V súčasnej dobe neodmysliteľnou súčasťou každej modernej spoločnosti je realizácia sociálnej politiky prostredníctvom sociálneho dialógu, sociálneho partnerstva, tripartizmu, resp. kolektívneho vyjednávania.
Sociálny dialóg, partnerstvo a tripartizmus
Pojem "sociálny" je latinského pôvodu a používa sa v rôznych významoch. Viac sa tento pojem začal používať začiatkom 18. storočia v rôznych vedných odvetviach. Vyjadroval všetko, čo sa vzťahovalo na spoločnosť. V tomto období sa hovorilo o "sociálnej zmluve", o "sociálnom darwinizme". Slovo "sociálny" neskôr vyjadrovalo činnosti vykonávané spoločnosťou v prospech jednotlivca alebo kolektívu. Začalo sa hovoriť napr. o sociálnom lekárstve, sociálnej legislatíve. Uvedené obdobie je spojené s rozvíjaním občianskych práv (osobná sloboda, súkromné vlastníctvo, sloboda prejavu a vyznania).
V druhej polovici 19. storočia sa pojmom "sociálny" začali označovať určité skutočnosti, ktoré sa vyskytovali hromadne v neprospech jednotlivca alebo kolektívu, napr. v podnikoch. Začalo sa hovoriť o sociálnych rizikách, sociálnych chorobách, atď. V tomto období sa formovali najmä politické práva (účasť na politickom živote spoločnosti, na výkone politickej moci ako volič alebo ako člen reprezentatívneho orgánu, účasť na správe verejných vecí, právo pokojne sa zhromažďovať a združovať v spolkoch, spoločnostiach, iných združeniach, zakladať politické strany a hnutia).
V 20. storočí sa slovu "sociálny" pridáva ďalší význam slova vyjadrujúci vzťahy medzi jednotlivcom a kolektívom (spoločenskou skupinou), do ktorého jednotlivec patrí. Hovorí sa napr. o sociálnej psychológii, atď. Toto obdobie je spojené s rozvojom sociálnych práv (právo na sociálne zabezpečenie - tj. na nemocenské poistenie, na starobné poistenie, na invalidné poistenie, na poistenie v nezamestnanosti, právo slobodne sa združovať s inými na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov, právo na vzdelanie, na zdravotné poistenie).
Na základe uvedeného možno konštatovať, že pojem "sociálny" v najširšom slova zmysle znamená spoločenský. Vyjadruje sa ním v podstate všetko, čo súvisí alebo sa vzťahuje na spoločnosť (kolektív). V užšom slova zmysle "sociálnym" rozumieme činnosť, smerujúcu k odstraňovaniu nerovnosti týkajúcej sa podmienok života ľudí, vzťahov medzi ľuďmi, vzťahov medzi indivíduom a kolektívom, prípadne celou spoločnosťou.
Tripartita podľa Medzinárodnej organizácie práce (ďalej len „MOP“) sa považuje za hospodárske a sociálne partnerstvo medzi štátom, zamestnávateľmi a zamestnancami. Partnerstvo je založené na procese vzájomného vyjednávania, vzájomnej spolupráci, na realizácií zmlúv, ako aj na riešení pracovných sporov, atď. Kolektívne vyjednávanie má významný preventívny charakter s cieľom predchádzania sociálnym napätiam, resp. konfliktom a problémom.
V Slovenskej republike bolo oficiálne zavedené v roku 1991 ako úplne nový nástroj, ktorý v minulosti v našej sociálnej politike chýbal. Ide o nepretržite prebiehajúci proces, v priebehu ktorého dochádza k vyjednávaniu o určitých sociálnych skutočnostiach medzi sociálnymi partnermi s cieľom dosiahnutia kompromisu. Sociálnymi partnermi sú odbory, ktoré obhajujú záujmy zamestnancov, zamestnávateľské zväzy, ktoré obhajujú záujmy zamestnávateľov a vláda (tzv. tripartita). Na nižšej úrovni prebieha kolektívne vyjednávanie medzi odbormi a zamestnávateľmi (tzv. bipartita).
