Integrácia sluchovo postihnutých: Výzvy a možnosti v spoločnosti

Integrácia zdravotne postihnutej populácie sa v poslednom čase začína venovať zvýšená pozornosť, ktorej sa doposiaľ natoľko netešila. Dnes sa u nás termín integrácia používa často veľmi nevyhranene. Pri riešení tejto otázky je potrebné určiť, čo vlastne môžeme považovať za integráciu v oblasti zdravotne znevýhodnenej populácie.

Organizácia spojených národov (OSN) vo svojom pravidle č. 5 definuje integráciu ako stav, keď sa samotný postihnutý nepovažuje za zvláštnu súčasť spoločnosti a keď ani intaktná spoločnosť nepociťuje postihnutého ako zvláštnu súčasť.

Hlavným cieľom a zmyslom integrovaného vzdelávania je rozvíjanie individuality, pozitívneho sebahodnotenia, rozhodovacích procesov a celkovej nezávislosti jedinca. Integrovaného vzdelávania môže prebiehať na rôznych úrovniach podľa druhu a rozsahu postihnutia či momentálneho stavu dieťaťa. Integrácia môže byť úplná alebo čiastočná (časť výučby môže prebiehať v špeciálnej škole, či v triede a časť v bežnej škole). Výskumy odborníkov potvrdzujú, že tento model vzdelávania umožňuje postihnutému dieťaťu dosahovať lepšie výsledky v oblasti vedomostí, ale predovšetkým v sociálnej interakcii a pomáha mu tak zvýšiť kvalitu života.

Integrácia znamená spoločnú výchovu a vzdelávanie žiakov postihnutých s nepostihnutými s cieľom umožniť postihnutým, ktorí sú schopní vzdelávať sa v školách bežného typu, aby mohli túto školu navštevovať, stretávať sa so zdravou populáciou svojich vrstovníkov, navzájom sa poznávať a zvykať si na seba, učiť sa spolu navzájom žiť.

Tento trend pokračuje až do najvyššieho stupňa poskytovaného vzdelávania, t.j. vysokoškolské štúdium. Je to určite veľmi priaznivý trend, ktorým sa začína postupné búranie bariér, ktoré v minulosti existovali. Vec dospela až do takého štádia, že na jednotlivých fakultách vysokých škôl sú zriaďované špeciálne oddelenia, ktoré slúžia výlučne len tejto zdravotne postihnutej časti vysokoškolských študentov. Možno si to ani zdravá časť populácie neuvedomuje, ale domnievam sa, že sa jedná až o revolučnú vec v oblasti poskytovania vysokoškolského vzdelania pre zdravotne postihnutých.

Integrovanej koncepcia sa často považuje za „samospasiteľný“ model prípravy postihnutých detí. Podľa Požára (1992) je však zrejmé, že najmä vo vzťahu k psychologickým a pedagogickým aspektom môže byť segregovaná príprava pre značnú časť populácie postihnutých detí efektívnejším modelom pre ich optimálne začlenenie (vzhľadom na ich reálne možnosti vyplývajúce z postihnutia) do spoločnosti.

Definícia a typy sluchového postihnutia

Pod pojmom sluchové postihnutie rozumieme obmedzenú alebo úplnú stratu sluchu - vnímania zvukových podnetov. Na Slovensku je evidovaných 5-7% populácie nepočujúcich alebo nedoslýchavých. Sluchové postihnutie predstavuje komplexnú oblasť, ktorá ovplyvňuje život jedinca v rôznych aspektoch, vrátane vzdelávania, sociálnych interakcií a pracovných príležitostí. Porucha sluchu sa premieta do vývinu jedinca podľa stupňa a rozsahu straty sluchovej ostrosti a obdobia sluchového postihnutia.

Typy porúch sluchu

Existujú rôzne typy porúch sluchu v závislosti od toho, ktorá časť sluchového aparátu je postihnutá:

• Prevodová porucha sluchu: Ide o poruchu prevodového aparátu, to jest od ušnice cez vonkajší zvukovod až k strednému uchu. Dochádza tu len k zoslabeniu sluchového vnemu.
• Percepčná porucha sluchu: Ide o poruchu nervových buniek Cortiho orgánu vo vnútornom uchu.
• Centrálne poruchy sluchu

Sluchové postihnutie môže byť vrodené alebo získané - o sluch sa dá prísť po celý život - či už pri úraze, pri rôznych ochoreniach alebo po zápaloch. Štatistiky však uvádzajú, že až 80% porúch sluchu je vrodených. Ak k poruche sluchu dôjde ešte pred narodením alebo v období raného detstva pred nástupom reči, ide vždy o veľmi ťažké postihnutie. Jedná sa však o postihnutie kompenzovateľné, pretože ak dieťa dostane správnu liečbu, starostlivosť a pomôcky, obvykle aj pri úplnej strate sluchu má šancu počuť zvuky a naučiť sa komunikovať s okolím.

