Mentálne postihnutie je závažná a nezvratná porucha, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa. Zahŕňa poškodenie schopností, ktoré patria k celkovej úrovni inteligencie (poznávacie, jazykové, pohybové a sociálne) a zároveň obmedzenie v oblasti adaptívneho správania, čiže v schopnosti prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí. Včasná a adekvátna prevýchova a starostlivosť sú kľúčové pre optimálny rozvoj týchto jedincov.
Cieľom je dosiahnuť čo najvyšší stupeň socializácie prostredníctvom výchovnej rehabilitácie. Tento článok sa zameriava na rôzne aspekty špeciálnej výchovy a prevýchovy mentálne postihnutých, vrátane definovania viacnásobného postihnutia, kategorizácie, cieľov a princípov edukácie, metód používaných v starostlivosti a nových programov práce so žiakmi s viacnásobným postihnutím.
Čo je mentálne postihnutie?
Mentálna retardácia (retardácia intelektového vývinu) je postihnutie, pri ktorom z rôznych príčin dochádza k zníženiu rozumových schopností, zastaveniu, oneskoreniu alebo nedokončeniu vývinu intelektu. Mentálny postih dieťaťa určuje jeho ďalšie možnosti vývinu v závislosti od stupňa a príčiny postihu. Mentálne postihnuté dieťa sa v závislosti od stupňa mentálneho defektu viac či menej odlišuje od normálneho dieťaťa rovnakého veku.
Mentálne postihnutie môže siahať do prenatálneho obdobia. Ide o rôzne faktory, ktoré poškodzujú normálny vývin plodu v období tehotenstva. Konkrétne to môžu byť fyzikálne, chemické a biologické vplyvy (napr. infekčné ochorenia u matky počas raného tehotenstva). Môže tiež vzniknúť kvôli poruche v štruktúre, alebo vo funkcii genetického aparátu (chromozómová porucha). Existuje aj tzv. mentálne postihnutie, ktoré vzniká na základe postnatálneho poškodenia mozgu - narušenie rozvoja rozumových schopností.
Stupne mentálnej retardácie a ich charakteristika
Výchova detí a práca s nimi sa v rámci možností ich socializácie odvíja od poznania stupňa mentálneho postihu. Rozlišujeme tieto stupne mentálnej retardácie:
- Ľahká mentálna retardácia (IQ 69 - 50)
Do 3 rokov veku dieťaťa je postihnutie ťažšie rozpoznateľné, môžu nastať len mierne problémy - zaostávanie v psychomotorickom vývine, oneskorený vývin reči, či problémy so sebaobslužnými činnosťami. V školskom veku je však odlišnosť zreteľnejšia a dieťa nezvláda nároky, ktoré sú naň kladené. Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba, v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší. IQ u dospelých zodpovedá mentálnemu veku 9 - 12 rokov. Oneskorenie intelektu vidieť už v prvých mesiacoch života: dieťa sa posadí, chodí, hovorí a dodržiava telesnú čistotu oveľa neskôr ako jeho normálny rovesníci. Časté problémy bývajú aj s ich buď zvýšenou pohyblivosťou, neposednosťou, alebo naopak spomalenosťou a ťarbavosťou. Stav vedie k problémom pri školskej výučbe. Mnoho dospelých je ale schopných pracovať a úspešne udržujú sociálne vzťahy. Hlavným prejavom je oslabená schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, ktoré často v slovnej zásobe úplne chýbajú. Prítomná je znížená chápavosť, je teda potrebné opakovať požiadavky, zhoršený úsudok s neschopnosťou korekcie. Títo jedinci sú ľahko ovplyvniteľní, preto sa často dajú zviesť ku kriminálnej činnosti. Výchovné prostredie má u týchto ľudí veľký význam.
