Rodina, základná stavebná jednotka spoločnosti, je pre mnohých synonymom domova, bezpečia a tepla. Väčšina ľudí žije v rodinách, a preto je na svete niekoľko miliónov šťastných, no aj menej šťastných rodín. Čo vlastne znamená slovo "rodina" v dnešnej dobe? Mení sa tradičný pohľad na rodinu a aké sú rôzne názory na túto tému? Tento článok sa pokúsi preskúmať rôzne aspekty rodiny, od tradičných modelov až po tie modernejšie, a zistiť, aké hodnoty a presvedčenia sú s nimi spojené.
Čo je pre mňa rodina?
Moja najbližšia rodina pre mňa znamená všetko. Je to miesto, kde som sa narodil, žijem a som tu šťastný. Tvoria ju ľudia, ktorých nadovšetko ľúbim a viem, že aj oni cítia to isté ku mne, pretože mi to dávajú najavo každý deň odvtedy, čo som sa narodil. Moji úžasní rodičia, starí rodičia a sestra spolu s jej manželom a deťmi sú ľudia, s ktorými sa stretávam každý deň. Viem, že im môžem plne vo všetkom dôverovať a preto mi nerobí problém zdôveriť sa im s mojimi radosťami i starosťami, úspechmi i prehrami. Moja najbližšia rodina mi už od útleho detstva vytvára šťastný domov plný lásky a porozumenia, v ktorom spoločne žijeme, máme sa radi a snažíme sa neustále si pomáhať a byť si nablízku vždy, keď potrebujeme. Rovnako viem, že domov, ktorý mám, mi bude domovom vždy, aj keď si založím vlastnú rodinu. Je to miesto, kde sa budem môcť vždy vrátiť.
Vždy, keď počujem slovo rodina, predstavím si môj domov, stále usmiatu láskavú mamu, pracovitého otca a svoju skvelú sestru. Viem, že mám úžasnú rodinu, v ktorej som šťastný a za to som vďačný svojim rodičom. Preto želám všetkým deťom, aby mali okolo seba takých ľudí, ako mám ja.
Rôzne formy rodiny a ich rovnocennosť
V spoločnosti často rezonuje pojem "tradičná rodina". Mnohí si pod týmto pojmom predstavia model, kde mama varí a stará sa o domácnosť, zatiaľ čo otec zabezpečuje finančné prostriedky a "spokojne číta noviny na gauči". Avšak, je tento obraz ešte relevantný v 21. storočí? Podľa názorov mnohých, tento model už dávno prekonal svoju platnosť. Spoločnosť sa vyvíja a s ňou aj chápanie rodiny. Rodina môže mať mnoho podôb:
- Mama, otec a dieťa (deti)
- Mama a deti
- Otec a deti
- Mama, otec, biologické a adoptované dieťa
- Dve mamy alebo dvaja otcovia
- Mama so svojimi deťmi, otec so svojimi deťmi, či každý so svojimi deťmi vychovávajúci deti svojho partnera a aj tie spoločné.
Otázka, či by sa mali všetky formy rodiny považovať za rovnocenné, je predmetom mnohých diskusií. Niektorí ľudia sú presvedčení, že tradičná rodina (mama, otec, deti) má nezastupiteľné miesto v spoločnosti a poskytuje deťom optimálne prostredie pre vývoj. Iní argumentujú, že dôležitá je láska, starostlivosť a podpora, ktorú dieťa dostáva, bez ohľadu na to, či vyrastá s dvoma mamami, otcom a starou mamou alebo v inej konfigurácii. Dôležité je si uvedomiť, že každá rodina je jedinečná a má svoje vlastné dynamiky. To, čo funguje pre jednu rodinu, nemusí fungovať pre inú.
Výhody a nevýhody tradičnej a netradičnej rodiny
Tradičná rodina môže mať určité výhody, ako napríklad jasne definované roly a očakávania. Deti v tradičnej rodine majú zvyčajne prítomnosť oboch rodičov, čo môže prispieť k ich emocionálnej stabilite. Na druhej strane, tradičné rodiny môžu byť náchylnejšie na stereotypné rodové roly, ktoré môžu obmedzovať osobnostný rozvoj jednotlivých členov. Netradičné rodiny, na druhej strane, môžu byť flexibilnejšie a otvorenejšie novým možnostiam. Deti v netradičných rodinách sa často učia tolerancii a akceptácii odlišností. Avšak, môžu čeliť predsudkom a stigmatizácii zo strany spoločnosti.
Boj za tradičnú rodinu?
