Dlhodobá starostlivosť v kontexte integrovanej sociálnej práce: Výzvy a riešenia

Rýchly nárast staršej populácie má už dnes za následok zvyšujúci sa dopyt po službách dlhodobej starostlivosti (long-term care, ďalej len LTC). Na jednej strane sa zdravotná starostlivosť vďaka pokrokom vo vede a výskume a vďaka zvýšeným investíciám do zdravotných služieb zlepšuje, na druhej strane sme svedkami narastajúcich nerovností v zdraví pre zraniteľné skupiny obyvateľstva. Medzi ne patria aj seniori, pre ktorých sa dostupnosť niektorých služieb stáva problematická, až nemožná.

Veľká časť starších ľudí trpí na viacnásobné chronické ochorenia (kardiovaskulárne, onkologické, metabolické, respiračné) a má problémy s hybnosťou. K tomu sa často pridružujú poruchy správania, orientácie, strach, úzkosť, depresia, pocity samoty a zanedbávania zo strany rodiny a okolia. To všetko zhoršuje kvalitu ich života, ktorú si nedokážu prinavrátiť vlastným úsilím, ale len pomocou starostlivosti zabezpečenej spoločnosťou.

Všetky európske krajiny očakávajú, že s rastúcim počtom starších odkázaných ľudí budú dramaticky narastať náklady na formálnu a neformálnu dlhodobú starostlivosť o chronicky chorých ľudí. S tým súvisiace zvyšujúce sa finančné bremeno vyžaduje už dnes čo najefektívnejšie využitie disponibilných zdrojov, t.j. snahu o čo najoptimálnejšie zostavenie spektra služieb dlhodobej starostlivosti pre jednotlivca a pre celé komunity tak, aby spĺňali tri základné atribúty: boli geograficky dostupné, kvalitné a finančne únosné pre jednotlivca aj pre spoločnosť.

Definícia dlhodobej starostlivosti a jej význam

Podľa WHO je dlhodobá starostlivosť poskytovanie zdravotných, sociálnych a osobných služieb na opakovanej alebo kontinuálnej báze osobám s chronickými telesnými alebo duševnými poruchami. Táto starostlivosť môže byť poskytovaná v inštitucionálnom prostredí alebo v domácnosti danej osoby. V súčasnej dobe sa čoraz viac zdôrazňuje potreba prepájania poskytovania sociálnych služieb a zdravotnej starostlivosti. Táto požiadavka sa týka najmä ošetrovateľskej starostlivosti a fyzioterapie a je mimoriadne dôležitá pre viaceré skupiny obyvateľov, vrátane seniorov, osôb so zdravotným postihnutím, ľudí s chronickými ochoreniami a tých, ktorí sú odkázaní na dlhodobú pomoc pri zvládaní bežných denných aktivít.

Stratégia dlhodobej starostlivosti v Slovenskej republike

Riešením pre koordinovaný prístup k podpore týchto osôb by mohol byť systém dlhodobej sociálno-zdravotnej starostlivosti, ktorý však v Slovenskej republike doposiaľ absentuje. S cieľom riešiť túto situáciu, Vláda Slovenskej republiky schválila uznesením č. 546 z 29. septembra 2021 Stratégiu dlhodobej starostlivosti v Slovenskej republike. Tento krok vychádza z Programového vyhlásenia vlády na roky 2020 - 2024, ktoré deklaruje zámer riešiť sociálno-zdravotnú starostlivosť. Stratégia si kladie za cieľ navrhnúť konkrétne riešenia, ktoré budú následne implementované do legislatívy, aby sa vytvoril efektívny a funkčný systém.

Je vypracovaná v súlade s Plánom obnovy a odolnosti Slovenskej republiky a priamo naň nadväzuje. Všetky jej časti sú zamerané na zlepšenie kvality života osôb odkázaných na dlhodobú sociálno-zdravotnú starostlivosť, a to aj prostredníctvom zatraktívnenia a posilnenia formálnej i neformálnej sociálnej a zdravotnej starostlivosti.