- Stredná mentálna retardácia (IQ 49 - 35)
Zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov. U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku. Oneskoruje sa vývin motorických zručností, hlavne reč, i keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa. Vyznačuje sa obmedzením neuropsychického vývoja. Dieťa začína veľmi neskoro sedieť a chodiť, pohybovo ostáva neobratné. Naučí sa jesť a udržiavať čistotu, poznávať osoby zo svojho okolia. Reč sa vyvíja veľmi oneskorene a dospeje rovnako ako myslenie úrovne konkretizačnej. Slovník je chudobný, vyjadrovanie nanajvýš na úrovni jednoslovných viet. Jedinec je vychovávateľný, t.j. možno u neho vypestovať podmienené prepojenie rôznych návykov a jednoduchých schopností, nie je však vzdelávateľný. Sú to jedinci nesamostatní, odkázaní na dozor a riadenie iných osôb. Môžu vykonávať rôzne pomocné práce, avšak len pod vedením a za kontroly. Retardácia psychického vývoja je často kombinovaná s epilepsiou, neurologickými, telesnými a ďalšími duševnými poruchami. Veľmi časté sú poruchy v podobe stereotypných pohybov, hry s fekáliami, sebapoškodzovania, afektov a agresie. Jedinec však býva často nestály, nespoločenský, útočný a má málo spoločenských zábran. Všeobecne úroveň ich schopnosti je výraznejšie znížená, sú neobratní, nie sú schopní naučiť sa čítať a písať, dokážu si však osvojiť hygienické návyky i bežné úkony starostlivosti o seba.
- Ťažká mentálna retardácia (IQ 34 - 20)
Zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia. Pri kvalitnej starostlivosti sa môžu rozvinúť aspoň základné schopnosti. Ťažká mentálna retardácia znamená celkové obmedzenie neuropsychického vývoja a zároveň aj významné oneskorenie pohybu. Pohyby sú hrubé, nekoordinované. U niektorých detí bývajú automatické kývavé pohyby hlavy a trupu. Jedinec sa nenaučí udržiavať čistotu. Reč sa nevytvára, ostávajú len hlasové prejavy pudové z afektívnych pohnútok. U tohto dieťaťa prevládajú funkcie pudové, afektívne a vegetatívne, jedinec nie je vychovávateľný, ani vzdelávateľný a je trvale odkázaný na starostlivosť druhých, a to v rodine či v ústave. Chôdza i reč sa u nich prejavujú okolo 6. roku, prípadne aj neskôr, pritom však reč (obsahujúca len niekoľko slov) často nie je ani dostatočne artikulovaná. V ťažších prípadoch sú schopní vydávať len neartikulované zvuky. Často nedokážu zachovávať ani telesnú čistotu a hygienické návyvy si osvojujú veľmi dlho.
Špecifiká osobnosti dieťaťa s mentálnym postihnutím
Príznaky vystupujú najzreteľnejšie v oblasti rozumovej ako obmedzenie, prerušenie alebo zastavenie vývoja. Navodzovanie podmienených reflexov je sťažené úmerne stupňu mentálnej poruchy. Zatiaľ čo zdravému dieťaťu stačí podmienený spoj (napr. uchopovacie reakcie na sluchový podnet) 1 až 2 krát navodiť, býva u slabomyseľných nutné navodzovať reakciu 100 až 300 krát.
Ak slabomyseľné dieťa dobre počuje a dobre vidí, nedokáže dobre a správne počúvať ani pozorovať. Pozornosť neúmyselná i úmyselná je nedostatočne vyvinutá, zameriava sa najviac na pudové potreby, poprípade na životné situácie. Prevláda netlmené napodobňovanie. Pamäť býva prevažne mechanická. Dieťa s mentálnou retardáciou si osvojuje všetko nové veľmi pomaly, len po mnohých opakovaniach, rýchlo zabúda osvojené a hlavne nedokáže včas využiť získané vedomosti a zručností v praxi. Príčina pomalého a zlého osvojovania nových vedomostí a zručností je predovšetkým vo vlastnostiach nervových procesov.
