Sociálna interakcia a sociálny vzťah: Definícia a význam

Potreba človeka byť v kontakte s inými ľuďmi, vymieňať si s nimi rôzne informácie, myšlienky, názory a postoje je jedným z najdôležitejších predpokladov jeho existencie. Sociálna interakcia a sociálne vzťahy sú základnými kameňmi spoločenského života a ovplyvňujú všetky aspekty nášho bytia - od každodenných kontaktov až po komplexné manažérske procesy v sociálnej práci.

Čo je sociálna interakcia?

Interakcia je proces, v ktorom viac osôb je pre seba vzájomne podnetom, teda navzájom na seba reagujú. Pri interakcii je správanie jednej osoby reakciou na druhú. Napríklad, ak sa stretnú dvaja ľudia, jeden sa prihovorí a druhý reaguje. Tým sa medzi nimi vytvorí sociálny kontakt. Podávanie informácií pri interakcii, oznamovanie nejakých údajov pri priamom aj nepriamom sociálnom styku nazývame komunikáciou.

V súčasnej sociológii sa spolužitie ľudí v spoločnosti nedá predstaviť bez pozadia troch javov: spoluprítomnosti, sociálneho vzťahu a sociálnej interakcie. Odhliadnuc od dôležitosti ďalších dvoch pojmov znamenalo objavenie sa pojmu sociálnej interakcie v teoretickej výbave spoločenských vied významný predel.

Chápanie sociálnej interakcie sa v mnohorakom vetvení prístupov sociálnych vied uberá rôznymi smermi. Rôzne myšlienkové prúdy interpretujú sociálnu interakciu rôzne, ale v predpoklade, že vzájomné pôsobenie ľudí tvorí jadro sociálneho života a ľudského správania, sa tieto pohľady účelne stretávajú.

Historický pohľad na sociálnu interakciu

Do určitého času sa termín interakcie vysvetľoval v intenciách prírodných vied, či ako súčasť sociálno-filozofického smeru, napr. Locke, Hume, Smith, Bentham, J. S. Mill. Interakcionizmus sa ako „smer vysvetľujúci spoločenské dianie zo vzájomného ovplyvňovania aktivít jedincov a v ich sociálnom styku“ presadil v sociológii najskôr v diele E. Durkheima, ktorý začal skúmať pôsobenie sociálnej kontroly na interagujúcu pluralitu jednotlivých jednajúcich.

V teórii Georga Simmela sa sociálna interakcia stáva ústredným pojmom. Simmel dokonca sociológiu definuje ako vedu o sociálnej interakcii. Tvrdil, že veda je schopná odhaliť množstvo relatívne stálych foriem interakcie. Je podľa neho možné prostredníctvom interakcie definovať skupiny v časopriestore, čo opiera o svoje presvedčenie interakcionistu, že vzájomné ovplyvňovanie sa podieľa na konštituovaní spoločenských javov. Za priekopníka v oblasti sociálnej interakcie sa považuje kvôli tomu, že ako prvý položil otázku, či je interakcia spoločensky možná.

Max Weber sociálnu interakciu nepomenoval priamo. Vyvodzoval ju zo sociálneho jednania ako zvláštnej podoby ľudského správania, ktorému jednajúci prikladá subjektívny zmysel. Nutnou podmienkou je, aby sa toto správanie obracalo na očakávané jednanie ostatných ľudí. Weber podobne ako Simmel našiel v sociálnom jednaní definičný základ pre iné sociálne javy. Bol presvedčený, že kolektívne subjekty, napr. aj skupiny, pozostávajú výlučne zo sociálneho jednania jednotlivcov.

Teória sociálnej výmeny

Ďalším výrazným a podstatným pohľadom sociológie na sociálnu interakciu je teória sociálnej výmeny. Vychádza z predpokladu, že každé sociálne jednanie možno vysvetliť ako sociálnu výmenu. Teória sociálnej výmeny čerpá hlavne z troch zdrojov: utilitarizmu klasických ekonómov, klasickej sociálnej antropológie a zo psychologického behaviorizmu. Pojem výmeny, ako ho vysvetľuje zakladateľ tejto koncepcie George C. Homans, je definované ako situácia, v ktorej jednanie osoby A prináša odmeny alebo tresty osobe B v závislosti na spôsobe reakcie osoby B na jednanie osoby A. Homans zaujal dôležité miesto v teórii sociálnej interakcie.

