V podmienkach Slovenskej republiky je literatúra pre nepočujúcich výrazne obmedzená. Existuje iba veľmi málo kníh, ktoré by boli prispôsobené potrebám a príbehom osôb s poruchou sluchu a navyše odrážajúce ich životné skúsenosti a perspektívy. Písanie a zdieľanie príbehov rozmanitých ľudí je pritom kľúčové pre podporu inklúzie a porozumenia. Príbehy nepočujúcich môžu pomôcť ostatným ľuďom lepšie pochopiť ich svet a výzvy, ktorým čelia. Taktiež môžu slúžiť ako inšpirácia a povzbudenie pre samotných nepočujúcich, aby sa cítili prijatí a pochopení.
Mgr. Veronika Vojtechovská a jej prínos pre literatúru nepočujúcich
Touto problematikou sa vo svojich dvoch knihách venovala i nepočujúca 39-ročná Mgr. Veronika Vojtechovská. Veronika sa narodila v Bratislave ako nepočujúce dieťa nepočujúcim rodičom a má taktiež dve nepočujúce sestry. Od troch mesiacov do šiestich rokov žila v Prahe, následne sa presťahovala nazad do Bratislavy, kde žije dodnes aj s jej milovanou babičkou a vlastnou rodinou - manželom a dvoma nepočujúcimi deťmi.
Je používateľkou jedného načúvacieho aparátu, ktorý dostala už ako dieťa. Prestala ho používať na základnej škole a znovu začala až po narodení druhého dieťaťa. S manželom rada sleduje dobré filmy s titulkami, chodí na prechádzky a s rodinou obľubuje cestovanie a spoznávanie rôznych miest.
Navštevovala najprv základnú školu pre žiakov so sluchovým postihnutím na Drotárskej ulici v Bratislave, následne absolvovala Pedagogickú a sociálnu akadémiu v Lučenci, odbor učiteľstvo pre materské školy a vychovávateľstvo.
Mgr. Veronika sa venuje rôznym aktivitám pre deti v rámci svojho občianskeho združenia Snepeda a okrem toho napísala dve zaujímavé knihy - Črepiny hluchoty a Mozaiku ticha približujúce život nepočujúcich na Slovensku, ktoré možno zaradiť do žánru literatúry faktu a autobiografie. Obidve knihy obsahujú každá 60 rôznych, a pritom skutočných príbehov spojených s čiernobielymi ilustráciami, ktoré vytvorila nepočujúca ilustrátorka, jej sestra - Kateřina Holubová.
„Na Slovensku som nenašla knihy, ktoré by opísali život nepočujúcich z iného uhla pohľadu. Chcela som priniesť hlbší pohľad na náš každodenný život, naše výzvy, úspechy, ale aj nepochopenia zo strany počujúcich. Písanie týchto kníh nebolo len o dokumentovaní skúseností, ale aj o rozprávaní príbehov, ktoré by mohli byť inšpiratívne a podnetné pre každého,“ opisuje svoje pohnútky k napísaniu kníh. Osobnými príbehmi, ako i príbehmi svojich blízkych, sa autorka snažila čo najvernejšie zachytiť realitu života nepočujúcich.
Črepiny hluchoty: Metafora tichého sveta
„Črepiny hluchoty a Mozaika ticha sú metaforické názvy. Tak ako rozbitá váza, ktorej črepiny znovu zlepíme, ale zostane navždy poznačená, aj nepočujúci sú svojou poruchou sluchu navždy ovplyvnení. Napriek tomu takáto váza môže naďalej plniť svoj účel a zachovávať svoju krásu, len iným spôsobom. Rovnako i nepočujúci žijú plnohodnotné životy, no ich svet a prežívanie sa v mnohom odlišujú od sveta počujúcich. Tieto rozdiely sú príčinou vzniku predsudkov, neporozumenia, diskriminácie a vylúčenia nepočujúcich zo spoločnosti.“
Autorka opisuje knihu Črepiny hluchoty, pričom odkazuje na obmedzený prístup k informáciám a častú komunikačnú bariéru medzi nepočujúcou a počujúcou spoločnosťou. Okrem toho sa zamýšľa nad krásou tichého sveta, nad možnou jednoduchosťou určitých zmien v spoločnosti, životom plným nečakaných momentov či svetom ticha očami detí.