Základné pojmy v sociálnej práci so zdravotne postihnutými

Sociálna práca so zdravotne postihnutými si vyžaduje špecifický prístup a porozumenie. Dôležité sú základné pojmy, ktoré pomáhajú sociálnemu pracovníkovi efektívne vykonávať svoju prácu.

Osoby so zdravotným postihnutím

• Osoby so zdravotným postihnutím: Sú často znevýhodnené, majú obmedzené možnosti pri vykonávaní zamestnania, môžu byť diskriminované a izolované. Do tejto kategórie patria občania s telesným, zrakovým, sluchovým, senzorickým alebo kombinovaným postihnutím.
• Občan so zmenenou zdravotnou schopnosťou: Ide o osobu s dlhodobo zmeneným zdravotným stavom, ktorá má obmedzené možnosti sústavnej prípravy na povolanie. Občania so zmenenou pracovnou schopnosťou alebo s ťažším postihnutím môžu vykonávať svoje zamestnanie len za mimoriadnych podmienok.
• Invalidný občan: Invalidný občan nie je schopný vykonávať akékoľvek zamestnanie, alebo len za výnimočne mimoriadnych pracovných podmienok. Čiastočne invalidný občan je schopný vykonávať svoje povolanie, ak sú pre neho pripravené vhodné podmienky, berúc do úvahy jeho telesné aj duševné schopnosti.
• Bezvládnosť občana: Bezvládnosť môže byť čiastočná, prevažná alebo úplná.
  • Čiastočná bezvládnosť: Osoba dlhodobo potrebuje pomoc pri bežných úkonoch, ako je česanie alebo osobná hygiena.
  • Prevažná bezvládnosť: Osoba pravidelne potrebuje pomoc.
  • Úplná bezvládnosť: Osoba stratila schopnosť sebaobsluhy a nie je schopná si sama zabezpečiť nič.
• Ťažko zdravotne postihnuté dieťa: Vyžaduje si individuálnu starostlivosť, ktorá svojím rozsahom a intenzitou značne prevyšuje bežnú starostlivosť. Patria sem potreby ako opatrovanie v noci, rehabilitácia, stravovanie a zvýšený dohľad. Mimoriadna starostlivosť je osobitne náročná a intenzívnejšia, najmä v noci.
• Ťažko zdravotne postihnutý občan: Ťažké zdravotné postihnutie musí byť medicínsky vymedzené diagnózou a musí byť viac ako 50%.

Porucha, obmedzenie a znevýhodnenie

• Porucha: Strata alebo abnormalita v štruktúre alebo funkcii, anatomickej alebo psychickej.
• Obmedzenie: Ujma alebo nedostatočná schopnosť spôsobená poruchou, ktorá obmedzuje vykonávanie bežných činností.
• Znevýhodnenie (handicap): Ak má obmedzenie dopad na život človeka v spoločenskom ponímaní, alebo mu bráni vykonávať niektoré činnosti. Hlavným zdrojom znevýhodnenia je nerovnosť príležitostí v komunite, v rodine, v zamestnaní, bariérové vstupy a byrokracia.

Kompenzácia

Kompenzácia sa poskytuje v systéme sociálneho zabezpečenia a zdravotného poistenia.

Sociálna diagnostika a terapia

Sociálna diagnostika je proces analýzy a hľadania problémov klienta. Zahŕňa zámerný sociálny rozhovor, v ktorom sa robí anamnéza (rodinná, pracovná, osobná). Z anamnézy sa vytvára predstava o situácii klienta a kladú sa otázky, prečo a ako problém vznikol. Určujú sa sociálne role, v ktorých klient zlyhal (napr. ako manžel, otec, zamestnanec). Dôležité je poznať vývojový proces klienta a zistiť, či ide o sociálny problém alebo prechodný stav (sociálnu situáciu), ktorý sa dá vyriešiť jednorazovo. Na záver sa realizuje sociálna terapia.

