Podpora umenia na Slovensku: Od socializmu po súčasnosť a výzvy budúcnosti

Umenie a jeho podpora prešli na Slovensku dlhou cestou, od centralizovaného riadenia v období socializmu až po súčasné grantové systémy a fondy. Tento článok sa venuje histórii, výzvam a špecifikám financovania umenia, s dôrazom na verejný priestor a úlohu štátnych inštitúcií.

Umenie v období socializmu a normalizácie

Sochár Pavel Karous, autor projektu Vetřelci a volavky, už šesť rokov mapuje umelecké diela z čias normalizácie vo verejnom priestore. Jeho práca prináša nový pohľad na umenie z obdobia socializmu, ukazujúc, že nie všetko, čo vzniklo v tom čase, je nekvalitné a určené na zbúranie. Napriek tomu, kvalitné fontány, objekty, sochy a plastiky z našich námestí a parkov miznú a sú nahrádzané dielami nízkej kvality. Socialistický realizmus bol oficiálnym umeleckým smerom, ktorý mal slúžiť na propagáciu ideológie a budovanie socialistickej spoločnosti.

Alexandra Kusá vo svojej monografii Prerušená pieseň upozorňuje, že k dielam socialistického realizmu treba pristupovať bez predsudkov, aby sme pochopili úmysly a počiny jednotlivých umelcov. Počiatky estetiky socialistického realizmu sú spojené s kultúrnou revolúciou, ktorá mala nahradiť náboženstvo a jeho ikonografiu novou vizualitou, založenou na predstieraní optimisticky vyzerajúcej reality. Komunisti vedeli, že obraz prehovára k ľudu silnejšie a priamejšie než rozvláčny text, preto sa snažili získať kontrolu nad vizuálnymi umelcami. Ďalším krokom bola byrokratizácia a formovanie odborových zväzov, ktoré boli efektívnou pascou, do ktorej sa komunisti snažili pochytať čo najviac umelcov.

Umelci sa dostávali do situácie pokusu a omylu: umelec niečo namaľoval, predložil kritike, tá posúdila a zhodnotila socialistickorealistický vklad a väčšinou autorovi navrhla úpravy alebo dielo odmietla ako nepochopenie programu. Obrazy mali niesť určité vopred „predpísané“ črty: kladné postavy museli byť srdeční, silní a neformálne odetí ľudia, záporáci boli zobrazení napríklad s cigarou, okuliarmi, uhladení a vo vyleštených oblekoch a topánkach. Dôležitou témou boli robotníci a práca v továrňach, na Jednotných roľníckych družstvách, ale aj vo vojenských kasárňach, kam umelcov aj vysielali, aby tam strávili niekoľko dní, nech dokážu čo najlepšie zachytiť život pracujúceho ľudu. Socialistický realizmus mal byť realizmom, no idealizovaným, utopickým, mal ukazovať normu novej reality, aká sa očakávala od pracujúceho ľudu: usmiaty robotník predstavoval signál pre cudzinu, že krajina prekvitá a žije sa v nej všetkým dobre. Umenie v socialistickej spoločnosti bolo vnímané ako nástroj ideologického boja, ktorý mal vychovávať človeka pravdou a krásou umeleckých obrazov. Cieľom umenia bolo obohatiť duchovný život človeka, rozširovať životné skúsenosti, formovať charakter a svetonázor a upevňovať ušľachtilé vlastnosti. V komunizme si ľud nielen osvojuje a preberá pokrokovú kultúru predchádzajúcich epoch, ale zároveň tvorí, znásobuje jej bohatstvo. Umelecké prvky sa stanú súčasťou života, obohatia prácu, skrášlia životné prostredie, zušľachtia človeka.

