Osamelosť je komplexný a skrytý fenomén, ktorý ovplyvňuje životy ľudí všetkých vekových kategórií. Prežívanie osamelosti je individuálne a vyplýva zo subjektívneho vnímania reality. Starší jedinci sú však obzvlášť náchylní na osamelosť a sociálnu izoláciu, a to z dôvodu zdravotných a sociálnych problémov, ktoré ich ohrozujú. V extrémnych prípadoch môže osamelosť viesť až k samovražednému správaniu.
Vedecká štúdia Balogovej sa zaoberá osamelosťou u seniorov, pričom analyzuje jej príčiny, dôsledky a možnosti riešenia. Cieľom spoločnosti nemá byť segregácia starších a starých ľudí, ale ich integrovanie do spoločnosti. Túto integráciu zabezpečia správne sociálne vzťahy a interakcie medzi generáciami.
Definícia a typy osamelosti
Osamelosť je pocit úzkosti sprevádzaný vnímanými nedostatkami v sociálnych vzťahoch. Často sa objavuje v spojení so sociálnou izoláciou, ale človek môže byť spoločensky izolovaný bez toho, aby sa cítil osamelo, a naopak. Na rozdiel od sociálnej izolácie, osamelosť viac súvisí s vnímanou kvalitou sociálnych vzťahov než s ich množstvom.
Empirické dôkazy podporujú tri odlišné rozmery osamelosti:
- osamelosť v intímnom zapojení,
- osamelosť v relačnom zapojení,
- osamelosť v kolektívnom zapojení.
Bruno (2002) definuje osamelosť v kontexte nenaplnených potrieb a pomenováva ju ako negatívny mentálny a emocionálny stav s pocitmi izolácie a nedostatkom významných vzťahov. Sýkorová (2007) vníma osamelosť v dvoch paradigmatických modeloch, pričom pripúšťa, že osamelosť môže byť aj aktuálna samota spôsobená momentálnou situáciou bez negatívneho náboja.
Osamelosť je subjektívny zážitok, ktorý je výsledkom vnímania nedostatočnosti v interpersonálnych vzťahoch a vyznačuje sa nepríjemným pocitom (Hrozenská, 2007). Ďalšie definície poukazujú na rozpor medzi ideálnymi a vnímanými vzťahmi, rozdielom medzi počtom priateľov, ktorých by si jedinec želal mať a ktorých reálne má, a psychoanalytickým pohľadom ako zážitok zlyhania v uspokojovaní základnej potreby intimity.
Vnímanie osamelosti je vždy individuálne, pretože vychádza zo subjektívneho hodnotenia reality a spája sa s negatívnym pocitom prepojeným na interpersonálne vzťahy, ich intenzitu, hĺbku a častosť. Jedinci sa líšia v postoji k zvládaniu osamelosti a v schopnosti vytvárania si siete uspokojujúcich sociálnych vzťahov.
Základným predpokladom pre rozvinutie osamelosti je samota, ktorá sa často zamieňa s pojmom osamelosť, avšak ide o dva rozdielne pojmy. Samota je reálne existujúca životná skutočnosť, ktorá sa premieta do osobitnej situácie, v ktorej sa jedinec nachádza a môže byť dobrovoľná alebo vzniknúť vplyvom vonkajších faktorov. Nemusí vždy predstavovať nepríjemný pocit z osamelosti. Weiss rozlišuje dva typy osamelosti:
- Emocionálnu osamelosť: Absencia blízkeho vzťahu.
- Sociálnu osamelosť: Absencia širšej sociálnej siete.
Osamelosť u seniorov: Špecifické faktory a dopady
Najväčšiu skupinu ľudí žijúcich osamote tvoria jedinci nad 65 rokov. Dôvodom je odchod detí z domu a strata partnerov. Okrem toho sa na negatívnych pocitoch z osamelosti podpisujú psychické ochorenia a iné sociálne determinanty spojené s pribúdajúcim vekom.
