Táto komplexná reportáž prináša svedectvá ľudí, ktorí prežili hrôzy koncentračných táborov a okupovaných území. Zároveň sa venuje dôležitosti liečebných pobytov pri mori pre zlepšenie zdravia a diskutuje o kontroverzných zákazoch Pride pochodov v Maďarsku, ktoré poukazujú na obmedzovanie práv LGBTQ+ komunity. V pozadí týchto príbehov sa odráža neustály boj za slobodu, ľudské práva a dôstojnosť.
Život pod okupáciou a cesta k slobode
Príbeh začína v Novoazovsku, mestečku na Doneckej oblasti, ktoré bolo v roku 2014 obsadené proruskými silami. Pred vojnou tu žila obyvateľka, odborníčka na bezpečnosť a hygienu práce, ktorá bola aktívnou členkou mestského zastupiteľstva. Mesto sa jej veľmi páčilo, bolo tam pokojne. Spolu s manželom snívali o vlastnom dome a začali stavať nový. V roku 2013 dokonca organizovala detský festival ukrajinskej kultúry, ktorý mal spájať deti z celej Doneckej oblasti.
„Chcela som, aby deti precítili ukrajinskú kultúru a podieľali sa na nej,“ hovorí. Festival bol úspešný, no v roku 2014 sa začala vojna a všetko sa zmenilo. Ruská propaganda prenikala do myslí ľudí už pred Majdanom, ruské rádiá prehlušovali ukrajinské. Propagandisti boli profesionálni a vedeli presne, na ktoré struny udrieť.
Propaganda a príchod "prestrojených kozáčikov"
V roku 2013 začali prichádzať "prestrojení kozáčikovia", ako ich nazvala. Boli to predstavitelia ruskej komunistickej strany a organizovali zhromaždenia vedľa kultúrneho domu. „Vytiahli reproduktory, mikrofóny a kričali: ,Preč s nacistami, banderovcami!‘“ spomína. Strašili ľudí Pravým sektorom a rozprávali „kadejaké blbosti“. Ona sa im postavila s tým, že má právo na alternatívny názor.
V roku 2014, keď začali ostreľovať Novoazovsk, do mesta prichádzali skupiny, ktoré z budov strhávali ukrajinské vlajky a vyvesovali vlajky takzvanej DĽR - Doneckej ľudovej republiky. V meste sa objavil aj Alexander Borodaj, ruský poslanec, ktorý bol osobne zodpovedný za to, čo sa tam dialo, a menoval nové mestské orgány.
Strata blízkych a okupácia
Tragicky zomrel jej dobrý priateľ Vasilij Kovalenko, poslanec okresného zastupiteľstva, ktorý odmietol hlasovať za podporu Ruska a bránil ukrajinskú vlajku. „Odišiel do podkrovia, zamkol sa tam a nedovolil im strhnúť ukrajinskú vlajku,“ rozpráva. Bol brutálne zbitý a následne zabitý. Jeho telo dodnes nevrátili rodine. Rekreačné stredisko, ktoré prevádzkoval, Rusi obsadili a premenili na vojenskú základňu. Rovnako zabili aj riaditeľa obvodného daňového úradu Vadyma Lobova, ktorý odmietol dať prístupové kódy k daňovej databáze.
Cesta z Novoazovska do Mariupola bola zatarasená a všade boli kontrolné stanovištia. „V roku 2014 tam už stáli ruskí vojaci bez označenia, ale bolo vidno, že nie sú odtiaľto a počuli sme ich rozprávať,“ hovorí. Mesto sa ocitlo pod okupáciou.
Pomoc deťom a tichý odpor
V rokoch 2014 až 2019 pomáhala deťom v internátnej škole v Prymorsku, ktorá kvôli okupácii prišla o financovanie. „Tie deti jednoducho vracali do rodín, starým mamám, ujom, tetám či matkám, ktoré ich nevládali uživiť,“ vysvetľuje. Stretávala sa s nimi v dedinskej škole, aj keď jej to vedenie zakázalo. Deti však vedeli, kedy príde a zostávali po vyučovaní.
Ľudia začali byť veľmi opatrní a nedôverovali si. Napriek tomu sa snažila preukázať svoj ukrajinský pôvod. „Pred okupáciou aj počas nej som hovorila po rusky, ale keď som vošla do obchodu, hovorila som po ukrajinsky ‚ďakuju‘ či ‚dobryj ranok‘,“ spomína. Ľudia, ktorí ju podporovali, odpovedali potichu a s úsmevom. Žena, ktorá ju udala, bola manželka bývalého policajného šéfa, ktorý sa stal okupačným primátorom Mariupola. Vnímala jej pozdrav po ukrajinsky ako ponižovanie.
