Sexualita je neoddeliteľnou súčasťou osobnosti každého človeka, základnou potrebou a aspektom ľudského bytia, ktorý nemožno oddeliť od ostatných aspektov života. Všetky osoby s postihnutím sú osobnosti, sexualita je teda ich súčasťou bez ohľadu na to, či sa rozhodnú byť sexuálne aktívni. Aj napriek tomu, že je sexualita považovaná za základnú ľudskú potrebu a výchova v tejto oblasti za prirodzené právo každého z nás, dosiaľ nebola skoro žiadna pozornosť venovaná sexuálnej výchove týchto osôb. V prezentovanom príspevku preto venujeme pozornosť deskripcii niektorých z problémov, ktoré v kontexte uvedenej zložky výchovy vnímame pri jej praktickej realizácii (v prípade, že sa vôbec realizuje) u osôb s mentálnym postihnutím.
Na Slovensku sa sexualita osôb s mentálnym postihnutím ako tabuizovaný či marginalizovaný koncept postupne stáva menej tabuizovanou témou, aspoň v kruhoch odborných. Je to takto správne. Sexualita je predsa prirodzenou súčasťou ľudského života a postihnutie v žiadnom prípade neznižuje právo jednotlivcov s mentálnym postihnutím na ich sexuálne vyjadrenie. Pri tejto cieľovej kategórii sa málokedy stretávame s plánovite prevádzanou sexuálnou výchovou, väčšinou nebýva vnímaná ako dôležitá súčasť výchovy.
Výzvy v oblasti sexuálnej výchovy mentálne postihnutých
Pri realizácii sexuálnej výchovy u osôb s mentálnym postihnutím sa stretávame s viacerými výzvami:
Terminologická neujasnenosť
Existuje nejednotnosť v používaní pojmov ako sexuálna výchova, výchova k rodičovstvu, manželská a rodičovská výchova a rodinná výchova. Táto neujasnenosť môže viesť k zmätku a neefektívnosti v poskytovaní sexuálnej výchovy. Pred rokom 1989 bol u nás v odbornej literatúre, ako aj v oficiálnych dokumentoch najviac preferovaný termín výchova k rodičovstvu. Ten však zužuje celú problematiku iba na vzťah rodiča a dieťaťa, akcentuje problémy späté s výchovou detí a úlohou rodiča na úkor iných tém zaoberajúcich sa sexualitou, partnerskými vzťahmi. V kontexte nami sledovanej problematiky si väčšina osôb s mentálnym postihnutím žiadnu rodinu nezaloží a rodičmi sa nestanú. Podobne zavádzajúco znejú pojmy manželská a rodičovská výchova a rodinná výchova. Oba akcentujú zodpovednosť rodiny, resp. rodičov za výchovu, avšak nenaznačujú, že sexuálnu výchovu je nevyhnutné realizovať v škole, ako aj tam, kde rodina úplne zlyhala - v prípade osôb s ťažším mentálnym postihnutím najmä v domovoch sociálnych služieb. V zahraničí sa okrem pojmu sexuálna výchova používajú aj iné termíny. V druhej polovici 70. rokov sa často používal pojem výchova k rodičovstvu (parenthood education), pretože zahrňuje širší záber než sexuálna výchova. V tomto období sa v jednotlivných krajinách prechádzalo k všeobecnejším názvom, ktoré mali zdôrazniť širší prístup k otázkam intímneho spolužitia, najmä z hľadiska etiky a morálky, napríklad vo Fínsku - Výchova k rodinnému životu, Nórsko - Učiť sa žiť spoločne, Ľudská reprodukcia, Švédsko - Výchova k sexuálnym a ľudským vzťahom, Poľsko - Príprava na rodinný život. V 80. rokoch začali najmä sexuológovia upozorňovať na to, že širšie názvy (bez prívlastku sexuálna) umožňujú venovať pozornosť