Rozprávky, hry a zákazy: Ako ovplyvňujú vývoj detí

Rozprávky sú neoddeliteľnou súčasťou detstva a zohrávajú významnú úlohu pri formovaní osobnosti a rozvoji kognitívnych schopností. Avšak, niektoré rozprávky a detské programy sa stali predmetom kontroverzií a boli v rôznych krajinách zakázané alebo cenzurované. Dôvody týchto zákazov sú rôznorodé, od obáv o negatívny vplyv na správanie detí až po politické a kultúrne motívy.

Zákaz hier a rozprávok: Prípad "Modrej veľryby" a iné kontroverzie

V niektorých prípadoch viedli obavy o bezpečnosť detí k drastickým opatreniam. Ústredná komisia pre audiovizuálne médiá v Saudskej Arábii zakázala približne 50 videohier, ktoré by mohli viesť k nevhodnému správaniu a potenciálne k smrti mladých užívateľov. Tento krok bol reakciou na tragické udalosti, ako bola smrť 13-ročného dievčaťa a 12-ročného chlapca, ktorých údajne dohnala k samovražde hra "Modrá veľryba". Hoci priama súvislosť medzi hrou a samovraždami nebola dokázaná, komisia sa rozhodla zakročiť. Prípad "Modrej veľryby" vyvolal diskusie aj na Slovensku, kde sa riešila otázka, či ide o reálnu hru s fatálnymi následkami alebo len o hoax šírený na sociálnych sieťach.

Podobne, niektoré rozprávky boli zakázané alebo cenzurované z rôznych dôvodov. Tu je prehľad niektorých z nich:

• Macko Pú: V Číne je táto rozprávka a seriál zakázaný kvôli fyzickej podobnosti hlavnej postavy s čínskym prezidentom.
• Pokémon: Jedna epizóda bola zakázaná v Japonsku po tom, čo bolo viac než 600 detí hospitalizovaných kvôli modro-červeným zábleskom s frekvenciou 12 Hz.
• SpongeBob: Niektoré časti sú zakázané v mnohých krajinách kvôli násiliu a urážkam. Časť so samovraždou nebola nikdy zaradená do vysielania.
• Rozprávková jazda: Jedna epizóda je zakázaná na celom svete a iná je zakázaná v Japonsku a dočasne bola zakázaná aj v USA kvôli pokrivenému pohľadu na zákony a škatuľkovaniu ázijských krajín.
• Tom a Jerry: Niektoré epizódy boli zakázané, určité scény boli zmazané a nevhodné postavy nahradené kvôli fajčeniu, alkoholu, používaniu škodlivých látok a násiliu.
• Simpsonovci: Určité epizódy boli v niektorých krajinách úplne zakázané kvôli násiliu, ponižovaniu rodinných hodnôt, nemravnému správaniu a urážkam verejných činiteľov a krajín.
• Beavis a Butt-head: Jedna epizóda, „Comedians“, bola zakázaná na celom svete potom, čo sa jeden 5-ročný chlapec snažil zabaviť rovnako ako postava v seriáli a to tak, že podpálil dom, v ktorom bola jeho sestra.
• Looney Tunes opäť v akcii: Celosvetové zakázanie jednej epizódy s názvom „One beer“ kvôli konzumácii alkoholu.
• Mestečko záhad: V Rusku boli niektoré scény odstránené a došlo tiež ku zmene výrokov kvôli zlozvykom, násiliu a propagácii pornografie.
• Dobrodružstvá tučniakov: V USA boli odstránené niektoré scény, nahradené reakcie postáv, čiastočná výmena niektorých fráz a zmeny dejovej línie, pretože zápletky a postavy sú v rozpore so zdravým postojom publika.
• Rozprávky, v ktorých sa objavil Donald Duck: Všetky rozprávky, v ktorých sa táto postava objavuje boli vo Fínsku zakázané, pretože Duck nenosí nohavice a tieto rozprávky tak podľa nich ignorujú rodinné hodnoty, ohrozujú morálku a propagujú abnormálnu posadnutosť peniazmi.

