Komplexný pohľad na pedagogiku mentálne postihnutých

Pedagogika mentálne postihnutých, známa aj ako psychopédia, je špeciálnopedagogická disciplína, ktorá sa zaoberá výchovou, vzdelávaním a vyučovaním osôb s mentálnym postihnutím. Jej cieľom je umožniť im, aby sa čo najskôr a najdôkladnejšie vyrovnali so svojím postihnutím a napriek obmedzeniam sa pozitívne prispôsobili a zaradili do spoločnosti.

Objektom pedagogiky mentálne postihnutých sú osoby s mentálnym postihnutím od ranného veku až po starobu. Ako vedný odbor pozostáva z teoretického základu, metodológie, histórie odboru, z teórie vyučovania a teórie výchovy. Predmetom psychopédie je tiež psychopedická diagnostika a skúmanie prejavov a spoločenských dôsledkov mentálneho postihnutia.

Definícia a typy mentálneho postihnutia

Mentálna retardácia (MR) je súborné označenie pre výrazne podpriemernú úroveň všeobecnej inteligencie, s IQ pod 70, ktorá sa prejavuje už v útlom detskom veku. Špeciálna pedagogika chápe mentálne postihnutie ako nedostatočnú schopnosť transformovať poznané veci do myšlienok a udalostí. Mentálne postihnutie (MP) je širší, všeobecnejší strešný pojem, ktorý označuje všetkých jedincov s IQ pod 85, vrátane MR a hraničného pásma.

Kategórie mentálnej retardácie

Mentálna retardácia sa delí na dve hlavné kategórie:

• Oligofrénia (slabomyseľnosť): Ide o obmedzenie vývinu všetkých psychických funkcií, najmä rozumových, a narušenie intelektu. Oligofrénia je zdedená alebo vrodená, prípadne vzniká v ranom detstve, spravidla do 2. roku života. Tento stav je trvalý a nemožno ho odstrániť. Príčiny môžu byť biologicky podmienené (poškodenie mozgu) alebo sociálne podmienené (extrémna výchovná zanedbanosť).
• Demencia: Je neskôr získaná porucha mentálnych, povahových a duševných schopností. Vzniká ako následok ochorenia alebo úrazu po 2. roku života.

Stupne mentálnej retardácie

Stupeň mentálnej retardácie sa zisťuje pomocou testov inteligencie a vyjadruje sa číselným kvocientom IQ. Za normu sa považuje hodnota IQ okolo 100. Na základe IQ rozlišujeme:

• Debilita (ľahká mentálna retardácia): IQ 50-70. Jedinci sú vychovávateľní a vzdelávateľní, svojprávni a navštevujú špeciálne školy. Môžu existovať dva typy: eretická forma (nekľud, pohyblivosť) a torpídna forma (pomalosť, apatia).
• Imbecilita (stredná mentálna retardácia): IQ 35-49. Jedinci nie sú vzdelávateľní, iba vychovávateľní. Obyčajne sú zaradení do ústavov. Majú primitívne myslenie, oneskorenú reč, sú manuálne nešikovní, majú agramatickú reč a poruchy výslovnosti. Výchova sa zameriava na osvojenie základných hygienických návykov, sebaobsluhu a základné spoločenské návyky. Sú nesamostatní a vyžadujú stálu starostlivosť.
• Idiocia (ťažká mentálna retardácia): IQ 20-34.
• Hlboká idiocia (hlboká mentálna retardácia): IQ menej ako 20. Ani v dospelosti nedosahujú rozumové schopnosti ako 2-ročné dieťa. Dorozumievajú sa neverbálnymi znakmi a posunkami. Vyžadujú aj lekársku opateru a dožívajú sa veku do 30 rokov. Príčiny môžu byť genetické, v tehotenstve alebo spôsobené ožiarením.

Príkladom chromozómovej chyby je Darwinov syndróm, nazývaný aj Downov syndróm, ktorý bol popísaný v roku 1866. Je to choroba spôsobená nadpočetným chromozómom u chromozómového páru 21. Táto choroba je neliečiteľná, ale je dôležité rozvíjať potenciál jedincov, aby dosiahli čo najvyššiu možnú úroveň (niektorí aj na SŠ). Vyžadujú si starostlivosť rodiny a školy, intelektový rast sa zastavuje okolo 15. roku života. Radi nadväzujú kontakt, nemajú radi zmeny a dajú sa ľahko zlákať na hlúposti.

Etiológia mentálneho postihnutia

Z hľadiska etiológie možno mentálne postihnutie členiť podľa rôznych kritérií. Etiologické faktory sa najčastejšie rozdeľujú na:

• Endogénne (genetické, hereditárne): Vrodené faktory.
• Exogénne (biologické, chemické, fyzikálne): Môžu pôsobiť prenatálne (pred narodením), perinatálne (počas pôrodu) a postnatálne (po narodení).

Z medicínskeho aspektu sa mentálne postihnutie chápe z aspektu jeho etiológie a symptomatológie. Vníma sa ako difúzne poškodenie mozgovej hmoty, nedostatky v maturácii, ktorých dôsledky sa manifestujú zníženými mentálnymi výkonmi. Spoločným menovateľom psychologického chápania mentálnej retardácie je znížená intelektová úroveň.