najmä psychologickým, sociálnym a etickým otázkam partnerstva, manželstva a rodičovstva a konkrétnym informáciám o sexualite je venovaná iba obmedzená (alebo žiadna) pozornosť. Narastajúci význam týchto informácií sa prejavil návratom k názvu sexuálna výchova (sexual education), ktorý do roku 1998 Ministerstvo školstva Slovenskej republiky oficiálne používalo na označenie danej oblasti výchovy aj u nás. Na Slovensku je v súčasnosti oficiálne schválená koncepcia Výchovy k manželstvu a rodičovstvu. Tento termín nahradil predtým zaužívaný pojem sexuálna výchova. Uvedená zmena bola vyvolaná odozvou medzi laickou i odbornou verejnosťou po tom, čo v roku 1994 schválilo Ministerstvo školstva Slovenskej republiky učebné osnovy Sexuálna výchova. Najmä u osôb s mentálnym postihnutím sa dostávame k určitému terminologickému rozporu týkajúcemu sa pojmov sexuálna výchova a výchova k manželstvu a rodičovstvu. U početnej laickej verejnosti totiž samotné substantívum sex a od neho odvodené adjektívum sexuálny vzbudzuje pohoršenie. Je zaujímavé, že tieto negatívne pocity sa ešte umocňujú stupňom religiozity obyvateľstva, takže termín sexuálna výchova, ako sme naznačili vyššie, je na Slovensku len ťažko priechodný. Po rozdelení Československa v roku 1993 bola Spoločnosť pre plánovanie rodiny a sexuálnu výchovu štátnymi orgánmi donútená na premenovanie na Spoločnosť pre plánované rodičovstvo a výchovu k rodičovstvu. Taktiež v Českej republike je sexuálna výchova nahradzovaná rodinnou výchovou, aj keď je každému na prvý pohľad zrejmé, že nejde o synonymum. Táto diskrepancia potom ďaleko viac vynikne vo výchove sexuálnych menšín, akými sú práve osoby s mentálnym postihnutím. Podľa R. Uzla (2009) pritom nie je spor o tom, že ich sexuálna výchova je úplnou nevyhnutnosťou, zatiaľ čo výchova k rodičovstvu je značne problematická. Tento nomenklatúrny paradox sa potom veľmi zreteľne prejaví u osôb s ťažším mentálnym postihnutím. Pojem výchova k manželstvu a rodičovstvu u tejto skupiny obyvateľstva nemôže fungovať ako náhrada alebo dokonca termín „širšieho záberu“. U osôb s ľahkým mentálnym postihnutím by sme mohli uvažovať aj o pojme výchova k manželstvu a rodičovstvu, používanom u bežnej populácie. Čo však osoby s ťažším mentálnym postihnutím? Osoby, z ktorých, dovolíme si tvrdiť, väčšina nebude uzatvárať manželstvo a vychovávať svoje deti. V tomto smere považujeme za výstižnejší názov uvedenej zložky výchovy sexuálna výchova. Rovnakého názoru je R. Uzel (2009), keď konštatuje, že nemôžeme súhlasiť s názorom, že výchova k manželstvu a rodičovstvu je u osôb s mentálnym postihnutím nadradená výchove sexuálnej, ktorá je jej súčasťou. Naopak, u týchto osôb bude skôr platný švédsky model, kde výchova k manželstvu a rodičovstvu je považovaná za súčasť univerzálnej výchovy sexuálnej.
Obsah a rozsah sexuálnej výchovy
Je potrebné určiť, aký obsah a rozsah by mala sexuálna výchova pre mentálne postihnutých mať. Je dôležité zohľadniť ich kognitívne schopnosti, emocionálnu zrelosť a individuálne potreby. V kontexte nami sledovanej problematiky si väčšina osôb s mentálnym postihnutím žiadnu rodinu nezaloží a rodičmi sa nestanú.
