Komplexný sprievodca sluchovým postihnutím: Typy, diagnostika a podpora

Sluch je jedným z piatich základných ľudských zmyslov a jeho porucha môže mať rozsiahle dôsledky na kvalitu života jedinca, najmä ak sa objaví v detstve. Sluchové postihnutie je definované ako úplná alebo čiastočná strata sluchu a obmedzená možnosť vnímania sluchových podnetov. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) radí sluchové postihnutie na druhé miesto z hľadiska závažnosti postihnutia. Na Slovensku je evidovaných 5 - 7 % populácie nepočujúcich alebo nedoslýchavých. Cieľom tohto článku je poskytnúť ucelený pohľad na sluchové postihnutie u detí, od jeho definície a typov, cez diagnostiku a možnosti kompenzácie, až po komunikačné stratégie a špecifiká vo vzdelávaní.

Definícia a klasifikácia sluchového postihnutia

Sluchové postihnutie je všeobecný termín, ktorý zahŕňa rôzne stupne a typy straty sluchu. Môže byť vrodené alebo získané počas života. Sluchové postihnutie sa premieta do vývinu jedinca podľa stupňa a rozsahu straty sluchovej ostrosti a obdobia sluchového postihnutia. Je charakteristické zmenou kvality sluchového vnemu, ktorá sa za normálnych okolností nevyskytuje, ako aj znížením ostrosti sluchu. Sluchovo postihnutá osoba je taká, u ktorej je v dôsledku zníženej priepustnosti (nepriepustnosti) sluchového kanálu príjem sluchových informácií výrazne znížený a v dôsledku toho je komunikácia prostredníctvom hovorovej akustickej reči limitovaná. Sluchovo postihnuté osoby majú ťažkosti prijímať a transformovať akustické informácie a vytvárať poznatky, čo môže do istej miery limitovať aj ich vzdelávateľnosť.

Nedostatočná priepustnosť akustického kanálu spôsobuje ťažkosti v sfére edukačnej, pracovnej a spoločenskej. Sluchovým postihnutím sa rozumie také zníženie priepustnosti sluchového kanálu, ktoré spôsobuje ťažkosti pri komunikácii, pri prijímaní informácií na akustickej báze a pri pretváraní akustických informácií na poznatky. Sú tu limitované možnosti prijímania akustických informácií, možnosti expresie a celkové vytváranie systému poznatkov u sluchovo postihnutého.

Osoby s rôznym stupňom sluchového postihnutia - nedoslýchaví, nepočujúci, ohluchnutí a osoby s kochleárnym implantátom - tvoria rôznorodú skupinu s odlišnými potrebami a spôsobmi komunikácie.

Stupne sluchových porúch

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) určila medzinárodnú škálu stupňov sluchových porúch:

1. Ľahká sluchová porucha: 26-40 dB
2. Stredná sluchová porucha: 41-55 dB
3. Stredne ťažká sluchová porucha: 56-70 dB
4. Ťažká sluchová porucha: 71-90 dB
5. Veľmi ťažká sluchová porucha: nad 91 dB
6. Úplná strata sluchu

Je však dôležité poznamenať, že stupeň sluchovej poruchy nie je jediným kritériom závažnosti sluchového postihnutia. Okrem nej rozhoduje funkčná kapacita jedinca, rozvinutosť reči, mentálne schopnosti a individuálne podmienky vývinu.

Vplyv sluchového postihnutia na vývin dieťaťa

Hluchota patrí medzi najťažšie zmyslové poškodenia a WHO ju zaraďuje na druhé miesto po mentálnom postihnutí. Stupeň sluchovej poruchy závažne ovplyvňuje schopnosť jedinca osvojiť si hovorenú reč a vzdelávať sa cestou verbálnej komunikácie. Sluchovo ťažko postihnutý jedinec má narušené sociálne vzťahy, menšie sluchové postihnutie takéto narušenie väčšinou nespôsobuje. Neskoro odhalená porucha sluchu alebo hluchota u dieťaťa môže mať závažné následky:

• Oneskorený vývin reči
• Omeškanie mentálneho vývinu a poznávacích schopností
• Narušené sociálne vzťahy a emocionálny vývin

Príčiny sluchového postihnutia

Sluchové postihnutie môže byť vrodené (kongenitálne) alebo získané počas života. Štatistiky uvádzajú, že až 80% porúch sluchu je vrodených. Ak k poruche sluchu dôjde ešte pred narodením alebo v období raného detstva pred nástupom reči, ide vždy o veľmi ťažké postihnutie. Príčiny sluchového postihnutia možno rozdeliť do niekoľkých kategórií:

Prenatálne príčiny

• Dedičnosť: Je známych viac ako 400 syndrómov, pri ktorých je porucha sluchu alebo hluchota jedným z prejavov (napr. Alportov syndróm, Pendredov syndróm, Usherov syndróm, Klippel-Feil syndróm). Väčšina progresívnych strát sluchu je zdedená, čo znamená, že informácia o poruche sluchu bola podávaná cez rodinu. Lekári už vedia rozoznať niektoré gény, ktoré môžu spôsobiť progresívnu poruchu sluchu, ale stále sa hľadajú ďalšie.
• Choroby matky počas tehotenstva: Najmä v prvom trimestri, ako sú osýpky, čierny kašeľ, rubeola a diabetes.