Špeciálna pedagogika a jej úlohy

Špeciálna pedagogika je vedný odbor, ktorý sa zaoberá teóriou a praxou výchovy a vzdelávania jedincov s mentálnym, senzorickým, somatickým postihnutím, narušenými komunikačnými schopnosťami, psychosociálnym narušením, poruchami učenia alebo správania, ale aj jedincov s výnimočným nadaním a talentom. PMP sa ako vedný odbor zaraďuje do sústavy špeciálnopedagogických vied.

Medzi špeciálnopedagogické disciplíny patria:

• Somatopédia: Pedagogika telesne postihnutých, chorých a zdravotne oslabených.
• Tyflopédia: Pedagogika zrakovo postihnutých.
• Surdopédia: Pedagogika sluchovo postihnutých.
• Logopédia: Pedagogika detí s narušenou komunikačnou schopnosťou.
• Etopédia: Pedagogika psychosociálne narušených.
• Psychopédia: Pedagogika mentálne postihnutých.
• Pedagogika nadaných a talentovaných.

Osobitosti edukácie mentálne postihnutých

Edukácia mentálne postihnutých si vyžaduje špecifický prístup, ktorý zohľadňuje ich individuálne potreby a možnosti. Dôležité je rozvíjať kognitívne činnosti a celú osobnosť mentálne postihnutých jedincov.

Základné zásady edukácie

• Zásada primeranosti: Všetko musí byť primerané stupňu postihnutia.
• Zásada názornosti: Vytvorenie predstavy, zapojenie zmyslov (zrak, čuch, sluch).
• Zásada systematickosti: Vytvoriť systém poznatkov, motivovať.
• Zásada individuálneho prístupu: Zohľadňovať individuálne potreby a možnosti každého jedinca.
• Zásada trvácnosti: Trvalé osvojenie vedomostí formou opakovania, spojenie teórie s praxou.

Špecifické prístupy a metodiky

Pedagogika mentálne postihnutých využíva rôzne špecifické prístupy a metodiky, ktoré sú prispôsobené individuálnym potrebám a schopnostiam jednotlivcov. Medzi najčastejšie patria:

• Individualizovaný prístup: Každý jednotlivec s mentálnym postihnutím má svoje špecifické potreby a schopnosti. Preto je dôležité prispôsobiť výchovné a vzdelávacie metódy jeho individuálnym potrebám.
• Štruktúrované učenie: Štruktúrované učenie poskytuje jednotlivcom s mentálnym postihnutím jasné a predvídateľné prostredie, ktoré im pomáha orientovať sa a učiť sa nové veci.
• Multisenzorické učenie: Multisenzorické učenie využíva rôzne zmysly (zrak, sluch, hmat, čuch, chuť) na sprostredkovanie informácií. Tento prístup je účinný najmä u jednotlivcov s ťažkým mentálnym postihnutím.
• Komunikačné stratégie: Komunikácia je kľúčová pre rozvoj sociálnych zručností a integráciu do spoločnosti. Pedagogika mentálne postihnutých využíva rôzne komunikačné stratégie, ako napríklad augmentatívnu a alternatívnu komunikáciu (AAK).

Systém inštitúcií a socializácia

Inštitúcie pre mentálne postihnutých

Cieľom inštitúcií je vytvoriť podmienky pre plnohodnotný rozvoj schopností každého jedinca so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Inštitúcie sa delia podľa:

• Zakladateľa: Štátne, súkromné, cirkevné.
• Veku osôb: Predškolské zariadenia, školské zariadenia, zariadenia pre adolescentov a dospelých.
• Pohlavia: Chlapci, dievčatá, kombinované.
• Dĺžky prevádzky: Denné, celotýždňové, celoročné.
• Charakteru aktivít a cieľov: Edukačné, liečebné, reedukačné, poradenské, rehabilitačné.

V každom meste existujú osobitné a pomocné školy, kam chodia mentálne postihnuté deti, ktoré sú teraz známe ako Špeciálne základné školy.

Socializácia a integrácia mentálne postihnutých

Socializácia je proces začleňovania jednotlivca do spoločnosti. Je to proces, v ktorom sa človek stáva plnohodnotnou sociálnou bytosťou a aktívne sa zúčastňuje na spoločenskom a kultúrnom živote. Socializácia sa realizuje v praktickej, osobnostnej a sociálnej rovine.

V socializácii zohrávajú dôležitú úlohu:

• Rodina: Predstavuje sociálne vplyvy, postoje, citový a racionálny vzťah. Jej výchovné pôsobenie formuje správanie dieťaťa. Osobitný význam pre postihnuté dieťa má reč, ktorú sa učí v rodine.
• Škola: Poskytuje vzdelanie a rozvíja sociálne zručnosti.
• Postoj spoločnosti: Je veľmi dôležitý, nejde len o kompenzácie, ale o celkový postoj spoločnosti.

