Sociálna práca, ako praktická profesia a akademická disciplína, zohráva nezastupiteľnú úlohu pri podpore sociálnej zmeny, rozvoja, súdržnosti a posilňovaní schopností ľudí v ich sociálnom fungovaní. Je to profesia, ktorá sa dynamicky rozvíja a mení, a preto si vyžaduje celoživotný proces učenia a sebapoznania.
Opierajúc sa o vedecké poznanie ľudského správania a sociálneho systému, sociálna práca zasahuje práve tam, kde prichádza k nezhodám v interakcii ľudí a ich okolia. Každá národná asociácia má svoju definíciu sociálnej práce, ale všetky zdôrazňujú význam pomoci, ktorá smeruje ku skvalitneniu života jednotlivcov, rodín, skupín, komunít a tým celej spoločnosti. Sociálna práca je zaradená medzi pomáhajúce profesie. Je to profesionálne konanie sociálnych pracovníkov, ktoré je orientované na poskytovanie pomoci, sprevádzanie a obnovovanie prirodzených sociálnych kompetencií jednotlivcov, rodiny, skupiny či komunity.
Definícia sociálnej práce
Sociálna práca je definovaná ako praktická profesia a vedecký odbor, ktorý podporuje sociálnu zmenu, sociálnu súdržnosť, práva a slobodu ľudí. Zásady sociálnej spravodlivosti, ľudských práv, kolektívnej zodpovednosti a rešpektovania rozdielností sú základom sociálnej práce.
Medzinárodná definícia sociálnej práce
Výkonný výbor Medzinárodnej federácie sociálnych pracovníkov (IFSW) a Rada Medzinárodnej asociácie škôl sociálnej práce (IASSW), organizácie v partnerstve s Medzinárodnou radou pre sociálny rozvoj (ICSW), sa zhodli na globálnej definícii sociálnej práce, ktorá bola predložená v júli 2014 na konferencii v Melbourne, Austrália. Táto definícia zdôrazňuje, že sociálna práca je na prax orientovaná profesia a zároveň vedecká disciplína. Uznáva vzájomnú závislosť historických, sociálno-ekonomických, kultúrnych, politických a osobných faktorov, ktoré predstavujú možnosti alebo sú prekážkou pre ľudské blaho a rozvoj.
Slovenská definícia sociálnej práce
K prijatiu slovenskej definície sociálnej práce prišlo na jar 1998 na národnej konferencii Systém sociálneho školstva na Slovensku. Účastníci sa zhodli na tom, že sociálna práca je špecifická odborná činnosť, ktorá smeruje k zlepšovaniu vzájomného prispôsobovania sa jednotlivcov, rodín, skupín a sociálneho prostredia, v ktorom žijú, a k rozvíjaniu sebaúcty a vlastnej zodpovednosti jednotlivcov s využitím zdrojov poskytovaných spoločnosťou.
V našich podmienkach je vnímaná sociálna práca ako činnosť, ktorá je orientovaná na získavanie a spracúvanie informácií o príčinách vzniku hmotnej núdze a sociálnej núdze, ako aj o potrebe poskytovania sociálnej pomoci, o voľbe adekvátnej formy sociálnej pomoci a sledovaní jej účinnosti (Zákon NR SR č. 195/1998 Z.z. konkrétnosť, význam rodiny, využívanie všetkých dostupných zdrojov, osobný kontakt sociálneho pracovníka a klienta ale aj špeciálnu prípravu odborníkov).
Poslanie a ciele sociálnej práce
Poslaním a funkciou sociálnej práce je sociálna pomoc jednotlivcom, skupine alebo komunite, ktorí sa dočasne alebo trvalo nachádzajú v problémovej sociálnej situácii vyžadujúcej spoločenskú sociálnu intervenciu. Sociálna práca je súčasťou štátom organizovaného a zabezpečovaného systému redistribúcie tovarov a sociálnych služieb.
