Katolicizmus, ako jedna z najrozšírenejších kresťanských vetiev, zohráva významnú úlohu v politickom a sociálnom živote spoločností na celom svete. Na Slovensku formoval kultúru, hodnoty a identitu národa po stáročia. Tento článok sa zameriava na preskúmanie rozsiahleho vplyvu katolicizmu na Slovensko, pričom sa zameriava na kľúčové historické momenty, ideologické konflikty a pretrvávajúci význam náboženstva v slovenskej spoločnosti.
Historický kontext a počiatky kresťanstva na Slovensku
Hoci sa dejiny kresťanstva nekryjú iba s dejinami katolíckej cirkvi, podstatná časť kresťanskej histórie nesie pečať katolicizmu. Na území Slovenska bolo kresťanstvo rozšírené určite už aj pred príchodom Slovanov. Počiatky kresťanstva na Slovensku siahajú až do čias Veľkej Moravy, keď knieža Pribina v Nitre postavil prvý známy kresťanský chrám v strednej Európe. Tento akt symbolizoval začiatok christianizácie slovenského územia a jeho začlenenie do európskeho kultúrneho a náboženského priestoru.
Počas Veľkej Moravy sa používala staroslovienčina ako liturgický jazyk. Pápež Hadrián II. vymenoval Metoda za arcibiskupa Veľkej Moravy. Ich činnosť mala významný vplyv na christianizáciu Slovanov. Zánik Veľkej Moravy v roku 907 znamenal katastrofu pre vnútorne oslabenú ríšu, keď Starí Maďari porazili spojené vojsko Veľkomoravanov a Bavorov a Veľká Morava zmizla z mapy Európy.
Územie Slovenska sa okolo roku 1000 stalo súčasťou nového Uhorského štátu. Pokresťančovanie Maďarov bolo pomalé a začalo až po porážke pri rieke Lech (955). Významnou osobnosťou pokresťančovania Uhorska bol jeho zakladateľ, panovník svätý Štefan.
Katolicizmus v stredoveku
V stredovekej Európe rímsko-katolícka cirkev vo veľkej miere riadila všetky záležitosti súvisiace s duchovným životom. Postupne sa vykryštalizovalo viacero významných náboženských centier na Slovensku, napríklad Bratislava, Spiš, Trnava, Košice a ďalšie. Ostrihomský arcibiskup a jágerský biskup mali významný vplyv na náboženský život. Tatársky vpád v roku 1241 postihol aj územie Slovenska, ale mnohí obyvatelia stihli včas utiecť do hôr.
Cirkev bola v stredoveku nositeľkou kultúry a vzdelania. Mnísi rôznych rádov, ako benediktíni a premonštráti, sa starali o náboženské potreby širokého okolia a vykonávali aj činnosti sociálnej pomoci. Slováci husitskú vieru neprijali, ostávali verní katolicizmu.
Reformácia a protireformácia
V 16. storočí Uhorský panovník Ľudovít II. prehral bitku pri Moháči a Turci obsadili Uhorsko. Reformácia vyústila do ďalšieho rozkolu v Cirkvi, od ktorej sa oddelili luteráni, kalvíni a anglikáni. Tridentský koncil priniesol so sebou skutočnú katolícku reformu. Mikuláš Oláh a Peter Pázmaň boli významnými osobnosťami protireformácie. Počas tureckých vojen sa viedli tvrdé boje, ktoré decimovali civilné obyvateľstvo. Mnohé územia sa dočasne od katolicizmu odtrhli. Počas protireformácie sa na Slovensku reorganizovali farnosti a mestá sa stali náboženskými a kultúrnymi strediskami.
Osvietenstvo a jeho vplyv
V 18. storočí sa Európou šírilo osvietenstvo, ktoré prinášalo nové myšlienky a spochybňovalo tradičné autority, vrátane katolíckej cirkvi. Osvietenstvo sa usilovalo o „osvietenie“ ľudí žijúcich dovtedy v „temnotách“ údajných kresťanských „povier“. Medzi dominantné myšlienkové predstavy patrili deizmus, panteizmus a ateizmus. Popri nich sa začali presadzovať paralelne myšlienkové smery ako: demokratizmus, nacionalizmus, liberalizmus a pod.