Perinatálne príčiny

Obdobie krátko pred, počas a krátko po pôrode môže byť kritické pre vývin sluchu.

Postnatálne príčiny

• Infekčné choroby: Napríklad meningitída alebo mumps.
• Neurologické poruchy.
• Lieky: Niektoré lieky, ktoré sa dávajú deťom v čase, keď sú veľmi choré, môžu spôsobiť poruchu sluchu, alebo počutie dieťaťa s poruchou sluchu ešte viac zhoršiť.
• Hluk: Nadmerne hlasité zvuky v dospelosti môžu spôsobiť pomalé zhoršovanie sluchu.
• Zápaly ucha.
• Oneskorený začiatok poruchy sluchu: Ak sa dieťa narodí s normálnym sluchom a začne strácať sluch až keď je 2 alebo 3 ročné, hovoríme o "oneskorenom začiatku poruchy sluchu". K nemu môže dôjsť, keď sa dieťa narodí s vírusom, o ktorom sa nevie a zistí sa až neskôr.

Typy porúch sluchu

Porúch sluchu je niekoľko typov. Podľa toho, ktorá časť sluchového aparátu je postihnutá, ich môžeme zjednodušene rozdeliť na:

• Prevodová porucha sluchu

  Príčina je v prevodovej časti sluchového aparátu, teda vo vonkajšom alebo strednom uchu. Problémy vo vonkajšom alebo strednom uchu bránia prenosu zvuku do vnútorného ucha. Z pedagogického hľadiska je možné lepšie kompenzačnou technikou korigovať prevodové poruchy. V prípade, že porucha sluchu sa nedá odstrániť liekmi alebo operáciou, na jej kompenzáciu sa používajú načúvacie aparáty, stredoušné implantáty (Middle ear implants) alebo implantáty kostného vedenia (Bone conduction implant, BAHA®, BONEBRIDGE®).

• Percepčná porucha sluchu (senzorineurálna)

  Je spôsobená poruchou v kochlei (slimáku). Kochlea obsahuje jemné vláskové bunky, ktoré premieňajú zvuk na elektrické impulzy odovzdávané do sluchového nervu. Jedná sa o poškodenie vnútorného ucha (kochlei) alebo sluchového nervu. Sú to najčastejšie typy porúch sluchu u detí a je podmienená chorobami alebo anomáliami vnútorného ucha a/alebo kochleárneho nervu. Pomôcť môže kmeňový implantát (Auditory brainstem implant, ABI).

• Centrálna porucha sluchu

  Pri tejto poruche sa dieťa správa, akoby bolo nepočujúce, napriek tomu, že jeho ucho funguje správne. Je to preto, že mozog má problém porozumieť, čo je zvuk, a nesprávne interpretuje signály, ktoré dostáva z ucha. Keďže porucha sluchu nie je v uchu, nepoužívajú sa pri nej načúvacie prístroje a kochleárne implantáty.

• Sluchová neuropatia

  Je to druh poruchy sluchu, kde síce kochlea nie je poškodená a prijíma zvuky v poriadku, avšak signál, ktorý z nej odchádza, je zmätočný, prípadne nie je v poriadku so sluchovým nervom. Problém spočíva v prenose signálov z vnútorného ucha do mozgu. Lekári presne nevedia, čo spôsobuje sluchovú neuropatiu. Infekčné choroby, ako napríklad mumps, alebo neurologické poruchy môžu byť príčinou. Zvyčajne je na oboch ušiach, avšak veľkosť poruchy sluchu môže byť na každom uchu iná. Niekedy sa stav zlepší. Načúvacie prístroje väčšinou nepomáhajú ľuďom so sluchovou neuropatiou, pretože robia zvuk hlasitejší, avšak nie čistejší. Niektoré deti však môžu byť s načúvacím prístrojom úspešné.

• Jednostranná porucha sluchu

  Postihuje iba jedno ucho. Niektoré deti sa s ňou narodia. U takýchto detí môže byť príčina genetická. Niektorí ľudia získajú poruchu sluchu počas života kvôli chorobe (napr. meningitída alebo mumps) alebo pri zápaloch ucha. Ľudia s jednostranou poruchou sluchu počujú dobre vo väčšine situácií, pretože majú jedno ucho zdravé. Môžu však mať ťažkosti rozumieť reči, keď je okolo nich veľa hluku - napríklad, keď hovorí viac ľudí naraz, vrčí elektrika, hrá TV alebo hudba.

