Pomocné artikulačné znaky: Kľúč k efektívnej komunikácii a rozvoju reči u detí s poruchou sluchu

V súčasnosti existuje viacero spôsobov, ako komunikovať a vzdelávať deti s poruchou sluchu. Tieto metódy majú vlastné pravidlá a postupy, ako pri rozvoji reči postupovať. Cieľom je priblížiť rodičom a ďalším záujemcom základné a aktuálne informácie o deťoch so sluchovým postihnutím, o sluchovom postihnutí samotnom, o tom, ako ovplyvňuje život dieťaťa, o typoch a stupňoch sluchových porúch, príčinách ich vzniku a o ich diagnostikovaní.

Metódy komunikácie a vzdelávania detí s poruchou sluchu

Pre deti s poruchou sluchu sú k dispozícii rôzne metódy a prístupy, ktoré im pomáhajú v rozvoji komunikácie a reči. Každá z týchto metód má svoje špecifiká a je dôležité vybrať tú, ktorá najlepšie vyhovuje individuálnym potrebám dieťaťa a rodiny.

Orálna metóda

Za orálnu metódu sa považuje prístup, kedy sa dieťa s poruchou sluchu pokúša komunikovať jazykom spoločnosti, v ktorej žije. Využívajú sa zvyšky sluchu, podporené načúvacím prístrojom alebo kochleárnym implantátom, a odzeranie, ktoré dopĺňa informáciu získanú sluchom. Dieťa navštevuje logopéda, ktorý ho pomocou pomocných artikulačných znakov učí správne vyslovovať jednotlivé hlásky. Už od útleho veku sa využíva globálne čítanie (vnímanie celých slov). Dieťa by malo vyrastať v hovoriacom prostredí bez posunkov, pričom prirodzené gestá sa pri rozvoji reči používajú.

Auditívno-verbálna metóda (A-V metóda)

Pre tento program je charakteristické, že sa rodič a odborník snažia viesť dieťa tak, aby sa na rozdiel od orálnej metódy spoliehalo iba na sluch a odzeralo čo najmenej. Posunky sa nepoužívajú. V sluchovej výchove dieťa postupuje od uvedomenia si rozdielu medzi zvukom a tichom, cez rozpoznávanie jednotlivých zvukov a slov, chápanie jednoduchých viet až po porozumenie reči v hlučnejšom prostredí. Dieťa sa učí vnímať vlastný hlas a hlas iných ľudí, na základe čoho zlepšuje kvalitu svojho vlastného hlasu a artikuláciu.

Predpokladom pre A-V metódu je skorá diagnostika poruchy sluchu a kvalitné, skoro pridelené a dobre nastavené kompenzačné pomôcky (načúvacie prístroje, kochleárny implantát), ktoré sú nosené po celý deň. Aktívne používanie A-V metódy v domácom prostredí znamená, že budete vyžadovať, aby dieťa svoje požiadavky vždy doprevádzalo hlasovým prejavom.

Totálna komunikácia

Je filozofia, ktorá tvrdí, že sa majú použiť všetky dostupné prostriedky, ktoré dieťaťu pomôžu komunikovať a vzdelávať sa. Využívajú sa gestá, posunky, hovorenie, odzeranie, prstová abeceda, čítanie a písanie, sluch rozvíjaný načúvacím prístrojom alebo kochleárnym implantátom, nákresy, pomocné artikulačné znaky a iné. Táto filozofia preferuje zavedenie posunkov v ranom detstve. Vychádza z toho, že je nehumánne žiadať od nepočujúceho dieťaťa, aby samo prekonávalo komunikačné problémy, a preto je nutné sa mu prispôsobiť a uľahčiť mu skorú komunikáciu používaním posunkov. Pochopenie informácie je v totálnej komunikácii dôležitejšie ako to, akým spôsobom informáciu dieťaťu podáme.

Posunkovaná slovenčina (kontaktné posunkovanie)

Je najpoužívanejšia metóda totálnej komunikácie. Využíva sa na dorozumievanie medzi počujúcimi a nepočujúcimi osobami. Je to vlastne hovorenie sprevádzané posunkovaním (do posunku sa prekladá každé slovo, ktoré sa hovorí, v niektorých prípadoch sa ukazuje aj gramatická koncovka). Posunkovaná slovenčina ani kontaktné posunkovanie nie je prirodzený jazyk nepočujúcich.