Základným cieľom sociálnej práce je pomoc k svojpomoci. Sociálni pracovníci sú odborníci, ktorí poskytujú emocionálnu podporu, poradenstvo, ale aj konkrétnu pomoc pri riešení právnych, ekonomických či sociálnych problémov. Poskytujú vyvážený prístup, ktorý zohľadňuje kultúrne, sociálne a individuálne rozdiely. Venujú sa individuálnym potrebám jednotlivcov, rodinám, komunitám, pričom sa snažia o prevenciu problémov a rozvoj sociálnej spravodlivosti.
V praxi v rámci profesionálneho konania sociálneho pracovníka môžeme rozlíšiť osem spôsobov práce s klientom: objasňovanie, presvedčovanie, dozor, opatrovanie. Tieto spôsoby práce na základe klientovej žiadosti sa môžu zmeniť na ponuku pomoci v hociktorom okamihu (ak ju sociálny pracovník dokáže zachytiť a počuť).
Zameranie pomoci
Z hľadiska zamerania môžeme pomoc deliť na horizontálnu a vertikálnu.
- Horizontálne členenie: Ide o pomoc, potreba ktorej vychádza z oblastí napríklad: zdravotnej, hospodársko-materiálnej, psychologickej (psychoterapia), sociálnej (poradenstvo).
- Vertikálne členenie: Rozlišujeme pomoc podľa jej adresátov, teda pomoc je určená - jednotlivcom, rodinám, skupinám, komunitám, spoločnosti (sociálno-právna ochrana, duševná hygiena, ...) a globálnemu svetovému spoločenstvu (napr. rozvojová pomoc).
Môžeme tiež rozlíšiť štyri typy pomoci na základe dôvodu a spôsobu jej realizácie:
- „Pomôž nám rozšíriť naše možnosti“: Dôvodom pomoci je chýbanie alebo nedostatok zručností. Pomoc realizujeme poskytovaním poznatkov a vedomostí.
- „Pomôž nám využiť naše možnosti“: Dôvodom pomoci je vnútorné zablokovanie systému. Spôsobom pomoci je podpora existujúcej štruktúry.
- „Pomôž nám znášať našu situáciu“: Dôvodom pomoci sú neodstrániteľné problémy. Spôsobom pomoci je stabilizácia systému pomocou cudzej štruktúry.
- „Pomôž nám odstrániť naše utrpenie“: Dôvodom pomoci sú odstrániteľné problémy. Ponúkanie pomoci by malo byť formou spolupráce, v ktorej sa stretávajú dvaja rovnocenní partneri - klient a sociálny pracovník.
Profesionalizácia sociálnej práce
V SR prechádza sociálna práca procesom profesionalizácie, ktorý je podmienený zdokonalením systému vzdelávania sociálnych pracovníkov po obsahovej i organizačnej stránke. Odbornosť sociálneho pracovníka sa vyznačuje tým, že má vedomosti z oblasti sociológie, psychológie, práva a sociálnej politiky. Pri štúdiu sociálnej práce získate vedomosti a zručnosti z viacerých odborov - psychológia, politika, právo, etika, filozofia, zdravotníctvo, sociológia, manažment. Keďže každý človek je jedinečný, využívame holistický prístup, čiže komplexné nazeranie na jeho bio-psycho-sociálno-spirituálne potreby.
Od procesu profesionalizácie sa očakáva okrem iného zvyšovanie informovanosti verejnosti o sociálnej práci ako profesii a zvyšovanie jej kreditu. K zmene statusu tejto profesie je možné dospieť len systematickým úsilím všetkých zainteresovaných - od ústredných orgánov štátnej správy až po samotných sociálnych pracovníkov. Jedným z kľúčov profesionalizácie sociálnej práce je sociálna politika.