Otázka, či je potrebné bojovať za tradičnú rodinu, je zložitá a vyvoláva silné emócie. Niektorí ľudia sú presvedčení, že tradičná rodina je základom zdravej spoločnosti a že je potrebné ju chrániť a podporovať. Iní argumentujú, že by sme sa mali zamerať na podporu všetkých foriem rodiny a zabezpečiť, aby všetky deti mali prístup k láske, starostlivosti a vzdelaniu. Dôležité je viesť otvorený a konštruktívny dialóg o rodine a rešpektovať rôzne názory a presvedčenia. Namiesto boja za jednu konkrétnu formu rodiny by sme sa mali zamerať na vytváranie spoločnosti, ktorá je inkluzívna a podporujúca pre všetky rodiny.
Vplyv rodiny na jednotlivca
Rodina má obrovský vplyv na vývoj jednotlivca. V rodine sa učíme prvým sociálnym zručnostiam, hodnotám a presvedčeniam. Dôležité je, aby rodina poskytovala bezpečné a podporujúce prostredie, kde sa deti cítia milované a akceptované. Ak deti vyrastajú v prostredí, kde sú vystavené násiliu, zanedbávaniu alebo iným formám dysfunkcie, môže to mať negatívny dopad na ich psychické a fyzické zdravie. Som nepočujúce dievča od narodenia a sa za to nehanbím. Nosím strojček aby som počula. Viem komunikovať s počujúcimi ľuďmi a im odrezat z pier. Ovládam posunkovú reč s nepočujúcimi ľuďmi. Každý človek má právo na šťastie. Ja mám šťastie, že som sa narodila v Európe na Slovensku, pretože napríklad deti v Afrike trpia hladom, alebo deti v Kosove, Albánsku videli zomierať svojich blízkych príbuzných, ba aj kamarátov. Človek nemôže byť šťastný každý deň rovnako. Môže sa však tešiť z maličkostí, ktoré nie sú samozrejmé ale potešia. Teším sa, keď ma mama pochváli, že som usilovná, keď spolu s oteckom vymýšľame pestvá, potešilo ma, keď mi kamarát z tábora poslal pozdrav k meninám. To je všetko také malé šťastie. Veľkým šťastím je, keď je človek zdravý, má rodičov a kamarátov, ktorí ho ľúbia, vedia mu poradiť a nie sú falošní. Mám šťastie, že mám rodičov, ktorí ma ľúbia a starajú o mňa. Pomáhajú mi, poradia a ja sa snažím nesklamať ich dôveru. Som šťastná, keď môžeme ísť spolu na prechádzku alebo na výlet, kde nás sprevádza náš verný štvornohý kamarát Mike. Som rada, že mi rodičia dovolia mať aj kocúrika Murka, a okrem toho sa starám aj o andulky a rybičky.
Vzťahy v rodine
Vzťahy v rodine sú komplexné a mnohostranné. Medzi rodičmi a deťmi, súrodencami, starými rodičmi a vnúčatami - každý vzťah má svoje vlastné jedinečnosti a výzvy. Dôležité je investovať do budovania silných a zdravých vzťahov v rodine. Komunikácia, rešpekt, dôvera a ochota odpúšťať sú kľúčové pre udržanie harmónie a pohody v rodine.
Problémy v rodine
Žiadna rodina nie je dokonalá a každá rodina čelí občas problémom. Konflikty, nedorozumenia, finančné ťažkosti, zdravotné problémy - to všetko môže zaťažiť rodinné vzťahy. Dôležité je neignorovať problémy v rodine a aktívne ich riešiť. Niektorí členovia rodiny môžu mať pocit, že sú využívaní, alebo že ich blízki o nich nemajú dostatočný záujem. Napríklad, jedna z diskutujúcich uviedla: „Moja teta, mamina sestra, oslavovala narodeniny, tak sme u nej boli. Bolo tam veľa ľudí, keďže teta je dosť spoločenská, má veľa priateľov a máme veľkú rodinu. Tak sme prišli, hneď mi začali vyčítať, hlavne babka, ako som si mohla dať topánky na podpätku, veď som takáááá vysokááá. Meriam 176 cm. Skritizovali na mne úplne všetko, od hlavy až k päte. "Máš dlhé vlasy, daj si ich ostrihať, máš poškodené končeky (bola som pred týždňom u kaderníčky), Bože, po kom len si taká vysoká? Ale na to som si už zvykla. Oslava prebiehala, nik sa so mnou nebavil, nerozprával. Ani sesternice. Bratranec mi ponúkol alkohol, ale odmietla som keďže nepijem, tak sa ma spýtal či mi nej..be? Sedela som tam sama akoby som mala lepru. Babka