Bilingvizmus

Bilingvizmus je stav, kedy dieťa ovláda dva alebo viaceré jazyky. Podstatou bilingválneho vzdelávania u nepočujúcich je v prvom rade zvládnutie posunkového jazyka a prostredníctvom neho osvojenie si jazyka druhého - písomnej a hlasitej reči. Cieľom je pripraviť nepočujúce dieťa na život v dvoch komunitách - počujúcej aj Nepočujúcej. Ak sa rozhodnete pre bilingválnu metódu, mali by ste byť ochotní akceptovať komunitu Nepočujúcich a ich prirodzený posunkový jazyk a zabezpečiť dieťaťu prirodzený kontakt s oboma svetmi.

Bilingvizmus na rozdiel od simultánnej komunikácie nie je súčasné posunkovanie a hovorenie. O bilingvizme hovoríme, ak sú plnohodnotne zastúpené oba jazyky a každý jazyk sa používa oddelene podľa toho, s akou osobou komunikujem. Vo vyučovaní sa strieda počujúci a nepočujúci pedagóg. Každý z nich sprostredkováva jeden jazyk, jednu kultúru, príslušnosť k jednej spoločnosti. Pre bilingválnu výučbu sú potrební počujúci i nepočujúci (plne kvalifikovaní) učitelia, ktorí by sa spolu zúčastňovali na bilingválnom vzdelávaní.

Sluchové postihnutie: Základné informácie

Nedoslýchaví, nepočujúci, ohluchnutí ľudia a osoby s kochleárnym implantátom tvoria spoločnú skupinu sluchovo postihnutých, ktorí sa vyznačujú obmedzenou sluchovou schopnosťou. Zriedkavo im sluchová schopnosť úplne chýba (Leonhardtová, 2001). Nezainteresovaní ľudia si často o nepočujúcich myslia, že sú úplne hluchí, nič nepočujú. O nedoslýchavých je zase mienka, že s nimi treba hovoriť nahlas a zreteľne. Stretneme sa aj s názorom, že s človekom so sluchovým postihnutím už netreba „nič špeciálne podniknúť“, ak má načúvací aparát. Ak ho má - počuje a vníma normálne. Je to chybná predstava.

Hluchota je jedno z najťažších zmyslových poškodení. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) v rámci trvalých poškodení organizmu zaraďuje hluchotu hneď na druhé miesto po mentálnom postihnutí (ešte pred slepotou). Ani jedno poškodenie organizmu nemá na psychiku človeka také výrazné následky ako hluchota.

Stupne sluchovej poruchy

Táto klasifikácia má len relatívny význam, lebo u ľudí s rovnakým typom a stupňom poruchy nemusia byť rovnaké ani príznaky, ani následky sluchového postihnutia.

Príčiny vzniku sluchových porúch

Sluchové poruchy môžu byť vrodené alebo získané.

• Vrodené poruchy sluchu: Príčiny prenatálneho sluchového postihnutia zahŕňajú dedičnosť (dnes je známych viac ako 400 syndrómov, pri ktorých je porucha sluchu alebo hluchota) a choroby matky v gravidite, najmä v prvom trimestri (osýpky, čierny kašeľ, rubeola, diabetes).
• Získané poruchy sluchu: Poškodenie sluchu je získané hneď po narodení alebo v neskoršom veku, môže byť i progresívne zhoršovanie sluchu, ktoré sa pri narodení nevyskytovalo. Perinatálne obdobie začína krátko pred pôrodom, počas neho a zavŕši sa krátko po pôrode.

Frekvencia výskytu niektorých príčin porúch sluchu sa za posledných 30 rokov zmenila a ďalšie zmeny sa očakávajú v budúcnosti, a to na základe zavedenia nových možností prevencie niektorých ochorení (rubeola, bakteriálna meningitída, hyperbilirubinémia). Na druhej strane pribúda vďaka rozvoju intenzívnej novorodeneckej starostlivosti viac rizikových novorodencov s pôrodnou hmotnosťou pod 1 500g, s nízkym Apgar skóre a s mechanickou ventiláciou viac ako 5 dní.

Diagnostika sluchu

Diagnostikovaním sluchu sa zaoberá lekár - audiológ. Aj minimálne podozrenie zo strany rodičov, pediatra alebo pedagógov má viesť ku skorému stanoveniu prahu sluchu. Výsledkom jeho vyšetrenia je záznam o stave sluchu - audiogram.