„Život je totiž cesta plná črepín, plná rôznych situácií, ktoré sa ľuďom denne stávajú. Situácie, ktoré sa možno pre niekoho zdajú malicherné, môžu byť práve pre nepočujúcich v danej chvíli prekážkami, ktoré musia zdolávať. Verejnosť si ich neuvedomuje, až kým im to nepočujúci sami nepovedia. Chcela som poukázať na to, že aj keď nepočujúci žijú v tichu, ich životy sú plné farebných zvukov - tých, ktoré sú vnímané inak, ale sú rovnako hodnotné. Aj v neúplnosti a odlišnosti môže existovať krása.“
Príbehy a výzvy v Črepinách hluchoty
Z knihy sa napríklad dozviete, že domáce zvieratko môže plniť aj iný účel, ako len byť domácim miláčikom a tiež to, že nepočutý význam slov môže mať úplne iný zmysel pre nepočujúceho, často v pozitívnom zmysle. Autorka poukazuje i na to, že hudbu možno vnímať cez vibrácie a vie si ju užiť aj ten, ktorý ju úplne nepočuje. Podotýka, aké je dôležité zorné pole a viditeľné podmienky pre nepočujúcich, aby vedeli správne odzerať, ale tiež vidieť posunky. Že nepočujúci majú oči aj „vzadu“.
Samostatne sa venuje titulkovaniu v médiách. Ako v rozhovore podotýka, bolo by vhodné zabezpečiť povinné 100-percentné titulkovanie: „Napríklad v kinách, kde sa premietajú animované rozprávky, sú tieto zo zákona povinne dabované pre deti do 12 rokov, ale titulky tam už nie sú.“
Autorka poukazuje i na špecifiká nepočujúcich, prečo sa zdravia hoci sa nepoznajú, ale i to, že keď nemajú sluch v daný moment kompenzovaný, neznamená to, že nemajú vlastnú identitu a jazyk. Podotýka, že byť nepočujúcim neznamená, že by nemohol robiť to, čo počujúci (napríklad šoférovať auto). Oči sú predsa rovnako dôležité a využiteľné aj v prípade, keď sa počujúci v daný moment môže orientovať len na sluch.
Základné slovenské frázy
Poukazuje na niekoľko úsmevných situácií zo sveta nepočujúcich a že si občas treba dávať pozor na to, čo posunkujú, pretože na rozdiel od zvuku, sú posunky viditeľné aj na väčšie vzdialenosti, kde sa môže nachádzať niekto, kto tiež rozumie posunkovému jazyku. A naopak, našepkávanie nemusí vždy pomôcť, hlavne keď nemáte naštudované učivo. Autorka vysvetľuje i súčasnú situáciu, kedy sa stretávky nepočujúcich začali presúvať viac na sociálne siete.
Niektoré príbehy vás nenechajú chladnými a doslova nad nimi krútite hlavou (ako napríklad v prípade tlmočníka cez telefón, že hovoriť pomaly nemá znamenať neúctivosť; v prípade komunikácie na úrade, v kaviarni, či v zmysle nedorozumení a stereotypizácie počujúcou spoločnosťou). Ako dopĺňa: „Snažila som sa v príbehoch ukázať, že rôzne výzvy, pred ktorými stoja nepočujúci, sú riešiteľné prostredníctvom vzdelávania, zvyšovania informovanosti a vytvárania prístupnejších prostredí. Čo je však najdôležitejšie, je vedieť byť empatický. Vedieť sa vcítiť do duše iných, pochopiť, prečo sa tak správajú, a konať tak, aby na obidvoch stranách vládla spokojnosť.“
Mozaika ticha: Pokračovanie príbehov nepočujúcich
V oboch knihách sa autorka samostatne venuje i slovenskému posunkovému jazyku, ktorý podľa nej čelí viacerým výzvam, hoci jeho status je v súčasnosti lepší než kedysi. Ovplyvnili to rôzne faktory, ako COVID-19 a potreba tlmočenia na tlačových konferenciách, otvorenie nového študijného programu Slovenský jazyk v komunikácii nepočujúcich na Trnavskej univerzite, zvýšený dopyt po kvalitných tlmočníkoch, zaradenie slovenského posunkového jazyka do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska, jeho kodifikácia a podobne.
„Avšak stále je podľa mňa potrebné zvyšovať jeho status, vytvárať vzdelávacie a informačné materiály, zlepšovať prístup k rôznym informáciám vo verejných inštitúciách a v televíznych programoch, zvyšovať počet kvalitných tlmočníkov, odstraňovať predsudky a nedorozumenia zo strany spoločnosti a zlepšovať podporu posunkového jazyka v moderných technológiách. To je iba niekoľko hlavných výziev, ktorým čelí slovenský posunkový jazyk, a ich riešenie vyžaduje komplexný prístup zo strany štátu, spoločnosti a odborníkov v tejto oblasti,“ dopĺňa.