Homansova teória je kritizovaná pre jej ľahostajnosť ku kritériám, podľa ktorých ľudia pokladajú určité správanie za žiadúce alebo nežiadúce (hodnotový aspekt interakcie). Peter Blau posunul teóriu sociálnej výmeny o podstatný kus ďalej. Blau sa pokúsil vysvetliť hlavne jav moci na základe porušenia princípu reciprocity a rovnováhy pri výmene medzi nadriadenými a podriadenými. Narába aj s pojmami solidarita, opozícia, konflikt atď.

Symbolický interakcionizmus a dramaturgická sociológia

Na interakcionizmus v oblasti skúmania sociálnej interakcie nadviazal symbolický interakcionizmus, ktorý zdôrazňuje hlavne symbolické sprostredkovanie interakcie. Zakladateľ tejto školy George H. Mead považuje za najdôležitejší mechanizmus tohto sprostredkovania reč (vrátane neverbálnych prejavov), založenú na jestvovaní spoločného systému symbolov. Komunikácia je chápaná ako výmena symbolov, pričom ju podnecuje úmysel jedného z interagujúcich, načo je následne vyvolaná adekvátna reakcia u druhého účastníka interakcie. Symbolický interakcionizmus je označovaný aj ako teória intrapersonálnej komunikácie.

Na predošlý smer nadväzuje teória sociálnej interakcie dramaturgickej sociológie Ervinga Goffmana. Goffmanova teória je v skúmaní medziosobnej interakcie určitým protikladom k Homansovej koncepcii. Interakčná množina tu má tieto základné jednotky: osoby, kontakty, stretnutia, predstavenia na scéne a slávnostná príležitosť. Cieľom analýzy je ukázať, ktoré podstatné aspekty proces interakcie ukrýva, aká je úloha jednajúceho, a to všetko na základe analógie medzi spoločenskou činnosťou a divadlom. Východiskom skúmania je sociálna interakcia na úrovni face-to-face kontaktu, ktorá je chápaná ako súbor mikrodrám.

Sociálny vzťah

Bezprostredným predpokladom usporiadaného spolužitia ľudí je existencia trvalejších, opakujúcich sa vzájomných stykov, interakcií. Tieto trvalejšie vzájomné styky sa v sociológii označujú pojmom sociálne vzťahy. Sociálny vzťah je taký druh opakovanej interakcie, ktorá prebieha podľa určitého vzoru. Inak povedané, o sociálnom vzťahu sa hovorí vtedy, ak existuje veľká pravdepodobnosť rovnakej podoby priebehu opakovanej interakcie. Vzor znamená model, pravidlo, normu, ktorá vzniká pri opakovanej interakcii, prebiehajúcej rovnakým spôsobom, a ktorá ju spätne ovplyvňuje. Sociálny vzťah je v porovnaní so sociálnou interakciou menej spontánny a lepšie predpovedateľný jav. Sociálne vzťahy sú skutočným základom trvalejšieho a usporiadaného spolužitia ľudí.

Sociálna komunikácia

Nevyhnutnou zložkou interakcie v manažmente sociálnej práce je komunikácia. Je to významný spojovací článok, ktorým sa oznamujú a prijímajú určité informácie. Komunikácia je biologickou potrebou každého organizmu a nedostatok prijímania akýchkoľvek informácií sa prejavuje negatívne na psychike človeka. S rastúcou úrovňou komunikatívnych kompetencií sa zlepšuje sociálna kompetencia.

Komunikácia je základnou zložkou interakcie aj medzi ľuďmi v manažmente sociálnej práce. Aby ľudia mohli komunikovať, potrebujú určitý, spoločne známy súbor významov. Sociálna komunikácia je proces, v rámci ktorého sa oznamujú a vymieňajú informácie. Charakterizujeme ju ako oznamovanie informácií v sociálnom správaní a sociálnych vzťahov ľudí. Oddávna sa slovo informácia spájalo s procesmi ľudskej komunikácie, prenosmi správ a oznamovaním.

V chápaní sociálnej komunikácie ako prenosu informácií v sociálnom správaní a sociálnych vzťahov ľudí sa objavuje ako súčasť komunikácie interakcia, t. j. pôsobenie ľudí na seba navzájom. Z akceptovania interakcie ako procesu organicky spojeného s komunikáciou vychádza iná definícia. V nej sa priorizuje ďalšia stránka komunikačného procesu - schopnosťou komunikácie ovplyvniť druhého jedinca. Východiskom pre tvorbu týchto definícií je interpersonálna komunikácia. Vzniká a využíva sa najmä v komunikačných výskumoch realizovaných v rámci psychologických vied, ktoré sa neskôr využívajú v komunikácii v manažmente. Sociálna komunikácia je proces, v ktorom „jednotlivec (komunikátor) odovzdá podnety (obvykle verbálnymi symbolmi), aby modifikoval správanie iných jedincov - adresátov.“(2)