Na špeciálnych základných školách sa sexuálna výchova vyučuje v rámci predmetov - etickej výchovy, biológie, občianskej výchovy a v rámci iných predmetov formou tzv. skrytých osnov ako aj v mimovyučovacích výchovno-vzdelávacích aktivitách triedneho učiteľa. Samozrejme, najväčší priestor je na triednických hodinách a najmä na etickej výchove. Tá je však opätovne nepovinná a žiaci/žiačky (no častejšie ich rodičia) si vyberajú medzi ňou a náboženstvom. Výsledkom je, že existujú regióny, kde sa v škole neučí etickú výchovu ani jeden žiak/žiačka a namiesto vedeckých informácií o sexualite počúvajú, že homosexualita je dedičný hriech, masturbácia škodí zdraviu, predmanželský sex je neprípustný a každá interrupcia rovná sa vražda.
Obsah výchovy k manželstvu a rodičovstvu sa vo Vzdelávacom programe pre žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia (Vzdelávacie programy pre žiakov s mentálnym postihnutím, ISCED 1 - primárne vzdelávanie, 2009) prezentuje vo vyučovaní viacerých učebných predmetov, avšak kľúčové postavenie má spoločenskovedné učivo vecného učenia - tematický celok Domov a jeho okolie v 1. ročníku špeciálnej základnej školy, Rodina a spoločnosť v 2. ročníku a Domov a rodina v 3. ročníku a učivo vlastivedy - tematický celok Rodina v 4. ročníku, Život v rodine v 5. ročníku a Živá príroda v 6. ročníku. Ťažisko vyučovania výchovy k manželstvu a rodičovstvu je najmä v predmetoch etická výchova a náboženská výchova. Učiteľ/učiteľka etickej výchovy dôsledne realizuje výchovu k manželstvu a rodičovstvu v súlade s učebnými osnovami etickej výchovy (Učebné osnovy etickej výchovy pre 5. až 9. ročník základnej školy, 1997). Výchova k manželstvu a rodičovstvu je ucelený systém výchovy a vzdelávania žiakov, preto sa dá pri relevantných témach aplikovať aj v ostatných učebných predmetoch. Žiaci a žiačky sa môžu venovať výchove k manželstvu a rodičovstvu aj na hodinách voliteľného predmetu náboženskej výchovy. Nie je tu presne vymedzené, v akom rozsahu by sa mal katechét/katechétka, resp. pedagóg/pedagogička venovať tejto problematike. Katolícke a katechetické pedagogické centrum, n. o. navrhlo metodické odporúčanie pre včlenenie nadpredmetových vzťahov v základných školách, kde zaradilo aj výchovu k manželstvu a rodičovstvu od 1. ročníka. Obsahuje témy ako ľudská dôstojnosť, túžby a plány, úcta k pohlaviu, sex a láska, budovanie vzťahov a iné. Témy, ktoré môžu objektívne spadať do oblasti sexuálnej výchovy sú obsiahnuté v rámci prezentovaných predmetov. Priama zmienka o sexuálnych témach sa však vyskytuje len ojedinele. Pri tvorbe školského vzdelávacieho programu však ide zväčša o osobné domnienky a potreby, čo do predmetu zaradiť priamo a na čom spolupracovať s učiteľmi/učiteľkami iných predmetov. Témy potvrdzujú konštatovanie z učebných osnov (Výchova k manželstvu a rodičovstvu - učebné osnovy, 2010), že najmä vo vyšších ročníkoch špeciálnych základných škôl hlavnú úlohu preberajú predovšetkým učitelia/učiteľky biológie, občianskej výchovy a etickej výchovy, resp. Ciele výchovy k manželstvu a rodičovstvu špecifikuje dokument Učebné osnovy - Výchova k manželstvu rodičovstvu (2010). Učebné osnovy definujú ciele a témy osobitne pre primárne vzdelávanie - ISCED 1, nižšie sekundárne vzdelávanie - ISCED 2 a vyššie sekundárne vzdelávanie - ISCED 3. Učebné osnovy jednoznačne postulujú informačný aj výchovný cieľ tohto predmetu; učiteľ by mal nielen odovzdávať poznatky, ale aj formovať postoje a pomáhať utvárať „žiaduci hodnotový systém“ (s.