• Obojstranná porucha sluchu

  Postihuje obe uši.

• Progresívna porucha sluchu

  Pri progresívnej poruche sluchu sa sluch s postupom času zhoršuje. Ide o poruchu sluchu, ktorá sa postupne zhoršuje, až k praktickej hluchote. Ak spozorujete, že Vaše dieťa nerozumie reči tak dobre ako zvyčajne alebo zrazu odmieta načúvací prístroj, ktorý pred tým tolerovalo, bezodkladne vyhľadajte lekára! Môže ísť o prebiehajúci zápal, ktorý je potrebné liečiť. Pravidelne opakujte audiometrické vyšetrenia, aby ste získali prehľad o správaní poruchy v čase. Pokiaľ Vaše dieťa už má ukončené nastavovanie načúvacích aparátov, sluch by sa mal kontrolovať každých 6 mesiacov.

• Kolísajúca porucha sluchu

  Kolísajúca porucha sluchu sa môže v čase meniť, niekedy k lepšiemu inokedy k horšiemu. Spôsobovať ju môžu zápaly, ušný maz, ochorenia. Ak spozorujete, že Vaše dieťa nerozumie reči tak dobre ako zvyčajne alebo zrazu odmieta načúvací prístroj, ktorý pred tým tolerovalo, bezodkladne vyhľadajte lekára!

• Syndromatická porucha sluchu

  Syndromatická porucha sluchu je taká porucha, ktorá prichádza ako súčasť nadradeného syndrómu, spoločne s inými poruchami alebo prejavmi. Porucha sluchu sa vyskytuje pri syndrómoch ako Alportov syndróm, Pendredov syndróm, Usherov syndróm, Klippel-Feil syndróm a podobne.

• Zmiešaná porucha sluchu

  Je kombináciou prevodovej a percepčnej poruchy sluchu.

• Retrokochleárna porucha sluchu

  Zahŕňa poškodenie nervového prenosu v kochleárnom nerve alebo dráhy mozgového kmeňa.

• Náhla percepčná strata sluchu

  Náhle zhoršenie sluchu, ktoré vyžaduje okamžitú lekársku pomoc.

Diagnostika sluchového postihnutia

Pre dieťa s poruchou sluchu je najdôležitejšia včasná diagnostika. Poruchu je potrebné zachytiť čo najskôr, najlepšie ešte v období pred nástupom reči - teda do troch rokov veku dieťaťa. Skorá diagnostika je kľúčová pre minimalizáciu negatívnych dopadov sluchového postihnutia na vývin dieťaťa. Rodičia by mali už pri najmenšom podozrení navštíviť odborného lekára - foniatra, ktorý dnes dokáže poruchu sluchu diagnostikovať aj vo veľmi ranom štádiu vývinu dieťaťa.

Veľkým varovným signálom pre rodiča je najmä skutočnosť, ak dieťa po období prirodzeného džavotania prestane ďalej komunikovať a reagovať na rečové podnety z okolia, alebo ak na rečové, zvukové podnety reaguje atypicky, alebo sa prestane rozvíjať jeho reč, dieťa nereaguje na svoje meno a pod. Dieťa, ktoré má identifikovanú poruchu sluchu ešte pred nástupom reči, t.j. v tzv. prelingválnom veku, má najlepšie vyhliadky na odbornú pomoc a následné osvojenie si hovoreného jazyka a komunikácie. Prvá liečebná intervencia by mala ideálne nastať už v období okolo 6. mesiaca života. Tri roky je už hranica, kedy je dieťa schopné naučiť sa ešte plnohodnotne komunikovať. Čím skôr dôjde k sluchovej stimulácii dieťaťa, tým lepšie sú jeho vyhliadky. Veľmi dobré predpoklady na rozvoj reči má dieťa, ktorému je zavedený kochleárny implantát, alebo dostane dobre nastavené načúvacie prístroje a následne s ním pracuje klinický logopéd na rozvoji reči.

Novorodenecký skríning sluchu

Skríningové vyšetrenia sluchu sa dokonca u nás povinne vykonávajú pomocou špeciálnych prístrojov už v pôrodniciach, obvykle na tretí deň po narodení. Na Slovensku je od 1. mája 2006 legislatívne zavedený celoplošný univerzálny skríning sluchu novorodencov. Vyšetrenie sluchu sa vykonáva pred prepustením z novorodeneckého oddelenia, najvhodnejšie 3. deň života, u nedonosených alebo patologických novorodencov aj neskôr, ale pred prepustením domov.