Faktory ovplyvňujúce osamelosť seniorov:
- Rodinný stav
- Pohlavie
- Vek
- Úroveň vzdelania
- Ekonomická úroveň
- Životné usporiadanie
- Zdravotný stav
- Celková úroveň poskytovanej sociálnej podpory
Seniori v spojitosti s osamelosťou uvádzajú túžbu po smrti a vykazujú sklon k samovraždám v kontexte dlhodobého prežívania života v osamelosti. Stravynski a Boyer potvrdzujú väzby medzi osamelosťou a samovražedným správaním, pričom nárast samovrážd z dôsledku osamelosti je hlásený práve u starších jedincov. Silná asociácia medzi samovražednými sklonmi a osamelosťou seniorov je definovaná buď subjektívne alebo objektívne, pričom výskyt samovražedných myšlienok sa zvyšuje so stupňom osamelosti.
Rodina je vnímaná ako najdôležitejší zdroj sociálnej opory, nasledujú priatelia. Príjem sociálnej podpory zo strany rodiny a priateľov zlepšuje subjektívnu psychickú pohodu a duševné zdravie seniorov. Výskumy ukazujú, že starší ľudia dostávajú relatívne malú sociálnu podporu zo strany susedov, vládnych či iných spoločenských organizácií. Starnutie je často spojené s prehĺbením osamelosti a izoláciou, pretože dospelé deti sú zapojené do ich vlastných životov a nemajú čas na rodičov.
Choroba vytvára ďalší pocit izolácie a osamelosti, ktoré môžu viesť k depresii u starších dospelých (Glicken, 2009). Morley a Glicken (2009) hovoria o sociálnej izolácii, ktorá vedie k depresii v priebehu života, a uvádzajú, že osamelosť seniorov je vážnym, často nepovšimnutým problémom. Stanley uvádza, že seniori s pocitmi osamelosti sú vystavení zvýšenému riziku fyzických a duševných ochorení, vrátane predčasného úmrtia, a identifikáciou potenciálnych zdrojov sociálnej spolupatričnosti je možné prispieť k podpore zdravia a psychickej pohody u starších dospelých (Stanley, et al., 2014).
Osamelosť seniorov je často identifikovaná skrze citovú a sociálnu izoláciu, pričom sociálne, psychologické a fyzické faktory môžu prispieť ku zvýšeniu pocitov z osamelosti. Osamelosť vplýva aj na zhoršenie zdravotného stavu starších jedincov (Dong, Chang, Wongm & Simon, 2012). Podľa Pattersona a Veenstra (2010) chronická osamelosť výrazne zvyšuje riziko úmrtia. Elias, Neville a Scott tvrdia, že osamelosť, úzkosť a depresie sú bežnými problémami aj u starších dospelých, ktorí sú v dlhodobej starostlivosti, kvôli zhoršenému zdravotnému stavu (Elias, Neville, & Scott, 2015). Absencia pozitívnych vzťahov je významným faktorom pre morbiditu a mortalitu, pričom osamelosť zvyšuje citlivosť k sociálnym hrozbám a môže narušiť výkonnostnú funkciu, spánok a duševnú pohodu.
Aktuálne výskumy o prežívaní osamelosti
Sociálna izolácia a osamelosť bola uznaná ako hlavný rizikový faktor morbidity a mortality u človeka už pred viac ako štvrť storočím. Vnímanie sociálnej izolácie a osamelosti má vplyv na mozog a správanie a je vysokým rizikovým faktorom mortality. Experimentálne štúdie ukazujú, že sociálna izolácia produkuje významné zmeny v mozgových štruktúrach a procesoch (Cacioppo, Capitanio, & Cacioppo, 2014).
Luo a Waite uvádzajú, že v rámci výskumu zistili, že až 28% starších čínskych dospelých sa cíti osamelo a osamelí dospelí v Číne budú v priebehu nasledujúcich rokov čeliť zvýšenému riziku smrti práve v dôsledku pretrvávajúcej osamelosti (2014).
