Komunikácia a informácie pre sluchovo postihnutých

O tom, ako komunikujú nepočujúci, či už vo svojom svete bez významov, ktoré sú nesené zvukom, alebo vo svete počujúcich, vieme zatiaľ stále veľmi málo. Na Slovensku sa touto problematikou hlbšie rozhodli zaoberať lingvisti. Tento článok sa zameriava na rôzne aspekty komunikácie sluchovo postihnutých, od metód dorozumievania až po výzvy, ktorým čelia v spoločnosti, a možnosti ich integrácie.

Sluchovo postihnutí sa pri komunikácii odlišujú od počujúcich predovšetkým pohybmi rúk a mimických svalov, taktiež ešte polohou hlavy a hornej časti trupu. Náhodný a nezainteresovaný pozorovateľ takejto komunikácie býva obvykle naklonený názoru, že nepočujúci používajú k dorozumievaniu hlavne gestá a mimiku, teda prostriedky neverbálnej komunikácie.

Sústavnejšie pozorovanie a analýza komunikácie nepočujúcich ale ukázala niečo iné: prostriedky, ktoré nepočujúci používajú ku komunikácii, sú s neverbálnymi gestami a mimikou príbuzné len na prvý pohľad, svojou podstatou sú od nich odlišné a porovnateľné sú naopak s prostriedkami tých jazykov, ktoré používajú počujúci ľudia.

Takýto pohľad na dorozumievanie nepočujúcich je pomerne novodobý názor. Ešte lingvisti 1. pol. 20. a 30. rokov označovali komunikáciu „skupiny hluchonemých“ za niečo porovnateľné s gestami Indiánov. V roku 1957 psychológ Myklebust považoval „reč nepočujúcich“ za niečo menej ako bežnú reč. A človek, ktorý používa tento jazyk, nikdy nenaplní všetky ľudské možnosti, a preto je „menej ľudský“. V dnešnej dobe tento názor neprevláda, objavujú sa však problémy pri komunikácii sluchovo postihnutého a počujúceho.

Definícia a typy sluchového postihnutia

Pod pojmom sluchové postihnutie rozumieme obmedzenú alebo úplnú stratu sluchu - vnímania zvukových podnetov. Na Slovensku je evidovaných 5-7% populácie nepočujúcich alebo nedoslýchavých. Sluchové postihnutie predstavuje komplexnú oblasť, ktorá ovplyvňuje život jedinca v rôznych aspektoch, vrátane vzdelávania, sociálnych interakcií a pracovných príležitostí. Porucha sluchu sa premieta do vývinu jedinca podľa stupňa a rozsahu straty sluchovej ostrosti a obdobia sluchového postihnutia.

Typy porúch sluchu

Existujú rôzne typy porúch sluchu v závislosti od toho, ktorá časť sluchového aparátu je postihnutá:

• Prevodová porucha sluchu: Ide o poruchu prevodového aparátu, to jest od ušnice cez vonkajší zvukovod až k strednému uchu. Dochádza tu len k zoslabeniu sluchového vnemu.
• Percepčná porucha sluchu: Ide o poruchu nervových buniek Cortiho orgánu vo vnútornom uchu.
• Kortikálne postihnutie sluchových funkcií: Vzniká porušením časti centrálnej nervovej sústavy (mozgovej kôry), ktorá sa zaoberá spracovaním zvukových podnetov.

Stupne sluchového postihnutia

Stupeň sluchovej poruchy závažne ovplyvňuje schopnosť jedinca osvojiť si hovorenú (verbálnu) reč a vzdelávať sa cestou verbálnej komunikácie, nie je však jediným kritériom závažnosti sluchového postihnutia. Okrem stupňa rozhoduje typ sluchovej poruchy, funkčná kapacita jedinca, rozvinutosť reči, mentálne schopnosti a individuálne podmienky vývinu (rodina, včasná edukácia a pod.). Sluchovo ťažšie postihnutý jedinec má narušené sociálne vzťahy, menšie sluchové postihnutie takéto narušenie zväčša nespôsobuje.

Včasná diagnostika a starostlivosť

Sluchovo postihnutí vyžadujú komplexnú, t.j. lekársku, špeciálno-pedagogickú, sociálnu a technickú starostlivosť. Ak máte podozrenie, že vaše dieťa je sluchovo postihnuté, pediater vás odporučí na foniatrické vyšetrenie (odborné vyšetrenie sluchu). Následne vyhľadáte najbližšie Centrum špeciálno-pedagogického poradenstva (bývalé DIC alebo ŠPP), ktoré prevezme špeciálno-pedagogickú starostlivosť o vaše dieťa.