Tí, ktorí zostali - dokument o obyvateľoch vojnovej Ukrajiny
Pravidelne cestovala do Mariupola, aby zbierala balíky pre deti a „nadýchala sa slobodného vzduchu“. „Keď sa blížili k ukrajinskému kontrolnému stanovišťu, keď uvideli ukrajinskú vlajku, hrnuli sa im do očí slzy a uvedomovali si, že tu je sloboda,“ hovorí o pocitoch svojich priateľov. Odmietla poberať ruský dôchodok, čo bolo vnímané ako provokácia. Na Veľkú noc piekla koláče a rozdávala ich dobrovoľníkom a vojakom na kontrolných stanovištiach. „Chlapci, toto je z Novoazovska. Toto je od ľudí, ktorí čakajú na oslobodenie,“ hovorila im.
Deti v Prymorsku sa naučili, že nie všetko, o čom sa s ňou rozprávajú, môžu povedať v škole či rodičom. Raz jeden chlapec skríkol: „Aha, čiapka a tričko Ukropa!“, keď uvidel tričko so štátnym znakom Ukrajiny. „V triede všetci zamreli. Vtom podišiel bližšie jeden chlapec, zložil tričko a povedal, že sme nič nevideli ani nepočuli,“ rozpráva. Deti tiež dostávali pohľadnice v ukrajinčine so slovami podpory a lásky, ktoré pre ne znamenali veľmi veľa.
Hrôzy Izolácie a boj o prežitie
Pred zajatím si nevedela predstaviť, aké zlé to môže byť. „Myslela som si, že sa to skončí tým, že mi prikážu, aby som si zbalila veci a vypadla z územia a zakážu mi návrat,“ hovorí. O existencii väznice „Izolácia“ sa dozvedela v roku 2019, ale nevedela si predstaviť skutočnú hrôzu. „Môj mozog si to však nevykladal ako hrozbu pre seba. Veď prečo by som tam ja mala skončiť?“
„Do ‚Izolácie‘ vás privedú s vrecom na hlave a v putách. A ten krik! V istom okamihu som prestala cítiť bolesť a rozumieť tomu, čo sa deje,“ opisuje svoje zajatie. Obviňovali ju z extrémizmu a špionáže. Po mesiaci jej právnik povedal, že požiadali o výmenu väzňov, a aby so všetkým súhlasila a podpísala, aby sa to rýchlo skončilo. Ona však vedela, že v „Izolácii“ neprežije, a požiadala o prevoz inam. Bola naivná a nevedela si predstaviť, že môže existovať niečo horšie.
Ocitla sa na mieste, kde sa nonstop fajčilo, nebolo tam vetranie ani lekárska starostlivosť. „Musíš si umývať zuby nad smradľavou dierou v betóne, ktorú pred tebou použilo 20 žien a nie vždy si dávali pozor,“ hovorí. Ploštice behali po tele a žili v oblečení. V „Izolácii“ boli kamery 24 hodín denne, muselo sa stáť od šiestej rána do desiatej večer a pri klopaní si museli dať na hlavu vrece. „V ‚Izolácii‘ nevieš, kedy ťa zbijú a budú mučiť. Nemôže za tebou ani právnik. Nedostávaš žiadne zásielky.“
Počas 50 dní v „Izolácii“ bol problém s jedlom. Chlapcov zo susednej cely odvádzali na pole, kde holými rukami vyhrabávali mrkvu zo zamrznutej zeme. Z toho sa robila „polievka“, voda s mrkvou. Jedného dňa priniesla mladá žena z jedálne kúsky vyprážaného kurčaťa. Povedala, že chytili muža s kurčatami zo supermarketu, a kým ona kurča pražila, muža mučili v mučiarni v pivnici. Väzenkyne museli jedlo prijať, aby sa vyhli podozreniu. Nosili im aj varené, zmrazené ryby, ktoré nečistili. Chlieb bol často surový. Ženy si z neho robili zmes s rybou a vyprážali ho na prepálenom oleji. „Strašne to smrdelo. Vtedy som stratila chuť do jedla, dodnes ju nemám,“ hovorí. Celý čas ju zadržiavali s kriminálničkami, čo nazývajú „spracovávanie“.
Liečivá sila mora: Nádej pre chorých
MUDr. Martin Lešťan, pediatrický imunológ a alergiológ, má dlhoročné skúsenosti s liečbou pacientov pri mori. Podľa neho je dôležitá komplexnosť pôsobenia morskej vody, vlhkého morského vzduchu, slnka, stravy a dovolenkového relaxu na organizmus. „Pobyty pri mori majú liečebný vplyv na celkovú imunitu, pokožku, dýchacie cesty, mnohým ľuďom sa zlepšujú aj tráviace problémy,“ uvádza.
Pre pacientov s atopickým ekzémom, astmou, alergickou nádchou či potravinovou alergiou je kľúčové zvoliť si vhodnú destináciu. Radí vybrať oblasť, kde už tráva odkvitla alebo sa tam také trávy nevyskytujú, aby sa predišlo predĺženiu peľovej sezóny. Niektorým pacientom, napríklad alergickým na roztoče, pobyt pri mori nemusí zlepšiť stav, ak nie sú dodržané protiroztočové opatrenia v ubytovaní.