Podľa Dahlberga a McKea osamelosť má výrazný vplyv na kvalitu života v starobe a preto musí byť koncipovaná ako model skladajúci sa z dvoch rozmerov, z rozmeru sociálneho a z rozmeru emocionálneho. V rámci výskumu, ktorý bol realizovaný autormi v roku 2014 v USA bolo zistené, že z celkového počtu 1255 respondentov starších ako 60 rokov sa 7,7% respondentov cíti veľmi osamelých, pričom ďalších 38,3% respondentov popisovalo svoj stav ako mierne osamelí. Sociálna a emocionálna osamelosť bola zdieľaná až u 19,36% respondentov. Táto štúdia poskytuje ďalšiu empirickú podporu pre koncepčné oddelenie emocionálnej a sociálnej osamelosti.
V dôsledku toho politika znižovania osamelosti u starších jedincov by mala byť smerovaná k rozvoju celej rady odlišných intervenčných stratégií a to predovšetkým v prípade, ak obidva druhy osamelosti, emocionálna aj sociálna osamelosť, sú potvrdené súbežne (Dahlberg, McKee, 2014).
Výsledky vybraných výskumov o osamelosti seniorov
Cieľom výskumu, ktorý realizovali v roku 2014 Chen a Feeley (2014) bolo zvýšiť sociálnu podporu starších dospelých, ktorí pociťovali osamelosť a to v každom zo štyroch relačných zdrojov podpory (partner/partnerka, deti, rodina a priatelia). Výsledky v konečnom závere ukázali, že pomoc zo strany partnerov a priateľov dokázala aspoň čiastočne zmierniť pocity osamelosti. Bolo pritom konštatované, že v neskoršom veku rôzne zdroje podpory môžu vyvolať odlišné účinky na osamelosť a pohodu, ale i to, že osamelosť je vážny spoločenský determinant, ktorý sa spája s celkovou pohodou človeka.
Holwerda v roku 2014 testoval vzťah medzi sociálnou izoláciou a pocitom osamelosti na jednej strane a nárastom demencie na strane druhej a to v rámci kohortovej štúdie u 2173 seniorov, pričom účastníci výskumu boli sledovaní tri roky. Podľa výsledkov výskumu je zrejmé, že s pocitmi osamelosti bola spojená vyššia pravdepodobnosť vzniku demencie, než u ľudí bez týchto pocitov. Osamelosť tak môže byť považovaná za hlavný rizikový faktor demencie, poprípade nástupu Alzheimerovej choroby a aj preto si osamelosť zaslúži podľa autorov výskumu väčšiu klinickú pozornosť (Holwerda, et al.).
Utz v súvislosti s osamelosťou upozornila na ten aspekt osamelosti, že aj napriek zvýšeniu sociálnej podpory pri ovdovení, osamelosť patrí medzi najčastejšie hlásené príčiny úmrtia pozostalých. V rámci výskumnej analýzy bol skúmaný dynamický vzťah medzi sociálnou podporou a osamelosťou u smútiacich starších dospelých, ktorí prišli o partnera. Na odhad zmien v živote jednotlivcov, ktoré spôsobila osamelosť a následná poskytovaná sociálna podpora počas prvého roka a pol od úmrtia partnera, bola u starších dospelých vo veku 50+ použitá rastová krivka latentného modelovania.
Je zaujímavé, že osamelosť klesla za prvý rok a pol od úmrtia partnera, pretože väčšia sociálna podpora determinovala nižšiu úroveň celkovej osamelosti, ale prijímanie sociálnej podpory nezmenilo osamelosť v priebehu následného času, teda obdobia, keď sociálna podpora nebola poskytovaná v takej miere. Osamelosť pritom viac koreluje s podporou od priateľov než s oporou od rodiny. Spoločná sociálna podpora z oboch strán - priateľov aj rodiny znižuje až o 35% negatívne pocity vyplývajúce z osamelosti. Výsledky výskumu však naznačujú, že osamelosť po ovdovení nemožno napraviť iba intervenciami, ktoré budú zamerané na zvyšovanie sociálnej podpory, je potrebné využiť ďalšie intervencie, ktoré osamelosť znížia a to nezávisle na spomínanej sociálnej opore. Sociálna podpora, predovšetkým od priateľov sa zdá byť pritom účinnejšia, ako podpora od rodiny.