Audiologické vyšetrenia

Diagnostikovaním sluchu sa zaoberá lekár - audiológ. Aj minimálne podozrenie zo strany rodičov, pediatra alebo pedagógov má viesť ku skorému stanoveniu prahu sluchu. Používajú sa rôzne metódy:

• Neobjektívne (behaviorálne) metódy: Sú založené na pozorovaní reakcií dieťaťa na zvukové podnety. Sluchové centrum sa vyvíja už pred narodením, je dokázané, že plod reaguje na zvuk už v 8. mesiaci embryonálneho vývoja a dokáže si zvuky zapamätať. Tieto metódy sú založené na reakciách nepodmienenými reflexmi, používajú sa ako doplnkové metódy k objektívnym metódam.
• Otoakustické emisie (OAE): Merajú zvuky produkované vonkajšími vláskovými bunkami vnútorného ucha. Sú to zvuky, ktoré sú produkované vibráciami vonkajších vláskových buniek vnútorného ucha (v Cortiho orgáne) a môžeme ich objektívne zaznamenať citlivým mikrofónom vo vonkajšom zvukovode.
• Impedančná audiometria: Vychádza z pomeru medzi energiami v prostredí ucha. Pozostáva z dvoch základných vyšetrovacích metód: z tympanometrie a z vyšetrenia reflexu m.
• Audiometria evokovaných odpovedí (BERA): Objektívna metóda, ktorá nevyžaduje spoluprácu vyšetrovaného, preto je vhodná na vyšetrenie sluchu u detí. Sluchový evokovaný potenciál je krátka elektroencefalografická odpoveď na zvukový podnet.

Kompenzačné pomôcky a metódy

Ak sa porucha sluchu nedá odstrániť liekmi alebo operáciou, na jej kompenzáciu sa používajú rôzne prístroje a metódy, ktoré umožňujú zosilniť akustické podnety, prípadne ich transformovať do oblasti zrakovej alebo vibračnej. Včasná kompenzácia sluchu, surdopedická a logopedická starostlivosť je rovnako dôležitá ako pri prelingválne nepočujúcich deťoch. Dieťa potrebuje špeciálnu surdopedickú a logopedickú starostlivosť, ideálne od veku 6 mesiacov.

Načúvacie prístroje

Sú to individuálne prístroje, ktoré zosilňujú zvuk. Majú zdroj energie z batérií a robia nezastupiteľnú službu osobám so sluchovým postihnutím. Sú závesné (za ucho), súčasťou okuliarov, alebo vkladateľné priamo do zvukovodu. Vyrábajú sa v rôznych veľkostiach a farbách. Načúvací prístroj je prvou kompenzačnou pomôckou, ktorú sluchovo postihnutý dostáva zo zdravotnej poisťovne na základe lekárskeho odporúčania foniatra. Dieťa má v prípade potreby nárok na jeden prístroj na každé ucho. Ku každému prístroju je nutné vyrobiť individuálnu ušnú koncovku. Problémom načúvacích prístrojov je, že zosilňujú všetky zvuky okolia, čo môže byť v hlučnom prostredí nepríjemné.

Pri jednostrannej poruche sluchu sa odborníci momentálne nezhodujú v tom, či ju kompenzovať načúvacím prístrojom alebo nie. Deti, ktoré sú úplne nepočujúce na jedno ucho, môžu mať úžitok z načúvacieho prístroja typu CROS - je to špeciálny druh načúvacieho prístroja, ktorý zvuk nezosilní, ale prenesie ho bezdrôtovo z nepočujúceho ucha k počujúcemu. FM systém môže pomôcť dieťaťu v hlučnom prostredí, akým je napríklad trieda alebo reštaurácia.

Kochleárny implantát (KI)

Je to neuroprotéza, ktorá priamo stimuluje sluchový nerv elektrickými impulzmi. Je vhodný pre nepočujúcich, ktorí ohluchli vo vyššom veku, a pre nepočujúce deti, ktoré ho získali v prelingválnom období. Nevýhodou je, že ide o operatívny zákrok a príjemca musí byť vhodný z medicínskeho aj psychologického hľadiska. KI má tie isté nedostatky ako bežný načúvací prístroj.

Kochleárny implantát sa skladá z vnútornej a vonkajšej časti. Vnútorná časť KI je vložená počas operácie do spánkovej kosti. Skladá sa z prijímača - stimulátora, ktorý je uložený pod kožou za uchom a jemného zväzku elektród (ich počet je rozdielny pri jednotlivých druhoch implantátov), ktorý sa vsúva do slimáka vnútorného ucha. Zvuky prostredia a zvuky reči sú zachytené mikrofónom, odkiaľ sa informácia po kábliku odosiela do rečového procesora. Rečový procesor vyberá a kóduje zvuky tak, aby sa informácie o charakteristikách prenášaného zvuku čo najvernejšie premenili na elektrické stimuly. Z rečového procesora je kódovaný signál odoslaný do vysielacej cievky a odtiaľ sa cez kožu pomocou elektromagnetických vĺn vysiela do prijímača. Prijímač mení kódované signály na bifázické prúdové elektrické impulzy. Elektrické impulzy sú vysielané k elektródam tak, aby stimulovali sluchové nervové vlákna.