Odbornosť sexuálneho pedagóga
Sexuálni pedagógovia by mali mať nielen vedomosti o sexualite, ale aj skúsenosti s prácou s mentálne postihnutými. Mali by byť schopní prispôsobiť svoj prístup potrebám jednotlivých klientov a efektívne komunikovať o citlivých témach. Na Slovensku je sexuálna výchova osôb s mentálnym postihnutím súčasťou učebných osnov iných predmetov, ale vlastné učebné osnovy nemá. Realizácia kvalitnej a odborne fundovanej sexuálnej výchovy na Slovensku je limitovaná nedostatkom pedagógov pripravených na takýto typ vzdelávania. Súčasné vzdelávanie sa realizuje najmä v rámci postgraduálneho vzdelávania učiteľov etickej a občianskej výchovy na pôde metodických centier, avšak skôr ako okrajová téma. Okrem toho majú možnosť sa na túto problematiku zameraní učitelia zúčastňovať špeciálnych školení.
Tabuizácia a predsudky
Sexualita mentálne postihnutých je často tabuizovaná a spojená s predsudkami. Je potrebné prelomiť tieto bariéry a vytvoriť prostredie, v ktorom sa o sexualite môže otvorene a bezpečne hovoriť. Na Slovensku sa sexualita osôb s mentálnym postihnutím ako tabuizovaný či marginalizovaný koncept postupne stáva menej tabuizovanou témou, aspoň v kruhoch odborných. Je to takto správne. Sexualita je predsa prirodzenou súčasťou ľudského života a postihnutie v žiadnom prípade neznižuje právo jednotlivcov s mentálnym postihnutím na ich sexuálne vyjadrenie. Aj napriek tomu, že je sexualita považovaná za základnú ľudskú potrebu a výchova v tejto oblasti za prirodzené právo každého z nás, dosiaľ nebola skoro žiadna pozornosť venovaná sexuálnej výchove týchto osôb. Pri tejto cieľovej kategórii sa málokedy stretávame s plánovite prevádzanou sexuálnou výchovou, väčšinou nebýva vnímaná ako dôležitá súčasť výchovy. V prezentovanom príspevku preto venujeme pozornosť deskripcii niektorých z problémov, ktoré v kontexte uvedenej zložky výchovy vnímame pri jej praktickej realizácii (v prípade, že sa vôbec realizuje) u osôb s mentálnym postihnutím. Vychádzame pritom z analýzy relevantnej literatúry a vlastných výskumných zistení.
Podľa Janiša (2013) prezentovaný súčasný stav vypovedá o tom, že postupne dôjde k potlačovaniu sexuálnej výchovy v prostredí školy. Autor predpokladá, že na informovanosti a realizácii sa budú podieľať výraznejšou mierou ďalšie subjekty výchovy, ako napr. V roku 2014 sme realizovali výskum, ktorý bol zameraný na postojové a behaviorálne atribúty sexuality osôb s mentálnym postihnutím a ich sociokultúrne a etické kontexty. Tiež sme mapovalivybrané aspekty kvality života osôb s mentálnym postihnutím v oblasti sexuality, partnerských vzťahov, reprodukcie a realizácie sexuálnej výchovy. Zisťovali sme aj morálne konštrukcie sexuality a postoje k sexualite u učiteľov a učiteliek na špeciálnych základných školách, v ktorom bolo zahrnuté ich posudzovanie sexuality u osôb s rôznym stupňom mentálneho postihnutia.
