Sexualita je neoddeliteľnou súčasťou osobnosti každého človeka a základnou potrebou ľudského bytia, ktorú nemožno oddeliť od ostatných aspektov života, ako potvrdzuje Svetová zdravotnícka organizácia (1975). To platí pre všetkých, vrátane osôb s mentálnym postihnutím, bez ohľadu na to, či sa rozhodnú byť sexuálne aktívni. Napriek tomu je sexuálny život týchto osôb často tabuizovaný, prehliadaný a ich túžby po láske a sexe bývajú nenaplnené, hoci na tieto prirodzené vášne majú rovnaké právo ako všetci ostatní ľudia. Vzhľadom na situáciu na Slovensku, kde sexuálna výchova v školách a zariadeniach pre osoby s mentálnym postihnutím absentuje, je nevyhnutné túto tému riešiť.
Cieľom tohto článku je preskúmať sexualitu mentálne postihnutých, analyzovať štúdie v tejto oblasti a poukázať na výzvy, ktorým čelia pri realizácii svojich sexuálnych práv, ako aj možnosti ich napĺňania.
Sexualita ako základná ľudská potreba
Sexualita v rôznej forme a podobe sprevádza človeka celým životom. Svoje vyjadrenie a špecifiká má v detstve, dospievaní, dospelosti aj v starobe. Sexualita je rovnako dôležitá aj pre jedincov s vrodenou chybou, či už zmyslovou alebo neurologickou. Mať partnera, rodinu a deti nie je nevyhnutná podmienka. Veľká časť hendikepovaných však chce partnera získať alebo ho nestratiť, mať sexuálny život, deti i rodinu. Igor Bartl, urológ a sexuológ, zdôrazňuje, že sexuálny život ľudí s postihnutím je tabuizovaný, hoci aj pre nich je sexualita dôležitá.
Sociologička Sarah Earleová sa už viac ako dve desaťročia rozpráva s ľuďmi so zdravotným hendikepom o ich intímnom živote. Hoci aj ľudia so zdravotným znevýhodnením túžia po vzťahoch - vrátane sexuálnych - väčšinová spoločnosť s nimi zaobchádza ako s „večnými deťmi“. Psychiatrička Sylvia Bzdúchová, ktorá sa venuje ľuďom s mentálnym hendikepom, upozorňuje na to, že puberta je ťažké obdobie pre každého, nieto ešte pre ľudí s postihnutím. Mnohí ľudia s mentálnym hendikepom žijú v presvedčení, že ich potreby sú abnormálne alebo patologické, čo je výsledkom morálneho tlaku spoločnosti.
Sexuálna výchova osôb s mentálnym postihnutím: Výzvy a problémy
Napriek tomu, že sexualita je považovaná za základnú ľudskú potrebu a výchova v tejto oblasti za prirodzené právo každého z nás, dosiaľ nebola skoro žiadna pozornosť venovaná sexuálnej výchove týchto osôb. Pri tejto cieľovej kategórii sa málokedy stretávame s plánovite prevádzanou sexuálnou výchovou, väčšinou nebýva vnímaná ako dôležitá súčasť výchovy.
Terminologická neujasnenosť
V oblasti sexuálnej výchovy existuje veľká pojmová neujasnenosť a nejednotnosť. Pred rokom 1989 bol u nás v odbornej literatúre, ako aj v oficiálnych dokumentoch najviac preferovaný termín výchova k rodičovstvu. Ten však zužuje celú problematiku iba na vzťah rodiča a dieťaťa, akcentuje problémy späté s výchovou detí a úlohou rodiča na úkor iných tém zaoberajúcich sa sexualitou, partnerskými vzťahmi. V kontexte nami sledovanej problematiky si väčšina osôb s mentálnym postihnutím žiadnu rodinu nezaloží a rodičmi sa nestanú. Podobne zavádzajúco znejú pojmy manželská a rodičovská výchova a rodinná výchova. Oba akcentujú zodpovednosť rodiny, resp. rodičov za výchovu, avšak nenaznačujú, že sexuálnu výchovu je nevyhnutné realizovať v škole, ako aj tam, kde rodina úplne zlyhala - v prípade osôb s ťažším mentálnym postihnutím najmä v domovoch sociálnych služieb.