Metódy vyšetrenia sluchu:

1. Neobjektívne (behaviorálne) metódy: Sú metódy založené na pozorovaní, ako sa správa dieťa, ako reaguje na zvukový podnet. Sluchové centrum sa vyvíja už pred narodením, je dokázané, že plod reaguje na zvuk už v 8. mesiaci embryonálneho vývoja a dokáže si zvuky zapamätať. Tieto metódy sú založené na reakciách nepodmienenými reflexmi a používajú sa ako doplnkové metódy k objektívnym metódam. V audiocentre sa preto najčastejšie vykonáva audiometria so zrakovým posilnením (VRA - Visual Reinforcement Audiometry).
2. Otoakustické emisie (OAE): Sú zvuky, ktoré sú produkované vibráciami vonkajších vláskových buniek vnútorného ucha (v Cortiho orgáne) a môžeme ich objektívne zaznamenať citlivým mikrofónom vo vonkajšom zvukovode.
3. Impedančná audiometria: Vychádza z pomeru medzi energiami v prostredí ucha. Pozostáva z dvoch základných vyšetrovacích metód: z tympanometrie a z vyšetrenia reflexu.
4. Audiometria evokovaných odpovedí: Je objektívna metóda, ktorá nevyžaduje spoluprácu vyšetrovaného, preto je vhodná na vyšetrenie sluchu u detí. Sluchový evokovaný potenciál je krátka elektroencefalografická odpoveď na zvukový podnet.
5. Novorodenecký skríning sluchu: Približne jedno dieťa na 1000 narodených detí sa narodí hluché a asi ďalšie tri sa narodia s rôznou poruchou sluchu. Od 1. 5. 2006 je legislatívne zavedený aj v Slovenskej republike. Vyšetrenie sluchu u novorodencov je nevyhnutné pred prepustením z novorodeneckého oddelenia, najvhodnejšie 3. deň života, u nedonosených, patologických novorodencov aj neskôr, ale pred prepustením domov. Výskyt obojstrannej ťažkej poruchy sluchu alebo hluchoty u rizikových novorodencov (na oddelení intenzívnej starostlivosti novorodencov) je 1 - 2 % v porovnaní s výskytom 0,1 - 0,2 % v celkovej populácii novorodencov.

Pomôcky pre osoby so sluchovým postihnutím

Osoby so sluchovým postihnutím používajú prístroje, ktoré umožňujú zosilniť akustické podnety, prípadne ich transformovať do oblasti zrakovej alebo vibračnej. K tomuto účelu sa používajú individuálne alebo kolektívne akustické prístroje.

Individuálne načúvacie prístroje

Majú zdroj energie z batérií a robia nezastupiteľnú službu osobám so sluchovým postihnutím. Sú závesné (za ucho), súčasťou okuliarov, alebo vkladateľné priamo do zvukovodu. Vyrábajú sa v rôznych veľkostiach a farbách. Ideálne do šiesteho mesiaca veku dieťaťa by mala byť porucha sluchu kompenzovaná výkonnými načúvacími prístrojmi so správnym nastavením.

Ďalšie pomôcky

• Manuálne pomôcky: Prstová abeceda, fonematický manuálny systém (používa sa aj v ZŠI pre sluchovo postihnutých v Lučenci, zaviedol ho Matuška (1974) pod názvom PAZ - pomocné artikulačné znaky), ústno - ručný systém.
• FM systémy: Pracujú na princípe bezdrôtového mikrofónu, ktorý má pripnutý hovoriaci a počúvajúci má bezkáblový rádioprijímač, ktorý je prichytený na audiobotičku načúvacieho prístroja.
• Hovoriace pero (audio pen) alebo audio box: Na auditívny tréning, ak chce rodina používať tieto pomôcky, musí si potrpieť na dobrú kvalitu zvuku danej techniky a knižného materiálu.

Kochleárny implantát (KI)

Až približne pred 25 rokmi sa objavili prvé správy o kochleárnej neuroprotéze. V roku 1993 v Českej republike a v roku 1994 v Slovenskej republike sa vykonali prvé kochleárne implantácie (ďalej KI). Do roku 2005 bolo na Slovensku evidovaných 110 užívateľov KI. Až odvtedy sa začali získavať prvé skúsenosti s metódou, ktorá skutočne sprostredkuje nepočujúcemu dieťaťu či dospelému človeku sluchové vnímanie.

