Krajná Núdza a Nutná Obrana v Slovenskom Trestnom Práve: Filozofické a Praktické Aspekty

Vo svete práva a spravodlivosti existujú situácie, keď sa človek ocitne pod tlakom a musí konať spôsobom, ktorý by za normálnych okolností bol protiprávny. Rekodifikovaný Trestný zákon, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2006, síce pojem okolnosť vylučujúca protiprávnosť činu obsahuje, avšak ho vôbec nedefinuje. Konania, ktoré možno pod tento pojem subsumovať, majú jeden spoločný element, ktorým je fakt, že pri nich chýba protiprávnosť činu.

Protiprávnosť je však iba jedným z definičných znakov trestného činu. Uvedené teda znamená, že nie každý protiprávny čin je aj činom trestným. Niektoré z protiprávnych činov sú iba priestupkami, prípadne inými správnymi deliktami, disciplinárnymi alebo poriadkovými deliktami, ktoré je možné postihnúť iba občianskoprávnou sankciou, hlavne povinnosťou nahradiť škodu. Spomedzi protiprávnych činov sú trestnými činmi iba tie, ktoré zároveň napĺňajú znaky niektorej zo skutkových podstát trestných činov uvedených v osobitnej časti Trestného zákona. V praxi však môže prísť k situácii, kedy síce čin vykazuje znaky skutkovej podstaty trestného činu, avšak za splnenia istých zákonných podmienok je tento dovolený a z toho dôvodu mu chýba prvok protiprávnosti. Trestný zákon takéto zákonné podmienky označuje ako okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu. Trestný zákon v ustanoveniach § 24 až § 30 jednotlivé okolnosti vylučujúce protiprávnosť definuje.

Tento príspevok sa zameriava na tému politicko-právnych východísk krajnej núdze a nutnej obrany. Skladá sa z dvoch relatívne samostatných kapitol, z ktorých každá sa venuje východiskám jednej z dvoch spomenutých okolností vylučujúcich protiprávnosť činu. Cieľom je pomôcť čitateľovi pochopiť podmienky krajnej núdze a nutnej obrany v rôznych právnych úpravách v spektre ich filozofických východísk a takisto určiť si ich dôsledky z hľadiska trestného práva.

Krajná Núdza: Filozofické a Praktické Aspekty

Jedným z takýchto inštitútov je krajná núdza. Krajná núdza je právny pojem, ktorý umožňuje osobe vyhnúť sa priamemu hroziacemu nebezpečenstvu, a to aj za cenu spôsobenia škody na cudzej veci alebo práve, pokiaľ odvracaná škoda je omnoho väčšia ako škoda spôsobená. Kľúčové je, že nebezpečenstvo nesmie byť možné odvrátiť inak, teda neexistuje iná rozumná možnosť záchrany.

Krajná núdza bola už v teórii prirodzeného práva (ius naturale) odôvodnená pudom sebazáchovy. I. Kant síce odmietal oprávnenosť konania v krajnej núdzi a takisto odmietal zachraňovanie jedného života na úkor života druhého, avšak udeľovanie trestov za takéto konanie považoval za nezmyselné a neplniace svoj účel. Naopak Hegel považoval konanie v krajnej núdzi za oprávnené a tento inštitút za samozrejmý ochranný prostriedok integrity každého človeka.

Nemecká právna náuka i úprava odlišujú činy ospravedlňujúce a ospravedlniteľné. Zatiaľ čo činy ospravedlňujúce právny poriadok schvaľuje (napr. umelé prerušenie tehotenstva z medicínskych dôvodov), tak činy ospravedlniteľné iba toleruje ako nevyhnutnú súčasť fungujúcej spoločnosti (napr. čin vykonaný k záchrane života druhého).

