Hoci sa termín „rasizmus“ používa veľmi často, je to v skutočnosti obsiahly a pomerne nejednoznačný pojem. Tento pojem spravidla vyvoláva vo verejnosti veľmi negatívne konotácie, často však nie je celkom jasné, aký význam termín v konkrétnom prípade nesie. Rasizmus je komplexný a hlboko zakorenený problém, ktorý pretrváva v spoločnostiach po celom svete. Predstavuje ideológiu, ktorá na základe vnímaných alebo skutočných rozdielov medzi etnikami vytvára hierarchie a nerovnosti. Tento článok sa zaoberá príčinami a prejavmi rasizmu, a to ako na individuálnej, tak aj na systémovej úrovni, s cieľom poskytnúť čitateľom komplexný pohľad na túto problematiku. K uvedenej problematike sa v článku vyjadruje PhDr. Dana Rosová, PhD.
História pojmu „rasizmus“
Slovo „rasizmus“ sa začalo častejšie objavovať až v literatúre dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. storočia. Kniha belgického knihovníka Théophila Simara z roku 1922 o histórii rasových doktrín obsahovala pojmy „rasista“ a „rasizmus“, avšak bez patričného vymedzenia. Označenie „rasisti“ v tom istom roku použil aj francúzsky germanista Henri Lichtenberger na pomenovanie extrémnej časti nemeckej nacionalistickej pravice. V rokoch 1933/1934 vydal nemecký lekár a sexuológ Magnus Hirschfeld knihu s titulom Rasizmus, ktorá v roku 1938 vyšla v anglickom preklade. V nej kritizoval rasové teórie 19. storočia, avšak samotný pojem nedefinoval a ani ho neodlíšil od xenofóbie.
Pojem rasizmus sa v danom období uvádzal najmä ako synonymum pojmu „rasová teória“. Masarykův slovník naučný z roku 1932 definuje rasové teórie ako „teórie, ktoré predpokladajú, že podstatou soc. a hist. Ottův slovník naučný nové doby z roku 1938 vymedzuje rasovú teóriu ako nedoložený predpoklad o prepojení vrodenej telesnej konštrukcie rôznych rás s rôznosťou ich mentálnych schopností, rasový pôvod je tak rozhodujúcim aspektom všetkých spoločenských javov. Rasová teória „delí rasy na stále hodnotné a stále menejcenné, žiada zachovanie čistoty vyšších rás, rozmnoženie počtu ich príslušníkov a zabezpečenie vedúceho postavenia pre ne vo všetkých oblastiach života.“ Skoršie rasové teórie sa mali týkať hlavne „veľkých farebných rás” a byť založené na „spore o monogamnom alebo polygamnom pôvode ľudstva.”
Za hlavného tvorcu a zakladateľa (moderných) rasových teórií alebo rasizmu bol považovaný francúzsky gróf Arthur de Gobineau (1846 - 1882), ktorý v rokoch 1853 - 1855 vydal dielo Esej o nerovnosti ľudských rás. Český literárny vedec Václav Černý v roku 1939 publikoval štúdiu Rasismus, jeho základy a vývoj, v ktorej sa venoval primárne myšlienkam Gobineaua a jeho nasledovníkov. Uvádza, v čom je učenie Gobineaua prameňom a základom neskorších rasistických teórií. Okrem iného ide o „názor o dejinnej funkcii rasy“, „názor o stálosti a nezmeniteľnosti vrodených rasových vlastností“ a „názor o nerovnocennosti rás“. V žiadnej z vyššie uvedených prác nebol pojem rasizmus priamo definovaný, je však zrejmé, že bol blízky, resp. totožný s rasovou teóriou.
Definícia a podstata rasizmu
Prvá definícia rasizmu sa všeobecne pripisuje Ruth Benedictovej, ktorá vo svojej knihe Race and racism z roku 1942 definovala rasizmus ako „doktrínu, že jedna etnická skupina je svojou povahou menejcenná, že jej menejcennosť je dedičná a že by preto mala byť trvalo vylúčená z plného začlenenia do spoločnosti“. Hoci Benedictovej vymedzenie vzniklo v priebehu druhej svetovej vojny, až v povojnových rokoch sa tento pojem postupne etabloval v každodennom jazyku.