Dieťa absolvuje psychologické a špeciálno-pedagogické vyšetrenia, na základe ktorých mu bude odporučená ďalšia starostlivosť a neskôr zaškolenie. Komplexná starostlivosť a špeciálna výchova sú potrebné hneď po zistení sluchového postihnutia, pretože raná výchova (od narodenia do troch rokov) je dôležitá pre rozvoj komunikačných zručností.

Rozvoj reči pri sluchovom postihnutí

U dieťaťa s vrodenou tzv. prelingválnou hluchotou (hluchota vznikla pred vybudovaním jazykových a rečových máp v mozgu dieťaťa) sú už predverbálne (pred vznikom reči) zvukové prejavy typicky deformované. Postupne sa význam pojmov upresňuje. Výslovnosť je narušená, realizuje sa s prehnanou silou, vyskytuje sa dysgramatizmus (neschopnosť používať správne gramatické tvary).

U detí so získanou tzv. postlingválnou hluchotou (hluchota vznikla po vybudovaní jazykových a rečových máp v mozgu dieťaťa) je dôležitý vek, v ktorom ku strate sluchu došlo. Ak stratilo dieťa sluch pred dovŕšením siedmeho roku života, získaná úroveň hovorenej reči sa bez včasnej špeciálno-pedagogickej starostlivosti postupne znižuje. Ak ku strate sluchu došlo po tomto období, dieťa má už pomerne dobre osvojený slovník, schopnosť hovorenej reči je dostatočne zafixovaná, veľmi pozitívnu úlohu má aj osvojenie písania a čítania.

Metódy komunikácie pre sluchovo postihnutých

V súčasnosti existuje viacero spôsobov, ako komunikovať a vzdelávať deti s poruchou sluchu. Tieto metódy majú vlastné pravidlá a postupy pri rozvoji reči.

Orálna metóda

Za orálnu metódu sa považuje prístup, kedy sa dieťa s poruchou sluchu pokúša komunikovať jazykom spoločnosti, kde žije. Využívajú sa zvyšky sluchu podporené načúvacím prístrojom alebo kochleárnym implantátom a odzeranie, ktoré dopĺňa informáciu získanú sluchom. Dieťa chodí k logopédovi, ktorý ho pomocou pomocných artikulačných znakov učí správne vyslovovať jednotlivé hlásky. Už od mala sa využíva globálne čítanie (vnímanie celých slov). Dieťa by malo vyrastať v hovoriacom prostredí bez posunkov, prirodzené gestá sa pri rozvoji reči používajú.

Osvojenie, či uchovanie schopnosti komunikovať orálnym spôsobom je pre človeka s ťažkým sluchovým postihnutím veľmi ťažké, pretože chýba najdôležitejší predpoklad - ľahkosť vnímania verbálneho (slovného) vyjadrenia, resp. kontroly vlastného prejavu. Pre nepočujúcich (eventuálne osoby so zvyškami sluchu) je orálna reč v zásade nevyhovujúcim komunikačným prostriedkom, ktorý sa učia preto, aby neboli v majoritnej spoločnosti tak veľmi izolovaní. Miera motivácie k osvojovaniu môže byť rôzna, závisí na schopnostiach a skúsenostiach jedinca. Väčšiu snahu o dorozumenie a bohatšiu slovnú zásobu mali deti, ktoré mali dobrú inteligenciu, podnetné rodinné prostredie a navštevovali bežnú základnú školu. Impulzom k zlepšeniu orálnej reči môže byť prechod do prostredia počujúcich, napriek tomu, že je táto situácia prežívaná ako nepríjemná a stresujúca.

Audítívno-verbálna metóda (A-V metóda)

Pre tento program je charakteristické, že sa rodič a odborník snaží viesť dieťa tak, aby sa na rozdiel od orálnej metódy spoliehalo iba na sluch a odzeralo čo najmenej. Posunky sa nepoužívajú. V sluchovej výchove dieťa postupuje od uvedomenia si rozdielu medzi zvukom a tichom, cez rozpoznávanie jednotlivých zvukov a slov, chápanie jednoduchých viet až po porozumenie reči v hlučnejšom prostredí. Dieťa sa učí vnímať vlastný hlas a hlas iných ľudí na základe čoho zlepšuje kvalitu svojho vlastného hlasu a artikuláciu. Predpokladom pre A-V metódu je skorá diagnostika poruchy sluchu a kvalitné, skoro pridelené a dobre nastavené kompenzačné pomôcky (načúvacie prístroje, kochleárny implantát), ktoré sú nosené po celý deň. Aktívne používanie A-V metódy v domácom prostredí znamená, že budete vyžadovať, aby dieťa svoje požiadavky vždy doprevádzalo hlasovým prejavom.

