Vzdelanie nie je len o chodení do školy a získaní titulu. Škola nám dala disciplínu, vycibrila našu pozornosť a dala nám niečo, čo nám nikto nemôže vziať - naše vedomosti. Nenaučili sme sa tam iba písať, čítať či počítať. Samozrejme, aby sme toho vedeli čo najviac, k snahe učiteľov sme museli pridať aj vlastné úsilie.
„Škola bez disciplíny je ako mlyn bez vody,“ tvrdil už Jan Amos Komenský. Táto myšlienka je nadčasová a odráža sa v diskusiách o výchove a vzdelávaní dodnes. Disciplína v škole je nevyhnutná pre efektívne učenie a rozvoj žiakov.
Historický pohľad na disciplínu v školstve
V minulosti boli výchovné metódy v školách často založené na prísnej disciplíne a telesných trestoch. V starovekom Egypte, kde sa uznávalo príslovie „dieťa má uši na chrbte“, bola palica bežným nástrojom učiteľov. Podobne to vyzeralo v staročínskych školách, kde sa potláčala samostatnosť žiakov tvrdými disciplinárnymi opatreniami.
V starovekej Sparte bola výchova verejnou záležitosťou a mladí chlapci museli znášať nedostatok a telesné tresty aj za nepatrné previnenia. V Ríme sa okrem palice používala aj metla, hoci neskôr sa vplyvom Cicera a Senecu presadzovala menej drastická disciplína.
Temný stredovek priniesol ešte prísnejšie metódy. Školy sa snažili vychovávať z detí pokorných sluhov Božích a poddaných. Učenie bolo založené na dogmách a žiak mal ticho sedieť a počúvať. Za porušenie pravidiel nasledoval trest trstenicou, presadenie dozadu alebo zosmiešnenie, napríklad pomocou somárskych návlekov.
Aj v neskorších obdobiach, napriek snahám o humanizáciu, telesné tresty pretrvávali. V Uhorsku boli telesné tresty v školách zakázané až v roku 1870, zatiaľ čo v britských školách až v roku 1986 a v niektorých štátoch USA fungujú dodnes.
Vývoj vzdelávacích metód a úloha učiteľa
Ján Amos Komenský, napriek tomu, že bol zástancom demokratických hodnôt a ľudskosti, v 16. storočí obhajoval zachovanie autority učiteľa a pripúšťal tresty, avšak nie na zosmiešnenie. Zdôrazňoval, že učiteľ je v škole pánom a žiaci musia dodržiavať pravidlá. Bol však proti trestom za nevedomosť, ale schvaľoval trestať pýchu a nadutosť. Vo svojej Veľkej didaktike písal o miernom a láskavom prístupe učiteľa k žiakom.
Myšlienka povinnej školskej dochádzky sa začala presadzovať za vlády Márie Terézie a Jozefa II., ktorí si uvedomili potrebu vzdelaných ľudí pre rozvoj krajiny. V roku 1868 bol prijatý zákon o povinnej školskej dochádzke, ktorý stanovil aj pravidlá správania a povinnosti žiakov.
V súčasnosti čelia učitelia obrovskému tlaku verejnosti. Ak učiteľ okrem učenia vyžaduje od žiakov slušnosť, musí čeliť okamžitej potrebe vysvetľovania. „Dnes učiteľ nemá dostatočnú autoritu, ani medzi žiakmi, ani v spoločnosti. Preto mnohí učitelia rezignovali, mladí odchádzajú a zvyšok sa teší do dôchodku,“ poznamenáva Daniela Vaněková.
Rozdiel medzi školou a životom je v tom, že v škole vás naučia lekciu a potom dajú test. Priemerný učiteľ povie, dobrý vysvetlí, skvelý demonštruje. V skutočnosti všetko vzdelanie je sebavzdelávanie. Učiteľ je len sprievodcom, ktorý ukazuje smer.
Súčasné výzvy a diskusia o disciplíne
V súčasnosti žiakom podľa školského poriadku hrozí represia od pokarhania triednym učiteľom až po vylúčenie zo školy. Problémom je aj prístup rodičov, ktorí namiesto dohovárania dieťaťu často hrozia jeho preložením na inú školu. Školy sa totiž trasú za žiakmi, aby ich mali čo najviac, keďže na základe ich počtu sú financované.
„Vždy boli nielen dobrí učitelia, ale aj horší a k tomu aj pár ľudí, ktorí za katedru jednoducho nepatrili,“ konštatuje Daniela Vaněková. Pravda bude teda asi kdesi uprostred.
