Olympijské hry sú svetová športová udalosť, ktorá priťahuje pozornosť stoviek miliónov ľudí na celom svete. Stali sa jedným z najsledovanejších hier a sú prestížnym kultúrnym podujatím, najväčšou a najvyššou športovou udalosťou na svete, ktorá je snom každého športovca. Už viac ako tisíc rokov sa olympijské hry konali s pravidelnosťou. Celý tento čas si udržali postavenie najvýznamnejších gréckych hier. Ich poradovými číslami sa merala grécka história a výrazne sa v nich odrážala. Gréci kvôli olympijským hrám svoje vojny odkladali, no moderná história ukázala, že aj olympijské hry môžu byť kvôli vojnám a iným politickým či spoločenským okolnostiam odložené alebo zrušené.
História olympijských hier: Od staroveku po modernú dobu
Staroveké olympijské hry a ich zánik
Olympijské hry sa konali prvý raz roku 776 pred n. l. a posledný raz roku 393 n. l., t. j. dovedna 293 ráz. Od prvých do posledných uplynulo 1169 rokov. Olympia bola nielen ich dejiskom, ale aj rodiskom. V Olympii sa zrodil aj ich hlavný predpoklad: všeobecný posvätný mier počas ich prípravy a konania. Ich história sa píše od roku 776 pred naším letopočtom. V meste Olympia sa súťažilo v behu, hode oštepom aj diskom, skoku do diaľky či zápasení. Víťazi boli považovaní za hrdinov. Hry sa konali každé 4 alebo 5 rokov v spojení s najdôležitejším sviatkom Olympie, čiže oslavami boha Dia.
Počiatky olympijských hier sú nejasné. Avšak o ich vzniku existuje mnoho mýtov:
- Princ Pelops z Lýdie v Malej Ázii sa rozhodol súperiť o ruku Hippodamie, dcéry kráľa Oinomana z Pisy. Kráľ totiž vyzýval všetkých nápadníkov svojej dcéry na súboj v konských záprahoch. Víťaz mal právo vziať si jeho dcéru, porazený bol popravený. Pelops pred závodom tajne vymenil bronzové kolíky na kolesách Oinomana za voskové. Tie sa počas závodu roztopili, kráľ spadol a zabil sa. Na oslavu svojho víťazstva zriadil Pelops olympijské hry.
- Kráľ Augiáš z Elidy sľúbil Heraklovi odmenu za vyčistenie jeho chlieva. Svoj sľub však nedodržal, a tak Herakles spolu so svojimi priateľmi porazil kráľa i jeho armádu. Olympijské hry potom ustanovil na počesť svojho otca Dia.
- Zeus zorganizoval olympijské hry po porážke svojho otca Krona.
Olympijské hry mali veľký význam, pretože upevňovali národnú jednotu Grékov, ktorí boli rozdelení na množstvo kmeňov. Ako športovci sa na olympijských hrách smeli zúčastniť iba slobodní občania gréckeho pôvodu (vylúčení boli cudzinci, otroci, ženy), pozerať sa na hry mohol ktokoľvek (okrem gréckych vydatých žien). Pre ženy sa v čase olympijskych hier konali samostatné závody v behu pri Héraách. Športovci sa museli dostaviť do Olympie mesiac pred začiatkom olympijskych hier na intenzívnu prípravu spojenú s diétou. Hry sa otvárali sprievodom športovcov a ich slávnostnou prísahou Diovi. Jednotlivé závody prebiehali pod dozorom hélládonikov.
Pôvodne trvali jeden deň a pozostávali len z jednoduchého behu na diaľku v štadióne. Neskôr (od 7. stor. pred Kr.) trvali päť dní a začínalo sa pri východe Slnka, a to diaulom (behom na dve dĺžky bežeckej dráhy - na krátke a dlhé trate), a potom nasledovalo palé (zápas), pygmé (pästný zápas), pankration (kombinácia zápasenia a pästného boja) a pentatlon (päťboj, ktorý zahŕňal hod diskom, hod oštepom, beh, skok do diaľky a zápasenie). Neskôr sa k týmto disciplínam pridali aj preteky konských záprahov a jazdecké preteky. Na konci každej súťaže sudca ovinul čelo víťazovi červenou vlnenou páskou. Až v posledný deň hier víťazi, zhromaždení pod Diovým chrámom, dostali olivové koruny. Byť víťazom na olympijských hrách bola najväčšia pocta, akú mohol niekto dosiahnuť.
