Dejiny banského práva a baníctva na Slovensku

Úvod

Baníctvo má na Slovensku bohatú a dlhú históriu, ktorá sa prelína s kultúrou, hospodárstvom a sociálnym životom. Od prvých zmienok o ťažbe drahých kovov Keltmi až po moderné technológie 20. storočia, baníctvo formovalo krajinu a osudy mnohých generácií. Tento článok sa zameriava na vývoj banského práva a baníctva na Slovensku, s dôrazom na významné udalosti, osobnosti a technické inovácie, ktoré ovplyvnili tento dôležitý sektor.

Baníctvo (iné názvy: banský priemysel, ťažobný priemysel) je ťažba nerastných surovín (minerálov, rúd, nerúd a fosílnych palív) prípadne ďalších surovín zo Zeme, povrchovou ťažbou alebo podzemným spôsobom. Predstavuje komplexný súhrn prác potrebných na vyhľadávanie, dobývanie a čiastočne aj na úpravu úžitkových nerastov. Týmto spôsobom sa dobýva väčšina surovín, ktoré nemôžu byť dopestované poľnohospodárstvom, vytvorené umelo v laboratóriách alebo priemyselne.

Ťažba nerastných surovín má negatívne vedľajšie vplyvy na životné prostredie. Pri ťažbe a spracovaní prírodných surovín (uhlie, ropa, rudy) vzniká značné množstvo tuhých, kvapalných aj plynných odpadov. Produkcia týchto odpadov sa viaže na miesto ťažby, resp. výroby.

Počiatky baníctva na Slovensku

Prvé zmienky o baníctve na území Slovenska siahajú až do obdobia Keltov. Kelti boli prví, ktorí ťažili drahé kovy a razili z nich vlastné mince. Počas Rímskej ríše sa ťažba rozbehla intenzívnejšie, ale skutočný rozmach prišiel až v 13. storočí. Prvých odborníkov na ťažbu rúd predstavovali Kelti. Počas železnej doby ťažili a spracovávali rudy hlavne v strednej časti Slovenska. Významný posun nastal po vzniku Uhorského kráľovstva. V tomto období štát začal aktívne podporovať vyhľadávanie a ťažbu drahých kovov. Najväčší rozvoj baníctva prišiel v 13. a 14. storočí, keď na Slovensko prišli odborníci z Nemecka a Flámska. V tomto čase vznikli známe banské mestá ako Banská Štiavnica, Kremnica a Banská Bystrica. V 16. a 17. storočí patrilo slovenské baníctvo medzi najvyspelejšie v Európe.

Zatiaľ čo rudné baníctvo má na našom území dlhú tradíciu, cielená ťažba uhlia sa začala až v druhej polovici 17. storočia. Záujem o uhlie stúpol v 18. storočí s rozmachom parných strojov, ktoré spotrebovávali veľké množstvo dreva. Zaujímavé je, že na ložisko v Handlovej sa prišlo v 18. storočí náhodou, a to práve keď sa hľadalo drevo pre parné stroje.

Banská Štiavnica: Centrum baníctva a inovácií

Banská Štiavnica zohrávala kľúčovú úlohu v dejinách baníctva na Slovensku. Dobývací priestor banskoštiavnicko-hodrušského rudného rajónu tvorí viac ako 120 žilných telies a ich odžilkov, viac-menej vyťažených, alebo ťažených dodnes. Najvýraznejšie žilné štruktúry v rámci celého banskoštiavnicko-hodrušského revíru sa nachádzajú v banskoštiavnickej časti a pravdepodobne aj preto sa Banská Štiavnica postupne stala centrom plošne rozsiahleho historického banského revíru. Ložisková oblasť je tvorená rôznymi typmi kremenných a karbonátových žilných štruktúr.

Predpokladá sa, že počiatky ťažby v banskoštiavnickom regióne mali logicky povrchový a pripovrchový charakter a dobývali sa najprv na povrch vychádzajúce rudné žily, ktoré vplyvom selektívneho zvetrávania v reliéfe krajiny tvorili smerne orientované nepravidelné bralné útvary. Pravdepodobne prvou dobývanou zónou bola žila Špitaler, ktorá na rozdiel od iných žíl má masívny charakter zrudnenia, čo bolo pre selektívnu ťažbu a hutné spracovanie veľmi výhodné. Ostatné žily majú buď impregnačný charakter zrudnenia, alebo sú značne hydrotermálne premenené a tektonicky postihnuté, čo spôsobilo ich sekundárny depresný prejav v reliéfe krajiny. Preto nie je náhoda, že najvýraznejšie prejavy historického povrchového dobývania sú na žile Špitaler. V jej bezprostrednej blízkosti sa nachádza aj historické centrum Banskej Štiavnice.