ma okamžite zapriahla do práce, aby som pomohla umývať riad, odniesť tácky a tak. Ja som hosť a mám toto robiť? Veď teta má dve dcéry a syna, prečo oni nepomáhali, prečo ja? Ešte nás volali od rána aby sme im pomohli pripraviť oslavu, poupratovať... U nás doma keď je oslava, ani ja a ani mama si nedovolíme niekoho obťažovať aby nám pomáhal umývať riad. Ale tak nič nové, veď moja sestranica bola lemra lenivá vždcky. Už od mala. Ja som vždy chodila umývať okná babke aj dedkovi spoločne s mamou, tá lemra tam nikdy nebola, nikdy nikto nepomáhal len ja. Ona len do zrkadla pozerala, to bolo všetko. Všetka práca bola na mne. Všetci sa tam tvárili ako hov..o na torte a ja som sa tam cítila ako šváb. Po týchto rodinných oslavách akurát dostanem depresiu a cítím sa úplne k ničomu, ako nula, ktorej sa každý vyhýba. Potom potrebujem niekoľko dní aby som sa necítila úplne k ničomu a nazbierala aspoň aké-také sebavedomie. Tieto rodinné oslavy sú pre mňa nočnou morou. Dokonca raz môj strýka nazval môjho brata cocotom. A rodičia nič, mama a otec len sedeli a prikyvovali. Mama to isté, tá na mne tiež nikdy nič dobré nevidela, len ma kritizovala. Nič jej nebolo dosť dobré. Mám pocit, že ma všetci len využívajú. Keď prídem domov, tak prídem aby som si oddýchla, ale to je stále niečo , raz pomáhať babke do záhrady, potom dedkovi upratovať. Veď má toľko vnúčat, ale vždy to schytám ja. Nechcem zo seba robiť chudinku ani Popolušku, ako ma len všetci zneužívajú, ale vadí mi to a vlastne aj preto sem píšem, chcem vedieť vaše názory, či je toto normálne.“
Ďalšia skúsenosť poukazuje na odcudzenie v rodine: „Som vzdialená 30 km od mojich rodičov a súrodencov ale za ten čas neprisli len ked nieco potrebovali alebo ked mal niekto narodky ,meniny inak by sa za ten cas vobec neukazali. Neviem preco su ku mne taky ved im stale pomozem ked im nieco treba ale stale im zavolam ako sa maju a oni vobec sa neozvu , nepridu. Som stoho smutna lebo mam brata vo Zvolene a za nim chcu ist skor nez kumne. Keď som bola slobodná tak som sa snimi rozprávala, vždy som im pomáhala. S rodičmi som mala dobrý vzťah tak isto ako aj so súrodencami. S nikým som nemala problém stve ma to že už ma nemajú radi a ja im stale volám že ich mám rada a že kedy prídu k nám. Poslúchala som ich za slobodna na každé slovo a oni si ma tak odvdacuju, že ani neprídu pozrieť malú vnučku a potom sa čudujú že ich ani nepozná. Svokra bola u nás pred viac ako 2 rokmi, my ku nej chodíme asi tak 3-4 krát do roka. Deťom na ich sviatky si ani nevšimne - narod. men. Nič. Keď sa narodila druhá dcéra, tak my sme jej museli ísť ukázať dieťa keď malo asi 5 mes. Tedy nemuseli, ale išli sme, ona aj tak neprejavovala nejaké nadšenie. Ak si myslíte, že svokra má 120 rokov ste na omyle. Je to mladá - krátko po 60 tke, vitálny dôchodkyňa, ktorá chodí ešte na brigády. A najviac ma vie napáliť keď sa ma opýta, koľko majú deti rokov. Všetky vnúčence vie, ale tie naše si ako na potvoru nevie zapamatať. Asi nechce. Keď som bývala s rodičmi tak som bola u nich ako slúžka, vždy ma využívali. Bola som nešťastná u rodičov, stale som robila ja, mňa už to nebavilo. Z toho všetkého som sa sklamala. Nedokážu prísť ani za ročnú vnučku a potom sa ma pýtajú že ich nepozná a môže ich poznať keď ani nechodia, viac sú splo svokrovcami než znimi. Čo už aspoň svokrovci ma majú radi aspoň si to myslím. Svokrovci nemajú problém prísť k nám na 4 hodiny alebo dve a naši keď prídu tak len pol hodiny možno ani tolko. Keď ideme na víkend k našim tak je všetko ok aspoň mi nič nevravia. Na mňa moja rodina kašľala už od začiatku - teda okrem starých rodičov, ktorí ma aj vychovali. Teraz mám vlastnú rodinu a som šťastná a v pohode. A ja vždy hovorím - "rodinu si nevyberieš, priateľov našťastie áno". Kým som bola slobodná dávala som im 3/4 vyplaty doteraz im pomáham a ja keď niečo potrebujem tak sa beda neznížia nechcú. Napr. ja chrípka, manžel zablokovaný chrbát, volám či prídu k malému mal 4m. tak mi povedali nech nás manžel odnesie k nim. aj mňa to boli. k sestre a jej deťom sa správajú inak ako ku mne a mojim deťom. dokonca aj na vianoce ja kúpim darčeky všetkým a za nich musím aj manželovi a deťom. Neostáva ti nič iné iba sa cez to povzniesť, prestať sa im ponižovať, volať ich k vám a telefonovať ako prvá. Inak sa budeš trápiť celý život. U mňa to trvalo vyše 5 rokov, kým sa zaujala postoj nezaujímate ma ani vy. Na teba tvoja rodina kašle a ja zas nepoznám ten pocit, kedy by som si mohla povedať „toto je moja rodina, títo majú o mňa záujem“. Som vlk samotár. So mnou a s mým manželem moja matka už půl roku nemluví (dnes je to na den přesně půl roku). A to preto, že sme se konečne vzepřeli jejmu manipulování s náma. Prostě jsme jí narovinu řekli, že už sa nebudeme podřizovat jejímu manipulování a ona to asi nemůže přenést přes srdce. A to já jsem měla dotedy s mamkou vztah více než dobrý. Ve všem jsme jí s mým manželem pomáhali, úplně ve všem. Ona žije odděleně s mým otcem. Takže pomoct s něčím potřebovala celkem často. Vždy jsme jí rádi s čímkoliv pomohli a to my bydlíme na Slovensku a ona v Česku. A takto se nám odvděčuje. Je mi to líto hlavně kvůli našim dvěma dětem, které ji často vzpomínají. Trávívali jsme s děckama u ní strašně moc času, minimálně dva víkendy každý měsíc, už jen proto, že žije sama, ale i proto, aby si ona užila vnoučků a oni babičku.“
Vplyv spoločnosti na rodinu
Spoločnosť má tiež vplyv na rodinu. Zákony, politiky, kultúrne normy a hodnoty - to všetko ovplyvňuje fungovanie rodiny. Dôležité je, aby spoločnosť vytvárala prostredie, ktoré je podporujúce pre všetky rodiny. Zabezpečiť prístup k kvalitnému vzdelaniu, zdravotnej starostlivosti, sociálnym službám a pracovným príležitostiam - to všetko prispieva k blahu rodín.
Starostlivosť o deti
Starostlivosť o deti je jednou z najdôležitejších úloh rodiny. Zabezpečiť deťom výživu, oblečenie, bývanie, vzdelanie, zdravotnú starostlivosť a emocionálnu podporu - to všetko si vyžaduje čas, energiu a zdroje. Dôležité je, aby rodičia boli informovaní o vývoji dieťaťa a aby sa riadili jeho potrebami. Podporovať dieťa v jeho záujmoch, rozvíjať jeho talent a pomáhať mu prekonávať prekážky - to všetko prispieva k jeho zdravému vývoju. Mám 5 a teraz čakáme 6-te bábätko. Ľudia sa na nás niekedy pozerajú až zdesene, napriek tomu, že deti sú vždy čisté, slušné. Majú všetko materiálne, finančne ich vieme zabezpečiť (pracujem aj ja aj manžel). Napriek tomu vidím, že niektorí ľudia na nás pozerajú ako na cigánov, keď ideme všetci na nákupy a deti začnú vyskakovať z auta, tak vidím, ako sa ľudia obzerajú, počítajú, pretierajú oči, či dobre vidia, podaktorí už aj zaťukali na čelo. Mne osobne je to veľmi nepríjemné, manžel si z toho naopak nič nerobí. Samozrejme, sú aj dobré reakcie, ale to už hlavne tých, ktorí nás poznajú. Ja keď vidím takú rodinu, ako my (bielych, podotýkam), veľmi sa teším, že nie som sama a obyčajne aj nadväzujeme kontakty. Ešte si neodpustím poznámku, že najhoršie na počet našich detí vždy reagovali ľudia z mojej rodiny, napriek tomu, že aj ja, aj manžel pochádzame z veľa detí. Keď som bola len slobodná a neskôr krátko vydatá, tak som "razila" tendenciu 1 dieťaťa, lebo ... aby malo všetko na svete, hračky, čačky, ... dodnes nechápem, kde som na také somariny prišla, totiž pochádzam z 2 súrodencov, takže doma sme to nemali. Manžel je z 3 a má jedného nevlastného brata. A všetci spolu vychádzame. Potom