Mentálne postihnutie (MP) je závažná a nezvratná porucha, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa. Zahŕňa poškodenie schopností, ktoré patria k celkovej úrovni inteligencie (poznávacie, jazykové, pohybové a sociálne) a zároveň obmedzenie v oblasti adaptívneho správania, čiže v schopnosti prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí. Pojem mentálna retardácia pochádza z latinských slov mens (myseľ, rozum) a retardatió (zdržanie, oneskorenie). Retardatió vystihuje vývinový aspekt poruchy a zdôrazňuje, že mentálne postihnutie nie je ustálený, definitívny a ukončený stav.
Mentálne postihnutie je komplexná téma, ktorá si vyžaduje citlivý a informovaný prístup. Tento článok poskytuje ucelený pohľad na mentálne postihnutie, definuje ho, popisuje jeho stupne, analyzuje príčiny a dotýka sa možností edukácie a prístupu k osobám s mentálnym postihnutím.
Definícia a klasifikácia mentálneho postihnutia
Mentálna retardácia sa používa na označenie kategórie ľudí s poruchami intelektu. Intelektová schopnosť sa meria štandardizovanými inteligenčnými testami a ich výsledkom je inteligenčný kvocient (IQ). Adaptívne správanie zahŕňa koncepčné, sociálne a praktické zručnosti. Koncepčné zručnosti zahŕňajú schopnosť prijímania a porozumenia reči a schopnosť vyjadrovania sa. Medziľudské vzťahy a schopnosť empatie patria k sociálnym zručnostiam.
Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10) z roku 1992 je mentálna retardácia stav zastaveného, alebo neúplného duševného vývinu, ktorý je charakterizovaný najmä narušením schopností, prejavujúcich sa v priebehu vývinového obdobia, prispievajúcich k celkovej úrovni inteligencie. Ide najmä o poznávacie, rečové, motorické a sociálne schopnosti.
Podľa Thorovej je mentálne postihnutie vrodený stav, ktorý sa vyznačuje obmedzením rozumových a adaptívnych schopností. Adaptívnymi schopnosťami sa myslí schopnosť človeka samostatne konať na úrovni svojho veku a v rámci danej kultúrnej normy. Poznávacie, rečové, pohybové a sociálne zručnosti, ktorých úroveň je možné samostatne merať štandardizovanými psychometrickými testami, sú proti priemeru výrazne znížené.
Klasifikácia podľa etiológie
Klasifikačným kritériom je príčina mentálnej retardácie. Vo vzťahu k príčinám vzniku sa delí mentálna retardácia na tri základné druhy (Bajo, 1994):
- Oligofrénia
- Demencia
- Sociálne podmienená mentálna retardácia
Mentálna retardácia môže byť podmienená organicky alebo sociálne. Pri organicky podmienenej mentálnej retardácii hovoríme o oligofrénii a demencii podľa vývinového štádia, v ktorom bol poškodený centrálny nervový systém. Ak nejde u dieťaťa o organické poškodenie mozgu a má nenarušenú nervovú sústavu, je možné mentálne postihnutie vylúčiť. Jeho nervové procesy prebiehajú normálne, takže rýchlo rozšíri v normálnej škole okruh svojich predstáv, vedomostí a záujmov; jeho duševný vývin sa rýchlo stane normálnym.
Príčiny mentálneho postihnutia
Príčiny mentálneho postihnutia môžu byť rôzne a komplexné. Rozdeľujú sa do niekoľkých kategórií:
- Endogénne faktory: Tieto vrodené príčiny mentálnej retardácie sa vyvíjajú počas embryogenézy a sú zväčša podmienené geneticky. Mentálne postihnutie môže byť podmienené aj vrodenými faktormi - dedičné faktory majú svoj pôvod pred počatím, dedíme ich od svojich predkov. Chromozómové aberácie sú náhodné a vznikajú v čase počatia (napr. Downov syndróm).
- Exogénne faktory: Sú to rôzne fyzikálne, chemické a biologické látky, ktoré pôsobia škodlivo na plod. Na poškodení plodu a centrálneho nervového systému sa podieľajú rôzne infekčné choroby ako napríklad toxoplazmóza alebo rubeola. Ide o rôzne faktory, ktoré poškodzujú normálny vývin plodu v období tehotenstva. Konkrétne to môžu byť fyzikálne, chemické a biologické vplyvy (napr. infekčné ochorenia u matky počas raného tehotenstva). Poškodenie plodu počas ťažkého pôrodu, vplyvom nedostatku kyslíka. Mentálne postihnutie, ktoré vzniká na základe postnatálneho poškodenia mozgu - narušenie rozvoja rozumových schopností.
- Sociálne faktory: Zaostávanie v mentálnom vývine môže byť spôsobené zanedbávaním zo strany sociálneho prostredia, hlavne rodiny. Mnohí autori sa nazdávajú, že mentálne postihnutie môže vzniknúť aj na báze nevhodných sociálnych, výchovných a kultúrnych podmienok, ktoré boli extrémne nevhodné, trvali dlhodobo, najmä v raných fázach vývinu dieťaťa. V tomto prípade však príčinou nie je porušenie centrálneho nervového systému, ale sociálne poškodenie vývinu rozumových schopností.