Totálna komunikácia

Je filozofia, ktorá tvrdí, že sa majú použiť všetky dostupné prostriedky, ktoré dieťaťu pomôžu komunikovať a vzdelávať sa. Využívajú sa gestá, posunky, hovorenie, odzeranie, prstová abeceda, čítanie a písanie, sluch rozvíjaný načúvacím prístrojom alebo kochleárnym implantátom, nákresy, pomocné artikulačné znaky. Táto filozofia preferuje zavedenie posunkov v ranom detstve. Vychádza z toho, že je nehumánne žiadať od nepočujúceho dieťaťa, aby samo prekonávalo komunikačné problémy, a preto je nutné sa mu prispôsobiť a uľahčiť mu skorú komunikáciu používaním posunkov. Za najvhodnejšiu je možné považovať variantu totálnej komunikácie, ktorá využíva všetky uvedené varianty, pri rešpektovaní možností a predpokladov každého sluchovo postihnutého jedinca.

Simultanálna komunikácia

Je najpoužívanejšia metóda totálnej komunikácie. Využíva sa na dorozumievanie medzi počujúcimi a nepočujúcimi osobami. Je to vlastne hovorenie sprevádzané posunkovaním (do posunku sa prekladá každé slovo, ktoré sa hovorí, v niektorých prípadoch sa ukazuje aj gramatická koncovka). Posunkovaná slovenčina ani kontaktné posunkovanie nie je prirodzený jazyk nepočujúcich.

Bilingvizmus

Bilingvizmus je stav, kedy dieťa ovláda dva alebo viaceré jazyky. Podstatou bilingválneho vzdelávania u nepočujúcich je v prvom rade zvládnutie posunkového jazyka a prostredníctvom neho osvojenie si jazyka druhého - písomnej a hlasitej reči. Cieľom je pripraviť nepočujúce dieťa na život v dvoch komunitách - počujúcej aj Nepočujúcej. Ak sa rozhodnete pre bilingválnu metódu, mali by ste byť ochotní akceptovať komunitu Nepočujúcich a ich prirodzený posunkový jazyk a zabezpečiť dieťaťu prirodzený kontakt s oboma svetmi. Bilingvizmus na rozdiel od simultánnej komunikácie nie je súčasné posunkovanie a hovorenie. O bilingvizme hovoríme, ak sú plnohodnotne zastúpené oba jazyky a každý jazyk sa používa oddelene podľa toho s akou osobou komunikujem. Vo vyučovaní sa strieda počujúci a nepočujúci pedagóg. Každý z nich sprostredkováva jeden jazyk, jednu kultúru, príslušnosť k jednej spoločnosti. Pre bilingválnu výučbu sú potrební počujúci i nepočujúci (plne kvalifikovaní) učitelia, ktorí by sa spolu zúčastňovali na bilingválnom vzdelávaní.