sa mi narodili 3 deti a dnes to nechápem, prečo boli peniaze a materiálna stránka pre mňa taká dôležitá. Jasnačka, že viacdetná rodina to má stále v našom štáte ťažké, ale nie nezvládnuteľné, my tiež napr. platíme deťom nejaké poistenie, ale neodkladáme na VŠ a pod. Ja sama som z rodiny, ktorá bola normálne fin. situovaná, VŠ vzdelení rodičia a nedostala som žiadne milióny. Ja neviem, kde sa teraz na to "chodí", že kvalita rodiny a rodiča sa meria výškou našetreného konta jeho vlastného potomka? Určite, že keď je viac detí, tak sa nedá značkovo obliekať, ale moje deti netrpia ani núdzou, majú hračiek dosť (viac ako iné deti), ale majú hlavne nás a seba. Máme staršie auto, ale veľké, mám krásny nový 3 izbový byt a zariadený, nie sme zadlžený, takže časom určite bude aj na novšie auto. Deti sú zdravé (v rámci normy), manžel pracuje, ja som na predlženej RD, lebo jeden syn nemá odporúčanie na návštevu MŠ. Takže ak nastúpim do práce, tak sa nám zase trošku prilepší, ale dá sa aj teraz. Určite, že pomáha rodina, hlavne veci na oblečenie, sa u nás dedia, ale to neznamená, že nemajú nové a moderné. Kým boli decká menšie, tak sme boli ako cikrusové predstavenie, máme totiž 3,5 ročné trojčatá, tak mali všetci pocit, že sa musia pristaviť a vypitovať a to ma dráždilo, ale dnes si z toho nerobím ťažkú hlavu. Deti sú staršie, samostatnejšie a čo sa mi páči, keď ideme po ulici dnes, tak si hlavne maminy viacerých detí, vymieňame "úsmevy šťastia". Stojí to za to, viac zabojovať o deti ako o "nový dom", teda podľa mňa. Keď som vyrastala, bývala u nás v dome rodina, mali 6 detí, a boli super vychované, jedno dievča a ostatné chalani. Jeden chodil so mnou do triedy, dievča si spravilo VŠ diaľkovo, keď sa osamostatnilo, druhý syn má len učňovku, ale je u vojakov a robí prof. vojaka, tretí (môj spolužiak), veľmi šikovný a múdry chalan má tiež ako ja VŠ, ostatní sú ešte len na SŠ. Je pravda, že chvíľu som sa ja osobne zaoberala myšlienkami, že nemá nové nohavice a pod., ale to len chvíľu, dnes sú to šikovné decká a strašne skvelá partička ľudí. Na druhej strane som mala spolužiaka, jedináčika, rodičia pracovali v SND, ešte za socíku, mama baletka, otec - už neviem aký umelec, decko jedno a chodilo v takých handrách, že hanba, dodnes si na neho spomeniem, ale pre nich to bolo nepodstatné a určite zato z neho vyrástol normálny človek. Takže to sú také paradoxi, že to fakt nestojí na značkových veciach a pod., horšie keď nie je na jedlo a lieky, ale to je o inom. Takže šikovné decko sa vo svete presadí, keď mu je VŠ "súdená", tak sa to nejako urobí, však sú aj pôžičky, aj vo vyspelých krajinách študujú decká na pôžičky a je to normálne, nie všetko musia deti dostať na striebornom podnose až pod nos, trochu snahy nezaškodí, aj si to viac vážia.
Starostlivosť o starších členov rodiny
Starostlivosť o starších členov rodiny je ďalšou dôležitou úlohou rodiny. Zabezpečiť im bývanie, výživu, zdravotnú starostlivosť a emocionálnu podporu - to všetko si vyžaduje čas, energiu a zdroje. Dôležité je, aby rodina rešpektovala dôstojnosť a autonómiu starších členov rodiny. Pomáhať im udržiavať aktívny život, podporovať ich v ich záujmoch a zabezpečiť im prístup k sociálnym službám - to všetko prispieva k ich blahu.
Rodina a práca
Skloubenie rodiny a práce je pre mnohých ľudí výzvou. Zabezpečiť finančné prostriedky pre rodinu a zároveň mať čas na starostlivosť o deti a partnera - to všetko si vyžaduje plánovanie, organizáciu a flexibilitu. Dôležité je, aby zamestnávatelia vytvárali prostredie, ktoré je priaznivé pre rodiny. Ponúkať flexibilné pracovné úväzky, možnosť práce z domu, príspevky na starostlivosť o deti a iné benefity - to všetko prispieva k blahu rodín.