Význam komunikácie v manažmente sociálnej práce

Spoločensko-politické zmeny po páde totalitného systému výrazne ovplyvnili prístupy k riešeniu sociálnych problémov obyvateľstva. Vyskytli sa nové sociálne problémy ako nezamestnanosť, bezdomovectvo, žobranie, rôzne sociálno-patologické javy, atď. Sociálna situácia jednotlivých občanov sa postupne zhoršovala. Začali byť odkázaní na sociálnu pomoc štátu formou sociálnych dávok alebo iných sociálnych služieb. Táto situácia nevyhnutne potrebovala nový prístup v sociálnej oblasti. Žiadala sa potreba nových sociálnych foriem a metód, ktoré by pomohli klientovi, rodine či skupine zvládnuť ich náročné životné situácie s cieľom optimálne fungovať vo svojom sociálnom prostredí. Na takúto pomoc nám slúži sociálny manažment.

Manažment vhodný pre sociálnu prácu je tzv. proces tvorby a udržovania prostredia, v ktorom jednotlivci spoločne pracujú a účinne dosahujú vybrané a stanovené ciele. „Manažment je proces optimalizácie využitia ľudských, materiálnych a finančných zdrojov k dosiahnutiu cieľa.“(1) K tomu je potrebná vhodná komunikácia v manažmente sociálnej práce. Komunikácia je základným spojovacím článkom medzi ľuďmi v každej oblasti, nielen v oblasti manažmentu sociálnej práce. Len prostredníctvom dobrej komunikácie môžu ľudia v každej organizácii pracovať efektívnejšie ako celok.

Sociálna komunikácia v manažmente sociálnej práce na jednej strane zjednocuje ľudí, ktorí pracujú a rozdielnou mierou sa zúčastňujú na úspechu. Na druhej strane komunikácia v manažmente sociálnej práce vstupuje do všetkých procesov riadenia a podmieňuje ich kvalitu a efektívnosť. Je skutočným nositeľom spoločenského procesu. „Moderný manažment vyžaduje optimalizovať komunikačné systémy na všetkých úrovniach riadenia, realizovať požiadavky pružných informačných štruktúr a zvyšovať stimulačný potenciál komunikačných procesov.“(3)

Aj keď komunikácii venujú ľudia v manažmente sociálnej práce prevažnú časť svojej činnosti, nedá sa povedať, že je komunikačným procesom venovaná dostatočná pozornosť. Zvládnutie teoretických, ako aj praktických komunikačných základov je prvým predpokladom pre správne zvolenú sociálnu komunikáciu v manažmente sociálnej práce, ktorá je v mnohých inštitúciách predpokladom správneho prístupu k ľuďom, aj klientom.

Zásady úspešnej komunikácie

V rozhovoroch v sociálnej komunikácii, ktorá je významným článkom manažmentu sociálnej práce, sa treba pridržiavať nasledujúcich zásad, ktoré sú nevyhnutné pri realizácii konkrétnych situácií:

• Venujte partnerovi svoju plnú pozornosť: Keď váš partner prejaví záujem zhovárať sa, odložte bokom všetko, čo máte rozpracované. Vyprázdnite si hlavu od problémov a sústreďte sa na hovoriaceho a to, čo hovorí.
• Počúvajte, čo presne partner hovorí: Toto je veľmi dôležité najmä pri konfliktoch a rozdielnych názoroch. „Je veľmi ľahké vybrať si z toho, čo partner hovorí, len tie veci, ktoré mu budete vedieť vzápätí „oplieskať“ o hlavu. Ale pomôže to?“(5) Vy sa potrebujete dozvedieť, aké pohnútky má ten druhý, aby ste vedeli spoločne hľadať východisko.
• Pozerajte na neho, kým k vám hovorí: Ak upriete partnerovi očný kontakt, zvyšujete pravdepodobnosť, že jeho nepriateľstvo voči vám v priebehu rozhovoru vzrastie.
• Pozorujte skrytý podtón emócií: Veľmi často váš partner nepovie priamo a presne, čo má na srdci. Je zahĺbený do emócií. Ak chcete riešenie, musíte mu pomôcť „vytiahnuť“ ho z emócií.
• Uznajte partnera a jeho emócie: Skutočné uznanie dokáže často vyriešiť problém hneď na začiatku. Predovšetkým potvrdíte partnerovi, že ste počuli a pochopili to, čo vám hovorí a súčasne sa odbúra časť emocionálneho náboja situácie.
• Zachovajte si chladnú hlavu: Neberte veci osobne, ani keď osobne znejú - inak sa nahneváte aj vy a situácia skončí vzájomným obviňovaním a otvoreným konfliktom.
• Používajte oslovenia: Vlastné meno je pre človeka ten najsladší zvuk. Čím je v komunikácii viac oslovení, tým je reč dynamickejšia, emocionálnejšia a expresívnejšia.
• Zvažujte každé slovo: Vyslovené slovo má svoj účinok na osobnosť človeka. Najmä v situácii negatívneho citového pohnutia treba dôrazne zvažovať každé slovo.

