Mentálne schémy a procesy v psychológii

Psychológia, ako rozsiahla veda, študuje ľudské správanie, mentálne a telesné procesy a ich vzájomné vzťahy a interakcie. Konštituovala sa koncom 19. a začiatkom 20. storočia, pričom od začiatku jej vzniku sa menila a vyvíjala, líšil sa aj názor na jej predmet. Pôvodne bola psychológia náuka o duši, pričom zväčša nebolo presne stanovené, čo vlastne duša je. V poslednej tretine 19. storočia sa psychológia začala formovať ako samostatná vedná disciplína s vlastnými metódami a predmetom štúdia. Centrom skúmania psychológie sú psychické javy.

V bdelom stave stále niečo vnímame, na niečo spomíname, riešime, myslíme, na iných ľuďoch si všímame charakterové vlastnosti, ich správanie atď. To všetko sú psychické (duševné) javy. Predmetom psychológie je vedecké štúdium správania a duševnej činnosti. Duševné - psychické javy, teda psychické procesy a psychické stavy, ako všeobecné prejavy každého ľudského jedinca, môžeme poznávať prostredníctvom ich konkrétnych prejavov u konkrétneho človeka.

Základné psychologické smery

Psychológia ako veda sa postupne vyvíjala a formovala rôzne smery, z ktorých každý má svoj vlastný prístup a metodológiu. Medzi najvýznamnejšie patria:

Štrukturalizmus

Štrukturalistický prístup sa zameriava na analýzu mentálnych štruktúr a správania, t. j. na skúmanie a pomenovanie ich zložiek a vzťahov medzi nimi.

Funkcionalizmus

Na rozdiel od štrukturalizmu, funkcionalistický prístup sa sústreďuje na analýzu psychických procesov z hľadiska ich adaptívnej funkcie na prostredie. Tento smer zdôrazňuje, ako psychické procesy pomáhajú človeku prispôsobiť sa a prežiť v danom prostredí.

Psychoanalýza

Psychoanalýza, ktorej zakladateľom je Sigmund Freud, vysvetľuje duševný život človeka na základe pôsobenia jeho nevedomých procesov. Za základné hybné sily psychického diania pokladal nevedomé pudové impulzy - predovšetkým sexuálny pud a pud agresivity. Ich obmedzenia zvonku spôsobujú, že z nevedomia sa pretláčajú do vedomia. Freud vytvoril štrukturálny model obrazu trojdielnej psychológie človeka, ktorý sa skladá z pojmov:

• ID (ono): Predstavuje oblasť, ktorá obsahuje primitívne pudy - sexuálny a agresívny pud, ktoré usilujú o vybitie. ID je iracionálne, rezerva energie.
• EGO (ja): Nie je od ID oddelené, sú vzájomne prepojené s ID. Pokúša sa vysporiadať nejakým spôsobom s tlakmi, ktoré vznikajú v ID, tak aj s normami a požiadavkami, ktoré na človeka kladie spoločnosť.
• SUPEREGO (nadja): Kontroluje EGO, obsahuje v prvom rade ideály človeka a svedomie. Je to nevedomá oblasť v psychike. Vyvoláva určitý tlak a zadáva zmysel toho, čo má človek robiť. Slúži ako morálna zbraň osobnosti, tlmí pudové tendencie.

Behaviorizmus

Behaviorizmus, ktorý bol najrozšírenejší smer v 20. storočí, hlavne v USA, sa zameriava na objektívne skúmanie správania organizmu. Zakladateľom je Watson, ktorý odmietol vplyv dedičnosti a nevenoval pozornosť pozorovaniu vedomia. Behavioristi sa na psychiku pozerali ako na čiernu skrinku a tvrdili, že sa nedá preskúmať jej vnútro. Predmet štúdia psychológie obmedzujú na štúdium chovania. Neskôr sa vyvinul neobehaviorizmus, ktorého predstavitelia Tolman, Hull, Skinner sa zaoberali aj vedomím. Skinner zaviedol pojem „intervenujúca premenná“, čo znamená, že medzi stimulom (S) a reakciou (R) dochádza v osobnosti človeka k aktívnemu prepracovaniu informácie a pôsobia aj vnútorné činitele osobnosti. Konečná schéma je teda: S - O - R, pričom O znamená osobnosť, organizmus a individuálne rozdiely ako učenie, pamäť, schopnosti a pod.