Kochleárny implantát sa skladá z vnútornej a vonkajšej časti. Vnútorná časť KI je vložená počas operácie do spánkovej kosti. Skladá sa z prijímača - stimulátora, ktorý je uložený pod kožou za uchom a jemného zväzku elektród (ich počet je rozdielny pri jednotlivých druhoch implantátov), ktorý sa vsúva do slimáka vnútorného ucha.

Zvuky prostredia a zvuky reči sú zachytené mikrofónom, odkiaľ sa informácia po kábliku odosiela do rečového procesora. Rečový procesor vyberá a kóduje zvuky tak, aby sa informácie o charakteristikách prenášaného zvuku čo najvernejšie premenili na elektrické stimuly. Z rečového procesora je kódovaný signál odoslaný do vysielacej cievky a odtiaľ sa cez kožu pomocou elektromagnetických vĺn vysiela do prijímača. Prijímač mení kódované signály na bifázické prúdové elektrické impulzy. Elektrické impulzy sú vysielané k elektródam tak, aby stimulovali sluchové nervové vlákna. Na Slovensku sa používajú viaceré typy kochleárnych implantátov. KI nahrádza funkciu nefunkčných vláskových buniek slimáka a elektrickými impulzmi priamo stimuluje vlákna (neuróny) sluchového nervu a tým zabezpečuje vnímanie zvuku.

Riziká kochleárnej implantácie

Kochleárna implantácia je spojená s rizikami ako každá iná operácia v celkovej narkóze. Ďalším možným rizikom je poškodenie tvárového nervu, zmena citlivosti v okolí ušnice, porucha chuti alebo rovnováhy a zhoršenie ušného šelestu. Dlhodobé nežiadúce účinky elektrickej stimulácie na vnútorné ucho nie sú známe.

Faktory ovplyvňujúce úspešnosť kochleárneho implantátu

• Etiológia (príčina) poruchy sluchu: Niektoré deti, ktoré stratili sluchu následkom pôsobenia cytomegalovírusu, majú problémy nielen s vnímaním zvuku, ale aj jeho spracovaním v mozgu. Takéto deti nebudú mať dostatočný úžitok z kochleárneho implantátu. Podobne meningitída spôsobuje osifikáciu, čo môže spôsobiť neúplné vloženie elektród do kochlei.
• Vek v čase záujmu o kochleárnu implantáciu.
• Vznik a trvanie poruchy sluchu: Ukazuje sa, že čím dlhšie hluchota trvá, tým horšie výsledky implantátu možno očakávať. Príčinou je fakt, že sluchový nerv, ktorý sa nikdy nestimuloval, alebo sa nestimuloval po dlhý čas, nemusí byť schopný dostatočne dobre preniesť informácie o zvuku do mozgu. Za ideálneho kandidáta sa preto považuje postlingválne nepočujúci, u ktorého hluchota trvá kratšie ako polovicu jeho života, prípadne nie viac ako 15 rokov.
• Stupeň poruchy sluchu: Ešte nedávno sa implantovali iba ľudia, ktorí mali obojstrannú hluchotu bez zvyškov sluchu, alebo len s malými zvyškami sluchu, ktoré sa pri intenzívnom sluchovom tréningu s naslúchadlom nedali využiť pre porozumenie reči.
• Anatomické podmienky: Pôvodne sa neodporúčalo implantovať nepočujúcich s čiastočne alebo úplne nepriechodnou kochleou, prípadne poškodeným nervom. Súčasná technológia však umožňuje tzv.
• Prostredie a motivácia: Zohľadňuje sa, či je nepočujúce dieťa motivované k trvalému noseniu kochleárneho implantátu a jeho rodina si uvedomuje nutnosť dlhodobej sluchovej rehabilitácie. Učenie sa interpretovať zvuky, ktoré vytvoril implantát, vyžaduje prax a preto je časovo náročné. Implantačný tím si takisto všíma schopnosť rodičov pracovať s dieťaťom podľa pokynov a odbornú starostlivosť, ktorú dieťa absolvovalo pred implantáciou (foniatrickú, logopedickú a špeciálno-pedagogickú).
• Spôsob komunikácie: Dôležité je zistiť, či sa dieťa v minulosti, alebo teraz prejavuje niektorými zo znakov, ktoré sa označujú ako auditívno-preverbálne správanie. Ide predovšetkým o orientáciu dieťaťa na zvukové podnety, vokalizáciu (bľabotanie), nadviazanie zrakového kontaktu, spoluprácu (napr. pri hre), sledovanie pohybov artikulačných orgánov (pier, jazyka..). Na Slovensku je podľa kritérií implantačného centra podmienkou preferovanie auditívno-verbálneho, príp. orálneho programu v škole aj v rodine. V tejto súvislosti by sme radi poznamenali, že v zahraničí sa v súčasnosti upúšťa od striktne auditívne-verbálneho programu pre všetky deti a nevylučuje sa, ak má dieťa kochleárny implantát a zároveň s ním rodina posunkuje. Dôležité však je, aby dieťa každodenne cielene cvičilo sluch, čo umožňuje ako program totálnej komunikácie, tak aj bilingválno-...