Sociálny dialóg, sociálne partnerstvo, tripartita a kolektívne vyjednávanie úzko súvisia s koncepciou právneho a demokratického štátu založenom na sociálne trhovom hospodárstve rešpektujúcom slobodu jednotlivca, pričom najvyššia hodnota „sloboda“ je obmedzená na jej roveň postavenou hodnotou, a to solidaritou a sociálnou spravodlivosťou.
Sociálny dialóg, sociálne partnerstvo, tripartita a kolektívne vyjednávanie sú súčasťou základných ľudských práv a slobôd, ako aj súčasťou európskej a svetovej sociálnej a právnej kultúry a tvoria obsah dlhodobých programov a stratégií. Predstavujú základ pre sociálny konsenzus, ktorý je vyjadrením podstaty sociálneho štátu založenom na princípe sociálnej solidarity, sociálnej súdržnosti spoločnosti. Hlavnou úlohou sociálneho partnerstva je regulácia a riešenie záujmových konfliktov, predchádzanie sociálnym napätiam a konfliktom a zabezpečenie sociálneho (z)mieru.
Vo svojej podstate sociálne partnerstvo, sociálny dialóg, tripartizmus a kolektívne vyjednávanie vychádza z teórie spoločenskej zmluvy predstavujúcej základ solidarizmu, ktorý poukazuje na nevyhnutnosť zachovať spoločenský systém a vytvárať vhodné podmienky pre stabilitu a rovnováhu. Bezprostredne úzko súvisí s celospoločenskou deľbou práce, posilňuje trhovú ekonomiku a pozitívne vplýva na hospodársky rozvoj prostredníctvom zväčšovania participácie zamestnancov na dosiahnutom zisku podnikov a tým pádom aj na dosiahnutom stupni celospoločenského rozvoja (tj. blahobyte) spoločnosti.
Historický vývoj sociálneho zabezpečenia a kolektívneho vyjednávania
Európsky sociálny model vychádza z kresťanského učenia, ktoré ovplyvnilo európsky humanizmus a osvietenské učenie o prirodzených právach človeka vychádzajúce z antickej filozofie. Za začiatok zakotvenia politických práv sa považuje Magna Charta Libertatum (1215), ktorá zakotvovala práva všetkých slobodných občanov vlastniť a dediť majetok, byť oslobodený od nepriamych daní, ako aj právo na spravodlivý proces a rovnosť pred zákonom, čo možno považovať za prvý krok k politickej slobode a rovnosti.
V 13. storočí vznikali tzv. podporné spolky tovarišov, inými slovami „banské bratstvo“ fungujúce na princípe solidarity a neskôr na princípe vzájomnej pomoci. Už v tomto období sa vyskytovali nepokoje tovarišov (napr. vo Francúzsku), ako aj štrajky.
Na základe uvedeného možno konštatovať, že zrod odborov má svoje korene v stredovekom tovarišstve, avšak reálne odbory vznikajú až so vznikom moderného priemyslu v 19. storočí. Obdobie liberalizmu charakterizované heslom „laisser faire, laisser passer“, vyjadruje vieru v účinnosť slobodnej trhovej ekonomiky, pričom štát pôsobí v sociálnej oblasti iba v minimálnej, zvegovej miere z dôvodu dávajúc prioritu individuálnym zmluvným vzťahom a inštitucionalizovanej filantropii.
V 16. storočí alžbetínske reformy rozdeľujú obyvateľstvo na práceschopné (ubytované v tzv. pracovných domoch) a práceneschopné (starí a chorí ubytovaní v chudobincoch). Takéto členenie je typické aj pre naše územia v období roku 1661 prijatím patentu o tulákoch a žobrákoch, v zmysle ktorého právo žobrať mala v obciach iba práceneschopná chudoba. Pracovné zákonodarstvo v počiatkoch liberálneho štátu má charakter donútenia a represie najmä pre práceschopné obyvateľstvo, čo sa prejavuje úpravou zákazu žobrania.
Začiatkom 17. storočia sa objavujú začiatky povinného poistenia. Obchodníci a tovariši sa združujú za účelom riešenia pracovných a sociálnych problémov a cechy učňov a tovarišov mali sociálne, ako aj politické zameranie.