Tvarová (Gestalt) psychológia

Tvarová psychológia, ktorá vznikla v Nemecku (Gestalt z nemčiny znamená celok, tvar), považuje za predmet psychológie osobnosť človeka ako celostnú jednotku, kde sa celok a časť navzájom podmieňujú, ale vždy dominuje celok nad časťami. Aj vnímanie a iné duševné javy sa skladajú nie z jednotlivých pocitov, ale z celkov. Skúmali hlavne otázky vnímania a neskôr myslenia. Na základe pokusov s opicami prišli v oblasti myslenia na to, že človek je schopný pomocou „vhľadu“ naraz pochopiť problém a nájsť jeho riešenie.

Humanistická psychológia

Humanistická psychológia sa zamerala hlavne na skúmanie zdravých, hodnotných, psychicky zrelých osobností, ich pocit samoty, autority, viery a pod. Hlavní predstavitelia sú Maslow a Rogers. V Európe rozvíjal humanistickú psychológiu rakúsky psychológ Viktor Frankl, ktorý nastolil závažnú otázku hľadania zmyslu života, ktorý podľa neho nie je niečo abstraktné, ale vždy niečo konkrétne, čo sa nachádza v každej životnej situácii.

Kognitívna psychológia

Kognitívna psychológia (poznávacia) považuje za hlavný predmet psychológie problémy spracovania informácií z vonkajšieho sveta v mozgu. Chápe ľudskú psychiku ako systém spracovávania informácií. Skúma spôsoby, akými si utvárame mentálne reprezentácie okolitého sveta, reflektujeme svoje vlastné prežívanie a psychické dianie. Táto oblasť sa venuje skúmaniu procesov učenia, ukladania minulých zážitkov v pamäti, plánovania budúcnosti, uvažovania atď. Psychické procesy sú relatívne rýchle a premenlivé a považujú sa za najmenej stále duševné javy.

Psychické javy

Psychika predstavuje súhrn duševných javov a činností počas celého ľudského života. Psychické javy sú javy psychickej reality, ktoré majú "vnútornú príslušnosť" k osobe, nazývanú intencionalita. Psychika plní v živote organizmu dôležité funkcie, ktoré jej na nižšej vývinovej úrovni umožňujú plniť biologické poslania - inštinktívne chovanie, vnímanie, učenie, na vyššej špecifickej ľudskej úrovni aj adaptáciu na životné podmienky v danom sociálnom prostredí. Psychika je funkciou nervovej sústavy, hlavne mozgu. Závisí od kultúry, spoločnosti. Nenájdeme psychický jav, ktorý by úzko nesúvisel s funkciou a činnosťou nervovej sústavy.

Prežívanie a správanie

• Prežívanie: Sled uvedomelých psychických zážitkov. Sú to tie psychické javy, ktoré si človek uvedomuje, je to jeho vnútorný svet, prístupný iba jemu samému. Je to súhrnný názov pre všetky vnútorné, subjektívne psychické procesy a stavy (vnemy, predstavy, emócie, rozhodovanie, rozpamätávanie), ktoré tvoria celok. Človek si ich uvedomuje len do určitej miery, preto rozlišujeme vedomé a nevedomé prežívanie.
• Správanie: Akákoľvek činnosť človeka, ktorú môže sledovať iná osoba, ktorú možno pozorovať, alebo merať. Je to prejav psychiky navonok, gestikulácia. Správanie je súbor vonkajších prejavov, ktoré sú spracovaním a vyjadrením vnútornej situácie človeka. Zahŕňa všetky činnosti, pohyby, úkony, konanie, reakcie, reč, výrazy (červenanie, plač, smiech, zmeny v dýchaní, držaní tela).

Prežívanie a správanie sú prejavom osobnosti človeka s jeho individuálnymi vlastnosťami a dispozíciami vo vzájomnom pôsobení s prostredím.

Vedomie a nevedomie

• Vedomie: Je najvyšší stupeň vývinu psychiky, je to najvyššia, s rečou spojená funkcia mozgu, ktorá umožňuje rozpoznávanie skutočnosti, uvedomenie si okolia, aj seba. Funkcie vedomia zahŕňajú kognitívne (poznávacie) procesy, činnosť - správanie človeka a výsledky činnosti.
• Nevedomie: Stavy, ktoré si človek neuvedomuje, ale pôsobia v jeho psychike, predstavujú tendencie k nejakému správaniu. Sú to tie javy, o ktorých subjekt nevie, chýba vzťah k objektu. V psychologických slovníkoch sa tento pojem vymedzuje ako diaktivity, alebo mentálne stavy, príčiny správania, ktorých si nie sme vedomí. Nevedomie označuje momentálne neuvedomované, ale predtým vedome prežité zážitky.

