Princípy edukácie mentálne postihnutých v špeciálnej pedagogike

Pedagogika mentálne postihnutých, známa aj ako psychopédia, je špeciálnopedagogická disciplína, ktorá sa zaoberá výchovou, vzdelávaním a vyučovaním osôb s mentálnym postihnutím. Cieľom je umožniť im, aby sa čo najskôr a najdôkladnejšie vyrovnali so svojím postihnutím a napriek obmedzeniam sa pozitívne prispôsobili a zaradili do spoločnosti.

Špeciálna pedagogika je vedný odbor, ktorý študuje zákonitosti výchovy a vzdelávania jedincov, ktorí sú znevýhodnení voči väčšinovej populácii v oblasti mentálnej, senzorickej, somatickej, komunikačných schopností, psychosociálnej, porúch učenia a nadpriemerného nadania. Je to zložitý heterogénny systém, ktorý plní množstvo úloh a preto ho členíme na dve veľké skupiny: všeobecná špeciálna pedagogika a špeciálna špeciálna pedagogika.

Všeobecná špeciálna pedagogika sa zaoberá platnými zákonitosťami a pravidlami pre celú časť znevýhodnenej populácie a jej edukácie. Špeciálna špeciálna pedagogika sa zaoberá edukáciou z aspektu jednotlivých znevýhodnení a ich špecifických potrieb.

Špeciálna pedagogika sa radí k pedagogickým disciplínam a zaoberá sa špeciálnou edukáciou a rozvojom znevýhodnených jedincov, ktorí majú oproti väčšinovej populácii špeciálne edukačné potreby výchovy a vzdelávania a ktorí pre svoj rozvoj potrebujú špeciálny prístup a starostlivosť. Predmet špeciálnej pedagogiky skúma podstatu a zákonitosti výchovy a vzdelávania znevýhodnených ľudí z aspektu etiológie, symptomatológie, korekcie, metód edukácie a reedukácie, profylaxie.

Súčasné trendy v špeciálnej pedagogike spočívajú v humanizácii a integrácii. Základom humanistického postoja je zachovanie prirodzeného princípu dôstojnosti každého človeka, teda aj znevýhodneného. Integrácia znamená možnosť jeho adekvátnej sebarealizácie v societe. Jeden z ukazovateľov vyspelosti spoločnosti je práve aj integrácia znevýhodnených ľudí, či už úplná alebo čiastočná.

S týmto súvisí aj vytváranie podmienok ekonomických, materiálnych, sociálnych, edukačných, aby sa integrácia mohla vôbec realizovať. Nezanedbateľná je aj väčšia ponuka počtu variability sociálnych a poradenských služieb. Dôležitá je aj opora v legislatíve. Ďalším trendom je, že sa špeciálna pedagogika neobmedzuje výlučne len na problematiku špeciálnej edukácie, ale zaoberá sa konkrétnym jedincom počas jeho celého života. Má reparabilný charakter.

Definícia mentálneho postihnutia a jeho stupne

Mentálna retardácia je súborné označenie pre výrazne podpriemernú úroveň všeobecnej inteligencie, s IQ pod 70, ktorá sa prejavuje už v útlom detskom veku. Špeciálna pedagogika chápe mentálne postihnutie ako nedostatočnú schopnosť transformovať poznané veci do myšlienok a udalostí. V súčasnosti u nás vo vedeckých a odborných prácach prevláda pojem mentálna retardácia, i keď sa sporadicky synonymne a paralelne používajú aj iné pojmy.

Mentálna retardácia sa delí na dve hlavné kategórie:

• Oligofrénia (slabomyseľnosť): Ide o obmedzenie vývinu všetkých psychických funkcií, najmä rozumových, a narušenie intelektu. Oligofrénia je zdedená alebo vrodená, prípadne vzniká v ranom detstve, spravidla do 2. roku života. Tento stav je trvalý a nemožno ho odstrániť. Príčiny môžu byť biologicky podmienené (poškodenie mozgu) alebo sociálne podmienené (extrémna výchovná zanedbanosť).
• Demencia: Je neskôr získaná porucha mentálnych, povahových a duševných schopností. Vzniká ako následok ochorenia alebo úrazu po 2. roku života.