Pri rozhodovaní o KI sa zohľadňujú nasledovné faktory: Etiológia (príčina) poruchy sluchu, Vek v čase záujmu o kochleárnu implantáciu, Vznik a trvanie poruchy sluchu, Stupeň poruchy sluchu, Anatomické podmienky, Prostredie a motivácia, Spôsob komunikácie, Iná pridružená choroba alebo postihnutie.

Ďalšie pomôcky a prístupy

• Komunikačné a signalizačné pomôcky: Pomáhajú pri komunikácii a upozorňujú na dôležité zvuky.
• Sluchová výchova: Rozvíja sluchové vnímanie a porozumenie reči.

Formy komunikácie

Ľudia s vážnym sluchovým postihnutím používajú iný komunikačný systém ako väčšina, preto je ich dorozumievanie s ostatnými ľuďmi ťažké.

Artikulovaná (orálna) reč

Využíva zvyšky sluchu a odzeranie. Je ťažké ju zvládnuť a pre nepočujúcich je nevyhovujúcim komunikačným prostriedkom, ale má výhodu v tom, že jej rozumejú ostatní ľudia. Osvojenie si orálnej reči je pre človeka s ťažkým sluchovým postihnutím veľmi ťažké, pretože chýba ľahkosť vnímania verbálneho vyjadrenia a kontroly vlastného prejavu. Pre nepočujúcich je orálna reč v zásade nevyhovujúcim komunikačným prostriedkom, ktorý sa učí preto, aby neboli v majoritnej spoločnosti tak veľmi izolovaní. Miera motivácie k osvojovaniu môže byť rôzna, závisí na schopnostiach a skúsenostiach jedinca. Väčšiu snahu o dorozumenie a bohatšiu slovnú zásobu mali deti, ktoré mali dobrú inteligenciu, podnetné rodinné prostredie a navštevovali bežnú základnú školu. Impulzom k zlepšeniu orálnej reči môže byť prechod do prostredia počujúcich, napriek tomu, že je táto situácia prežívaná ako nepríjemná a stresujúca.