Stupne vedomia

Stupne vedomia reprezentujú stav nervovej sústavy (mozgu) a majú rôzne úrovne, od afektu a jeho prežívania až po úplnú stratu vedomia (kómu).

• Afekt: Predstavuje afekt a jeho prežívanie, ktorým je vedomie vyplnené. Krátky, búrlivo prebiehajúci emočný stav, psychický skrat, väčšinou spojený s hnevom a strachom. Sprievodnými javmi sú rýchle motorické prejavy (prudká gestikulácia, prehnaná mimika, rozhadzovanie rukami...), agresia, somatické zmeny - zblednutie, triaška.
• Hypnagogické stavy: Charakteristická je nedostatočná sústredenosť vnímania a pozornosti, dochádza v ňom k produkovaniu voľných myšlienkových asociácií a obvykle aj k poklesu uvedomovania si podnetov z vonkajšieho sveta.
• Denné snenie: Vedomie je skoncentrované na priebeh vlastných myšlienok, predstáv, fantázie, pričom sú podnety z vonkajšieho prostredia len slabo uvedomené.
• Spánok: Dochádza k takmer úplnému obmedzeniu uvedomovania seba samého, či dejov z blízkeho okolia.
• Kóma: Úplná strata vedomia, slabosť až vymiznutie motorických reakcií na vonkajšie podnety = hlboké bezvedomie.

Zmenené stavy vedomia

Zmenené stavy vedomia zahŕňajú hypnózu a zastreté vedomie (mrákotný stav), ktoré sa prejavuje ako zastretie mysle, amnézia a rozšírené vedomie spojené s transpersonálnymi zážitkami.

• Hypnóza: Sugestívny stav zúženého bdelého vedomia podobného spánku. Zahŕňa 3 stupne:
  1. Somnolencia: Stav príjemnej ospalosti, ale pomerne jasného vedomia a schopnosti vôľovo konať.
  2. Hypotaxia: Stav zvýšeného podliehania sugescii, strata kontroly nad vôľovými pohybmi.
  3. Somnambulizmus: Hypnotizovaný sa úplne podriadi sugesciám, stav hlbokej hypnózy, dá sa ovplyvniť motorika, pamäť, správanie.
• Zastreté vedomie / mrákotný stav: Prejavuje sa ako zastretie mysle - postihnutý koná inak, ako to zodpovedá jeho osobnosti; amnézia - strata pamäti, zabudnutie.
• Rozšírené vedomie: Spojené s transpersonálnymi zážitkami, subjekt prežíva akési odpútanie.

Klasifikácia psychických javov

Psychické javy možno rozdeliť na psychické procesy, stavy a vlastnosti. Psychiku jedinca utvárajú psychické procesy, stavy a vlastnosti.

• Psychické procesy: Sú psychické javy, ktoré sa v určitom časovom intervale menia. Psychický proces je aktuálne (v istom momente) sa realizujúca psychická činnosť, ktorá prebieha u jednotlivca viac-menej za účasti vedomia. (Keď berieme psychický proces vcelku, jeho jednotlivé časti môžu prebiehať aj bez účasti vedomia.) Je osobitným spojením jednotlivca so svetom. Psychický proces je tvorený viacerými odlíšiteľnými čiastkovými procesmi (pociťovanie, vnímanie, tvorenie predstáv, myslenie, pamäť, pozornosť, cítenie, regulácia konania - vôľové a mimovoľné konanie). V každom okamihu má psychický proces obmedzený rozsah. Procesy vedú ku vzniku psychických obsahov, napríklad predstavovanie vedie ku vzniku predstáv, myslenie ku vzniku myšlienok, atď. K psychickým obsahom patria vnemy, predstavy, sny, spomienky, vedomosti, priania, myšlienky. Tieto sa nachádzajú vo vedomí a v pamäti, takže si ich môžeme vybaviť. Psychické procesy delíme na:
  1. Poznávacie procesy (pociťovanie, vnímanie, myslenie, fantázia, reč, predstavivosť, pamäť, pozornosť).
  2. Citové procesy (emócie, city).
  3. Vôľové procesy (motivácia, rozhodovanie, konanie).
• Psychické stavy: Sú relatívne stabilnou charakteristikou psychických činností človeka (napr. nálada, emócie, aktivácia). Sú prechodné, menia sa podľa situácie, odzrkadľujú celkové prežívanie človeka v danom momente. Ich existenciu dokazuje introspekcia.
• Psychické vlastnosti osobnosti: Sú určité relatívne stále útvary, ktoré zabezpečujú určitú úroveň činnosti a správania, ktoré je charakteristické pre daného človeka. Vlastnosti sú buď prirodzené (vrodené ako napr. temperament), alebo získané, nadobudnuté vlastnosti počas vývinu človeka. Psychické vlastnosti osobnosti podliehajú zmenám (viac získané), tvoria jednotný integrovaný celok osobnosti človeka.