V rámci tohto prístupu sa rasizmus vníma ako teória, ideológia, myšlienka alebo presvedčenie o nadradenosti a podradenosti jednotlivých rás. Predpokladá sa teda existencia vyšších a nižších rás, čím sa popiera rovnocennosť ľudských rás. Ide tak o kvalitatívnu hierarchizáciu rás. Zástancovia rasistickej ideológie taktiež považujú rasu za hlavný činiteľ v živote národov, ktorý rozhodujúco ovplyvňuje kultúru a históriu ľudstva, keďže vyššie rasy sú nositeľmi kultúry a sú určené k vládnutiu nad nižšími rasami, ktoré sa samostatne nedokážu kultúrne rozvíjať a sú predurčené k večnému živoreniu. Ide o vieru, že rôzne skupiny ľudí majú rôzne charakterové vlastnosti zodpovedajúce ich fyzickému vzhľadu a že takto vnímané rasy sa dajú rozdeliť na nadradené a podradené. Môže tiež označovať predsudky, diskrimináciu alebo nevraživosť namierenú na iných ľudí pre ich rozdielnu rasu alebo etnicitu. Moderné podoby rasizmu sú často založené na sociálnom ponímaní biologických rozdielov medzi ľuďmi.
Rôzne prístupy k definícii rasizmu
Kamín a Machalová uvádzajú prehľad viacerých neskorších náhľadov na výklad pojmu „rasizmus“. Podľa britského sociológa Michaela Bartona idea biologickej menejcennosti určitých rás nie je poznatkom rasových teórií, ale ideologickým predpokladom rasistickej ideológie. Ďalší britský sociológ John Rex v 70. rokoch videl základ rasizmu v ekonomických vzťahoch a za kľúčové považoval, do akej miery sa môžu menšiny a prisťahovalci začleniť do spoločnosti a podieľať sa na jej blahobyte. Na konci 80. rokov prišiel s originálnym prístupom jamajsko-britský sociológ Stuart Hall, ktorý nepovažuje rasizmus za jednotnú ideológiu, lež za flexibilný fenomén. Nevykladá ho prostredníctvom definičných znakov, ale snaží sa o jeho tematizáciu skrz ideologický diskurz. Zdrojom rasizmu je tak každá „sociálna prax, ktorá vedie k vylúčeniu určitých skupín z prístupu ku kultúrnym a symbolickým spoločenským zdrojom“. V rovnakom období prezentoval Robert Miles názor, že „rasizmus by mal byť definovaný na základe svojich ideologických znakov, a nie prostredníctvom funkcií“.
Podľa iného prístupu predstavuje rasizmus negatívny postoj voči príslušníkom inej rasy, ktorý môže byť rôznej intenzity (nenávisť, nepriateľstvo). Veľký sociologický slovník rasizmus definuje ako „nepriateľský postoj voči príslušníkom inej rasy alebo etnika ľudovo považovaného za rasu, ktorý môže nabrať fanatických podôb a môže prerásť v ideológiu i v systematický teror.“ Slovník spisovné češtiny pro školu a veřejnost definuje rasizmus alternatívne, obsahuje rovnako vymedzenie podľa prvého definičného východiska a zároveň uvádza, že rasizmus môže byť aj „nenávisť k ľuďom určitej rasy“. Cichá uvádza, že „podkladom rasistického postoja je negatívny vzťah k odlišnosti, či už fyzickej alebo sociokultúrnej“. Pre tento prístup je relevantný subjektívny negatívny postoj voči odlišnosti, pričom podľa Cichej rasa ako taká nie je „determinantou rasizmu“. Od rasizmu autorka odlišuje xenofóbiu (strach z cudzieho, neznámeho, odlišného), ktorá je odlišnou kategóriou, hoci môže, ale nemusí, viesť k rasistickému postoju.