V zahraničí sa okrem pojmu sexuálna výchova používajú aj iné termíny. V druhej polovici 70. rokov sa často používal pojem výchova k rodičovstvu (parenthood education), pretože zahrňuje širší záber než sexuálna výchova. V tomto období sa v jednotlivých krajinách prechádzalo k všeobecnejším názvom, ktoré mali zdôrazniť širší prístup k otázkam intímneho spolužitia, najmä z hľadiska etiky a morálky, napríklad vo Fínsku - Výchova k rodinnému životu, Nórsko - Učiť sa žiť spoločne, Ľudská reprodukcia, Švédsko - Výchova k sexuálnym a ľudským vzťahom, Poľsko - Príprava na rodinný život.
V 80. rokoch začali najmä sexuológovia upozorňovať na to, že širšie názvy (bez prívlastku sexuálna) umožňujú venovať pozornosť najmä psychologickým, sociálnym a etickým otázkam partnerstva, manželstva a rodičovstva a konkrétnym informáciám o sexualite je venovaná iba obmedzená (alebo žiadna) pozornosť. Narastajúci význam týchto informácií sa prejavil návratom k názvu sexuálna výchova (sexual education), ktorý do roku 1998 Ministerstvo školstva Slovenskej republiky oficiálne používalo na označenie danej oblasti výchovy aj u nás.
Na Slovensku je v súčasnosti oficiálne schválená koncepcia Výchovy k manželstvu a rodičovstvu. Tento termín nahradil predtým zaužívaný pojem sexuálna výchova. Uvedená zmena bola vyvolaná odozvou medzi laickou i odbornou verejnosťou po tom, čo v roku 1994 schválilo Ministerstvo školstva Slovenskej republiky učebné osnovy Sexuálna výchova. Najmä u osôb s mentálnym postihnutím sa dostávame k určitému terminologickému rozporu týkajúcemu sa pojmov sexuálna výchova a výchova k manželstvu a rodičovstvu. U početnej laickej verejnosti totiž samotné substantívum sex a od neho odvodené adjektívum sexuálny vzbudzuje pohoršenie. Je zaujímavé, že tieto negatívne pocity sa ešte umocňujú stupňom religiozity obyvateľstva, takže termín sexuálna výchova, ako sme naznačili vyššie, je na Slovensku len ťažko priechodný.
Po rozdelení Československa v roku 1993 bola Spoločnosť pre plánovanie rodiny a sexuálnu výchovu štátnymi orgánmi donútená na premenovanie na Spoločnosť pre plánované rodičovstvo a výchovu k rodičovstvu. Taktiež v Českej republike je sexuálna výchova nahradzovaná rodinnou výchovou, aj keď je každému na prvý pohľad zrejmé, že nejde o synonymum. Táto diskrepancia potom ďaleko viac vynikne vo výchove sexuálnych menšín, akými sú práve osoby s mentálnym postihnutím.