Získavanie informácií o mlynárskej tradícii v doline Železného potoka začalo v archívoch a pokračovalo samotným výskumom v teréne. „Veľkým zdrojom informácií bol pre mňa archív v Levoči a v Spišskej Novej Vsi, kde sa nachádzajú plány a spisy, ktoré mi pri písaní práce veľmi pomohli. Ďalej katastrálne, banské alebo všeobecné mapy obce Hnilčík a okolia, kde boli staré mlyny zaznačené. Zistil som ich presnú polohu a podnikol terénny výskum.“
„V súčasnosti nájdeme staré mlyny len ako pamiatky v niektorých obciach alebo v skanzenoch,“ hovorí Dávid Patera. Prvý písomný doklad o existencii mlynárstva na našom území je už z roku 1135. V 13. storočí sa na našom území spomína už 150 mlynov. V druhej polovici 14. storočia začali vznikať riečne lodné mlyny na rieke Dunaj. Dávid sa zameral najmä na oblasť obce Hnilčík a jej usadlosti v doline Železného potoka v regióne Spiša, kde počiatky mlynárstva siahajú do druhej polovice 18. storočia. „Najväčšou zaujímavosťou je, že v tejto doline sa v minulosti mlynárstvo tak rozšírilo, že tu vzniklo až 13 mlynov. Strmý spád tunajšieho potoka využili naši predkovia veľmi dômyselne. Taktiež je pozoruhodné, že kedysi bola obec rozdelená na hornú a dolnú časť. V dolnom Hnilčíku bola hustota mlynov naozaj fascinujúca. V dĺžke približne 3,5 kilometra tu bolo situovaných až 12 mlynov a dokonca tri vedľa seba!“
Prvý vodný mlyn v danej lokalite bol postavený zadarmo, poddanými. Najspoľahlivejší poddaný sa stal mlynárom, ktorý pracoval pre svojho pána. Uvádza sa, že v krátkom čase sa tento nápad rozšíril a vzniklo tu viacero pánskych vodných mlynov. Náklady na fungovanie mlynov boli nulové. Tieto fakty sa stali hlavnou príčinou a podnetom k vzniku mlynárstva v údolí Železného potoka.
„Najviac informácií som sa dozvedel o poslednom fungujúcom mlyne, o ktorom mi vedeli povedať aj starší obyvatelia obce. O mlynoch, ktoré existovali v 19. storočí, nevedel už skoro nik. Od polovice 19. storočia.“
„V súčasnosti drvivá väčšina mlynov, ktoré zanikli koncom 19. storočia, už nestojí a nachádzajú sa po nich len terénne stopy. Dodnes sa zachovala budova len jediného - posledného mlyna. Dva mlyny boli prestavané na rodinné domy,“ objasňuje Dávid, ktorý miesta výskytu mlynov v obci navštívil v rámci svojho výskumu. Je treba dodať, že pôvodné budovy mlynov sú cennejšie ako klasické ľudové drevenice.
„Ani po napísaní mojej práce táto téma nie je dostatočne spracovaná, pretože aj počas súťaže SOČ som sa dostal k novým poznatkom, ktoré som následne pri prezentovaní spomenul,“ dodáva Dávid. Verí, že jeho práca poslúži pre budúce generácie k lepšiemu pochopeniu histórie regiónu, ako aj obyvateľom obce vytvoriť si obraz toho, ako v minulosti vyzerala dedinka Hnilčík. Touto prácou však jeho bádanie ani zďaleka nekončí. „Plánujem podniknúť bohatší archívny výskum a dotiahnuť terénne skúmanie do úplného konca, aby sa podarilo zdokumentovanie všetkých stôp po mlynárstve.“ Získavanie informácií v archívoch, či priamo na mieste vyžaduje množstvo času. Dávid Patera tejto činnosti obetuje svoj voľný čas rád a v budúcnosti by chcel odovzdávať svoje vedomosti ďalším generáciám ako učiteľ.
J. A. Zásadným cieľom vzdelávania na školách by malo byť vytvárať mužov a ženy schopných robiť nové veci, nie len opakovať to, čo robili predošlé generácie. „Pre tých, ktorí veria v Boha, je väčšina veľkých otázok zodpovedaná. Ale pre tých z nás, ktorí nedokážu ľahko prijať predstavu Boha, veľké odpovede nezostávajú kameňom napísané. Prispôsobujeme sa novým podmienkam a objavom. Sme poddajní. Láska nemusí byť príkazom ani vierou. Som môj vlastný boh. Sme tu, aby sme sa odučili od učenia cirkvi, štátu a nášho vzdelávacieho systému. Sme tu, aby sme pili pivo. Sme tu, aby sme zabili vojnu.“
„O tom aký samostatný je muž svedčí okrem iného aj to, že ho najskôr privedú na svet, neskôr zavedú do školy, tam ho vyvedú z mnohých omylov, sem-tam ho niekto podvedie, keď má 18 rokov predvedú ho pred komisiu, ktorá ho odvedie, po vojne ho jeho láska zvedie a navedie na sobáš. V práci s ním prevedú rozhovor a ak sa zle uvedie, vyvodia z toho dôsledky.“