Vizualna negramotnosť a nedostatok vzdelávania

Karous poukazuje na to, že verejnosť je v oblasti vizuálnej kultúry negramotná už od čias normalizácie. Výtvarná výchova na školách sa zredukovala na jednoduché činnosti a dôležité pedagogické publikácie zo 60. rokov, ktoré sa zameriavali na vzdelávanie v tejto oblasti, sa nedostali k verejnosti. Tento nedostatok vzdelávania vedie k nepochopeniu a odmietaniu umenia vo verejnom priestore. Kvalitné fontány, objekty, sochy a plastiky z našich námestí a parkov miznú a sú nahrádzané dielami nízkej kvality. Karous kritizuje aj takzvaný turela - turistický realizmus, ktorý sa prejavuje v umiestňovaní národoveckých a figuratívnych sôch, ktoré zodpovedajú stalinskému poňatiu umenia. Príkladom je socha Svätopluka v Bratislave, ktorá by podľa Karousa prešla schvaľovacou komisiou aj v najdrsnejšom stalinskom období alebo v hitlerovskom Nemecku. Karous zdôrazňuje, že je dôležité vysvetľovať a popularizovať umenie vo verejnom priestore. Robí komentované prehliadky, na ktoré chodia rôzni ľudia, ktorí sa tak môžu dozvedieť viac o umení a jeho význame. Príkladom je aj odstránenie kinetickej svetelnej plastiky od Václava Ciglera na Námestí mieru v Prahe, ktorú nahradila predajňa cigariet a novín. Verejnosť si neuvedomuje kvalitu týchto diel, pretože im nikto nevenuje pozornosť a nevysvetľuje ich význam.

Podporné mechanizmy pre umenie po roku 1989

Genéza FPU je dlhá. Prvé podporné mechanizmy pre umenie začali fungovať v 50. rokoch. V roku 1954 vznikli tri fondy - literárny, výtvarný a hudobný. Za socializmu boli totiž umelecké profesie jediné, ktoré boli slobodné a nemali nejaké zastúpenie. Zo všeobecnej povinnosti byť zamestnaný mali vtedy výnimku iba umelci, preto k nim bolo treba zabezpečiť tok peňazí. Fondy sa využívali na rôzne účely, ale sociálna funkcia tam bola neustále. Až v roku 1992, keď sa zmenil zákon o fondoch, sociálna funkcia akoby do istej miery vypadla. Časť z fondov v tom kontinuálne pokračovala - napr. Literárny fond to robí doteraz. Hudobný fond to však nerobí vôbec a Fond výtvarných umení len v minimálnej miere pre istú pomerne uzavretú skupinu.

Začiatkom 90. rokov vznikol fond Pro Slovakia a ten sa postupne pretransformoval na jeden program, ktorý slúžil na podporu prezentácie umenia v zahraničí. Pôvodne však fungoval všeobecný podporný mechanizmus, podobne ako Pro Helvetia, ktorá na Slovensku v 90. rokoch fungovala veľmi aktívne. Pro Helvetia výrazne podporovala mnohé festivaly, ktoré vtedy vznikli a existujú doteraz. Podporovala aj iné aktivity - umožnila návštevy mnohých umelcov, kritikov a pod. Vďaka nej tu vzniklo veľa vecí, či už v tanci, hudbe alebo divadle. Ľudia sa vtedy takisto naučili písať granty, s ktorými predtým nikto nemal skúsenosti. Svoju úlohu vtedy zohralo aj Sorosovo centrum súčasného umenia, ktoré sem dotiahlo prvotriednych kritikov a kritičky najmä z oblasti vizuálneho umenia.

Za Vladimíra Mečiara sa štátne financie z ministerstva kultúry rozdeľovali pre spriatelené kluby a myslím, že to bolo až okolo roku 2004, kedy sa podporné schémy výraznejšie upravili. Vznikli programy na podporu rôznych oblastí, pričom obsahovo boli dominantne zamerané na jednorazové podujatia. Vo vizuálnom umení sa podporovali len výstavy, v rámci nich katalógy a popri nich sa dalo ešte aj niečo vytvoriť. Kľúčový bol rok 2009, keď vznikol Audiovizuálny fond. Vtedajší minister kultúry Marek Maďarič pod túto organizáciu presunul všetky dotačné schémy na podporu audiovizuálnej kultúry. Filmová tvorba vtedy fakticky nefungovala, preto ju bolo treba nejakým spôsobom rozbehnúť. Po desaťročnej príprave bol teda založený Audiovizuálny fond, ktorý sa postupne úspešne rozbehol, pričom minister Maďarič po piatich rokoch jeho fungovania presadil, aby podobná organizácia vznikla aj na podporu ďalších oblastí umenia a kultúry. V roku 2014 bol prijatý zákon o Fonde na podporu umenia.