Pri tejto cieľovej kategórii sa málokedy stretávame s plánovite prevádzanou sexuálnou výchovou, väčšinou nebýva vnímaná ako dôležitá súčasť výchovy. V prezentovanom príspevku preto venujeme pozornosť deskripcii niektorých z problémov, ktoré v kontexte uvedenej zložky výchovy vnímame pri jej praktickej realizácii (v prípade, že sa vôbec realizuje) u osôb s mentálnym postihnutím. Vychádzame pritom z analýzy relevantnej literatúry a vlastných výskumných zistení.
Praktická realizácia v domovoch sociálnych služieb
V domovoch sociálnych služieb, kde žije mnoho mentálne postihnutých, je sexuálna výchova často nedostatočná alebo chýba úplne. Je potrebné zabezpečiť, aby aj v týchto zariadeniach bola sexuálna výchova dostupná a kvalitná. Kolektívnu starostlivosť charakterizuje nedostatok intimity i príležitostí k telesnému i pocitovo-senzuálnemu sebapoznaniu. Podľa B. Bazalovej (2009) je problémom štátom stále podporovaný a stále preferovaný život osôb s mentálnym postihnutím vo veľkých zariadeniach. Klienti domovov sociálnych služieb majú nedostatok súkromia, či už pre masturbáciu alebo pre sexuálne aktivity v páre, pokiaľ teda používatelia týchto zariadení majú toľko šťastia, že sú v týchto aktivitách podporovaní. L. Na základe nami realizovaného výskumného šetrenia je možné konštatovať, že existujú pomerne veľké rozdiely v jednotlivých zariadeniach, čo sa týka kvality poskytovaných služieb. Na jednej strane Slovenská republika disponuje modernými zariadeniami, ktoré ponúkajú svoje služby klientom, ktorí bývajú samostatne na izbe, na druhej strane existujú veľké, niekedy aj nekoedukované zariadenia, kde klient býva s desiatkou ďalších klientov. Kľúčovým faktorom je už samotná neprirodzenosť inštitucionálnej výchovy (napr. v domovoch sociálnych služieb s celodenným pobytom chýba kontakt s rodinou, riziko konfúzie rolí). Výskum nám potvrdil, že vo väčšine ústavných zariadení naďalej chýba dostatok súkromia pre osoby s mentálnym postihnutím. To súvisí s existenciou už spomínaných veľkých zariadení (riziko izolovanosti, zneužívania, nutnosti prispôsobovať sa režimu, potrebám iných obyvateľov a pod.). Väčšina domovov sociálnych služieb na Slovensku poskytuje svoje služby viac ako 30 klientom, čo je kľúčová hranica z hľadiska posudzovania kvality poskytovaných služieb. Aj keď je zistenie väčšiny klientov koedukovaných zariadení pozitívne, sme nútení sa zmieniť o tom, že aj v niektorých koedukovaných zariadeniach majú jedinci obmedzený kontakt s osobami opačného pohlavia. Z 28 domovov sociálnych služieb, ktoré sa zapojili do výskumu, 82,14 % (23) zariadení poskytuje svoje služby viac ako 30 klientom (v jednom domove sociálnych služieb). Hranicu 30 klientov uvádzame vzhľadom na to, že práve táto je európskymi odborníkmi považovaná za kľúčovú z hľadiska posudzovania kvality služieb. V inštitúcii, ktorá má viac ako 30 obyvateľov, je väčšia pravdepodobnosť, že v nej dôjde k porušovaniu niektorých zo základných ľudských práv (Kozáková, 2005). Dôležitým ukazovateľom kvality poskytovanej rezidenčnej služby je taktiež počet