Faktory vzniku mentálnej retardácie:
- Prenatálne faktory: Ide o rôzne faktory, ktoré poškodzujú normálny vývin plodu v období tehotenstva. Konkrétne to môžu byť fyzikálne, chemické a biologické vplyvy (napr. infekčné ochorenia u matky počas raného tehotenstva). Mentálne postihnutie môže byť podmienené aj vrodenými faktormi - dedičné faktory majú svoj pôvod pred počatím, dedíme ich od svojich predkov. Chromozómové aberácie sú náhodné a vznikajú v čase počatia (napr. Downov syndróm).
- Perinatálne faktory: Poškodenie plodu počas ťažkého pôrodu, vplyvom nedostatku kyslíka.
- Postnatálne faktory: Mentálne postihnutie, ktoré vzniká na základe postnatálneho poškodenia mozgu - narušenie rozvoja rozumových schopností.
Stupne mentálneho postihnutia a ich charakteristika
Výchova detí a práca s nimi sa v rámci možností ich socializácie odvíja od poznania stupňa mentálneho postihu. Stupne mentálnej retardácie sa určujú na základe IQ testov a prejavujú sa rôznymi charakteristikami. Je dôležité si uvedomiť, že každý človek je individuálny a miera podpory, ktorú potrebuje, sa môže líšiť bez ohľadu na stupeň postihnutia. V roku 1992 vstúpila do platnosti 10. revízia Medzinárodnej klasifikácie chorôb spracovaná Svetovou zdravotníckou organizáciou (WHO) v Ženeve, ktorá rozdeľuje mentálne postihnutie do niekoľkých stupňov podľa závažnosti a IQ.
Ľahká mentálna retardácia (IQ 50-69)
Ide o najľahší stupeň mentálnej retardácie. Psychické procesy a reč sú len čiastočne oneskorené a obmedzené. Reč sa môže postupne stať gramaticky správna, hoci môžu mať problémy s učením sa výnimiek z gramatických pravidiel. Deti môžu dospieť k schopnosti abstraktného myslenia, ale zaostávajú v usudzovacej schopnosti, najmä ak sa vyžaduje rýchla reakcia na zmenenú situáciu. Spôsob verbálnej komunikácie nemusí byť v bežných situáciách nápadný. V dospelosti dokážu svoje nedostatky „zamaskovať" v situáciách, v ktorých môžu uplatniť naučené rečové stereotypy. Bývajú tvrdohlaví, ale ľahko sa dajú ovplyvniť, čo môže viesť ku kriminalite. Majú sklon k primitívnym reakciám, ktoré sú bezcieľne a nezvládnuteľné. Dosť často sa objavuje skratové konanie. V práci sú nestáli, konfliktní, zlomyseľní, výbušní a egoistickí. IQ u dospelých zodpovedá mentálnemu veku 9-12 rokov. Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba, v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší.
Oneskorenie intelektu vidieť už v prvých mesiacoch života: dieťa sa posadí, chodí, hovorí a dodržiava telesnú čistotu oveľa neskôr ako jeho normálni rovesníci. Časté problémy bývajú aj s ich buď zvýšenou pohyblivosťou, neposednosťou, alebo naopak spomalenosťou a ťarbavosťou. Stav vedie k problémom pri školskej výučbe. Mnoho dospelých je ale schopných pracovať a úspešne udržujú sociálne vzťahy. Nedostatky zakrývajú frázami, citátmi, veľakrát používanými v nevhodných súvislostiach. Hlavným prejavom je oslabená schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, ktoré často v slovnej zásobe úplne chýbajú. Prítomná je znížená chápavosť, je teda potrebné opakovať požiadavky, zhoršený úsudok s neschopnosťou korekcie. Títo jedinci sú ľahko ovplyvniteľní, preto sa často dajú zviesť ku kriminálnej činnosti. Výchovné prostredie má u týchto ľudí veľký význam.
Stredne ťažká mentálna retardácia (IQ 35-49)
Vo všetkých oblastiach psychomotorického vývinu je nápadné zaostávanie. Postupne si dokážu osvojiť základy samoobsluhy, jednoduché pracovné zručnosti, ktoré vykonávajú pod vedením. Naučia sa dorozumievať sa rečou so svojím okolím, hoci viac slov poznajú, než aktívne používajú. Ich reč ostáva na úrovni významových zvukov s prostými jednoslovnými vetami. Osoby sú schopné osvojiť si spoločenské a pracovné návyky a zvládnu aj základy čítania, písania a počítania. Niektoré osoby sa nenaučia hovoriť a používajú gestikuláciu. Ich emočné reakcie sú primitívne. Zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov.