Priebeh psychických procesov človeka závisí v podstate:

• Od vonkajších podnetov, ktoré na neho pôsobia.
• Od rôznych psychologicko-fyziologických stavov (najmä stavov aktivácie).
• Od individuálnych psychických vlastností.

Psychické procesy a psychické vlastnosti navzájom dialekticky súvisia - navzájom sa podmieňujú, ovplyvňujú, formujú. Psychické vlastnosti sa prejavujú pri rôznych psychických procesoch a zároveň sa tieto psychické vlastnosti počas psychických procesov utvárajú, formujú a rozvíjajú.

Vedecká metóda v psychológii

Vedecká metóda je súbor princípov, spôsobov a prostriedkov na získanie vedeckých poznatkov. Je to určitý, s prísnymi pravidlami vymedzený postup, ktorého teória sa označuje ako metodológia. Metodológia psychológie vychádza zo všeobecnej metodológie vedy, so zreteľom na súčasný stav poznatkov psychických javov, rieši základné princípy a spôsoby skúmania psychických javov.

Štandardné metódy

Štandardné metódy v psychológii zahŕňajú:

• Metóda introspekcie (sebapozorovanie).
• Pozorovanie.
• Experimentálna metóda.
• Exploratívne metódy (anamnéza, interview, dotazník).
• Projektívne techniky (Roschachova metóda, tematicko-apercepčný test).
• Psychologický test.
• Analýza dokumentov a produktov činnosti.

Charakteristika psychologických metód

• Pozorovanie: Extrospekcia je organizované, cieľavedomé vnímanie a podrobné zaznamenávanie vonkajších prejavov správania človeka, napr. pohybové, rečové prejavy v prirodzených alebo upravených podmienkach.
• Introspekcia: Pozorovanie seba samého, faktov vlastného vnútorného života zmyslového, afektívneho, racionálneho, vôľového, a to vyškolenou alebo nevyškolenou osobou (náhodné alebo systematické).
• Experiment: Metóda, ktorá určitým usporiadaním a kontrolou postupov umožňuje určovať príčiny rôznych javov. V psychológii sa charakterizuje ako zámerné a cieľavedomé určitého javu a zároveň kontrolu všetkých okolností, ktoré by mohli vplývať na skúmaný psychický jav - napr. úzkosť.
• Psychologický test: Štandardizovaná diagnostická pomôcka s presne určenými podmienkami jeho použitia, hodnotenia, interpretácie získaných výsledkov. Slúži na meranie individuálnych rozdielov a zvláštností (testy inteligencie, osobnosti, psychodiagnostické, tvorivosti).
• Dotazník: Metóda určená na zber údajov od väčšieho počtu respondentov. Základ tvoria štandardizované otázky, na ktoré respondenti odpovedajú nútenou voľbou (áno-nie) alebo otvorenými otázkami, kde respondent odpovedá voľne.
• Rozhovor (interview): Psychológ pomocou cielených otázok získava údaje, ktoré sú podkladom pre utvorenie si určitého obrazu, napr. o postojoch, záujmoch, citových stavoch. Môže byť diagnostický (výskumný), individuálny, štandardizovaný, skupinový.
• Analýza dokumentov a produktov činnosti: Rozbor denníkov, výtvarného diela.

Poznávacie procesy

Poznávanie vo všeobecnosti sa charakterizuje ako proces utvárania obrazu sveta vo vedomí človeka. Výsledkom je POZNANIE. Adekvátne poznávanie vyžaduje vhodnú stavbu a funkciu analyzátorov, súčinnosť signálnych sústav, využívanie minulej skúsenosti a vhodný psychický stav. K poznávacím procesom zaraďujeme pociťovanie, vnímanie, predstavivosť, myslenie, pamäť, pozornosť.