Fond na podporu umenia (FPU)

Jedným z najsilnejších hráčov podpory „živého“ umenia a kultúry na Slovensku je aktuálne Fond na podporu umenia (FPU). Jozef Kovalčik ho vedie od jeho založenia v roku 2015. Základná vízia a úloha bola úplne jednoduchá - spraviť v poskytovaní štátnych prostriedkov poriadok, zaviesť pravidlá a férovosť. Ďalej, bolo kľúčové dať prostriedky tým, ktorí ich naozaj potrebujú, aby sa mohli sústrediť na tvorbu a prezentácie. Stretával som sa s ľuďmi z rôznych umeleckých oblastí. Ich pripomienky a debaty s nimi boli veľmi dôležité. Druhým zdrojom inšpirácie boli zahraničné fondy na podporu umenia, ktoré majú svoje overené dlhoročné postupy. FPU je členom najväčšej medzinárodnej globálnej organizácie IFACCA - The International Federation of Arts Councils and Culture Agencies so sídlom v Austrálii, ktorá združuje takéto verejnoprávne inštitúcie.

V marci 2015 menoval minister deviatich členov rady fondu, ktorá zvolila Jozefa Kovalčika za riaditeľa s nástupom od 1. júla 2015. Počas prvých rokov to bolo potrebné celé rozbehnúť a nastaviť. Nevyhnutné bolo vychytať hlavné a najväčšie chyby v základnom nastavení. Napríklad vo vizuálnom umení, hneď na začiatku vytvorený program na podporu tvorby pre jednotlivcov, ktorým sa mali prideľovať štipendiá. Tie sme nastavili tak, aby sa odvíjali od priemernej mzdy. Celý ten chaos, často postavený na svojvôli, bolo nutné dať do poriadku a jasne nastaviť. Samozrejme, nepodarilo sa to hneď, určili sa základné pravidlá fungovania, a potom sa postupne vylaďovali a upravovali. Po prvom roku, ktorý bol štartovací a na kolene, bolo treba veci spresniť a poučiť sa zo začiatočníckych chýb. Počas rokov 2016 a 2017 sa to trochu stabilizovalo, vytvorilo sa viac programov, zistili sme, čo sedí a čo nie. Už od začiatku Jozefa Kovalčika tešilo, že veľa ľudí malo záujem byť v komisiách a rozhodovať o projektoch, pričom to brali vážne a zodpovedne. Zrazu o žiadostiach rozhodovali úplne noví ľudia ako na ministerstve a mnohé projekty, ktoré boli predtým zotrvačne podporované, nedostali vôbec nič. To mnohých pobúrilo, sťažovali sa cez médiá aj na poslancov, využívali svoj vplyv a robili nátlak.

Špecifické ustanovenia pre grantový program Umenie

Grantový program Umenie je súčasťou Grantového systému Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Dotácia sa poskytuje v súlade s Výnosom Ministerstva kultúry Slovenskej republiky o poskytovaní dotácií v pôsobnosti Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. MK-12947/05-110/30493 zo 16. decembra 2005. Sekcia umenia určuje priority pre poskytovanie dotácií z rozpočtu sekcie umenia v súlade so stratégiou štátnej kultúrnej politiky.

Dotácie z grantového programu 4 sú určené pre usporiadateľov aktivít s celoštátnym, resp. celoslovenskou pôsobnosťou. Program nepodporuje aktivity z oblasti nehmotného kultúrneho dedičstva, amatérskej umeleckej tvorby a kultúrno-osvetovej činnosti, interné aktivity škôl, aktivity národnostných menšín a aktivity krajanských organizácií a inštitúcií zahraničných Slovákov. Týka sa to aj prvých vydaní knižných publikácií z oblasti pôvodnej slovenskej a prekladovej umeleckej, umenovednej a spoločenskovednej literatúry, literárnej vedy a literatúry pre deti a mládež v slovenskom jazyku. Dotácia je určená vydavateľom.