U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku. Oneskoruje sa vývin motorických zručností, hlavne reč, i keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa. Vyznačuje sa obmedzením neuropsychického vývoja. Dieťa začína veľmi neskoro sedieť a chodiť, pohybovo ostáva neobratné. Naučí sa jesť a udržiavať čistotu, poznávať osoby zo svojho okolia. Reč sa vyvíja veľmi oneskorene a dospeje rovnako ako myslenie úrovne konkretizačnej. Slovník je chudobný, vyjadrovanie nanajvýš na úrovni jednoslovných viet. Jedinec je vychovávateľný, t.j. možno u neho vypestovať podmienené prepojenie rôznych návykov a jednoduchých schopností, nie je však vzdelávateľný. Sú to jedinci nesamostatní, odkázaní na dozor a riadenie iných osôb. Môžu vykonávať rôzne pomocné práce, avšak len pod vedením a za kontroly. Retardácia psychického vývoja je často kombinovaná s epilepsiou, neurologickými, telesnými a ďalšími duševnými poruchami. Veľmi časté sú poruchy v podobe stereotypných pohybov, hry s fekáliami, sebapoškodzovania, afektov a agresie. Jedinec však býva často nestály, nespoločenský, útočný a má málo spoločenských zábran.
Ťažká mentálna retardácia (IQ 20-34)
Ide o veľmi ťažké postihnutie. Psychomotorický vývin je výrazne oneskorený. Oneskorené je sedenie, státie a chodenie, pričom majú slabý svalový tonus. Ich pohyby sú hrubé a nekoordinované. Existujú perspektívy na dosiahnutie najjednoduchších základov samoobsluhy a najjednoduchších pracovných operácií. Ich pamäť a asociačné schopnosti sú minimálne a myslenie prakticky celkom chýba. Aj tu je možné naučiť sa aspoň zopár jednoduchých slov, ktoré sa naučia, používajú bez pochopenia ich obsahu. Aj keď sa naučia povedať napr. „mama" a „otec", nepochopia ich vzťah ku svojej osobe. Zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia. Väčšina detí sa naučí len pár slov. Pri kvalitnej starostlivosti sa môžu rozvinúť aspoň základné schopnosti.
Ťažká mentálna retardácia znamená celkové obmedzenie neuropsychického vývoja a zároveň aj významné oneskorenie pohybu. Pohyby sú hrubé, nekoordinované. U niektorých detí bývajú automatické kývavé pohyby hlavy a trupu. Jedinec sa nenaučí udržiavať čistotu. Reč sa nevytvára, ostávajú len hlasové prejavy pudové z afektívnych pohnútok. U tohto dieťaťa prevládajú funkcie pudové, afektívne a vegetatívne, jedinec nie je vychovávateľný, ani vzdelávateľný a je trvale odkázaný na starostlivosť druhých, a to v rodine či v ústave. Chôdza i reč sa u nich prejavujú okolo 6. roku, prípadne aj neskôr, pritom však reč (obsahujúca len niekoľko slov) často nie je ani dostatočne artikulovaná. V ťažších prípadoch sú schopní vydávať len neartikulované zvuky. Často nedokážu zachovávať ani telesnú čistotu a hygienické návyky si osvojujú veľmi dlho.
Hlboká mentálna retardácia (IQ <20)
Toto najťažšie postihnutie, pri ktorom je potrebný trvalý dozor, nie je časté. Ľudia s touto mentálnou retardáciou sú zvyčajne imobilní, upútaní na posteľ. Neovládajú reč, nevedia jasne prejaviť ani svoje city. Iba asi 35% z nich vie aktívne prejaviť svoje základné potreby, napr. hlad. Ich komunikácia ostáva na nižšej úrovni a zvyčajne vydávajú len akési neartikulované škreky, stereotypne sa opakujúce zvuky, ktoré modulujú podľa svojho citového rozpoloženia. Je obvykle spojená s defektom motoriky, poznávacie schopnosti sa skoro vôbec nerozvíjajú, postihnutí môžu diferencovať známe a neznáme podnety a reagovať na ne ako na príjemné alebo nepríjemné, artikulovanú reč nezvládajú.
Psychické osobitosti mentálne postihnutých
Existujú dve koncepcie:
- Mentálne postihnuté dieťa si viac alebo menej osvojuje všetko jednoduché, elementárne, ale nemôže dosiahnuť napr. vyššiu úroveň zovšeobecnenia, abstrakcie, ani vysokú mravnú kultúru.
- Aj mentálne postihnuté dieťa je v procese svojho vývinu schopné dosiahnuť pomerne vysokú úroveň vývinu aj vyšších kognitívnych procesov, morálneho správania a pod., len tento proces je oveľa komplikovanejší, dlhšie trvá a treba vynaložiť vyššie výchovné úsilie (samozrejme, treba tu brať do úvahy aj vážnosť a druh postihnutia).
1. Vnímanie
1.1 Zrakové vnímanie
Osobitosti:
- Spomalené tempo zrakového vnímania - potrebujú dlhší čas sledovania podnetu na vytvorenie adekvátneho vnemu.