Mentálne postihnuté dieťa je v podstate schopné rozvíjať svoje vyššie psychické funkcie. Reč sa vyvíja úmerne s vývojom rozumovým. Pri najťažších formách slabomyseľnosti sú zvukové prejavy len pudové a afektívne, u stredných foriem dospeje dieťa ku stupňu pomenovávania a označovania konkrétnych javov. U najľahšieho stupňa slabomyseľnosti reč dospeje k používaniu slov a pojmov, t.j. zvukov slovných či obsahových.
Deti majú spomalené tempo zrakového vnímania, potrebujú dlhší čas sledovania podnetu na vytvorenie adekvátneho vnemu. Často sa spontánne zameriavajú na predmety výrazné, výnimočné, ktoré sa značne odlišujú od okolia. Oblasť hmatového vnímania je u mentálne retardovaných najmenej postihnutá, výkony sa najviac približujú výkonom normálnych. Rozdiel medzi postihnutými a normálnymi žiakmi je najmä v časových charakteristikách, kde postihnutí potrebujú dlhší čas na prezentáciu podnetu, potrebný na jeho identifikáciu.
Mentálne postihnuté dieťa má zníženú schopnosť produkcie predstáv, trpí stratou originality. Vytvára si predstavy tak, že združuje znaky rôznych predmetov, predmety tak strácajú originálnosť, stávajú sa podobnými. Predstavy môžeme charakterizovať ako „bezfarebné“.
Deti si oneskorene a obtiažne vytvárajú city. Dominujú city viažuce sa na uspokojenie biologických potrieb. Charakteristický je aj nedostatočný rozvoj vyšších citov (estetických, intelektuálnych, etických, sociálnych), slabá diferencovanosť citových prejavov, značná impulzívnosť citových reakcií a znížená schopnosť neprejaviť navonok aktuálny citový stav. U mentálne postihnutých sa len oneskorene a s veľkou námahou formujú vyššie city ako je svedomie, cit povinnosti, zodpovednosti, zvedavosti. Je to vyvolané tým, že tieto city si vyžadujú spájanie citu často s myslením.
U mentálne postihnutých jedincov do popredia vystupuje ovplyvniteľnosť, nekritické prijímanie pokynov a rád okolitých ľudí, absencia pokusov o overenie si, porovnanie týchto pokynov a rád s vlastnými záujmami a sklonmi. Mentálne postihnuté dieťa možno ľahko nahovoriť na to, aby ublížilo svojej mladšej sestričke, ktorú má veľmi rado, aby pokazilo nejakú vec, ktorá je doma potrebná.
Optimálna výchova mentálne postihnutých detí
Najvýznamnejší socializačný a výchovný činiteľ je pre deti s mentálnym postihom nepochybne rodina. Tá významnou mierou ovplyvňuje dieťa od jeho narodenia. Optimálna situácia pre všestranný vývin dieťaťa je v zdravej rodine, kde dominuje láska a zdravá náklonnosť k dieťaťu, trpezlivosť, vzájomné porozumenie a spoločný výchovný postup rodičov.
Pohyb a hra neslúži len na jeho rozptýlenie, ale plní dôležitú funkciu aj pri rozvoji a vzdelávaní dieťaťa. Formou hry si dieťa oveľa ľahšie osvojí určité pohybové, zmyslové, či rečové návyky, ako pri prikazovaní pre dieťa bezvýznamnom. Správne zvolená hra dáva dieťaťu pocit zodpovednosti, dôležitosti a malých víťazstiev. Dieťa sa v hre môže realizovať, uplatniť svoje zručnosti, po prípade sa zdokonaľovať vo svojich nedostatkoch. Význam hry vo vývoji každého jedinca je teda nepopierateľný. Je dôležité nájsť si čas, venovať sa dieťaťu pri hre, pomáhať mu, usmerňovať a koordinovať ho.