Ďalšie pohľady na definíciu
Aj v tomto prípade ide skôr o minoritný definičný prístup, pri ktorom sa ťažisko rasistickej ideológie nachádza v diskurze o rozdieloch medzi jednotlivými rasami. Toto definičné východisko zmieňujú aj Isaac, Ziegler a Eliav-Feldon, ktorí považujú za rasizmus presvedčenie, že rasové rozdiely a charakteristiky sú determinované prírodou, teda sú nezmeniteľné a prenášané z predkov na potomkov. Ide vlastne o hereditárne učenie o rasových rozdieloch, pokiaľ silne nadradzuje gény nad prostredie, resp. ich absolutizuje. Podobne vymedzuje rasizmus aj Collier, podľa ktorého ide o „vieru v genetické rozdiely medzi rasami a pre túto vieru neexistujú žiadne dôkazy“.
V zmysle štvrtého a v nami použitej literatúre najzriedkavejšieho východiska je akákoľvek klasifikácia ľudí na rasy, respektíve racionalizácia takejto klasifikácie prejavom rasistickej ideológie. Rasizmom je teda „každý systematický pokus racionalizovať rozdelenie ľudí do skupín podľa predpokladaných vrodených fyzických a iných charakteristík“. Niekedy býva tento prístup označovaný aj ako „racializácia“ alebo anglicky „racialism“. De Benoist zase pojem „racialism“ vymedzuje odlišne, podľa neho ide o teóriu, podľa ktorej rasové, resp. etnické rozdiely sú reálne, ale nerobí z nich hodnotové kritérium.
V publicistike sa vyskytujú často aj iné prístupy k tomuto pojmu. Kamin a Magálová spomínajú používanie pojmov „vekový rasizmus“ alebo „politický rasizmus“ na označenie diskriminácie alebo rozličného prístupu z dôvodu veku, respektíve vyznávania určitej politickej ideológie. V takomto použití sa teda rasizmus stáva synonymom pre pojem „diskriminácia“, zrejme pre jeho negatívne vnímanie v spoločnosti. Dochádza tak k nenáležitej významovej extenzii, pričom nadmerné užívanie tohto pojmu môže prispievať k jeho devalvácii. Podobný prístup možno pozorovať aj u Dugina, ktorý síce rasizmus chápe ako teóriu o kvalitatívnej hierarchizácii rás, avšak uznáva aj iné formy rasizmu ako napr. kultúrny, civilizačný či ekonomický, pri ktorých má za kvalitatívne hodnotiace kritérium slúžiť nie rasa, ale úroveň kultúry, civilizácie či ekonomického rozvoja. Za rasistickú v tomto duchu označuje dokonca aj ideológiu pokroku či myšlienku unipolárnej globalizácie. Na označenie predstavy „o nadradenosti belochov a západnej kresťanskej kultúry“, ktorá mala byť v Európe a USA všeobecne rozšírenou od začiatku 19. storočia do 50. rokov 20. storočia, sa niekedy používa pojem „prirodzený rasizmus“. Milo spomína novú formu rasizmu - neorasizmus, ktorý „sa skrýva napr. pod názvom ‚etnická a kultúrna diferenciácia‘ a hovorí, že všetky rasy alebo kultúry sú rovnocenné, ale nemali by sa miešať, aby sa zachovala ich originalita.“ Rasistická je tak akékoľvek snaha o zachovanie určitej rasy, resp. etnika v „čistote“.
Bell rozlišuje medzi biologickým rasizmom, ktorým označuje teóriu o kvalitatívnej hierarchizácii rás, kultúrnym rasizmom, ktorý zahŕňa predsudky vychádzajúce z kultúrnych odlišností, a inštitucionálnym rasizmom, pod ktorý spadajú etnické nerovnosti prameniace z organizačnej kultúry a praxe. Hrabovský (2018) spomína problémy s definovaním pojmu „rasizmus“, pričom uvádza názor, že jeho „tradičné“ vnímanie ako teórie o kvalitatívnej hierarchizácii rás je v 21. storočí zastarané a „nový rasizmus“ sa prejavuje v tzv. „antiimigračnom hnutí“.