Najväčší rozkvet OH bol v 5. stor. pred Kr. (tzv. klasické obdobie). Od 4. stor. pred Kr. závodili na OH stále častejšie profesionáli (athlétés), príslušníci nižších vrstiev vycvičení v jednej disciplíne (atlet), množili sa aj prípady korupcie. Od 3. stor. pred Kr. súťažili na OH aj závodníci negréckeho pôvodu z Egypta, Malej Ázie, Sýrie. Po ovládnutí Grécka Rimanmi (146 pr. Kr.) nastal úpadok olympijských hier. K novému rozmachu došlo v 1.-3. stor., kedy hry podporovali rímski cisári. Cisár Nero sa sám aktívne na hrách zúčastnil. Závodníci gréckeho pôvodu boli v menšine, víťazili Sýrania, Feničania, Ilýri, Afričania, Babylončania. V 4. stor. OH upadali, ostro sa proti nim, ako pohanským hrám stavalo kresťanstvo, ktoré sa v tom čase stalo oficiálnou ideológiou rímskej ríše. Zanikli však v roku 393 po tom, ako cisár Theodosius I. zakázal všetky pohanské sviatky a udalosti. Od roku 393 n.l. boli staroveké olympijské hry zakázané.
Znovuzrodenie olympijských hier v modernej dobe
O znovuzrodenie ich tradície sa v roku 1896 zaslúžil Pierre de Coubertin. Veľký význam na obnovení olympijských hier majú archeológovia, ktorí upozornili na existenciu gréckej Olympie. Prvým, kto lokalizoval podobu Olympie, bol Nemec Matthias Palbitzki už v roku 1647. Vedecký archeologický výskum však zahájil o sto rokov neskôr anglický archeológ Richard Chandler. Podrobné archeologické výskumy boli zahájené v 30. rokoch 19. storočia a pokračujú s určitými prestávkami dodnes. Nálezy týchto vykopávok sú vystavené v dvoch olympijských múzeách.
Tak, ako poznávalo ľudstvo postupne históriu o Olympii, objavili sa aj prvé pokusy o obnovu hier. Ako prvý to boli Švédi, ktorí použili na začiatku 19. storočia názov "Olympijské hry" pre svoje gymnastické slávnosti. V roku 1859 dal grécky kráľ Oto I. na naliehanie gréckeho obchodníka Zappasa súhlas k usporiadaniu olympijských hier, ktoré však boli zatiaľ iba gréckou záležitosťou.
Olympijskú myšlienku, tak ako ju poznáme dnes, vzkriesil až francúzsky barón Pierre de Coubertin, ktorý v roku 1892 navrhol obnovenie olympijských hier. Dva roky potom bolo rozhodnuté. Miestom konania 1. olympiády v roku 1896 boli zvolené Atény. Hry sa nekonali len vo vojnových rokoch 1916, 1940 a 1944.
Dôvody zákazu a prerušenia olympijských hier v histórii
Nielen kvôli covidu sa museli meniť dátumy olympijskych hier. História ukazuje, že politické, vojenské a dokonca aj prírodné okolnosti môžu viesť k odloženiu alebo zrušeniu tohto prestížneho športového podujatia.