Termíny predkladania žiadostí o dotácie v rámci grantového programu Umenie sú nasledovné:

Náklady priamo súvisiace s prípravou a realizáciou projektu môžu zahŕňať:

• Odmeny (autorom diel, výkonným umelcom, honoráre v zmysle autorského zákona).
• Mzdové náklady priamo súvisiace s realizáciou projektu (výdavky na mzdy, služobné príjmy a ich náhrady a ostatné vyrovnania).
• Ostatné osobné náklady, ktorými sú odmeny za vykonanie práce na základe uzatvorených dohôd o vykonaní práce (napr. tlmočníci a prekladatelia, prednášatelia, produkcia, korektorské práce a pod.).
• Prenájom priestorov a techniky na realizáciu projektu (osvetľovacia, ozvučovacia, kamerová, premietacia, hudobná, tlmočnícka a pod.).
• Služby súvisiace s realizáciou projektu (osvetľovacie, ozvučovacie, tlmočnícke, prekladateľské a pod., polygrafické náklady).
• Cestovné výdavky (výdavky spojené s dopravou organizátorov, realizátorov, účinkujúcich, oficiálnych hostí).
• Prepravné výdavky (na prepravu nesúvisiace s nákupom tovarov, ide napr. o výdavky spojené s prepravou osôb - účinkujúcich ako aj s prepravou ozvučovacej a osvetľovacej techniky a pod.) zabezpečované právnickou alebo fyzickou osobou, ktorá má živnostenské oprávnenie.
• Ubytovanie pre realizátorov, organizátorov, účinkujúcich, účastníkov (festivalov, seminárov, konferencií a pod.).
• Výroba nosiča s elektronickým záznamom, výroba periodickej a neperiodickej tlače.
• Propagácia projektu (výroba pozvánok, letákov, plagátov, katalógov, bulletinov, výroba dokumentov z podujatí, fotodokumentácia ako aj inzercia súvisiaca s projektom), či iné priame náklady preukázateľne súvisiace s realizáciou projektu.
• Vstupenky umožňujúce vstup na podujatie, pokiaľ súvisia priamo s realizáciou projektu (napr. umelecká reflexia), obstaranie hmotného majetku v intenciách bežných výdavkov - ide o výdavky na obstaranie samostatných hnuteľných vecí, prípadne súborov hnuteľných vecí.

Sociálna podpora umelcov

Fyzickej osobe bol rozhodnutím Ministerstva kultúry SR o priznaní osobitného príspevku priznaný osobitný príspevok podľa § 14 ods. 1 a 2 zákona č. 103/2014 Z. z. o divadelnej činnosti a hudobnej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 103/2014 Z. z.“). Osobitný príspevok priznáva Ministerstvo kultúry SR, na základe žiadosti podanej podľa § 14 ods. 2 zákona č. 103/2014 Z. z., po skončení profesionálnej kariéry divadelnému umelcovi alebo hudobnému umelcovi, ak spĺňa podmienky podľa § 12 ods. 2 zákona č. 103/2014 Z. z. Uvedený osobitný príspevok sa vzťahuje na zúžený okruh divadelných umelcov alebo hudobných umelcov, ktorí sú relatívne zdraví, t. j. nemajú poškodené zdravie v takej miere, aby im patrili nároky zo systému sociálneho poistenia, ale z objektívnych dôvodov nemôžu naďalej plnohodnotne vykonávať svoju profesiu na požadovanej umeleckej úrovni. Osobitný príspevok vyplácaný Ministerstvom kultúry SR je poskytovaný z prostriedkov štátneho rozpočtu. Poskytnutie tohto príspevku je síce podmienené tým, že oprávnená osoba bola v minulosti zamestnancom u zamestnávateľa uvedeného v § 12 ods. 2 písm. a) zákona č. 103/2014 Z. z., avšak samotný osobitný príspevok nie je poskytnutý v súvislosti s výkonom závislej činnosti u poskytovateľa tohto príspevku. Na základe uvedeného predmetný osobitný príspevok vyplácaný Ministerstvom kultúry SR je možné považovať za príjem oslobodený od dane z príjmov fyzickej osoby podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 595/2003 Z. z.