Rodina a spoločnosť
Rodina je základnou stavebnou jednotkou spoločnosti. Zdravé a fungujúce rodiny prispievajú k blahu spoločnosti ako celku. Dôležité je, aby spoločnosť podporovala rodiny a vytvárala prostredie, ktoré je priaznivé pre ich vývoj. Zlatica Maarová počas vyrastania jej troch detí aj napadlo, že by niektoré z nich mohlo byť kvír, no coming-out dcéry ju aj tak prekvapil. Problémy, ktoré na Slovensku aj vďaka nej vnímala silnejšie, ju motivovali, aby s Lenkou Martinčokovou založila Združenie rodičov a priateľov LGBT+ ľudí. Hneď prvý rok fungovania získalo Cenu Inakosti za Počin roka a minulý rok Cenu Inakosti za Rozvoj komunity. Ako spoluzakladateľka Združenia rodičov a priateľov LGBT+ ľudí vyrastala vo Zvolene v 60. - 70. rokoch, keď sa o kvír ľuďoch nemohlo veľa hovoriť. Až na strednej škole zachytila, že nejakí slávni ľudia sú „teplí“, dokonca aj ten chalan z vedľajšej školy. Aj horšie výrazy sme používali. Neskôr sa dozvedela, že mali v širšej rodine geja, ktorý však žil s manželkou a dvomi deťmi. Keď študovala na VŠMU, tam bola táto téma už viac otvorená a akceptovaná, no stále sme žili v socializme. Pozorne však sledovala svoje deti. Mala rôzne obavy. S kamarátkami mamami sa často rozprávali o rôznych nástrahách počas dospievania. Má 3 deti, pritom najstarší syn prežíval pubertu v 90. rokoch, keď sa už strašilo drogami, tak sa napríklad obávala, aby ich nezačal skúšať. Tiež pozorovala, či náhodou nebude mať nejaké „záblesky inakosti“. A tak zvykla syna skúšať, pýtať sa, aké majú dievčatá v triede a či sa mu nejaké nepáči. Jedna z dcér, keď mala 5 alebo 6 rokov, odmietala zrazu nosiť sukne, chcela len nohavice a ju to vykoľajilo, vravela si, že to musí pozorovať. No človek môže pozorovať a vyzvedať, nakoniec sa aj tak prekvapí. A jedna z dcér ju napokon v dospelosti prekvapila. Nebola na to pripravená. Anka mala najprv niekoľkoročný vzťah s mužom, potom sčista-jasna oznámila, že randí so ženou. Bolo to cez telefón, volala z Anglicka, ja s mužom sme boli v Kolumbii. Vedela som, že sa pred časom rozišla so svojím partnerom a že mala už pár týždňov nový vzťah. Vyzvedala podrobnosti od jej súrodencov, no nič nechceli povedať - že mi to vraj povie ona, keď bude chcieť. Bolo mi to zvláštne, lebo som nerozumela, prečo by sa rodičom mala obávať povedať viac, nikdy sme neboli úzkoprsí a mali sme dobrý vzťah. Keď si telefonovali, znova sa jej na to pýtala, vravela, že je akurát s novým objavom. Vykoľajilo ma to, lebo som si spomenula, že si berie so sebou kamarátku. Už som začínala niečo tušiť a zmätená som jej povedala: „Chceš povedať, že tá tvoja kamarátka je tvoja nová známosť? A že ON je teda ONA?“ Anka to potvrdila. S manželom sme práve sedeli v reštaurácii na obede, nechápavo sme sa na seba pozerali, a keďže tam bolo rušno, s dcérou sme sa dohodli, že si o tom zavoláme neskôr v pokoji. Bola najprv zmätená a trochu paralyzovaná, o niečo neskôr prišli strach a obavy o jej bezpečnosť. Snažila sa utriediť si, čo to pre ňu aj nás bude znamenať a či to môže byť niečo zlé. Myslela si, že nebude môcť voľne žiť vo vzťahu, hoci bola v Anglicku, a potom cítila strach aj bezmocnosť, že ju s mužom nemajú ako ochrániť, ako jej pomôcť. Po Ankinom coming-oute sa však bála aj toho, že nás možno nebudú môcť s partnerkou prísť navštíviť do Kolumbie. Potom však zistila, že zákony tam boli oveľa liberálnejšie než na Slovensku, neskôr mali v Bogote dokonca aj lesbickú starostku s manželkou. Čo pomohlo prekonať obavy? Že si s manželom zisťovali viac informácií. Najprv chceli od Anky vedieť, ako je možné, že bola dlho s mužom a zrazu mala priateľku. Až keď si toho rodič načíta viac, naučí sa aj lepšie svojmu dieťaťu porozumieť. My sme si napríklad hľadali informácie a príbehy iných rodičov bisexuálnych detí. V slovenčine nebolo skoro nič, no z anglických zdrojov som sa dozvedela aj o organizáciách na podporu detí, ktoré zakladali v iných krajinách. V čase dcérinho coming-outu nebola pripravená. Ak vyrastáte v neslobodnej krajine, v pokryteckej spoločnosti, kde sa o kvír ľuďoch nehovorí a ostatní sa tvária, že nič