V súvislosti s prijímaním sociálnej podpory zo strany partnera uvedieme ešte výskum, ktorý realizoval Holtfreter, Reising a Turanovic (2016). Autori výskumu tvrdia, že u tých jedincov, ktorí majú síce zlý zdravotný stav avšak majú silný pozitívny vzťah s partnerom sa osamelosť neobjavuje v takej silnej miere. Spomínaní autori pritom podčiarkujú tvrdenie, že ani nie tak množstvo rodinných väzieb vplýva na osamelosť, ale skôr kvalita týchto väzieb a vzťahov.
Štúdia realizovaná v roku 2012 Aylazom, Aktürkom, Ercim, Öztürkom a Aslanom, popisuje vzťahy medzi depresiou a osamelosťou u starších ľudí v nadväznosti na ovplyvňujúce faktory. Bolo zistené, že existuje významná korelácia medzi osamelosťou a depresiou u starších jedincov, ktorí žijú v komunite, pričom prítomnosť dobrého sociálneho zabezpečenia a vyšších príjmov na strane druhej viedla ešte k nižším priemerným skóre. Vyššie hladiny osamelosti sa objavujú aj u tých u starších jedincov, ktorí žijú sami a nevyužívajú sociálne siete v rámci internetu. Všeobecne tak môžeme konštatovať, že využitie internetu má významné miesto v kontexte metód, ktoré prispievajú k zníženiu osamelosti zrelých dospelých jedincov.
Sociálna adaptácia a jej význam pre seniorov
Sociálna adaptácia je kľúčová pre plnohodnotný život seniorov. Súvisí s tým, ako senior zachováva, plní a rozvíja svoju zmenenú funkciu, ako sa zúčastňuje na živote rodiny, aké má kontakty s inými ľuďmi, ako udržiava svoje fyzické a duchovné schopnosti na základe uspokojovania vlastných potrieb (Koval, 2005). Adaptácia seniora často pripomína pud sebazáchovy. Morfologicko-fyziologické zvláštnosti seniora, ktoré sú podmienené procesom starnutia, sa nemôžu meniť tak rýchlo ako okolité prostredie. V tomto dôsledku vzniká nezhoda týchto procesov, ktorej prejavom býva zmena spôsobu správania, zmena medziľudských vzťahov a sociálneho prostredia vôbec. Subjektom sociálnej adaptácie môže byť tak spoločnosť, ako celok, sociálna skupina, ako aj osobnosť. V zhode s týmto obsahom je stupeň sociálnej dezadaptácie rôzny. Môže to byť porucha jednotlivca v skupine, ale tiež skupinová porucha prispôsobenia, čiže nedostatočné spoločenské vzťahy. Sociálna dezadaptácia je nebezpečná, pretože jej príčina spočíva v rozporoch medziľudských, skupinových, politických, náboženských, ekonomických a podobne. Dôležitou podmienkou adaptácie je optimalizácia vzťahov, ktoré možno dosiahnuť na základe hlbokého vzájomného emocionálneho pochopenia.
Za začiatok sociálnej, ale aj psychologickej staroby treba považovať rok odchodu ženy a muža do starobného dôchodku, teda okolo 60. roku života. Tento vek je podmienený vznikajúcim sociálnym statusom muža a ženy pri odchode do dôchodku. Status dôchodcu má predovšetkým výrazný psychologický a emocionálny dosah pre jednotlivca a jeho okolie, ale tiež predstavuje zmenu jeho spoločenského postavenia danú nielen obmedzením spoločenských aktivít, ale aj ekonomického obmedzenia. Možno povedať, že v tomto veku sa začína sociálna staroba jedinca. Sociálna pozícia seniora je určená jeho postavením, ktoré zaujíma vo vzťahu k ostatným sociálnym pozíciám. Sociálna pozícia sa skladá zo sociálneho statusu a sociálnej roly. Získaná sociálna pozícia sa nadobúda vlastným úsilím jedinca. Pripísaná je vrodená, pridelená je príslušnosťou k určitej spoločenskej vrstve. S odchodom do dôchodku každá sociálna pozícia nadobúda na dynamike vzťahov a v súčasnosti sa s narastajúcim vekom len ťažko udržiava. V starobe často prevláda pridelená sociálna pozícia vyjadrená sociálnym statusom seniora odkázaného na dôchodok. Práve z tohto dôvodu senior stráca prestíž. Materiálne chudobná spoločnosť podmieňuje stratu sociálnej pozície dôchodcu, na úroveň ktorej ho dostáva výška dôchodku a materiálne zabezpečenie seniora.