Stupne mentálnej retardácie

Stupeň mentálnej retardácie sa zisťuje pomocou testov inteligencie a vyjadruje sa číselným kvocientom IQ. Za normu sa považuje hodnota IQ okolo 100. Na základe IQ rozlišujeme:

Etiológia mentálneho postihnutia

Z hľadiska etiológie možno mentálne postihnutie členiť podľa rôznych kritérií. Etiologické faktory sa najčastejšie rozdeľujú na:

• Endogénne (genetické, hereditárne): Napríklad Downov syndróm, ktorý je poruchou 21. páru chromozómov. Fenylketonúria, ktorá predstavuje poruchu metabolizmu bielkovín. Kreténizmus, spôsobený nedostatočnou činnosťou štítnej žľazy.
• Exogénne (biologické, chemické, fyzikálne): Môžu pôsobiť prenatálne (napr. vplyv teratogénnych faktorov - chemické faktory ako lieky, nelegálne drogy, alkohol, nikotín, otravy; fyzikálne faktory ako žiarenie; biologické faktory ako infekčné ochorenia; psychické faktory ako nadmerný stres, týranie), perinatálne (dôsledky komplikovaného, nešetrného alebo protrahovaného pôrodu) a postnatálne (pôsobenie chemických látok a jedov, vplyv biologických faktorov - infekčné ochorenia, vírusové ochorenia, úrazy; vplyv sociálnych faktorov - nevhodné výchovné podmienky, nízka sociálna úroveň, záťažové situácie). Príkladom je hydrocefalus, nadmerná produkcia likvoru v mozgových komorách.

Z medicínskeho aspektu sa mentálne postihnutie chápe z aspektu jeho etiológie a symptomatológie. Vníma sa ako difúzne poškodenie mozgovej hmoty, nedostatky v maturácii, ktorých dôsledky sa manifestujú zníženými mentálnymi výkonmi. Spoločným menovateľom psychologického chápania mentálnej retardácie je znížená intelektová úroveň.

Princípy a zásady edukácie mentálne postihnutých

Edukácia mentálne postihnutých si vyžaduje špecifický prístup, ktorý zohľadňuje ich individuálne potreby a možnosti. Dôležité je rozvíjať kognitívne činnosti a celú osobnosť mentálne postihnutých jedincov. Pri práci s deťmi a žiakmi so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami (ŠVVP) je veľmi dôležité si pamätať, že každý človek potrebuje vo svojom živote dodržiavať určitý systém a mať určitú mieru predvídateľnosti. Nájsť systém učenia sa jednotlivých žiakov je náročnou úlohou učiteľa. Práve žiaci so ŠVVP majú problémy s výberom vhodnej metódy a spôsobov učenia sa.

Základné zásady edukácie

Medzi základné zásady edukácie patria:

• Zásada primeranosti: Všetko musí byť primerané stupňu postihnutia.
• Zásada názornosti: Vytvorenie predstavy, zapojenie zmyslov (zrak, čuch, sluch).
• Zásada systematickosti: Vytvoriť systém poznatkov, motivovať.
• Zásada individuálneho prístupu: Zohľadňovať individuálne potreby a možnosti každého jedinca.
• Zásada trvácnosti: Trvalé osvojenie vedomostí formou opakovania, spojenie teórie s praxou.

Edukácia výchovné a vzdelávacie pôsobenie na žiaka v záujme dosiahnutia stavu jeho relatívnej vychovanosti a vzdelanosti. Teda vybaviť žiaka takým adekvátnym množstvom poznatkov, zručností a návykov, aby bol schopný zapojiť sa do pracovného a spoločenského života a žiť jemu primeraný kvalitný život bez toho, aby pôsobil ťažkosti svojmu okoliu.