Optimálne podmienky a dĺžka pobytu
Unikátne zloženie morskej vody, prímorská klíma, zvýšená vlhkosť vzduchu a slnko tvoria liečebný koktail. Negatívne ióny vo vzduchu, blahodárne pre dýchacie cesty, je najlepšie využiť skoro ráno cvičením a dýchaním na pláži. Dôležitou súčasťou rituálov sú aj inhalácie s čistou morskou vodou.
Pobyt pri mori by mal trvať minimálne desať dní, optimálne tri týždne, aby sa naštartoval ozdravný proces. U niektorých môže dôjsť k prvotnému zhoršeniu stavu, keď vleklé ochorenia vzplanú do akútneho zápalu, ale to je vnímané ako priaznivá reakcia organizmu. „Organizmus naštartoval ozdravné procesy,“ zdôrazňuje MUDr. Lešťan.
Výber destinácie a individuálne potreby
Voľba destinácie závisí od individuálnych potrieb a alergénov. Červené more v Egypte je vhodné pre niektorých peľových alergikov vďaka púštnemu prostrediu. Jadranské more v Chorvátsku s kamenistými a vybetónovanými plážami je výhodou pre mnohých pacientov. Slanejšie moria, ako Mŕtve more, sa odporúčajú na kožné problémy. Severné more je pre astmatikov vhodné pre vlhkosť vzduchu.
Faktorov, ktoré ovplyvňujú úspešnosť liečby pri mori, je mnoho, vrátane prítomnosti alergénov, ubytovania, stravy, psychickej pohody, hygienických štandardov krajiny a dostupnosti zdravotníctva. Dôležité je tiež sledovať kvalitu vody a čistotu pláže. Samotná atmosféra dovolenky, oddych od starostí, dýchanie vlhkého vzduchu, slnko a zmena stravy (viac rýb a zeleniny) prispievajú k ozdraveniu.
Boj za práva LGBTQ+ komunity: Zakázané Pride pochody v Maďarsku
Maďarsko sa stalo dejiskom sporov týkajúcich sa práv LGBTQ+ komunity, pričom zakázané Pride pochody v Budapešti a Pécsi vyvolali vlnu kritiky a odporu. Tieto udalosti poukazujú na zhoršujúcu sa situáciu v oblasti ľudských práv a slobody prejavu v krajine.
Budapešť Pride: Symbol odporu
Desaťtisíce ľudí pochodovali centrom Budapešti v rámci zakázaného pochodu Pride na podporu práv ľudí hlásiacich sa ku komunite LGBTQ+. Polícia pochod zakázala na základe novely zákona o zhromažďovaní, ktorá zakazuje zhromaždenia propagujúce homosexualitu. Opozičný starosta Budapešti Gergely Karácsony vyhlásil Pride za mestské podujatie, aby zabránil postihom účastníkov. Za organizovanie pochodu sa vyslovili viacerí zahraniční politici, vrátane šéfky Európskej komisie Ursuly von der Leyenovej.
Najvyšší maďarský súd Kúria však zrušil rozhodnutie polície, ktoré zakazovalo menšie verejné zhromaždenie LGBTQ+ aktivistov, s odôvodnením, že polícia nedokázala svoje tvrdenia podložiť. Starosta Budapešti následne ohlásil Pride ako oficiálne mestské podujatie, čím využil právnu medzeru. Polícia však tento krok neakceptovala a spor opäť smeruje pred súd.
Pécs Pride: Ďalší krok v obmedzovaní práv
Maďarská polícia zakázala aj októbrový Pécs Pride, odvolávajúc sa na sprísnenie práva na zhromažďovanie a 15. dodatok k ústave. Organizátori Pécs Pride reagovali na sociálnych sieťach, že rozhodnutie je vážnou ranou pre komunitu LGBTQ+ a pre každého, „kto verí v ľudské práva, slobodu prejavu a právo na pokojné zhromažďovanie“. Zdôraznili, že sa nedajú umlčať ani zastrašiť.
Reakcie Európskej únie a riziko pre Slovensko
Európska komisia bola vyzvaná, aby konala proti Maďarsku, pričom sa obavy týkajú aj nelegálneho nasadenia technológie rozpoznávania tvárí. Ursula von der Leyenová vyzvala maďarské úrady, aby pochod povolili. Viktor Orbán odkázal EÚ, aby sa nemiešala do „vnútorných záležitostí Maďarska“. Koronakríza zasiahla aj do kalendára Pride podujatí, mnohé krajiny ich zrušili alebo organizovali v obmedzenej podobe.
Otázkou zostáva, či sa Slovensko v budúcnosti neprikloní k maďarskej ceste zákazov dúhových pochodov. Europoslankyňa Lucia Yar varuje, že scenár obmedzovania práv v Maďarsku môže ohroziť aj Slovensko. Slovenskí LGBTQ+ aktivisti však veria, že Pride na Slovensku sa bude konať aj naďalej, lebo „vždy ide o to, že menšina upozorňuje na to, že nemá rovnaké práva ako väčšina.“