Ríšsky kancelár O.v.Bismarck podporoval spočiatku pôvodnú cechovú ochranu námedzných pracovníkov a sociálnu ochranu zo strany cisárstva (t.j. štátu) s cieľom podporiť lojalitu cisárstvu, znížiť vplyv cirkvi, znížiť organizovanosť robotníkov v sociálno-demokratickej strane a najmä zvýšiť produktivitu práce. V období rokov 1883 až 1889 bolo zavedené poistenie pre prípad choroby (Ríšsky snem schválil zákon o nemocenskom poistení - 1883), pracovného úrazu (zákon o úrazovom poistení - 1884), invalidity a staroby (zákon o starobnom a invalidnom poistení - 1889).
Bismarckova politika sa výrazne obmedzila na poisťovaciu politiku štátu. Typickými znakmi uvedených zákonov bolo zavedenie obligatórneho poistenia pre všetkých robotníkov pracujúcich v priemysle a pre veľkú skupinu zamestnancov, ako aj zavedenie samosprávy. Financovanie nemocenského poistenia bolo založené výlučne na príspevkovom princípe, pričom polovicu poistného platili zamestnanci a polovicu zamestnávatelia. Štát prispieval na invalidné a dôchodkové poistenie. Zavedené sústavy poistenia boli typické oddelením rôznych kategórii zamestnancov a robotníkov.
Bismarck, ktorý reprezentoval štát, prevzal kontrolu nad sférou, ktorá predtým v podobe existencie vzájomných podporných spolkov bola kontrolovaná odbormi. Bismarck si bol vedomý neustále rastúceho sociálnodemokratického hnutia, a preto realizoval politiku „cukru a biča“, čo sa na strane jednej prejavilo v roku 1878 zakázaním sociálnodemokratickej strany a na strane druhej vznikom prvej sústavy povinného sociálneho poistenia vo svete.
V tomto období vo Veľkej Británii vznikla Zlúčená spoločnosť inžinierov (mechanikov a údržbárov - r. 1851) ako prvá odborová organizácia kvalifikovaných robotníkov, ktorá sa venovala pokojnému kolektívnemu vyjednávaniu a svojpomoci, pokiaľ to bolo možné, bez štrajkov. V roku 1888 v Londýne úspešne štrajkujú nekvalifikované robotníčky v zápalkárňach (match girls) a v roku 1889 dokári.
Na začiatku 20. storočia mali odbory vo Veľkej Británii viac ako 2 milióny členov, v roku 1913 už 4 milióny členov, čo predstavovalo takmer pätinu zamestnancov a v roku 1916 britská vláda iniciovala zakladanie spoločných zamestnávateľsko-zamestnaneckých komisií v podnikoch, ktoré zriaďovali obce.
V roku 1895 vo Francúzsku vznikla Všeobecná konfederácia práce (CGT), avšak odbory boli nekoordinované a decentralizované. V Nemecku sa kreovali odbory 60. rokoch 19. storočia tak, že spolupracovali s politickými stranami (vznikali odbory liberálne, kresťanské, socialistické) a v roku 1914 mali už 3 milióny členov, pričom päť šestín z nich pôsobilo v socialistických odboroch. Rakúsko-uhorské odborové snahy nemali celoštátny význam a mali iba miestne úspechy. V Škandinávii odbory vznikali v spojení s družstevným hnutím a so sociálnodemokratickými stranami, čo sa zachovalo až dodnes. V roku 1886 vznikla Americká konfederácia práce (AFL) bez prepojenia na politické strany.
Novely zákona o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov
Pravidlá sociálneho zabezpečenia policajtov a vojakov sa majú upraviť v súlade s aplikačnou praxou. Novela zákona o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov má napríklad zabezpečiť vyplácanie materského vojakom či policajtom, ktorí prevzali do osobnej starostlivosti dieťa.
Jednou z najvýraznejších zmien, ktorú schválený návrh prináša, je rozšírenie nároku na materské. Ministerstvo vnútra v dôvodovej správe upozorňuje, že doterajšia právna úprava takéto situácie opomínala.