Predpokladá sa, že počiatky ťažby na žile Špitaler spadajú ešte do obdobia keltského osídlenia a prejavy po dobývaní ohňom v časti vrchu Glanzenberg môžu patriť tiež do tejto etapy. Poznatky o baníckej činnosti v tejto oblasti v období pred vznikom Uhorska sú viac-menej len v teoretickej rovine. Prvým nepriamym dôkazom je záznam o dovoze striebra z uhorského kráľovstva koncom 10. storočia do Kyjevskej Rusi a jeho pôvod bol pravdepodobne z regiónu Banskej Štiavnice. Za prvý hodnoverný písomný prameň o baníckej činnosti v oblasti sa pokladá listina z roku 1217, v ktorej sa spomína dar uhorského kráľa Ondreja II. (1205-1235) istému Vavrincovi o váhe 300 hrivien striebra z Bane. V období už sformovaného Uhorska počas panovania Belu IV. (vládol 1235-1270) ešte pred vpádom Tatárov prichádzajú už do funkčných osád v regióne nemeckí kolonisti z Tirolska, neskôr zo Saska. Kolonisti priniesli progresívnu banskú výrobu so zavedením hlbinného dobývania, za čo dostali rôzne privilégia a postupne sa stali najvplyvnejšou skupinou rozvíjajúceho sa regiónu a mesta Banská Štiavnica. Bohatá a vplyvná skupina ľudí, najčastejšie majitelia ťažiarstiev, alebo ich podielnici si stavali v novovznikajúcom meste honosné domy. Táto zámožná skupina obyvateľstva bola označená ako ringbürgeri.

Banské právo na Slovensku

Štátna banská správa je najstarším historicky štátnym orgánom, pôsobiacim na území súčasného Slovenska. Začiatok banského práva siaha do roku 1035. Podľa Štátneho ústredného banského archívu v Banskej Štiavnici banský úrad pôsobil v Banskej Štiavnici už od 14. storočia (1365). Vtedy to však neboli kráľovskí úradníci (obhajcovia jeho záujmov), ale súkromní nájomcovia niektorej banskej, no najmä kremnickej mincovnej komory.

Ťažba a ostatné naväzujúce formy banského podnikania na území Banskej Štiavnice bolo už v období stredoveku riadené podľa presne stanovených pravidiel a právnych noriem, ktoré sú presne definované v tzv. banskom zákone. Najstaršie takéto zachovalé právo sa nachádza v tzv. 2. mestskej knihe Banskej Štiavnice, ktorá sa viaže s rokom 1466. Podľa posledných archívnych štúdií sa dokázalo, že Banská Štiavnica mala mestské a banské právo už v časoch kráľa Belu IV. (1235-1270). Pôvodné banskoštiavnické banské právo bolo najstaršie na Slovensku.

Banskoštiavnické banské právo riešilo po právnej stránke veci baníctva, napríklad miery banských polí, ich prepôžičky a nájmy, využívanie banských polí, stretnutie dvoch štôlní, prieskumné štôlne, zvislé šachty, plytké pokusné dolovanie, povolené doby prerušenie dolovania, prenajímanie podielov, stavanie hút a mlynov na cudzom majetku, zákazy zabavenia banského majetku pre nezaplatenie dlhov, budovanie odvodňovacích banských diel - odvodňovacie dedičné štôlne, starostlivosť o ne a o budovaný systém prívodných zberných jarkov a podobne. Pre ďalšie banské mestá v Uhorsku a tiež pri vyhotovovaní jednotného banského práva (tzv. Maximiliánov banský poriadok z decembra roku 1570) sa banskoštiavnické banské právo stalo predlohou.