klientov obývajúcich spoločnú izbu. V rámci nášho šetrenia sme zisťovali minimálny a maximálny počet klientov obývajúcich jednu izbu. Veľmi potešujúcim zistením je, že 25 % z 28 oslovených zariadení uviedlo ako minimum jedného používateľa obývajúceho jednu izbu. Na druhej strane však pomerne znepokojujúcou informáciou je, že jedno zariadenie uviedlo ako minimálny počet 8 používateľov obývajúcich spoločne jednu izbu. V domovoch sociálnych služieb nie je zabezpečená koedukácia. Čo sa týka zdravého sexuálneho vývoja osôb s mentálnym postihnutím, často zákonite musí byť patologický, najmä v tých zariadeniach, ktoré sú nekoedukované. V našom výskume sme zaznamenali do istej miery pomerne známy fakt, a to značnú prevahu zastúpenia žien (76,45%) v personáli domovov sociálnych služieb, teda nedostatok mužského vzoru v týchto typoch zariadenia. Je zrejmé, že klienti domovov sociálnych služieb nemajú tie isté podmienky ako iní jedinci na nerušené rozvinutie svojho sexuálneho života. I. Burdová (1988) nazýva tento jav nezdravou „Love map“ teda „Mapou lásky“ - čo je to, čo odmalička dieťaťu tlačíme v oblasti sexuálneho rozvoja do pamäti. Ako dodáva B. Bazalová (2009), takéto podmienky by deformovali aj človeka bez mentálneho postihnutia (napr. väznice), nie to človeka, ktorý má problémy s logickým úsudkom, vyhodnocovaním situácií, generalizáciou, analýzou, syntézou, komunikáciou, predstavivosťou a pod. Atmosféra v koedukovaných zariadeniach je podľa K. Matulaya (1986) badateľne lepšia ako v zariadeniach s klientmi jedného pohlavia, nakoľko denný styk s druhým pohlavím im pomáha lepšie sa prispôsobovať požiadavkám spoločného života. Pozitívnym zistením je, že v nami mapovaných domovoch sociálnych služieb z 28 zariadení bolo iba jedno zariadenie nekoedukované. Do porovnávania sexuálnych prejavov bolo zaradených 298 klientov umiestnených v koedukovaných zariadeniach a 68 klientov umiestnených v nekoedukovaných zariadeniach (Mandzáková, 2011). Domovy sociálnych služieb málo rešpektujú sexuálne potreby a sexuálne práva svojich klientov. Strata súkromia je pravidelnou daňou za pobyt v domove sociálnych služieb. Často ide o nútené znášanie mal...
Sexuálna asistencia ako súčasť komplexnej starostlivosti
Sexualita je prirodzenou súčasťou života každého človeka, bez ohľadu na jeho fyzické alebo mentálne schopnosti. Avšak, sexualita mentálne postihnutých je na Slovensku stále tabuizovaná téma, o ktorej sa verejne nehovorí. Tento článok sa zaoberá problematikou sexuality mentálne postihnutých, sexuálnou asistenciou a výzvami, ktorým čelia pri realizácii svojej sexuality.
Sexuálna asistencia je podporná služba určená pre ľudí s hendikepom a seniorov, ktorá im pomáha uspokojovať ich sexuálne potreby. Nejde len o sexuálny styk, ale aj o poradenstvo, rozhovory, pomoc pri hľadaní vlastného intímneho priestoru, prijímaní vlastného tela a posilňovaní motorického a senzorického vnímania. Asistenti môžu pomáhať aj pri nákupe erotických pomôcok, poskytovať masáže alebo asistovať pri pohlavnom styku. Každý asistent si sám určuje svoje limity.