Príčiny vzniku a rozvoja rasizmu
Rasizmus má hlboké historické korene, ktoré siahajú do obdobia kolonializmu a otroctva. Počas týchto období boli určité rasy a etnické skupiny považované za menejcenné a boli vykorisťované a utláčané. Toto historické dedičstvo pretrváva dodnes a prispieva k udržiavaniu rasových predsudkov a nerovností. Rasizmus je relatívne nový koncept, ktorý sa dostal do popredia počas obdobia európskeho imperializmu, následného rozvoja kapitalizmu a najmä obchodu s otrokmi, ktorým sa často ospravedlňoval. Bol tiež hnacím motorom rasovej segregácie, najmä v Spojených štátoch amerických v 19. storočí a v prvej polovici 20. storočia a v Južnej Afrike počas apartheidu. Rasizmus z 19. a 20. storočia v západnej kultúre je dobre zdokumentovaný a poskytuje základ pre skúmanie rasizmu. Rasizmus zohrával úlohu v genocídach, ako je Holokaust alebo Arménska genocída, a taktiež v koloniálnych projektoch, vrátane kolonizácie Ameriky, Afriky a Ázie ako aj v Sovietskych deportáciách etnických menšín.
Faktory ovplyvňujúce rasizmus
- Sociálno-ekonomické faktory: Nerovnosti v prístupe k vzdelaniu, zamestnaniu a zdravotnej starostlivosti môžu posilňovať rasové rozdiely a viesť k pocitu frustrácie a hnevu u marginalizovaných skupín.
- Psychologické faktory: Psychologické faktory, ako napríklad strach z neznámeho, potreba sebaidentifikácie a sklon k uprednostňovaniu vlastnej skupiny, môžu tiež prispievať k rasizmu. Ľudia majú tendenciu vytvárať si stereotypy o iných rasách a etnických skupinách, ktoré môžu byť založené na nedostatku informácií alebo na negatívnych skúsenostiach.
- Vplyv médií a politiky: Médiá a politici môžu zohrávať významnú úlohu pri formovaní verejnej mienky o rasových otázkach. Ak médiá prezentujú určité rasy alebo etnické skupiny v negatívnom svetle, môže to posilňovať rasové predsudky a diskrimináciu. Podobne, ak politici využívajú rasistickú rétoriku na získanie politických bodov, môže to viesť k nárastu rasovej nenávisti a násilia.
- Dospievanie a vplyv skupiny: Dôvodov, prečo mladý človek prepadne extrémizmu, môže byť niekoľko. Napríklad: dospievanie, osamostatňovanie sa, emancipácia, ktoré sú sprevádzané generačnými konfliktmi a kritickými postojmi voči autoritám. Už základná škola je miestom, kde sa žiaci po prvýkrát stretávajú s myšlienkami nenávisti k iným rasám, s neonacizmom, ideológiami vyzdvihujúcimi bielu rasu nad ostatné.
Prejavy rasizmu
Prejavy rasizmu môžu mať rôzne formy, od verbálnych útokov až po systematickú diskrimináciu a násilie.
- Rasové nadávky a urážky: Používanie hanlivých výrazov a zosmiešňovanie príslušníkov iných rás.
- Diskriminácia: Nerovnaké zaobchádzanie s ľuďmi na základe ich rasy v oblasti zamestnania, bývania, vzdelávania a iných oblastiach.
- Rasové násilie: Fyzické útoky a iné formy násilia motivované rasovou nenávisťou.
- Mikroagresie: Jemné, ale urážlivé poznámky a gestá, ktoré vyjadrujú rasové predsudky.
Systémový rasizmus
Systémový rasizmus sa prejavuje v zákonoch, politikách a inštitúciách, ktoré systematicky znevýhodňujú určité rasy alebo etnické skupiny. Príklady systémového rasizmu zahŕňajú:
- Rasovo motivované profilovanie: Zameriavanie sa na príslušníkov určitých rás pri policajných kontrolách a zatýkaniach.
- Nerovnosti v prístupe k spravodlivosti: Príslušníci určitých rás sú častejšie odsudzovaní a dostávajú prísnejšie tresty ako príslušníci iných rás.
- Segregácia: Oddeľovanie rôznych rás v oblasti bývania, vzdelávania a iných oblastiach.
- Nerovnosti v prístupe k zdravotnej starostlivosti: Príslušníci určitých rás majú obmedzený prístup k kvalitnej zdravotnej starostlivosti.
Vo všeobecnosti sa dá konštatovať, že individuálne prejavy jednotlivcov so sklonmi k extrémizmu zväčša nie sú tak závažné pre celkovú stabilitu a bezpečnosť spoločnosti, ako skupinové aktivity organizovaných extrémistov. Extrémisti sú osoby alebo skupiny osôb, ktoré sa vyznačujú najmä odmietaním platných právnych a morálnych noriem, vysokou mierou názorovej a rasovej neznášanlivosti s prvkami brutality.