Historický vývoj banského práva

• Banská Štiavnica: Mala svoje vlastné banské a mestské právo už pred panovaním Bela IV. Počas jeho vlády, asi v polovici 13. storočia, bolo toto právo preukázateľne kodifikované a panovník ho znova potvrdil.
• Maximiliánov banský poriadok (1570): Bol schválený v decembri 1570 a nadviazal na dovtedy platné banské právo. O dedičných štôlňach hovorí zákonný článok III. v jedenástich odsekoch. Povolenie raziť dedičnú štôlňu vydával komorný gróf.
• Nový banský zákon v Uhorsku (1854): Bol zavedený a menil pôsobnosť banských úradov, keď boli zriadené banské kapitanáty a banské komisariáty, ktoré vznikli z bývalých dištriktuálnych a substitučných banských súdov.
• Po Rakúsko-maďarskom vyrovnaní (1873): Bol zrušený komorsko-grófsky úrad a nahradený Maďarským kráľovským banským riaditeľstvom, tiež v Štiavnici. Hlavného komorského grófa nahradil banský riaditeľ Anton Péch. Aj v Baníckej akadémii zaviedli ako vyučovací jazyk maďarčinu.
• Po vzniku Česko-Slovenska (1918): Koncom roka bol zriadený Vládny komisariát pre banské a hutnícke podniky a zariadenia. 3. januára 1919 sa stal kremnický rodák Ing. Bohuslav Križko komisárom pre štátne bane a huty z poverenie Vavra Šrobára, ktorý bol ministrom pre vlády pre správu Slovenska. V roku 1926 došlo k zrušeniu bratislavského úradu. Za riaditeľa Štátneho banského riaditeľstva (ŠBR) bol potom vymenovaný Ing. Arpád Bergfest, ktorý pracoval ešte z obdobia maďarskej etapy vedenia baní.
• Po druhej svetovej vojne (1945): Po prechode frontu v marci 1945 riaditeľom SHRR sa stal Ing. Petr Polák, ktorý dovtedy vykonával funkciu prevádzkového inžiniera. Po znárodnení priemyslu vzniklo riaditeľstvo národného podniku Rudné bane a huty na farebné kovy v Banskej Bystrici. V Banskej Štiavnici zostali dva závody - Baňa a Huta, v Hodruši dva banské závody - Hornohodrušský a Dolnohodrušský.
• Nariadenie o organizácii štátnej banskej správy (1954): Bola vykonaná výrazná úprava organizácie štátnej banskej správy.
• Federalizácia Česko-Slovenska (po 1968): Došlo k rozdeleniu štátnej banskej správy.
• Zákon o ochrane a využití nerastného bohatstva (1988): Bol prijatý banský zákon 44/1988 Zb. a zákon SNR č. 51/1988 Zb. o banskej činnosti, výbušninách a o štátnej banskej správe.
• Zriadenie slovenského Hlavného banského úradu (1996): Došlo rozhodnutím MH SR k zriadeniu (HBÚ) so sídlom v Bratislave, ako rozpočtovej organizácie MH SR.

Ťažba nerastných surovín a technické inovácie

Začiatky baníckej aktivity v banskoštiavnickom rudnom rajóne boli orientované na ťažbu zlata a strieborných minerálov, ktoré sa vyskytovali prevažne v kremenných a karbonátových žilných systémoch. Zlato a striebro sa vyskytovalo aj v rýdzej forme, ale najviac bolo zastúpené v mineráloch rôznych sulfidov a sulfosolí. Drahokovové minerály boli v dôsledku častej zonality ložiska a tiež cementácie povrchovej zóny najviac zastúpené v povrchových častiach rudných žíl.

Kvantitatívne obsahy týchto kovov v povrchových častiach môžeme len odhadovať, ale podľa zachovaných údajov v častiach okolo 100 m pod povrchom sa nachádzali akumulácie „zlatostriebra“ s obsahom až 200 a viac lótov (jeden lót = 15,35 g AuAg v 49,1 kg rudy, čo zodpovedá približne viac ako 150 g/tomu rudy). Okrem drahokovových minerálov banskoštiavnické žily obsahujú aj farebné kovy (olovo, zinok, meď), ktoré sa postupne takisto stávali objektom záujmu a od polovice 20. storočia už boli hlavným ťažobným artiklom.

O množstve vyťaženého zlata a striebra z tejto oblasti sú len dobové parciálne informácie. Napríklad v rokoch 1600-1625 sa ročne vyrobilo 5040-5600 kg striebra, od roku 1650 to bolo 2800 až 3360 kg striebra. V rokoch 1672-1680 sa vyrobilo ročne 14933 kg striebra a 187 kg zlata. Najbohatší bol rok 1690, keď sa v hutách banskoštiavnickej oblasti vyrobilo 29 tisíc kg striebra a 605 kg zlata, čo bolo najviac počas prevádzkovania baní v regióne.