Podľa R. Uzla (2009) pritom nie je spor o tom, že ich sexuálna výchova je úplnou nevyhnutnosťou, zatiaľ čo výchova k rodičovstvu je značne problematická. Tento nomenklatúrny paradox sa potom veľmi zreteľne prejaví u osôb s ťažším mentálnym postihnutím. Pojem výchova k manželstvu a rodičovstvu u tejto skupiny obyvateľstva nemôže fungovať ako náhrada alebo dokonca termín „širšieho záberu“. U osôb s ľahkým mentálnym postihnutím by sme mohli uvažovať aj o pojme výchova k manželstvu a rodičovstvu, používanom u bežnej populácie. Čo však osoby s ťažším mentálnym postihnutím? Osoby, z ktorých, dovolíme si tvrdiť, väčšina nebude uzatvárať manželstvo a vychovávať svoje deti. V tomto smere považujeme za výstižnejší názov uvedenej zložky výchovy sexuálna výchova. Rovnakého názoru je R. Uzel (2009), keď konštatuje, že nemôžeme súhlasiť s názorom, že výchova k manželstvu a rodičovstvu je u osôb s mentálnym postihnutím nadradená výchove sexuálnej, ktorá je jej súčasťou. Naopak, u týchto osôb bude skôr platný švédsky model, kde výchova k manželstvu a rodičovstvu je považovaná za súčasť univerzálnej výchovy sexuálnej.
Učebné osnovy a systém vyučovania
Dosiaľ nevyriešenou otázkou v oblasti sexuálnej výchovy je, či má byť samostatným predmetom (ako je to napríklad vo Veľkej Británii) alebo súčasťou edukačného procesu (ako napríklad vo Švédsku, Dánsku a i.). Na Slovensku môžeme situáciu ilustrovať tým, že sexuálna výchova osôb s mentálnym postihnutím je súčasťou učebných osnov iných predmetov, ale vlastné učebné osnovy nemá. Sexuálna výchova nie je samostatným predmetom. Je koncipovaná ako medzipredmetová disciplína a mala by sa teda implementovať do ostatných vyučovacích predmetov. Na špeciálnych základných školách sa vyučuje najmä v rámci prírodopisu, náuky o spoločnosti, ale aj v rámci iných predmetov formou tzv. skrytých osnov, ako aj v mimovyučovacích výchovno-vzdelávacích aktivitách triedneho učiteľa.
Na špeciálnej základnej škole sa so sexuálnou výchovou žiaci/žiačky s mentálnym postihnutím stretávajú rovnako v etickej výchove, náboženstve, prírodopise, občianskej výchove a v rámci praktických predmetov, ako i krúžkov varenia, šitia a pod. Samozrejme, najväčší priestor je na triednických hodinách a najmä na etickej výchove. Tá je však opäť nepovinná a deti (no častejšie ich rodičia) si vyberajú medzi ňou a náboženstvom. Výsledkom je, že existujú regióny, kde sa v škole neučí etickú výchovu ani jeden žiak a namiesto pravdivých informácií o sexualite počúvajú, že homosexualita je dedičný hriech, masturbácia škodí zdraviu, predmanželský sex je neprípustný a každá interrupcia rovná sa vražda.
Pre efektívnosť sexuálnej výchovy je potrebná systematickosť, komplexnosť a dlhodobé zaraďovanie do výchovno-vzdelávacieho procesu, najmä čo sa týka žiakov s mentálnym postihnutím. Pod systematickosťou a dlhodobosťou rozumieme zaraďovanie sexuálnej výchovy už od útleho veku až po dospelosť. Najmä pre osoby s mentálnym postihnutím je tento spôsob potrebný kvôli pamäťovej stope, ktorá sa u nich stráca rýchlejšie ako u intaktných detí. Pod komplexnosťou rozumieme zaradenie sexuálnej výchovy na všetky typy škôl, špeciálne školy nevynímajúc, rovnako u chlapcov ako aj u dievčat, pretože zatiaľ sa táto oblasť výchovy zameriavala väčšinou na dievčatá.
Odbornosť pedagógov a záväznosť sexuálnej výchovy
Ďalšou prekážkou realizácie kvalitnej a odborne fundovanej sexuálnej výchovy na Slovensku je fakt, že nemáme jednoznačne určeného a vyškoleného učiteľa (pedagóga) sexuálnej výchovy. Máme nedostatočný počet pedagógov pripravených na takýto typ vzdelávania. Súčasné vzdelávanie sa realizuje najmä v rámci postgraduálneho vzdelávania učiteľov etickej a občianskej výchovy na pôde metodických centier, avšak skôr ako okrajová téma. Okrem toho majú možnosť sa na túto problematiku zameraní učitelia zúčastňovať špeciálnych školení.