• Percepcia reči a jej porozumenie: Kompenzačným zmyslom ťažko sluchovo postihnutého je zrak. Podmienkou prijateľného porozumenia je vizuálny kontakt s komunikačným partnerom. Pokiaľ nie je nadviazaný, je potrebné ho iniciovať dotykom. Sluchovo postihnutý človek je nútený využívať náhradný spôsob, odpozorovania kiném (pohyb úst pri artikulácii), eventuálne obmedzené a obtiažne sluchové percepcie. Obidve uvedené varianty sú psychicky veľmi náročné a vyčerpávajúce a ani ich efekt nie je taký, aby kompenzoval zvýšenú námahu. Táto skutočnosť ovplyvňuje postoj sluchovo postihnutého k orálnej komunikácii. Na problémy v porozumení aj na značnú náročnosť tejto činnosti reagujú podráždením. Napätie vyvolané námahou zvyšuje ako ich úzkosť, tak sklon k afektívnym výbuchom alebo k inej skratovej situácii. Tieto prejavy môžeme interpretovať ako dôsledky nezvládnutej záťažovej situácii. Pre sluchovo postihnutých je aj bežná komunikácia stresom, čo je pre počujúceho človeka ťažko predstaviteľné.
• Odzeranie: Je veľmi ťažkým spôsobom vnímania hovorovej reči. Nedá sa využívať vždy za všetkých okolností. Zrakom nie je možné určiť presne všetky hlásky; niektoré znejú odlišne (p, m, p), aj keď ich kinéma (artikulačný pohybový vzorec) vyzerá rovnako, iné nemajú žiadny viditeľný artikulačný pohyb (ch), a preto ľahko dochádza k zámene. Pohyb pier sa pri bežnom rozhovore rýchlo mení a jednotlivé kinémy miznú skôr, než ich človek stačí dekódovať. Odpozorovanie je pochopiteľne možné len v komunikácii s jednotlivcom, v priamom zrakovom kontakte, rozhovor s väčšou skupinou ľudí nie je týmto spôsobom realizovateľný. Predpokladá sa, že odpozorovaním môžeme zachytiť maximálne 30% informácií. Odpozorúvať bez prestávky je možné maximálne 30 minút.
• Rozumejú kontextu komunikácie: Sluchovo postihnutí majú obmedzenú možnosť porozumieť kontextu komunikácie, ktorý je pre počujúcich samozrejmosťou. Nemôžeme ho dosiahnuť ani odpozorovaním, ani limitovanou sluchovou percepciou. Odpozorovaním nie je možné získať informácie o neverbálnych charakteristikách informácií, napr. intonácia hlasu.
• Aktívny verbálny prejav: Je tiež obtiažny. Aby si ho jedinec s vrodeným postihnutím osvojil, musí často využívať aj zapamätanie kombinácie pohybov hovoridiel a vibrácií, ktoré sú súčasťou vyslovenia určitého slova.
• Fonologická oblasť: Bez sluchovej kontroly vlastného rečového prejavuje je len ťažko možné koordinovať dýchanie a fonáciu a preto nie je možné dosiahnuť presné artikulovanie. Nie je možné dobre vnímať, a preto ani napodobniť, melódiu reči. Hlasový prejav preto býva horšie zrozumiteľný, nápadná býva tiež jeho monotónnosť. V prípade neskôr ohluchnutého človeka sa kvalita reči po zvukovej stránke postupne výrazne zhoršuje. K úplnej presnosti nestačí iba pamäť. Možnosť sluchovej kontroly vlastného verbálneho prejavu je dôležitá aj pre primeranú hlasitosť reči. Ďalším problémom je rôznosť znenia niektorých hlások v rámci určitého zoskupenia.
• Sémantická oblasť: Sluchovo postihnutí často presne nechápu význam jednotlivých slov, a preto si ich zamieňajú či ich nesprávne používajú, majú menšiu slovnú zásobu. Obmedzený býva hlavne aktívny slovník, t.j. množstvo slov, ktoré človek sám používa vo svojom zdieľaní. Značným problémom je pochopenie významu slov vo vzťahu k určitému kontextu.
• Syntaktická oblasť: Sluchovo postihnutí nemôžu mať zafixovanú znalosť gramatických pravidiel ani citlivosť k ich používaniu, nedodržiavajú správnu vetnú stavbu a preto nepoužívajú správne rôzne gramatické tvary a nezachovávajú slovosled. Ich verbálny, ale aj písaný prejav často býva veľmi zjednodušený. Príčinou je obmedzené množstvo dôkladného osvojenia jazyka. Nejde však o prejav nedostatku inteligencie!
• Pragmatická zložka: Je sociálne - rečovou kompetenciou, ide o komunikačné využitie jazykových kompetencií, ich adekvátnosť a efektivitu. Vzhľadom ku značným problémom v osvojovaní hovorenej reči je zákonite narušená aj táto zložka.

Všetky tieto obmedzenia majú nakoniec často za následok, že si sluchovo postihnutí neosvoja tento jazykový systém natoľko dobre, aby mohli plne využívať jeho písanú a tlačenú podobu ako prostriedku prijateľne účinnej komunikácie, resp. zdroja informácií.

Znaková reč (posunková reč)

Je založená na vizuálno-pohybovom kóde s kodifikovanou sústavou znakov daných základnými polohami, pohybmi rúk so sprievodom tvárovej mimiky, okrem polôh a pohybov celej ruky, sa uplatňujú hlavne rôzne zmeny polôh prstov. Znakový systém má určité obmedzenia - jednotlivé znaky sú často mnohoznačné a znakový jazyk má odlišnú gramatiku. Pre ťažko sluchovo postihnutých je znaková reč výhodným komunikačným prostriedkom, pretože ju môžu využívať bez väčšej námahy - samozrejme iba vtedy, ak na svojho partnera vidia. Nevýhodou je obmedzený počet ľudí, ktorí tento spôsob komunikácie poznajú. Človek, ktorý by sa nedokázal dorozumieť inak, by bol do značnej miery komunikačne a informačne izolovaný. Posunky na dorozumievanie začínajú spontánne používať už veľmi malé sluchovo postihnuté deti. Už vo veku kojencov sa tieto deti snažia upútať pozornosť opakovaním určitých gest, ktoré môžu mať význam informácie. Znakovú reč sa obvykle učia neskôr, hlavne ak nemajú rovnako postihnutých rodičov, ktorí by s nimi od začiatku ich života týmto spôsobom komunikovali. Počujúci rodičia si musia znakovú reč najprv sami osvojiť, preto nemôžu dieťa stimulovať tak, ako by bolo treba. Ďalším dôvodom je aj obvykle neskoršia doba diagnostikovania poruchy (najčastejšie vo veku batoľaťa). Znaková reč je, v porovnaní s hovorenou rečou, zjednodušeným a úspornejším systémom komunikácie. Znakový jazyk bol zákonmi našej republiky uznaný ako prirodzený jazyk Nepočujúcich.