Dôležitá je efektívna komunikácia s inštitúciami a znalosť sociálnych zákonov. Plán sociálnej terapie musí zohľadňovať schopnosti a predpoklady klienta, ako aj možnosti inštitúcií.

Kvalita života v kontexte dlhodobej starostlivosti

Kvalita života je regulatívny pojem, ktorý zdôvodňuje sociálne normy. Je to subjektívne prežívanie kvality života a objektívne podmienky. Kvalitu života podmieňuje životné prostredie, činnosť a činorodosť človeka, kvalita ľudských vzťahov, rozdelenie kompetencií a nasmerovanie vývoja života, rešpektovanie dôstojnosti človeka a vzájomné prispievanie k realizácii vyšších hodnôt.

Pohľad Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO)

Podľa WHO je kvalita života dojem jednotlivcov alebo skupín, že sa im vychádza v ústrety ich potrebám. Je to súhrn objektívnych a subjektívnych činností a vnemov v jeho sociálnom priestore, spokojnosť človeka s dosahovaním cieľov, vzájomné pôsobenie životných podmienok - bio-psycho-sociálne faktory. Pozoruje sa kvôli efektívnosti zásahov do života človeka.

Dimenzie kvality života podľa Křivohlavého

Podľa Křivohlavého je kvalita života obohatená o duchovnú zložku, oblasť telesnej pohody a príznakov, oblasť psychickej pohody (úzkosť, radosť, šťastie, pohoda-nepohoda), oblasť sociálnej pohody (interakcia s okolím, vzťahy, práca, spokojnosť, sexuálny záujem, osamelosť, financie) a spirituálnu oblasť (zmysel choroby, zmysel života, nádej, neistota, religiozita).

Inštitucionalizácia a formy starostlivosti

Systém inštitucionalizácie zahŕňa ústavnú starostlivosť, čo je vo všeobecnosti ponímanie starostlivosti štátu o zdravotne postihnutých občanov.

Formy starostlivosti podľa znevýhodnenia

• Krátkodobé postihnutie: Nemocničná starostlivosť.
• Dlhodobý handicap: Rehabilitačný model starostlivosti (kúpeľné liečby, sanatória).
• Trvalý handicap: Opakovaná starostlivosť, prípadne umiestnenie do ústavu.

Umiestnenie do ústavu môže byť dobrovoľné alebo nedobrovoľné (súdny príkaz, nákazlivá choroba, recidivisti, ťažkí psychiatrickí pacienti).

Funkcie ústavnej starostlivosti

• Podpora a starostlivosť: Uspokojenie základných životných potrieb klienta, vzdelanie, sociálna opora (domovy dôchodcov, zdravotne postihnutých, detské domovy).
• Liečba, výchova a resocializácia: Otázka je, nakoľko tieto zariadenia riešia problém klienta.
• Obmedzenie, izolácia, represia: Väznice, utečenecké tábory, psychiatrické liečebne, ktoré by mali ochrániť spoločnosť od kriminality.
• Ústavy s rekreačnou funkciou: Ozdravovne, sanatória, kúpele, rekondičné strediská.

Patologické javy v liečebnej ústavnej starostlivosti

• Citová deprivácia.
• Ponorková choroba (personál aj klienti nemajú vlastné súkromie).
• Šikanovanie klientov, skrytá agresia.
• Syndróm vyhorenia (časté v školstve, zdravotníctve, sociálnej práci).

Hospicová starostlivosť

Hospicová starostlivosť uspokojuje individuálne potreby v závere života, zomierania (súkromie, zdravotné potreby, lekárska starostlivosť, duchovná starostlivosť, návštevy najbližšej rodiny). Klient musí mať potvrdené, že už umiera a nereaguje na kauzálnu liečbu (6 mesiacov pred smrťou). Preferuje sa domáce prostredie pred nemocničným.