Metódy používané v starostlivosti o postihnutých
Metódy starostlivosti o postihnutých a narušených jedincov sa zameriavajú na prekonanie, zmiernenie, prevenciu defektivity. Základné skupiny metód sú:
- Reedukačné metódy: Súhrn špeciálno-pedagogických postupov zameraných na postihnutú funkciu. Reedukácia = prevýchova, obnovená výchova - je to označenie pre také špeciálno-pedagogické metódy, ktoré rozvíjajú nevyvinuté funkcie, alebo upravujú porušené funkcie a činnosti.
- Kompenzačné metódy: Súhrn postupov zameraných na rozvíjanie náhradných nepostihnutých funkcií. Kompenzácia = vyváženie, vyrovnanie - poskytovanie náhrady, vzájomné vyrovnanie. Kompenzačné metódy sa zameriavajú na zdokonalenie výkonnosti inej funkcie, nie postihnutej. Sústavne rozvíjajú výkonnosť neporušených funkcií ako náhradu za porušenú alebo vyradenú (napr. u nevidiaceho rozvíjať sluchové, hmatové, čuchové vnímanie).
- Rehabilitačné metódy: Súhrn postupov upravujúcich spoločenské vzťahy a umožňujúcich maximálny stupeň socializácie. Rehabilitácia = schopnosť → znovuuschopnenie - súhrn opatrení a metód, ktoré sa zameriavajú na sociálne dôsledky defektu, rehabilitačnou činnosťou upravujeme porušené vzťahy spoločnosti pracovné a výchovno-vzdelávacie vzťahy. Rehabilitácia nadväzuje na výsledky kompenzácie a reedukácie.
Špeciálna pedagogika a jej úloha
Špeciálna pedagogika je vedná oblasť, ktorá sa zaoberá teóriou a praxou výchovy, edukácie detí, mládeže a dospelých vyžadujúcich špeciálnu starostlivosť z dôvodu mentálneho, senzorického, somatického postihnutia alebo narušených komunikačných schopností, či psychosociálneho narušenia, alebo z dôvodu iných špecifických daností, porúch učenia, správania. Uplatňujú sa špeciálne metódy výchovy a vyučovania, modifikovaný obsah vzdelávania pri modifikovaných organizačných formách výchovy a vyučovania za dôsledným uplatňovaním požiadavky individuálneho prístupu k vychovávanému. V záujme dosiahnutia určených cieľov musí sa špeciálna výchovná starostlivosť začať čo najskôr už od narodenia, resp. čo najskôr od vyskytnutia sa defektu, poruchy či narušenia. Poradenské aktivity sa týmto rozširujú aj na učiteľov a vychovávateľov.
Dielčie disciplíny špeciálnej pedagogiky
- Psychopédia: sa zaoberá výchovou a vzdelávaním mentálne postihnutých.
- Tyflopédia: sa zaoberá výchovou a vzdelávaním zrakovo postihnutých.
- Surdopédia: sa zaoberá výchovou a vzdelávaním sluchovo postihnutých.
- Logopédia: sa zaoberá výchovou a vzdelávaním jedincov s narušenou komunikačnou schopnosťou.
- Etopédia: zaoberá sa výchovou a vzdelávaním sociálne narušených alebo ťažkovychovávateľných detí a mládeže.
- Somatopédia: sa zaoberá výchovnými, vzdelávacími a všeobecne spoločenskými súvislosťami telesne postihnutých, s chorými deťmi a mládežou, telesne oslabenými, jedincami s obmedzenou pohyblivosťou alebo neschopnosťou pohybu vôbec.
Pedagogika viacnásobne postihnutých (PVNP)
PVNP sa zameriava na edukáciu jednotlivcov, u ktorých nedostatky v kognitívnej, motorickej, komunikačnej, či psychosociálnej sfére sú takého rozsahu, že vyžadujú zvýšenú špeciálnu starostlivosť. Márkusová, E. za viacnásobné postihnutie označuje len tie prípady, kedy sú prítomné dva a viaceré hlavné príznaky (postihnutia), ktoré vznikli na základe poškodenia v rovnakom čase a neboli rozvinuté sekundárne či terciálne.