Stupne sluchového postihnutia

Svetová zdravotnícka organizácia WHO (1980) určila medzinárodnú škálu stupňov sluchových porúch:

Je dôležité si uvedomiť, že závažnosť sluchového postihnutia nezávisí len od stupňa poruchy. Rozhodujúca je aj funkčná kapacita jedinca, rozvinutosť reči, mentálne schopnosti a individuálne podmienky vývinu. Ťažšie sluchové postihnutie môže narušiť sociálne vzťahy, zatiaľ čo menšie postihnutie takéto narušenie zväčša nespôsobuje.

Včasná diagnostika a intervencia

Pre dieťa s poruchou sluchu je najdôležitejšia včasná diagnostika. Poruchu je potrebné zachytiť čo najskôr, najlepšie ešte v období pred nástupom reči - teda do troch rokov veku dieťaťa. Rodičia by mali už pri najmenšom podozrení navštíviť odborného lekára - foniatra, ktorý dnes dokáže poruchu sluchu diagnostikovať aj vo veľmi ranom štádiu vývinu dieťaťa. Skríningové vyšetrenia sluchu sa dokonca u nás povinne vykonávajú pomocou špeciálnych prístrojov už v pôrodniciach, obvykle na tretí deň po narodení.

Zodpovedný rodič si na dieťati rýchlo všimne, že niečo nie je v poriadku. Veľkým varovným signálom pre rodiča je najmä skutočnosť, ak dieťa po období prirodzeného džavotania prestane ďalej komunikovať a reagovať na rečové podnety z okolia, alebo ak na rečové, zvukové podnet reaguletypicky, alebo sa prestane rozvíjať jeho reč, dieťa nereaguje na svoje meno a pod.

Dieťa, ktoré má identifikovanú poruchu sluchu ešte pred nástupom reči, t.j. v tzv. prelingválnom veku, má najlepšie vyhliadky na odbornú pomoc a následné osvojenie si hovoreného jazyka a komunikácie. Prvá liečebná intervencia by mala ideálne nastať už v období okolo 6. mesiaca života. Tri roky je už hranica, kedy je dieťa schopné naučiť sa ešte plnohodnotne komunikovať. Čím skôr dôjde k sluchovej stimulácii dieťaťa, tým lepšie sú jeho vyhliadky. Veľmi dobré predpoklady na rozvoj reči má dieťa, ktorému je zavedený kochleárny implantát, alebo dostane dobre nastavené načúvacie prístroje a následne s ním pracuje klinický logopéd na rozvoji reči.

Komunikačné metódy a ich význam

V súčasnosti existuje viacero spôsobov, ako komunikovať a vzdelávať deti s poruchou sluchu. Tieto metódy majú vlastné pravidlá a postupy, ako pri rozvoji reči postupovať.

Orálna metóda

Za orálnu metódu sa považuje prístup, kedy sa dieťa s poruchou sluchu pokúša komunikovať jazykom spoločnosti, kde žije. Využívajú sa zvyšky sluchu podporené načúvacím prístrojom alebo kochleárnym implantátom a odzeranie, ktoré dopĺňa informáciu získanú sluchom. Dieťa chodí k logopédovi, ktorý ho pomocou pomocných artikulačných znakov učí správne vyslovovať jednotlivé hlásky. Už od mala sa využíva globálne čítanie (vnímanie celých slov). Dieťa by malo vyrastať v hovoriacom prostredí bez posunkov, prirodzené gestá sa pri rozvoji reči používajú.