Rasizmus v kontexte medzinárodnej spravodlivosti a ľudských práv
Amnesty International znepokojujú dvojaké štandardy, ktoré sa uplatňujú v oblasti medzinárodnej spravodlivosti. Medzinárodný trestný súd (ICC) zjavne zlyháva vo vyvodzovaní zodpovednosti voči ľuďom podozrivým zo spáchania zločinov pochádzajúcim z vplyvných štátov. Úrad prokurátora ICC sa nedávno rozhodol nevyšetrovať alebo znížiť prioritu vyšetrovania zločinov, ktoré údajne spáchali štátni príslušníci vplyvných štátov, akými sú USA a Spojené kráľovstvo. Tieto rozhodnutia vyvolávajú otázku, či ICC uplatňuje zásady medzinárodnej spravodlivosti bez ohľadu na to, aký vplyv majú páchatelia.
Problémom sú aj rozdielne aplikované rozpočtové obmedzenia. V dôsledku rozpočtových obmedzení ICC obmedzil vyšetrovanie situácií v Nigérii či Afganistane. Na vyšetrovanie zločinov spáchaných na Ukrajine však ICC vyčlenil fondy z dobrovoľného financovania. Okrem toho ICC nepokročil vo vyšetrovaní zločinov spáchaných na Okupovaných palestínskych územiach. Medzi tieto zločiny patrí apartheid, ktorý je zločinom proti ľudskosti. Od založenia štátu Izrael v roku 1948 izraelské vlády vytvorili a udržiavajú systém zákonov, politík a praktík zameraných na utláčanie a ovládanie palestínskeho obyvateľstva. Tento systém sa v rôznych oblastiach, kde Izrael vykonáva kontrolu nad právami Palestínčanov a Palestínčaniek, prejavuje rôznymi spôsobmi. Zámer je však vždy rovnaký - zvýhodňovať židovské obyvateľstvo Izraela na úkor Palestínčaniek a Palestínčanov.
V uplynulých rokoch stojí na čele zmien hnutie #BlackLivesMatter (na životoch černochov a černošiek záleží). Iniciatíva Black Lives Matter vznikla v roku 2013 v reakcii na oslobodzujúci rozsudok pre vraha Trayvona Martina. Toto hnutie bojuje za odstránenie systému, v ktorom sú ľudia bielej farby pleti nadradení ostatným. S právom na nediskrimináciu sa prelína aj možnosť bezpečne protestovať. Ľudia, ktorí čelia nerovnosti a diskriminácii na základe veku, rasy, rodovej identity a mnohých ďalších faktorov, čelia ešte väčšiemu riziku ohrozovania a obmedzovania práva na protest. Je veľmi dôležité, aby každý človek mohol protestovať bezpečne a bez diskriminácie.
Rasizmus na Slovensku a v iných krajinách
Na Slovensku žije veľké množstvo etnických menšín. Každá z týchto menšín má rozličnú kultúru, uznáva rozličné hodnoty. Hoci je rasizmus na Slovensku zákonom zakázaný, stále existujú prejavy rasovej diskriminácie a nenávisti voči Rómom, cudzincom a iným menšinám.
Rómske deti v Česku, Maďarsku, na Slovensku a ďalších krajinách už desaťročia zažívajú systémovú diskrimináciu v prístupe k vzdelaniu. Toto porušovanie ľudských práv má systémový charakter. Rómske deti zaraďujú do špeciálnych škôl a tried určených pre žiakov a žiačky s mentálnym znevýhodnením. Segregujú ich do škôl a tried určených len pre rómske deti. V bežných školách k nim pristupujú s predsudkami a zaobchádzajú s nimi inak než s deťmi bielej farby pleti.