Príbeh o chlapcovi, ktorý nepoznal strach

Bol raz jeden otec dvoch synov. Starší bol múdry a zručný, so všetkým si vedel rady. Ale mladší ten bol hlúpy, nič nevedel pochopiť, nič sa nedokázal poriadne naučiť. Keď ho ľudia videli, vraveli si: - S tým bude mať otec iba trápenie! Ak bolo treba niečo vybaviť, otec poslal vždy toho staršieho. Ibaže keď ho chcel poslať večer alebo dokonca v noci, navyše keď mal prejsť popri cintoríne alebo inom pochmúrnom mieste, starší syn sa bránil: - Ach nie, otec, tam ja nepôjdem, lebo mám strach! Keď sa po večeroch rozprávali príbehy, pri ktorých naskakovala ľuďom husia koža, niektorí hovorili: - Joj, ale mám strach! Mladší syn sedel v kúte, počúval, a ani len netušil, o čom je reč. V duchu pritom uvažoval: Vždy len vravia: Ja mám strach! Ja mám strach! Čo je to ten strach?! To bude zrejme nejaký fígeľ, čo ja ešte nepoznám.

Raz ho otec takto oslovil: - Počúvaj, ty v tom kúte, už si narástol aj silný si dosť, ale mal by si sa priučiť niečomu, čím by si si v budúcnosti na chlieb zarobil. Nevidíš, ako sa usiluje tvoj brat? - Veď hej, otec, - ozval sa syn, - rád by som sa dačomu priučil. A keď už si mám vybrať, veľmi rád by som vedel, čo je to strach, lebo o ňom ešte nič neviem. Keď to počul starší syn, len sa zasmial a pomyslel si: Môj ty svet, ale je ten môj braček truľo, z toho veru nikdy nič nebude. Prút treba ohýbať, kým je mladý. Otec si vzdychol a odpovedal mu: - Čo je strach, to sa ľahko naučíš, ale na chlieb si tým nezarobíš.

Mladík a kostolník

Onedlho prišiel k nim na návštevu kostolník. Otec sa mu vyžaloval a porozprával, ako sa mu mladší syn nevydaril, v ničom sa nevyzná a ničomu sa nechce naučiť. - Len si pomyslite, keď som sa ho opýtal, ako si chce na chlieb zarábať, navrhol mi, aby som ho naučil, čo je strach. - Keď len to, - povedal kostolník, - báť sa, to ho naučím aj ja. Pošlite ho ku mne, ja už z neho dačo vykrešem. Otec sa upokojil a pomyslel si: Pravda, treba mu trocha zraziť hrebienok. Kostolník vzal chlapca k sebe do domu a učil ho vyzváňať. O niekoľko dní ho zobudil o polnoci, prikázal mu vstať, vyjsť na kostolnú vežu a zvoniť. Veď ťa ja naučím, čo je strach, myslel si. Keď potom vyšiel hore aj mládenec, aby tam rozhojdal zvon, uvidel stáť na schodoch oproti sebe bielu postavu. - Kto si? - zvolal, ale postava sa nepohla a ani nemukla. - Odpovedz, - volal chlapec, - lebo ťa hneď vyženiem, teraz v noci tu nemáš čo robiť! Kostolník však stál ako socha, aby si chlapec myslel, že je to strašidlo.

Chlapec zakričal druhý raz: - Čo tu chceš? Vrav, ak si prišiel v dobrom, lebo ťa inak zhodím zo schodov. Kostolník rozmýšľal: Také zlé to hádam len nebude, nevydal ani hláska a stál naďalej akoby skamenel. Chlapec zavolal po tretí raz, opäť nadarmo, a tak sa rozbehol a sotil strašidlo dolu schodmi. Zgúľalo sa o desať schodov nižšie a ostalo tam ležať v kúte. Chlapec potom odzvonil ako mal, odišiel domov, tam sa bez slova znova uložil do postele a ďalej spal.

