrem nácviku Braillovho písma, pokiaľ nepredpokladáme pridružené zrakové postihnutie). Najväčší dôraz je pritom kladený najmä na podporu samostatnosti, aktivizovanie schopností a sociálnu komunikáciu. Takúto sociálnu rehabilitáciu je potrebné poskytovať kontinuálne, nie je to otázka krátkodobého tréningu. Ľudia s mentálnym postihnutím totiž potrebujú vzhľadom na svoje postihnutie neprestajne podporovať svoje schopnosti a zručnosti, nakoľko po čase môžu prirodzene zabudnúť i to, čo sa už naučili.

Formy a metódy sociálnej rehabilitácie

Vhodná forma poskytovania sociálnej rehabilitácie pre ľudí s mentálnym postihnutím je vzdelávanie v podobe pravidelných skupinových stretnutí (ambulantná forma), ale i semináre, sústredenia, či pobytové aktivity (pobytová forma). Sociálnu rehabilitáciu je možné poskytovať všade tam, kde je o ňu záujem. Vzhľadom na potrebné podmienky sa ako vhodné javia špecializované zariadenia.

Používané metódy a aktivity:

• Hry: Ich veľkou prednosťou je, že môžu skupinu stmeľovať. Sú zábavné a minimalizujú napätie. Majú svoje pravidlá, povzbudzujú k sebakontrole a k spolupráci, verbálnemu a primeranému fyzickému kontaktu. Vhodne zvolená hra môže podporiť ľudí s mentálnym postihnutím v chápaní takých abstraktných pojmov, akými sú dôvera a kooperácia.
• Diskusie: V diskusii sa vyžaduje vyjadrenie viac ako len jedného pohľadu na vec. Vyžaduje, aby boli diskutujúci pripravení vyjadriť opačný názor, než má niekto druhý a následne boli schopní odpovedať na odlišné vyjadrenia než sú tie ich. Skupina sa tak naučí uvažovať premyslenejšie, kooperovať a reflektovať vlastné i cudzie pocity, názory, skúsenosti. Medzi najčastejšie patria kruhové a panelové diskusie. Môžu sa realizovať v rámci celej skupiny, ale i v menších skupinkách. Kľúčovým je výber témy zaujímavej pre účastníkov stretnutia a jej vhodné predstavenie.
• Brainstorming: Chrlenie myšlienok tak rýchlo, ako je to možné, bez toho, že by sme sa zamýšľali nad ich hodnotou, je jedna z aktivizujúcich metód rozbiehajúcich diskusiu v skupine. Pri brainstormingu ide predovšetkým o množstvo myšlienok, získanie kreatívnych, originálnych nápadov. Táto aktivita dáva možnosť vyjadriť sa každému. Analýza jednotlivých myšlienok prebieha až po vyčerpaní všetkých nápadov.
• Dotykové aktivity: Dotyky dokážu zázraky a môžu urobiť ľudí šťastnejšími. I obyčajné potrasenie rukou môže mať priam zázračné účinky. Treba však s nimi zaobchádzať veľmi opatrne a rešpektovať osobný priestor každého z účastníkov.
• Rozprávanie a načúvanie: Prostredníctvom tejto aktivity si ľudia s mentálnym postihnutím navzájom dávajú, ale i odovzdávajú spätné reakcie na seba navzájom. Cieľom je sprostredkovať im slobodu vo vyjadrovaní ich myšlienok, pocitov a podporiť ich v akceptovaní názorov a pocitov iných.
• Hranie rolí: Dramatizácia situácie umožňuje vyjadriť i tie najtajnejšie skryté pocity, prediskutovať problém, praktizovať empatiu, skúšať nové správanie, zobraziť sociálne problémy a dynamiku skupinovej interakcie. Taktiež zdôrazňuje dôležitosť neverbálnych emocionálnych odpovedí. Pre niektorých však môže byť ťažké vystúpiť zo svojej roly a hrať rolu inú, nakoľko si táto technika vyžaduje určitú dávku fantázie.
• Relaxačné techniky: Aj pri sociálnej rehabilitácii sa s obľubou využíva relaxácia upravená kapacitám účastníkov stretnutia. Jej cieľom je reflexia dojmov, skúseností, sebapoznanie či navodenie príjemnej atmosféry, uvoľnenie, ale i koncentrácia. Relaxácia musí byť vedená lídrom, ktorý by mal mať potrebné odborné predpoklady a skúsenosť.

Úloha lídra a asistentov

Okrem ľudí s mentálnym postihnutím sa stretnutí zúčastňuje líder skupiny (človek, ktorý vykonáva sociálnu rehabilitáciu) a jeden alebo viac asistentov. Líder a asistent podporujú sebaobhajcov v ich práci - zaznamenávajú názory jednotlivých účastníkov, pokiaľ to je potrebné, usmerňujú diskusiu, ponúkajú problémy, k riešeniam ktorých by sa malo stretnutie dopracovať. Líder reflektuje priania a potreby účastníkov skupiny a podriaďuje im svoje predstavy a plány.

Vzdelanie a zručnosti lídra

Vhodné je najmä vzdelanie v oblasti špeciálnej pedagogiky, sociálnej pedagogiky, sociálnej práce, psychológie a pod. Čo sa týka vlastností a zručností, nevyhnutnou súčasťou charakteristík dobrého lídra by mal byť individualizovaný a diferencovaný prístup k ľuďom s mentálnym postihnutím, poznanie a spolupráca s klientom a jeho okolím, rešpektovanie noriem a hodnôt prostredia, z ktorého klienti pochádzajú a samozrejme, empatia, flexibilita a tvorivosť. Mal by byť stotožnený so svojou vedúcou pozíciou a byť zrelou osobnosťou, ktorá nepreťaží skupinu svojimi problémami a svoju rolu berie zodpovedne.

