Socializmus, dôchodkový systém a jeho historický vývoj

Starobný dôchodok, dnes už samozrejmá súčasť sociálneho systému, je relatívne nedávnym výdobytkom sociálneho pokroku. Málokto si uvedomuje, že cesta k nemu bola dlhá a plná prekážok. Na Slovensku sa ako prví mohli na „odpočivné“ - starobný dôchodok alebo penziu - nárokovať štátni zamestnanci. Postupne sa systém rozširoval, prešiel viacerými reformami a prispôsoboval sa meniacim sa politickým a ekonomickým podmienkam.

Počiatky dôchodkového zabezpečenia

Už v Uhorsku existovali formy dôchodkového zabezpečenia. Najväčšia reformátorka spomedzi Habsburgovcov, Mária Terézia, zaviedla takzvané penzijné normály. Nasledoval dekrét o penzijnom systéme pre štátnych úradníkov, ktorí „sa najmenej po desiatich rokoch uspokojivej služby stali neschopnými práce“ a pre ich pozostalých. Panovník Jozef II. vydal dekrét o dôchodkovom zabezpečení vojakov a zriadil penzijný fond pre profesorov univerzít a gymnázií.

Zo spomienok slovenských vzdelancov 19. storočia sa dozvedáme, aké to boli penzie. Učiteľ spisovateľa Jozefa Gregora-Tajovského na ľudovej škole dostával desať zlatých mesačne. Po krachu viedenskej burzy zavládla v krajine veľká drahota, čo ovplyvnilo aj životnú úroveň dôchodcov. Starobné dôchodky učiteľom a ďalším štátnym zamestnancom vzrástli až v roku 1896. „Odpočivné“ predstavovalo po novom 40 % priemerného platu za 10 rokov služby a 2 % navyše za každé ďalšie dva odslúžené roky.

Vplyv nemeckých sociálnych reforiem

Rakúsko-Uhorsko preberalo nemecké skúsenosti z uplatňovania sociálnych reforiem, ktoré zaviedol „železný kancelár“ Otto von Bismarck. Vďaka Bismarckovi vznikli prvé zásady povinného starobného poistenia. Výška dôchodku sa odvíjala od dĺžky poistenia. Ibaže nárok na dôchodok vznikal poistenému zamestnancovi v nemeckom priemysle až od veku 70. rokov, ktorého sa koncom 19. storočia dožil málokto.

Pruský priemyselník Carl Ferdinand von Stum-Halberg, ktorý takisto radil Bismarckovi, bol presvedčený, že jeho baníkom a hutníkom to bude stačiť. Nemecký ríšsky snem však prijal v roku 1889 značne okresanú podobu pôvodného návrhu zákona, ktorý doplnil o nové ustanovenia. Štát už nemusel platiť tretinu poistného, ale fixných 50 mariek ročne na jednu penziu. Neprešla ani navrhovaná výška platieb bez ohľadu na príjmy zamestnanca. Namiesto toho začal fungovať systém progresívnych príspevkov, vypočítaných na základe štyroch (neskôr piatich) samostatných príjmových kategórií. Aj preto sa stal predmetom ostrej kritiky odborových zväzov a sociálnych demokratov. Odborníkmi na sociálne reformy je však dodnes považovaný za pokrokový čin.

Dôchodkový systém v Československu

V roku 1901 prišla Viedeň s návrhom vládneho zákona o penzijnom poistení pre štátnych zamestnancov. Parlament ho schválil až o päť rokov neskôr a začal platiť v roku 1909. Na rozdiel od nemeckého systému sa starobný dôchodok priznával mužom už od veku 60 rokov, ak sa podieľali na poistení aspoň 40 rokov. Kurz na rozšírenie sociálnych a pracovných práv robotníkov však čoskoro zvrátila prvá svetová vojna.

Samostatná Československá republika v prvých rokoch po svojom vzniku nadväzovala na sociálne zákonodarstvo bývalej monarchie - na Slovensku na uhorské právne normy a v Česku na rakúske. Zákon o penzijnom poistení sa stal predmetov odbornej i verejnej diskusie na jeseň 1923, parlament ho však schválil až v nasledujúcom roku.

Profesor Engliš bol za to, aby finančné prostriedky na sociálne opatrenia štátu plynuli v značnej miere z príjmov a majetku najbohatších vrstiev. Nie je teda pravda, že s týmto spôsobom prerozdeľovania národného produktu a s princípom solidarity v spoločnosti prišli až komunisti. Zámer vlády zaťažiť firmy platbami do penzijného systému za ich zamestnancov narazil na odpor veľkopodnikateľov. Výsledkom diskusií bola kompromisná legislatívna úprava. Zákon sa netýkal roľníkov, živnostníkov ani slobodných povolaní.