Pre seniora, ktorý sa usiluje o zdravú a pozitívnu starobu, je dôležité, ako vidí sám seba a ako ho vnímame my. Sociálny status predstavuje termín, ktorý označuje postavenie jedinca v určitej vzorke spoločnosti, ako „súbor práv a povinnosti“, na rozdiel od termínu „rola“, ktorá je zavedením týchto práv a povinností do činnosti, čo znamená, že je dynamickým aspektom statusu. Sociálna rola je správanie očakávané od osoby v istom spoločenskom postavení. Sociálna rola úzko súvisí jednak so spoločenskými normami správania, ktoré sú zakotvené v spoločenských zvykoch, obyčajach, zákonoch a tabu, jednak s formami sociálnej kontroly správania indivídua. V starobe počet úloh, a tým aj sociálnych pozícií, ubúda. Senior často už neplní ani úlohu starého rodiča v rodine. Ako ďalej vyššie uvedený autor uvádza, sociálna adaptácia je interakčný proces, diferencovaného a v podstate celý život prebiehajúceho prispôsobovania meniacemu sa spoločenského a hmotnému prostrediu života subpopulácie seniorov, v ktorej starý človek žije a kde sa starý človek vyrovnáva s novými alebo zmenenými faktormi svojho sociálneho prostredia, do ktorého je včlenený. Konečnou fázou adaptačného procesu je úplné vyrovnanie, včlenenie nových podmienok, parciálna adaptabilita alebo inadaptabilita. Sociálna adaptabilita je závislá od štruktúry subjektu, veľkosti zmien, priaznivých podmienkach adaptácie a od ochoty pomôcť. Na základe týchto podmienok, človeku odchádzajúcemu do dôchodku by mali byť vytvorené vhodné podmienky na adaptáciu na nový životný štýl.
Kvalita života seniorov a význam spirituality
Pre úspešné starnutie je potrebné, aby sa starší človek prispôsobil úbytku fyzických síl a zdravia, vyrovnal sa so vstupom do dôchodku a poklesom príjmu, vytvoril si pozitívne vzťahy medzi známymi, vyrovnal sa so smrťou životného partnera a dokázal vychádzať v ústrety sociálnym a verejným požiadavkám. Tieto náročné úlohy je možné zvládnuť len vtedy, ak je človek vyváženou osobnosťou, s reálnymi životnými cieľmi, reálnym sebahodnotením a dostatočne širokou škálou záujmov. Základným krokom pre úspešné prežitie krízy starnutia je, aby človek prijal skutočnosť, že starne. Je nesprávne starobu iba znášať a pasívne sa jej poddávať.
Kvalita života je podmienená sociálnym postavením, ekonomickým zabezpečením a v neposlednom rade zdravotným stavom seniorov (Balogová, 2003). Kvalita života je zároveň subjektívnym prežívaním svojho stavu a môže byť dobrá i pri nepriaznivom vývoji zdravotnej situácie. Pocit samostatnosti, schopnosti a možnosti rozhodovať o svojom osude je veľmi dôležitý pre psychickú rovnováhu a schopnosť vyrovnávať sa so záťažovými situáciami (Dirgová, 2010).
Prioritou sociálnej práce je preto udržanie prijateľnej kvality života každého jedinca. Je nevyhnutné venovať sa problematike adaptácie jedinca na starobu, ktorej cieľom je udržanie funkčnej rovnováhy medzi jedincom a prostredím, ktoré ho obklopuje. Hodnotenie kvality života sa stáva jedným z hlavných postupov, ako plánovať a hodnotiť výsledky sociálnej a zdravotnej starostlivosti, ktorá je podmienená prístupom sociálnych a zdravotníckych pracovníkov ku klientom. Rozhodujúcou je spokojnosť, či nespokojnosť klienta (Dirgová, 2010).