Vojny ako hlavný dôvod prerušenia
Olympijské hry boli zrušené pre vypuknutie 1. svetovej vojny, čo sa udialo v roku 1914. V roku 1916 sa olympiáda mala konať v Berlíne. Organizátori boli spočiatku optimistami a verili, že hry sa uskutočnia, no kvôli vojne sa tak nestalo. K prímeriu došlo až v roku 1918. Novoveké olympiády boli na pozvanie. Iniciátori svetových vojen mali stop: v Antverpách 1920 na listine neželaných hostí figurovali Nemecko (aj v Paríži 1924), Rakúsko, Maďarsko, Bulharsko a Turecko, v Londýne 1948 Nemecko a Japonsko. Sprvu aj Taliansko, po dlhých diskusiách ho však z nej za „včasnú“ kapituláciu (v septembri 1943) vyškrtli.
V roku 1940 sa olympijské hry mali pôvodne konať v japonskom Tokiu, no plány prekazila vojna medzi Japonskom a Čínou v roku 1937. Japonsko sa preto odmietlo stať hostiteľskou krajinou organizácie hier. Olympiádu mali presunúť do fínskych Helsínk, lenže ani tam sa neuskutočnila kvôli zimnej vojne. Ďalšie olympijské hry boli naplánované na rok 1944. Avšak, boli zrušené kvôli stále zúriacej vojne. Mali sa konať v meste Cortine d’Ampezzo v Taliansku.
Politické bojkoty a medzinárodné konflikty
Medzi štáty, ktoré z rôznych dôvodov bojkotovali hry, patria často tie, ktoré protestovali proti Medzinárodnému olympijskému výboru a politike iných účastníkov. Rusko malo v roku 1980 usporiadať olympijské hry v Moskve. Pol roka pred dátumom konania Rusi napadli Afganistan. Američania hry bojkotovali na znak protestu voči vzniknutej situácii. Preto sa v Holandsku organizovali takzvané náhradné olympijské hry. Pôvodných hier sa zúčastnili spojenecké štáty Ruska. Celkovo sa nezúčastnilo 62 pozvaných krajín, ale v niektorých prípadoch to bolo z ekonomických dôvodov. V americkom meste Philadelphia sa uskutočnila náhradná akcia pre bojkotujúce štáty pod názvom The Liberty Bell Classic za účasti 29 zemí.
Olympiádu v Los Angeles v roku 1984 bojkotoval Sovietsky zväz a tiež štrnásť jeho spojencov vrátane Československa. Ako dôvod bol uvedený nedostatok bezpečnosti športovcov na hrách. Sovietsky zväz a jeho spojenci potom usporiadali veľkú športovú akciu, nazvanú Družba 84.
V ére studenej vojny obom veľmociam vládli horúce hlavy, ktorým pramálo záležalo na športovcoch. Francúzsky barón Pierre de Coubertin narazil na politikov už pred zmŕtvychvstaním olympiád v Aténach 1896. Hneď kvôli prvej padla vláda.
Aké boli pôvodné OLYMPIJSKÉ HRY? | Olympiáda v starovekom Grécku VS. SÚČASNOSŤ
Špecifické prípady a kontroverzie
V roku 1956 sa hry konali v austrálskom Melbourne. Kvôli prísnym opatreniam sa tu ale nemohla uskutočniť jedna časť - jazdecké disciplíny. Tie tak boli presunuté do švédskeho Štokholmu. Dôvodom bolo to, že v roku 1951 prijal austrálsky parlament zákon, podľa ktorého museli všetci kone dovezení do krajiny stráviť pol roka v karanténe. Tak dlhý tréningový výpadok si nemohol žiadny olympionik dovoliť. V rámci jazdeckých disciplín súťažilo jedenásť krajín: Rakúsko, Bulharsko, Guatemala, Fínsko, Maďarsko, India, Taliansko, Mexiko, Poľsko, Rumunsko a ZSSR.
V roku 2005 medzinárodné veterinárne spolky odmietli uznať, že sa v Pekingu nevyskytli žiadne choroby koní. To by znamenalo, že všetky kone, ktoré by vstúpili do Pekingu, by museli zostať dlhodobo v karanténe, kým by sa mohli vrátiť do svojich domovských krajín.