Ďalšie formy komunikácie

• Artikulovaná, orálna (ústna) reč: Využíva zvyšky sluchu a odzeranie. Jej zvládnutie je veľmi ťažké, pre nepočujúcich je nevyhovujúcim komunikačným prostriedkom, ale má výhodu v tom, že jej rozumejú ostatní ľudia. Osvojenie, či uchovanie schopnosti komunikovať orálnym spôsobom je pre človeka s ťažkým sluchovým postihnutím veľmi ťažké, pretože chýba najdôležitejší predpoklad - ľahkosť vnímania verbálneho (slovného) vyjadrenia, resp. kontroly vlastného prejavu.
• Percepcia (vnímanie) reči a jej porozumenie: Kompenzačným zmyslom ťažko sluchovo postihnutého je zrak. Z tohto dôvodu je podmienkou prijateľného porozumenia vizuálny (očný) kontakt s komunikačným partnerom. Pokiaľ nie je nadviazaný, je potrebné ho iniciovať dotykom. Sluchovo postihnutý človek je nútený využívať náhradný spôsob, odpozorovania kiném (= pohyb úst pri artikulácii), eventuálne obmedzenú sluchovú percepciu. Obe uvedené varianty sú psychicky veľmi náročné a vyčerpávajúce a ani ich efekt nie je taký, aby kompenzoval zvýšenú námahu. Táto skutočnosť ovplyvňuje postoj sluchovo postihnutého k orálnej komunikácii. Na problémy v porozumení aj na značnú náročnosť tejto činnosti reagujú podráždením. Napätie vyvolané námahou zvyšuje ako ich úzkosť, tak sklon k afektívnym výbuchom alebo k inej skratovej reakcii. Tieto prejavy sa interpretujú ako dôsledky nezvládnutej záťažovej situácie.
• Odzeranie: Je veľmi ťažkým spôsobom vnímania hovorovej reči. Nedá sa využívať vždy a za všetkých okolností. Zrakom nie je možné určiť presne všetky hlásky: niektoré znejú odlišne (p, m, b), aj keď ich kinéma (artikulačný pohybový vzorec) vyzerá rovnako, iné nemajú žiadny viditeľný artikulačný pohyb (ch), a preto ľahko dochádza k zámene. Pohyb pier sa pri bežnom rozhovore rýchlo mení a jednotlivé kinémy miznú skôr, než ich človek stačí dekódovať. Odzeranie je možné len v komunikácii s jednotlivcom, v priamom zrakovom kontakte, rozhovor s väčšou skupinou ľudí nie je týmto spôsobom realizovateľný. Predpokladá sa, že odzeraním sa dá zachytiť maximálne 30% informácií. Sluchovo postihnutí majú obmedzenú možnosť porozumieť kontextu komunikácie, ktorý je pre počujúcich samozrejmosťou. Odpozoruvávať bez prestávky je možné maximálne 30 minút.
• Aktívny verbálny (slovný) prejav: Je tiež ťažký. Aby si ho jedinec s vrodeným postihnutím osvojil, musí často využívať aj zapamätanie si kombinácie pohybov hovoridiel a vibrácií, ktoré sú súčasťou vyslovenia určitého slova.
  • Fonologická oblasť: Bez sluchovej kontroly vlastného rečového prejavuje je len ťažko možné koordinovať dýchanie a fonáciu (tvorenie hlasu), a preto nie je možné dosiahnuť presné artikulovanie. Nie je možné dobre vnímať, a preto ani napodobniť, melódiu reči. Hlasový prejav preto býva horšie zrozumiteľný, nápadná býva tiež jeho monotónnosť. Aj v prípade neskôr ohluchnutého človeka sa kvalita reči po zvukovej stránke zväčša postupne zhoršuje. K úplnej presnosti nestačí iba pamäť. Možnosť sluchovej kontroly vlastného verbálneho prejavu je dôležitá aj pre primeranú hlasitosť reči.
  • Sémantická oblasť: Sluchovo postihnutí často presne nechápu význam jednotlivých slov, a preto si ich zamieňajú či ich nesprávne používajú, majú menšiu slovnú zásobu. Obmedzený býva hlavne aktívny slovník, t.j. množstvo slov, ktoré človek sám používa vo svojom zdieľaní. Značným problémom je pochopenie významu slov vo vzťahu k určitému kontextu.
  • Syntaktická oblasť: Sluchovo postihnutí nemajú dostatočnú znalosť gramatických pravidiel ani citlivosť k ich používaniu, nedodržiavajú správnu vetnú stavbu. Preto nepoužívajú správne rôzne gramatické tvary a nezachovávajú slovosled. Ich verbálny, ale aj písaný prejav často býva veľmi zjednodušený. Príčinou je obmedzená možnosť dôkladného osvojenia jazyka. Nejde však o prejav nedostatku inteligencie!
  • Pragmatická zložka: Je sociálne-rečovou kompetenciou, ide o komunikačné využitie jazykových kompetencií, ich adekvátnosť a efektivitu. Vzhľadom ku značným problémom v osvojovaní hovorenej reči je zákonite narušená aj táto zložka. Všetky tieto obmedzenia majú nakoniec často za následok, že si sluchovo postihnutí neosvoja tento jazykový systém natoľko dobre, aby mohli plne využívať jeho písanú a tlačenú podobu ako prostriedok prijateľne účinnej komunikácie, resp. zdroja informácií.
• Posunkový jazyk (posunková reč): Je založený na vizuálno-pohybovom kóde s kodifikovanou sústavou znakov daných základnými polohami, pohybmi rúk so sprievodom tvárovej mimiky. Okrem polôh a pohybov celej ruky sa uplatňujú hlavne rôzne zmeny polôh prstov. Posunkový jazyk je základným komunikačným prostriedkom nepočujúcich. Osvojovanie posunkovej reči je pre nepočujúceho nenáročné, otvára mu možnosť komunikovať prirodzeným spôsobom, komunikácia prestáva byť záťažou, stáva sa normálnym zdrojom informácií. Ako každý jazykový systém má i posunkový jazyk lingvistickú úroveň svojich nositeľov. Zvyšovaním vzdelanostnej úrovne sluchovo postihnutých sa samozrejme rozvíja i posunkový jazyk. Cieľom vzdelaných sluchovo postihnutých je vytvoriť kodifikovaný posunkový jazyk. Nevýhodou je obmedzený počet ľudí, ktorí tento spôsob komunikácie poznajú. Človek, ktorý by sa nedokázal dorozumieť inak, by bol do značnej miery komunikačne a informačne izolovaný. Žiaľ, tento fakt je stále pravdivý napriek tomu, že posunkový jazyk bol zákonmi našej republiky uznaný ako prostriedok dorozumievania sa a vzdelávania sluchovo postihnutých, takže by mal byť zabezpečený dostatok tlmočníkov posunkovej reči. Posunky na dorozumievanie začínajú spontánne používať už veľmi malé a nie len sluchovo postihnuté deti. Už vo veku dojčiat sa deti snažia upútať pozornosť opakovaním určitých gest, ktoré môžu mať význam informácie. Posunkový jazyk sa sluchovo postihnuté deti obvykle učia neskôr, v kolektíve, hlavne ak nemajú rovnako postihnutých rodičov, ktorí by s nimi od začiatku ich života týmto spôsobom komunikovali.
• Posunkovaná alebo znakovaná slovenčina: Je doslovným prekladom ústnej reči do posunkového jazyka. Vyjadruje pomocou znakov aj jednotlivé gramatické kategórie príslušného jazykového systému. Pre nepočujúceho, ktorý dobre nepozná daný jazyk, nemusí byť dostatočne zrozumiteľná, napriek tomu, že ju môže bez problémov vnímať.
• Prstová abeceda: Jeden znak predstavuje jedno písmeno, z písmen je potrebné zložiť slová. Ide o pomerne zdĺhavý spôsob vyjadrovania.