Na Slovensku sa osvietenstvo prejavilo v jozefínskych reformách, ktoré sa snažili o štátnu kontrolu nad cirkvou. V rámci štátneho riadenia Cirkvi boli zlikvidované mnohé kláštory, zničené stovky pamiatok i kníh a z Cirkvi sa mala stať poslušná služobníčka štátu v rámci výchovy obyvateľstva k dobrému občianstvu.
Katolícka sociálno-politická doktrína
Po víťazstve buržoázno-demokratických revolúcií v Holandsku, Anglicku a Francúzsku sa začína kríza oficiálnej katolíckej doktríny, ktorá bola v stredoveku baštou feudalizmu. Oficiálne názory katolicizmu sú konfrontované so svetskými prúdmi a realitou rodiacej sa kapitalistickej spoločnosti, jej liberálno-demokratickou koncepciou, osvietenectvom a racionalizmom. Pod tlakom týchto faktorov sa prispôsobuje novým podmienkam a prispôsobuje im aj svoje sociálne učenie.
V novodobých dejinách môžeme vyčleniť 3 hlavné vývojové etapy, ktorými prechádza katolícka sociálno-politická doktrína:
- 1789-1878: Katolicizmus spochybňuje všetky hlavné tézy tvoriace základ liberálnej myšlienky, kritizuje heslo slobody vyjadrené v Deklarácii práv človeka a občana, ako aj tézy, hlásajúce suverenitu ľudu, deľbu štátnej moci a jej svetský charakter, tiež ekonomický a politický liberalizmus.
- 1878-1958: Začína sa nástupom pápeža Leva XIII., kedy dochádza k najvýznamnejšiemu kvalitatívnemu zvratu. Boli prijaté známe encykliky „Rerum novarum“ (1891) a „Graves de communi“, v ktorých je sformulovaný základ nového spoločenského programu cirkvi. Tento akceptoval spoločensko-politické zásady kapitalizmu - parlamentarizmus, suverenitu ľudu, ľudské a občianske práva. Oficiálnou filozofiou cirkvi sa stal neotomizmus. Tento program sa zmieruje s istou nevyhnutnou diferenciáciou spoločnosti, uznáva potrebu zasahovania štátu. Pápež Pius XI. (1922-1939) tiež vyslovil súhlas so zakladaním katolíckych organizácií a strán a bol zakladateľom tzv. Katolíckej akcie. Svoje sociálne názory vyložil v encyklike „Qadragesimo anno“ (1931), akceptoval kapitalizmus, súkromné vlastníctvo, ale požadoval spravodlivé rozdeľovanie.
- 1958-súčasnosť: Začína sa pontifikátom Jána XXIII. (1958-1963) a trvá dodnes. Otvára novú etapu rozvoja katolíckeho myslenia. Plne akceptuje liberalizmus, do centra pozornosti postavila miesto a hranice slobody jednotlivca, spoločenské zriadenie, formy vlastníctva. Neodsudzuje odlišné názory, pohľady, ale snaží sa o porozumenie so svetskými prúdmi a meniacou sa spoločenskou realitou. Centrum pozornosti katolíckej cirkvi sa rozširuje z Európy na všetky kontinenty.
Vzťah medzi štátom a Cirkvou na Slovensku
Vzťah medzi štátom a Cirkvou je v celom svete veľmi dynamický, trvá 2000 rokov a pozná rozličné formy od cézaropapizmu po pápežský štát. Štát a Cirkev sa od seba odlišujú svojim pôvodom, zameraním a poslaním. Štát je prirodzenou inštitúciou, Cirkev patrí k nadprirodzenému poriadku. Cieľom štátu je rozvoj pozemského spoločného dobra, cieľom Cirkvi je spása človeka. Ústava štátu a štátna forma podlieha dejinným zmenám. Cirkev však má hierarchické usporiadanie od samého Krista. Konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu Gaudium et spes vyzýva na dialóg, otvorenosť voči svetu a „zdravú spoluprácu“ medzi štátom a Cirkvou, lebo sú na svojom vlastnom poli pôsobnosti nezávislé a samosprávne. Cirkev a štát sú vo svojich oblastiach samostatné a nie sú si navzájom podriadené: ani Cirkev štátu, ani štát Cirkvi.
