Náhrada trov konania pri rozhodnutí o invalidite: Komplexný sprievodca

Tento článok sa zaoberá problematikou náhrady trov konania v sporoch týkajúcich sa invalidného dôchodku. V sporovom konaní, akým je aj konanie o invalidný dôchodok, sa náhrada trov konania riadi predovšetkým zásadou úspechu vo veci a princípom procesného zavinenia na zastavení konania. Cieľom je poskytnúť komplexný pohľad na túto problematiku, analyzovať relevantné právne predpisy a judikatúru, a objasniť, ako súdy rozhodujú o náhrade trov konania v týchto špecifických prípadoch.

Odvolanie proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne

Proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne je možné podať odvolanie, okrem prípadov, keď je podanie odvolania zákonom č. 461/2003 Z. z. vylúčené. Odvolanie sa podáva organizačnej zložke Sociálnej poisťovne, ktorá napadnuté rozhodnutie vydala.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veciach uvedených v zákone o sociálnom poistení zahŕňa napríklad konanie o dôchodkových dávkach, o zvyšovaní príplatku za štátnu službu k dôchodku podľa osobitného predpisu, o úrazovej rente a o pozostalostnej úrazovej rente, o povinnosti poberateľa dávky vrátiť dôchodkovú dávku alebo jej časť, alebo úrazovú rentu, alebo pozostalostnú úrazovú rentu, alebo ich časť vyplatené neprávom alebo vo vyššej sume, ako patrili, a o povinnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby nahradiť podľa § 237 ods.

Odvolanie je podané včas a riadne aj vtedy, ak bolo podané po uplynutí lehoty uvedenej v predchádzajúcom odseku alebo na nepríslušnej organizačnej zložke Sociálnej poisťovne preto, že sa účastník konania riadil nesprávnym poučením, alebo preto, že nebol poučený vôbec. Odvolanie nemá odkladný účinok proti rozhodnutiu o priznaní, o znížení, o zastavení výplaty a o odňatí nemocenskej dávky, úrazového príplatku, rehabilitačného, rekvalifikačného a dávky v nezamestnanosti.

Po uplynutí jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia sa obnova povolí alebo nariadi, ak zamestnávateľ zúčtoval na výplatu príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a) a ods. Návrh môžete podať v príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne.

Súdne konanie o invalidite a náhrada trov

V prípade zníženia miery invalidity posudkovým lekárom Sociálnej poisťovne často nepomôže ani odvolanie na Ústredie sociálnej poisťovne. V takýchto prípadoch je potrebné podať správnu žalobu, o ktorej rozhoduje súd. Súdne konanie o invalidite patrí do kategórie konaní v sociálnych veciach, ktoré upravuje zákon č. 162/2015 Z. z. - Správny súdny poriadok (§ 199-205).

Tieto konania sú považované za konania so "slabšou stranou", ktorou je osoba, ktorá sa domáha preskúmania rozhodnutia správneho orgánu o invalidite. V konaniach tohto typu sa v niektorých otázkach neuplatňuje všeobecná právna úprava správneho súdneho konania, ale využívajú sa špeciálne ustanovenia, ktoré majú uľahčiť osobe domáhanie sa svojho práva. Cieľom novej právnej úpravy konania v sociálnych veciach je zabezpečiť, aby sa konanie na základe správnej žaloby neprejavilo v horšom procesnom postavení účastníkov.

Osobitná právna úprava konania o správnej žalobe v sociálnych veciach zabezpečuje právo na súdnu ochranu každému, kto sa domáha ochrany a komu správny orgán rozhodujúci v sociálnej oblasti nevyhovel, alebo mu nevyhovel v plnom rozsahu.

Právoplatné rozhodnutia organizačných zložiek Sociálnej poisťovne preskúmava správny súd, na základe správnej žaloby; správna žaloba sa podáva na príslušný správny súd v lehote do 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia organizačnej zložky Sociálnej poisťovne v poslednom stupni, pričom zmeškanie tejto lehoty nemožno odpustiť. Podanie žaloby je oslobodené od súdneho poplatku v zmysle § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 71/1992 Zb.

Princípy náhrady trov konania

V sporovom konaní, ktoré zahŕňa aj konanie o invalidite, sa povinnosť nahradiť trovy konania riadi predovšetkým zásadou úspechu v konaní (§ 142 ods. 1 O. s. p.). Aplikácia ustanovenia § 150 O. s. p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dôjde k záveru, že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach.