Úspešnosť adaptácie na starobu je závislá na individuálnej, osobnej výbave jedinca, ale takisto na miere pomoci a podpory zo strany spoločnosti. Človek k životu a k prežitiu potrebuje druhých ľudí (Kalanin, 2008). Sociálni pracovníci sa orientujú predovšetkým na medzigeneračné vzťahy a väzby, prípadne na ich deficit v živote starých ľudí a jeho dôsledky. Pozornosť sa venuje tiež otázke ekonomického zabezpečenia seniorov. Dostatočné ekonomické zabezpečenie umožňuje kvalitné prežívanie staroby. Adaptačnú schopnosť seniorov znižuje tiež prítomnosť somatických ochorení, pričom platí, že riziko adaptačného zlyhania sa zvyšuje pri závažnom ochorení alebo strate mobility (Kalanin, 2003).
Komplexná starostlivosť o občanov vyššieho veku zahŕňa preto aspekty zdravotnej, psychologickej, ekonomickej i sociálnej starostlivosti. Starý človek je často v dnešnej hektickej dobe dezorientovaný, stráca svoje vitálne fyzické i psychické schopnosti. Vyžaduje si tak určitú mieru nutnej pomoci pri zabezpečovaní nevyhnutných životných úkonov a návykov.
Vo svete sa dožíva staroby čoraz viac ľudí, ktorí túžia po kvalite života aj v tomto úseku života. S predlžujúcim sa priemerným ľudským vekom prežívanie staroby nadobúda novú kvalitu. Staroba predstavuje obdobie života so špecifickými kvalitami. Je preto dôležité poukázať na právo na dôstojnú starobu a zamyslieť sa nad možnosťami, ako zmeniť súčasné vnímanie starých ľudí v spoločnosti. Aj starému človeku musíme ponechať právo rozhodovať o sebe a vlastnom živote, lebo ľudská dôstojnosť je nezávislá od veku či zdravia a práve preto človek nemôže siahať na dôstojnosť iného človeka (Štefko, 2003).
Pri skúmaní kvality života, subjektívnych pocitov pri prežívaní seniorského veku sa často stretávame tiež s pojmom spiritualita. Spiritualita je jedným z atribútov kvality života (Štefko, 2003). Starnutie zachytáva celé bio-psycho-sociálno-duchovné spektrum života jedinca, pričom aj duchovný aspekt patrí k obrazu staršieho človeka. Spiritualita nevyhnutne patrí do života seniora, dáva mu istý zmysel. Náboženskosť dopĺňa osobnosť staršieho človeka o vyrovnanosť so životom, o tzv. spokojnosť v duši, obohacuje ho o múdrosť, všeobecne platnú skúsenosť ľudstva a pod. (Kalanin, 2003). Práve ľudská dôstojnosť sa stala základom pre personálnu normu, na ktorej stavajú všetky spravodlivé etické systémy spoločnosti.
Vzdelávacie aktivity ako prevencia osamelosti
V súčasnej gerontológii sa čoraz väčšia pozornosť venuje tzv. vitálnym mechanizmom života, ktoré podporujú možnosti jedincov spomaľovať nepriaznivé zmeny spojené so starobou. Jednou z možností je vytvorenie tzv. druhého životného programu, náplňou ktorého môžu byť vzdelávacie aktivity rôzneho druhu (Balogová, 2005). Veľmi obľúbenými sú inštitucionálne a voľnočasové typy vzdelávacích programov, ako napr. univerzity tretieho veku, prednáškové cykly v rámci klubov dôchodcov a odborné stretnutia v seniorských spolkoch. Voľný čas, ktorým disponujú starí ľudia, je potrebné vhodne vypĺňať. Je potrebné, aby sa seniori vrátili do aktívnej činnosti, aby sa zapojili do spoločensky užitočných prác, prípadne dostali šancu ukázať svoje skúsenosti aj v pracovnom procese (Drgová, 2010).