Vašek, Š. viacnásobné postihnutie charakterizuje ako „multifaktoriálne, multikauzálne a multisymptomatologicky podmienený fenomén, ktorý je dôsledkom súčinnosti participujúcich postihnutí, či narušení. Ich interakciou a prekrývaním vzniká tzv. synergický efekt, t.j. nová kvalita postihnutia - odlišná od jednoduchého súčtu postihnutí a narušení.“ Pričom tento fenomén je ovplyvnený kompenzačnými mechanizmami jednotlivca.
Vašek rozlišuje dve kategórie VNP:
- Ľahké viacnásobné postihnutie: Cieľom je dosiahnuť takú úroveň rozvoja osobnosti, že budú schopní žiť relatívne samostatný a nezávislý život a budú schopní sa primerane adaptovať alebo integrovať do spoločnosti s minimálnou mierou podpory. Špeciálna edukácia môže prebiehať aj v podmienkach bežnej školy.
- Ťažké viacnásobné postihnutie: U týchto jednotlivcov dominujú postupy ako rehabilitácia, stimulácia, kompenzácia. Edukácia prebieha v špeciálnych školách a zariadeniach a je obmedzená na elementárne prvky. Cieľom je dosiahnuť takú mieru rozvoja osobnosti, že u jednotlivcov bude aspoň perspektíva samostatného fungovania v niektorých elementárnych a praktických situáciách.
VNP je dôsledkom anomálneho vývinu, ktorý podmieňujú heterogénne faktory: prenatálne vplyvy (infekcia alebo intoxikácia, indikácie psychického charakteru, traumy alebo fyzikálne faktory, vývinové poruchy, metabolické a nutričné činitele, ochorenia CNS a zmyslových orgánov, kombinácie príčin, poruchy tehotenstva, vplyvy materiálneho prostredia, chromozomálne abnormality, genetické vplyvy, mechanické poškodenia, neznáme prenatálne, perinatálne a postnatálne vplyvy). Výskyt a určovanie početnosti VNP je viazané na definovanie, čo všetko sa do tejto skupiny zaraďuje. Pri určovaní diagnózy VNP sa vychádza z výsledkov odborných vyšetrení (lekárskych, psychologických) a predovšetkým odborného vyšetrenia špeciálneho pedagóga.
Ciele, úlohy a princípy edukácie VNP
Edukácia VNP - výchovné a vzdelávacie pôsobenie na VNP žiaka v záujme dosiahnutia stavu jeho relatívnej vychovanosti a vzdelanosti. Obsah edukácie VNP predstavuje súhrn poznatkov o prírode a spoločnosti, súhrn zručností, spôsobilostí a návykov, ktoré si má objekt edukácie osvojiť a vedieť ich uplatňovať v praktickom živote s čo najväčšou mierou samostatnosti a nezávislosti. Je určený príslušnými pedagogickými normami a dokumentami pre dané inštitúcie (učebné plány, učebné osnovy), prípadne je rozpracovaný v individuálnom vzdelávacom programe (IVP).
Špeciálne metódy, ktoré uvádza Vašek, sú:
- Metóda viacnásobného opakovania
- Metóda nadmerného zvýraznenia informácie
- Metóda zapojenia viacerých kanálov
- Metóda optimálneho kódovania
- Metóda intenzívnej spätnej väzby
Edukácia VNP v triedach C-variantu špeciálnej základnej školy (prípravný ročník a desať ročníkov) sa uskutočňuje podľa individuálneho vzdelávacieho programu. Obsah vzdelávania prebieha v blokoch a je určený rámcovými učebnými osnovami. Vzdelávací program je určený pre žiakov s viacnásobným postihnutím v špeciálnej škole, v špeciálnej triede základnej školy a pre žiakov vzdelávaných v školskej integrácii (začlenených) v základnej škole. Vymedzuje špecifiká vzdelávania a požiadavky na komplexnú odbornú starostlivosť o žiakov s viacnásobným postihnutím v školách, kde sú vzdelávaní.