Sluchový tréning a rozvoj reči

Rozvoj reči dieťaťa je proces, ktorý má kľúčový význam pre jeho komunikáciu, učenie a sociálne vzťahy. Chyby vo výslovnosti môžu ovplyvniť sebavedomie dieťaťa, jeho vzťahy s rovesníkmi a školské výsledky. Preto je veľmi dôležité včasné rozpoznanie ťažkostí a zavedenie účinnej logopedickej terapie.

Hlavnou úlohou klinického logopéda pri práci s dieťaťom s poruchou sluchu je rozvíjať sluch a následne hovorený jazyk dieťaťa. Logopéd rodiča učí rôzne hry a stratégie, ako rozvíjať slovnú zásobu dieťatka. Pomocou úloh zameraných na rozvoj myslenia cvičí porozumenie reči a pomocou rôznych hier aj gramatiku jazyka (napr. správne poradie slov vo vete, jednotné a množné číslo, používanie predložiek alebo ohýbanie slov). Zároveň môže rodičov naučiť, ako má dieťa počas hry správne dýchať a ako s ním možno hravo precvičovať oromotoriku (cvičenia na pohyblivosť pier, svalov tváre a jazyka). Logopéd číta s dieťaťom obrázkové alebo rozprávkové knihy a sleduje, či rozumie príbehu, prípadne, či ho vie vo vyššom veku prerozprávať.

Pomocné artikulačné znaky (PAZ)

Samostatnou kapitolou a v mnohých prípadoch omnoho efektívnejšou, ako je učenie sa prstovej abecedy, je začatie využívania pomocných artikulačných znakov (PAZ). Ide o vizuálne symboly alebo gestá, ktoré dopĺňajú verbálnu komunikáciu. Tieto znaky môžu pomôcť deťom lepšie pochopiť a naučiť sa správne vyslovovať jednotlivé slová a hlásky. Použitie týchto znakov v kombinácii s hovorením môže výrazne zlepšiť rečové schopnosti detí a pomôcť im preklenúť medzery v porozumení.

PAZ sa využívajú tiež u detí s problémami v sluchovej pamäti a výslovnosti, pričom sa môžu používať aj pri tvorbe celých viet. Pomáhajú dieťaťu nielen s výslovnosťou jednotlivých hlások a slabík, ale i so zapamätávaním si štruktúry slova, slabík v slove a ich poradí. Podporujú úspešnosť dieťaťa pri vyslovovaní ťažkého slova, z čoho sa tešia nielen terapeuti a rodičia, ale aj samotné dieťa. Pri nácviku správnej výslovnosti hlások môžu logopédi okrem sluchu využívať aj zrak (imitácia, zrkadlo) a hmat (pomocné artikulačné zvuky).