podobné tu neexistuje, tak ani nemáte základ vedomostí, ani nepoznáte dostatok ľudí z danej menšiny. Tak som vyrastala aj ja. A hoci nežná revolúcia prebehla v roku 1989, stále sa boríme so stigmatizáciou rôznych skupín obyvateľstva. Na jednej strane je to oveľa lepšie, lebo máme viac informácií, na druhej strane sa vyhrocujú antivášne proti LGBTI+ ľuďom, predkladajú diskriminačné návrhy zákonov, šíria sa dezinformácie. Aj preto veľa ľudí tají, že sú kvír, a vy neviete, že je ním práve váš sused, kolegyňa, obľúbený športovec. Ešte pretečie veľa vody, kým bude naša spoločnosť otvorenejšia k akejkoľvek rozmanitosti, ale verím, že raz to príde. Potom aj my rodičia budeme prijímať novú situáciu svojho dieťaťa ľahšie. Dovtedy nás budú sprevádzať obavy, strach, hnev aj bezmocnosť, prílišná sebakontrola až autocenzúra. Každý rodič, najmä v začiatkoch, si rozmyslí, komu čo povie. Mňa kedysi z miery vyvádzali reakcie okolia. Selektovali sme, komu správu o dcérinej inakosti povieme a komu nie. Nemilo ma vedelo prekvapiť mlčanie, niektorí by aj možno chceli viac vedieť, no nevedeli, ako sa na to spýtať. Boli takí, ktorí sa o tom rozprávať nechceli. Keď sa neskôr naša dcéra vydala a rozhodli sa s manželkou pre dieťa, už sme u niektorých našich kamarátov narazili na nesúhlas. Vraj je okej, ak dve ženy spolu žijú, ale vychovávať spolu dieťa, to už nie. Často sme to už ani nechceli vyťahovať, no v istom bode sa to už muselo preklopiť a nám začalo byť jedno, komu to spomenieme. Tu na stene mám zarámovanú Cenu Inakosti, hocikto sa ma môže spýtať, aj inštalatér, že čo to je. Ja mu to potom ochotne vysvetlím a ukážem aj vystavenú fotku dcérinej rodiny. U niekoho toto preklopenie trvá dlhšie, u mňa to nastalo asi dva roky po návrate na Slovensko. Až vtedy zistíte, že mnohé obavy sú zbytočné. Mám niekoľko krásnych momentov, keď sa mi po zverejnení rozhovorov v časopisoch ozvali starí známi, aj vyše 80-ročné panie, alebo keď na fotku dcérinej rodiny reagoval povzbudením náš technik, ktorý občas niečo skontroluje v dome. A veľakrát vtedy ľudia sami povedia, že aj ich dieťa alebo niekto v rodine je kvír. Na Slovensku však nie sú zákony voči LGBTI+ ľuďom otvorené. Prišli sme necelý rok pred vraždou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Vtedy sa nám zdalo, že krajina má nádej, navyše tu už bola aj Anka s manželkou. Vražda novinára bola šok. Chvíľu nato, v čase protestov Za slušné Slovensko, sa nádej opäť vrátila a dúfali sme, že sa krajina niekam posunie. V zahraničí sme žili dlho, pôvodne sme odchádzali s deťmi, ale tie sa postupne odpájali na štúdiá a my sme nakoniec zostali 5 rokov sami v Kolumbii a tri roky v Južnej Afrike. Vraveli sme si, že nám už stačilo. V tom čase sa po 15 rokoch presťahovala naspäť aj Anka, navyše so zákonitou manželkou. Postupne som zisťovala, aké problémy zažívali na Slovensku, a nedávalo mi to zmysel. V Anglicku síce bola zosobášená, no tu ich ani úrady, ani okolie (až na výnimky) ako manželky vnímať nechceli. Keď sa im narodil syn, problémy sa znásobili. Anka si preto nechala anglické občianstvo a naopak, slovenského sa vzdala. My s manželom sme tiež stále narážali na nepochopenie okolia. Rozmýšľala som, ako by som kvír ľuďom a ich rodičom mohla pomôcť. Tak vzniklo Združenie rodičov a priateľov LGBT+ ľudí. Anka sa niekedy vtedy stretla s kamarátom Dušom Martinčokom (právnik, prekladateľ, občiansky aktivista, zakladateľ občianskeho združenia Zrejme, pozn. red.). Rozprávali sa, že by mohli dať dokopy svojich rodičov, a tak som sa prvý raz skontaktovala s Lenkou Martinčokovou. Bolo to v čase pandémie covidu, prvé rozhovory boli telefonické. Vraveli si, že skúsime založiť niečo po vzore iných zahraničných rodičovských organizácií. Potrebovali nájsť ďalších rodičov, bolo to ťažké, naše deti sa pýtali svojich kamarátov a kamarátok. To boli prvé týždne. Stretli sa hneď aj s organizáciami Iniciatíva Inakosť a Saplinq, aby nám vysvetlili situáciu kvír aktivizmu na Slovensku a podelili sa o cenné rady. Chceli stavať na autenticite, to však nebolo vôbec ľahké. Aby naše rozprávanie nebolo