V Indii a Nepále sú ženy a dievčatá z tzv. nízkych kást, ako sú dalitky, častejšie vystavené negatívnym dôsledkom klimatických zmien, pretože sú nútené žiť v segregovaných a izolovaných obydliach. Tieto ženy nemajú žiadny prístup k zdrojom ani možnosť ovplyvniť rozhodnutia, ktoré sa ich týkajú. V Severnej Amerike znečistenie ovzdušia neúmerne postihuje predovšetkým chudobnejšie komunity ľudí inej než bielej farby pleti, najmä Afroamerické. Štvrte, v ktorých bývajú, sa totiž častejšie nachádzajú v blízkosti elektrární, rafinérií a diaľnic. To vedie k vyššej miere respiračných ochorení a rakoviny. Zmena klímy mimoriadne škodlivo vplýva aj na životy ľudí z komunít pôvodného obyvateľstva.
V bangladéšskom meste Satkhira je nedostatok pitnej vody a miestne ženy sú nútené každý deň prejsť s džbánmi s vodou niekoľko kilometrov. Väčšinu ľudí žijúcich na juhozápadnom pobreží Bangladéša ohrozujú dôsledky klimatických zmien. Dôvodov je viacero: žijú v nízko položených, exponovaných oblastiach, ich živobytie závisí od prírodných zdrojov a väčšinu domácností sužuje chudoba.
Dopady rasizmu na zdravie
Rasová diskriminácia ovplyvňuje minoritné skupiny na celom svete a je známe, že má negatívny dopad na psychické aj fyzické zdravie, čo je predpokladom vzniku a pretrvávania nerovností v zdraví. Etnické menšiny trpia kratšou dĺžkou života, horším prístupom k zdravotníckym službám a vyššou záťažou chorobami. Existuje silná asociácia medzi diskrimináciou a nepriaznivými následkami na zdravie, predovšetkým tykajúc sa chronických neprenosných chorôb.
Zdravotné nerovnosti rómskej populácie
Rómska populácia v súčasnosti tvorí najpočetnejšiu minoritnú skupinu v Európe. Približne 12 - 15 miliónov Rómov žijúcich v Európe je znevýhodnených a mnohí sú vystavovaní štrukturálnej diskriminácii, sociálnemu vylúčeniu a chudobe. Každá osoba má právo na rovnaké zaobchádzanie a na zdravie, pričom tieto dve sú neoddeliteľne prepojené, keďže právo na zdravie môže byť porušené z dôvodu diskriminácie pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti z dôvodu napríklad pohlavia, etnickej príslušnosti, veku alebo zdravotného postihnutia.
So zhoršeným zdravím Rómskej populácie a horším sociálno-ekonomickým statusom neoddeliteľne súvisia nerovnosti v zdraví. Väčšina nerovností v zdraví je dôsledkom nerovnomerného vplyvu socioekonomických determinantov v rôznych sociálnych kategóriách, ktoré stále pretrvávajú aj v najbohatších krajinách. Sú to systematické rozdiely z hľadiska ich zdravia, kvality a prístupu k zdravotnej starostlivosti, ktorá sa im poskytuje. Sociálne nerovnosti v zdraví vznikajú ako dôsledok mocenských nerovností, čiže ako dôsledok nerovnakého postavenia v sociálnej stratifikácii. Rómska komunita sa odlišuje od majoritnej spoločnosti vo väčšine ukazovateľov spôsobu života (ekonomických, sociálnych, kultúrnych etc.). Životný štýl Rómov je silne ovplyvňovaný kultúrou chudoby, ktorá vedie k nižšej kvalite života. Tá sa prejavuje kratšou dĺžkou života, vysokým výskytom akútnych aj chronických chorôb.
Stav zdravia rómskej komunity je dôsledkom viacerých faktorov: horšej dostupnosti zdravotnej starostlivosti, zníženej starostlivosti Rómov o vlastné zdravie, nedostatočnou úrovňou osobnej a komunálnej hygieny, častým alkoholizmom, nevyhovujúcim štandardom bývania, nízkym vzdelaním. Príslušníci rómskych komunít často pochádzajú zo sociálne znevýhodneného prostredia, ktoré neposkytuje dostatok podnetov podporujúcich rozvoj osobnosti. Toto málopodnetné/patologické prostredie nepodporuje socializáciu dieťaťa; osvojenie si pracovných a hygienických návykov; získavanie rozmanitých vedomostí a zručností; vytvorenie rebríčka hodnôt a osvojenie si primeraných noriem sociálneho správania, ktoré by korešpondovali s majoritnou spoločnosťou. To znamená, že je nevyhovujúce pre adekvátny telesný, psychický a motorický vývin dieťaťa, často sú potom preto hodnotené ako pre školu nezrelé. Rómske komunity sú jednou z populačných skupín najviac postihnutých dlhodobou chudobou s charakteristickou medzigeneračnou reprodukciou.