- Znížený rozsah zrakového vnímania - v dôsledku nedostatočného postihovania vzťahov a súvislostí pri pozorovaní skutočnosti.
- Nedostatočná diferenciácia podobných predmetov - dôsledkom nevšímania si jemnejších detailov dochádza k stotožneniu rozdielnych premetov, napr. kompas-hodinky.
- Porucha diferenciácie figúry a pozadia.
- Rigidita vnímania (neschopnosť zmeniť nacvičený stereotyp; nepružnosť).
- Porucha elementárno-syntetickej funkcie - neschopnosť štruktúrovania tvarov.
- Porucha integrácie - prejavuje sa v zmenenom rozsahu a celostnosti vnímania.
- Výberovosť vnímania - v dôsledku toho sa často spontánne zameriavajú na predmety výrazné, výnimočné, ktoré sa značne odlišujú od okolia.
1.2 Hmatové vnímanie
Táto oblasť je u mentálne retardovaných najmenej postihnutá, výkony sa najviac približujú výkonom normálnych. Rozdiel medzi postihnutými a normálnymi žiakmi je najmä v časových charakteristikách, kde postihnutí potrebujú dlhší čas na prezentáciu podnetu, potrebný na jeho identifikáciu. Dôležitú úlohu má aj to, o aký druh predmetu ide. Mentálne postihnutí žiaci majú väčší problém s pomenovaním predmetu, ako s jeho identifikáciou.
2. Predstavivosť
Detská predstavivosť je úžasný nástroj, ktorý pomáha dieťaťu spoznávať svet. Predstavivosť nie je len „hra mysle“, ale základ pre rozvoj kreativity. Pomáha dieťaťu nachádzať netradičné riešenia, vyjadrovať svoje emócie a vytvárať logické spojitosti. Keď dieťa vytvára nový svet vo svojej hlave, aktívne využíva analytické schopnosti. Napríklad hra „na obchod“ pomáha rozvíjať matematické myslenie, zatiaľ čo kreslenie podporuje priestorovú predstavivosť. Predstavivosť je bránou do sveta možností. Čím viac dieťa fantazíruje, tým je istejšie vo svojich schopnostiach. Predstavivosť je schopnosť vytvárať pamäťové predstavy. Predstava je potom uvedomenie si javu alebo podnetu, ktorý na nás v súčasnosti nepôsobí. Predstavy sú našou interpretáciou skôr reálne vnímanej skutočnosti. Predstavy sa dajú ďalej rozlišovať napríklad na vizuálne (fotografie, tvár kamaráta, roky), sluchové (piesne, zvuky), pohybové (tanec), priestorové, atď. Každý človek má zastúpené všetky typy predstavivosti, ale niektorá z nich môže byť dominantná. Existujú napr. sluchové typy, ktoré si ľahšie zapamätajú informácie, keď ich počujeme, vizuálne typy (kreslia si schémy), pohybové typy (zapisujú si poznámky - pohyb ceruzkou, ale tu hrá úlohu aj vizualizácia).
Avšak k vyvolaniu každej predstavy z pamäti je nutná istá dávka aktivity vlastného vedomia, takže žiadna predstava (okrem eidetických predstáv) nereprodukuje úplne presne realitu, ale vždy nejakým, individuálne vlastným spôsobom trošku pozmení. Fantázia je schopnosť vytvárať nové predstavy, ktoré okrem obsahov uložených v pamäti pridávajú vždy niečo nové. Resp. z obsahov v pamäti uložených niečo nové vytvára, niečo čo obsahuje nové prvky, napríklad abstraktné umenie, nové architektonické diela, príbehy. Hrá tiež dôležitú úlohu pri rozhodovaní a vytváraní nových plánov. Eidetické predstavy (grécky eidos = obraz) sú predstavy, ktoré sa pri vybavení blížia svojou ostrosťou a úplnosťou predošlému vnemu. Niekedy sa stretávame v tomto kontexte s výrazom "fotografická pamäť".
Osobitosti predstavivosti u mentálne postihnutých:
- Znížená schopnosť produkcie predstáv, znížené množstvo predstáv.
- Strata originality, spodobňovania predstáv. Mentálne retardovaný si vytvára predstavy tak, že združuje znaky rôznych predmetov, predmety tak strácajú originálnosť, stávajú sa podobnými.
- Fragmentárnosť (úryvkovitosť) predstáv.
- Predstavy môžeme charakterizovať ako „bezfarebné“.
- Narušený proces fantázie.