Kompenzačné pomôcky

Sluchovo postihnutý jedinec ako prvú kompenzačnú pomôcku zo zdravotnej poisťovne dostáva načúvací prístroj na základe lekárskeho odporúčania lekára - foniatra. Ak ide o dieťa, má v prípade potreby nárok na 1 prístroj na každé ucho. Kôli spätnej väzbe, ktorá sa prejavuje pískaním prístroja, čo je nepríjemné nielen pre samotného sluchovo postihnutého, ale i pre jeho okolie, je nutné ku každému prístroju dať vyrobiť individuálnu ušnú koncovku.

Modernejšou formou načúvacieho prístroja je kochleárny implantát (KI), ktorého najväčšou výhodou je možnosť počutia aj ľuďom s percepčnou hluchotou. Veľmi sa osvedčil u nepočujúcich, ktorí ohluchli vo vyššom veku a u nepočujúcich detí, ktoré ho získali v prelingválnom období, nakoľko sa u nich mohla rozvíjať reč skoro prirodzenou formou. Ide o operatívny zákrok, príjemca musí byť vhodný ako z medicínskeho, tak i psychologického hľadiska.

Ďalšie kompenzačné pomôcky zahŕňajú druhý načúvací prístroj, svetelné alebo vibračné signalizácie a iné formy kompenzácie, ako napríklad:

• FM systémy: Ide o bezdrôtové rádiové systémy podporujúce komunikáciu osôb s ťažkým sluchovým postihnutím. Pomocou malého FM prijímača napojeného na načúvací prístroj sa dokáže používateľ zamerať na hlas rečníka. FM systémy sú prenosné zariadenia a sú obzvlášť užitočné v situáciách, kde sa vyskytuje rušivý šum z okolia, ktorý je potrebné odfiltrovať, napr. v triede, alebo na prednáškach. Prenos je šifrovaný a počúvať môžu len prijímače, ktoré boli na vysielači povolené (ktoré sú s vysielačom spárované). Pri veľkom počte prijímačov pripojených na jeden vysielač sa rýchlo spotrebuje batéria.
• Indukčná slučka: Je kábel, ktorý ohraničuje oblasť počúvania. Vybrané zdroje zvukov sú pripojené na túto slučku, preto zvuky z týchto zdrojov môže prijímať používateľ načúvacieho prístroja s T-spínačom, ktorým sa pripojí na slučku. Je pripojená na zosilňovač, do ktorého vstupuje zvuk z mikrofónu a/alebo z ľubovoľného existujúceho zosilňovacieho systému. Dostupné sú aj prenosné verzie týchto zariadení. Dajú sa využiť pri stretnutí dvoch alebo viacerých účastníkov na konverzáciu, napr. pri informačnom pulte.
• Písacie telefóny (TDD - Telephone Device for the Deaf): Na prelome tisícročí sa používali písacie telefóny TDD s niekoľkoriadkovým displejom a pamäťou. Umožňujú komunikovať ľuďom so sluchovým postihnutím alebo narušenou rečou.
• Systémy prevodu reči na text (speech to text system - STT) alebo automatické rozpoznávanie reči (ASR): Prevádzajú hovorený zvuk na upraviteľný text v reálnom čase alebo z nahrávok. Otitulkovanie je vizuálny textový pohľad na audio, ktoré je vo zvukovom súbore alebo videoklipe. Je to výborná pomôcka nielen pre sluchovo postihnutých, ale aj pre cudzincov, ktorí ľahšie rozumejú písanému ako hovorenému jazyku, alebo pre ľudí pracujúcich v hlučnom prostredí.
• Počítače a špecializovaný softvér: Pre väčšinu osôb so sluchovým postihnutím neznamená sluchový postih veľké sťaženie práce s počítačom. Problémy nastávajú, ak programy obsahujú podstatnú zvukovú informáciu. Počítač je však vhodný prostriedok pre výučbu čohokoľvek. Existujú aj špecializované programy, ktoré pomáhajú deťom s rozvojom reči, napríklad program pre nácvik sikaviek.