Pociťovanie

Pociťovanie nazývame aj senzorické procesy, ktoré prebiehajú v zmyslových orgánoch. Pocit je najjednoduchší psychický proces, ktorý vzniká v dôsledku pôsobenia predmetov a javov materiálneho sveta na analyzátory a spočíva v bezprostrednom odraze jednotlivých vlastností týchto predmetov alebo javov (napr. farba, veľkosť, chuť, tvar). Pocity sú prvotným prameňom všetkých našich vedomostí, poznatkov o vonkajšom objektívnom svete. Poskytujú materiál pre iné, zložitejšie poznávacie procesy: vnemy, predstavy, pamäť, myslenie. Sú aj základom pre naše emócie, city.

Aby mohol pocit vzniknúť, je nutné, aby na analyzátory pôsobil okolitý materiálny svet v podobe podnetu. Pôsobenie podnetu vyvolá v receptore podráždenie, ktoré vzruší nervové dostredivé dráhy. V nervových vláknach vzniká vzruch, ktorý sa v podobe impulzov vedie do príslušného centra v mozgu, kde vzniká pocit.

Analyzátor

Analyzátor je anatomicko-fyziologické zariadenie, pomocou ktorého vznikajú pocity a aj zložitejšie psychické procesy. Skladá sa z troch častí:

1. Receptor (zmyslový orgán): Vonkajšia časť, ktorá prijíma podnet z vonkajšieho i vnútorného sveta, kde vzniká podráždenie.
2. Dostredivá nervová dráha: Zachytáva podráždenie a vedie ho v podobe vzruchu do príslušného centra v mozgovej kôre.
3. Mozgové centrum receptora: Až v tejto časti vzniká pocit. Ak sa poruší ktorákoľvek časť analyzátora, pocit vzniknúť nemôže.

Druhy pocitov

Pocity delíme podľa jednotlivých zmyslových orgánov, receptorov. Prehľad všetkých receptorov, a teda aj pocitov, zostavili Sherrington a Herrick:

1. Vonkajšie receptory (uložené na povrchu alebo blízko povrchu tela):
   • Diaľkové: orgán zraku (sietnica oka), orgán sluchu (slimák vo vnútornom uchu).
   • Kontaktné: orgán chuti (chuťové poháriky na jazyku), orgán čuchu (čuchové telieska v nosnej dutine), kožné orgány (dotyku, tepla, chladu a bolesti).
2. Vnútorné receptory (uložené vnútri organizmu):
   • Orgány polohy a rovnováhy (labyrint vo vnútornom uchu).
   • Orgány kinestetických (pohybových) funkcií (svaly, šľachy, kĺby).
   • Vnútornostné prijímače (receptory): zažívací systém (hlad, smäd), cirkulačný systém (obeh krvi, dýchanie), rozmnožovací systém.

Zrakové pocity

Analyzátorom, ktorý má pri orientácii človeka v jeho okolí azda najširšiu úlohu, je zrakový analyzátor. Podnetom pre zrakový orgán je svetlo, ktoré pociťujeme ako denné svetlo. Všetko, čo vidíme, má nejakú farbu. Bezfarebný predmet môže byť iba úplne priezračný, a teda neviditeľný predmet. Zrakové pocity sú teda pocitmi farby.

Na každej farbe možno rozlíšiť tri kvality:

• Kolor (farebný tón): Závisí od vlnovej dĺžky.
• Svetlosť (jasnosť): Závisí od intenzity osvetlenia.
• Sýtosť: Závisí od čistoty vlny (či nie je alebo nakoľko je zmiešaná s inými vlnovými dĺžkami).

Existujú rôzne teórie videnia, napr. teória duplicity (Kries) a trojkomponentová teória farebného videnia (Helmholtz).

Sluchové pocity

Orgánom pre sluchové pocity je ucho, ktoré sa skladá z vonkajšieho, stredného a vnútorného ucha (tam sa nachádza vlastný receptor - Cortiho orgán). Podnetom pre sluchové pocity sú zvukové vlny vyvolané chvením pevných telies. Naše ucho môže zachytiť iba pomerne malý rozsah zvukových vĺn (od 16-20 do 22 000 kmitov za sekundu).