Proces edukácie je založený na uplatňovaní metód, foriem a prostriedkov edukácie za rešpektovania edukačných zásad s prihliadnutím na individuálne predpoklady, schopnosti, možnosti a danosti, potreby jednotlivcov zúčastňujúcich sa na edukácii (vrátane edukátora).

Obsah edukácie predstavuje súhrn poznatkov o prírode a spoločnosti, súhrn zručností, spôsobilostí a návykov, ktoré si má objekt edukácie osvojiť a vedieť ich uplatňovať v praktickom živote s čo najväčšou mierou samostatnosti a nezávislosti. Je určený príslušnými pedagogickými normami a dokumentami pre dané inštitúcie (učebné plány, učebné osnovy), prípadne je rozpracovaný v individuálnom vzdelávacom programe (IVP).

Typické znaky a klinické prejavy mentálne postihnutých

Jedinci s mentálnym postihnutím vykazujú špecifické odlišnosti v myslení a učení:

• Odlišnosti v myslení: Typickým znakom je obmedzená potreba zvedavosti a preferencia podnetového stereotypu. Takíto jedinci bývajú zvyčajne pasívnejší a viac závislí na sprostredkovaní informácii inými ľuďmi. Orientácia v známom prostredí je pre nich omnoho náročnejšia, pretože horšie rozlišujú významné a nevýznamné znaky jednotlivých objektov a situácií a horšie chápu ich vzájomné vzťahy.
• Odlišnosti v učení: Schopnosť učenia je v rôznej miere obmedzená.

Špeciálne metódy v psychopédii

Prehľad metód patrí primerane pre všetky druhy hendikepov. Je to súhrn aktivít, ktorých spoločným základným poslaním je odstránenie znevýhodnenia alebo dosiahnutie aspoň čiastočnej eliminácie negatívnych aspektov, ktoré s nevýhodnením súvisia. Ďalej je to nájdenie alternatívnych špeciálnych spôsobov uspokojovania edukačných potrieb rozvoja znevýhodneného jedinca, v konečnom dôsledku zameraných na jeho socializáciu. Okrem toho podnecujú alebo odstraňujú prípadne prekážky pri ich dosahovaní, pričom podporujú terapeutické aktivity a majú psychoterapeutické poslanie.

Metódy špeciálnej pedagogiky

Metódy špeciálnej pedagogiky sú zásady, postupy, formy, ktoré sa využívajú v špeciálnopedagogickej praxi.

Vašek uvádza nasledovné špeciálne metódy:

• Metóda viacnásobného opakovania
• Metóda nadmerného zvýraznenia informácie
• Metóda zapojenia viacerých kanálov
• Metóda optimálneho kódovania
• Metóda intenzívnej spätnej väzby

Diagnostické metódy

Všeobecným cieľom špeciálnopedagogickej diagnostiky je čo najlepšie rozpoznať a charakterizovať konkrétny hendikep a to vo všetkých oblastiach. Ďalšie ciele a úlohy sú špecifické a spočívajú okrem iných aj vo:

• vymedzení, čo patrí do ŠP a čo nie
• stanovení, či jedinec patrí do ŠP
• rozpoznaní, či jedinec je ohrozený vznikom hendikepu
• rozpoznaní a stanovení v akom stupni znevýhodnenia sa jedinec nachádza
• stanovení príčin, ktoré viedli k znevýhodneniu
• stanovení metód a postupov, ktoré by viedli k odstráneniu, korekcii a eliminácii hendikepu.

Treba zdôrazniť, že príčiny vzniku znevýhodnenia a jeho formy sú multifaktoriálne a preto súčasťou špeciálnopedagogickej diagnostiky je multidisciplinarita. Na diagnóze participuje celý rad odborníkov. Príčiny, ktoré viedli k znevýhodneniu majú veľký význam. Výsledkom špeciálnopedagogickej diagnostiky je diagnóza = komplexné posúdenie jedinca pre proces špeciálnopedagogickej starostlivosti v celom rozsahu.