Ďalšou formou komunikácie je znaková reč, ktorá je doslovným prekladom orálneho informovania. Vyjadruje pomocou znakov aj jednotlivé gramatické kategórie príslušného jazykového systému. Pre nepočujúceho, ktorý dobre nepozná daný jazyk, nemusí byť dostatočne zrozumiteľná, napriek tomu, že ju môže bez problémov vnímať.

Prstová abeceda

Je založená na podobnom princípe. Jeden znak predstavuje jedno písmeno, z písmen je potrebné zložiť slová. Ide o pomerne zdĺhavý spôsob vyjadrovania.

Za najvhodnejšiu je možné považovať variantu totálnej komunikácie, ktorá využíva všetky uvedené varianty, pri rešpektovaní možnosti a predpokladov každého sluchovo postihnutého jedinca.

Špecifiká vo vzdelávaní

Dieťa so sluchovým postihnutím sa môže vzdelávať:

• v špeciálnej škole pre deti a žiakov s poruchami sluchu (tu má do vzdelávania automaticky zaradené jemu potrebné špecifické predmety)
• v špeciálnej triede pre žiakov s poruchami sluchu, zriadenej v bežnej škole (ak ju škola má zriadenú)
• v každej bežnej škole formou školskej integrácie, ak škola dokáže vytvoriť na vzdelávanie konkrétneho žiaka primerané jemu potrebné podmienky

Špecifiká vzdelávania vo veľkej miere závisia od stupňa rozvoja reči žiaka a od toho, v akom veku a v akej miere mu bola poskytovaná adekvátna lekárska a špeciálnopedagogická starostlivosť, ako aj od jeho individuálnych dispozícií. Vo vzdelávaní týchto detí sa do popredia dostáva najmä tréning sluchového vnímania, pozornosti, rozvoj celkových komunikačných zručností. Väčšina žiakov má ťažkosť so zvládnutím slovenského jazyka a najprv sa musí naučiť komunikovať v slovenskom jazyku. Potom sa môže učiť aj cudzí jazyk - angličtina sa začína učiť z tohto dôvodu až vo 4. ročníku, druhý cudzí jazyk je voliteľný a jeho výuka závisí od individuálnych schopností žiaka. Nepočujúci žiak má právo na výchovu a vzdelávanie v posunkovej reči nepočujúcich.

Špecifické predmety

Vzdelávacia oblasť špeciálno-pedagogická podpora obsahuje u sluchovo postihnutých žiakov špecifické predmety, zaradené do dvoch základných skupín:

1. Skupina predmetov:
   • Komunikačné zručnosti (KZ) - nácvik komunikácie v bežných životných situáciách a interakciách všetkými dostupnými komunikačnými formami, rozvoj receptívnej, centrálnej a expresívnej zložky reči, rozširovanie pasívnej a aktívnej slovnej zásoby, zvyšovanie jazykových kompetencií.
   • Individuálna logopedická intervencia (ILI) - podpora rozvoja reči a jazykových schopností, ako základu pre rozvoj čítania a písania.
   • Slovenský posunkový jazyk - osvojenie základných pravidiel používania slovenského posunkového jazyka, rozvíjanie vyjadrovacích a dorozumievacích schopností.
2. Skupina predmetov:
   • Dramatická výchova (vyučuje sa namiesto hudobnej výchovy, zameraná je najmä na rozvíjanie a formovanie osobnostných a sociálnych zručností s využitím prvkov a postupov dramatického umenia, je chápaná ako zážitkové učenie, učí vnímať život a dianie okolo seba, orientovať sa v ňom, je dôležitým prvkom socializácie).
   • Rytmicko-pohybová výchova (vyučuje sa namiesto hudobnej výchovy, často sa využívajú prvky muzikoterapie).

Môže sa vyučovať predmet Sluchová výchova (využíva sa najmä u žiakov, ktorí si musia osvojiť nové sluchové vzory a stratégie počutia - napr. po operácii v školskom veku, po zavedení kochleárneho implantátu v školskom veku a pod.). Namiesto telesnej výchovy (TV) môžu mať žiaci so sluchovým postihnutím zdravotnú TV (ZTV) - ak je potrebná a ak je to doporučené lekárom.

Odporúčania a skúsenosti

Nepríjemná skúsenosť s jazykovou bariérou vedie nepočujúceho k snahe izolovať sa od počujúcich. Vytvárajú si voči počujúcim obranný či podozrievavý postoj. Žiaden ľudský vzťah nebýva bezproblémový a taktiež ani vzťah medzi sluchovo postihnutými a počujúcimi nie je výnimkou. Niektorým nedorozumeniam nemôžeme zabrániť. Našou úlohou však nie je vytvoriť si dokonalú šablónu správania voči sluchovo postihnutému. Dôležité však je prejaviť sa voči takémuto človeku s láskou a porozumením. Musíme sa učiť vedieť ľuďom prejaviť, že sú hodnotní a potrební. O to viac pri ľuďoch, ktorí sú akýmkoľvek spôsobom postihnutí. Nenechajme sa odradiť odlišnosťou!