Rozlišujeme dva druhy sluchových pocitov:

• Zvuky: Vznikajú nepravidelným vlnením zvukových vĺn. Najbežnejším zvukom je reč.
• Tóny: Podnetom pre pocit tónu sú vlny s pravidelným kmitočtom. Pri pocitoch tónu rozlišujeme tri základné charakteristiky: intenzitu, výšku a farbu.

Adaptácia

Adaptácia je zmena citlivosti, ktorá vzniká v dôsledku prispôsobenia sa zmyslového orgánu podnetom, ktoré naň pôsobia. Uskutočňuje sa v smere zvyšovania citlivosti, ako aj v smere znižovania citlivosti. Hranice adaptácie sa subjektívne určujú pocitmi bolesti. Adaptácia sa vyskytuje pri všetkých druhoch pocitov, ale osobitne výrazne sa prejavuje pri taktilných (dotykových), teplotných, čuchových a zrakových pocitoch. Pri sluchových pocitoch a pocitoch bolesti je pôsobenie adaptácie málo badateľné.

Vnímanie

Vnímanie (percepcia) vzniká spojením viacerých pocitov a je bezprostredným odrazom predmetov, vecí a javov ako celkov vo vedomí človeka. Je to poznávací proces, ktorý nielen prijíma informácie, ale ich aj spracováva. Zabezpečuje bezprostredný kontakt človeka s prostredím a je jedným zo základných psychických regulátorov. Vnímanie v sebe zhŕňa pocity a z druhej strany sa na nich zakladá. Kým pocit je bezprostredným odrazom jednotlivých vlastností predmetov alebo javov, vnem je bezprostredným odrazom rôznych vlastností v ich vzájomných vzťahoch. Vnem je vždy viac alebo menej zložitý obraz predmetu ako celku. Napr. pri vnímaní červenej ruže nedostávame len oddelené, izolované zrakové a čuchové pocity, ale ich zložité zoskupenie v jedinom obraze ruže s príslušnou farbou, tvarom, vôňou.

Proces vnímania sa uskutočňuje v 2 fázach: zmyslové vnímanie a kognitívne vnímanie.

Charakteristické znaky vnímania

1. Predmetnosť: Naše vnímanie je vždy do istej miery doplnené našimi vedomosťami, minulou skúsenosťou. Bez opory na minulú skúsenosť by sme nemohli vnímať predmety.
2. Individuálny charakter: Rovnako ako pocit je i vnem subjektívnym odrazom objektívneho sveta. Správnosť nášho vnímania overujeme praxou, pričom prax spoločenskou. Prax je súčasne i základom vnímania.
3. Celistvosť: Vnímanie má celistvý charakter.

Druhy vnemov

• Zrakové vnímanie: základom je optická zraková sústava.
• Sluchové vnímanie: zabezpečuje sluchový analyzátor.
• Čuchové vnímanie: čuchové receptory sú umiestnené v nose.
• Chuťové vnímanie: chemické látky rozpustené v ústnej dutine pôsobia na chuťové receptory.
• Hmatové vnímanie: vnímanie dotyku - výsledkom činnosti vonkajších kožných receptorov.
• Vnímanie polohy a rovnováhy: vnemy zmien polohy narušenia rovnováhy orgánov človeka alebo celého tela.
• Vnímanie tvaru a veľkosti predmetov: uskutočňuje sa zrakovým a hmatovým analyzátorom.
• Vnímanie priestoru a vzdialenosti: psychický proces, na ktorom sa zúčastňuje zrakový, kinestetický a sluchový analyzátor.
• Vnímanie času: je koncentrované na otázky prežívania rôznych časových intervalov/úsekov.
• Orgánové vnímanie: signalizujú stav a činnosť orgánov - tráviacich, vylučovacích, dýchacích, krvného obehu, rozmnožovacích.
• Vnímanie bolesti: prežíva sa ako nepríjemný pocit, ktorý vzniká dráždením nervových zakončení v dôsledku pôsobenia vonkajších podnetov alebo chorobných procesov v organizme človeka.
• Vnímanie osôb: pri vnímaní sa analyzujú navzájom súvisiace znaky kontextuálne a vonkajšie, významným faktorom je očakávanie a momentálne psychické naladenie.

Poruchy vnímania

Poruchy vnímania môžu zahŕňať rôzne oblasti, pretože na vnímaní sa podieľa celá zmyslová percepcia, nervové dráhy, centrálna nervová sústava, aj emocionálno-citové stavy.