Tabuľka 1: Produkcia striebra a zlata v banskoštiavnickej oblasti

Banícke technológie na Slovensku sa výrazne zmenili. Na začiatku baníci pracovali s jednoduchými ručnými nástrojmi, ako boli kladivá, rydlá, železné kliny alebo sekery. S ich pomocou ručne lámali a získavali horninu. Veľkú zmenu prinieslo využitie vodnej energie. Vodné kolesá poháňali rôzne stroje - čerpadlá na odvodňovanie, drviče rudy aj zariadenia na vyťahovanie materiálu z bane. Prvé zmienky o vodných čerpadlách na Slovensku pochádzajú už zo 14. storočia. V 18. storočí sa začali používať parné stroje, ktoré postupne nahradili vodnú energiu. Parné čerpadlá a vetracie zariadenia zlepšili možnosti odvodňovania aj vetrania v hlbokých baniach. Prvé banské parné čerpadlo na Slovensku začalo fungovať v Banskej Štiavnici v roku 1722. V 19. storočí sa technológie v baníctve opäť posunuli vďaka elektrine. Objavili sa elektrické vŕtačky, nové druhy osvetlenia a dopravníky. Dnešné banské technológie sa vyznačujú vysokou mierou automatizácie a digitalizácie. Moderné banské firmy musia dôkladne dodržiavať environmentálne pravidlá, aby znížili negatívny vplyv ťažby na prírodu a ľudí.

Odvodňovacie dedičné štôlne

Základným spôsobom odvodňovania baní bolo odvádzanie podzemných vôd na povrch dedičnými štôlňami. Bohatá morfológia členitého a najmä kopcovitého terénu poskytovala technikom možnosti vhodne využívať rozdielne výškové pomery aj pri odvodňovaní a to tým spôsobom, že sa najnižšie položené horizontálne banské diela začali využívať na odvodňovanie. Ba začali sa raziť aj banské diela takéhoto charakteru výlučne len pre účely odvodňovania. Banské diela sa takýmito dielami podfárali tak, aby mohli odvádzať banské vody nielen v čase vyrazenia, ale aj perspektívne umožňovali postupné prehlbovanie existujúcich banských diel a tak vytvárali podmienky pre ďalšie sprístupňovanie banských diel a umožňovali postupné prehlbovanie dobývok na rudných žilách a ich dobývanie smerom do hĺbky. V mnohých rudných revíroch mali v minulosti na odvodňovanie banských pracovísk veľký význam odvodňovacie tzv. dedičné štôlne. Boli to najdlhšie štôlne vychádzajúce na povrch, ktoré z baní odvádzali podzemné vody. Ostatné čerpacie zariadenia vlastne dopĺňali funkciu dedičných štôlní tým, že dvíhali vody na ich úroveň. Razenie a vlastná prevádzková údržba týchto banských diel bola veľmi náročná a preto sa tejto činnosti zúčastňovali viacerí ťažiari. Razenie dedičných štôlní bola dlhodobá záležitosť vyžadujúca investície a trpezlivosť.

Ak pri razení štôlne narazili na žilu, ktorá vykazovala zisk, zvyčajne zastavili razenie štôlne a pustili sa do dobývania žily. Po vyrúbaní žily nad štôlňou pokračovali v jej dobývaní aj pod úrovňou štôlne. Dobývacie práce sa skončili až vtedy, keď už nevládali čerpať banské vody zo svojich dobývok na úroveň dedičnej štôlne. Až potom pokračovali v razení štôlne. Počas doterajšieho historického výskumu nepodarilo sa ešte zistiť, kedy sa začali raziť prvé dedičné štôlne. Prvé písomné zmienky o ich existencii sa zachovali zo 14. storočia, no tie sa týkajú novobanského a kremnického rudného revíru. Po vyťažení rudných ložísk na povrchu sa banské práce preniesli do väčších hĺbok. Tým bolo baníctvo postavené pred riešenie nových technických problémov. Banský zákon v minulosti veľmi podporoval razenie dedičných štôlní. Prvá právna úprava odvodňovania banského revíru je známa už z polovice 18. storočia. Banskoštiavnická banská oblasť s členitým povrchom bola vhodná na odvádzanie vôd dedičnými štôlňami. Dodnes sa niektoré z nich zachovali a plnia svoju funkciu.