Vzdelávanie a rozvoj komunikačných zručností

Sluchovo postihnuté deti sa vzdelávajú v materských, základných školách a učilištiach bežného typu alebo v školách pre nedoslýchavých a pre nepočujúcich. Pedagogika sluchovo postihnutých sa člení na pedagogiku nepočujúcich a pedagogiku nedoslýchavých. Má úzky vzťah k mnohým vedným disciplínam, ako sú:

• Všeobecná pedagogika
• Fonetika
• Logopédia
• Psychopédia
• Pedagogika telesne, zrakovo postihnutých
• Pedagogická audiológia
• Neurológia
• Pediatria
• Foniatria
• Elektroakustika
• Patopsychológia
• Sociológia

Pracovné možnosti a integrácia

Sluchové postihnutie môže predstavovať bariéru v pracovnom živote, avšak s vhodnou podporou a prispôsobením pracovného prostredia môžu sluchovo postihnutí jedinci úspešne vykonávať rôzne profesie.

Dôležité faktory pre úspešnú integráciu v pracovnom prostredí

• Vzdelávanie a kvalifikácia: Získanie kvalitného vzdelania a odbornej prípravy je kľúčové pre zvýšenie konkurencieschopnosti na trhu práce.
• Komunikačné zručnosti: Rozvoj efektívnych komunikačných stratégií, vrátane orálnej reči, odzerania, posunkového jazyka alebo písomnej komunikácie.
• Technologické pomôcky: Využívanie načúvacích prístrojov, kochleárnych implantátov, softvéru na rozpoznávanie reči a iných technológií, ktoré uľahčujú komunikáciu a prácu.
• Prispôsobenie pracovného prostredia: Zabezpečenie vizuálnych signálov, tlmočníkov posunkového jazyka, úprava akustiky a iné úpravy, ktoré zohľadňujú potreby sluchovo postihnutých zamestnancov.
• Podpora zo strany zamestnávateľa a kolegov: Vytvorenie inkluzívnej pracovnej kultúry, kde sú sluchovo postihnutí zamestnanci akceptovaní a podporovaní.

Oblasti zamestnania vhodné pre sluchovo postihnutých

Sluchovo postihnutí sa môžu uplatniť v rôznych oblastiach, kde nie je kladený prílišny dôraz na sluchovú komunikáciu. Niektoré príklady:

• Informačné technológie: Programovanie, vývoj softvéru, web dizajn.
• Grafický dizajn: Tvorba vizuálnych materiálov, ilustrácie.
• Umenie a remeslá: Keramika, sochárstvo, maliarstvo, šitie, stolárstvo.
• Administratíva a kancelárske práce: Spracovanie dát, fakturácia, účtovníctvo.
• Výroba a priemysel: Práca na strojoch, montáž, kontrola kvality (s vizuálnymi signálmi).
• Poľnohospodárstvo: Pestovanie rastlín, chov zvierat.
• Služby: Opravy, údržba, čistenie.

Život v dvoch svetoch a výzvy pre integráciu

„Je veľmi ťažké nepočuť a pritom žiť s ľuďmi, ktorí sa navzájom dorozumievajú zvukovým jazykom.“ Človek má pocit, ako by žil za sklom: môže sledovať, čo ostatní robia, ale nevie, prečo to robia a o čom spolu hovoria. Žiaden ľudský vzťah nebýva bezproblémový a taktiež ani vzťah medzi sluchovo postihnutými a počujúcimi nie je výnimkou. Nepríjemná skúsenosť s jazykovou bariérou vedie nepočujúceho k snahe izolovať sa od počujúcich. Vytvárajú si voči počujúcim obranný či podozrievavý postoj.

Nepočujúci ľudia mali (majú) dlhodobo v počujúcej spoločnosti ťažkú pozíciu. V minulosti ich neprávom pokladali za mentálne postihnutých, keďže mali málo zrozumiteľnú reč a používali posunkový jazyk, ktorý počujúci ľudia považovali iba za zhluk gest a mimiky. V minulosti vnímali počujúcich ľudí ako tých, ktorí mali tendenciu ich „prerobiť/opraviť“, aby sa čo najviac podobali na počujúcich - naučili sa hovoriť, odzerať a zaradili sa do spoločnosti počujúcich.