Pokračuje autorka v príbehoch zo sveta nepočujúcich v knihe Mozaika ticha, v ktorej nám ponúka opäť niekoľko úsmevných príbehov (napríklad: ako semafor svieti stále na červeno, ako sledovať inštrukcie pri cvičení, ako dieťa kašle, príbeh s mŕtvolou na stole a i.). Okrem toho však opäť reflektuje i na problémy a výzvy nepočujúcich. Obe knihy totiž odkrývajú niekoľko kľúčových problémov, s ktorými sa nepočujúci ľudia stretávajú v každodennom živote.
Kľúčové problémy v Mozaike ticha
„Medzi hlavné problémy, ktoré sú v týchto knihách opísané, patrí obmedzený prístup k informáciám, sociálna integrácia a identita, diskriminácia a predsudky, postoj a nedostatok porozumenia počujúcej verejnosti voči komunite nepočujúcich, komunikačné bariéry a podobne,“ vymenováva autorka.
Za spomenutie stoja niektoré jej príbehy zo života, ako sú predsudky spoločnosti o dosiahnuteľnosti vysokoškolského titulu, neumožnenie komunikácie nepočujúcemu prostredníctvom písaného slova, automatické hádzanie všetkých postihnutí do jedného vreca, prílišná stručnosť podporujúca neúplnosť informácií, nedopovedané posolstvo, nepochopenie novinárky či uťahovanie si z nedokonale písanej slovenčiny.
Taktiež sa dočítame o množstve dojemných a priateľských situácií, ako je to v prípade kuriéra, v prístupe v reštaurácii, v opise života „kedysi a dnes“, v slovenskej rozprávke v posunkoch, v príbehu hluchoslepoty, plotu či v príbehoch vlastnej identity. Podľa slov autorky, „život nám stále píše rôzne príbehy, a preto mám v pláne pokračovať v trilógii. Možno sa budem venovať aj ďalším titulom. Nápady mám, len ten čas - je ho akosi málo. Verím, že si ho nájdem, niečo napíšem a ponúknem čitateľom.“
Život s Covidom v Mozaike ticha
Osobitnou časťou knihy Mozaika ticha je život s Covidom, kde autorka približuje pandémiu a jej vplyv na nepočujúcich. Nečakané udalosti totiž vždy vplývajú na ľudí rôznymi spôsobmi, a na nepočujúcich to má zväčša výrazný dopad vzhľadom na komunikáciu, prístup k informáciám a schopnosť orientovať sa v neočakávaných situáciách.
Ako uvádza: „Je dôležité vedieť sa tomu postaviť a nájsť riešenie, a to nielen zo strany komunity, ale predovšetkým zo strany štátu, ktorý by sa mal vhodne prispôsobiť a podporiť iniciatívy. Počas korony totiž nepočujúci čelili špecifickým výzvam, ktoré sa týkali ich každodenného života, komunikácie a prístupu k informáciám. „Nosenie rúšok sťažovalo komunikáciu, čo bola najväčšia prekážka, a preto sa ihneď začali vyrábať priehľadné rúška alebo štíty. Ďalšou nevýhodou bola sociálna izolácia. Nepočujúci majú potrebu stretávať sa medzi sebou kvôli svojmu jazyku a kultúre, a to v čase pandémie nebolo možné, čo mohlo mať psychosociálny dopad,“ dopĺňa autorka a zdôrazňuje, že sa zvýšila komunikácia v online priestore, kam sa presunuli i mnohé stretnutia a podujatia: „Mohlo to byť výhodné z hľadiska prístupu tlmočníkov, ale niektoré technológie neboli vždy optimálne nastavené na podporu prístupu pre nepočujúcich, napríklad počas výučby v školách. Pamätám si, ako sa moja nepočujúca dcéra učila doma. Učiteľka musela pristupovať k jednotlivým žiakom individuálne, aby online komunikácia prebiehala hladšie, a zvyšok sa dcéra musela učiť sama,“ podotýka autorka a myslí si, že netreba hľadať iba negatíva, ale aj pozitíva: „A v tomto prípade to tiež platilo. „Neľutujte, že nepočujeme, radujte sa s nami, že vnímame farebný svet! Chceme len, aby sme sa počúvali navzájom.“
Odporúčania pre zlepšenie postavenia nepočujúcich
Vo všeobecnej rovine smerovala i taká otázka na autorku, čo by chcela zmeniť na prístupe štátu a verejnosti k nepočujúcim na Slovensku a vo svete. Tvrdí totiž, že u nepočujúcich je zásadná komunikačná a informačná bariéra, pričom práve tieto bariéry sťažujú ich každodenný život. „Nielen štát, verejnosť, ale aj samotní nepočujúci by sa mali usilovať o väčšiu inklúziu, rovnosť a rešpektovanie práv.