Teórie Krajnej Núdze

V súvislosti s hodnotou záujmu chráneného a záujmu obetovaného sa v nemeckej právnej teórii vyskytujú predovšetkým tri druhy základných druhov teórií:

• Objektívne teórie: Dovoľujú obetovať cennejší záujem chránený zákonom za účelom ochrany záujmu menej cenného. Porovnávajú hodnoty statku ohrozeného a statku obetovaného (princíp menšieho zla, princíp rovnakého zla).
• Kolízne teórie: Ide o kolíziu dvoch právom chránených záujmov. Čin nie je protiprávnym iba za splnenia podmienky rovnocennosti, resp. nižšej hodnoty záujmu obetovaného.
• Subjektívne teórie: Zaoberajú sa predovšetkým psychickým stavom osoby konajúcej v krajnej núdzi. Odôvodňovali konanie v krajnej núdzi nedostatkom úmyslu na strane obrancu alebo neúčinnosťou a neúčelnosťou uloženého trestu.

Podľa angloamerického právneho systému je oprávnenosť konania v krajnej núdzi postavené na ustanoveniach tzv. modelových trestných zákonníkov. Samotné konanie v krajnej núdzi nie je zhrnuté pod jedným ustanovením, ale priamo pričlenené k určitému druhu trestnej činnosti. Podľa nášho právneho poriadku je dôvodom beztrestnosti nedostatok nebezpečnosti činu pre spoločnosť, čo má za dôsledok, že takýto čin nie je protiprávny, ale je naopak v súlade so zákonom.

Podmienky Krajnej Núdze v Slovenskom Trestnom Zákone

Trestný zákon v § 28 definuje krajnú núdzu. Aby bolo konanie v krajnej núdzi považované za legálne a nebolo trestné, musia byť splnené určité podmienky:

• Hroziace nebezpečenstvo: Musí existovať priame, reálne a bezprostredne hroziace nebezpečenstvo. Nebezpečenstvo, ktorým niekto odvracia nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému týmto zákonom. Príkladom je lesný požiar, lavína, padajúca omietka, alebo útok zvieraťa, ktoré nebolo poštvané človekom.
• Nebezpečenstvo nie je možné odvrátiť inak: Musí ísť o jedinú možnosť, ako odvrátiť hroziacu škodu. Ak bolo možné toto nebezpečenstvo za daných okolností odvrátiť inak, nejde o krajnú núdzu.
• Primeranosť konania (zásada subsidiarity a proporcionality): Spôsobený následok nesmie byť zrejme rovnako závažný alebo závažnejší ako ten, ktorý hrozil. Vždy sa posudzuje pomer medzi oboma škodami.
• Nebezpečenstvo si nezavinil sám: Ak bol ten, komu nebezpečenstvo hrozilo, povinný znášať, nejde o krajnú núdzu.

Krajná núdza je dôležitý inštitút trestného práva, ktorý zohľadňuje mimoriadne okolnosti. Hoci umožňuje porušenie zákona, vždy je potrebné dôkladne posúdiť všetky podmienky a vedieť, kedy sa na ňu nemožno odvolať. Ak sa ocitnete v situácii, kedy zvažujete konanie v krajnej núdzi, je dobré si uvedomiť spomenuté kritériá.

Nutná Obrana: Od Stredoveku po Súčasnosť

Nutná obrana je starobylým inštitútom, ktorý je v práve uznávaný už od pradávna. Patrí k najstarším ľudským právam, právnu podobu jej však dal až vznik štátu. Rozširovanie tejto inštitúcie nastalo najmä vplyvom talianskych právnikov v neskorom stredoveku, kedy sa nutná obrana a jej hranice netýkali už len útokov na život samotný, ale aj na útoky iného druhu.

Ako prvý nutnú obranu právne vyjadril Cicero, ktorý ju označil za nepísaný prírodný zákon (nata lex) a je teda prirodzeným právom každého človeka. Právo na nutnú obranu tak nemá základy v pozitívnom práve, ale vychádza z podstaty človeka. Úlohou práva je však zabezpečiť, aby osoba konajúca v nutnej obrane nemusela útočníkovi hradiť obranným konaním vzniknutú škodu.

Odôvodnením konania v nutnej obrane sa zaoberal aj J.J. Rousseau. Ten videl v nutnej obrane navrátenie prirodzeného práva na obranu človeku, ktorý toto právo mal aj v predštátnej spoločnosti a prostredníctvom spoločenskej zmluvy ho len dočasne prenechal štátu. Z Rousseauovej teórie vychádzali aj ideológovia Francúzskej revolúcie, ktorí videli v povstaní ľudu oprávnené obranné konanie proti nezákonnému konaniu predstaviteľov štátnej moci.

