Slovenský štát, existujúci v rokoch 1939 až 1945, predstavuje kontroverznú kapitolu slovenských dejín. Jeho vznik bol výsledkom komplexných politických udalostí a medzinárodných vplyvov. Toto obdobie sa vyznačovalo špecifickým politickým systémom, hospodárskymi zmenami a sociálnymi opatreniami, ktoré formovali život obyvateľov.
Hlasovanie za nezávislosť v Sneme Slovenskej krajiny 14. marca 1939 znamenalo vytvorenie prvého moderného štátu na Slovensku. Formálne išlo o prvý nezávislý štát Slovákov v dejinách. Vytvoriť štát znamená zriadiť inštitúcie a zabezpečiť procedúry, ktoré umožnia politickým stranám vládnuť. Dôkazom životaschopnosti štátu je fungovanie štátnych inštitúcií a schopnosť jeho predstaviteľov zabezpečiť blaho obyvateľstva a umožniť jeho sociálny, ekonomický a politický rozvoj.
V období rokov 1939 - 1945 bolo Slovensko fungujúcim štátom. Najlepšie, čo môžeme teraz rýchlo urobiť, je citovať jej zhodnotenie v správe, ktorú predložil „Kremľu“ Gustáv Husák, jeden z vodcov Komunistickej strany Slovenska, v predvečer Povstania v roku 1944, vojenskej akcie, ktorá sa pričinila o koniec slovenskej štátnosti: „Vo všeobecnosti možno povedať, že na základe skúsenosti zo šiestich rokov Slovensko je schopné jestvovať ako hospodársky a finančne nezávislý útvar, je schopné pretrvať, dokonca aj v súčasnosti má potrebné zdroje (vrátane technických) a podmienky na výrobu v medzinárodnej konkurencii.“
Napriek historickému odstupu sú dejiny samostatnej Slovenskej republiky z rokov 1939 - 1945 objektom veľmi živých polemík v slovenskej historiografii, ako aj v slovenskej spoločnosti.
Vznik a medzinárodné postavenie Slovenského štátu
Vyhlásenie nezávislosti Slovenska 14. marca 1939 bolo zavŕšením dlhodobého vývoja slovensko-českých vzťahov a vzostupu Nemecka v 30. rokoch 20. storočia. Počas prvej Česko-Slovenskej republiky (1918 - 1938) vláda v Prahe odmietala poskytnúť Slovensku autonómiu, ktorá bola dohodnutá Pittsburskou dohodou v roku 1918. Vláda sa snažila vytvoriť tzv. československý národ a presadzovala ideológiu čechoslovakizmu, ktorá popierala existenciu svojbytného slovenského národa.
V 30. rokoch bolo zrejmé, že táto politika zlyhala a slovensko-české vzťahy bolo potrebné riešiť inak. Boj za slovenskú autonómiu viedla Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS). Po anektovaní Rakúska Nemeckom v marci 1938 a Mníchovskej dohode v septembri 1938 sa Nemecko dostalo do pozície, v ktorej kontrolovalo celý región. Vodcovia HSĽS sa obávali, že česko-slovenská vláda nebude schopná ubrániť Slovensko v prípade ohrozenia. Berlín uvažoval o podpore slovenskej štátnosti, ak by sa novovzniknutý štát stal jeho spojencom. V kontexte týchto udalostí Snem Slovenskej krajiny 14. marca 1939 hlasoval za túto alternatívu. O deň neskôr, 15. marca 1939, sa české a moravské územia stali protektorátom a 1. septembra 1939 Nemecko napadlo Poľsko.
Napriek územným ústupkom Maďarsku dostali Maďari 12. marca 1939 súhlas na anexiu Podkarpatskej Rusi. 23. marca 1939 vypukla tzv. „Malá vojna“, keď Maďarsko napadlo Slovenský štát (s tichou podporou Nemecka a Poľska) a dúfalo v ďalšie územné zisky. Slovensko sa však ubránilo a Maďarsko sa stiahlo. Berlínu bolo jasné, že to nebude krátka vojna a tak zastavil Maďarov v expanzii, ale ďalej využíval nevraživosť svojich satelitov vo svoj prospech. Pri obsadzovaní Moravy 15. marca nemecká armáda prenikla na Slovensko až po rieku Váh a toto územie obsadila, pričom sa správala ako v okupovanej krajine. Všetok využiteľný materiál sa z obsadených území odvážal. Nemecko zabavilo veľké množstvo vojenskej výstroje a výzbroje vrátane lietadiel. Ako zámienku takéhoto drancovania použili Nemci predanie delostreleckého materiálu, umiestneného na území Slovenska, ktorý predala ústredná československá vláda ešte vo februári 1939 bez vedomia autonómnej slovenskej vlády.