• Ilúzia: Vnem je síce vyvolaný odrazom skutočného podnetu, ale tento odraz je skreslený.
• Halucinácie: Sú to klamné vnemy vznikajúce nezávisle na vonkajšom podnete. O ich reálnosti je subjekt presvedčený. S halucináciami sa stretávame v patológii.

Predstavy a fantázia

Predstavy sú obrazy predmetov, vecí, javov, ktoré človek v danom momente nevníma. Alebo predstava je reprodukovaný obraz predmetu založený na minulej skúsenosti. Môžu byť jedinečné, všeobecné, zrakové, sluchové, pohybové. Predstavy sa vyznačujú názornosťou a vzťahujú sa na minulosť, zatiaľ čo vnímanie sa vzťahuje len na prítomnosť. Predstavy majú centrálny pôvod (vznikajú v mozgu), zatiaľ čo vnemy majú periférny pôvod (vznikajú v dôsledku receptorov).

Eidetické predstavy sa svojou úplnosťou a ostrosťou rovnajú vnemom a prejavujú sa vo zvláštnej schopnosti tzv. fotografickej pamäti. Sú typické pre detské obdobie a po dospievaní zanikajú.

Fantázia je vytváranie predstáv o nepoznanom. Vo vedomí človeka vznikajú obrazy predmetov a javov, ktoré predtým neboli obsahom jeho psychického života. Primárna funkcia fantázie je ponúkať človeku vlastnú subjektívnu realitu. Fantázia môže byť neúmyselná (obrazotvornosť bez osobitého zamerania) alebo úmyselná (vzniká zo snahy vytvoriť niečo určité).

Rozlišuje sa:

1. Rekonštruujúca fantázia: Keď si človek vytvára predstavy na základe ich slovného opisu, alebo ich grafického znázornenia. Vznikajú tu obrazy niečoho, čo daný jedinec subjektívne nevnímal, ale čo objektívne existuje. Tento druh fantázie sa veľmi široko uplatňuje vo všetkých možných druhoch ľudskej práce a vo vyučovaní.
2. Konštruktívna (tvorivá) fantázia: Pre ktorú je charakteristická tvorba nových, originálnych produktov bez opory na hotový opis týchto predmetov alebo javov. Tento druh fantázie hrá dôležitú úlohu vo všetkých druhoch tvorivej činnosti ľudí, napr. pri procese umeleckej tvorby.

Snenie je proces fantázie, ktorý nie je bezprostredne zapojený do tvorivej činnosti, t.j. nedáva ihneď a bezprostredne objektívny produkt. Snenie je zamerané nie na terajšiu, ale na budúcu činnosť, a preto často tvorí prvý, prípravný stupeň tvorivej fantázie. Snenie je teda fantázia zameraná na budúcnosť, pričom na želanú budúcnosť.

Pamäť

Pamäť je základná vlastnosť živých organizmov, ktorá umožňuje uchovanie minulej skúsenosti. Je to psychická schopnosť, ktorá umožňuje vybaviť si minulé prežívanie a správanie. Základom pamäte je pamäťová stopa. Pamäť chápeme ako schopnosť reprodukovať určité obsahy, uchovanie minulej skúsenosti, ktorá intervenuje v súčasnom aktuálnom prežívaní a správaní, a ako kognitívny, poznávací proces kódovania, skladania a vybavovania informácií.

Fázy pamäti

1. Vštepenie (zapamätávanie): Je proces, v ktorom prebieha upevňovanie nových informácií tým, že sa spája s informáciami už predtým nadobudnutými. Môže byť úmyselné (upriamenie pozornosti na to, čo si chceme zapamätať) alebo neúmyselné (spontánne, bez úmyslu a námahy).
2. Uchovanie: Hovorí o tom, koľko a na aký dlhý čas sme si schopní v pamäti podržať.
3. Vybavovanie: Je proces, pri ktorom sa informácie uložené v pamäti sprístupňujú a používajú.