V susednom Česku je sexuálna asistencia bežnou realitou a existujú oficiálne školenia a kódexy pre asistentov. Na Slovensku však táto služba nie je štátom podporovaná a je tabu pre verejnosť i úrady. Podľa rezortu sa v tejto veci neobrátili príslušné organizácie ani na samosprávy, ktoré majú sociálne služby v kompetencii. V Česku funguje sexuálna asistencia od roku 2015. Medzi služby, ktoré sexuálne asistentky a asistenti ponúkajú, patria rozhovory, ale aj spoločná nahota, práca s telom či intímna masáž. Ak sa na tom dvojica dohodne, s klientom sa môže nacvičovať masturbácia. Pohlavný styk poskytuje len niekoľko sexuálnych asistentiek a asistentov. Lucie Šídová povedala, že sa im viackrát ozvali muži, ktorí mali okolo 40 alebo 50 rokov, a sťažovali sa, že so ženou dosiaľ nemali intímny rozhovor. „Takíto ľudia sú v oblasti sexuality neistí. So sexuálnou asistentkou o týchto veciach komunikujú a učia sa, ako pestovať zdravé vzťahy. Na to, aby bol človek zaradený na zoznam sexuálnych asistentov Freye, musí absolvovať výcvik.
Michal, 28-ročný muž s detskou mozgovou obrnou, otvorene hovorí o svojej potrebe sexuálnej asistencie. Potrebuje 24-hodinovú osobnú asistenciu pri všetkých činnostiach, vrátane sexu. Keďže na Slovensku sexuálna asistencia nie je dostupná, Michal si musel nájsť vlastné riešenie a zamestnať si sexuálne asistentky, ktoré platí z peňazí od rodičov. Michal sa stretol s nenávisťou a obviňovaním, keď sa pokúšal získať financie na sexuálnu asistentku cez verejnú výzvu. Stretol som sa s veľmi nelichotivými reakciami spoločnosti,“ povedal. Keď sa o zbierkach dozvedela jeho mama, Ján ich musel zrušiť. Peniaze, ktoré mal, použil na intímnu asistenciu. Podľa neho je na Slovensku sexuálna asistencia pre ľudí so zdravotným znevýhodnením témou, o ktorej sa nehovorí. „Je to nastavením spoločnosti, pre ktorú to nie je dôležité,“ hovorí Ján.
Riziko sexuálneho zneužívania
Veľkým nebezpečenstvom je, že niektoré skupiny hendikepovaných môžu predstavovať cieľovú skupinu pre sexuálne zneužívajúce osoby. U nepočujúcich detí, chlapcov aj dievčat je 2- až 3-krát vyššie riziko sexuálneho zneužívania v porovnaní s nepostihnutými deťmi. Sexuálne zneužívanie blízkymi ľuďmi (zamestnancami domova sociálnych služieb), resp. absencia interdisciplinárnej spolupráce.
Homosexualita a mentálne postihnutie
Podobne ako u telesne alebo mentálne postihnutých možno hovoriť tiež o handicape. Podľa (…) štúdie na vzorke 3321 mužov vo veku od 20 do 39 rokov, ktorú vykonal inštitút Battelle Human Affairs Center v meste Seattle, malo za posledných desať rokov určitú homosexuálnu skúsenosť len 2 % mužov a len 1.1 % hovorilo o sebe, že boli výlučne homosexuálne orientovaní. Podľa francúzskej štúdie Sexual Conducts in France z roku 1993 malo len 4 % mužov a 2 - 3 % žien vo Francúzsku jednu alebo viac homosexuálnych skúseností za celý život. Zastúpenie homosexuálov v spoločnosti vo výške jedného až dvoch percent dospelej populácie, vrátane bisexuálov potvrdzuje napríklad Inštitút Alana Guttmachera (1993), Wellings et. al. Rodičovské a výchovné faktory sú síce predurčujúce (deti a mladí necítia istotu a uznanie vo svojej mužskej alebo ženskej role, prípadne vo svojej rodine zastupujú rolu opačného pohlavia), ale nie sú vždy rozhodujúce. Najsilnejšie spojenie nie je medzi homosexualitou a väzbou na rodičov, ale medzi homosexualitou a vzťahmi ku rovesníkmi, najmä v období puberty.