Vznikla nedôvera k počujúcej spoločnosti, ktorá sa prehĺbila ešte viac po medzinárodnej konferencii v Miláne v roku 1880, kde sa rozhodlo, že sa nepočujúce deti budú odteraz v škole učiť iba hovoriť a nie posunkovať. Toto rozhodnutie spôsobilo, že sa posunkový jazyk začal na školách zakazovať a nepočujúci učitelia a vychovávatelia, ktorí dovtedy používali so žiakmi posunkový jazyk, stratili prácu. Mnohí nepočujúci však mali problém naučiť sa čisto hovoriť, odzerať a vnímať informácie sluchom (v tom čase ešte neboli také kvalitné prístroje, aké máme teraz). Pohybovať sa v počujúcej komunite ich stálo veľmi veľa námahy… a tak napriek prísnemu zákazu posunkovať v škole posunkovali, kde sa dalo. Komunita Nepočujúcich tak rástla aj naďalej mimo oficiálneho školského prostredia. Nepočujúci ľudia si dlhodobo uvedomovali, že napriek veľkej snahe, ktorú učeniu sa hovoriť venovali, počujúca spoločnosť ich nikdy úplne neprijala. Je preto prirodzené, že si ešte viac chránili vlastnú komunitu, kde sa cítili byť rovnocenní. Posunkový jazyk sa medzitým začal vnímať na základe výskumov v zahraničí ako plnohodnotný jazyk.

Slepohluchota: špecifické výzvy a podpora

Slepohluchota znamená kombinovanú poruchu zraku a sluchu, ktorá môže viesť k vážnym komunikačným a informačným bariéram. Hluchoslepota neznamená len úplnú stratu zraku a sluchu. Komunikácia u hluchoslepých detí a dospelých je vysoko individualizovaná a záleží na tom, aký je stav zraku a sluchu. Ak ide o totálnu stratu oboch zmyslov, pri komunikácii je dominantný hmat.

Svetová zdravotnícka organizácia WHO považuje hluchoslepotu za najťažšie zdravotné postihnutie. Žiadne iné postihnutie neprináša toľko bariér ako hluchoslepota. V Európskej Únii existuje minimálne 150 000 hluchoslepých ľudí, ktorí reprezentujú jednu zo sociálne najviac vylúčených skupín občanov Európy.

Typy a dôsledky slepohluchoty

Slepohluchota sa chápe ako ťažké viacnásobné postihnutie, ak je vrodená alebo získaná pred ukončením vývinu reči. To znamená, že k rozvinutiu viacnásobného postihnutia došlo ešte pred narodením alebo počas detstva. V takom prípade je dôsledkom tohto viacnásobného postihnutia vážna retardácia (narušenie až znemožnenie vývinu) psychiky, najmä myslenia. Je ťažké predpokladať vývin myslenia, ak sa dieťa s takýmto viacnásobným postihnutím narodí (nič nevidí, nepočuje, nevie hovoriť).

Pokiaľ slepohluchota alebo slepohluchonemota vznikla po skončení vývinu reči (v dospelosti), intelekt nemusí byť znížený. To znamená, že k vzniku viacnásobného postihnutia došlo počas života. Jedinec sa mohol vyvíjať normálne, no vplyvom nepriaznivých životných okolností (autonehoda, požiar, výbuch, vážne ochorenie) utrpel poranenia s trvalými následkami vyúsťujúcimi do viacnásobného postihnutia. V každom prípade však majú osoby so slepohluchotou vážne problémy komunikovať s okolím. V odborných publikáciách sa uvádza výskyt osôb so slepohluchotou v počte 4 až 8 na 100 000 ľudí v rámci populácie.

Komunikácia u hluchoslepých

Komunikácia u hluchoslepých detí a dospelých je vysoko individualizovaná a záleží na tom, aký je stav zraku a sluchu. Ak ide o totálnu stratu oboch zmyslov, pri komunikácii je dominantný hmat. Medzi formy komunikácie patria:

• Nesymbolická komunikácia: napr. používanie reálnych predmetov (ktoré reprezentujú určitú činnosť alebo osobu).
• Používanie symbolických predmetov: napr. malá kefa znamená česanie.
• Hovorená reč: Osoba s vrodenou hluchoslepotou si veľmi ťažko osvojuje hovorenú reč, ale je veľmi nízke percento hluchoslepých, ktorí sa naučili artikulovať a hovoriť. Osoby, ktoré sa stali hluchoslepými počas života a mali rozvinutú reč, nemajú problém vyjadrovať svoje myšlienky a odovzdávať svoje informácie, pretože ovládajú orálnu reč. Problémy majú s prijímaním informácií pri komunikácii.
• Posunková reč: Osoby s týmto postihnutím zväčša komunikujú posunkovou rečou, ale musia počas komunikácie cítiť ruky komunikujúceho.