Nevýhodou nového štátu bola neexistencia tradície vlastnej štátnosti, na ktorú by nadviazal. Slovenská diplomacia sa preto snažila získať rýchlo čo najširšie medzinárodné uznanie a stabilizovať jeho medzinárodné postavenie. Slovensko postupne uznalo 27 štátov. Už 15. marca ho uznalo (pomerne prekvapivo) Maďarsko, ktoré tým sledovalo vlastné záujmy a snažilo sa tak predísť prílišnému posilňovaniu pozície Nemecka na území, ktoré bolo naďalej v záujme jeho revizionistickej politiky. Ďalší deň ho uznalo Poľsko, ktoré sa s Nemeckom a Maďarskom podieľalo na dezintegrácii Česko-Slovenska, ale nedokázalo včas správne odhadnúť skutočnú situáciu a ďalšie posilňovanie Nemecka pre neho znamenalo vážnu hrozbu. Medzinárodnú pozíciu posilnilo aj uznanie Sovietskym zväzom, ktorý mal v tom čase spojenecký pakt s Nemeckom.
Straty územia
Dňa 2. novembra 1938 sa vo viedenskom barokovom paláci Belvedér uskutočnilo „druhé kolo“ Mníchova, ktoré vošlo do dejín pod názvom prvá Viedenská arbitráž. Nespravodlivým arbitrážnym rozhodnutím stratilo Slovensko v prospech Maďarska rozsiahle územie v celkovej rozlohe 10 317 km2 s 854 431 obyvateľmi - z toho 230 000 Slovákov. Dodatočnou výmenou obcí medzi Slovenskom a Maďarskom uskutočnenej 7. marca 1939 stratilo Slovensko ďalších 132 km2 územia so 7 346 obyvateľmi. Nemecko, v zmysle protokolu z 20. novembra 1938, obsadilo Petržalku na pravej a Devín na ľavej strane Dunaja (37 km2 a 14 566 obyvateľov). Slovensko tiež prišlo o 215 km2 s 9 378 obyvateľmi na úkor Poľska (nie nadlho) podľa protokolu podpísaného zástupcami poľskej a československej vlády v Zakopanom 1. decembra 1938. Tieto straty boli citeľné i z hľadiska hospodárskeho. Slovensko stratilo časť „obilnice“ na Žitnom ostrove a niektoré podniky (najvýznamnejšie boli Komárňanské lodenice).
Politický systém a vnútorná politika
Slovenský štát bol charakterizovaný ako autoritatívny režim, v ktorom dominantné postavenie mala politická strana HSĽS. Heslom štátu bolo: "Jeden vodca, jeden národ, jedna strana". Išlo o klerofašistický štát, ktorý kombinoval kresťansko-katolícke princípy s ideológiou fašizmu. V júli 1939 bola prijatá Ústava Slovenskej republiky, ktorá uzákonila štátne symboly. Napriek autoritatívnemu charakteru sa režim nevyznačoval extrémnou totalitou. Odporcovia neboli prenasledovaní tak intenzívne ako v iných totalitných režimoch a za pokus o založenie novej politickej strany nehrozil trest smrti. Významnou zložkou štátu bola Hlinkova garda.
Na čele štátu stál prezident Jozef Tiso, ministrom vnútra a zahraničných vecí bol Ferdinand Ďurčanský a predsedom vlády Vojtech Tuka. Vo vnútri HSĽS existovali dve krídla: umiernené/konzervatívne (Tiso, Ďurčanský), ktoré chcelo postupne získať nezávislosť od Nemecka, a radikálne/fašistické (Tuka, Alexander Mach), ktoré sa chcelo čo najviac primknúť k Nemecku. Politická kríza v roku 1940 viedla k Salzburským rokovaniam, na ktorých Hitler odvolal Ďurčanského a do funkcií ministrov vymenoval Alexandra Macha a Vojtecha Tukana. Radikáli získali v Salzburgu post ministra vnútra (A. Mach) a ministra zahraničných vecí (V. Tuka). Na Slovensko prišli nemeckí poradcovia (beráteri).