Mýty a predsudkyky
Odborníci upozorňujú na mýty a predsudkyky o sexualite mentálne postihnutých. Často sú považovaní za asexuálov alebo večné deti, čo im škodí a obmedzuje ich právo na sexuálnu realizáciu. Urológ Ivan Kubiš zdôrazňuje, že ľudia sú sexuálnymi bytosťami bez ohľadu na ich telesný vzhľad alebo funkčnú poruchu. Mýtus o asexualite hendikepovaných vyplýva z nesprávnych predpokladov o sexuálnej nedostatočnosti, ktorú si laici spájajú s určitými zdravotnými problémami. Psychiatrička Sylvia Bzdúchová, ktorá sa celý život venuje ľuďom s mentálnym hendikepom, tvrdí, že spoločnosť má problém priznať si, že ľudia s postihnutím majú nejaké sexuálne túžby. „Spoločnosť má problém priznať si, že ľudia s postihnutím majú nejaké sexuálne túžby. Keď pred rokmi začala viesť v domove kurzy sexuálnej výchovy, rodičia okamžite žiadali zmenu názvu. Zo sexuálnej výchovy sa musel stať Kurz dospievania. Obsah však zostal rovnaký. Učili ich rozdiely medzi mužom a ženou, aké dotyky sú na verejnosti vhodné a aké už nie. Dievčatám hovorili, ako sa ubrániť pred prípadným zneužívaním, chlapcov poučili, že sa nepatrí ženy na verejnosti chytať za prsia. Všetkým sa snažili vysvetliť, že nemôžu onanovať na verejnosti, ale radšej v súkromí, na toalete, v kúpeľni alebo vo svojej izbe. Pri uspokojovaní majú dievčatá oproti chlapcom jednu výhodu. Bozkávanie sa a objímanie u nich nie je také odsudzované ako u chlapcov, takže sa často naučia uspokojiť aj samy.
Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie (1975) je sexualita neoddeliteľnou súčasťou osobnosti každého, je základnou potrebou a aspektom ľudského bytia, ktorý nemožno oddeliť od ostatných aspektov života. Všetky osoby s postihnutím sú osobnosti, sexualita je teda ich súčasťou bez ohľadu na to, či sa rozhodnú byť sexuálne aktívni. Vzhľadom k situácii na Slovensku, ktorú analyzujeme v tomto príspevku, považujeme za opodstatnené, aby sa táto téma riešila aj v kontexte škôl a zariadení pre osoby s mentálnym postihnutím. Sexuálna výchova v týchto školách a zariadeniach absentuje. Jej implementácia si preto vyžaduje podrobnú a fundovanú analýzu stavu poznania v problematike a dlhodobý celoslovenský výskum mapujúci stav v oblasti sexuality osôb s rôznym stupňom mentálneho postihnutia a stav realizácie sexuálnej výchovy v školách a zariadeniach pre tieto osoby. Dlhodobý a komplexný výskum sexuality a sexuálnej výchovy, ktorý realizujeme na Slovensku, sme preto adresovali do špeciálnych základných škôl (všetky vzdelávacie varianty, t. j. všetky stupne mentálneho postihnutia), odborných učilíšť (určených predovšetkým pre osoby s ľahkým mentálnym postihnutím) a domovov sociálnych služieb. Vo výskumnom pláne sme zamerali na získanie poznatkov o behaviorálnych a postojových aspektoch sexuality a partnerských vzťahov osôb s mentálnym postihnutím v školách a zariadeniach pre tieto osoby na úrovni empirických faktov, ďalej na získanie v tejto dimenzii chýbajúcich poznatkov a identifikovanie preventívnych zdrojov a rezerv z pohľadu pedagogických a odborných zamestnancov a zamestnankýň škôl a zariadení pre osoby s mentálnym postihnutím, vrátane analýzy súčasného stavu realizácie inštitucionálnej sexuálnej výchovy u tejto cieľovej skupiny.
tags: #sexualita #mentalne #postizenych