Teórie aktívneho starnutia v centrách starnutia predpokladajú pretrvávanie potrieb aj v starobe - najmä potreby aktívnej činnosti a užitočnosti. K ich úbytku však dochádza odchodom do dôchodku. Seniori, ktorí študujú na univerzitách tretieho veku, trpia v zmenšenej miere depresiami, majú zvýšenú motiváciu nadobúdať nové vedomosti, pociťujú potrebu kvalitne využívať voľný čas a na úrovni prežívania sú optimistickejšie naladení, cítia sa lepšie, mladšie a zdravšie (Křivohlavý, 2011). Je žiaduce nevylúčiť starých ľudí z procesu vzdelávania, ktoré už prestáva byť výlučnou prípravou na určité povolanie, ale stáva sa prostriedkom na celoživotný rozvoj ľudskej osobnosti. Negatívne prejavy staroby nezávisia len od veku, ale sú často dôsledkom pocitu osamelosti a vyradenia zo života spoločnosti (Křivohlavý, 2011).
Práve skúsenosti z univerzít tretieho veku, ktoré vznikli aj na Slovensku, poukazujú na to, že aj starý človek sa môže cítiť užitočný v rodine, aj v spoločnosti. Univerzita tretieho veku (UTV) je jednou z progresívnych foriem vzdelávania seniorov. UTV neposkytuje ucelené vysokoškolské vzdelanie, aj keď objem a úroveň odovzdávaných informácií je “vysokoškolská”, keďže na UTV svojim poslucháčom prednášajú vysokoškolskí pedagógovia. Vzdelávanie na UTV je rozložené do viacerých semestrov s rôznym odborným zameraním. Univerzita tretieho veku ponúka seniorom vzdelávanie v najrozličnejších oblastiach života a rozširuje tak úroveň súčasného stavu ich poznania. Prijímanie poznatkov na prednáškach podnecuje poslucháča aj ku samostatnej vzdelávacej aktivite a dopĺňaniu informácií v tej oblasti, ktorú už poznal, alebo si vybral pre rozšírenie vedomostí novú oblať poznania, ktorá ho vždy zaujímala, ale pre nedostatok času v produktívnom veku sa jej nestihol venovať. Vzdelávanie sa tak stáva životným programom seniora.
Schopnosť absolvovať vzdelávacie aktivity pozitívne ovplyvňuje sebaobraz, sebavedomie staršieho človeka a vnímanie hodnoty seba samého. Poslucháč či absolvent univerzity tretieho veku, ktorý sa dokázal integrovať do sociálnych interakcií, môže veľmi pozitívne ovplyvňovať aj spôsob myslenia svojho okolia, keďže neaktívni starí ľudia často žijú v sociálnej a duševnej segregácii a majú tendenciu k dogmatickému mysleniu a negatívnemu hodnoteniu javov. Demografické zmeny predstavujú pre vzdelávanie na univerzitách tretieho veku nové výzvy. Je preto vhodné reflektovať požiadavky na vzdelávanie seniorov, rozširovať ponuku študijných odborov, aktualizovať oblasti záujmového vzdelávania a mať na zreteli tiež úroveň vzdelávania prichádzajúcich študentov, ktorí nezriedka majú vysokoškolské vzdelanie. Tak môžu UTV prispievať k príprave na múdre a dobré starnutie svojich poslucháčov.
Tendencia bilancovať svoj vlastný život, porozumieť mu, prehodnotiť všetky svoje skúsenosti patrí medzi zákonité javy v staršom veku. Starí ľudia, ktorí sú náhle odlúčení od svojej práce a svoje vedomosti už nemôžu ponúknuť na trhu práce, sa cítia vylúčení aj zo vzdelávacieho procesu. Ak starší ľudia dostanú príležitosť aktívne participovať na spoločenskom, kultúrnom a spolkovom živote, má to pozitívny vplyv na kvalitu ich života. Seniori by sa mali aktívne zaujímať o celospoločenské dianie a užitočne tráviť svoj voľný čas.
tags: #prezivanie #socilanej #osamelosti #u #seniorov #balogova