Dobrovoľníctvo a osobná asistencia

Dobrovoľníctvo

Dobrovoľníctvo má korene v kresťanstve. Všeobecná deklarácia o dobrovoľníctve bola prijatá v Paríži v roku 1990 a je založená na osobnej motivácii a slobodnom rozhodnutí. Je to spôsob podpory aktívnej občianskej participácie a záujmu o rozvoj komunity, zvyšuje ľudský potenciál a kvalitu každodenného života, posilňuje solidaritu, má formu skupinovej aktivity, ktorá je väčšinou vykonávaná v rámci nejakej organizácie. Prispieva k životaschopnosti ekonomického života a k tvorbe nových pracovných miest.

Základné princípy dobrovoľníctva

• Rešpektovanie práv bez ohľadu na rasu.
• Rešpektovanie ľudskej dôstojnosti.
• Podieľa sa na odkrývaní potrieb komunity.
• Snaha o zapojenie komunity do vlastných problémov (pomoc človeka človeku).

Prostredníctvom dobrovoľníckej práce rastie osobnosť, zručnosti, vedomosti, rozvoj osobnostných potenciálov, viera vo vlastné schopnosti a tvorivosť. Stimuluje sa spoločenská zodpovednosť. Dobrovoľníkom sa môže poskytnúť protihodnota, ale nie finančná.

Nábor dobrovoľníkov

1. Určenie cieľovej skupiny obyvateľstva, formy a metódy náboru.
2. Realizácia náboru (stretnutia, plagáty).
3. Zaradenie dobrovoľníkov (podľa inklinácie), zaškolenie a začlenenie do procesu, dôležitá spätná väzba dobrovoľníka.

Typy dobrovoľníkov

• Pracujú v organizácii a nevyžadujú peniaze.
• Odborníci, ktorí poskytujú špecifické služby a sú ohodnotení symbolicky (lekár, právnik, psychológ).
• Členovia správnych rád organizácií, ktorí nie sú honorovaní.

Najčastejšie formy pomoci v dobrovoľníctve

• Pomoc ľuďom v núdzi.
• Pomoc nemocniciam a sociálnym zariadeniam (divadielko na onkológii).
• Podpora školstva a vzdelávaniu.
• Pomoc obciam a sídliskám.
• Ochrana životného prostredia.
• Pomoc krajinám postihnutým katastrofou.
• Podpora športovej a rekreačnej činnosti.
• Podpora kultúry a rekreačných činností.

Osobná asistencia

Potreba osobnej asistencie vznikla v USA po vojne vo Vietname. Hnutie Independend Living (IL) založil študent so zdravotným postihnutím Ed Roberts. Európa sa inšpirovala viac západom ako východom. V Európe vzniklo hnutie ENIL (European Network on Independent Living).

Hlavné zásady hnutia IL

• Nezávislý spôsob života (zameriava sa na akceptáciu vady u občanov s postihnutím, zvyšovanie sebadôvery, aktivácia a snaha za vlastné uplatnenie).
• Ľudia musia mať zabezpečené základné potreby.
• Deti s postihnutím by mali byť vedené k samostatnosti od útleho veku.
• Ľudia so ZP majú mať rovnaké príležitosti.
• Osoby so ZP sa musia aktívne podieľať na plánovaní a boji za svoje práva, na určovaní vlastných životných potrieb.
• Je zásadne proti systémom ústavných inštitúcií.

Osobný asistent

Každý zdravotne ťažko postihnutý občan by mal mať osobného asistenta, ktorý mu pomôže realizovať tie aktivity, ktoré on sám nemôže vykonávať, umožňuje mu nezávislý život a uspokojovanie jeho potrieb. Osobný asistent nemusí byť špecificky vyškolený, ale zodpovedný a skúsený, môže sa doškoliť v niektorých úkonoch, individuálne pre klienta.

Oblasti pôsobenia osobného asistenta

Nákupy, kozmetika, kaderník. Osobný asistent je rukami a nohami klienta.