Inou nedoriešenou oblasťou je problematika záväznosti sexuálnej výchovy. Je a má byť sexuálna výchova povinná? Musíme konštatovať, že sexuálnu výchovu v praxi realizuje len malá časť učiteľov. V tejto súvislosti E. Poliaková (1996) konštatuje, že napriek tomu, že otázky kvality a efektívnosti sexuálnej výchovy nadobúdajú osobitnú aktuálnosť a naliehavosť, prístup k ich riešeniu je nejasný.
Akceptácia sexuálnej výchovy ako nevyhnutnej súčasti výchovno-vzdelávacieho procesu na školách je veľmi vysoká. V subjektívne pociťovaných problémoch pri sexuálnej výchove prevládajú nedostatky v metodike nad nedostatkami v poznatkovej sfére a osobnostnými bariérami. Najfrekventovanejšie vnímaným problémom je nedostatočná spolupráca rodiny so školou a absolútna abstinencia sexuálnej výchovy v rodine. Prevládajú problémy s chápaním obsahu a postavením sexuálnej výchovy.
Domovy sociálnych služieb: Sexuálne potreby a práva klientov
V domovoch sociálnych služieb, kde žije mnoho mentálne postihnutých, je sexuálna výchova často nedostatočná alebo chýba úplne. Medzi problémy v oblasti sexuálnej výchovy v domovoch sociálnych služieb patria sexuálne zneužívanie blízkymi ľuďmi (zamestnancami domova sociálnych služieb), resp. absencia interdisciplinárnej spolupráce.
Nedostatok intimity a súkromia
Kolektívnu starostlivosť charakterizuje nedostatok intimity i príležitostí k telesnému i pocitovo-senzuálnemu sebapoznaniu. Podľa B. Bazalovej (2009) je problémom štátom stále podporovaný a stále preferovaný život osôb s mentálnym postihnutím vo veľkých zariadeniach. Klienti domovov sociálnych služieb majú nedostatok súkromia, či už pre masturbáciu alebo pre sexuálne aktivity v páre, pokiaľ teda používatelia týchto zariadení majú toľko šťastia, že sú v týchto aktivitách podporovaní. Na základe nami realizovaného výskumného šetrenia je možné konštatovať, že existujú pomerne veľké rozdiely v jednotlivých zariadeniach, čo sa týka kvality poskytovaných služieb. Na jednej strane Slovenská republika disponuje modernými zariadeniami, ktoré ponúkajú svoje služby klientom, ktorí bývajú samostatne na izbe, na druhej strane existujú veľké, niekedy aj nekoedukované zariadenia, kde klient býva s desiatkou ďalších klientov.
Kľúčovým faktorom je už samotná neprirodzenosť inštitucionálnej výchovy (napr. v domovoch sociálnych služieb s celodenným pobytom chýba kontakt s rodinou, riziko konfúzie rolí). Výskum nám potvrdil, že vo väčšine ústavných zariadení naďalej chýba dostatok súkromia pre osoby s mentálnym postihnutím. To súvisí s existenciou už spomínaných veľkých zariadení (riziko izolovanosti, zneužívania, nutnosti prispôsobovať sa režimu, potrebám iných obyvateľov a pod.).