Audítívno-verbálna metóda (A-V metóda)

Pre tento program je charakteristické, že sa rodič a odborník snaží viesť dieťa tak, aby sa na rozdiel od orálnej metódy spoliehalo iba na sluch a odzeralo čo najmenej. Posunky sa nepoužívajú. V sluchovej výchove dieťa postupuje od uvedomenia si rozdielu medzi zvukom a tichom, cez rozpoznávanie jednotlivých zvukov a slov, chápanie jednoduchých viet až po porozumenie reči v hlučnejšom prostredí. Dieťa sa učí vnímať vlastný hlas a hlas iných ľudí, na základe čoho zlepšuje kvalitu svojho vlastného hlasu a artikuláciu. Predpokladom pre A-V metódu je skorá diagnostika poruchy sluchu a kvalitné, skoro pridelené a dobre nastavené kompenzačné pomôcky (načúvacie prístroje, kochleárny implantát), ktoré sú nosené po celý deň. Aktívne používanie A-V metódy v domácom prostredí znamená, že budete vyžadovať, aby dieťa svoje požiadavky vždy doprevádzalo hlasovým prejavom.

Totálna komunikácia

Je filozofia, ktorá tvrdí, že sa majú použiť všetky dostupné prostriedky, ktoré dieťaťu pomôžu komunikovať a vzdelávať sa. Využívajú sa gestá, posunky, hovorenie, odzeranie, prstová abeceda, čítanie a písanie, sluch rozvíjaný načúvacím prístrojom alebo kochleárnym implantátom, nákresy, pomocné artikulačné znaky. Táto filozofia preferuje zavedenie posunkov v ranom detstve. Vychádza z toho, že je nehumánne žiadať od nepočujúceho dieťaťa, aby samo prekonávalo komunikačné problémy, a preto je nutné sa mu prispôsobiť a uľahčiť mu skorú komunikáciu používaním posunkov.

Simultanálna komunikácia

Je najpoužívanejšia metóda totálnej komunikácie. Využíva sa na dorozumievanie medzi počujúcimi a nepočujúcimi osobami. Je to vlastne hovorenie sprevádzané posunkovaním (do posunku sa prekladá každé slovo, ktoré sa hovorí, v niektorých prípadoch sa ukazuje aj gramatická koncovka). Posunkovaná slovenčina ani kontaktné posunkovanie nie je prirodzený jazyk nepočujúcich.

Bilingvizmus

Bilingvizmus je stav, kedy dieťa ovláda dva alebo viaceré jazyky. Podstatou bilingválneho vzdelávania u nepočujúcich je v prvom rade zvládnutie posunkového jazyka a prostredníctvom neho osvojenie si jazyka druhého - písomnej a hlasitej reči. Cieľom je pripraviť nepočujúce dieťa na život v dvoch komunitách - počujúcej aj Nepočujúcej. Ak sa rozhodnete pre bilingválnu metódu, mali by ste byť ochotní akceptovať komunitu Nepočujúcich a ich prirodzený posunkový jazyk a zabezpečiť dieťaťu prirodzený kontakt s oboma svetmi. Bilingvizmus na rozdiel od simultánnej komunikácie nie je súčasné posunkovanie a hovorenie. O bilingvizme hovoríme, ak sú plnohodnotne zastúpené oba jazyky a každý jazyk sa používa oddelene podľa toho, s akou osobou komunikujem. Vo vyučovaní sa strieda počujúci a nepočujúci pedagóg. Každý z nich sprostredkováva jeden jazyk, jednu kultúru, príslušnosť k jednej spoločnosti. Pre bilingválnu výučbu sú potrební počujúci i nepočujúci (plne kvalifikovaní) učitelia, ktorí by sa spolu zúčastňovali na bilingválnom vzdelávaní.