kostrbaté a aby zaujalo, spojili sa s Martinou Jánošíkovou, ktorá nám dala základy storytelingu. Sama spomenula, že v čase dcérinho coming-outu nebola pripravená - pomôže to rodičovi lepšie porozumieť svojmu dieťaťu? Neviem, či každému, ale väčšine rodičov určite. Máme veľmi veľa pozitívnych odoziev. Podeliť sa o vlastné skúsenosti, situácie, môcť hovoriť v bezpečnom prostredí je podporou samo osebe. Pomáhajú tomu aj pravidelné online stretnutia, osobné telefonáty, ale aj stretnutia a aktivity naživo. Budovanie komunity je alfou a omegou nášho združenia. A dnes má už naša komunita vyše 270 členov a členiek. Prvý polrok rodičia pribúdali pomaly, ale pracovali ostošesť, Stihli aj prvý podcast. Kým si človek nenačíta výskumy, môže len pocitovo konštatovať - je to moje dieťa a budem ho vždy ľúbiť. Až keď si toho načíta viac, lepšie aj svojmu dieťaťu porozumie. Bol to prvý z pokusov o zákaz tranzícií a pokus zobrať homosexuálnym rodičom ich rodičovské práva k už narodeným vlastným deťom. S 50 podpismi sme ho zverejnili a čakali, že ho podporí najviac tisíc ľudí. Nakoniec ich bolo vyše 9-tisíc a vtedy sa začalo pridávať aj viac ľudí do združenia. Kontrolujeme, koho do skupiny prijmeme, či je to reálny rodič, človek pod vlastným menom, aby sa k nám nedostal nejaký provokatér a mohli sme mať bezpečné prostredie. Máme členov a členky, ktorí sa prihlásia a oznámia, že najprv chcú dianie len pozorovať z diaľky. Máme takých, ktorí hneď od začiatku veľa a radi komunikujú, potrebujú to, čo je super. Je však veľa rodičov, ktorí majú pred sebou dlhú alebo náročnú cestu a hľadajú pomoc. Niektorých nasmerujeme aj na odborníkov do InPoradni, Prizmi či Centra poradenstva a prevencie v Žiline. Momentálne potrebujeme ďalších ľudí, ktorí sa už cítia silnejší, môžu alebo sú ochotní verejne vystúpiť. Takých máme málo. Máme totiž veľa rodičov, ktorí sú nesmelí, ale aj takých, ktorých deti ešte nie sú dospelé - tie deti chránime. Rovnako tak aj deti rodičov, ktoré ich prosia, aby o nich verejne nerozprávali. Niekoľko našich príbehov sme teraz vydali v knihe Niečo ti chcem povedať. Je ich tam viacero nesmierne zaujímavých, a to aj zo silno veriaceho prostredia, čím sa v skupine často zaoberáme. Snažili sme sa svoje príbehy písať jasným a zrozumiteľným jazykom, nie odborne, aby si knihu mohlo prečítať čo najviac ľudí. Je tam aj slovník pojmov, mýty a fakty či štádiá, ktorými prechádzajú rodičia pri coming-oute svojich detí. Radi by sme knihu dostali aj do domovov pre seniorov, komunitných centier a podobne. Prvé ohlasy sú veľmi dobré a povzbudivé. Jednou z našich výziev je PROSBA všetkým rodičom detí, aby sa postavili na obranu akýchkoľvek detí a nedovolili nikomu po nich šliapať. Áno, prosíme všetky matky aj otcov. Bola to reakcia na hanebné výroky politikov a cirkevných predstaviteľov o našich deťoch. Každý rodič by si mal uvedomiť, že nabudúce môže byť terčom útokov jeho dieťa. Pre vierovyznanie, farbu pleti, národnosť, hmotnosť… Doplňte si. Od verbálnych útokov je krátka cesta k tým fyzickým. Nechceme zažiť opäť Zámockú. Keby sa ľudia ohradili pri každej neprávosti, verím, že takých výrokov by bolo vo verejnom priestore menej. Silná komunita dokáže pomôcť tam, kde zlyháva štát. Určite, minimálne v morálnej rovine. Vie podporiť, posilniť, podržať jednotlivca, zorganizovať sa a spoločne vyjadriť krivdu. Ba čo viac, upozorniť na prešľapy a aj právne konať. Vidíme to denne na mnohých mimovládnych organizáciách, ktoré suplujú štát. Naše združenie ukazuje, že ubližovanie kvír ľuďom zasahuje oveľa väčší počet „zranených“. To nie je „len“ pár dúhových percent. Sú to mamy, otcovia, starí rodičia, tety, strýkovia, súrodenci, sesternice, priatelia. My sa verejnosti prihovárame z pozície väčšiny. Zlatica Maarová, zakladateľka Združenia rodičov a priateľov LGBT+ ľudí, pracovala ako divadelná vedkyňa, neskôr sa presunula do sféry médií a marketingu. Niekoľko rokov žila v zahraničí v 6 rôznych krajinách, kde okrem šírenia povedomia o Slovensku pomáhala naplno aj v neziskovom sektore. Ako dobrovoľníčka a aktivistka pracuje dodnes na Slovensku.