Sociálne kontexty a mechanizmy interakcie

Sociálne kontexty ovplyvňujú správanie rôznym spôsobom. Budeme sa preto zaoberať pôsobením sociálnych a kultúrnych kontextov. Najskôr si vysvetlíme niektoré základné sociálne mechanizmy, ktoré sa zistili vo výskume, pretože práve tie tvoria základy sociálneho správania.

Scenár

Scenár je jedným zo základných mechanizmov sociálnej interakcie. Ide o to, že sociálne správanie má veľmi často podobu plánovitých postupností, ktoré regulujú naše správanie a umožňujú nám očakávať priebeh udalostí, podobne ako je to v scenári divadelnej hry. Napríklad pri obede v reštaurácii, všetkým účastníkom je známa postupnosť toho, kedy má čo kto urobiť a to aj vtedy, ak sa navzájom nepoznajú. Je to tak preto, lebo všetci zúčastnení hrajú podľa rovnakého scenára, ktorému rozumejú i bez slov, a to umožňuje hladký priebeh sociálne interakcie.

Role

Vo svojom spoločenskom živote na seba berieme „úlohy“, ktoré nám predpisujú, ako sa máme správať k iným ľuďom. Hráme svoje role a ostatní ľudia zasa svoje. Za jediný všedný deň zohráte pravdepodobne rad rôznych rolí:

• Dlhodobé role: týkajúce sa rodinných vzťahov (dcéra, syn, otec, partner).
• Krátkodobé role: napr. cestujúci v autobuse.
• Dlhodobejšie role: napr. poslucháč tejto prednášky, ktoré sú však predsa len časovo obmedzené.

Súčasťou každej takej role je určitý spôsob správania. Sociálne role sú vždy recipročné - odohrávajú sa v pároch, pretože svoju rolu hráme vždy vo vzťahu k niekomu, k inej osobe. Role, ktoré hráme ako súčasť každodenného spoločenského života, sa postupne internalizujú a napokon sa stávajú súčasťou vlastného ja - súčasťou osobnosti.

Imitácia (napodobňovanie) a modeling (preberanie vzorov) hrajú určite dôležitú úlohu v sociálnom učení, ktoré nám umožňuje osvojiť si celé vzorce sociálneho správania a naučiť sa príslušné role. Na dôležitosť sociálneho učenia poukázali v jednej známej štúdii Haney, Banks a Zimbardo (1973), ktorá ukázala, ako latentné vedomosti o iných sociálnych rolách môžu vystúpiť napovrch, keď ich potrebujeme. Tým veľa vypovedá o význame znalosti rolí v spoločenskom správaní ľudí. Tiež naznačuje niečo o tom, ako sa v našej spoločnosti zobrazuje moc a dominancia.

Sociálne schémy

Iným dôležitým pojmom, ktorý sa objavil v sociálnej psychológii, je sociálna schéma. Ide o predstavu, že sociálne vedomosti sú uchovávané v ucelených, pružných rámcoch, ktoré riadia správania. Schémy rolí sú akési rámce, ktoré používame pri jednaní s ostatnými v súvislostiach určitého spoločenského vzťahu - ako je napr. učiteľ, ktorý hovorí s žiakom a naopak, alebo policajný úradník, ktorý hovorí s občanom.

Ak niekoho poznáme bližšie, nerozmýšľame o ňom vo vzťahu k jeho rolám. Vytvoríme si takú schému osoby, ktorá obsahuje naše chápanie daného človeka - napríklad predstavy o jeho osobnostných zvláštnostiach a o tom, čo má a čo nemá rád. Štvrtým typom sociálnej schémy je sebaschéma - predstava, ktorú máme o sebe. Svoje sebachápanie priebežne upravujeme a prispôsobujeme. Sociálne schémy, ktoré uplatňujeme v rôznych situáciách, neusmerňujú iba správanie. Riadia aj poznávanie. Charakter spomienok bude napr. závisieť od toho, aké schémy alebo scenáre sme uplatnili pri zapamätúvaní.