Dedičné štôlne mali podľa kodifikácie práva z polovice 13. storočia v Banskej Štiavnici tieto práva: ak niekto razí štôlňu (dedičnú) a správne a účelne zabezpečí odvodňovanie a potrebné vetranie a za jeden rok vyrazí jednu siahu (štiavnickú, t.j. 2,1 m) a môže to dokázať, dostane štôlňu so všetkými právami. Ak jedna štôlňa poškodzuje druhú zavodňovaním, majú to ťažiari hlásiť súdu a banskému majstrovi, ak ani po troch dňoch nenastane náprava, pridelí sa podľa práva poškodzujúca (zatápajúca) baňa bani poškodenej (zatápanej). Majiteľ dedičnej štôlne si nárokuje 1/7 z výťažku banského diela, ktoré odvodňuje. Zástupcom kráľovskej komory, ktorý dohliadal na rešpektovanie a dodržiavanie právnych a technických ustanovení bol banský majster. Z tejto funkcie postupne vznikol banský úrad (Bergmeisteramt), ktorý sa neskôr nazýval banský súd (Berggericht).

Menom dedičnej štôlne sa často označovalo ťažiarstvo, ktoré ju vlastnilo. Vlastniť dedičnú štôlňu bolo veľmi rentabilné, pretože poskytovala pravidelný zisk z poplatkov, ktorý sa mohol použiť v ďalšom banskom podnikaní. Táto právna úprava pri dobývaní bola platná až do vydania všeobecného banského zákona cisárskym patentom z 23. mája 1854.

Významné osobnosti a ich prínos

• Samuel Mikovíni (†1750) patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti baníctva na Slovensku v 18. storočí. Navrhol a riadil výstavbu siete tajchov, čo sú umelé vodné nádrže v Banskej Štiavnici. Tieto nádrže umožňovali ťažbu aj v hlbších baniach a poskytovali energiu pre banské stroje.
• Matej Kornel Hell (†1743) a jeho syn Jozef Karol Hell (1713 - 1789) vynikali ako konštruktéri banskej techniky. Ich vynález, známy ako „vodný stĺp“, umožnil rozšírenie hlbinnej ťažby a rozšíril sa aj do ďalších európskych banských krajín.
• Dionýz Štúr (1827 - 1893) pôsobil ako geológ a paleontológ. Viedol systematické geologické mapovanie Slovenska aj okolitých regiónov. Ako riaditeľ C. k. Geologického ústavu vo Viedni zaviedol nové metódy geologického mapovania a výskumu. Tieto metódy umožnili presnejšie vyhľadávať a využívať ložiská nerastných surovín.

Slovenskí odborníci v baníctve, najmä v oblasti čerpacích strojov, vodohospodárskych systémov a geologického výskumu, mali výrazný vplyv na baníctvo v celej Európe. Osobnosti ako Samuel Mikovíni, Matej Kornel Hell, Jozef Karol Hell a Dionýz Štúr svojimi objavmi a inováciami ovplyvnili dejiny a vedecký rozvoj baníctva na Slovensku.

Dopad baníctva na hospodárstvo a životné prostredie

Baníctvo zohralo v dejinách Slovenska významnú úlohu pri rozvoji hospodárstva. V minulosti výrazne prispievalo k hrubému domácemu produktu (HDP) a podporovalo budovanie infraštruktúry v oblastiach s bohatými ložiskami nerastov. Počas 20. storočia baníctvo poskytovalo prácu veľkému počtu ľudí. V niektorých regiónoch pracovalo v tomto sektore až 20 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva. Napriek tomu má tento sektor stále význam v niektorých regiónoch, najmä tam, kde sa ťaží uhlie, magnezit a ďalšie nerasty. Baníctvo podporuje rozvoj ďalších odvetví, napríklad strojárstva a stavebníctva.

