Hlbší pohľad na motivácie vrážd a reguláciu zbraní

Nedávna streľba na škole v Oregone znova reflexívne spustila samopotvrdzujúci sa mechanizmus diskusie o strelných zbraniach v USA. Je dôležitá atmosféra, pretože väčšina sa bojí zranenia, či smrti a väčšina nerada vidí, ak sa zabíjajú deti. Reflexívnym výsledkom tejto atmosféry je kolektívny NÁZOR, že s tým treba niečo robiť, čo opäť reflexívne v prostredí súčasného absolutistického štátu vyvolá reakcie politikov.

Nie je cieľom tohto článku straniť v tejto moralistickej diskusii niekomu, ale pokúsiť sa nazrieť na celý tento jav z odstupu. Opriem sa pri tom hlavne o knihu Davida M. Bussa „Vrah v nás“. Aj v našich médiách sú streľby masových vrahov prezentované ako niečo mimoriadne hrozivé, veď strelec v Oregone zabil deväť ľudí a ďalším spôsobil zranenia [3].

Štatistiky a mýty o násilí

Faktom však podľa [1] je, že z celkového počtu vrážd tvoria masové vraždy 1-2%. Z vyvolanej diskusie vyvstáva hrozivý obraz USA, kde sa na dennom poriadku vraždí, pretože sú legálne strelné zbrane a ich penetrácia do obyvateľstva je najvyššia na svete. K takémuto obrazu je výhodné si vybrať nejaký štatistický údaj, napríklad, že v USA je až 6x vyšší počet vrážd ako v Nemecku.

Pozrime sa však na tabuľku IH (intentional homicide rate) a zoraďme si ju podľa stĺpca Rate, ktorý uvádza počet IH na 100 tis. obyvateľov.

USA sa nachádzajú niekde v strede tabuľky na 108. mieste v susedstve štátov Nigéria a Lotyšsko. Skutočne neviem, či sú v Nigérii legálne povolené strelné zbrane, ale v Lotyšsku je legislatíva oveľa obmedzenejšia ako v USA. A čo napríklad také Rusko s dvojnásobným ratingom IH ako má USA? A vôbec, ak tabuľku nezoradíme podľa ratingu, dostávame prehľad zoradený podľa zemepisných oblastí a tu zistíme, že obyvatelia Južnej a Strednej Ameriky, Karibiku, Strednej a Južnej Afriky sa s násobne väčšou obľubou zabíjajú ako v USA.

Samozrejme zbrane nezabíjajú iba v prípadoch kriminálnych. Máme tu aj nehody a samovraždy. Tam samozrejme budú krajiny s tak vysokou penetráciou strelnej zbrane v ratingoch vyššie, ako tie, kde tomu tak nie je. Napríklad podľa [6] v celkovom počte úmrtí strelnou zbraňou (IH, samovraždy a nehody) sú USA s ratingom 10,64 niekde v poslednej štvrtine zoznamu. Na druhej strane však napríklad Švajčiarsko s podobnou penetráciou zbraní do obyvateľstva má rating 2,91. Navyše, aj tam, kde ide o najvyššie ratingy, stále je to pod 100 obetí na 100 tis. obyvateľov (< 0,1%), čo nesvedčí o tom, že by IH bolo zvlášť hojný jav, ktorý by významne ohrozoval spoločnosť.

Evolučné motivácie vrážd

Vraždia ľudia, nie zbrane. Tento článok píše sociálny darwinista, preto sa vo svojej argumentácii budem opierať o darwinistický model človeka ako produktu evolúcie. Človek, rovnako ako iné organizmy, bol evolúciou vybavený fyzicky a psychicky adaptáciami na situácie, ktoré musel počas minulého vývoja riešiť. Na tejto základnej koncepcii je postavený vedný odbor - evolučná psychológia -, a David M. Buss, autor [1], je evolučný psychológ.

Vykonal doteraz najrozsiahlejší výskum homicídií a homicídnych fantázií, na základe ktorého sa mu podarilo presvedčivo zdokumentovať a dokázať evolúciou vytvorené motivačné adaptácie pre vraždenie, adaptácie, ktoré preukázateľne zvyšovali evolučnú zdatnosť nášho druhu. Zároveň vyvrátil celý rad mýtov o príčinách vraždenia, od sociálne-ekonomických po psychiatrické. Mnohé vraždy sú úkladné, nie afektívne.