Sociálna identita a skupinové vzťahy

Pri skúmaní vplyvu iných ľudí na naše správanie je užitočné zamerať sa na skupiny, ktoré nás obklopujú. Dôležitým prameňom informácií o nás samotných a o tom, ako nás vidia iní ľudia, je skupina vrstovníkov. Tí môžu naše správanie veľmi silno ovplyvniť, najmä v priebehu adolescencie a v počiatkoch dospelosti, kedy rodina prestáva byť najdôležitejším prameňom sociálnych informácií.

Namiesto toho (alebo súčasne) môžeme svoje správanie prispôsobiť referenčnej skupine, teda skupine ľudí, správanie ktorých považujeme za správne, a preto nám slúži ako vzor. Napríklad mladá začínajúca atlétka asi svoje štandardy nepreberá od ľudí zo svojho najbližšieho okolia, ale od súčasných špičkových atlétov. Aj keď s nimi nepríde priamo do styku, môžu sa stať jej vzorom, pretože si ich zvolila za referenčnú skupinu.

Pre pochopenie medziľudskej interakcie je veľmi dôležité brať do úvahy proces sociálnej identifikácie. Navzájom na seba nepôsobíme iba ako jednotlivci, ktorí hrajú svoje role podľa určitého scenára. My sa okrem toho identifikujeme so sociálnymi skupinami, ku ktorým patríme, a táto identifikácia určuje náš prístup k interakcii s inými ľuďmi. Rad štúdií (napr. Tajfel, 1970) poukázalo na dôležitosť procesu sociálnej kategorizácie.

Sociálna identifikácia je spätá s dvomi základnými ľudskými pohnútkami. Jednou je tendencia zoskupovať veci do kategórií. Druhou pohnútkou je vyhľadávanie všetkého, čo posilní našu sebaúctu a umožní nám teda zmýšľať o sebe dobre, pozitívne. Obe pohnútky silno ovplyvňujú naše interakcie s druhými ľuďmi. Proces vnímania druhých ľudí na základe ich príslušnosti alebo členstva v skupinách je zrejme základnou súčasťou ľudského myslenia a spoluutvára ďalšie sociálne procesy - najmä formovanie spoločenských noriem a existenciu stereotypov a predsudkov.

Sociálne skupiny

Sociálne skupiny sú určitý počet osôb, ktoré sú spojené vzájomným pôsobením, ktoré sa uskutočňuje podľa istých vzorov a pravidiel, napríklad rodina, škola, politická strana.

Znaky sociálnych skupín:

1. Sociálna interakcia: vzájomné pôsobenie, pravidlá závisia od charakteru skupiny, pôsobenia členov skupiny, od činnosti, hodnôt, cieľov.
2. Pocit prináležitosti, príslušnosti ku skupine: stotožňovanie sa so skupinou - jej hodnotami, normami, rozdeľuje ľudí na „našich“ a „cudzích“, „My“ / „Oni“.
3. Skupinová identita (totožnosť) ku skupine: človek sa chápe ako študent istej triedy, školy, politickej strany, ostatní sa k nemu správajú podľa toho.
4. Ciele.

Klasifikácia sociálnych skupín:

Funkcie sociálnych skupín:

1. Inštrumentálna (nástrojová): zameraná na dosahovanie cieľov, napr. školská trieda.
2. Afektívna (citová): priateľská funkcia.

Diáda a Triáda

Najjednoduchší sociologický útvar diáda obsahuje zárodok, materiál neporovnateľne komplexnejších foriem. Jej dôležitosť pre sociológiu v žiadnom prípade nespočíva len na jej rozšírení a násobení. Sama o sebe je socialitou, spoločenskosťou. Obidvaja členovia diády sa cítia byť postavení len voči tomu druhému, nečelia kolektivite stojacej nad nimi. Sociálna štruktúra sa tu opiera o obidvoch a odtrhnutie sa jedného by rozbilo celok.

Diáda predstavuje ako prvú sociálnu syntézu (zlúčenie) a unifikáciu (zjednotenie), tak aj prvú separáciu (oddelenie) a antitézu (odlúčenie). Objavenie sa tretej strany naznačuje prechod, zmierenie a zrieknutie sa absolútneho kontrastu. Sociologicky veľmi dôležitý je poznatok, že izolované elementy sú zjednotené svojím obvyklým vzťahom voči javu, ktorý leží mimo nich. V monogamnom manželstve, v najdôležitejšej diáde spomedzi všetkých diád, dieťa alebo deti, ako tretí prvok, často zastávajú funkciu udržiavania celku pokope.

tags: #socialna #interakcia #a #socialny #vztah