Trénovanie predstavivosti môže priniesť výrazné zlepšenia. Ak si chcete vyskúšať, čo by vám pomohlo pri tom, aby ste boli v hre fantázie aktívny a nemuseli sa brániť voči vtieravým negatívnym myšlienkam, skúste si denne dopriať 10-15 minút luxusu v podobe času vyhradeného iba pre seba. Všetko, čo potrebujete urobiť je iba si vytvoriť predstavy, ktoré spojíte s pokojom a harmóniou. Stiahnite sa niekam, kde budete sami so sebou, zavrite oči a pokojne zhlboka dýchajte. Coué prirovnával predstavivosť k bystrine, ktorej strhujúcu silu možno premeniť na pozitívnu energiu. Vedomá sugescia musí prebiehať bez účasti vôle. Ústredná formula vedomej autosugescie je: „Deň za dňom sa cítim lepšie a lepšie. Deň za dňom je mi lepšie a lepšie.“ Veta je sformulovaná vedomým „ja“ a nevedomému „ja“ je ponúknutá ako predstava. Nevedomé „ja“ ju začne uskutočňovať ako úlohu, ktorej obsah sa má vyplniť. Výhodou tejto metódy je jej jednoduché realizovanie. Na cvičenie nepotrebujete nič špeciálne, iba sa posadiť alebo si ľahnúť do svojej obľúbenej polohy a vedomým dýchaním sa uvoľniť. So zatvorenými očami, mechanicky, bez akejkoľvek námahy si odriekavajte formulku: „Deň po dni sa cítim lepšie a lepšie.“
Albert Einstein tvrdieval, že predstavivosť je dôležitejšia ako výsledky, pretože vedomosti sú obmedzené, zatiaľ čo predstavivosť zahŕňa celý vesmír. Poukazoval na to, že logika nás dostane z bodu A do bodu B, ale predstavivosť nás privedie všade. Émile Coué, francúzsky psychológ, potvrdil význam predstavivosti ako jedného z najsilnejších psychických „nástrojov“. Vždy klientom vravieval: „Vždy si myslite: To je jednoduché, to dokážem.“
3. Myslenie
Mentálne postihnuté dieťa je v podstate schopné rozvíjať svoje vyššie psychické funkcie. Príčina pomalého a zlého osvojovania nových vedomostí a zručností je predovšetkým vo vlastnostiach nervových procesov. Mentálne postihnuté dieťa si osvojuje všetko nové veľmi pomaly, len po mnohých opakovaniach, rýchlo zabúda osvojené a hlavne nedokáže včas využiť získané vedomosti a zručnosti v praxi. Pozornosť neúmyselná i úmyselná je nedostatočne vyvinutá, zameriava sa najviac na pudové potreby, poprípade na životné situácie. Prevláda netlmené napodobňovanie. Pamäť býva prevažne mechanická. Ak slabomyseľné dieťa dobre počuje a dobre vidí, nedokáže dobre a správne počúvať ani pozorovať. Príznaky vystupujú najzreteľnejšie v oblasti rozumovej ako obmedzenie, prerušenie alebo zastavenie vývoja. Navodzovanie podmienených reflexov je sťažené úmerne stupňu mentálnej poruchy. Zatiaľ čo zdravému dieťaťu stačí podmienený spoj (napr. uchopovacie reakcie na sluchový podnet) 1 až 2 krát navodiť, býva u slabomyseľných nutné navodzovať reakciu 100 až 300 krát.
Osobitosti myslenia u mentálne postihnutých:
- Konkrétno-názorné myslenie.
- Nedostatky v myšlienkových operáciách, najmä v analýze a syntéze, abstrakcii, porovnávaní.
- Porucha organizácie myšlienkovej činnosti - neurčujú si postup, stratégiu riešenia úlohy, ale okamžite začínajú riešiť úlohu.
- Tendencia k stereotypnému mysleniu - opakovanie už použitých spôsobov riešenia.
- Nedôslednosť myslenia - nepostupujú systematicky, dôsledne.
- Nekritičnosť myslenia - pre mentálne postihnutých je charakteristické nepochybovať o správnosti svojich okamžitých domnienok. Skutočnosť, že problém nevyriešili, pripisujú často vonkajším okolnostiam.
- Proces utvárania pojmov prebieha pomalšie.
4. Rečový prejav
Reč sa vyvíja úmerne s vývojom rozumovým. Pri najťažších formách slabomyseľnosti sú zvukové prejavy len pudové a afektívne, u stredných foriem dospeje dieťa ku stupňu pomenovávania a označovania konkrétnych javov. U najľahšieho stupňa slabomyseľnosti reč dospeje k používaniu slov a pojmov, t.j. zvukov slovných či obsahových.
Osobitosti rečového prejavu u mentálne postihnutých:
- Nižšia slovná zásoba.
- Neprimeraný spôsob používania slovnej zásoby - tým istým slovom označujú mnohé vlastnosti, aj keď pre ne existujú špecifické výrazy.
- Používanie veľkého počtu nevýznamových slov oproti relatívne menšiemu počtu významových slov v rečovom prejave (prevaha podstatných mien nad slovesami).
- Pretrvávanie foriem reči, ktoré sú dominantné pre deti predškolského veku ešte aj v rokoch školskej dochádzky.