Mladí ľudia so sluchovým postihnutím zdieľali svoje názory a skúsenosti, ktoré môžu pomôcť rodičom a odborníkom lepšie pochopiť ich potreby:

Čo si priali, aby ich rodičia urobili inak:

• Viac sa rozprávať o pocitoch a emóciách.
• Ukázať im rovesníkov s rovnakým postihnutím, aby nemali pocit osamelosti.
• Nepoužívať slovo "postihnutý" v ich spojitosti.
• Rozprávať sa s nimi rovnako ako s počujúcimi súrodencami.

Za čo sú rodičom vďační:

• Za to, že sa nikdy necítili postihnutí v zmysle menejcennosti.
• Za to, že ich nedali do špeciálnej školy a "hodili ich do vody", čo im pomohlo dobehnúť ostatných.
• Za veľkú logopedickú prácu.
• Za to, že nežili v izolácii a mali veľa sociálnych kontaktov.
• Za "dril", ktorý im pomohol predbehnúť ostatné deti.
• Za trpezlivosť, lásku, podporu a otvorenosť.
• Za to, že sa ich matka nevzdala a bojovala za ich výchovu v domácom prostredí.
• Za to, že im nikdy nedali priestor na sebaľútosť a brali ich ako každého iného.
• Za motiváciu a pomoc od rodičov a súrodencov.
• Za to, že sa kamarátili s inými rodičmi sluchovo postihnutých detí a boli členmi organizácie.

Čo je dôležité vo výchove nepočujúcich detí:

• Vynaložiť 100 % úsilie vo všetkom, aj v citoch.
• Socializácia nepočujúceho dieťaťa.
• Rodičia by nemali používať sebaľútosť a cúvanie pred prekážkami.
• Venovať sa dieťaťu, neizolovať ho a pomôcť mu stať sa nezávislým a slobodným človekom.
• Prihliadať na to, na čo dieťa má a čo zvláda.
• Veľa hovoriť a k tomu používať aj pomocné posunky.
• Vyžadovať očný kontakt, trvať na nosení načúvacieho prístroja, zaradiť dieťa do spoločnosti a zvážiť integráciu dieťaťa. Ak má slabšiu a strednú stratu sluchu, primeranú reč a bezproblémovo nadväzuje vzťahy, integrácia bude nápomocná. Ak dieťa nemá zvládnuté základy komunikácie, je lepšie ho dať do školy pre sluchovo postihnutých.
• Rozprávať sa o pocitoch.
• Nezabúdať na lásku.
• Dieťa potrebuje podnetné prostredie, ktoré mu pomôže vyrásť v osobnosť, ktorá nie je závislá od druhých.
• Nepočujúce dieťa potrebuje jasne definované hranice.
• Nepočujúce deti prežívajú emócie omnoho intenzívnejšie a pamätajú si všetky krivdy. Je potrebné s nimi neustále preberať sociálne situácie a vysvetľovať správanie.
• Akceptovať svoje nedoslýchavé dieťa, aby sa naučilo žiť na pomedzí dvoch svetov. Ideálne je vnímať poruchu sluchu u dieťaťa nie ako deficit, ale ako rys, zvláštnosť, s ktorou sa dá ďalej pracovať.
• Veľa s deťmi čítať, aby sa naučili čítať s porozumením.
• Rodičia by mali veci opakovať toľkokrát, kým si nebudú istí, že im dieťa rozumie.
• Sluchovo postihnuté deti sú veľmi citlivé na to, ak im rodičia dávajú najavo, že na ne nemajú náladu.
• Rodičia by mali deti naučiť, že sluchové postihnutie je síce prekážka, ale často aj výhoda.
• Získať čo najviac poznatkov a informácií o sluchovom postihnutí.
• Deti by mali cítiť v rodine pohodu a zázemie, rodičia by ich mali naučiť, že si z nezdarov netreba nič nerobiť, a mali by podporiť ich záľuby.
• Naučiť deti vnímať poruchu sluchu ako fakt, nie ako problém, aby sa neľutovali a nefixovali sa na negatíva.
• Pamätať si, že počúvanie a hovorenie môže byť pre nepočujúce dieťa vždy náročné, a nespoliehať sa na 100 % počutie s pomôckami.
• Nevylučovať dieťa zo stretávania s inými nepočujúcimi, lebo socializácia s rovesníkmi je dôležitá.
• Neľutovať sa, lebo sluchové postihnutie má aj svoje výhody (napr. tichý spánok, lepšie sústredenie, čítanie tvárí a výber tolerantných partnerov).

tags: #sluchove #postihnutie #prezentacia