Snem bol najvyšším zákonodárnym orgánom štátu a bol vytvorený zo snemu autonómnej Slovenskej krajiny. Napriek tomu, že poslanci boli volení na 5 rokov (t. j. do 1943), ďalšie voľby nikdy neprebehli. Pôvodne sa počítalo s 80 členným snemom, v praxi mal 63 poslancov. Pri určovaní politiky bola úloha snemu druhoradá a jeho stretnutia mali najmä formálny charakter. Obsah zákonov bol dopredu prediskutovaný a pokiaľ hrozilo, že konkrétny zákon nebude schválený, nebol na hlasovanie predložený. Pokiaľ niektorí poslanci so zákonom nesúhlasili, zvykli opustiť hlasovaciu sieň aby nenarúšali atmosféru jednoty. Rovnováha medzi zákonodárnou a výkonnou mocou bola vychýlená v prospech vlády, ktorá do svojich rúk koncentrovala väčšinu moci. Vláda mala právomoc vydávať nariadenia s mocou zákona, ktoré okrem väčšiny ministrov musel podpísať prezident. Táto právomoc vlády sa nevzťahovala na ústavné zákony, schvaľovanie rozpočtu, ratifikáciu medzinárodných zmlúv a ďalšie oblasti vo výlučnej kompetencii snemu. Pokiaľ snem s nariadením do 3 mesiacov prejavil nesúhlas, nariadenie stratilo platnosť. Túto svoju právomoc snem využíval iba v minimálnej miere. Snem mohol tiež nariadenie pozmeniť alebo ho vydať ako zákon.
Vládnucou politickou stranou bola Hlinkova slovenská ľudová strana - Strana slovenskej národnej jednoty (HSĽS - SSNJ), na ktorej čele bol Jozef Tiso - prezident prvej SR. Išlo o stranu, do ktorej sa koncom roka 1938 formálne zlúčili všetky významnejšie slovenské a česko-slovenské strany účinkujúce na Slovensku s výnimkou komunistickej a sociálnodemokratickej strany, ktoré boli zakázané alebo mali pozastavenú činnosť. Už predtým bola HSĽS najsilnejšou politickou stranou na Slovensku. V predvojnovom období stranu HSĽS podporovalo asi 28 - 34 % slovenských voličov, pričom svoj najväčší volebný úspech získala v roku 1925. Svoje strany mohli mať karpatonemecká (Deutsche Partei) ako aj maďarská (Magyar Párt) menšina. Tieto ani zďaleka nepredstavovali politickú pluralitu, keďže fakticky všetky boli fašistické a potláčali akékoľvek demokratické tendencie. Najväčšie politické slovo v krajine mali ľudáci z HSĽS.
Vnútorná a zahraničná politika
Vnútorná a zahraničná politika Slovenského štátu bola úzko prepojená s Nemeckom. Dôkazom toho bola účasť slovenských jednotiek na útoku na Poľsko v septembri 1939 a pristúpenie k Paktu troch veľmocí v novembri 1940. V júni 1941 sa Slovenský štát pridal k útoku na Sovietsky zväz.
V Ilave boli uväznení ľudia podozriví z ohrozovania štátu, väčšinou členovia komunistickej strany. Z politických dôvodov sa tu nikdy nevykonával trest smrti. V septembri 1941 bol vydaný Židovský kódex, ktorý obsahoval zákony namierené proti Židom. V rokoch 1942 boli Židia deportovaní do koncentračných táborov. V riešení židovskej otázky sa realizovala predstava radikálov úplným zbavením ich práv a ich deportáciou.
Počas celej existencie bolo Slovensko vo vazalskej pozícii voči Nemecku. Pred útokom na ZSSR sa snažilo nadviazať kontakty aj s touto veľmocou, čím sa slovenská diplomacia snažila kompenzovať závislosť na Nemecku a nedostatočné vzťahy so západnými veľmocami. Do júla 1940 sa prostredníctvom ministra zahraničných vecí Ferdinanda Ďurčanského pokúšala o tvorbu nezávislejšej politiky, dokonca dať Veľkej Británii a Francúzsku na vedomie, že sa považuje za neutrálny štát. Fatálne následky na medzinárodné postavenie Slovenska mala účasť na vojne proti ZSSR. Okrem ZSSR, ktorý uznanie zrušil, svoj postoj prehodnotili aj viaceré ďalšie štáty a posilnila sa pozícia exilu, ktorý usiloval o obnovu ČSR. V dôsledku okolností svojho vzniku mala Slovenská republika najtesnejšie vzťahy s Nemeckou ríšou. Nemecko sa zároveň postavilo do pozície ochrancu zvrchovanosti Slovenska. Napriek tomu nerešpektovalo hranice nového štátu a nemecká armáda, ktorá obsadzovala Čechy a Moravu obsadila až po Váh aj územie Slovenska (vrátane Trenčína a Nového Mesta nad Váhom).