Kostolníčka dlho čakala na muža, ale ten nechodil. Pochytil ju strach, zobudila chlapca a spýtala sa ho: - Nevieš, kde ostal môj muž? Šiel na vežu ešte pred tebou. - Neviem, - odpovedal chlapec, - ale voľakto stál hore na schodoch, ani mi neodpovedal, ani odísť nechcel, nuž som si pomyslel, že je to dozaista nejaký naničhodník, a zhodil som ho dolu. Choďte sa pozrieť, či to nie je váš muž. Ale to by ma veľmi mrzelo. Žena odbehla a našla muža ležať v kúte a bedákať. Pri páde zo schodov si zlomil nohu. - Váš chlapec, - kričala, - zavinil veľké nešťastie. Zhodil môjho muža zo schodov a ten si pri tom zlomil nohu. Už aj nech sa ten darebák prace z nášho domu! Otec sa vyľakal, bežal ku kostolníkovi a hrešil syna: - Čo to tu vystrájaš, vari ti to sám čert rohatý poradil? - Otec, - odpovedal chlapec, - veď ma najprv vypočujte. Ja naozaj za nič nemôžem. Stál tam v noci ako nejaký zloduch. Nevedel som, kto je to. Tri razy som ho vyzval, aby buď čosi povedal, alebo odišiel. - Ach, - vzdychol si otec, - nosíš do nášho domu iba nešťastie, strať sa mi z očí, nechcem ťa už ani vidieť!

Cesta do sveta

- Dobre, otec, dobre, len vydržte do rána. Keď sa rozodní, pôjdem do sveta a naučím sa, čo je strach. To bude niečo, čo ma uživí. - Uč sa, čo chceš, - povedal mu otec, - mne je už všetko jedno. Tu máš päťdesiat toliarov na cestu a nikomu nepovedz, odkiaľ si a kto je tvojím otcom, aby som sa nemusel za teba hanbiť. - Dobre, otec, ako chcete. Ak už nič viac nežiadate, toto vám ľahko splním. Keď svitol nový deň, vopchal si chlapec päťdesiat toliarov do vrecka a odišiel. - Keby som len vedel, čo je to strach! Keby som len vedel, čo je to strach! Šiel za ním povozník, počúval ho a napokon sa opýtal: - Kto si? - Neviem, - odpovedal mu chlapec. Povozník sa pýtal ďalej: - A odkiaľ si? - Neviem. - Kto je tvojím otcom? - To nesmiem vyzradiť. - Čo si to stále mrmleš pod nos? - Nuž, - odpovedal chlapec, - chcel by som vedieť, čo je to strach, ale nikto ma to nevie naučiť. - Prestaň tárať, - povedal povozník, - a poď so mnou. Ja ťa už dovediem na vhodné miesto. Chlapec šiel teda ďalej s povozníkom. Večer došli do hostinca, kde chceli prenocovať. Ako vchádzali do izby, opakoval si chlapec nahlas: - Keby som len vedel, čo je to strach! Keby som len vedel, čo je to strach! Keď ho počul hostinský, zasmial sa a povedal: - Ak sa ti strachu tak veľmi žiada, tu si ho užiješ až do sýtosti. - Ale, prestaneš! - ozvala sa hostinská. - Koľkí zvedavci tu už preto o život prišli! Bola by večná škoda týchto pekných očí, keby už viac nevideli svetlo sveta. No chlapec povedal: - Nech už to bude akokoľvek ťažké, ja chcem strach spoznať za každú cenu. A nedal hostinskému pokoj dovtedy, kým mu o všetkom neporozprával.

Zakliaty zámok

- Neďaleko hostinca stojí zakliaty zámok, - začal teda hostinský. - Ak sa niekto odváži prenocovať v tom zámku tri noci, zaručene sa vraj naučí, čo je to strach. Kráľ prisľúbil tomu, kto sa na to podujme, svoju dcéru za ženu. A princezná je najkrajšie dievča, aké kedy pod slnkom chodilo. V zámku je aj veľa pokladov, ktoré strážia zlí duchovia. Tie by z chudobného človeka urobili boháča. Nejeden mládenec už do zámku vošiel, ale ani jeden jediný z neho nevyšiel.