Pri charaktere zdravia rómskej populácie je však treba zvlášť hodnotiť Rómov integrovaných a segregovaných. Úplne alebo čiastočne integrovaní Rómovia sa vyznačujú lepším zdravotným stavom oproti Rómom žijúcim v osadách. Z retrospektívnej štúdie vyplýva, že rómski novorodenci vykazovali signifikantne nižšie hodnoty všetkých antropometrických parametrov v porovnaní s nerómskymi novorodencami. V rómskych komunitách je dlhodobo pozorovaná vysoká perinatálna a dojčenská úmrtnosť, výrazne horšia oproti majorite. Kým u majoritnej populácie bola dojčenská úmrtnosť v rokoch 2002−2012 8 ‰, v rómskej komunite 20 ‰. Príčinou sú výrazné rozdiely v životných podmienkach a životnom štýle prameniacom v ich segregácii, ako aj využívaní zdravotnej starostlivosti.
Boj proti rasizmu
Vzdelávanie a osveta
Vzdelávanie a osveta sú kľúčové pre boj proti rasizmu. Je dôležité, aby sa ľudia učili o histórii rasizmu, o jeho prejavoch a o jeho dopadoch na spoločnosť. Vzdelávanie by malo byť zamerané na rozvoj kritického myslenia a na podporu empatie a tolerancie voči iným rasám a etnickým skupinám. Prevencia je veľmi dôležitá. Na základe skúseností z praxe i výskumu môžem konštatovať, že najúčinnejšou oblasťou pri minimalizovaní výskytu rizikového správania je účinná a efektívna prevencia, realizovaná predovšetkým v školskom prostredí. Cieľom nie je poúčať, ale iniciovať diskusiu tak, aby si mládež uvedomila, prečo je rasizmus a extrémizmus celospoločensky nebezpečný, kde sú jeho korene, prečo vzniká, aká je úloha súdov, polície, pri riešení týchto nežiadúcich sociálno-patologických javov. V oblasti primárnej prevencie je dôležité pôsobenie vyškolených odborníkov, ktorí interaktívnym spôsobom pracujú s mládežou priamo v školách.
Legislatíva a politiky
Je dôležité, aby existovali zákony a politiky, ktoré zakazujú rasovú diskrimináciu a chránia práva príslušníkov menšín. Tieto zákony a politiky by mali byť účinne vymáhané a mali by zabezpečovať, aby obete rasovej diskriminácie mali prístup k spravodlivosti. Ak dôjde k prejavom rasizmu a extrémizmu, odporúčam rázne zasiahnuť, volať políciu; spísať o všetkom záznam a vyvodiť výchovné opatrenia. Organizácia Spojených národov pre výchovu, vedu a kultúru (UNESCO) vyhlasuje, že „všetky ľudské bytosti patria k jednému druhu a majú spoločný pôvod“. Podľa Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie Organizácie Spojených Národov, neexistuje rozdiel medzi rasovou a etnickou diskrimináciou. Dohovor ďalej hovorí o tom, že nadradenosť na základe rasovej diferenciácie je vedecky nepravdivá, morálne odsúdeniahodná, sociálne nespravodlivá a nebezpečná.
Podpora obetí rasizmu a aktívny postoj
Je dôležité, aby obete rasizmu mali prístup k podpore a pomoci. Táto podpora by mala zahŕňať psychologické poradenstvo, právnu pomoc a finančnú podporu. Každý z nás môže prispieť k boju proti rasizmu tým, že bude aktívne vystupovať proti prejavom rasovej diskriminácie a nenávisti. Je dôležité, aby sme sa postavili za obete rasizmu a prejavili s nimi solidaritu. Prax potvrdzuje dôležitosť realizácie preventívnych programov v jednotlivých triedach školy, za nevyhnutného predpokladu, že tieto skupinové aktivity sú vedené erudovanými odborníkmi, vyškolenými v danej problematike.