Formy sociálnej práce
Sociálna práca sa delí na kuratívnu prácu a sociálnu prevenciu:
- Kuratívna práca: Zaoberá sa už vzniknutými problémami prostredníctvom materiálnej pomoci, peňažnými a vecnými dávkami, poskytovaním sociálnych služieb, poradenstva, azylu. Využíva sankcie, dokonca i sociálnu izoláciu, čoho výsledkom je penitenciárna sociálna práca. Súčasťou tejto práce je aj uplatňovanie zákonných práv, odborných konzultácií a partnerského riešenia problémov.
- Sociálna prevencia: Sú opatrenia na zmiernenie alebo prekonanie hmotnej núdze alebo sociálnej núdze, ako aj na zabraňovanie príčin vzniku, prehlbovania alebo opakovania porúch psychického, fyzického alebo sociálneho vývinu občana.
V preventívnej sociálnej práci rozlišujeme:
- Primárnu prevenciu: Dôležitým prvkom je vyhľadávacia činnosť, uplatňovanie techník a metód, ktoré sú zacielené na diagnostikovanie, resp. vyhľadávanie občanov, u ktorých je potrebné a vhodné predchádzať sociálnym kolíziám.
- Sekundárnu prevenciu: Napomáha zabraňovať prehlbovaniu už vzniknutých porúch a zároveň využíva vhodné a efektívne odborné metódy a postupy. Konkrétne formy - nápravná činnosť a liečebno-výchovná prevencia.
- Terciárnu prevenciu: Napomáha predchádzať zhoršovaniu stavu hmotnej alebo sociálnej núdze a znižovať sociálne negatívne dôsledky.
Zásady sociálnej práce
Všeobecnou zásadou sociálnej práce je rešpektovanie neodobrateľnosti hodnôt a dôstojnosti ľudských bytostí, neškodenie, rešpektovanie odlišnosti a dodržiavanie ľudských práv a sociálnej spravodlivosti. Podpora a dodržiavanie ľudských práv a sociálnej spravodlivosti je motívom a dôvodom pôsobenia sociálnej práce.
Profesia sociálnej práce uznáva potrebu, že ľudské práva musia byť v súlade s kolektívnou zodpovednosťou. Myšlienka kolektívnej zodpovednosti poukazuje na realitu, že ľudské práva jednotlivca môžu byť denne naplnené iba vtedy, ak vezmeme na seba zodpovednosť jeden za druhého a aj zodpovednosť za životné prostredie. Zdôrazňuje význam tvorby vzájomných recipročných vzťahov medzi komunitami.
Sociálna práca rešpektuje vzájomnú závislosť medzi ľuďmi a životným prostredím. Pokrýva prvú, druhú a tretiu generáciu ľudských práv.
- Prvá generácia sa týka občianskych a politických práv ako je sloboda vyjadrovania, sloboda presvedčenia, ochrana pred mučením a svojvoľným zadržaním.
- Druhá generácia sa týka sociálnych, ekonomických a kultúrnych práv, ktoré zahŕňajú práva na primeranú úroveň vzdelania, zdravotnej starostlivosti, bývania a práva jazyka menšín.
- Tretia generácia ľudských práv je zameraná na prírodný svet, na právo na biodiverzitu živočíšnych druhov a medzigeneračnú rovnosť.
Poznanie v sociálnej práci
Sociálna práca je medzidisciplinárna a aj naddisciplinárna a vychádza z množstva vedeckých teórií a z rozsiahleho výskumu. Veda sa chápe v tomto kontexte v jej najzákladnejšom význame ako poznanie. Sociálna práca neustále vytvára svoj teoretický základ a výskum. Využíva aj teórie iných humánnych vied vrátane, ale nie výlučne, komunitného rozvoja, sociálnej pedagogiky, administratívy, antropológie, ekológie, ekonomiky, vzdelávania, manažmentu, ošetrovania, psychiatrie, psychológie, verejného zdravia a sociológie.