Novela mení aj mechanizmus výpočtu tehotenského. Po novom sa má tehotenské určovať ako 12 percent denného vymeriavacieho základu určeného z dvojnásobku všeobecného vymeriavacieho základu a vyplácať sa má za kalendárne dni.
Schválená novela zasahuje aj do oblasti výsluhových dôchodkov. Cieľom je podľa ministerstva zvýšiť výšku výsluhového dôchodku za obdobie dôchodkového poistenia získané po 31. decembri 2003 u poberateľov, ktorým vznikol nárok na starobný dôchodok ešte pred 1. januárom 2004. Zároveň sa má zmeniť aj pravidlo, podľa ktorého sa dnes pri novovzniknutom služobnom pomere sleduje hranica 12 mesiacov.
Novela precizuje aj pojem nezaopatrené dieťa a upravuje pravidlá pri vdovských a vdoveckých výsluhových dôchodkoch.
Ďalšou zmenou je rozšírenie právomocí posudkových lekárov. V odôvodnených prípadoch by mohli posúdiť dočasnú neschopnosť, určiť nový dátum jej predpokladaného ukončenia alebo ju ukončiť.
Ministerstvo vnútra opakovane zdôrazňuje, že novela má odstrániť nedostatky, ktoré sa ukázali pri uplatňovaní zákona v praxi, a zjednotiť jeho výklad. Navrhovaná účinnosť zákona je stanovená na 1. júla 2026.
Ministri Glváč a Kaliňák predstavili novelu zákona o sociálnom zabezpečení
Vznik koncepcie sociálnoprávneho štátu nielen ako teoretický, ale aj ako praktický inštitút je spojený s pádom monarchie v novembri 1918 a so vznikom Weimarskej republiky, kedy boli položené ústavné základy podnikového spolurozhodovania v zmysle Weimarskej ústavy z 11. novembra 1919 založenej na princípe suverenity ľudu.
V roku 1919 v rámci Versaillskej mierovej zmluvy vzniká Medzinárodná organizácia práce (ďalej len „MOP“), ktorá je založená na tripartitných princípoch a sociálny dialóg, sociálne združovacie práva, tripartizmus - trojstrannsť, má zakódovaný vo svojej podstate. Jedným zo zakladajúcich členov bola aj 1. Československá republika. Tripartitná 15-členná Komisia práce na základe britského návrhu vypracovala dokument, ktorý sa stal Ústavou MOP, ktorá platí do dnešných čias. Medzi dvoma svetovými vojnami bola pridružená k bývalej Spoločnosti národov a v roku 1946 sa MOP stala prvou špecializovanou organizáciou Organizácie spojených národov (ďalej len „OSN“). Táto najstaršia a najvýznamnejšia organizácia sveta rozhodujúcim spôsobom ovplyvňuje normotvorbu medzinárodného sociálneho a pracovného práva (Dohovor č. 1 o osemhodinovom pracovnom čase, Dohovor č. 2 o boji proti nezamestnanosti, Dohovor č. 3 o ochrane materstva, atď.), svetový hodnotový systém a sociálne a ekonomické práva považuje za neoddeliteľnú a integrálnu súčasť ľudských, občianskych a politických práv.
Nesmierny politický význam pre právo na koaličnú slobodu má Všeobecná deklarácia ľudských práv (z 10. decembera 1948), ktorej obsah predstavuje významné východisko pre realizáciu prirodzených práv človeka a občana, ako aj práva na existenciu takého spoločenského a medzinárodného poriadku, v ktorom sa práva a slobody budú plne uskutočňovať. V článku 20 sa ustanovuje „právo každého na zaručenú slobodu pokojného zhromažďovania a združovania sa“ (ods.1), pričom „nikto nesmie byť nútený, aby bol členom nejakého združenia“ (ods. 2).
Tento článok nebráni uložiť zákonné obmedzenia výkonu týchto práv pre príslušníkov ozbrojených síl alebo polície alebo správnych orgánov štátu. Tento pakt tvorí súčasť modernej koncepcie ľudských práv a poukazuje na skutočnosť, že ak národy majú právo určiť svoj politický o...
tags: #pravna #uprava #dochodkoveho #systemu