Líder by mal mať dobré komunikačné schopnosti, ktoré sa prejavia ako vo verbálnej, tak i neverbálnej komunikácii. To znamená, že by mal udržiavať očný kontakt, adekvátne neverbálne komunikovať (usmievať sa, prikyvovať, dodržiavať primeraný telesný odstup, vhodne využívať signály posturiky, haptiky a pod.). Aj vo svojom verbálnom prejave by mal dodržiavať určité zásady, medzi ktoré patrí napríklad: sumarizácia toho, čo druhá osoba vyjadrila; využívanie otvorených otázok dávajúcich priestor pre vyslovenie väčšieho množstva informácií a názorov; opakovanie kľúčových slov, ktoré účastníci najčastejšie používajú v diskusiách; oslovovanie sebaobhajcov krstným menom; povzbudzovanie k diskusii menej aktívnych členov skupiny. Vhodné je, aby sa líder nepresadzoval v diskusiách, nerozprával príliš veľa, čo by mohlo zmonopolizovať diskusiu. Taktiež by nemal prerušovať sebaobhajcov, pokiaľ sa vo svojom prejave držia myšlienkovej línie debaty. Mal by spolupracovať so supervízorom.

Sebarozvoj a spolupráca

Neustály sebarozvoj, sebavzdelávanie a čerpanie nových informácií by mali byť pre lídra samozrejmosťou. Dobrý líder by mal mať v sebe neustálu túžbu po sebazdokonaľovaní v prospech ľudí, ktorých podporuje, mal by čerpať vedomosti a poznatky z oblasti pedagogiky a psychológie, sledovať nové trendy podpory a stimulácie ľudí s mentálnym postihnutím, spolupracovať s kompetentnými organizáciami, inštitúciami, odborníkmi. Mal by sa učiť zo skúseností nielen iných, ale i vlastných, reflektovať svoju prácu a vytvárať nové postupy, skúšať nové techniky a overovať si ich v spolupráci s klientmi a následne vhodne aplikovať a odovzdávať svoje poznatky iným kolegom. Mal by používať jazyk zrozumiteľný ľuďom s mentálnym postihnutím, to znamená jednoducho a zrozumiteľne vyjadriť vlastné myšlienky, nepoužívať slang, odborné výrazy. Mal by byť trpezlivý.

Význam štúdia a vzdelávania pre rozvoj sebavedomia

Štúdium, či už formálne alebo neformálne, môže významne prispieť k rozvoju sebavedomia a sebadôvery. Získavanie nových vedomostí a zručností, prekonávanie výziev a dosahovanie cieľov vedie k pocitu kompetencie a úspechu. Sociálna rehabilitácia ponúka osvojenie si zručností, ktoré vzťahy prehĺbia a posilnia. Učí, ako komunikovať efektívne a rešpektujúco, čo je základom pre dôveru a pocit bezpečia.

Vzdelávanie pre rodičov a učiteľov

Deti si vytvárajú obraz o sebe samom na základe interakcií s osobami, ktoré sú pre ich život veľmi významné, a teda s rodičmi a neskôr aj učiteľmi. Preto je nesmierne dôležité sprevádzať, podporovať a inšpirovať týchto ľudí v nadobúdaní zručností efektívnej výchovy, komunikácie a vlastnej sebareflexie. Certifikovaní lektori programov Výchova bez porazených - P.E.T. (Parent Effectiveness Training) a Škola bez porazených - T.E.T.(Teacher Effectiveness Training) Thomasa Gordona pomáhajú rozvíjať tieto zručnosti.

Filiálna terapia a Škola bez porazených

Filiálna terapia je forma terapie hrou, ktorá sa zameriava na posilnenie vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. Keď deti zažijú vzťah, v ktorom sa cítia byť prijaté, pochopené, začnú v hre vyjadrovať veľa zo svojich problémov a v priebehu hry sa uvoľní ich napätie, vyplavia pocity a to, čo ich ťaží. Účastníci filiálnej terapie uvádzajú zlepšenie vzťahu s deťmi, lepšie napojenie a porozumenie.

Škola bez porazených (T.E.T.) je program, ktorý sa zameriava na efektívnu komunikáciu a riešenie konfliktov v školskom prostredí. Učí učiteľov, ako rešpektovať emócie žiakov, aktívne počúvať a hľadať riešenia, ktoré sú uspokojivé pre obe strany. Kurz poskytuje zručnosti pre efektívnu komunikáciu, vyhýbanie sa komunikačným blokom a aktívne počúvanie.

Skúsenosti a svedectvá

Skúsenosti rodičov a učiteľov, ktorí absolvovali kurzy zamerané na výchovu a komunikáciu s deťmi, sú veľmi pozitívne. Uvádzajú zlepšenie vzťahov, lepšie pochopenie detských emócií a zvýšenie sebavedomia pri zvládaní náročných situácií. Účastníci kurzov často hovoria o tom, ako im vzdelávanie "otvorilo oči", naučilo ich menej kričať a viac počúvať, a poskytlo im konkrétne nástroje na rešpektujúcu a zároveň jasnú komunikáciu.

Dôležité je uvedomenie si, že nemusíme mať vždy odpovede. Stačí, keď dokážeme byť prítomní, vypočuť dieťa a prijať jeho emócie. Mnoho situácií, ktoré boli predtým vnímané ako neposlušnosť, sa po absolvovaní kurzov vidia ako volanie po pozornosti či blízkosti.

tags: #socialna #rehabilitacia #zdrava #sebavedomie #a #sebadovera