Na druhý deň ráno predstúpil mládenec pred kráľa a povedal mu: - Ak mi dovolíte, rád by som prenocoval v zakliatom zámku tri noci. Kráľ naňho pozrel, a pretože sa mu mládenec páčil, súhlasil. A dovolil mu zobrať si do zámku tri veci. Mládenec si vybral oheň, sústruh a stoličku. Kráľ prikázal, aby mu to všetko ešte v ten istý deň na zámok odniesli.

Prvá noc

Za súmraku odišiel mládenec do zámku, v jednej izbe si rozložil oheň, postavil k nemu stoličku a sadol si za sústruh. - Ach, keby som len vedel, čo je to strach! - vzdychol si. - Ale ani tu sa to nenaučím. Okolo polnoci sa chystal ešte raz prehrabať oheň, a ako dúchal do pahreby, ozvalo sa odrazu z jedného kúta: - Au, mňau! Ako nám je len zima na nohy! - Blázni, - zvolal mládenec. - Čo kričíte? Len to dopovedal, z kúta priskočili dve veľké čierne mačky, sadli si k nemu každá z jednej strany a gúľali po ňom ohnivými očami. O chvíľu, keď sa zohriali, ozvali sa: - Kamarát, a karty by si si s nami nezahral? - Prečo nie? - odpovedal im. - Ale najprv mi ukážte laby. - Mačky vystreli pazúry. - Ejha, - povedal, - aké dlhé nechtiská vy máte! Dajte sem, tie vám treba najprv ostrihať! - schytil ich za kožuch, zodvihol na lavicu a laby im dobre pricvikol. - Len som vám pozrel na prsty, - povedal, - hneď mi prešla chuť na karty. - Mačky zmámil a vyhodil ich do vody.

No len čo tie dve odpratal a zase si sadol k ohňu, zo všetkých kútov a koncov vychádzali čierne mačky a čierne psy na žeravých reťaziach. Bolo ich čoraz viac, už sa ani nemal kde pred nimi ukryť. Strašidelne vrieskali, stúpali mu po ohni, rozmetávali ho a chceli ho zadusiť. Chvíľu na to pokojne pozeral, ale keď toho bolo už priveľa, schytil nôž a povedal: - Už aj sa practe, háveď, potvory akési! - a pustil sa do nich. Niektoré ušli, niektoré pobil a vyhodil do rybníka. Keď sa vrátil, znova rozdúchal pahrebu a zohrial sa. Ako tak sedel, oči sa mu zatvárali a chcelo sa mu spať. Poobzeral sa okolo seba a v kúte uvidel veľkú posteľ. - To je ono, - povedal si a ľahol si spať. No len čo zavrel oči posteľ sa sama od seba pohla a behala po celom zámku. - Aj tak dobre, - pochvaľoval si, - len si pobehaj. - A posteľ sa rozbehla, akoby ju šesť párov koní ťahalo, lietala cez prahy, hore schodmi, dolu schodmi. Len tu náhle hop! - všetko sa zrazu poprevracalo a teraz nakopené jedno na druhom ležalo priamo na jeho chrbte. - Nech si len behá ten, komu sa chce! - Sám si ľahol k ohňu a spal až do bieleho rána.

Keď na druhý deň ráno prišiel kráľ a našiel ho ležať pri kozube, pomyslel si, že ho zrejme strašidlá zmámili a že je mŕtvy. - Škoda takého mladého človeka, - povzdychol si. Mládenec to počul, zodvihol sa a povedal: - Také zlé to ešte nie je! Kráľ sa začudoval, ale zároveň sa potešil a vypytoval sa, ako sa mu vodilo. - Dobre, - odpovedal mládenec, - jednu noc mám za sebou, uplynú mi rovnako aj zvyšné dve. Keď prišiel k hostinskému, ten len oči vyvaľoval. - Veru som si nemyslel, - povedal, - že ťa ešte živého uvidím. Tak už si sa naučil, čo je to strach? - Nie, - krútil hlavou. - Kto ma to len naučí?