Ďalšie logopedické pomôcky a metódy

• Globálne čítanie: Niektorí logopédi používajú pri rozvoji slovnej zásoby a porozumenia globálne čítanie (prikladanie slov k obrázkom), čím deťom okrem iného pomáhajú porozumieť, že hovorené slová majú aj písomnú formu.
• Alternatívno-augmentatívna komunikácia (AAK): Ak má dieťa pridružené okrem poruchy sluchu aj ďalšie zdravotné problémy, ktoré mu neumožňujú zrozumiteľne komunikovať hovorenou rečou, logopéd hľadá podporný alebo náhradný spôsob dorozumenia sa (môže ísť napríklad o systém obrázkov, komunikačnú tabuľku, symboly a znaky alebo pomôcky s elektronickým hlasovým výstupom).
• Učenie sa abecedy: Je základným krokom v rozvoji reči a gramotnosti. Pre nepočujúce deti je dôležité, aby sa abecedu učili nielen vizuálne, ale aj pomocou hmatových a vizuálnych pomôcok. Hry a aktivity zamerané na učenie sa písmen a ich zvukov môžu byť veľmi efektívne v zlepšovaní ich rečových schopností.
• Sluchová diskriminácia a Lingové zvuky: Pri práci s deťmi sa často pracuje na rozlíšení zvukov a ich lokalizácii. Nápomocnou je „technika odpočúvania“, resp. „sluchová diskriminácia“, kedy dieťa na základe vypočutého zvuku musí ukázať na daný obrázok (napr. počuje „hav hav“ a ukáže na obrázku na psíka) alebo musí rozpoznávať medzi podobnými slovami (napr. pes/päsť, skrývať/krívať). Taktiež sú výbornou pomôckou Lingové zvuky, ktoré overujú, či dieťa vníma a identifikuje zvuky v celom rozsahu rečového spektra.
• Rolové hry: Sú účinný spôsob, ako deti môžu rozvíjať svoje jazykové zručnosti v kontexte reálnych situácií. Môžu tak skúšať rôzne komunikačné scenáre, rozširovať svoju slovnú zásobu a zlepšovať svoje schopnosti porozumenia a výslovnosti.
• Počítačové programy: Zahraničné skúsenosti poukazujú na fakt, že logopédi radi využívajú pre deti špeciálne počítačové programy na precvičovanie počúvania s porozumením. Pre deti je to zábava, motivuje ich to a podporuje i proces učenia.
• Muzikoterapia: Mnohým deťom pomáha v auditívnom a rečovom tréningu tiež vnímanie vibrácií a melódie, resp. hudby v rámci muzikoterapie. Vnímanie rytmu pomáha aj pri vokalizovaní. Hudobné cvičenia pomáhajú jedincom vnímať i suprasegmentálnu (prozodickú) rovinu reči - takzvanú melódiu reči.
• Logopedické zrkadlá: Dieťa môže pozorovať svoje artikulačné orgány počas cvičení, čo uľahčuje kontrolu nad ich prácou a napodobňovanie správnych vzorcov výslovnosti.
• Maňušky: Sú mimoriadne užitočná didaktická pomôcka v logopedickej terapii, najmä pri práci s deťmi, ktoré sa môžu cítiť nesvoje v novom prostredí. Maňuška znižuje vzdialenosť a prináša do cvičení prvok zábavy.
• Logopedické hry: Podporujú terapiu reči a robia učenie pre dieťa prirodzené a príjemné. Hry na fúkanie zdokonaľujú fázu výdychu a kontrolu nad dýchaním, pexeso cvičí sluchovú a zrakovú pamäť, loto pomáha pri učení nových slov.
• Interaktívne príslušenstvá: Mikrofóny s funkciou nahrávania a prehrávania zvukov umožňujú deťom počúvať svoju vlastnú výslovnosť a opraviť chyby.
• Pracovné karty pre logopédiu: Poskytujú cennú podporu počas systematických cvičení s malým pacientom, napríklad cvičenia simultánnej a sekvenčnej pamäte.
• Cumlíky pre logopédiu: Podporujú vývoj svalov v ústnej dutine a regulujú svalové napätie v rečovom aparáte.

Špecifiká rozvoja reči u nepočujúcich detí na Slovensku

Keď sa narodí nepočujúce dieťa do počujúceho prostredia, je to pre rodičov veľký šok a hlavne jedna veľká neznáma. Informovanosť u pediatra je takmer nulová, rodičia sa preto snažia získať informácie z odborného prostredia a hľadajú na internete, ako ďalej postupovať. Zistia, že v treťom mesiaci veku dieťaťa je už vhodné absolvovať objektívne vyšetrenie sluchu, respektíve komplexnú diagnostiku v centre pre deti s poruchou sluchu. Pri všetkých týchto fázach sa zisťuje, ako dieťa počuje, reaguje, aká je jeho pasívna a aktívna komunikácia. Tu to však nekončí. Okrem foniatra a audiologického pracoviska by mal dieťa sledovať aj surdopéd - špeciálny pedagóg pre deti s poruchou sluchu (cca od šiesteho mesiaca veku dieťaťa) a logopéd (približne od jedného roka veku). Je totiž dôležité postupne zisťovať, ako dieťa počuje, následne, či rozumie jednotlivým hláskam v hovorenej reči a v ďalšej fáze je potrebné ho naučiť správne hovoriť a vyslovovať s primeranou hlasitosťou. Je vždy predovšetkým na iniciatíve rodičov, ako rýchlo začnú riešiť aj podpornú stránku sluchu u svojho nepočujúceho dieťaťa.