Ďalšie formy komunikácie

• Artikulovaná, orálna (ústna) reč: Využíva zvyšky sluchu a odzeranie. Je ťažké ju zvládnuť, ale má výhodu v tom, že jej rozumejú ostatní ľudia. Osvojenie, či uchovanie schopnosti komunikovať orálnym spôsobom je pre človeka s ťažkým sluchovým postihnutím veľmi ťažké, pretože chýba najdôležitejší predpoklad - ľahkosť vnímania verbálneho (slovného) vyjadrenia, resp. kontroly vlastného prejavu.
• Percepcia (vnímanie) reči a jej porozumenie: Kompenzačným zmyslom ťažko sluchovo postihnutého je zrak. Z tohto dôvodu je podmienkou prijateľného porozumenia vizuálny (očný) kontakt s komunikačným partnerom. Pokiaľ nie je nadviazaný, je potrebné ho iniciovať dotykom.
• Odzeranie: Je veľmi ťažkým spôsobom vnímania hovorovej reči. Nedá sa využívať vždy a za všetkých okolností. Zrakom nie je možné určiť presne všetky hlásky. Pohyb pier sa pri bežnom rozhovore rýchlo mení a jednotlivé kinémy miznú skôr, než ich človek stačí dekódovať. Odzeranie je možné len v komunikácii s jednotlivcom, v priamom zrakovom kontakte, rozhovor s väčšou skupinou ľudí nie je týmto spôsobom realizovateľný. Predpokladá sa, že odzeraním sa dá zachytiť maximálne 30% informácií.
• Aktívny verbálny (slovný) prejav: Je tiež ťažký. Aby si ho jedinec s vrodeným postihnutím osvojil, musí často využívať aj zapamätanie si kombinácie pohybov hovoridiel a vibrácií, ktoré sú súčasťou vyslovenia určitého slova.
• Fonologická oblasť: Bez sluchovej kontroly vlastného rečového prejavuje len ťažko možné koordinovať dýchanie a fonáciu (tvorenie hlasu), a preto nie je možné dosiahnuť presné artikulovanie. Nie je možné dobre vnímať, a preto ani napodobniť, melódiu reči. Hlasový prejav preto býva horšie zrozumiteľný.
• Sémantická oblasť: Sluchovo postihnutí často presne nechápu význam jednotlivých slov, a preto si ich zamieňajú či ich nesprávne používajú, majú menšiu slovnú zásobu. Obmedzený býva hlavne aktívny slovník, t.j. množstvo slov, ktoré človek sám používa vo svojom zdieľaní.
• Syntaktická oblasť: Sluchovo postihnutí nemajú dostatočnú znalosť gramatických pravidiel ani citlivosť k ich používaniu, nedodržiavajú správnu vetnú stavbu. Preto nepoužívajú správne rôzne gramatické tvary a nezachovávajú slovosled.
• Pragmatická zložka: Je sociálne - rečovou kompetenciou, ide o komunikačné využitie jazykových kompetencií, ich adekvátnosť a efektivitu.
• Posunkový jazyk (posunková reč): Je založený na vizuálno-pohybovom kóde s kodifikovanou sústavou znakov daných základnými polohami, pohybmi rúk so sprievodom tvárovej mimiky. Posunkový jazyk je základným komunikačným prostriedkom nepočujúcich. Osvojovanie posunkovej reči je pre nepočujúceho nenáročné, otvára mu možnosť komunikovať prirodzeným spôsobom, komunikácia prestáva byť záťažou, stáva sa normálnym zdrojom informácií.
• Posunkovaná alebo znakovaná slovenčina: Je doslovným prekladom ústnej reči do posunkového jazyka.
• Prstová abeceda: Jeden znak predstavuje jedno písmeno, z písmen je potrebné zložiť slová. Ide o pomerne zdĺhavý spôsob vyjadrovania.

Kompenzačné pomôcky

Sluchovo postihnutý jedinec ako prvú kompenzačnú pomôcku zo zdravotnej poisťovne dostáva načúvací prístroj na základe lekárskeho odporúčania lekára - foniatra. Ak ide o dieťa, má v prípade potreby nárok na 1 prístroj na každé ucho. Ku každému prístroju je nutné dať vyrobiť individuálnu ušnú koncovku, aby nedochádzalo k spätnej väzbe.

Modernejšou formou načúvacieho prístroja je kochleárny implantát (KI), ktorého najväčšou výhodou je možnosť počutia aj ľuďom s percepčnou hluchotou. Veľmi sa osvedčil u nepočujúcich, ktorí ohluchli vo vyššom veku a u nepočujúcich detí, ktoré ho získali v prelingválnom období, nakoľko sa u nich mohla rozvíjať reč skoro prirodzenou formou. Medzi ďalšie kompenzačné pomôcky patrí druhý načúvací prístroj, svetelné alebo vibračné signalizácie a pod.