Druhá noc

Večer sa opäť vybral na zámok, sadol si k ohňu a znovu začal so svojou starou pesničkou: - Keby som len vedel, čo je to strach! Keď sa priblížila polnoc, započul akýsi hluk a lomoz, najprv tichý, potom čoraz silnejší. Po chvíľočke ticha sa nakoniec dolu komínom zrútila s hlasným krikom polovica človeka a ostala ležať rovno pred ním na zemi. - No toto! - zvolal mládenec. - A kdeže je druhá polovica? - Tak to teda nie! - zvolal mládenec. - Lavica je moja! - Chlap ho chcel odtlačiť, ale smelý mládenec sa nedal, z celej sily ho zhodil z lavice a sadol si na svoje miesto. Dolu komínom zletelo potom ešte niekoľko ďalších chlapov, a hrali medzi sebou kolky. Aj mládenec si chcel zahrať a spýtal sa: - Hej, vy, a mňa by ste medzi seba nevzali? - Ale áno, ak máš peniaze. - Peňazí mám dosť, - odvetil mládenec, - ibaže gule, s ktorými hráte, nie sú dosť guľaté. - Vzal ich teda a na sústruhu ich pekne ostrúhal. - Tak, teraz sa budú kotúľať, - pochvaľoval si. - Fíha! Valia sa ako strela! Hral a niečo aj prehral. No ako udrela dvanásta hodina, všetko sa mu spred očí stratilo. Ľahol si a pokojne zaspal. Ráno sa znovu dostavil kráľ a vyzvedal: - No, ako sa ti tentoraz vodilo? - Hral som kolky, - odpovedal, - pár halierov som aj prehral. - A nemal si strach? - Ale kdeže, - povedal mládenec. - Bolo to celkom veselé. Keby som len vedel, čo je to strach!

Tretia noc

Na tretiu noc si znova sadol na lavicu a namrzene opakoval: - Keby som len vedel, čo je to strach! Neskôr prišlo šesť veľkých chlapov, ktorí niesli truhlu. Truhlu položili na zem, mládenec podišiel k nej a zložil z nej vrchnák. V truhle ležal ešte jeden. Mládenec mu prešiel rukou po tvári. Bola studená ako ľad. Uložil neznámeho k ohňu a trel mu tvár i ruky, aby sa mu rozprúdila krv. - Vidíš, ako som ťa zohrial. Chlap sa však v truhle zodvihol a pustil sa do mládenca: - Teraz ťa zmámim! - Čože? - skríkol mládenec. - To je vďaka za moju dobrotu? Choď si teda nazad! - Zodvihol chlapa, položil ho do truhly a truhlu prikryl vrchnákom. Šesť chlapov zodvihlo truhlu a odnieslo ju preč. - Zasa len neviem, čo je to strach, - sťažoval sa mládenec. - Tu sa to ani do smrti nenaučím.