Slovenská republika garantuje náboženskú slobodu nielen najvyšším zákonom - Ústavou, ale aj Ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných ľudských práv a slobôd, ako aj zákonom č. 308/1991 Zb. Štát a Cirkev majú mať spoločný cieľ: dobro človeka. Pôsobenie štátu je v oblasti materiálnej a pôsobenie Cirkvi v oblasti duchovnej. Koordinácia a spolupráca je nutná, pričom je potrebné usilovať sa o to, aby vzájomný vzťah bol vždy právne definovaný. Cirkev na Slovensku si je vedomá toho, že má čo poskytnúť súčasnému svetu.
Financovanie Cirkvi štátom
Cirkev sa stará o hospodársko-materiálne zabezpečenie preto, aby mohla vykonávať činnosti jej vlastné: prinášať ľuďom evanjelium, šíriť vieru, lásku a poskytovať pomoc. V roku 1949 vyšiel zákon, ktorý finančne a hospodársky zabezpečí cirkvi a náboženské spoločnosti v zmysle zákona č. 218/1949 Zb. Tento zákon bol novelizovaný až po nežnej revolúcii zákonom č. 16/1990 Zb. a ďalšími.
Na základe týchto zákonov Národná rada Slovenskej republiky každoročne schvaľuje v zákone o štátnom rozpočte účelovo určené finančné prostriedky pre cirkvi a náboženské spoločnosti. Správcom týchto finančných prostriedkov je Ministerstvo kultúry SR - cirkevný odbor, ktorý uvedené finančné prostriedky rozpisuje pre potreby jednotlivých cirkví a náboženských spoločností a na účely ich použitia. Prihliada sa pritom na to, aby boli predovšetkým v plnej výške zabezpečené platy duchovných v súlade s nariadením vlády č. 578/1990 Zb. v znení nariadenia vlády.
Finančné prostriedky na prevádzku ústredí cirkví a náboženských spoločností dostávajú cirkvi od MK-SR vo forme mesačných príspevkov podľa limitu stanoveného MF-SR. V rokoch 1991-1993 poskytoval štát zo svojho rozpočtu aj finančné prostriedky na stavby a opravy sakrálnych objektov vo vlastníctve cirkví a reholí, ako aj na zakúpenie a inštaláciu elektronických signalizačných zariadení na ochranu hnuteľných sakrálnych pamiatok. Maximálna výška príspevku dosahovala 70 % z výšky rozpočtových nákladov, ostatné prostriedky si cirkvi zabezpečovali z vlastných zdrojov.
Pozitívne možno hodnotiť skutočnosť, že v zmysle § 10 zákona č. 282/1993 Z.z. uhrádza štát náklady spojené so zameriavaním nehnuteľností, vydávaných cirkvám. Pri dani z príjmov právnických osôb sú od dane oslobodené všetky výnosy kostolných zbierok, príjmy za cirkevné úkony a pravidelné príspevky členov registrovaných cirkví a náboženských spoločností. Od dane z pozemkov sú oslobodené pozemky, tvoriace jeden funkčný celok so stavbou alebo jej časťou slúžiacou ako úradovne osôb, ktoré sú poverené duchovnou správou registrovaných cirkví a náboženských spoločností. Od tejto dane sú oslobodené pozemky, na ktorých sú zriadené cintoríny. Od dane zo stavieb sú oslobodené stavby a ich časti, slúžiace výhradne na vykonávanie náboženských obradov, stavby a ich časti slúžiace na úradovne osôb, ktoré sú poverené duchovnou správou registrovaných cirkví a náboženských spoločností. Za podmienok stanovených vyhláškou č. 17/1994 Z.z. v znení neskorších predpisov sa od dovozného cla oslobodzujú náboženské predmety a dary pre cirkvi a náboženské spoločnosti. Za pozitívne možno označiť aj to, že na vrátených majetkoch sa v mnohých farnostiach veriaci na čele s kňazmi ochotne podujali opravovať: kostoly, fary, rôzne cirkevné budovy a školy.