Výzvy a budúcnosť podpory umenia

Zrušenie 4-percentného zákona a jeho dôsledky

Zásadný problém je, že v roku 1991 bol zrušený takzvaný 4-percentný zákon, ktorý ukladal povinnosť vyčleniť percentá z rozpočtu verejných stavieb na vznik umeleckého diela. Tento zákon fungoval v mnohých krajinách na Západe a zabezpečoval, že každá realizácia musela prejsť transparentnou verejnou súťažou a posudzovať ju odborná komisia. Vďaka tomu ani počas normalizácie nemali politici a úradníci priamy vplyv na výber diel. Slovensko sa teraz pokúša opäť tento zákon zaviesť, čo by mohlo zlepšiť situáciu v oblasti súčasného umenia vo verejnom priestore. Po roku 1989 vzniklo v Prahe za štvrť storočia iba 56 diel vo verejnom priestore, zatiaľ čo v čase normalizácie ich tu vzniklo 1 800. Napriek tomu existujú aj kvalitné príklady súčasného umenia, ako napríklad objekt Dušana Zahoranského v Košiciach, ktorý vytvoril pomník multikulturalizmu intervenciou do miestneho klepáča na koberce. V Česku je zasa mimoriadne vydarené Memento mori od Kryštofa Kinteru v parku Folimanka. Tieto diela však často vznikajú bez podpory štátu a narážajú na prekážky zo strany úradov.

Likvidácia diel a revitalizácia verejných priestorov

Podľa Karousových rešerší sa za posledných desať rokov iba v Prahe zničilo 450 realizácií zo sledovaného obdobia. Dôvodom je často nedostatok záujmu o trvalú údržbu verejných priestorov. Je výhodnejšie nechať ich schátrať a potom „revitalizovať“ územie spriatelenou firmou alebo ho rovno predať. Verejný priestor sa tak neustále zužuje. Autorský zákon síce existuje, ale nemá precedens, žeby niekto súd tohto typu vyhral. Mesto si môže dielo zbúrať, ale nemôže ho premaľovať alebo zmeniť jeho proporcie. Z masovej produkcie umenia je väčšina diel na úrovni priemeru, ale nenájdeme medzi nimi gýč. Karous prirovnáva túto situáciu k barokovému umeniu, od ktorého už máme odstup a dokážeme oceniť aj menej kvalitné diela, ktoré dotvárajú genius loci.

FPU a budúce smery

Jedna z vecí, ktoré Jozef Kovalčik ešte nestihol urobiť, je stratégia fondu. Hneď ako sa skončí táto situácia, k príprave stratégie sa vrátime, ale bude to robené úplne iným spôsobom. Príde s návrhom stratégie pre jednotlivé oblasti a ten sa bude potom debatovať. Túžba všetkých v umení je jednoduchá: mať peniaze na to, aby sa mohli venovať umeniu. Ich ambíciou nie je vymýšľať stratégiu pre fond, to musí robiť vedenie a následne im to dať na pripomienkovanie až v druhom kroku. Prídeme s víziou a tú budeme s nimi konfrontovať. Okrem kopy drobných nedotiahnutých vecí by sa Kovalčik chcel zamerať na toto. A ešte, keby bolo dostatok prostriedkov, mohlo by si FPU trúfnuť aj na podporu väčšej infraštruktúry, napr. postaviť celkom novú knižnicu ako komunitný multifunkčný kultúrny priestor alebo nové múzeum, galériu či divadlo. Okrem iných zmien FPU vyžaduje aj čoraz menej potvrdení. Pre fyzické osoby ostala iba trochu zvláštna povinnosť mať číslo účtu na Slovensku. To je záležitosť, v ktorej nevieme byť ústretovejší k žiadateľom žijúcim v zahraničí, ale na druhej strane sme odbúrali napr. potvrdenie k pobytu a mnohé ďalšie. Naposledy sa zmenili aj medzinárodné mobility, ktoré už poskytujeme aj formou štipendia. Veľmi sa tešíme, že sme pred nejakým časom zrušili nutnosť doloženia výpisu z registra trestov. Aktuálne vznikajú konkrétne kroky k vzniku odborov, ktoré by chránili práva ľudí pracujúcich v umení, týkajúce sa špeciálne Fondu výtvarného umenia. Jozef Kovalčik si myslí, že tie tri fondy by mali byť zlúčené do jednej organizácie, lebo tri rôzne manažmenty nie sú efektívne.

tags: #prispevok #na #umenie #socializmus