Vtedy do miestnosti vošiel chlapisko, väčší ako všetci pred ním, a vyzeral hrôzostrašne. Bol to starý človek s dlhou bielou bradou. - Ach, ty krpec jeden, - zvolal, - konečne sa dozvieš, čo je to strach, lebo teraz už smrti neújdeš! - Len pomaly, - odpovedal mládenec. - Ak by som mal zomrieť, musel by som pri tom byť. - S tebou si ja ľahko poradím, - chvastal sa dlháň. - Počkaj, počkaj, len sa nerozdrapuj. Toľko sily ako ty mám aj ja, a možno ešte viac. - Uvidíme, - odpovedal starec, - ak si taký silný, ako hovoríš, tak ťa pustím. Najskôr ale poď, zmeriame si sily navzájom. Tmavými chodbami ho zaviedol do vyhne k ohňu, vzal sekeru a jedným úderom vrazil nákovu do zeme. - Toto ja viem lepšie, - povedal mládenec a pristúpil k druhej nákove. Starec stál hneď pri ňom, aby dobre videl, a biela brada mu visela až celkom po pás. - Už ťa mám, - smial sa, - teraz si ty na rade s umieraním. Starý muž sa triasol od strachu a prosil ho, aby ho pustil, že sa mu za to bohato odmení. Mládenec sa nad ním zľutoval, sekeru vytiahol a pustil ho. Starec ho odviedol späť do zámku a v pivnici mu ukázal tri skrine plné zlata. - Jeden diel zlata patrí chudobným, druhý kráľovi a tretí tebe, - povedal. Vtom odbila dvanásta hodina a duch sa stratil. Mládenec ostal v tme. - Nejako si už len pomôžem, - povedal, hmatal okolo seba, našiel cestu do izbičky a tam pri ohni zaspal. Nasledujúce ráno prišiel kráľ a pýtal sa: - Už si sa naučil, čo je to strach? - Nie, - odpovedal, - ani len netuším, čo to môže byť! Bol tu jeden v truhle, aj akýsi bradatý chlap prišiel, ten mi ukázal dolu v pivnici veľa peňazí, ale čo je strach, to mi nikto nepovedal. Na to mu kráľ vraví: - Vyslobodil si zámok z kliatby a oženíš sa s mojou dcérou. - Dobre, - odpovedal mládenec, - ale aj tak ešte stále neviem, čo je to strach.

Zlato potom vyniesli z pivnice a vystrojili svadbu. Hoci mladý kráľ veľmi ľúbil svoju manželku a bol to človek veselý, neraz si vzdychol: - Keby som len vedel, čo je to strach! Keby som len vedel, čo je to strach! Kráľovnú to veľmi mrzelo a tak jej komorná raz povedala: - Ja viem, ako naučíme kráľa strachu. - Zašla k potoku, čo tiekol cez kráľovskú záhradu, a kázala, aby jej nabrali za plné vedro drobných rybičiek. Večer, keď mladý kráľ zaspí, kráľovná ho mala odokryť a vyliať naňho vedro plné studenej vody aj s rybičkami. Rybičky sa trepali a metali po spiacom kráľovi, ten sa odrazu prebudil a skríkol: - Ach, žena moja milá, ja mám strach, ja mám strach!

Vplyv sledovania rozprávok na vývoj reči a správanie detí

Prílišné sledovanie televízie a rozprávok môže mať negatívny vplyv na vývoj reči a správanie detí. Príkladom je príbeh matky, ktorá si všimla, že sa jej syn zasekol v reči po tom, čo začal sledovať rozprávky pri jedle. Hoci spočiatku rozprávky pomohli synovi skúšať nové jedlá, postupne sa sledovanie televízie stalo návykom a viedlo k zhoršeniu spánku, nekľudnému správaniu a stagnácii v rozvoji reči. Bolo raz jedno kráľovstvo, kde vládol krutý kráľ. Volal sa Vladislav a bol posadnutý dokonalosťou. Jedného dňa kráľ vyhlásil, že v jeho kráľovstve je zakázaný už aj smiech. Povedal, že smiech je neporiadny a nevhodný. Ľudia v kráľovstve boli z kráľovho dekrétu sklamaní. Smiech bol pre nich dôležitou súčasťou života. Napriek kráľovmu zákazu sa ľudia občas smiali. Keď sa však niekto zasmial, musel sa okamžite ukryť, aby ho kráľ alebo jeho vojaci nevideli. Kráľ sa snažil svoj zákaz vynútiť. Jeho stráže chodili po kráľovstve a hľadali ľudí, ktorí sa smiali. Tí, ktorí boli prichytení, boli potrestaní. V kráľovstve sa preto začala šíriť úzkosť a strach. Ľudia sa báli smiať, aby neboli potrestaní. Jedného dňa kráľ videl, ako sa malý chlapec smeje. Chlapec bol oblečený v handrách a vyzeral, že je hladný a špinavý. Chlapec bol odvedený do kráľovského paláca. Kráľ sa ho tam spýtal, prečo sa smial. Kráľ sa na chvíľu zamyslel a začal sa z tej predstavy smiať, nakoniec vybuchol do smiechu a sním aj jeho radcovia a vojaci. Kráľ zrušil svoj zákaz smiechu. Ľudia v kráľovstve boli šťastní, že sa opäť môžu smiať. Smiech im pomohol vrátiť si radosť zo života. Kráľ sa tiež zmenil. Stal sa milosrdnejším a spravodlivejším.