Základné slovenské frázy
Čo by mohol štát, verejné inštitúcie, firmy a spoločnosti urobiť, je zabezpečiť povinné 100-percentné titulkovanie v médiách - nielen verejnoprávnych televíznych staníc, ale tiež iných súkromných alebo online vysielaní, ako aj vo videonahrávkach zverejnených v sociálnych médiách. Taktiež zvýšiť počet relácií v slovenskom posunkovom jazyku,“ prízvukuje a vymenováva ďalšie potrebné kroky: „Zabezpečiť väčší prístup k tlmočníkom pri verejných udalostiach, krízových situáciách a ďalších spoločenských podujatiach. Je tiež dôležité, aby boli informácie všade tam, kde je zvuk, plne prístupné, či už vo forme textu alebo vizuálnych zobrazení - vo verejných službách, kultúrnych inštitúciách, zdravotníckych zariadeniach a podobne. Dobré by bolo myslieť aj na podporu vzdelávania detí s poruchou sluchu a zabezpečiť väčšiu dostupnosť logopédov, špeciálnych pedagógov a psychológov, ktorí by ovládali slovenský posunkový jazyk pre ľahšiu a prístupnejšiu komunikáciu s nepočujúcimi. Štát by tiež mohol motivovať zamestnávateľov, aby vytvárali prístupné pracovné prostredie pre nepočujúcich.“
Prekážky a riešenia
Z uvedeného vyplýva, že pre nepočujúcich je prístup k informáciám často limitovaný. Mnohé informácie sú k dispozícii len v hovorenom slove alebo bez prekladu do posunkového jazyka. To môže vytvárať bariéry v prístupe k vzdelaniu, zamestnaniu a každodenným informáciám. Je dôležité, aby sme pracovali na sprístupnení informácií v rôznych formátoch, vrátane titulkov, tlmočníkov posunkového jazyka a digitálnych nástrojov, ktoré môžu pomôcť prekonať tieto prekážky. Taktiež sociálna integrácia a inklúzia nepočujúcich osôb je kľúčovým faktorom ich celkovej pohody.
Nepočujúci často čelia výzvam, ako je pocit izolácie alebo neprijatia v počujúcej spoločnosti. Identita nepočujúcich je úzko spätá s komunitou nepočujúcich a kultúrou posunkového jazyka. Je dôležité, aby bola táto identita rešpektovaná a podporovaná. Nepočujúci sa môžu stretávať i s diskrimináciou a predsudkami voči svojej komunite. Stereotypy a mylné predstavy o nepočujúcich môžu viesť k nespravodlivému zaobchádzaniu a obmedzeným príležitostiam. Boj proti diskriminácii je nevyhnutný na zabezpečenie rovnakých príležitostí pre všetkých. To zahŕňa zvyšovanie povedomia, vzdelávanie verejnosti a tvorbu inkluzívnych politík.
„Chápem a viem, aké to musí byť ťažké. Dôležité je, aby sa rodičia neuzavreli, neobviňovali sa, ale vyhľadali pomoc, ktorú potrebujú, a rozprávali sa o tom. V prvom rade by mali získavať informácie nielen od počujúcich a nepočujúcich odborníkov, ale i od samotných nepočujúcich a iných rodičov s nepočujúcimi deťmi. Sledujte pokroky, aj keď budú malé, neporovnávajte ich s inými, buďte trpezliví a flexibilní! Každé dieťa má svoje tempo, učí sa vnímať svet a rozvíja sa. Nebojte sa s dieťaťom komunikovať! Akákoľvek komunikácia je dôležitá, nebojte sa naučiť sa i posunkový jazyk, ktorý môže byť pre dieťa efektívnym spôsobom komunikácie.“
„Každý má svoje sny, nesmie sa však báť ísť za nimi a bojovať, pokým sa to dá. Nevzdávaj sa! Neboj sa komunikovať a vždy hľadaj riešenie, aby boli spokojné obidve strany! Žijeme vo svete digitálnych technológií a rôznych možností, využi to, čo ti svet ponúka, a prispôsob to svojim potrebám! Dôležité je však byť sebavedomý, sebestačný, poctivý, empatický, zodpovedný, vedieť dotiahnuť veci do konca. To, že nepočuješ, neber ako prekážku a skús to brať ako výsadu! Na záver nám autorka kníh Črepiny hluchoty a Mozaika ticha Mgr. Veronika Vojtechovská prezentuje dôležité posolstvo o ľuďoch s poruchou sluchu: „Ľudia s poruchou sluchu sú plnohodnotnými členmi spoločnosti, ktorí majú rovnaké právo na rešpekt, príležitosti a porozumenie ako každý iný. Dôležité je, aby sme zlepšovali prístupnosť v spoločnosti, vrátane vzdelávania, prac...“
tags: #problematika #sluchovo #postihnutych #v #slovenskej #literature