Väčšina domovov sociálnych služieb na Slovensku poskytuje svoje služby viac ako 30 klientom, čo je kľúčová hranica z hľadiska posudzovania kvality poskytovaných služieb. Aj keď je zistenie väčšiny klientov koedukovaných zariadení pozitívne, sme nútení sa zmieniť o tom, že aj v niektorých koedukovaných zariadeniach majú jedinci obmedzený kontakt s osobami opačného pohlavia. Z 28 domovov sociálnych služieb, ktoré sa zapojili do výskumu, 82,14 % (23) zariadení poskytuje svoje služby viac ako 30 klientom (v jednom domove sociálnych služieb). Hranicu 30 klientov uvádzame vzhľadom na to, že práve táto je európskymi odborníkmi považovaná za kľúčovú z hľadiska posudzovania kvality služieb. V inštitúcii, ktorá má viac ako 30 obyvateľov, je väčšia pravdepodobnosť, že v nej dôjde k porušovaniu niektorých zo základných ľudských práv (Kozáková, 2005). Dôležitým ukazovateľom kvality poskytovanej rezidenčnej služby je taktiež počet klientov obývajúcich spoločnú izbu. V rámci nášho šetrenia sme zisťovali minimálny a maximálny počet klientov obývajúcich jednu izbu. Veľmi potešujúcim zistením je, že 25 % z 28 oslovených zariadení uviedlo ako minimum jedného používateľa obývajúceho jednu izbu. Na druhej strane však pomerne znepokojujúcou informáciou je, že jedno zariadenie uviedlo ako minimálny počet 8 používateľov obývajúcich spoločne jednu izbu.
Koedukácia a rodové vzory
V domovoch sociálnych služieb nie je zabezpečená koedukácia. Čo sa týka zdravého sexuálneho vývoja osôb s mentálnym postihnutím, často zákonite musí byť patologický, najmä v tých zariadeniach, ktoré sú nekoedukované. V našom výskume sme zaznamenali do istej miery pomerne známy fakt, a to značnú prevahu zastúpenia žien (76,45%) v personáli domovov sociálnych služieb, teda nedostatok mužského vzoru v týchto typoch zariadenia. Je zrejmé, že klienti domovov sociálnych služieb nemajú tie isté podmienky ako iní jedinci na nerušené rozvinutie svojho sexuálneho života. I. Burdová (1988) nazýva tento jav nezdravou „Love map“, teda „Mapou lásky“ - čo je to, čo odmalička dieťaťu tlačíme v oblasti sexuálneho rozvoja do pamäti. Ako dodáva B. Bazalová (2009), takéto podmienky by deformovali aj človeka bez mentálneho postihnutia (napr. väznice), nie to človeka, ktorý má problémy s logickým úsudkom, vyhodnocovaním situácií, generalizáciou, analýzou, syntézou, komunikáciou, predstavivosťou a pod. Atmosféra v koedukovaných zariadeniach je podľa K. Matulaya (1986) badateľne lepšia ako v zariadeniach s klientmi jedného pohlavia, nakoľko denný styk s druhým pohlavím im pomáha lepšie sa prispôsobovať požiadavkám spoločného života. Pozitívnym zistením je, že v nami mapovaných domovoch sociálnych služieb z 28 zariadení bolo iba jedno zariadenie nekoedukované. Do porovnávania sexuálnych prejavov bolo zaradených 298 klientov umiestnených v koedukovaných zariadeniach a 68 klientov umiestnených v nekoedukovaných zariadeniach (Mandzáková, 2011).
Rešpektovanie sexuálnych potrieb a práv
Domovy sociálnych služieb málo rešpektujú sexuálne potreby a sexuálne práva svojich klientov. Strata súkromia je pravidelnou daňou za pobyt v domove sociálnych služieb. Často ide o nútené znášanie malého priestoru a absenciu podpory pre zdravý sexuálny rozvoj. Početná skupina mentálne postihnutých dnes navyše žije v zariadeniach, kde sú ženy oddelené od mužov. Týmto ľuďom nevieme ponúknuť odbornú pomoc s ich vlastnou sexualitou a často im nedáme ani možnosť, aby sa niekedy v živote zaľúbili.
Sexuálna asistencia: Riešenie pre ľudí so zdravotným znevýhodnením?