Vzdelávanie a rozvoj komunikačných zručností

Sluchovo postihnuté deti sa vzdelávajú v materských, základných školách a učilištiach bežného typu alebo v školách pre nedoslýchavých a pre nepočujúcich. Komplexná starostlivosť a špeciálna výchova sú potrebné hneď po zistení sluchového postihnutia, pretože raná výchova (od narodenia do troch rokov) je dôležitá pre rozvoj komunikačných zručností. Pedagogika sluchovo postihnutých sa člení na pedagogiku nepočujúcich a pedagogiku nedoslýchavých. Pedagogika sluchovo postihnutých má úzky vzťah k mnohým vedným disciplínam, ako sú: všeobecná pedagogika, fonetika, logopédia, psychopédia, pedagogika telesne a zrakovo postihnutých, pedagogická audiológia, neurológia, pediatria, foniatria, elektroakustika, patopsychológia a sociológia.

Špecifiká vo vzdelávaní

Dieťa so sluchovým postihnutím sa môže vzdelávať:

• v špeciálnej škole pre deti a žiakov s poruchami sluchu (tu má do vzdelávania automaticky zaradené jemu potrebné špecifické predmety)
• v špeciálnej triede pre žiakov s poruchami sluchu, zriadenej v bežnej škole (ak ju škola má zriadenú)
• v každej bežnej škole formou školskej integrácie, ak škola dokáže vytvoriť na vzdelávanie konkrétneho žiaka primerané jemu potrebné podmienky

Špecifiká vzdelávania vo veľkej miere závisia od stupňa rozvoja reči žiaka a od toho, v akom veku a v akej miere mu bola poskytovaná adekvátna lekárska a špeciálnopedagogická starostlivosť, ako aj od jeho individuálnych dispozícií. Vo vzdelávaní týchto detí sa do popredia dostáva najmä tréning sluchového vnímania, pozornosti, rozvoj celkových komunikačných zručností. Väčšina žiakov má ťažkosť so zvládnutím slovenského jazyka a najprv sa musí naučiť komunikovať v slovenskom jazyku. Potom sa môže učiť aj cudzí jazyk - angličtina sa začína učiť z tohto dôvodu až vo 4. ročníku, druhý cudzí jazyk je voliteľný a jeho výuka závisí od individuálnych schopností žiaka. Nepočujúci žiak má právo na výchovu a vzdelávanie v posunkovej reči nepočujúcich.

Špecifické predmety

Vzdelávacia oblasť špeciálno-pedagogická podpora obsahuje u sluchovo postihnutých žiakov špecifické predmety, zaradené do dvoch základných skupín:

1. Skupina predmetov:

• Komunikačné zručnosti (KZ) - nácvik komunikácie v bežných životných situáciách a interakciách všetkými dostupnými komunikačnými formami, rozvoj receptívnej, centrálnej a expresívnej zložky reči, rozširovanie pasívnej a aktívnej slovnej zásoby, zvyšovanie jazykových kompetencií.
• Individuálna logopedická intervencia (ILI) - podpora rozvoja reči a jazykových schopností, ako základu pre rozvoj čítania a písania.
• Slovenský posunkový jazyk - osvojenie základných pravidiel používania slovenského posunkového jazyka, rozvíjanie vyjadrovacích a dorozumievacích schopností.

2. Skupina predmetov:

• Dramatická výchova (vyučuje sa namiesto hudobnej výchovy, zameraná je najmä na rozvíjanie a formovanie osobnostných a sociálnych zručností s využitím prvkov a postupov dramatického umenia, je chápaná ako zážitkové učenie, učí vnímať život a dianie okolo seba, orientovať sa v ňom, je dôležitým prvkom socializácie).
• Rytmicko-pohybová výchova (vyučuje sa namiesto hudobnej výchovy, často sa využívajú prvky muzykoterapie).
• Môže sa vyučovať predmet Sluchová výchova (využíva sa najmä u žiakov, ktorí si musia osvojiť nové sluchové vzory a stratégie počutia - napr. po operácii v školskom veku, po zavedení kochleárneho implantátu v školskom veku a pod.).
• Namiesto telesnej výchovy (TV) môžu mať žiaci so sluchovým postihnutím zdravotnú TV (ZTV) - ak je potrebná a ak je to doporučené lekárom.

Pracovné možnosti a integrácia

Sluchové postihnutie môže predstavovať bariéru v pracovnom živote, avšak s vhodnou podporou a prispôsobením pracovného prostredia môžu sluchovo postihnutí jedinci úspešne vykonávať rôzne profesie.