Charakteristika špeciálnopedagogickej diagnostiky

Diagnostický proces nie je ukončený jedným stanoviskom. Má dynamický, kontinuálny charakter. Môžeme hovoriť o troch fázach:

• Vstupné diagnostické vyšetrenie: komplexné poznanie príčin a charakteru hendikepu, spoznanie osobnosti.
• Priebežné diagnostické vyšetrenia: priebežné vyšetrenia, pozorovania a hodnotenia výsledkov efektivity metód z hľadiska kvantitatívneho aj kvalitatívneho.
• Záverečné diagnostické hodnotenie: hlavnou úlohou je posúdenie efektivity práce a dosiahnutie stanovených cieľov. Môže sa stať vstupnou diagnózou.

Základné diagnostické metódy

1. Klinické metódy: Cieľom je získavanie dát a základných údajov. Sú to neštandardné postupy, ktoré nie sú psychometrické. Majú idiografický charakter, poznanie osobnosti.
   • Pozorovanie: nezámerné, náhodilé.
   • Rozhovor: náročná diagnostická metóda, vyžaduje hlboké znalosti na interpretáciu, môže byť štrukturovaný, neštrukturovaný alebo pološtrukturovaný.
   • Rodinná anamnéza: údaje o rodičoch, rodine.
   • Osobná anamnéza: biologický vývoj, psychomotorický vývoj, sociálny vývoj.
   • Analýza produktov činnosti: kresby, maľby, ostatné výtvarné artefakty, rôzne výrobky, grafológia, vyžaduje veľkú schopnosť interpretácie.
   • Katamnéza: údaje po určitom časovom období od terapie, edukácie, reedukácie.
2. Testové metódy: Je to štandardizovaný spôsob vyšetrenia. Má určité pravidlá, podmienky a čo najjednoduchší spôsob prevedenia. Cieľom je špecializované vyšetrenie s následným odborným stanoviskom. Testami sa získavajú špecifické, vymedziteľné znaky. Okrem idiografického charakteru majú aj nomotetaický charakter, môžu zovšeobecňovať.
   • Testy psychických vlastností.
   • Testy osobnosti: projektívne, objektívne, dotazníky, posudzovacie stupnice.

Programy práce so žiakmi s viacnásobným postihnutím

Program W. Strassmeiera

Program W. Strassmeiera je screeningový a zároveň podporný program, ktorý obsahuje niekoľko na seba nadväzujúcich krokov. Vzťahuje sa na 5 základných oblastí vývinu: jemná motorika, hrubá motorika, sebaobsluha a sociálny rozvoj, myslenie a vnímanie, reč. Je vhodný pre deti s postihnutím od narodenia do 5 rokov. Program obsahuje 260 cvičení a námetov pre rozvoj jednotlivých vývinových oblastí v rôznych vekových kategóriách.

Kladie dôraz na učenie v malých krokoch, ale zároveň poskytuje možnosť kreatívne zostaviť obsah a dať tak dieťaťu rôznorodé príležitosti na učenie. Program je realizovaný formou hry, pričom sa snažíme rovnomerne vyvážiť zaťaženie v jednotlivých oblastiach. Dieťa by malo dostať priestor aj na voľnú hru. Spočiatku dieťa imituje činnosti a postupne dostáva väčší priestor na samostatné prevedenie činnosti.

Program je aj diagnostickým prostriedkom. Ešte pred samotným zahájením programu podpory sa určí celková vývinová úroveň dieťaťa pomocou krátkych testov pre každú oblasť vývinu. Vyplnia sa údaje o úspešnosti zvládnutia jednotlivých úloh v každej oblasti. Následne bude možné zostaviť aspoň orientačný profil dieťaťa a porovnať ho s normou. Zároveň zostavovateľ získa prehľad o oblastiach, v ktorých dieťa zaostáva najviac alebo sa v nich približuje norme.