Poruchy autistického spektra (PAS): Včasná diagnostika a intervencia

V kontexte vývoja reči a správania detí je dôležité spomenúť aj poruchy autistického spektra (PAS). PAS sú súhrnným pojmom pre rôznorodú skupinu neurovývinových porúch, ktoré ovplyvňujú sociálnu interakciu, komunikáciu a flexibilitu. Včasná diagnostika a intervencia sú kľúčové pre zlepšenie kvality života detí s PAS. Príznaky PAS sa môžu prejavovať rôzne, ale medzi najčastejšie patria:

• Oneskorený vývoj reči alebo jej absencia
• Ťažkosti s porozumením reči a inštrukciám
• Nereagovanie na vlastné meno
• Nedostatok očného kontaktu
• Neschopnosť zdieľať záujem s inými ľuďmi
• Opakujúce sa správanie a stereotypné činnosti
• Citlivé reakcie na zmeny a trvanie na rutine
• Nezvyčajné pohyby a držanie tela
• Ťažkosti v oblasti senzorickej integrácie
• Nedostatok empatie a neschopnosť porozumieť pocitom iných ľudí

Rodičia by mali byť pozorní k týmto príznakom a v prípade podozrenia vyhľadať odbornú pomoc.

Alternatívy k sledovaniu rozprávok

Namiesto pasívneho sledovania rozprávok je dôležité ponúknuť deťom aktívne a podnetné aktivity, ktoré podporujú ich vývoj. Jedným z príkladov je príbeh o chlapcovi Alexovi a dráčikovi. V ďalekej krajine v hlbokom lese stála drevená chalúpka. V tejto chalúpke žil chlapec menom Alex. Žil tam so svojimi rodičmi. Jeho otec bol drevorubač a väčšinu času trávil v lese. Alex často chodil otcovi pomáhať. Poznal les ako svoje topánky. Jedného dňa, keď bol Alex s otcom v lese, našiel niečo zvláštne. V kríkoch ležalo vajce. Alex odhrnul konáre, zohol sa a snažil sa zistiť, od koho to je. Na vtáčie vajce však bolo veľké. Netušil, čie by mohlo byť. Alex sa ho dotkol a bolo úplne studené. Už dlho ho nikto neohrieval. V okolí vajíčka nevidel ani žiadne stopy. Všetko bolo zasypané snehom a k vajcu už dlho nikto neprišiel. Alex sa teda rozhodol vziať vajce do chalúpky a pokúsiť sa ho zohriať. Celú zimu sa Alex o vajíčko staral. Tak jedného rána videl, že začína praskať. Nedočkavo pri ňom sedel a skúmal ho zo všetkých strán. Po chvíli vajce prasklo a vykuklo z neho krídlo. Najprv jedno. Potom druhé. A potom hlava. Alex neveril vlastným očiam, čo sa pred ním z vajíčka vynorilo. Vo vnútri rozbitej škrupiny stál dráčik. „Kto si, kamarát môj?“ spýtal sa Alex a prezeral si malého dráčika. Malý dráčik urobil niekoľko krokov a padol chlapcovi do náručia. Čas plynul a dráčik rástol a rástol. Po nejakom čase mu bolo v chalupe príliš tesno, a tak začal spávať v stodole neďaleko chalupy. Alex a drak chodili spolu do lesa, pomáhali oteckovi nosiť drevo a večer spolu sedávali v stodole a rozprávali sa. Všetok čas trávili spolu. Ako čas bežal, rástol i Alex. Bol už z neho mladý muž. Bol dosť veľký na to, aby splnil jednu úlohu. Musel priniesť svojmu otcovi a mame vzácnu rastlinu, ktorá bola velmi ďaleko v skrytej jaskyni. Musel však ísť bez draka. Jeho rodičia už nemali silu ísť po ňu. Potrebovali ju však pre svoje zdravie. A verili, že