Povinné náklady na starobné dôchodky, ktoré v prípade robotníkov vyplácala Ústredná sociálna poisťovňa, niesli spolovice poistenci a spolovice ich zamestnávatelia. Poistencov rozdelili podľa výšky miezd do desiatich tried a podľa toho stanovili odvody aj dávky. Robotníci proti nútenej zrážke zo mzdy namietali, že pochybujú, či sa dôchodkového veku vôbec dožijú. Zákonodarca stanovil totiž odchod do dôchodku na 65 rokov. Roľníci a poľnohospodárski robotníci museli na starobu šetriť sami.

Dôchodky v prvej republike a ich výška

Továrenskí robotníci v tom čase zarábali v priemere okolo 600, baníci 940 a úradníci približne 1 400 korún. Po 20 rokoch platenia poistného mal robotník nárok na 200, ale úradník až na 800 korún dôchodku.

Napriek tomu bol zákon viackrát novelizovaný. Nespokojní s ním boli najmä „staropenzisti“, ktorí odišli do dôchodku ešte pred vznikom ČSR a penzia im bola vymeraná podľa starých uhorských noriem. Senátor Teodor Wallo zo Zvolena ich nazval „štátnymi sirotami“. Poberali výrazne nižšie dôchodky ako ich mladší kolegovia. Odborníčka na túto oblasť práva Viera Štangová z Univerzity Karlovej v Prahe vidí svetlá i tiene systému sociálneho poisťovníctva prvej republiky. Za negatíva považuje najmä to, že sa poisťovníctvo rozpadlo do malých uzavretých celkov s uprednostňovaním štátnych zamestnancov.

Čestné penzie

Čestná penzia bola pozostatkom monarchie, ale udržala sa aj v prvej Československej republike. Navrhovala ju vláda údajne tým najzaslúžilejším spomedzi zaslúžilých a schvaľoval to prezident. Napríklad v auguste 1931 ju prezident Tomáš G. Masaryk udelil Mauricovi Janinovi, francúzskemu generálovi, ktorý sa v januári 1918 stal vrchným veliteľom československého zahraničného vojska. V roku 1948 poskytla vláda čestnú penziu vdove po prezidentovi Edvardovi Benešovi, a to „vo výške platu aktívneho ministra“. Tradícia udeľovať čestné penzie (Honorary Pensions) vznikla vlastne v britskom kráľovstve v roku 1837.

Dôchodkový systém v socializme

Po druhej svetovej vojne sa v obnovenom Československu rozhodla koaličná vláda prekonať rozdrobené sociálne poisťovníctvo. Vznikla jedna štátna Ústredná národná poisťovňa s pomerne širokou samosprávou. Hlavné nóvum, pokiaľ ide o starobné dôchodky, spočívalo podľa českého odborníka na pracovné právo Petra Tröstra v tom, že sa penzijné poistenie rozšírilo na ďalšie skupiny obyvateľstva. Nárok na dôchodok vznikal po 20 rokoch poistenia, každý ďalší odpracovaný rok znamenal jeho zvýšenie o 0,4 %, ale horná hranica nesmela prekročiť 85 % priemernej mzdy. Základ dôchodku pritom predstavovala suma 8 400 korún. Tento systém fungoval ešte rok a pol aj po „Víťaznom februári“.

Nové právne predpisy vytvorili tri kategórie zamestnancov, z ktorých prvé dve boli výrazne preferované (napríklad baníci v prvej a hutníci v druhej). To sa týkalo aj veku odchodu do starobného dôchodku. Novinkou bolo zavedenie takzvaného osobného dôchodku. O jeho udelení rozhodovala špeciálna vládna komisia podľa politickej smernice, ktorá nikdy nebola zverejnená. Princíp zásluhovosti sa však z penzijného systému časom vytrácal a nahrádzalo ho rovnostárstvo. V podmienkach výstavby socializmu musel každý pracovať (či skôr byť zamestnaný), inak bol braný ako príživník. To až niekoľkonásobne zvýšilo náklady na dôchodkový systém. Ak už štát nedokázal všetkým ľuďom starobu osladiť, snažil sa ju každému aspoň pocukrovať.

Dôchodky v rokoch 1975 a 1988

Dôchodky v socializme sa prideľovali podľa zákona č. 121/1975. Existovali tri kategórie zamestnancov s odlišnými podmienkami vzniku nároku na starobný dôchodok. V prvej kategórii boli zaradené zamestnania hlavne v odvetví baníctva, v druhej kategórii zamestnania v ťažkých pracovných podmienkach a v tretej kategórii ostatné. Nárok na starobný dôchodok vznikal mužom zamestnaným najmenej 25 rokov po dosiahnutí dôchodkového veku 60 rokov. Ženy museli byť zamestnané 25 rokov a do dôchodku šli vo veku 53 až 57 rokov v závislosti od počtu vychovaných detí. Výška dôchodku bola 50 percent z priemerného mesačného zárobku. Stráviť celý pracovný život u jedného zamestnávateľa bolo bežné, skôr bolo nezvyčajné meniť zamestnanie. Rozhodujúce obdobie na zisťovanie priemerného mesačného zárobku bolo obdobie posledných desať rokov pred dovŕšením dôchodkového veku a v nich sa zisťovali zárobky z najlepších piatich rokov. Maximálna výška starobného dôchodku bola 3 000 Sk.