Uvedené je v príkrom rozpore s nahliadaním na danú tému zo strany predstaviteľov nemeckej idealistickej filozofie, z čoho vyplýva aj odmietanie konania v nutnej obrane proti akýmkoľvek zásahom zo strany štátnych orgánov. Hegel odôvodňoval beztrestnosť nutnej obrany tzv. teóriou ničotnosti bezprávia. Podľa tejto teórie je právo skutočné, pretože je rozumné. Protiprávne konanie je naopak nerozumné, pretože vystupuje proti existencii práva a je z toho dôvodu neskutočné a tým pádom samo o sebe ničotné. Existuje len vo vôli páchateľa, ktorá je ale v rozpore s vôľou všeobecnou a preto musí byť táto vôľa zničená a právo obnovené.

Iní autori predpokladajú u konajúceho duševnú poruchu (von Pufendorf), nedostatok zavinenia či morálne donútenie. Feuerbach odôvodňoval konanie v nutnej obrane tým, že útočník konaním zla stratil právo, aby bol jeho záujem rešpektovaný. Všeobecne sa uvádza, že nutná obrana je uplatnenie práva proti bezpráviu. Uvedené však neznamená, že bezprávie musí právu ustúpiť za akýchkoľvek okolností a to aj v prípade, že neboli dodržané podmienky nutnej obrany a obranné konanie tým pádom vystúpilo z medzí tohto inštitútu.

Podľa Kostina je nutná obrana právom patriacim každému jedincovi, ktorý jeho prostredníctvom môže ochrániť seba samého alebo aj tretie osoby v prípade, že bezprávie nemôže byť odvrátené štátom, resp. jeho orgánmi. Základom nemeckej úpravy nutnej obrany je pojem „potrebnosť“, ktorý je rozhodujúcim kritériom posudzovania oprávnenosti konania v nutnej obrane. Naopak „primeranosť“ je len kritériom pomocným. Uvedené však do značnej miery, na rozdiel od našej právnej úpravy, zužuje možnosti osoby konajúcej v nutnej obrane tak, aby táto nevybočila z jej zákonom stanovených medzí.

Americká a britská prax vychádza v danej oblasti buď zo samostatnej úpravy (self-defence), alebo zo širšieho pojatia nutnej obrany (necessity). Tu je však nutné poznamenať, že právna úprava nutnej obrany sa v jednotlivých štátoch USA značne odlišuje. Vo všeobecnosti sa ale dá tvrdiť, že sú podmienky nutnej obrany stanovené pomerne prísne. V niektorých štátoch musí byť dodržaná podmienka subsidiarity konania (podobnosť s maďarskou právnou úpravou) a je dokonca vylúčené použitie určitého druhu obranných prostriedkov. V poslednej dobe však aj tu prichádza k liberalizácii podmienok nutnej obrany. Vplyvom liberalizačného procesu je už nutná obrana prípustná v určitých prípadoch aj na ochranu záujmov tretích osôb. V zásade však musí ísť o konanie, ktoré má povahu ťažkého zločinu, tzv. felony.

Podmienky Nutnej Obrany v Slovenskom Trestnom Zákone

Trestný zákon v § 25 ods. 1 definuje nutnú obranu. „Čin inak trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený trestným zákonom, nie je trestným činom. Nejde o nutnú obranu, ak obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku.“