Diecézam sa podarilo obnoviť činnosť kňazských seminárov a opraviť či postaviť ich priestory. Zriadené boli mnohé cirkevné základné a stredné školy, v roku 2000 i Katolícka univerzita. Bola obnovená slobodná činnosť rehoľných spoločností a mnohých laických hnutí.
Negatívom bolo a je, že objekty a majetky boli Cirkvi vrátené vo veľmi zlom stave, neudržiavané, ba zámerne ničené odovzdávajúcim subjektom. Mnohé majetky Cirkvi vrátené neboli. Cirkev, aby rozbehla svoju činnosť v spomínaných oblastiach sa musela najskôr sústrediť s vypätím mnohých síl na opravu, resp. vybudovanie potrebného zázemia. Ešte i dnes po 10 rokoch úsilia je mnoho práce pred nami. Ťažkosti sú najmä v tých oblastiach, kde kontinuita činností bola úplne pretrhnutá. Negatívne možno tiež hodnotiť, že mnohé veci sa premeškali, často azda z nedostatku síl a skúseností.
Negatívne treba hodnotiť to, že príjmy z nájmov podliehajú dani z príjmov. Okrem toho financovanie cirkevných škôl je nedostatočné a absolútne nevyhovujúci je systém odmeňovania duchovných v jednotlivých kategóriách. Cieľom finančného, ekonomického a hospodárskeho spravovania v Cirkvi je vytvorenie podmienok na to, aby mohla plniť poslanie jej vlastné. Služba ohlasovania, ako aj liturgie a diakonie vyžaduje primerané ekonomické zázemie. Všetci zamestnanci Cirkvi - ak majú zodpovedne vykonávať svoje povinnosti a úlohy - potrebujú adekvátny plat. Okrem toho štát a spoločnosť kladie na Cirkev vysoké požiadavky: duchovná a morálna obnova národa, charita, školstvo, mediálna činnosť atď. Je potrebné zákonnou úpravou spoločnej starostlivosti o kultúrne dedičstvo zabezpečiť poskytovanie povinného štátneho príspevku na údržbu a opravy kultúrnych pamiatok.
Katolicizmus a slovenský nacionalizmus
V priebehu dejín sa katolicizmus preplietal s formovaním slovenského nacionalizmu. V 19. storočí, počas národného obrodenia, zohrával katolícky klérus kľúčovú úlohu pri ochrane etnickej svojbytnosti Slovákov. Katolícky domáci pohľad a aj pohľad zo zahraničia na tomto základe opisuje slovenské národné obrodenie ako v podstate kresťanskú, či dokonca katolícku záležitosť, nezaťaženú sprievodnými nekresťanskými či dokonca anti-kresťanskými javmi.
Jozef Tiso tvrdil, že nacionalizmus je ten novodobý princíp politický, ktorý sústreďuje všetky hybné sily k uplatneniu sa a k všemožnému rozvoju každého národa. Zároveň zdôrazňoval, že katolicizmus a nacionalizmus nie sú v protiklade, ale organicky sa dopĺňajú. Nacionalizmus v katolicizme nezaniká, ale práve ožíva, lebo zapnutím sa do šírky univerzálnej chránený je pred spotvorením sa v šovinizmus.
Prejav Jozefa Tisa na pribinovských oslavách v roku 1933 ilustruje komplexný vzťah medzi katolicizmom a nacionalizmom. Tiso zdôraznil, že Pribina priviedol slovenský národ do kresťanskej rodiny, čím zabezpečil jeho budúcnosť. Argumentoval, že katolicizmus a nacionalizmus nie sú protikladné, ale že sa navzájom dopĺňajú. Nacionalizmus chápal ako snahu o rozvoj národa, zatiaľ čo katolicizmus predstavoval univerzálnu hodnotu, ktorá zahŕňa svet a ľudstvo. Tiso tvrdil, že Pribina rozvinul zásady štátnickej múdrosti, na ktorých sa národ mohol bezpečne vyvíjať.
Tiso zdôraznil organické spojenie medzi nacionalizmom a katolicizmom, pričom rozpory videl len v nesprávnom chápaní jedného alebo druhého. Tvrdil, že katolicizmus nacionalizmus nevylučuje, ale ho predpokladá a prikazuje. Tiso vyzdvihol, že slovenský národ sa zachoval vďaka katolíckej Cirkvi a že po vzkriesení sa pridržiava národnej samobytnosti.