Bazálna stimulácia

Bazálna stimulácia je koncepcia podpory ľudí v krízových životných situáciách, u ktorých sú výmenné a regulačné kompetencie značne znížené alebo trvalo obmedzené. Je to forma celostnej, na telo sa vzťahujúcej komunikácie u ľudí s výraznými obmedzeniami. Ide o pedagogicko-psychologickú aktivitu, ktorá má jednotlivcovi ponúknuť príležitosti na rozvoj osobnosti. Bazálna znamená ponuka elementárnych podnetov vo svojej najjednoduchšej podobe. Stimulácia znamená ponúkanie podnetov všade tam, kde si jednotlivec vzhľadom na ťažké postihnutie nedokáže zabezpečiť dostatočný prísun podnetov.

Základnou požiadavkou bazálnej stimulácie je celistvosť. To znamená, že jednotlivé oblasti na seba vzájomne pôsobia a spolu tvoria jednotný celok. Všetky oblasti sú rovnocenné a nie je možné nadraďovať ktorúkoľvek z nich. Ide o nasledujúce oblasti: vnímanie, myslenie, pocity, pohyb, komunikácia, telesné skúsenosti a sociálne skúsenosti.

V rámci bazálnej stimulácie možno vyčleniť ponuky podnetov v dvoch rovinách:

• Základné podnety: somatické, vestibulárne a vibračné.
  • Somatické podnety: Pôsobia na kožu a svaly dieťaťa prostredníctvom dotyku, tlaku, pohybu a vnímaním teploty. Základným prostriedkom je dotyk, ktorým sa snažíme sprostredkovať pozitívnu telesnú skúsenosť. Na zintenzívnenie možno využiť rôzne materiály.
  • Vibračné podnety: Umožňujú dieťaťu pocítiť vlastný nosný aparát (kosti, kĺby), keďže deti s ťažkým postihnutím nedokážu získať skúsenosti, ktoré sa bežne získavajú pri lezení alebo chôdzi. Pomáha dieťaťu vnímať chvenie alebo zvuky a vnímať smer, odkiaľ prichádzajú. Nosný aparát možno stimulovať pomocou vibračných prístrojov, ktoré sa prikladajú na jednotlivé časti tela. Dieťa tak získa aspoň základné povedomie o vlastnom tele a telesnej schéme. Stimulácia začína na pätách a končí pri hrudníku. Inou možnosťou stimulácie je vnímanie prirodzených vibrácií a to tak, že sa ruka dieťaťa priloží na hrudník hovoriacej osoby.
  • Vestibulárne podnety: Pomáhajú dieťaťu vnímať a uvedomovať si zmenu polohy tela v priestore. Podnety sa poskytujú vo forme pomalého rytmického hojdania, kolísania alebo otáčania rôznymi smermi. Využiť možno hojdačky, veľké lopty alebo valce. Vestibulárna stimulácia zlepšuje svalový tonus a stabilitu tela. Vyvoláva v deťoch príjemné pocity a úsmev.
• Rozširujúca stimulácia: taktilno-haptické, chuťové, čuchové, sluchové a zrakové.
  • Taktilno-haptické podnety: Majú aktivovať najmä oblasť rúk a viesť k aktívnemu dotýkaniu sa a uchopovaniu predmetov. Svoje miesto tu má aj facilitácia, keď dieťaťu pomáhame poznávať daný predmet, jeho veľkosť, tvar, povrch alebo váhu.
  • Orálne a olfaktorické podnety: Sú veľmi úzko prepojené. Zameriavame sa na stimuláciu oblasti úst, ktorá je veľmi citlivá. Usilujeme sa o senzibilizáciu tejto oblasti na prijímanie podnetov prostredníctvom orálnych hier alebo ponúkaním chutí. Pri olfaktorickej stimulácii poskytujeme jednoznačné vône, tak aby ich dieťa postrehlo a naučilo sa diferencovať.
  • Sluchové a zrakové podnety: Už nie sú viazané na telo a preto je pre deti s ťažkým postihnutím náročné tieto podnety spracovať. Zmyslom stimulácie je naučiť deti pozerať sa a počúvať. Ponúkame kontrastné zvuky (hluk-ticho) aj obrazy (svetlo-tma).