Náhrada trov konania v správnom súdnictve je primárne postavená na úspešnosti účastníkov konania, kedy neúspešný účastník konania hradí trovy úspešného účastníka konania. Odsek 1 § 250k Občianskeho súdneho poriadku priamo vylučuje čo aj len primerané použitie § 142 Občianskeho súdneho poriadku, hoci úspešnosť žalobcu v konaní sa posudzuje rovnako ako pri použití § 142, teda aj súd v správnom súdnictve posudzuje, či žalobca mal v konaní úspech celkom alebo sčasti, prípadne či sa vyskytli dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd žalobcovi náhradu trov konania neprizná.

Dôvody hodné osobitného zreteľa

Ustanovenie § 250k ods. 1 veta tretia OSP umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia v medziach tohto zákonného ustanovenia celkom alebo sčasti nepriznal náhradu trov konania úspešnému žalobcovi, ktorému inak náhrada trov konania patrí. Dôvodom na aplikáciu uvedeného ustanovenia môžu byť len dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré Občiansky súdny poriadok neuvádza, pričom konkrétne dôvody, vzťahujúce sa na ten ktorý konkrétny prípad ponecháva na úvahu súdu, ktorá úvaha však musí mať svoje zhmotnenie v odôvodnení rozhodnutia.

Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa je správny súd povinný prihliadať na majetkové, sociálne, osobné zárobkové a iné pomery účastníkov konania, a to nielen toho účastníka, ktorého by zaťažovala povinnosť nahradiť trovy konania, ale aj toho účastníka, ktorého majetková sféra by bola výnimočným nepriznaním náhrady trov dotknutá. Uznanie invalidity je jedným, nie však jediným dôvodom hodným osobitného zreteľa pre zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

Definícia trov konania a ich vznik

Právna úprava inštitútu trov konania v Civilnom sporovom poriadku [1] (ďalej aj „CSP“), pri jej porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou v Občianskom súdnom poriadku (ďalej aj „OSP“) [2], prešla pomerne rozsiahlou koncepčnou zmenou. Cieľom novej právnej úpravy bolo zjednodušiť a zefektívniť doterajšiu právnu úpravu a odstrániť inštitúty, ktoré sa v praxi neosvedčili. Celková zmena koncepcie civilného sporového konania neobišla ani inštitút trov konania.

Podľa § 251 CSP sa za trovy konania považujú len také výdavky, ktoré vznikli v konaní, t. j. v období od začatia konania (§ 156 CSP) do jeho skončenia (právoplatnosťou súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí). Je teda irelevantné, že určité výdavky vznikli v bezprostrednej súvislosti s týmto konaním, no pred jeho začatím (napr. predžalobné písomné upomienky, predžalobné rokovania alebo pokusy o mimosúdne riešenie sporu).

Výdavky na tieto úkony by tak zrejme mali byť uplatňované ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 OZ [8]. Pohľadávkou sa vo všeobecnosti rozumie právo veriteľa na plnenie od dlžníka. Toto plnenie môže byť tak peňažného ako aj nepeňažného charakteru. Pre možnosť uplatnenia nákladov na úkony bezprostredne súvisiace s konaním, ako nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 121 ods. 3 OZ, je irelevantné či predmetom konania je peňažná alebo nepeňažná pohľadávka.

Ako problematickú však vnímame aplikáciu § 121 ods. 3 OZ v prípadoch, ak predmetom konania nie je pohľadávka. Takými konaniami sú napr. konania o určovacích žalobách [10] alebo konania o žalobách na určenie právnej skutočnosti [11]. V týchto typoch konaní je potom strana konania stricto sensu vylúčená z možnosti uplatniť si náklady na úkony bezprostredne súvisiace s konaním, ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky podľa § 121 ods. V danom prípade vnímame ako možnosť použitie analógie k § 121 ods. 3 OZ v zmysle § 853 ods.

Rozhodovanie o náhrade trov konania

O nároku na náhradu trov konania rozhoduje podľa § 262 ods. 1 CSP [12] súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Významná zmena oproti rozhodovaniu o náhrade trov konania podľa OSP je tá, že o náhrade trov konania bude súd rozhodovať ex offo, bez návrhu. Strana konania tak už nie je povinná uplatňovať nárok na náhradu trov konania ako samostatný nárok.

Druhou fázou rozhodovania o náhrade trov konania je rozhodnutie o výške náhrady trov konania. O výške náhrady trov konania rozhoduje VSÚ samostatným uznesením, ktoré vydá po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. Pozitívnou zmenou v novej koncepcii je tá skutočnosť, že strana konania, ktorej bol nárok na náhradu trov konania priznaný, už nie je povinná tieto trovy vyčísľovať v zákonom stanovenej lehote.

V zmysle novej právnej úpravy je však zodpovednosťou strany, ktorej bol nárok na náhradu trov konania priznaný, aby tieto trovy boli zrejmé priamo zo súdneho spisu. Je teda na tejto strane, aby si ustrážila ešte pred vydaním uznesenia podľa § 262 ods. Ako negatívum rozhodovania o výške náhrady trov konania vnímame tú skutočnosť, že rozhodovanie nie je ohraničené žiadnym časovým rámcom.