Sexuálna asistencia vychádza z predstavy, že sexualita je základné ľudské právo. Tridsiatnik Ján, ktorý trpí neurologickým ochorením a je pripútaný na vozík, poukazuje na to, že sexuálna asistencia pre ľudí so zdravotným znevýhodnením je na Slovensku témou, o ktorej sa nehovorí. Podľa neho je to nastavením spoločnosti, pre ktorú to nie je dôležité.
V Česku funguje sexuálna asistencia od roku 2015. Medzi služby, ktoré sexuálne asistentky a asistenti ponúkajú, patria rozhovory, ale aj spoločná nahota, práca s telom či intímna masáž. Ak sa na tom dvojica dohodne, s klientom sa môže nacvičovať masturbácia. Pohlavný styk poskytuje len niekoľko sexuálnych asistentiek a asistentov. Lucie Šídová, ktorá projekt rozbehla v Česku, hovorí, že sexuálna asistencia nie je len o sexuálnom styku, ale aj o vzdelávaní. Na to, aby bol človek zaradený na zoznam sexuálnych asistentov Freye, musí absolvovať výcvik.
Psychiatrička Sylvia Bzdúchová, ako jediná na Slovensku s certifikátom zo sexuálnej výchovy mentálne hendikepovaných, môže robiť poradenstvo a viesť tréningy v tejto oblasti. V minulosti musela radiť rodičom dospievajúceho chlapca s mentálnym hendikepom, ktorý nevedel, ako masturbovať, aby sa naučil uspokojiť, a odporučila mu návštevu nočného klubu so sprievodom otca. Lepšiu možnosť vtedy podľa nej Adam nemal. Ak by sa Adam narodil o pár kilometrov západnejšie, nemusel by s otcom chodiť do nočného klubu. V Česku by sa mu venovala sexuálna asistentka, ktorá rozumie nielen potrebe jeho tela, ale aj hendikepu.
Sex ľudí s hendikepom je v spoločnosti stále tabu, konštatuje sociologička Sarah Earlová. Nezriedka aj zdravotníci predpokladajú, že ak ich pacient má zdravotné znevýhodnenie, nebude mať sex. Aj napriek tomu, že spoločnosť má problém priznať si, že ľudia s postihnutím majú nejaké sexuálne túžby, existujú príklady, keď sa tieto potreby a túžby rešpektujú, napríklad symbolické zásnuby páru s mentálnym hendikepom v Senci.
Riziko sexuálneho zneužívania
Veľkým nebezpečenstvom je, že niektoré skupiny hendikepovaných môžu predstavovať cieľovú skupinu pre sexuálne zneužívajúce osoby. U nepočujúcich detí, chlapcov aj dievčat je 2- až 3-krát vyššie riziko sexuálneho zneužívania v porovnaní s nepostihnutými deťmi.
Dievčatám na kurzoch dospievania učili, ako sa ubrániť pred prípadným zneužívaním, chlapcov poučili, že sa nepatrí ženy na verejnosti chytať za prsia. Všetkým sa snažili vysvetliť, že nemôžu onanovať na verejnosti, ale radšej v súkromí, na toalete, v kúpeľni alebo vo svojej izbe.
Homosexualita a mentálne postihnutie
Podobne ako u telesne alebo mentálne postihnutých možno hovoriť aj o handicape v súvislosti s homosexualitou. Rodičovské a výchovné faktory sú síce predurčujúce (deti a mladí necítia istotu a uznanie vo svojej mužskej alebo ženskej role, prípadne vo svojej rodine zastupujú rolu opačného pohlavia), ale nie sú vždy rozhodujúce. Najsilnejšie spojenie nie je medzi homosexualitou a väzbou na rodičov, ale medzi homosexualitou a vzťahmi ku rovesníkmi, najmä v období puberty.
tags: #sexualita #mentalne #postihnutych #diplomova #praca