Dôležité faktory pre úspešnú integráciu v pracovnom prostredí

• Vzdelávanie a kvalifikácia: Získanie kvalitného vzdelania a odbornej prípravy je kľúčové pre zvýšenie konkurencieschopnosti na trhu práce.
• Komunikačné zručnosti: Rozvoj efektívnych komunikačných stratégií, vrátane orálnej reči, odzerania, posunkového jazyka alebo písomnej komunikácie.
• Technologické pomôcky: Využívanie načúvacích prístrojov, kochleárnych implantátov, softvéru na rozpoznávanie reči a iných technológií, ktoré uľahčujú komunikáciu a prácu.
• Prispôsobenie pracovného prostredia: Zabezpečenie vizuálnych signálov, tlmočníkov posunkového jazyka, úprava akustiky a iné úpravy, ktoré zohľadňujú potreby sluchovo postihnutých zamestnancov.
• Podpora zo strany zamestnávateľa a kolegov: Vytvorenie inkluzívnej pracovnej kultúry, kde sú sluchovo postihnutí zamestnanci akceptovaní a podporovaní.

Oblasti zamestnania vhodné pre sluchovo postihnutých

Sluchovo postihnutí sa môžu uplatniť v rôznych oblastiach, kde nie je kladený prílišný dôraz na sluchovú komunikáciu. Niektoré príklady:

• Informačné technológie: Programovanie, vývoj softvéru, web dizajn.
• Grafický dizajn: Tvorba vizuálnych materiálov, ilustrácie.
• Umenie a remeslá: Keramika, sochárstvo, maliarstvo, šitie, stolárstvo.
• Administratíva a kancelárske práce: Spracovanie dát, fakturácia, účtovníctvo.
• Výroba a priemysel: Práca na strojoch, montáž, kontrola kvality (s vizuálnymi signálmi).
• Poľnohospodárstvo: Pestovanie rastlín, chov zvierat.
• Služby: Opravy, údržba, čistenie.

Život v dvoch svetoch: Komunita počujúcich a nepočujúcich

Ľudia boli odjakživa priťahovaní k iným ľuďom, ktorí majú podobné životné skúsenosti, zázemie, jazyk alebo hodnoty. Nepočujúci ľudia mali dlhodobo v počujúcej spoločnosti ťažkú pozíciu. V minulosti ich neprávom pokladali za mentálne postihnutých, keďže mali málo zrozumiteľnú reč a používali posunkový jazyk, ktorý počujúci ľudia považovali iba za zhluk gest a mimiky.

V minulosti vnímali počujúcich ľudí ako tých, ktorí mali tendenciu ich „prerobiť/opraviť“, aby sa čo najviac podobali na počujúcich - naučili sa hovoriť, odzerať a zaradili sa do spoločnosti počujúcich. Veľa nepočujúcich preto začalo vnímať počujúcich ako niekoho, kto im berie to, čo je pre nich prirodzené a vzácne - jazyk, v ktorom vedia dobre a ľahko komunikovať.

Vznikla nedôvera k počujúcej spoločnosti, ktorá sa prehĺbila ešte viac po medzinárodnej konferencii v Miláne v roku 1880, kde sa rozhodlo, že sa nepočujúce deti budú odteraz v škole učiť iba hovoriť a nie posunkovať. Toto rozhodnutie spôsobilo, že sa posunkový jazyk začal na školách zakazovať a nepočujúci učitelia a vychovávatelia, ktorí dovtedy používali so žiakmi posunkový jazyk, stratili prácu. Mnohí nepočujúci však mali problém naučiť sa čisto hovoriť, odzerať a vnímať informácie sluchom (v tom čase ešte neboli také kvalitné prístroje, aké máme teraz). Pohybovať sa v počujúcej komunite ich stálo veľmi veľa námahy, a tak napriek prísnemu zákazu posunkovať v škole posunkovali, kde sa dalo. Komunita Nepočujúcich tak rástla aj naďalej mimo oficiálneho školského prostredia.

Nepočujúci ľudia si dlhodobo uvedomovali, že napriek veľkej snahe, ktorú učeniu sa hovoriť venovali, počujúca spoločnosť ich nikdy úplne neprijala. Je preto prirodzené, že si ešte viac chránili vlastnú komunitu, kde sa cítili byť rovnocenní. Posunkový jazyk sa medzitým začal vnímať na základe výskumov v zahraničí ako plnohodnotný jazyk.

tags: #sluchovo #postihnuti #integracia