V roku 1988 bol prijatý zákon č. 100/1988 o sociálnom zabezpečení, ktorý bol účinný až do roku 2003. Po roku 1989 prešiel mnohými legislatívnymi úpravami, ale v zásade zachovával princípy toho pôvodného - v zásluhovosti či v podmienkach vzniku nároku na starobný dôchodok. Do výšky dôchodku sa započítavali príjmy do 10 000 Sk a maximálny vymeriavací základ bol 4 067 Sk. Z tejto sumy bol vymeraný dôchodok vo výške 50 %. V roku 2003 bola podľa zákona maximálna výška starobného dôchodku 6 709 Sk.

Dôchodkový systém po roku 1989 a reformy

Po roku 1989 sa aj sociálna sféra u nás musela prispôsobiť trhovému hospodárstvu. Prebehol návrat k penzijnému poisteniu. Nasledovalo niekoľko reforiem dôchodkového systému alebo aspoň pokusov o ne. V roku 2003 bol prijatý zákon o sociálnom poistení. Od systému dôchodkového zabezpečenia sa prešlo k systému dôchodkového poistenia. Nárok dnes vzniká na základe obdobia poistenia, nie zamestnania. Výška dôchodku sa odvádza od zaplateného poistného z priemerného vymeriavacieho základu a nezávisí od pohlavia poistenca. V prechodnom období sa postupne zvyšuje dôchodkový vek žien o 9 mesiacov ročne a zároveň bol predĺžený dôchodkový vek zo 60 na 62 rokov. Dnes je štátom garantovaný vek odchodu do dôchodku posunutý na 64 rokov.

Dôchodkový systém pred reformou inštitucionálne zastrešovala Sociálna poisťovňa a bol postavený na princípe priebežného financovania. Spočíval v tom, že štát, ekonomicky aktívni obyvatelia a ich zamestnávatelia, prispievali do spoločného fondu, z ktorého sa vyplácali dôchodky súčasným dôchodcom. Nárok na dôchodok z tohto systému vznikal dovŕšením 60. roku života u mužov a 53. až 57. roku u žien, v závislosti od počtu detí. K reforme prišlo z dôvodu nižšej miery zásluhovosti. Možno teda povedať, že tí, čo zarábali relatívne viac, prispievali na dôchodky tým, čo zarábali menej. Ľudia teda neboli ochotní platiť vyššie odvody na dôchodok, nakoľko maximálna výška dôchodku, ktorý mohli od štátu dostať, bola zákonom obmedzená.

Trojpilierový systém

Nový dôchodkový systém je založený na 3 pilieroch: prvé dva piliere sú povinné a tretí je dobrovoľný.

• I. pilier - povinné dôchodkové poistenie je dávkovo definované a priebežne financované poistenie spravované Sociálnou poisťovňou. Jeho podstatou je úzka previazanosť na ekonomickú aktivitu občanov a ich príjem. Prejavom výrazného prvku zásluhovosti v tomto systéme je prepojenosť výšky platieb do systému s výškou poskytovaných dávok.
• II. pilier - starobné dôchodkové sporenie je príspevkovo definované poistenie financované prostredníctvom kapitalizácie, ktoré spravujú dôchodkové správcovské spoločnosti. Výška dôchodkovej dávky bude závisieť od zaplatených príspevkov do II. piliera a ich zhodnotenia.
• III. pilier - dobrovoľné doplnkové dôchodkové sporenie je príspevkovo definované poistenie financované prostredníctvom kapitalizácie, ktoré spravujú doplnkové dôchodkové spoločnosti. Doplnkové dôchodkové sporenie má umožniť účastníkom získať doplnkový dôchodkový príjem v starobe a doplnkový dôchodkový príjem v prípade skončenia výkonu tzv. rizikových prác.

Minimálny dôchodok

Ministerstvo sociálnych vecí a rodiny ďalej zaviedlo od prvého júla 2015 do dôchodkového systému minimálny dôchodok, ktorý prispieva k zvýšeniu životnej úrovne dôchodcov s nízkymi dôchodkami a zároveň zabezpečuje ľuďom, ktorí celý život pracovali, aby sa po odchode do dôchodku neocitli v hmotnej núdzi. Poistenci, ktorí získajú minimálne tridsať rokov dôchodkového poistenia, splnia podmienky nároku na dôchodok a po dovŕšení dôchodkového veku je ich priznaný dôchodok nižší ako minimálny, dostávajú automaticky minimálny dôchodok. Dôchodcom sa započítavajú iba obdobia dôchodkového poistenia, počas ktorých bol ich príjem približne na úrovni štvrtiny priemernej mzdy v danom roku. Výška minimálneho dôchodku sa mení v závislosti od dĺžky takého obdobia dôchodkového poistenia.

tags: #socializmus #dochodok #archiv