Berlín 1936: S výzvou na prvý bojkot v histórii zvnútra hnutia vyrukoval Ernest Lee Jahncke, podsekretár americkej vlády pre námorníctvo - a stálo ho to miesto v MOV. Návrh na jeho vylúčenie dal šéf piatich kruhov, belgický gróf Henry Baillet-Latour. Jahncke nepresadil bojkot ani doma. „Hry patria športovcom, a nie politikom,“ vyhlásil Avery Brundage, predseda NOV USA, ktorý do Berlína doviedol 382-člennú výpravu a domov sa vracal ako nový člen MOV.
Neúčasťou v roku 1936 hrozili viaceré krajiny, dvadsať sa chystalo na náhradnú, tzv. ľudovú olympiádu v Barcelone. Skôr než sa začala, v Španielsku vypukla občianska vojna a republikánsku vládu vymenila vojenská junta na čele s generálom Frankom. V Berlíne napokon chýbalo iba vojnou zachvátené Španielsko. Führer sa prestal pretvarovať až po hrách, keď sa spolčil s Mussolinim na „osi zla“ Berlín - Rím, neskôr rozšírenej o Tokio, a v predstave zvrhlého sna o tisícročnej ríši nadradenej rasy rozpútal najtragickejšiu vojnu.
Neúspešné kandidatúry a lokálne problémy
Poliaci chcú kandidovať na zimnú olympiádu v roku 2022, ale nemajú dobrú zjazdovku. Poliaci ponúkli spoluorganizovanie Slovensku a slovenský premiér súhlasil. Publicista Marián Šimo (63) si nie je istý, či je to dobré. Slovensko má možnosť kandidovať spolu s Poľskom na zimnú olympiádu 2022. Je to dobrý nápad?
Ide o poľskú iniciatívu. Zdá sa mi, že súčasní slovenskí olympijskí funkcionári nie sú vnútorne presvedčení, že by sme do toho mali ísť. Poľsko chce olympiádu, ale nemá vhodnú zjazdovku. Musí poprosiť niekoho o spoluprácu, logicky sa obrátilo na najbližšieho suseda. Vzdialenosť Zakopaného a Krakova od Nízkych Tatier je najmenšia zo všetkých ostatných alternatív. Slovensko má teraz dve možnosti: taktné poďakovanie alebo súhlas. Ukazuje sa aj tretia možnosť, ale je neslušnejšia ako taktné poďakovanie - vyjednávanie. Napríklad, že chceme aj časť hokejového turnaja, prípadne ešte niečo ďalšie. Na mieste premiéra Fica by som sa taktne poďakoval, lebo kandidatúra má možno päťpercentnú šancu na úspech.
Nezdá sa mi, že dozrel čas na olympiádu v dvoch krajinách. Hoci si nemyslím, že raz k tomu nedôjde. Napokon, v Olympijskej charte je vytvorená cestička, že za istých okolností sa môže niektorá časť súťaží organizovať mimo hraníc kandidátskej krajiny. Lenže črtajú sa veľmi silní súperi. O kandidatúre uvažuje Mníchov a prvá aj posledná zimná olympiáda v Nemecku bola v roku 1936. Švajčiari, ktorí hostili zimné hry naposledy v roku 1948, chcú ponúknuť kombináciu St. Moritzu a Davosu. Nóri zvažujú prihlášku Osla. Veľmi ťažkí súperi a určite pribudnú ďalší, kandidovať vraj mienia aj Ukrajinci a Kazachovia.
Na rozdiel od minulosti je teraz veľký záujem, veď na rok 2002 kandidovalo deväť miest, 2006 šesť miest, 2010 osem miest, 2014 sedem miest. Nemám pocit, že by na Slovensku prevládala vôľa, chuť, eufória. Určite majú záujem o kandidatúru Tatranci, lebo môže slúžiť ako reklama. Alebo J&T, ktoré do Tatier v predchádzajúcich rokoch investovalo dosť peňazí. Z hľadiska ekonomiky je dosť pokročilý čas a veľmi veľa otáznikov. Vôbec nevieme, akým pomerom by sa delili náklady, lebo nie je dohodnuté ani to, aké športy by na Slovensku boli. Zdá sa mi to šité horúcou ihlou.