Vzhľadom na vyššie uvedený dvojfázový postup pri priznávaní trov konania si dovoľujeme poukázať aj na nedávny rozsudok Najvyššieho súdu SR [15], v ktorom sa Najvyšší súd SR zaoberal otázkou, ako má po obsahovej a formálnej stránke znieť správny výrok o priznaní nároku na náhradu trov konania podľa § 261 ods. 1 CSP v nadväznosti na § 262 ods. V rozsudku Najvyšší súd SR konštatoval, že: „(…) nepovažuje za správnu takú interpretáciu ustanovenia § 262 ods. 1 C. s. p., podľa ktorej má aplikácii tohto ustanovenia zodpovedať výrok rozhodnutia o trovách konania vyslovujúci, že strana sporu má nárok na náhradu trov konania. Rozhodnutie o trovách konania priznávajúce ich náhradu musí byť totiž vykonateľné ( § 232 ods. 1 C. s. Výroku o nároku na náhradu trov konania, aby bol tento vykonateľný, musí podľa Najvyššieho súdu SR: „(…) zodpovedať aj formulácia výroku o trovách konania, t. j. musí v ňom byť uvedené, kto a komu má zaplatiť náhradu trov konania s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Ako z tohto rozhodnutia vyplýva, súd rozhodujúci o nároku na náhradu trov konania podľa § 262 ods. Zároveň, súd rozhodujúci o nároku na náhradu trov konania podľa § 262 ods. 1 CSP rozhodne aj o tom, v akom rozsahu sa táto náhrada priznáva (vyjadrené zlomkom alebo percentuálne).

Ako bolo uvedené, druhú fázu rozhodovania o trovách predstavuje vydanie uznesenia o určení výšky náhrady trov konania zo strany VSÚ. Podľa § 262 ods. 2 CSP nemôže VSÚ v uznesení okrem konkrétnej výšky náhrady trov konania, rozhodnúť napr. Je taktiež nesprávne také rozhodnutie VSÚ, ktoré obsahuje akýkoľvek iný výrok, ako priznanie konkrétnej výšky náhrady trov konania (napr.

Zastavenie konania a náhrada trov

Jedným z častých dôvodov zastavenia konania je späťvzatie žaloby. Žalobcovia realizujú tento úkon napr. v nadväznosti na uzatvorenie mimosúdnej dohody (dohody o urovnaní) so žalovaným, pričom jedným z bodov mimosúdnej dohody býva aj dohoda o tom, že žalobca po jej uzatvorení vezme žalobu späť. Budeme predpokladať, že súčasťou mimosúdnej dohody bude, že každá zo strán sa čiastočne vzdá svojho tvrdeného práva. Po tom, čo žalovaný vysloví so späťvzatím žaloby súhlas (ak je jeho súhlas potrebný), súd konanie zastaví (§ 146 ods. Zastavenie konania z dôvodu späťvzatia žaloby má pritom význam pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania. V zmysle konštantnej judikatúry je totiž späťvzatie žaloby považované za zavinené zastavenie konania.

Aj po koncepčnej zmene ohľadom trov konania v CSP naďalej platí, že jednou zo zásad pre priznanie náhrady trov konania je zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie. Legislatívne je zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie vyjadrená v § 256 CSP. Ten predstavuje podstatne zostručnenú verziu pôvodného § 146 ods. Podľa § 256 ods. Domnievame sa, že v zmysle zmenenej koncepcie rozhodovania o nároku na náhradu trov konania, bude nedostatočná taká (mimosúdna) dohoda sporových strán, v ktorej sa obe strany zaviažu neuplatňovať si trovy konania, resp. Podľa nášho názoru, znenie CSP neumožňuje súdu pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania prihliadať na takúto mimosúdnu dohodu. Ako sme už totiž uviedli, súd rozhoduje o nároku na náhradu trov konania bez návrhu. Aj z výslovného znenia § 256 ods. 1 CSP vyplýva, že súd náhradu trov konania prizná tej strane, ktorá zastavenie konania nezavinila.

Napríklad, v uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici, zo dňa 31.10.2016, sp. zn. Ustanovenie § 257 CSP považujeme rovnako ako Veľký komentár za výnimku z pravidla, keď: „(…) normu nemožno interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Súhlasíme s názormi vyjadrenými napr. v rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 26.07.2016, sp. zn. Máme za to, že ustanovenie § 257 CSP by nemalo byť bez ďalšieho aplikované na nami uvedenú situáciu späťvzatia žaloby.