Unikátnosť výskumu a teórie sociálnej práce je v ich aplikovateľnosti a emancipatívnosti. Návrh definície akceptuje to, že sociálna práca je formovaná nielen špecifickým praktickým prostredím a západnými teóriami, ale aj pôvodným (autochtónnym) poznaním. Sociálna práca sa snaží napraviť historický západný kolonializmus a hegemóniu tým, že poznáva a učí sa od pôvodného obyvateľstva na celom svete.
Prax sociálnej práce
Pôsobnosť a poslanie sociálnej práce sa týka činnosti ľudí v interaktivite s ich prostredím (okolím). Prostredie zahrňuje mnoho sociálnych systémov, v ktorých sú ľudia zapojení do prírodného geografického prostredia, ktoré má zásadný vplyv na život ľudí. Participatívna metodológia, ktorá je podporovaná v sociálnej práci, sa odráža v zapájaní ľudí a organizácií do riešenia problémov života alebo do zlepšenia života. Pokiaľ je to možné, sociálna práca viac pracuje s ľuďmi než iba pre ľudí.
V súlade s rozvojovou paradigmou sociálni pracovníci využívajú množstvo schopností, techník, stratégií, princípov a aktivít na rôznych systémových úrovniach s úmyslom stabilizácie systému, alebo so zámerom jeho zmeny. Prax sociálnej práce obsahuje rad aktivít vrátane množstva foriem terapie a poradenstva, skupinovej práce a komunitnej práce, formulovanie politiky, analýz, podpory a politických intervencií. Holistické zameranie sociálnej práce je univerzálne, ale priority praxe sociálnej práce sú rôzne v jednotlivých krajinách.
Osobnostný a sociálny rozvoj
Osobnostný a sociálny rozvoj (OSR) predstavuje komplexný proces, ktorý sa zameriava na rozvoj kľúčových životných kompetencií jednotlivca. Jeho cieľom je nadobúdanie praktických životných zručností a podpora jedinca pri hľadaní vlastnej cesty k spokojnému životu a budovaniu kvalitných medziľudských vzťahov.
Osobnostný a sociálny rozvoj sa zameriava na niekoľko kľúčových oblastí, ktoré sú vzájomne prepojené a ovplyvňujú sa:
- Sebapoznávanie a sebauvedomenie: Základným kameňom osobnostného rozvoja.
- Rozvoj emocionálnej inteligencie: Schopnosť rozpoznávať, porozumieť a riadiť vlastné emócie.
- Komunikačné zručnosti: Nevyhnutné pre budovanie zdravých vzťahov.
- Sociálne zručnosti a medziľudské vzťahy: Schopnosť nadväzovať a udržiavať vzťahy.
- Riešenie konfliktov: Dôležité je vedieť ich konštruktívne riešiť.
- Rozhodovanie a riešenie problémov: Dôležité pre úspešné zvládanie rôznych životných situácií.
- Zodpovednosť a sebadisciplína: Schopnosť preberať zodpovednosť za svoje správanie a rozhodnutia.
- Sebaúcta a sebadôvera: Pozitívny vzťah k sebe samému.
Historické osobnosti sociálnej práce
V histórii sociálnej práce existuje mnoho významných osobností, ktoré prispeli k rozvoju tejto disciplíny a praxe. Medzi najvýznamnejšie patria:
- Arnošt Inocent Bláha: Bol najvýznamnejším sociológom, priekopníkom nového chápania sociálnej práce a zakladateľom sociálnej pedagogiky u nás.
- Elisabeth Fryová: Venovala sa problematike odsúdených žien, vzdelávaniu ich detí a penitencionárnej starostlivosti o ženy v londýnskych väzniciach.
- Mary Richmondová: Bola zakladateľkou prípadovej sociálnej práce (case work), ktorá bola používaná od roku 1890 ako konkrétna systematická práca so sociálnym klientom.
- Alice Masaryková: Bola dcérou T.G. Masaryka a zakladateľkou Československej sociálnej práce. Zdôrazňovala význam výchovy na tvorbu sociálne dospelého jedinca.