5. City
Deti si oneskorene a obtiažne vytvárajú city. Dominujú city viažuce sa na uspokojenie biologických potrieb. Charakteristický je aj nedostatočný rozvoj vyšších citov (estetických, intelektuálnych, etických, sociálnych), slabá diferencovanosť citových prejavov, značná impulzívnosť citových reakcií a znížená schopnosť neprejaviť navonok aktuálny citový stav. U mentálne postihnutých sa len oneskorene a s veľkou námahou formujú vyššie city ako je svedomie, cit povinnosti, zodpovednosti, zvedavosti. Je to vyvolané tým, že tieto city si vyžadujú spájanie citu často s myslením.
U mentálne postihnutých jedincov do popredia vystupuje ovplyvniteľnosť, nekritické prijímanie pokynov a rád okolitých ľudí, absencia pokusov o overenie si, porovnanie týchto pokynov a rád s vlastnými záujmami a sklonmi. Mentálne postihnuté dieťa možno ľahko nahovoriť na to, aby ublížilo svojej mladšej sestričke, ktorú má veľmi rado, aby pokazilo nejakú vec, ktorá je doma potrebná.
Optimálna výchova mentálne postihnutých detí
Optimálna situácia pre všestranný vývin dieťaťa je v zdravej rodine, kde dominuje láska a zdravá náklonnosť k dieťaťu, trpezlivosť, vzájomné porozumenie a spoločný výchovný postup rodičov. Najvýznamnejší socializačný a výchovný činiteľ je pre deti s mentálnym postihom nepochybne rodina. Tá významnou mierou ovplyvňuje dieťa od jeho narodenia. Dieťa mentálne postihnuté sa v závislosti od stupňa mentálneho defektu viac či menej odlišuje od normálneho dieťaťa rovnakého veku.
Pohyb a hra neslúži len na jeho rozptýlenie, ale plní dôležitú funkciu aj pri rozvoji a vzdelávaní dieťaťa. Formou hry si dieťa oveľa ľahšie osvojí určité pohybové, zmyslové, či rečové návyky, ako pri prikazovaní pre dieťa bezvýznamnom. Hra malých detí neobsahuje účel. Správne zvolená hra dáva dieťaťu pocit zodpovednosti, dôležitosti a malých víťazstiev. Dieťa sa v hre môže realizovať, uplatniť svoje zručnosti, po prípade sa zdokonaľovať vo svojich nedostatkoch. Význam hry vo vývoji každého jedinca je teda nepopierateľný. Je dôležité nájsť si čas, venovať sa dieťaťu pri hre, pomáhať mu, usmerňovať a koordinovať ho. Hra nemá v živote dieťaťa náhradnú, zábavnú funkciu, ktorú bežne nadobúda v živote dospelého človeka. Dieťa sa nehrá preto, aby sa odreagovalo alebo pobavilo.
Intervenčné programy v špeciálnej pedagogike
Intervenčné programy zohrávajú kľúčovú úlohu v živote osôb s mentálnym postihnutím. Ich cieľom je maximalizovať potenciál jednotlivca, rozvíjať jeho schopnosti a zručnosti a umožniť mu plnohodnotné zapojenie do spoločnosti. V kontexte špeciálnej pedagogiky predstavujú intervenčné programy systematický a cielený prístup, ktorý sa zameriava na prekonávanie bariér a dosahovanie individuálnych cieľov.
Intervenčný program sa koncentruje na optimalizáciu jednej oblasti prostredníctvom intervencie, tzn. zameriava sa vždy na jeden proces, ktorý sa prostredníctvom techniky upevňuje alebo rozvíja. Intervenciou sa rozumie pôsobenie na jednotlivca prostredníctvom postupu, techniky či metódy, ktorá smeruje k úprave, zmene alebo upevneniu procesu.
Práca s textom a rozvoj kognitívnych procesov
Práca s textom sa realizuje v troch etapách čítania: pred, počas a po čítaní textu. Koncentrujeme sa na rozvíjanie porozumenia, rozvíjanie motivácie práce s textom, motivácie k čítaniu a rozvíjanie afektívnej roviny pri práci s aktivitami pred, počas a po čítaní textu. Rozvíjanie prediktora (kognitívneho, resp. metakognitívneho) znamená stimulovanie a podporovanie jednotlivých kognitívnych a metakognitívnych procesov. V každej intervenčnej jednotke (jedna hodina programu) sa rozvíja jeden, príp. dva na seba nadväzujúce prediktory tak, že sa zámerne aktivitami a postupmi koncentrujeme na daný kognitívny proces. Postupujeme od nižších procesov k vyšším, t. j. pozornosť, koncentrácia, pamäť, percepcia (vnímanie), kognitívna štrukturácia, inferenčné myslenie, predstavivosť, fantázia, divergentné myslenie, tolerancia nejednoznačnosti, kritické myslenie a sebareflexia.