Typy vrážd a ich objasnenosť

Počty vrážd v USA ročne sa pohybujú v medziach 16000-16500. Ovšem do toho sa nepočítajú pokusy o vraždu a nezvestné osoby. Tieto počty sa zhodujú aj s údajmi zo stránok FBI a štatistikami v [2]. Masové vraždy tvoria iba 1-2% z vrážd. Iba 6% prepustených vrahov z väzenia sa vraždy dopustilo znova. 65% vrážd vykonajú muži na na mužoch, 22% na ženách. Vražda je kriminálny čin, kde sa najľahšie odhalí páchateľ zo všetkých trestných činov, má najvyššiu objasnenosť - 69%. Je to preto, že čin je vykonaný medzi jedincami, ktorí sú v nejakom vzťahu, poznajú sa.

Nie je cieľom tohto článku vysvetliť dopodrobna motivácie jednotlivých druhov vraždenia. Od toho je tu spomínaná kniha, ktorá je napísaná aj pomerne živým a pútavým spôsobom.

Motivačné skupiny pre vraždenie

Väčšina všetkých vrážd sú vraždy súvisiace s pohlavným výberom partnera. 65% vrážd sú vraždy, kde páchatelia a obete sú muži. Ide o typický boj o samice. Ten kto vraždou zlikviduje protivníka má mnohonásobný prospech. Jednak zlikvidoval súpera, ale zlikvidoval aj jeho genofond, čím zvýhodnil svoj. Súčasne aj zastrašil partnerku a obmedzil jej voľbu iného genofondu.

Infanticída, teda zabíjanie detí je rovnako adaptačne užitočné pre druh. Pokiaľ žena stratí partnera a má deti, stratí jednak možnosť získať partnerove zdroje na výchovu, súčasne však stratí aj možnosť rozmnožiť sa do väčšieho počtu potomkov. Východiskom je nájdenie si nového partnera. Z pohľadu nového partnera je však pre jeho genofond nevýhodné investovať do cudzieho dieťaťa. Preto je infanticída nevlastných detí jednou z najčastejších príčin úmrtí u prírodných národov (uvádza sa až 30%) a u civilizovaných národov je evidovaný výrazne vyšší rodinný diskomfort u nevlastných detí.

Statusové vraždy

Samca, ktorý je v hierarchii tlupy vyššie, majú samice radšej, má teda vyššiu šancu na replikáciu svojho genofondu. Rovnako samice medzi sebou súťažia o šancu rozmnožiť sa svojím vzhľadom. Najčastejšou príčinou vrážd žien ženami je nejaké poníženie v otázkach vzhľadu vrahyne. Tak isto za väčšinou masových a sériových vrážd je boj o statusové postavenie vraha. Napríklad Breivikovi, ktorý je očividne vizuálne neatraktívny, po jeho čine stúpla sexuálna atraktívnosť a má ctiteľky. Aj spomínaný vrah z Oregonu sa sťažoval na nízky spoločenský status a nezáujem žien [3].

Súčasne s evolúciou kognitívne-behaviorálnych modulov pre zabíjanie sa vyvinuli aj obranné moduly. Strach z toho, že môžem byť zabitý partnerom sprevádza veľkú skupinu vzťahov, a modifikuje správanie potenciálnych obetí. Takto by sa dalo pokračovať ďalej. Vidíme teda, že tri hlavné motivačné skupiny pre IH vôbec nesúvisia s motiváciou vlastnenia, či nevlastnenia strelnej zbrane.

Záver a vplyv kultúry

Na základe uvedených štatistík sa dá jednoznačne preukázať, že množstvo násilných kriminálnych činov končiacich smrťou nezávisí od typu nástroja, ktorý sa na to použil. Motivácie týchto činov taktiež nesúvisia s typom smrtiaceho nástroja, ale z motivácií, ktoré sme zdedili od svojich predkov. Tieto motivácie slúžili na zvýšenie genetickej zdatnosti nášho druhu, rovnako ako všetky iné psychické motivácie, aj keď sa to môže z povrchného videnia javiť ako nezmysel.

Podľa štúdie [5] sa dá poukázať na určitú koevolúciu génov a kultúry v otázke homicíd. Od raného stredoveku postupne s vývojom štátu sa vyvíjal aj regulátor zabíjania vo zvyšovaní zabíjania kriminálnych živlov, hlavne tých, ktorí sa dopúšťali homicíd. To postupne zvýhodňovalo menej vyvinuté formy kognitívno-behaviorálnych homicídnych modulov. Znižoval sa hlavne pool prirodzene násilných mužov. Kultúrne geografické rozdiely v tabuľke z [2] sa preto dajú vďaka tomu vysvetliť odlišnými kultúrnymi evolúciami.

Rôzne kultúry selektujú iné varianty mužov a muži sú podľa [1] hlavný vykonávatelia homicíd, pretože im to prináša najväčší evolučný prospech. Z pohľadu diskusie o regulácii strelných zbraní je to však problém, pretože oveľa ťažšie sa reguluje genetický pool ako množstvo strelných zbraní.

tags: #preco #ma #haggy #zakazane #komentare