Príbeh židovskej komunity v Bratislave
Hospodársky vývoj
Hospodárstvo Slovenského štátu bolo ovplyvnené vojnovými podmienkami a závislosťou od Nemecka. Štátny rozpočet bol závislý od Nemecka. Významným odberateľom priemyselných výrobkov bolo Nemecko a neutrálne štáty. Hospodárske postavenie Slovenska vo vzťahu k Nemeckej ríši bolo determinované vznikom nového štátu ako produktu expanzívnej politiky nacistického Nemecka. Základom hospodárskych vzťahov s Nemeckom bola nemecko-slovenská Zmluva o ochrannom pomere s tajným hospodárskym dodatkom z marca 1939 a celý systém ďalších hospodárskych zmlúv a dohôd. Tieto sformovali vazalský vzťah slovenského hospodárstva k Nemecku. Určili Slovensku úlohu spoľahlivého zdroja nerastných surovín a poľnohospodárskych výrobkov pre vojnové hospodárstvo Nemeckej ríše.
Stanovili fixný kurz slovenskej koruny voči nemeckej marke, ktorý bol nevýhodný pre Slovensko. Zúčtovanie vzájomnej obchodnej výmeny stanovili na základe bezhotovostného styku, tzv. clearingu, ktorý neskôr predstavoval jeden z kľúčových nástrojov využívania, či skôr zneužívania, slovenskej ekonomiky. Obchodné zmluvy s tretími krajinami mohlo Slovensko uzatvárať len so súhlasom Nemecka. Súčasťou dohôd bola priama kontrola podnikov strategického významu Nemeckom a dosadzovanie nemeckých poradcov, beráterov, do centrálnych hospodárskych orgánov. Pozitívne vyznieval prísľub odbornej a technickej pomoci zo strany Nemecka, čo aj v skutočnosti prispelo k celkovému technologickému rozvoju hospodárstva. Táto pomoc sa však realizovala len v súlade s hospodárskymi potrebami nacistického Nemecka.
Hospodárska stratégia čelnej skupiny slovenských národohospodárov, vedená guvernérom Slovenskej národnej banky Imrichom Karvašom a národohospodárom Petrom Zaťkom, ktorých vládny režim povolal k spolupráci, prispela k oživeniu ekonomiky. Karvaš a Zaťko iniciovali legislatívu na podporu priemyslu a napriek tlaku Nemecka využívali konjunktúru aj na obchod s neutrálnymi štátmi, čo prinášalo značné zisky vo valutách. Mali podiel na pomalšom nástupe vojnovej inflácie a na priaznivejšej zásobovacej situácii v porovnaní s okolitými krajinami. Jediným nepriaznivým faktorom vzniku nového štátu bola strata približne tretiny poľnohospodárskej pôdy a asi pätiny priemyselnej základne po pripojení južných regiónov k Maďarsku na základe Viedenskej arbitráže.
Priemysel a infraštruktúra
Priemysel sa rozvíjal najmä vďaka zbrojnej výrobe. V roku 1939 pracovalo v zbrojnom priemysle 24 650 zamestnancov, čo viedlo k nárastu celkovej priemyselnej výroby o 62%. Medzi významné odvetvia patrili papier, celulóza, cukor a drevo. Priaznivé hospodárske činitele sa odrazili najmä v priemysle a infraštruktúre zvýšením objemových ukazovateľov a modernizáciou s technologickou pomocou Nemecka. Priemyselná výroba celého Slovenska, vrátane južných odtrhnutých území, sa zvýšila v rokoch 1937 - 1944 asi o 63 %. Veľký podiel na rozvoji však mal zbrojársky priemysel, ktorý po skončení vojny stratil perspektívu ďalšieho vývoja.
Vývoj infraštruktúry nadviazal na rozmach z konca 30. rokov. Pokračovala dostavba železníc, budovanie ciest s pevným povrchom a prvých hydrocentrál na Váhu. Výroba elektrickej energie vzrástla v období 1938-1943 o 73 %. Cestná infraštruktúra bola zameraná na smery do ZSSR a Poľska.