Veľkou pomocou na začiatku cesty je nasmerovanie od surdopéda, ktorý rodičov naučí, ako dieťa rozvíjať, aj napriek tomu, že dobre nepočuje. Ak ovláda posunkový jazyk, môže rodičom ukázať posunky, ktoré budú s dieťaťom používať. Okrem toho pomôže rodine zorientovať sa v celkovej problematike poruche sluchu. Zo začiatku je vhodné využiť možnosť terénneho surdopéda, ktorý sa stretáva s nepočujúcim dieťatkom a rodinou priamo v domove. Od narodenia sleduje (diagnostikuje) vývin dieťatka - jeho myslenie, vnímanie, motoriku, sluch aj reč a navrhuje rôzne hry, ktoré môžu pomôcť dieťaťu napredovať vo vývine a komunikovať v hovorenom, prípadne posunkovom jazyku. Počas stretnutí sa surdopéd spolu s rodičmi hrá s dieťaťom tak, aby bolo motivované sa zvukovo prejaviť. Spolu tak rozvíjajú jeho pasívnu i aktívnu slovnú zásobu. Je ideálne, ak sa surdopéd a logopéd pri rozvoji reči vzájomne dopĺňajú a navzájom spolupracujú. Surdopéd pomôže zorientovať sa v oblasti poruchy sluchu, komunikačných metód, informuje o načúvacích prístrojoch, kochleárnom implantáte či komunite nepočujúcich. Je to sprievodca rodičov v procese sluchovej a rečovej výchovy. Ak ide o staršie dieťa, surdopéd pomôže pri integrácii tým, že dá škole odporúčanie, ako pracovať a komunikovať s dieťaťom s poruchou sluchu a zároveň vypisuje nevyhnutné dokumenty súvisiace so zaradením do bežnej školy. Veľmi sa osvedčilo, ak je surdopéd v osobnom kontakte so škôlkou či školou, kde je dieťa s poruchou sluchu integrované.

Na Slovensku je veľmi málo odborníkov venujúcich sa špecificky deťom s poruchou sluchu. Taktiež čo sa týka surdopédie, pokiaľ chcú rodičia s dieťaťom pracovať intenzívnejšie aj s odborníkom, je vhodné poobzerať sa i po ambulantnej forme surdopédie, ktorú často zabezpečujú občianske združenia, čím suplujú štát, a tieto intervencie sú spoplatnené.

Slovenský jazyk a jeho výzvy

Učenie sa slovenského jazyka je pre počujúce i nepočujúce deti obzvlášť náročné. Tento proces je komplikovaný najmä kvôli podobne znejúcim hláskam, ktoré môžu byť pre deti so sluchovým postihnutím ťažko rozlíšiteľné, ale tiež vzhľadom na slová s viacerými spoluhláskami (napr. prst, krk), podobnosť niektorých slov, ich dĺžku, skloňovanie či časovanie. Slovenský jazyk má teda tiež zložitú gramatiku a syntax, čo môže byť pre nepočujúce deti ďalšou výzvou. Slovenský jazyk obsahuje množstvo hlások, ktoré sú veľmi podobné vo svojom zvukovom prejave, napríklad „b“ a „p“, „d“ a „t“, či „s“ a „š“. Podobne znejúce hlásky môžu ovplyvniť nielen schopnosť dieťaťa správne vyslovovať slová, ale aj ich schopnosť porozumieť hovorenému jazyku. Nepočujúce deti sa často musia spoliehať na vizuálne stopy, ako sú pohyby pier a mimika, čo môže byť v určitých situáciách obmedzené alebo nedostatočné. Aj preto sú vhodné dodatočné logopedické cvičenia, ktoré často zahŕňajú i opakovanie slov, rýmov a viet obsahujúce problematické hlásky. Rodičia by mali byť aktívne zapojení do procesu učenia sa, poskytovať dieťaťu podporu.

tags: #pomocne #artikulacne #znaky #pomocka