Sociálna rehabilitácia hluchoslepých osôb

Sociálna rehabilitácia je proces, v ktorom hluchoslepá osoba získava potrebné vedomosti, zručnosti a návyky, ktoré smerujú k dosiahnutiu samostatnosti a sebestačnosti v maximálne možnej miere s ohľadom na zdravotné postihnutie u tej ktorej osoby. Pri sociálnej rehabilitácii hluchoslepých osôb je dôležité urobiť diagnostiku a zhodnotiť úroveň vedomostí, zručností a návykov v oblasti:

• percepčnej, v priestorovej orientácii, mobilite, sociálnej, emocionálnej, komunikačnej, kognitívnej, motorickej oblasti.
• úroveň zručností pre každodenný život.

Hluchoslepí jedinci majú kombináciu poruchy rôzneho stupňa zraku a sluchu, ku ktorým sa môže pridružiť mentálna retardácia, telesné postihnutie a iné poruchy.

Cieľom rehabilitácie je rozvoj jazyka a komunikácie, rozvoj telesnej zdatnosti, pohyblivosti a pružnosti, a vyrovnávanie sa s dôsledkami hluchoslepoty v sociálnej oblasti, rozvíjanie medziľudských vzťahov, učenie sa primeranému správaniu. Terapie sú vhodné na stimuláciu všetkých zmyslov a obohacovanie slovnej zásoby v posunkoch.

Zručnosti a návyky pre každodenný život sa u hluchoslepých jedincov vytvárajú veľmi dlho. Čím je ťažší stupeň postihnutia, tým dlhšie trvá osvojenie si zručnosti. Veľmi osvedčené sú vypracované postupy krokov u jednotlivých činností a tieto kroky sa musia dodržiavať. Sociálna rehabilitácia môže byť zameraná aj na rodiny s hluchoslepým dieťaťom. Odborníci v tejto oblasti organizujú pravidelné letné tábory rodín s hluchoslepými deťmi, takzvaný Family Camp.

Family Camp je špecifickou formou špeciálneho poradenstva, kde sa služby poskytujú nielen samotným osobám s postihnutím a ich rodičom, ale aj ich užšiemu rodinnému zázemiu (zdraví súrodenci, starí rodičia…). Rodičia, zdraví súrodenci a hluchoslepí členovia rodiny obyčajne vytvoria samostatné skupiny, s ktorými pracujú odborníci a ich sedenia sú zamerané na prehlbovanie vedomostí o hluchoslepote, čo im umožňuje poznať a pochopiť lepšie svoje dieťa, či súrodenca a nájsť k nemu cestu. Súrodenci a rodičia sa na týždeň stávajú žiakmi na sedeniach posunkovej reči a komunikácie s hluchoslepými, majú možnosť diskutovať s odborníkmi o problémoch, ktoré ich trápia, môžu si vymieňať skúsenosti nielen s odborníkmi, ale aj s ostatnými rodičmi. Súrodenci taktiež majú priestor na vzájomnú výmenu svojich skúseností. Všetci sa zapájajú do spoločných aktivít a takto majú možnosť poučiť sa, ako tráviť voľný čas s hluchoslepým členom rodiny, ako s ním komunikovať, ako riešiť problémové situácie. Pobytom sa prelínajú vzdelávacie, spoločenské, športové a voľnočasové aktivity, v ktorých sú zapojené hluchoslepé deti, ich rodičia, súrodenci a odborníci, ktorí potom robia analýzy a hľadajú spätné väzby, ktoré dávajú zmysel celému týždennému pobytu.

Človek s vrodenou hluchoslepotou si aj po ukončení školskej dochádzky vyžaduje neustále vzdelávanie a starostlivosť, čiže sociálna rehabilitácia je nevyhnutná po celý život. Ak by mu nebola poskytnutá ďalšia starostlivosť, ostáva izolovaný vo svojom svete, nastane stagnácia a postupne regres. Aby nenastala takáto situácia je potrebné, aby hluchoslepá osoba bola v prostredí, ktoré ju stimuluje. Či už je to prostredie rodiny, prostredie DSS alebo akákoľvek komunita, v ktorej sa hluchoslepý človek nachádza. Každý jedinec potrebuje mať v blízkosti človeka, ktorý ho bude stimulovať. Je to upevňovanie zručností a návykov od ranného vstávania až po uloženie sa k spánku. Pri všetkých činnostiach je potrebné komunikovať, sprostredkovávať informácie o všetkom, čo sa okolo neho deje, kto je v jeho blízkosti, čo bude robiť, kam ide. Prostredie, v ktorom sa pohybuje, by mal poznať a vedieť sa v ňom orientovať. Každý nový priestor by mal s pomocou svojho sprievodcu a tlmočníka preskúmať. Je to nekonečný proces učenia sa, poznávania, prijímania podnetov a reagovania na ne za neustáleho spracovávania informácií. Hluchoslepý človek to nedokáže sám, preto potrebuje v čase aktívneho bdenia mať pri sebe asistenta, ktorý mu pomáha byť plnohodnotným človekom.

tags: #sluchovo #postihnuty #a #komunikacia