Tatry a ich neuskutočnená olympijská šanca v roku 1984
Tatry dvakrát neúspešne kandidovali na olympiádu aj za Mečiarovej vlády, ale málo sa vie o roku 1984. Vtedy mali Tatry údajne veľkú šancu, ale olympiádu nakoniec získalo juhoslovanské Sarajevo. Nikdy nebola väčšia šanca na zimnú olympiádu ako v roku 1984. Vtedy sa utajovalo všeličo, ale v tomto prípade vznikla delikátna situácia. V roku 1965 začala Praha uvažovať o podaní kandidatúry na usporiadanie letných olympijských hier 1980. A Tatry po úspechu lyžiarskych majstrovstiev sveta 1970 uvažovali kandidovať v tento rok na zimnú. Lenže kandidovať na letné hry sa rozhodla aj Moskva a bola dohoda socialistických lídrov, že iné mesto z východného bloku Moskve konkurovať nebude, a to nielen na letnú, ale ani na zimnú olympiádu. Lebo vtedy sa ešte letné aj zimné olympijské hry konali v rovnakom roku a Moskva „musela“ byť zo socialistických krajín prvá.
Takže keď Moskva chcela letnú olympiádu 1980, Tatry mali kandidovať na zimnú 1984? Taká bola tichá dohoda politických špičiek. Tatry olympiádu veľmi chceli a chcenie nastalo z úžasnej eufórie, ktorá vznikla počas majstrovstiev sveta v klasickom lyžovaní v roku 1970 v Štrbskom Plese. Najmä preteky v skokoch na lyžiach na veľkom mostíku mali famóznu kulisu - prišlo 115-tisíc platiacich divákov, ďalších 40-tisíc sa tiesnilo okolo areálu. Vtedajší predseda slovenskej vlády Peter Colotka mi o desaťročia neskôr povedal, že vznikli veľké politické tlaky, aby sa Tatry tých majstrovstiev sveta vzdali. Komunistické politbyro malo obavy, že počas šampionátu dôjde k prejavom nenávisti k sovietskym športovcom. Napokon pochopilo, že vzdať sa usporiadania šampionátu by medzi ľuďmi vyvolalo omnoho väčší škandál a nespokojnosť. Celková eufória z majstrovstiev sveta bola neuveriteľná a padol aj historický rekord v návštevnosti svetových šampionátov v klasickom lyžovaní.
Šampionát mal až neskutočne dobrý ohlas, vtedajší šéf Medzinárodnej lyžiarskej federácie Mark Hodler bol nadšený, šampionát zakončil dokonca slovenským poďakovaním. Po majstrovstvách sveta prišiel spoluzakladateľ tatranskej horskej služby Vladimír Šimo s nápadom - poďme kandidovať na olympiádu. Iniciatíva vznikla zdola, on dal nápad na papier a podpísal ho aj predseda Mestského národného výboru v Tatrách Jozef Lukáč. Bol to prvý materiál, ktorý išiel telovýchovným orgánom a vláde. A do roka bola na svete 110-stranová štúdia Výskumného ústavu cestovného ruchu, ktorá hovorila o troch možnostiach sumy potrebnej na olympiádu - najlacnejšia za 183 miliónov korún a najdrahšia za 545 miliónov korún.
Čo sa malo v Tatrách budovať? Sánkarská a bobová dráha v Podbanskom, biatlonový areál a dva zimné štadióny. Mali pribudnúť aj hotely. Základná infraštruktúra ako lanovky, železnica, skokanský areál či bežecké trate boli hotové a na tú dobu a vtedajšie požiadavky moderné. Základ bol veľmi dobrý. Tatry mali reálnu, veľkú šancu získať zimné olympijské hry. Vtedy bol omnoho nižší záujem o usporiadanie olympiád než dnes. Veď o zimné hry 1980 sa uchádzalo len americké Lake Placid, nemalo protikandidáta. Zimnú olympiádu 1976 pridelili Denveru, no ten sa jej po referende vzdal a zaskočil Innsbruck, dejisko ZOH 1964, aby sa vôbec uskutočnila.