Alex to dokáže. Ale on mal strach. Večer pred odchodom sa zveril svojmu drakovi: „Kamarát, mám strach. Cesta k rastline je ďaleká a nie je ľahká. Drak položil svoju labku na Alexov chrbát a povedal: „Alex, ty to dokážeš. Tvoji rodičia a ja v teba veríme. A budeme tu na teba čakať. Pamätaj si, že keď niekam ideš, mysli na svoj cieľ, nie na to, čoho sa bojíš. Alex nikdy nezabudol na to, čo mu povedal drak. Nakoniec to všetko dokázal. Prešiel nebezpečnú a dlhú cestu a priniesol rastlinu svojim rodičom. Príbeh o chlapcovi, ktorý mal veľmi zlú povahu, a jeho otec mu pomohol naučiť sa ovládať hnev pomocou zatĺkania klincov do plota, je ďalším príkladom toho, ako môžu príbehy učiť deti dôležitým lekciám o živote a emóciách. V krásnom mestečku, v ktorom nikto netrpel núdzou, žil chlapec Benjamín so svojimi rodičmi. Obaja rodičia pracovali, a preto sedemročnému Benjamínovi nič nechýbalo. Izbu mal ako malé kráľovstvo preplnené hračkami, v záhrade bazén, trampolínu, preliezačky, hojdačky, šmýkačky… Bolo to jednoducho miesto, kde by sa rozhodne žiadne dieťa nenudilo. Rodičia Benjamína veľmi milovali, keďže bol jedináčik. Dostával množstvo hračiek, chodievali spolu na výlety a obiehali všetky zábavné parky v okolí. Veľmi ich však trápilo jeho správanie. Nikdy si totiž nič nevážil. Hračky si neupratal, rodičov nepočúval, často sa tváril, že je hluchý, keď naňho volali a ak nedostal to, na čo si zmyslel, začal sa veľmi hnevať a kričať, ba aj hádzať o zem. Rodičia mali hlavu v smútku. „Benjamínovi nič nechýba, dali sme mu všetko, a on si nič z toho neváži,“ nariekala zúfalá mamička. Jedného dňa si Benjamín zažiadal výlet do najúžasnejšieho zábavného parku na svete. Ten sa rozprestieral neďaleko mesta, hneď vedľa hustého lesa. Keďže rodičia Benjamína milovali a mysleli si, že tento výlet ich synček konečne ocení, prikývli. Nasledujúci deň sa vychystali, posadali do auta a vyrazili. Cesta trvala asi hodinku. Benjamín trávil čas hraním hier na hracej konzole a ignoroval svojich rodičov, ktorí sa zúfalo snažili so synom rozprávať alebo si cestu spríjemniť spievaním. Onedlho dorazili do svojho cieľa a pred ich očami sa vynoril ten najväčší zábavný park, aký si len viete predstaviť. Benjamín vyletel z auta ako strela, strmhlav sa rútil priamo k bráne a kľučkoval medzi autami. Rodičia si mohli hlasivky vykričať, no Benjamín sa ani neobzrel. Po vstupe do zábavného parku začal chlapec striedať jeden kolotoč za druhým, prebiehal z atrakcie na atrakciu a hádzal do seba hory sladkostí. Napokon sa celý natešený zastavil pred najväčším kolotočom v parku Rocket, ktorý siahal asi až k oblohe a mohutný bol ako celý ich dom. Benjamín začal žobroniť: „Ja chcem ísť na tento kolotoč, chcem, chcem!“ A tak rodičom nezostávalo nič iné, len pojašenému synovi vyhovieť. Kúpili lístok a Benjamín už aj sedel v kabíne kolotoča. Spustilo sa odpočítavanie. „10, 9, 8, 7, 6, 5, 4, 3, 2, 1…Buuuum!

tags: #rozpravka #o #chlapcovi #ktory #ma #zakazane