Poľnohospodári museli zabezpečiť sebestačnosť krajiny. Poľnohospodárska výroba po strate južných regiónov stagnovala, ale jej základňa prešla modernizáciou za pomoci Nemecka.
Obchod a financie
Obchodovanie s neutrálnymi štátmi prebiehalo bez problémov, ale obchodovanie s Nemeckom viedlo k vytvoreniu obrovského dlhu, ktorý nebol dodnes splatený. Na úsporu sa zaviedol letný čas.
Na rozdiel od protektorátu malo Slovensko NBS a vlastnú menu. V rozpore s preambulou „ochrannej zmluvy“ sa v dodatku, označenom ako „dôverný protokol“ taxatívne vymenovali záväzky Slovenského štátu voči Nemecku, ktoré hospodárske zdroje vydali úplne napospas nemeckým podnikom a zaväzovali jeho vládu uzavierať akékoľvek hospodárske dohody, či uskutočňovať hospodárske opatrenia až po konzultáciách s nemeckou stranou. Výsledkom protokolu bola kontrola nad poľnohospodárskou produkciou Slovenska, najmä chovom ošípaných a produkciou mlieka, nad lesným hospodárstvom a ťažbou dreva. Nemci si vyhradili prednostné právo na nerastné bohatstvo a pokiaľ išlo o domáci slovenský priemysel, možnosti jeho rozvoja v budúcnosti sa mali podriadiť dlhodobým strategickým plánom a záujmom Veľkonemeckej ríše.
Chýbajúce zlaté rezervy si Slovenský štát snažil vybudovať obchodom s neutrálnymi štátmi, vlastnou ťažbou a v neposlednom rade i v rôznych protižidovských aktivitách po 14.marci 1939 (samozrejme niečo sa „stratilo“ i vo vreckách príslušníkov Hlinkových gárd). V septembri 1940 nadobudlo platnosť vládne nariadenie o súpise židovského majetku, týkajúce sa nielen priemyselných podnikov, živností, domového majetku a pôdnych celkov, ktoré už dovtedy boli predmetom arizácií, ale aj peňažných hotovostí uložených v bankách, šperkov, cenných papierov, pohľadávok, nehnuteľností náboženských obcí a pod. Podľa súpisných hárkov bola hodnota tohto majetku (po odčítaní pohľadávok) 3 187 657 000 Ks. Postupne sa tento majetok skonfiškoval. „Židovské zlato sa ocitlo v 20 zaplombovaných bedniach. Tuka s Machom chceli toto zlato zameniť za devízy, ale guvernér NBS nesúhlasil a v júli 1944 sa dostalo zlato do Kremnice (vzhľadom na riziko spojeneckých náletov na Bratislavu).
Nereálny kurz nemeckej a slovenskej meny sa stále prehlboval a bezhotovostný clearingový systém vzájomného platobného styku generoval neuhradený dlh Nemecka voči Slovensku v hodnote 7,1 mld. Ks. Pre porovnanie možno uviesť, že štátny rozpočet na rok 1943 predstavoval asi 2,8 mld. Ks.
| Rok | Dlh Nemecka voči Slovensku (v mld. Ks) | Štátny rozpočet Slovenska (v mld. Ks) |
|---|---|---|
| 1943 | 2.8 | |
| Koniec vojny | 7.1 |
Sociálny vývoj
Napriek vojnovým podmienkam došlo k výraznému zlepšeniu životných podmienok obyvateľstva. Boli zavedené prídavky na deti, úpravy miezd a dôchodkov, zimná výpomoc pre najchudobnejších a výstavba lacných obydlí pre robotníkov. Začala sa aj výstavba nemocníc a sanatórií. Kúpyschopnosť obyvateľstva však zostávala na nízkej úrovni. Robotník zarobil denne od 4 do 20 korún (KS), pričom 1 kg chleba stál 2,20 KS, 1 kg cukru 6 KS, 1 kg masla 20 KS a 1 liter mlieka 2 KS.
Vláda vydala Zákon o pracovnej povinnosti, ktorý nariaďoval nezamestnaným od 18 do 60 rokov nastúpiť na určené pracovné miesto, inak boli zaradení do vojenskej pracovnej služby. Pokles nezamestnanosti bol čiastočne spôsobený aj odchodom českých a židovských zamestnancov. Obmedzila sa práca v nedeľu. Na znižovaní nezamestnanosti malo podiel dobrovoľné vysielanie slovenských robotníkov do Nemeckej ríše v celkovom počte asi 200 tisíc osôb, ale aj vysídlenie českej inteligencie a deportácie židovských zamestnancov.