Dôvodom nezáujmu boli aj z dnešného pohľadu smiešne príjmy za televízne prenosy. V roku 1976 zaplatili televízne spoločnosti za vysielacie práva 11,5 milióna dolárov. Porovnajte si Vancouver 2010 - tam zaplatili televízne spoločnosti 1,128 miliardy dolárov. Pridelenie letnej olympiády 1980 Moskve otvorilo cestu aj usporiadaniu prvej zimnej v krajine z východu Európy, preto mali Tatry veľmi veľkú šancu.
Prečo tam teda olympiáda nakoniec nebola? Dlho som si myslel, že šlo kľúčovo o finančné obavy, až po páde komunizmu sa objavili informácie, že mohlo ísť skôr o národnostný problém. Vtedy sa o ničom nesmelo písať, lebo politbyro odďaľovalo rozhodnutie, či Československo predloží kandidatúru. Treba pochopiť, že Moskva vzala Prahe letnú olympiádu 1980, ku ktorej sa už robila kampaň, existovali odznaky. Objavili sa aj šialené nápady, že počas zimnej olympiády v Tatrách bude hokejový turnaj v Prahe či sánkovanie v Liberci. Aby bolo v Česku aspoň niečo. Bol by to problém, lebo najcennejšia na kandidatúre Tatier bola sústredenosť športovísk do jednej oblasti, malo ísť o olympiádu krátkych vzdialeností. Slováci sa tým nápadom čudovali.
Uzávierka prihlášok bola 31. októbra 1977. V lichtenštajnskom Vaduze prebiehalo valné zhromaždenie európskych národných olympijských výborov, na ktoré bolo potrebné priniesť list s oznámením o uchádzaní sa o zimnú olympiádu 1984. Takýto list musel podpísať primátor kandidujúceho mesta. Vtedajší predseda národného výboru Vysokých Tatier Vojtech Tokarčík ho podpísal a do Vaduzu s ním išiel šéf slovenskej telovýchovy Vladimír Černušák. Prišiel na rokovanie a vtedajší šéf Medzinárodného olympijského výboru írsky lord Michael Killanin sa ho pýtal: „Prihlášku máš?“ Černušák odpovedal: „Mám. Ale ešte čakám na telefonát z Prahy, skôr ju nemôžem odovzdať.“
Killanin prišiel v roku 1973 osobne do Tatier. Ukázali mu športoviská, vzali ho vrtuľníkom nad Tatry a potom sa v Javorine v poľovníckom zámočku Hohenlohe stretol s politickou garnitúrou. Killanin v zámočku vraj povedal: „Ak sa rozhodnete kandidovať, tak máte takmer stopercentnú šancu.“
Černušák nakoniec vo Vaduze neodovzdal list s oznámením o kandidatúre Tatier. Súčasne s olympijským rokovaním vo Vaduze zasadalo v Prahe predsedníctvo ÚV KSČ. Nakoniec z Prahy zavolali Černušákovi - nevyťahuj list z tašky, neschválili to. Colotka po rokoch spomínal, že pred rokovaním mal dobrý pocit. Zdalo sa mu, že predsedu vlády Lubomíra Štrougala presvedčil a politbyro kandidatúru schváli. Lenže na zasadnutí práve Štrougal prvý vystúpil proti a údajne povedal: „S kandidatúrou nemôžeme súhlasiť, lebo český národ by to neprijal a nestrávil.“ K Štrougalovi sa pridal Husák slovami: „Nebudeme predsa kvôli olympiáde rozbíjať naše národy.“ Jediný Colotka sa za Tatry bil, nikto ďalší sa k nemu nepridal. Určite aj zo strachu.