4 D osobnej asistencie

• Delimitácia: Nie je pracovne limitovaný časom.
• Deprofesionalizácia: Nemusí to byť profesionál, môže to byť aj žena z domácnosti.
• Demedikalizácia: Nie je to chorý človek a ak potrebuje ošetrenie, poprosí asistenta, aby išli za lekárom.
• Dezinštitucionalizácia: Možnosť žiť vo svojom vlastnom byte, organizovať si svoj život sám.

Význam rehabilitácie

Rehabilitácia má kľúčový význam v prevencii invalidity a jej dôsledkov. Rozlišujeme krátkodobú a dlhodobú rehabilitáciu. Dlhodobá rehabilitácia (trvalé poškodenie, spojené s trvalým poškodením kvality života) prebieha počas celého života od narodenia. Úroveň pracovnej, pedagogickej a sociálnej rehabilitácie sa rieši v školských, spoločenských a kultúrnych zariadeniach.

Členenie ucelenej (komprehenzívnej/komplexnej) rehabilitácie

• Rehabilitácia liečebná.
• Rehabilitácia pracovná.
• Rehabilitácia sociálna.
• Rehabilitácia pedagogická.

Liečebná rehabilitácia

Zahŕňa fyziatriu, parafín, arteterapiu, canisterapiu, dietoterapiu, liečebnú telesnú výchovu aj ergoterapiu (liečba prácou, hraničný nástroj aj v pracovnej aj v liečebnej rehabilitácii).

Sociálna rehabilitácia

Vychádza z poznatkov o znovunavrátení sociálnej spôsobilosti a kompetencií. Jana Levická z Trnavy a Jesenský z Karlovky ju podrobne rozpracovali.

Základné smery sociálnej rehabilitácie

• Orientácia na potreby klienta.
• Orientácia na klienta ako na individualitu (psychické potreby).
• Orientovanie sa na zachovanie suverenity a podporovanie klienta jeho suverenity, jeho rast, sebarealizácia.
• Orientácia na image klienta (šaty robia človeka - staráme sa o jeho vizáž ale aj správanie).

Pracovná rehabilitácia

Najdôležitejšie je prekonávanie ergodefektivity (nemá pracovné návyky).

Príčiny ergodefektivity

• Nie je ochotný akceptovať svoju vadu a zmenenú pracovnú schopnosť.
• Nie je schopný rekvalifikácie.
• Ak pracovné ašpirácie výrazne predbiehajú možnosti a podmienky klienta a nemá podmienky aj keby chcel.

Snažíme sa o znovu navrátenie do pracovného procesu pri pracovnej rehabilitácii.

Pedagogická rehabilitácia

Zameriava sa na všetky vekové skupiny. Špeciálny pedagóg je zároveň aj špeciálny pracovník.

Všeobecné programy rehabilitácie

• Program akceptácie vady, asertivity a prevencie handicapov: Zameriava sa predovšetkým na pochopenie zmenenej kvality života, zvnútornenie sa, zameranie sa na zmenené životné možnosti, ktoré sú aktuálne.
• Program vyladenia partnerského a rodinného života: Týka sa ľudí zo zdravotným postihnutím. Edukácia ľudí, ktorí stratili možnosť prirodzenou cestou založiť rodinu, akým spôsobom nadviazať vzťahy a plnohodnotný rodinný život.

Etika sociálnej práce a morálna zodpovednosť

Etika je súhrn pravidiel o spoločenskom správaní, ktoré sa týkajú vonkajšieho prejavu a vzťahu k ľuďom. Je to analýza všeobecných zákonov vývoja morálnych a mravných vzťahov a predstáv. Sociálna práca je odborná disciplína, ktorá sa na profesionálnom základe stará o človeka. Profesionalita odlišuje sociálnu prácu od charity. Etika sociálnej práce je etika profesionálnej práce.

Prejavy etiky

• Každodenný, úctivý vzťah k ľuďom.
• Pokrytectvo.
• Usporiadaný ceremoniál.

Etický kódex sociálneho pracovníka zahŕňa systematicky usporiadaný súbor noriem.

tags: #dlhodoba #starostlivost #v #kontexte #integrovanej #socialnej