Integrácia (úplné zapojenie postihnutého do spoločnosti zdravých ľudí) je najvyšší stupeň socializácie. Jednotlivec sa stáva úplne nezávislý a samostatný. Ďalšie stupne socializácie sú adaptácia (prispôsobenie postihnutého spoločenskému prostrediu), utilita (zaradenie postihnutého do spoločnosti za predpokladu celoživotnej spoločenskej ochrany a pomoci) a inferiorita (neschopnosť pracovného a spoločenského zaradenia).

Historický vývoj a súčasné trendy

Historický kontext

História starostlivosti o mentálne postihnutých siaha do dávnej minulosti. Prvé zmienky o inštitúciách pre postihnutých sa objavujú v stredoveku, kde pri kláštoroch vznikali azylové zariadenia. Tieto zariadenia, financované z darov a almužien, poskytovali charitatívnu činnosť a základnú starostlivosť jednotlivcom s rôznymi druhmi postihnutia. S rozvojom humanizmu sa začala objavovať požiadavka na výchovu a vzdelávanie postihnutých detí.

V 18. storočí vznikali prvé ústavy pre nepočujúcich a nevidiacich vo Francúzsku a neskôr aj v ďalších krajinách. Tieto ústavy predstavovali prvé zariadenia, kde sa postihnutí systematicky vyučovali. Praktické poznatky o výchove postihnutých sa šírili najmä z Francúzska a Nemecka. Medzi významné osobnosti európskej pedagogiky patria Karel Herford, zakladateľ pražského ústavu Ernestínum, ktorý zdôrazňoval prácu, názorné vyučovanie a telesnú výchovu. V Belgicku David Ovid Decroly zriaďoval pozorovacie triedy s komplexným výchovným pôsobením. Marie Montessori nadviazala na práce Itarda a Seguina a zostavila rozsiahly súbor pedagogických pomôcok, známy ako Montessoriovej výchovný materiál, určený pre zmyslovú, rečovú a praktickú výchovu.

V Československu neexistovali osobitné právne normy pre deti s mentálnym postihnutím a neboli ani školopovinné, s výnimkou pomocných škôl, ktoré pracovali podľa zákona č. 86/1928 Zb. o pomocných školách. Na Slovensku v roku 1923 vznikla prvá pomocná škola v Petrovanoch. Najvýznamnejšiu úlohu medzi pomocnými školami zohrala pomocná škola v Trenčíne, založená a vedená Vladimírom Predmerským, ktorá slúžila ako metodicko-odborné centrum.

Rozvoj špeciálnej pedagogiky ako vedného odboru v Československu priniesol aj rozvoj časopisectva, ako napríklad „Úchylná mládež“ a neskôr „Špeciálna škola“, ktorá sa spojila s českým „Mládež vyžadujúca špec. péče“ do časopisu „Otázky defektológie“, neskôr premenovaného na „Teorie a praxe špeciálnej pedagogiky“. Po 2. svetovej vojne nastal na Slovensku významný rozvoj starostlivosti o mentálne postihnutých. Kým v roku 1946 bolo 6 osobitných škôl, v roku 1989 ich bolo 181. Vznikali výskumné teoretické a metodické pracoviská, a oddelenie špeciálnej pedagogiky na Filozofickej fakulte v Bratislave, kde sa od roku 1967 organizovalo riadne vysokoškolské vzdelávanie pedagógov.

Súčasné trendy

Moderná pedagogika mentálne postihnutých sa zameriava na individualizovaný prístup, inklúziu a podporu samostatnosti. Dôraz sa kladie na rozvoj kognitívnych, sociálnych a praktických zručností, ktoré umožňujú jednotlivcom s mentálnym postihnutím aktívne sa zapájať do života spoločnosti.

• Inkluzívne vzdelávanie: Je proces, ktorý umožňuje deťom a žiakom s mentálnym postihnutím vzdelávať sa v bežných školách spolu so svojimi rovesníkmi. Tento prístup podporuje sociálnu integráciu a rozvoj sociálnych zručností.
• Špeciálna andragogika mentálne postihnutých: Je relatívne nová špecializácia, ktorá sa zameriava na vzdelávanie dospelých s mentálnym postihnutím. Dôležitým cieľom je podpora samostatnosti a sebaurčenia jednotlivcov, čo znamená poskytovanie možností rozhodovať o svojom živote a aktívne sa podieľať na plánovaní svojich cieľov. Medzi súčasné trendy patrí podpora celoživotného vzdelávania, využívanie moderných technológií a spolupráca s rodinou a komunitou.

Katedra špeciálnej pedagogiky Pedagogickej fakulty Prešovskej univerzity (PF PU) v Prešove sa zameriava na prípravu odborníkov v tejto oblasti. Absolventi sú schopní identifikovať vývinové a individuálne charakteristiky a vzdelávacie potreby jednotlivca so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Katedra sa venuje aj výskumu v oblasti aplikovanej behaviorálnej analýzy a jej využitia pri rozvoji komunikácie a eliminácii problémového správania u detí a žiakov s poruchami autistického spektra a inými vývinovými poruchami.

tags: #schema #pedagogiky #mentalne #postihnutych