Katolicizmus v období prvej ČSR
Po vzniku Československej republiky v roku 1918 sa katolícka cirkev ocitla v novom politickom kontexte. Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS) presadzovala autonómiu Slovenska a silné postavenie katolíckej cirkvi v štáte. Slovensko v dôsledku maďarizačnej politiky nemalo ani dosť kvalifikovaných ľudí, ktorí by dokázali riadiť štát. To bolo zásluhou ČSR možné až koncom tridsiatych rokov, keď Nemecko a Maďarsko ohrozovalo územnú integritu ČSR. Reformy školstva boli jednými z najústretovejších zákonov voči Cirkvi. Školstvo bolo zreformované na tzv. holandský spôsob. Štátne ľudové školy zanikli, ostali len konfesionálne a obecné školy. Vzniklo niekoľko nových stredných katolíckych škôl. Teologická fakulta bola začlenená do bratislavskej Slovenskej univerzity. Na povznesenie vedy vznikla v roku 1940 pri SSV Katolícka akadémia.
Slovenský štát a katolicizmus
Po rozpade ČSR v roku 1939 vznikol Slovenský štát, ktorý bol pod silným vplyvom nacistického Nemecka. Na čele štátu stál katolícky kňaz Jozef Tiso, čo viedlo k úzkemu prepojeniu štátu a cirkvi. Katolícka cirkev sa stala súčasťou politického systému a podporovala režim. V ústave sa definovala ako kresťanský štát. Z pápežských sociálnych encyklík vychádzalo stavovské zriadenie, čo sa však v praxi nikdy nerealizovalo. Slovenskému štátu vládol autoritatívny režim, ktorého podoba prechádzala svojím vývojom a zmenami. Vládnucou stranou bola HSĽS, čo bola strana prevažne konzervatívna a katolícka.
Na čele vlády a neskôr prezidentom bol katolícky kňaz Mons. Jozef Tiso. V Štátnej rade SR pôsobili traja katolícki kňazi: spišský biskup Ján Vojtaššák - podpredseda Štátnej rady v rokoch 1940 - 1945 (delegovaný HSĽS), správca SSV Ján Postényi - člen Štátnej rady v rokoch 1940 - 1943 (delegovaný prezidentom SR), pápežský prelát Andrej Marsina - člen Štátnej rady v rokoch 1940 - 1945 (delegovaný HSĽS). Kňazi tvorili asi jednu pätinu poslancov Snemu SR. Na základe volieb z decembra 1938 bolo do snemu zvolených 63 poslancov, z toho 11 rímskokatolíckych, jeden gréckokatolícky a jeden evanjelický kňaz. Aj po zmenách v zložení parlamentu v nasledujúcich rokoch zostal percentuálny podiel kňazov na úrovni približne 20%.
Postavenie Katolíckej cirkvi v Slovenskom štáte malo neblahé následky do budúcnosti cirkvi a je dodnes témou, ktorá je používaná proti cirkvi, keď však chceme byť objektívny treba povedať, že väčšina biskupov, veľké množstvo kňazov, rehoľníkov, rehoľníčok a veriacich, sa nestotožňovalo s rasistickými zákonmi, s porušovaním ľudských práv a často s nasadením vlastného života pomáhali tým, ktorí to potrebovali. Aj to treba brať do úvahy, keď hodnotíme toto ťažké obdobie, aby sme sa vyhli zovšeobecňovaniu, lebo to nevedie k poznaniu objektívnej pravdy. Na mieste je však aj pokora a ľútosť zo strany predstaviteľov cirkvi, keď sa vyjadrujú o tomto období.
Katolicizmus v období komunizmu
Po druhej svetovej vojne sa Československo dostalo pod vplyv Sovietskeho zväzu a nastúpil komunistický režim. Komunistický režim sa snažil obmedziť vplyv cirkvi a potlačiť náboženskú slobodu. Cirkevný majetok bol skonfiškovaný, rehole boli zrušené a mnohí kňazi a veriaci boli prenasledovaní. Cirkev na Slovensku v rokoch 1950 - 1990 prešla obdobím útlaku. Niektorí jej členovia zlyhali, ale Cirkev ako celok zachovala vernosť k Evanjeliu a Svätému Otcovi a zo skúšky vyšla očistená a posilnená statočnosťou svojich vyznavačov a mučeníkov.