V článku sme identifikovali niektoré interpretačné problémy, ktoré sme od účinnosti CSP pri jeho výklade identifikovali. Zaujímavé bude najmä sledovať, ako sa súdna prax pri priznávaní nároku na náhradu trov konania vysporiada s explicitnou požiadavkou ich vzniku v konaní. Či sa prax vydá v zmysle prezentovaných odborných názorov cestou ich reštrikcie, alebo zachová status quo a bude priznávať aj tie náklady, ktoré vznikli pred formálnym začiatkom konania a či tieto budú priznávané ako trovy konania alebo príslušenstvo pohľadávky podľa § 121 ods.

Po účinnosti CSP vznikli v súdnej praxi problémy aj pri správnej formulácii výrokov jednotlivých rozhodnutí týkajúcich sa náhrady trov konania. Ako sme identifikovali v článku, Najvyšším súdom SR boli stanovené jednoznačné náležitosti, ktoré majú tieto rozhodnutia spĺňať a ktorých sa súdy budú musieť pridržiavať. Na záver sme sa venovali ďalšiemu potenciálnemu problému, a tým je priznávanie náhrady trov konania v prípadoch, kedy bolo konanie zastavené z dôvodu späťvzatia žaloby na základe uzatvorenia mimosúdnej dohody.

Judikatúra a súdna prax

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v rámci svojej judikatúry opakovane zaoberal problematikou náhrady trov konania v sporoch o invalidný dôchodok. V jednom zo svojich rozhodnutí Najvyšší súd zdôraznil, že ak navrhovateľ ako opatrovník dôchodcu je osobou, oprávnenou poberať za J. Z. invalidný dôchodok, nárok na tento dôchodok a ani nárok na jeho výplatu nezaniká v dôsledku skutočnosti, že J. Z. je nezvestný a ani v prípade, ak by túto skutočnosť navrhovateľ odporkyni oznámil, nemala by za následok zánik nároku navrhovateľa na invalidný dôchodok, alebo jeho výplatu. K zániku nároku J. Z. na invalidný dôchodok alebo jeho výplatu by mohlo bezpochyby okrem zániku niektorej z podmienok nároku na trvanie dávky podmienenej dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom a.

Ďalším relevantným rozhodnutím je prípad, kde sa riešila otázka preplatku na invalidnom dôchodku J. Z. V tomto prípade Najvyšší súd zdôraznil dôležitosť procesného postupu súdu, v rámci ktorého zisťuje názor maloletého (§ 100 ods. Moderačné právo súdu podľa § 150 O.s.p. priznáva súdu tzv. moderačné právo, ktoré mu umožňuje zmierniť dôsledky ustanovení upravujúcich náhradu trov konania. Súd môže výnimočne nepriznať náhradu trov konania úspešnému účastníkovi, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

Pri aplikácii § 150 O.s.p. je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu, ako napríklad majetkové pomery účastníkov, ich sociálnu situáciu, príčiny vzniku sporu a správanie účastníkov počas konania.

Príklady z praxe

V praxi sa vyskytujú rôzne situácie, kedy súdy rozhodujú o náhrade trov konania v sporoch o invalidný dôchodok. Napríklad, ak navrhovateľ úspešne napadne rozhodnutie Sociálnej poisťovne o odňatí invalidného dôchodku, má spravidla právo na náhradu trov konania. Na druhej strane, ak súd zamietne návrh na priznanie invalidného dôchodku, môže rozhodnúť, že navrhovateľ nemá právo na náhradu trov konania, alebo môže aplikovať § 150 O.s.p. a nepriznať náhradu trov konania ani Sociálnej poisťovni, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

Trovy právneho zastúpenia a súdny poplatok

Súčasťou trov konania sú aj náklady na právne zastúpenie. Výška trov právneho zastúpenia sa určuje podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR o odmenách a náhradách advokátov. Pri rozhodovaní o výške trov právneho zastúpenia súd zohľadňuje zložitosť prípadu, rozsah poskytnutých právnych služieb a časovú náročnosť konania.

Súdny poplatok je ďalšou zložkou trov konania. Ak navrhovateľ, ktorý nebol oslobodený od súdnych poplatkov, mal v konaní úspech a poplatková pohľadávka nebola zaplatená, súd nemôže zaviazať na zaplatenie súdneho poplatku priamo odporcu podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. d) zákona č. 116/1966 Zb. Poplatníkom je aj v tomto prípade naďalej navrhovateľ, ktorý má iba prípadný nárok na to, aby mu odporca v rámci náhrady trov konania (§ 137 O. s. p.) zaplatil náhradu súdneho poplatku.

Tu je tabuľka porovnávajúca výšku poplatkov v konaní o invaliditu:

tags: #kde #si #vyziadat #nahradu #trov #konania