Z výskumu sa prejavilo spolupôsobenie uvedených prediktorov s úrovňou čítania s porozumením. Zistili sme, že najväčší podiel vplyvu na čítanie s porozumením má vnímanie jazykových prostriedkov, kognitívna štrukturácia a z časti tolerancia nejednoznačnosti. Vychádzali sme tiež z kognitívnej teórie učenia sa, t. j. ktoré kognitívne procesy predchádzajú prediktory s najväčším podielom vplyvu, a ktoré vyššie kognitívne procesy po nich nasledujú. Na základe týchto vedeckých hypotéz a výsledkov výskumu sme určili, ktoré prediktory budeme v intervenčnom programe rozvíjať, resp. ktorými prediktormi budeme intervenovať porozumenie čítaného textu.
Individuálny prístup a špecifiká práce s deťmi s mentálnym postihnutím
Práca s deťmi s mentálnym postihnutím je špecifická a vyžaduje si individuálny prístup, trpezlivosť a empatiu. Prináša so sebou výzvy, ale aj jedinečné obohatenie pre pedagógov a samotné deti. Každé dieťa je jedinečné a potrebuje šancu posúvať sa vlastným tempom a spôsobom vnímania. Niekto sa učí cez sluch, iný cez hmat, ďalší cez priestorovú orientáciu. Dôležité je zistiť, čo dieťa potrebuje, a prispôsobiť tomu metódy a prístupy. Eva Poláková zo špeciálnej školy hovorí: "Na tejto práci je úžasné aj to, že tu nepoznáme stereotyp. Môžete si vyučovanie veľakrát pripraviť a aj tak to bude iné. Lebo nevieme, ako sa deti vyspali, čo sa doma stalo, aké boli raňajky, aká bola cesta, či na ne negatívne nevplýva počasie, dážď alebo spln mesiaca, či dieťa niečo nebolí, či stáli cestou do školy na viacerých semaforoch… Jednému sa páči, keď je slnko, inému, keď prší, ďalší sa toho bojí."
Komunikácia a porozumenie
Deti s poruchou autistického spektra vyzerajú ako všetky ostatné deti, čo sťažuje okoliu porozumieť ich správaniu a prijať ho. Podstatným problémom autizmu je komunikácia - verbálna a neverbálna. S týmito deťmi zväčša nemožno konverzovať, časté sú echolálie - opakovanie počutých slov. Autisti nevedia porozumieť neverbálnej komunikácii a udržiavať očný kontakt. Vnímajú okolie najmä zmyslami, ktoré veľakrát prevyšuje ich intelekt. Na spoznanie sveta sa potrebujú niečoho dotknúť, počuť, vidieť, ovoňať, ochutnať. Ďalším špecifikom je, že sa ťažko dokážu spolu hrať. Hrajú sa vedľa seba, no dosiahnuť, aby sa hrali spolu, je pre učiteľa veľmi náročné, ale aj veľmi dôležité pre vytvorenie vzťahu medzi deťmi.
Súčinnosť rodičov a odborníkov
Pri deťoch s postihnutím je dôležitá súčinnosť rodičov. Pre učiteľa je dôležité spoznávať rodičov, lebo deti sú odrazom celej rodiny. Ak chce učiteľ, aby sa dieťa niečo naučilo, musí mu v tom rodič pomáhať. Narodenie dieťaťa so zdravotným postihnutím prináša veľké psychické aj fyzické zaťaženie nielen pre rodičov, ale aj pre celú rodinu. Zo skúseností vyplýva, že len máloktorým rodičom sa podarí úplne zmieriť s tým, že ich dieťa je postihnuté, časom sa však naučia s touto skutočnosťou žiť.
Inklúzia: Áno alebo Nie?
V Európskej únii sa dlhodobo hovorí o zavádzaní inkluzívnych škôl, v ktorých by sa deti s postihnutím učili spoločne so zdravými deťmi. Pri telesných postihnutiach, zrakových či sluchových, poruchách učenia a komunikácie by to bolo vhodné a potrebné, ak by sa zabezpečil bezbariérový vstup, potrebné pomôcky, asistenti a pod. Mentálne postihnutie je však niečo iné. Vzdelávať deti s mentálnym postihnutím na jednej úrovni s ostatnými deťmi v jednej triede a ešte pri počtoch žiakov, ktoré dnes v triedach sú, je podľa niektorých pedagógov nemožné. Navrhujú preto inklúziu týchto detí v rámci voľnočasových aktivít - nech spolu tancujú, športujú, maľujú, trávia voľný čas a zažívajú neformálne záujmové vzdelávanie, ale nedávajme ich do jednej triedy s deťmi v bežných školách.