Sociálne opatrenia však nemohli využiť členovia židovskej komunity a sociálne poistenie (dôchodkové, zdravotné) sa nevzťahovalo na samostatne hospodáriacich roľníkov. Títo roľníci s rodinami pritom tvorili podstatnú časť obyvateľstva! Boli zlikvidované demokratické odbory a neskôr aj jednotné vládne odbory. Štrajky boli zakázané.
Negatívne javy v sociálnej oblasti
S prehlbovaním vojnového konfliktu sa v ekonomike prejavovali negatívne javy. Už od roka 1940 sa zhoršovalo zásobovanie. Najskôr vznikali trhliny v zásobovaní luxusným a dovážaným tovarom, následne aj vo sfére základných životných potrieb. Strata južných území mala za následok trvalé napätie v dodávkach pšenice, múky, tukov a koží. Priamoúmerne so zásobovacími problémami sa šíril čierny trh, na ktorom obyvateľstvo nakupovalo asi za štvornásobne vyššie ceny ako v legálnom obchode.
Postupne vznikal systém vojnového hospodárstva, ktorému podliehala výroba, distribúcia, spotreba a aj tvorba cien tovarov. Vládne kruhy stáli pred dilemou, ako zabezpečiť zásobovanie a pritom sa vyhnúť lístkovému systému. Nakoniec pristúpili ku kompromisu vo forme tzv. odberných knižiek. Tieto najskôr slúžili na reguláciu odbytu základných potravín, najmä tukov, múky, chleba, cukru, mäsa, neskôr aj priemyselných výrobkov, napríklad obuvi, textílií, pneumatík a surovín, najmä energetických, ako uhlie, koks, benzín, drevo. Niektoré výrobky sa nesmeli predávať vôbec, napríklad smotana a zmrzlina. Niektoré výrobky boli na lístky, napríklad uhlie a topánky z kože a gumy, a to iba jeden pár na osobu ročne.
Reštriktívne opatrenia vládneho režimu zahŕňali právo bezpečnostných zložiek vstupovať do domácností a kontrolovať spotrebu. Zaviedli sa povinné úsporné receptúry chleba, pečiva, mliečnych výrobkov, piva a údenín. Medzi ďalšie opatrenia štátu s negatívnym dosahom na obyvateľstvo patrilo zavedenie všeobecnej pracovnej povinnosti pre občanov od 18 do 60 rokov, letnej pracovnej povinnosti pre študentov alebo tzv. pracovnej služby v armáde. Najtemnejšiu stránku sociálno-ekonomického vývoja priniesla tzv. arizácia, čiže vyvlastnenie majetku židovského obyvateľstva a následné deportácie Židov do vyhladzovacích táborov. Na základe arizačnej legislatívy boli postupne vyvlastnené všetky druhy majetku Židov vrátane osobných vecí. Hlavným arizátorom bol štát, ktorý vyvlastnil židovský majetok a následne ho predával arizátorom.
Kultúra a veda
V období Slovenského štátu sa rozvíjala aj kultúra a veda. Vo výtvarnom umení tvorili Martin Benka, Vincent Hložník a Ľudovít Fulla. V hudbe pôsobili Mikuláš Schneider Trnavský, Eugeň Suchoň, Alexander Moyzes a Gejza Dusík. Tieto skutočnosti pomáhali predstaviteľom HSĽS vytvárať o Slovenskej republike obraz ako o ostrove pokoja a blahobytu. Napriek všetkým problémom sa však podarili určité úspechy na poli vedy i umenia.
Odboj a zánik Slovenského štátu
Proti režimu Slovenského štátu vznikol domáci a zahraničný odboj. V Londýne vznikol občiansky odboj, ktorý viedol Edvard Beneš a jeho cieľom bolo obnovenie ČSR. V Moskve vznikol komunistický odboj, ktorého cieľom bolo vytvorenie sovietskeho Slovenska.
V auguste 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie, ktoré bolo pokusom o zvrhnutie režimu a pripojenie sa k Spojencom. Hoci bolo povstanie nakoniec potlačené, partizánsky odboj pokračoval. Slovenská republika bola po oslobodení Sovietmi v roku 1945 zrušená a jej územie bolo znova začlenené do obnoveného Česko-Slovenska.