Ťažba nerastov spôsobila v krajine veľké zmeny. Po ťažbe vznikli haldy, odkaliska, povrchové jamy a prepadliská. Podľa Správy o stave životného prostredia SR z roku 2016 tvorili emisie CO₂ z priemyselnej výroby, vrátane baníctva, v roku 2015 až 64,4 % celkových emisií tejto látky. Emisie SO₂ a NOₓ, ktoré vznikajú aj pri banských procesoch, sa v sledovanom období znížili vďaka používaniu čistejších technológií. Baníctvo ovplyvnilo aj vodné zdroje. Odbery povrchovej a podzemnej vody v priemysle od roku 2000 klesli, ale následky starého znečistenia vodných zdrojov, najmä ťažkými kovmi, sú v niektorých oblastiach stále viditeľné. V odpadovom hospodárstve nastalo zlepšenie: produkcia priemyselného odpadu vrátane hlušiny sa v posledných desaťročiach znížila. Dnešné banské podniky dodržiavajú prísne environmentálne normy, vykonávajú rekultivácie a snažia sa minimalizovať negatívne vplyvy na krajinu a zdravie ľudí. Moderné baníctvo sa opiera o inovácie, transparentnosť a spoluprácu s verejnosťou.

Banícka kultúra a pamiatky

Banícka kultúra na Slovensku vznikala v banských mestách, kde žili baníci, hutníci, remeselníci a ich rodiny. Tieto komunity držali spolu a mali svoje špecifické spoločenské postavenie. Súčasťou baníckej kultúry boli tradície, sviatky a obrady spojené s prácou v bani. Najdôležitejším sviatkom bol Deň svätej Barbory, patrónky baníkov. Baníci často organizovali pochody, nosili uniformy, hrali hudbu a niesli lampáše. Tieto udalosti ukazovali jednotu a hrdosť celej komunity. Banícka práca si vyžadovala veľkú mieru solidarity a vzájomnej pomoci. Ťažké a nebezpečné podmienky v bani viedli k silným vzťahom medzi ľuďmi. Banícke spolky mali v obciach veľký význam. Organizovali spoločenské, dobročinné a vzdelávacie podujatia. Banícka kultúra sa zachovala aj po útlme ťažby. Prejavuje sa vo folklóre, festivaloch a pamätných dňoch, ktoré sa v banských regiónoch stále konajú.

Baníctvo v umení na Slovensku má svoje vlastné motívy, materiály a techniky. Tieto motívy a techniky priamo zobrazujú každodenný život baníkov a prostredie, v ktorom žili a pracovali. Môžete vidieť rezbárske sochy baníkov, modely baní uzavreté v sklenených fľašiach alebo betlehemy s baníckou tematikou. Baníci často používali drevo, pretože ho mali všade okolo seba. Hlavný motív tvorila postava baníka pri práci. Od 18. storočia sa Banská Štiavnica stala centrom baníckeho rezbárstva. V tomto meste vznikla aj rezbárska škola. Banícka tematika sa objavuje nielen v tradičných umeleckých predmetoch, ale aj vo veľkých sochách, pamätníkoch a iných dielach na verejných priestranstvách. Motívy baníctva nájdete aj v slovenskej literatúre. Spisovatelia a básnici často opisovali ťažkú prácu pod zemou, odvahu, vzájomnú pomoc a život v baníckej komunite. Baníctvo v umení a literatúre vytvára spojenie medzi technickými znalosťami a kultúrnou identitou regiónov.

Banské múzeá a pamiatky

Banícke múzeá na Slovensku chránia a predstavujú dedičstvo baníctva. Najvýznamnejšie je Slovenské banské múzeum v Banskej Štiavnici. Toto múzeum vzniklo v roku 1964 spojením viacerých zbierok. Má osem expozícií, ktoré ukazujú vývoj baníctva od najstarších archeologických nálezov až po technológie 20. storočia. Súčasťou múzea je aj Banské múzeum v prírode. Tu môžete zostúpiť do skutočných banských diel a spoznať, ako vyzerala práca baníkov. Medzi vystavenými predmetmi nájdete banské mapy, svietidlá, dopravné prostriedky aj čerpacie zariadenia poháňané koňmi, vodou alebo elektrinou. Okrem Banskej Štiavnice nájdete banské múzeá aj v Kremnici, Handlovej a na Horehroní. Tieto múzeá sa venujú miestnym banskotechnickým tradíciám. Niektoré historické štôlne, šachty a banské stavby dnes patria medzi chránené technické pamiatky. Banícke múzeá pripravujú vzdelávacie programy pre školy aj verejnosť. Múzeá uchovávajú skutočné predmety, pracovné nástroje a dokumenty. Tieto zbierky slúžia ako dôležitý zdroj informácií pre historický aj vedecký výskum.

tags: #prispevok #k #dejinam #banskeho #prava #a