Integrácia a socializácia mentálne postihnutých

Socializácia je proces začleňovania jednotlivca do spoločnosti. Je to proces, v ktorom sa človek stáva plnohodnotnou sociálnou bytosťou a aktívne sa zúčastňuje na spoločenskom a kultúrnom živote. Socializácia sa realizuje v praktickej, osobnostnej a sociálnej rovine. V socializácii zohrávajú dôležitú úlohu rodina, škola a postoj spoločnosti.

• Rodina: Predstavuje sociálne vplyvy, postoje, citový a racionálny vzťah. Jej výchovné pôsobenie formuje správanie dieťaťa. Osobitný význam pre postihnuté dieťa má reč, ktorú sa učí v rodine.
• Škola: Poskytuje vzdelanie a rozvíja sociálne zručnosti.
• Postoj spoločnosti: Je veľmi dôležitý, nejde len o kompenzácie, ale o celkový postoj spoločnosti.

Cieľom špeciálnej pedagogiky je integrácia znevýhodnených jedincov do väčšinovej spoločnosti, a to adekvátna integrácia. Je totiž dôležité vymedziť hranice integrácie vzhľadom na druh a stupeň hendikepu.

Rozlišujeme:

• Integrácia: je úplné zapojenie znevýhodneného jedinca do spoločnosti. WHO definuje: integrácia je sociálna rehabilitácia, schopnosť jednotlivca podieľať sa na obvyklých sociálnych procesoch. Integrované vzdelávanie je úplné zapojenie do bežného edukačného procesu.
• Adaptácia: je zapojenie znevýhodneného jedinca do spoločnosti len za určitých podmienok, okolností a ohľadov na jeho individuálne možnosti, vlastnosti, schopnosti a potreby. Adaptácia sa chápe aj ako prispôsobenie sa oboch strán - hendikepovaného jedinca a spoločnosti.
• Utilita: je zapojenie znevýhodneného jedinca do spoločnosti len za predpokladu celoživotnej ochrany a pomoci druhých ľudí. Stretávajú sa s nimi len obmedzene a sporadicky.
• Inferiorita: neschopnosť pracovného a spoločenského zaradenia. Jednotlivci sú úplne nesamostatní, odkázaní na starostlivosť iných, najmä pri ťažkom telesnom a mentálnom postihnutí, keď je potrebná celoživotná ochranná a ošetrovacia starostlivosť.

Snahy o integráciu sú popisované v týchto modeloch:

• Medicínsky model: vychádza z biologických, organických alebo funkčných príčin. Cieľom je liečba a prekonanie poruchy. Integrácia znamená reintegráciu po liečbe.
• Sociálno-patologický model: vychádza zo sociálnych problémov. Cieľom je spoločenská prispôsobivosť. Integrácia je podporovaná špeciálnou terapiou.
• Model prostredia: vychádza z problémov prostredia. Cieľom je zmeniť prostredie. Integrácia znamená zmenu na bežné normálne prostredie.
• Antropologický model: vychádza z problematických interpersonálnych vzťahov a interakcií.

Integrované vzdelávanie

Školská integrácia sa uskutočňuje na dvoch úrovniach:

• Individuálna integrácia: v bežnej základnej škole v meste bydliska, prípadne primeranej dostupnosti, znevýhodnené deti sú zaraďované do tried s väčšinovou populáciou.
• Integrácia v špeciálnych triedach: bežných základných škôl, kde sú znevýhodnené deti s rovnakým alebo podobným druhom a stupňom narušenia.

Skúsenosti z praxe hovoria, že integrácia môže byť pre deti s niektorými znevýhodneniami veľkou záťažou. Preto treba veľmi citlivo a fundovane pristupovať k tomu, ktoré deti integrovať. Integrovať áno, ale len vtedy a len natoľko, aby to bolo prospešné pre znevýhodnené dieťa.

tags: #principy #edukacie #mentalne #postihnutych