Pozostáva z dvoch častí. Prvá je určená pre žiakov VNP v kombinácii s mentálnym postihnutím. V nej sú vymedzené ciele výchovy a vzdelávania, stupeň vzdelania, profil absolventa, vzdelávacie oblasti, charakteristika, špecifiká a dĺžka vzdelávania a podmienky prijímania žiakov s VNP v kombinácii s mentálnym postihnutím, charakteristika výchovy a vzdelávania, špecifiká vzdelávania, charakteristika vzdelávania v špeciálnej základnej škole a v základnej škole, vzdelávacie štandardy, rámcové učebné plány, organizačné podmienky na výchovu a vzdelávanie žiakov s VNP v kombinácii s mentálnym postihnutím, spôsob, podmienky ukončovania výchovy a vzdelávania a vydávanie dokladu o získanom vzdelaní, aké má byť povinné personálne zabezpečenie, materiálno-technické a priestorové zabezpečenie a podmienky na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri výchove a vzdelávaní, zásady a podmienky pre vypracovanie školských vzdelávacích programov. Druhá časť je určená pre žiakov VNP bez mentálneho postihnutia. Individuálny vzdelávací program vypracováva špeciálny pedagóg, prípadne podľa potreby s ďalšími odbornými pracovníkmi.
Technické prostriedky a interaktívne pomôcky
Technologické pomôcky môžu byť účinné pri rozvoji schopností detí s postihnutím.
Ovládače
Ovládače sú technické prostriedky, ktoré umožňujú jednotlivcom s VNP dosiahnuť na stimuly a kontrolovať ich. Sú ideálnym prostriedkom na učenie sa príčiny a následku. Žiaci sa učia, že stlačením tlačidla môžu prezentovať svoje preferencie, priania, potreby a iné informácie. Je dokázané, že jednotlivci s ťažkým a viacnásobným postihnutím sú schopní naučiť sa pracovať s ovládačmi, pochopiť vzťah medzi príčinou a následkom a kontrolovať svoje prostredie.
Pri výbere ovládača je dôležité zvážiť typ ovládača a spôsob jeho aktivácie. Na trhu sú rôzne druhy ovládačov rôznych veľkostí, farieb a úrovní citlivosti. Stimuly, ktoré žiak vyvolá, musia byť pre neho motivujúce. Môžu to byť zvuky, hudba, pohybujúce sa hračky, vibrácie a iné. Pomocou ovládačov je možné rozšíriť možnosti hry a voľnočasových aktivít. Stlačením tlačidla na ovládači môže dieťa aktivovať hračku alebo spustiť obľúbenú hudbu. Existujú aj počítačové programy na učenie sa príčiny a následku prostredníctvom ovládačov.
Komunikátory
Komunikátory slúžia ako prostriedok alternatívnej a augmentatívnej komunikácie u jednotlivcov s obmedzenými možnosťami vyjadrovania. Komunikátory s hlasovým výstupom sú elektronické pomôcky, ktoré preložia neverbálne komunikačné správanie do syntetizovanej alebo digitalizovanej reči. Existujú rôzne typy komunikátorov, od adaptovaných tlačidiel s nahranými odkazmi po komunikátory s viacerými tlačidlami s obrázkami a symbolmi. Komunikátory rozširujú možnosti komunikácie a komunikačné prejavy sa stávajú zrozumiteľné.
Interaktívne pomôcky v Snoezelen miestnosti
Snoezelen miestnosti sú multisenzorické prostredia určené na relaxáciu, trávenie voľného času a spontánne získavanie nových skúseností. Vďaka svetelným efektom, hudbe, vôňam a rôznym materiálom stimulujú všetky zmysly. Interaktívne prvky umožňujú deťom s VNP aktívne vyvolávať rôzne podnety a získavať spätnú väzbu na vlastnú aktivitu. Klasické komponenty, ako sú bublinkové valce alebo optické vlákna, môžu byť prepojené s ovládačmi, pomocou ktorých môžu jednotlivci meniť farbu vlákien alebo valca.