Beata Valocká, mama Dávidka s Downovým syndrómom, má s inklúziou pozitívnu skúsenosť: "Chcela by som všetkých rodičov povzbudiť, aby sa nebáli integrovať svoje dieťa. Stojí to za to." Dávidova asistentka Margita Zemánková s tým rozhodne nesúhlasí. „Dávid pracuje celú hodinu - číta, píše, počíta, tvoríme vety. Do školy sa teší a veľmi ho baví. So spolužiakmi má po rokoch v spoločnej triede výborný vzťah. Pri učení sa nevyrušujú, ale cez prestávky a po vyučovaní sa rozprávajú, hrajú spolu futbal…“
Na druhej strane, riaditeľka špeciálnej školy v Žiline Miroslava Jančová tvrdí: "Ja s integráciou nesúhlasím, hoci, samozrejme, záleží to aj na postihnutí dieťaťa. Podľa môjho názoru sú tieto deti v základných školách často preťažované a nešťastné. Mnohé boli až u nás pochválené, vyzdvihnuté, dostali rôzne diplomy, stali sa úspešnými. Stretla som sa s prípadmi, keď takéto deti pred príchodom k nám doslova vyhoreli."
Dôležité je, aby sa spoločnosť naučila, že všetci patríme k sebe. Za súčasných podmienok na Slovensku je inkluzívne školstvo nerealizovateľné, keďže chýbajú potrebné podmienky zo strany štátu, ako sú kurzy a vzdelávanie pre učiteľov. Na to, aby inklúzia fungovala, sú potrebné značné investície a systematická podpora.
Súčasný stav intervenčných programov na Slovensku
Mentálne postihnutie predstavuje komplexnú problematiku, ktorá si vyžaduje multidisciplinárny prístup a efektívne intervenčné programy. Na Slovensku, rovnako ako v iných krajinách, je táto oblasť predmetom neustáleho vývoja a snahy o zlepšenie kvality života osôb s mentálnym postihnutím. Tento článok sa zameriava na súčasný stav intervenčných programov pre mentálne postihnutých na Slovensku, analyzuje ich silné a slabé stránky a načrtáva perspektívy do budúcnosti.
Raná intervencia
Raná intervencia je zameraná na deti s mentálnym postihnutím v ranom a predškolskom veku. Jej cieľom je stimulovať vývoj dieťaťa, podporovať jeho kognitívne, motorické a sociálne zručnosti a pripraviť ho na vstup do školy. Alica Vančová sa venovala ranej intervencii postihnutých ako výzve pre teóriu a prax špeciálnej pedagogiky.
Vzdelávanie
Vzdelávanie detí a žiakov s mentálnym postihnutím prebieha v špeciálnych školách, špeciálnych triedach v bežných školách alebo formou individuálnej integrácie. Individuálna integrácia detí a žiakov so zrakovým postihnutím sa tiež stáva dôležitou súčasťou vzdelávacieho systému.
Sociálna a pracovná rehabilitácia
Sociálna rehabilitácia je zameraná na podporu sociálneho začlenenia osôb s mentálnym postihnutím. Jej cieľom je rozvíjať sociálne zručnosti, podporovať sebestačnosť a nezávislosť a umožniť osobám s mentálnym postihnutím aktívne sa zapájať do života spoločnosti. Pracovná rehabilitácia je zameraná na prípravu osôb s mentálnym postihnutím na pracovný život. Jej cieľom je rozvíjať pracovné zručnosti, podporovať získanie zamestnania a udržanie si ho. Výchovná a komplexná rehabilitácia postihnutých v ponímaní špeciálnej pedagogiky je dôležitou súčasťou starostlivosti o osoby s mentálnym postihnutím.
Diagnostika v špeciálnej pedagogike
Diagnostika zohráva kľúčovú úlohu pri identifikácii potrieb osôb s mentálnym postihnutím a pri plánovaní efektívnych intervenčných programov. Alexandra Kastelová sa venovala charakteristike vybraných diagnostických nástrojov pre jednotlivcov so špecifickými poruchami učenia a špeciálnopedagogickými diagnostickými nástrojmi pre raný a predškolský vek dieťaťa. J. Slezáková a M. Záni sa venovali procesným súvislostiam medicínskej diagnostiky v príprave pedagógov/špeciálnych pedagógov a v pedagogickej praxi. J. Slezáková a T. Gogová sa zaoberali prenatálnou, perinatálnou a neonatálnou diagnostikou ako skríningom, počiatkom a modifikátorom rannej starostlivosti o postihnuté deti. Tatiana Gogová sa venovala hodnoteniu motorického vývoja u detí s detskou mozgovou obrnou v ranom veku prostredníctvom testu GMFM 66.
Trendy a inovácie v intervenčných programoch
V súčasnosti sa v intervenčných programoch pre mentálne postihnutých presadzujú nové trendy a inovácie, ktoré zohľadňujú najnovšie poznatky vied o človeku a vied o výchove. Medzi najvýznamnejšie patria:
- Neuropsychoedukačná intervencia a neuropsychofyzická korekcia: Alica Vančová sa venovala týmto novým intervenčným metódam špeciálnej pedagogiky.
- Využitie multimediálnych PC programov: Jana Lopúchová sa zaoberala tvorbou multimediálnych PC programov pre deti so zrakovým postihnutím.
- Peer mediácia: Jana Lopúchová a P. Mrázek sa venovali peer mediácii v školskom prostredí u jednotlivcov so zrakovým postihnutím.
tags: #predstavivost #mentalne #postihnutych