Černušák musel vo Vaduze oznámiť Killaninovi, že nedostal súhlas na odovzdanie prihlášky. Ten zalomil rukami. V juhoslovanskom športe bol vtedy vplyvný človek Artur Takač, pôvodom z Kysúc. Funkcionársky mafiózo, ktorý bol schopný vybaviť všetko. Od začiatku rokovania vo Vaduze vedel, že Černušák čaká na telefonát. Aj Juhoslovania rozmýšľali nad kandidatúrou, nad Sarajevom mali pekné kopce, kde by sa dali postaviť športoviská. Keď sa dozvedel, že Československo prihlášku nepodá, ešte počas rokovania vo Vaduze vybavil u juhoslovanských politikov súhlas na kandidatúru Sarajeva. Hoci okrem jednej športovej haly nemalo postavené nič. Hodinu pred uzávierkou Sarajevo prihlášku podalo. V juhoslovanskom denníku Sportske novosti na druhý deň vyšla kratučká správička, že Sarajevo kandiduje na olympiádu 1984. Viac nestihli napísať, bolo to tak narýchlo. Podali prihlášku úplne bez prípravy a nakoniec olympiádu dostali, lebo využili situáciu, že Tatry ju nepodali. Prvý bager začal robiť na sarajevských športoviskách až po roku. Najskôr museli všetko naplánovať, naprojektovať.
Okrem Sarajeva kandidovalo prekvapujúco japonské Sapporo, ale Japonci nemali šancu, keďže olympiáda tam bola dvanásť rokov predtým. Švédi vypadli hneď v prvom kole a v druhom kole Sarajevo vyhralo nad Sapporom o tri hlasy. Som presvedčený, že Tatry by vyhrali už v prvom kole o dvadsať hlasov.
Ako dopadla olympiáda v Sarajeve? Počas príprav mali organizátori finančné problémy, lebo Juhoslávia sa dostala do ekonomickej krízy. Lenže Juhoslovania boli pobláznení a urobili čosi, čo nemá obdobu. Ľudia v Bosne a Hercegovine si v referende odhlasovali, že im štát môže štyri roky brať 2,5 percenta z výplat, aby boli peniaze na výstavbu olympijských športovísk. Ľudia za to dostali ďakovný diplom. Napokon olympiáda v Sarajeve nebola až taká stratová, lebo vtedy prišiel obrovský skok v príjmoch za televízne práva. Kým štyri roky predtým v prípade Lake Placid inkasoval Medzinárodný olympijský výbor za televízne práva 20 miliónov dolárov, za Sarajevo dostal 102 miliónov dolárov. Som si istý, že vzhľadom na pripravenosť Tatier a zvýšené príjmy za televízne práva by olympiáda určite Československo nezruinovala.
Dnes sú olympijské hry stratové? Záleží na uhle pohľadu. Prvé výpočty nákladov, ktoré uvádzajú kandidátske mestá, sa nikdy nepotvrdili. Aj v prípade Sarajeva narástli štvornásobne. Na budúci rok bude zimná olympiáda v ruskom Soči a rozpočet bude štyri až päťkrát väčší, než sa pôvodne predpokladalo. Keď prídu športoví funkcionári za politikmi prosiť o podporu, nikdy nevyslovia nejaké veľké číslo, lebo politici by si začali ťukať na čelo - chlapci, nebláznite. Každý to sprvu „maximálne minimalizuje“. A neskôr sa rozpočet navyšuje. V Soči si uvedomili, že keď doň tridsať rokov neinvestovali, treba vymeniť všetky inžinierske siete v regióne. Potom záleží, ako počítate náklady, ktoré budú slúžiť ďalšie desaťročia. Či je to strata, alebo investícia pre región. Tatry mali v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia na tú dobu a požiadavky relatívne slušnú infraštruktúru. Pred lyžiarskym šampionátom 1970 sa do nich dosť veľa investovalo. Boli to nadlho aj posledné veľké investície do Tatier.
tags: #preco #boli #zakazane #olympijske #hry