Existuje široká škála interaktívnych pomôcok, ako sú interaktívne panely, ktoré reagujú na dotyk zasvietením svetla alebo zmenou farby. Komponenty reagujúce na zvuk zmenou farby môžu podporiť verbálnu komunikáciu alebo vokalizáciu. Soundbeam, neviditeľný hudobný nástroj, vysiela ultrazvukový lúč, ktorý pri prerušení vyvolá zvuky alebo hudbu. Interaktívne pomôcky dávajú multisenzorickú spätnú väzbu a vytvárajú prostredie vhodné pre jednotlivcov s ťažkým a viacnásobným postihnutím.
Nové programy práce so žiakmi s VNP
Program W. Strassmeiera
Ide o screeningový a zároveň podporný program, ktorý obsahuje niekoľko na seba nadväzujúcich krokov. Vzťahuje sa na 5 základných oblastí vývinu: jemná motorika, hrubá motorika, sebaobsluha a sociálny rozvoj, myslenie a vnímanie, reč. Je vhodný pre deti s postihnutím od narodenia do 5 rokov. Program obsahuje 260 cvičení a námetov pre rozvoj jednotlivých vývinových oblastí v rôznych vekových kategóriách. Kladie dôraz na učenie v malých krokoch, ale zároveň poskytuje možnosť kreatívne zostaviť obsah a dať tak dieťaťu rôznorodé príležitosti na učenie.
Bazálna stimulácia
Bazálna stimulácia je koncepcia podpory ľudí v krízových životných situáciách, u ktorých sú výmenné a regulačné kompetencie značne znížené alebo trvalo obmedzené. Je to forma celostnej, na telo sa vzťahujúcej komunikácie u ľudí s výraznými obmedzeniami. Ide o pedagogicko-psychologickú aktivitu, ktorá má jednotlivcovi ponúknuť príležitosti na rozvoj osobnosti. Základom sú elementárne podnety v najjednoduchšej podobe. V rámci bazálnej stimulácie možno vyčleniť ponuky podnetov v dvoch rovinách: základné podnety (somatické, vestibulárne a vibračné) a rozširujúca stimulácia (taktilno-haptické, chuťové, čuchové, sluchové a zrakové podnety).
Snoezelen
Snoezelen je uplatniteľný u všetkých cieľových skupín a nekladie nároky na intelektové alebo iné schopnosti. Snoezelen možno definovať ako navodenie pohody a pocitov upokojenia prostredníctvom multisenzorického podnecovania. Realizuje sa v špecificky upravenom prostredí s hudbou, zvukmi, svetelnými efektmi, vôňami a rôznorodými predmetmi. Svojou štruktúrou a vybavením podnecuje a motivuje dieťa k aktivite a získavaniu nových skúseností.
Ústavná a domáca starostlivosť
Domovy sociálnych služieb (DSS)
DSS zohrávajú významnú úlohu v starostlivosti o mentálne postihnutých, poskytujú komplexnú starostlivosť a podporu osobám s rôznym stupňom postihnutia. Napríklad DSS Integra v Bratislave a Senci poskytuje starostlivosť imobilným klientom s ťažkým mentálnym a telesným postihnutím, často aj so zmyslovým handicapom, v dennom, týždennom a celoročnom pobyte. Špeciálnu a komplexnú starostlivosť zabezpečuje tím psychológa, liečebného pedagóga, sociálnych terapeutov, zdravotníkov a rehabilitačných zamestnancov.
Starostlivosť v domácom prostredí
Starostlivosť o milovanú osobu s mentálnym postihnutím v domácom prostredí si vyžaduje trpezlivosť, pochopenie a prispôsobenie prostredia a rutiny. Dôležitá je denná rutina, bezpečné prostredie a osobná hygiena.