Druhy pamäte

• Mechanická pamäť: Nemá logiku, opakovanie stále dookola, typická pre deti.
• Logická pamäť: Má logiku, typická pre dospelých.
• Krátkodobá (pracovná) pamäť: Krátke podržanie informácie, bez opakovania sa informácia rozpada do 15 sekúnd.
• Dlhodobá pamäť: Je pamäť v pravom zmysle. Je to sklad informácií, vedomostí, poznatkov, skúseností.
• Explicitná (deklaratívna) pamäť: Semantická pamäť, viazaná na používanie jazyka (fakty, mená, názvy, epizódy, udalosti).
• Implicitná (nedeklaratívna) pamäť: Jej obsah sa nedá vyjadriť slovne - sú v nej fixované motorické a kognitívne spôsobilosti (chôdza, pohyby).
• Staropamäť: Lepšie si zapamätáme staršie informácie.
• Novopamäť: Lepšie si zapamätáme mladšie informácie, aktuálne zážitky.
• Mimovoľná (neúmyselná) pamäť: Pri nej si človek bez úmyslu a námahy vstepuje do pamäti psychické zážitky.
• Úmyselná (zámerná) pamäť: Organizovaná, zámerná psychická činnosť s cieľom niečo si zapamätať.

Podľa charakteru psychickej aktivity rozlišujeme pohybovú, emocionálnu, názornú, slovno-logickú pamäť. Podľa dĺžky upevnenia rozlišujeme senzorickú, krátkodobú, dlhodobú pamäť.

Myslenie

Myslenie je proces spracovania informácií, ktorý umožňuje človeku riešiť problémy, rozhodovať sa a vytvárať nové poznatky. Je odrazom všeobecných a podstatných vlastností, predmetov a javov. Človek je schopný poznávať podstatné veci, nielen bezprostredne, ale aj sprostredkovane. Proces myslenia začína problémom, otázkou.

Formy myslenia

• Pojem: Odrážajúc všeobecné a zároveň podstatné vlastnosti predmetov a javov.
• Súd: Vyjadrujúci vzťah medzi dvoma pojmami.
• Úsudok: Z jedného, alebo z viacerých súdov vytvorí nový súd.

Druhy myslenia

• Konkrétne myslenie
• Abstraktné myslenie
• Konvergentné myslenie
• Divergentné myslenie

Poruchy myslenia

• Debilita
• Imbecilita
• Idiocita

Pozornosť

Pozornosť je sústredenosť vedomia. Je to psychický stav, okamžitá pripravenosť vedomia prijímať a spracovávať podnety zvonku.

Vlastnosti pozornosti

• Selektivita (výberovosť): Schopnosť vyberať si relevantné informácie.
• Zameranosť: Koncentrácia na to, čo sa deje alebo bude diať.
• Koncentrácia: Intenzita a hĺbka pozornosti.

Druhy pozornosti

• Zámerná (úmyselná, vedomá): Závisí od vôle a cieľa.
• Mimovoľná (neúmyselná, nevedomá): Automatické pritiahnutie pozornosti - niečo nápadné, blikajúce.

Opakom pozornosti je roztržitosť.

Emócie a city

City sú psychické procesy vyjadrujúce prežívanie a vzťah k ľuďom, k veciam a k sebe samému. Prejavujú sa v telesných i duševných prejavoch. Definícia je veľmi obtiažna, preto si pomáhame výkladom protikladných emócií: láska - nenávisť, vzrušenie - uspokojenie. Existujú však 2 názory na tento výraz: emócie = city (synonymá) alebo ako odlišné pojmy.

Citové poruchy

• Citová labilita
• Averzia (odpor, výhrady)
• Fóbia (strach z niečoho konkrétneho, napr. hydrofóbia - strach z vody, klaustrofóbia - z uzavretých priestorov, zoofóbia - zo zvierat, antropofóbia - z ľudí, akrofóbia - strach z výšok, hemofóbia - z krvi, nekrofóbia - z mŕtvol, nyktofóbia - z noci, tmy, tichofóbia - z vlasov, xenofóbia - zo všetkého cudzieho, arachnofóbia - z pavúkov, cibofóbia - z jedla, pyrofóbia - z ohňa).
• Komplex menejcennosti (predsudok voči niečomu, niekomu).

Emočné stavy

1. Afekty: Krátky, búrlivo prebiehajúci emočný stav, psychický skrat, väčšinou spojený s hnevom a strachom. Sprievodnými javmi sú rýchle motorické prejavy (prudká gestikulácia, prehnaná mimika, rozhadzovanie rukami...), agresia, somatické zmeny - zblednutie, triaška.
2. Nálady: Dlhšie trvajúce emočné stavy vyvolané určitou udalosťou.
3. Vášne: Citové vzplanutie, zanietenosť pre niečo alebo pre niekoho.

tags: #schema #mentalne #procesy