• Priamo hroziaci alebo trvajúci útok: Trvajúci útok znamená, že záujem chránený Trestným zákonom je v danom momente porušovaný útokom. Priamo hroziaci útok zase znamená, že záujem chránený Trestným zákonom v danom momente ešte nie je porušovaný, ale z okolností vyplýva, že s vysokou pravdepodobnosťou bude bezprostredne nasledovať začiatok útoku. Útok je protiprávne konanie človeka, resp. zvieraťa či veci, ktorých konanie však na rozdiel od krajnej núdze ovláda úmysel človeka.
• Obrana smeruje voči útočníkovi: Obrana musí smerovať voči útočníkovi a v prípade, ak útok vedú spoločne viacerí útočníci, je nutná obrana prípustná proti ktorémukoľvek z nich.
• Obrana nesmie byť celkom zjavne neprimeraná útoku: Táto zásada proporcionality je vyjadrená v § 25 ods. 2 Trestného zákona. Pre správne posúdenie nutnej obrany je nevyhnutné vždy hľadať akceptovateľný prienik medzi primeranou obranou a útokom so zameraním sa na spôsob útoku, miesto útoku, čas útoku, okolnosti vzťahujúce sa na osobu útočníka a na okolnosti vzťahujúce sa na osobu obrancu.

Dnes si však musíme uviesť dôležitú pripomienku a to, že v prípade nutnej obrany zásada subsidiarity neplatí. V praxi to znamená, že obranca nie je povinný využiť všetky dostupné prostriedky na odvrátenie útoku, ale sa môže začať brániť, prípadne brániť záujem chránený Trestným zákonom aj bez toho, že by napr. utiekol.

Putatívna Obrana

Pre úplnosť je nevyhnutné ešte minimálne spomenúť inštitút tzv. „putatívnej (domnelej) obrany“, ktorý je definovaný v ustanovení § 25 ods. 3 Trestného zákona. Putatívna obrana spočíva v tom, že obranca koná, pretože sa domnieva, že je prítomný priamo hroziaci alebo trvajúci útok, avšak v skutočnosti to tak nie je.

Sebaobrana a jej Aspekty

Sebaobrana je úkon, aktivita, systém ucelených princípov, ktorými sa človek snaží odvrátiť možné telesné, ale aj majetkové škody hroziace jemu či inej osobe. Pre sebaobranu bohužiaľ neexistuje žiadne právne ustanovenie, ktoré by ju priamo definovalo. Naša justícia sa spolieha najčastejšie na ustanovenia §29 zákona č. 40/2009 Zb., Trestný zákonník, ktorý definuje nutnú obranu a v niektorých prípadoch aj ustanovenia §28 Trestného zákonníka, ktorý hovorí o krajnej núdzi.

Rozdelenie Aktívnej Sebaobrany

Osobná (civilná) sebaobrana vykonávajú civilisti. Jej účelom je odvrátiť hrozbu alebo útok za použitia hmatov, chvatov, úderov a kopov, ale aj pomocou obranných prostriedkov. Civilná obrana končí v okamihu odvrátenia útoku, po ktorom nastáva čo najrýchlejší presun do bezpečia. Samozrejme ak bola útočníkovi spôsobená v rámci odvrátenia útoku ujma na zdraví, ktorá ho ohrozuje na živote, je nutné poskytnúť pomoc na odvrátenie tohto rizika. V opačnom prípade nemusí súd skonštatovať rokovanie ako nutnú obranu a obranca má problém.

Profesijná sebaobrana vykonávajú ozbrojené zložky, ale aj ďalšie jednotky. Prakticky sa líši od tej civilnej až od bodu, kedy je odvrátený útok. V tomto prípade nasleduje zpacifikovanie, zabezpečenie a zadržanie útočníka na danom mieste, prípadne jeho premiestnenie do väzby.

Obranné Prostriedky

Obranné prostriedky sú všeobecne vnímané ako zbrane. Nemusí sa jednať len o nôž, alebo pištoľ. Zbraň je klasifikovaná nasledovne: jedná sa o predmet, ktorý dokáže zvýšiť mieru útoku a jeho následkov. Obranné prostriedky si teda môžeme rozdeliť nasledovne:

1. Improvizované obranné prostriedky: Ich účel nie je primárne určený na výkon obrany. Môže ísť napríklad o klacek, metlu, stoličku, dáždnik a ďalšie.
2. Účelové obranné prostriedky: Teda také, ktoré boli vyrobené za účelom výkonu obrany. Sem spadajú všetky obranné spreje, paralyzéry, nože, strelné zbrane a ďalšie.

tags: #roudiel #krajna #nudza #a #nutna #obrana