- Denná rutina a pocit bezpečia: Pre osobu s mentálnym postihnutím je dôležité mať svoju dennú rutinu, ktorá jej pomáha cítiť sa bezpečne.
- Bezpečné prostredie: Je dôležité vytvoriť čo najbezpečnejšie prostredie pre milovanú osobu.
- Osobná hygiena: Osobná hygiena je dôležitou súčasťou každodennej rutiny, ktorá si vyžaduje veľa trpezlivosti a času.
- Inkontinencia a starostlivosť: Je dôležité používať inkontinenčné pomôcky, ktoré sú na dotyk aj na pohľad ako bežná bielizeň, aby sa osoba cítila pohodlne pri ich výmene.
- Stravovanie a spoločnosť: Čas jedla je pre milovanú osobu veľmi dôležitý, pretože predstavuje príležitosť tráviť čas s ostatnými.
- Záľuby a aktivity: Ak je vaša milovaná osoba mentálne postihnutá a má obmedzenú mobilitu, je potrebné nájsť nové záľuby a aktivity, ktoré ju budú tešiť.
Prístup k osobám s postihnutím
Narodenie dieťaťa je radostná udalosť, no niekedy sa rodia deti s fyzickým alebo mentálnym postihnutím, čo prináša rodičom starosti. V súčasnosti sa im venuje väčšia pozornosť, no stále existujú nedostatky. Schopnosť vytvárať vzťahy je základom ľudskej existencie, a preto je dôležité, aby sme s postihnutými komunikovali, pracovali a vytvárali vzťahy. Vzťah spoločnosti k postihnutým je ukazovateľom jej hodnôt a vyspelosti.
V bežnom živote sa stretávame s ľuďmi s telesnou, zmyslovou alebo duševnou odchýlkou. Týchto ľudí označujeme ako občanov so zdravotným postihnutím. Európska únia sa snaží zabezpečiť ich aktívnu účasť v spoločnosti a v roku 2007 potvrdila, že postihnutie je otázkou ľudských práv. Akčný plán pre osoby so zdravotným postihnutím na roky 2006 - 2015 slúži na presadzovanie stratégií a zohľadňovanie otázok týkajúcich sa postihnutia vo všetkých relevantných politických oblastiach. OSN prijala dlhodobú stratégiu na implementáciu Svetového akčného programu týkajúceho sa ľudí s postihnutím. Dohovor OSN o právach ľudí so zdravotným postihnutím, ktorý vstúpil do platnosti 3. mája 2008, sa zaoberá rovnosťou, odstraňovaním bariér, sociálnymi príležitosťami, zdravím, vzdelaním, zamestnaním a osobným rozvojom.
Prof. Alica Vančová sa zaoberá pedagogikou mentálne postihnutých a viacnásobne postihnutých a vyvodzuje závery, že problematika viacnásobných postihnutí je v špeciálnej pedagogike výraznejšie pertraktovaná až v posledných rokoch, hoci špeciálnopedagogické intervencie u takto postihnutých patria medzi najnáročnejšie. Rehabilitácia nie je len zdravotnícka aktivita, ale interdisciplinárny odbor, ktorý zahŕňa zdravotnícku, sociálno-právnu, pedagogicko-psychologickú a pracovnú starostlivosť. Je potrebné rozlišovať rehabilitáciu krátkodobú a dlhodobú. Komplexnou rehabilitáciou sa rozumie súhrn aktivít multidisciplinárneho charakteru, zameraný na predchádzanie, zmiernenie alebo odstraňovanie nepriaznivých dôsledkov postihnutia, a to najmä v prospech optimálnej socializácie. Základnou úlohou komplexnej rehabilitácie je profylaxia a eliminácia negatívnych javov sprevádzajúcich život postihnutého jednotlivca v spoločnosti.
tags: #prevychova #mentalne #postihnutych