V. Palko napísal, že „z misie T. Kolakoviča, … vzišla počas vojny generácia kresťanských nadšencov, ktorá odmietla nacizmus, pripravila sa na zápas s komunizmom, v tom zápase priniesla obeť v podobe žalárovania a po návrate na slobodu tiež v podobe prípravy na povalenie komunizmu." Napriek tomu si katolícka cirkev zachovala svoju existenciu a zohrávala dôležitú úlohu v živote mnohých Slovákov. Počas komunistického režimu sa veriaci angažovali v rôznych tajných spoločenstvách a objavujú sa tajne vysvätení kňazi. Vznikali mariánske hnutia a spoločenstvá ako Taizé. Pápež Ján Pavol II. sa prihováral Slovákom spoza hraníc. V roku 1989 bola podpísaná zmluva medzi Svätou stolicou a ČSFR, ktorá znamenala zlepšenie vzťahov medzi štátom a cirkvou.
Súčasný stav a výzvy katolicizmu na Slovensku
Po páde komunizmu v roku 1989 sa katolícka cirkev opäť stala slobodnou a mohla slobodne pôsobiť v spoločnosti. Povolili sa aktivity veriacich a vznikli rôzne katolícke inštitúcie, napríklad rádiá a televízie. V súčasnosti sa katolícka cirkev na Slovensku stretáva s novými výzvami, ako je sekularizácia, klesajúca návštevnosť kostolov a nedostatok kňazských povolaní. Napriek tomu si katolicizmus zachováva významné postavenie v slovenskej spoločnosti a ovplyvňuje verejnú mienku a politické rozhodovanie.
Diecézni biskupi na Slovensku, povzbudení apoštolským listom Jána Pavla II. Nuovo millenio ineunte čl. 29, sa rozhodli načrtnúť etapy budúcej cesty pastoračnej a evanjelizačnej činnosti vo svojich diecézach a po spoločných konzultáciách ich uviesť do súladu s plánmi susedných diecéz. Koordináciou prác na Pastoračnom a evanjelizačnom pláne katolíckej cirkvi na Slovensku bol na zasadaní KBS v dňoch 22. - 24. marca 2000 na Donovaloch poverený Mons. Z tohto princípu vyplýva, že sa kresťanské spoločenstvá musia stať pravými školami modlitby. Evanjelizácia sa netýka len „malej skupiny špecialistov“, ale je zodpovednosťou a „každodennou povinnosťou všetkých spoločenstiev a skupín“.
Ďalšou základnou prioritou je prikázanie lásky (porov. Jn 13,34), ktorého viditeľným výrazom je spoločenstvo (koinonia, communio). To je veľká výzva, ktorá v tomto tisícročí stojí pred nami: „pretvoriť Cirkev v domov a školu spoločenstva“ (porov. NMI 43). S tým je spojený dôraz na spiritualitu spoločenstva ako základný princíp formácie veriacich, rehoľníkov, pastoračných spolupracovníkov aj vysvätených nositeľov úradu. Na týchto základoch je postavený Pastoračný a evanjelizačný plán katolíckej cirkvi na Slovensku. Plán sa delí na 6 častí a 33 tém. Po zhodnotení postavenia Cirkvi na území Slovenskej republiky sa zapodieva úlohami, ktoré majú všetci pokrstení v Božom ľude a pastoráciou i evanjelizáciou farského spoločenstva.
V súčasnosti je situácia úplne iná. Len malé percento populácie navštevuje bohoslužby pravidelne (v Bratislave 8-9% sa zúčastňuje nedeľnej sv. omše, z toho asi 1/3 pristupuje k sv. prijímaniu - celoslovenský priemer je o niečo vyšší). Verejná mienka a zákony nerešpektujú kresťanské zásady. Na veriacich neustále pôsobia negatívne, protináboženské vplyvy (sekty, rozvody, konzumné zmýšľania, propagácia antikoncepcie, potratov a homosexuality atď.). Väčšina rodín neplní výchovnú a evanjelizačnú funkciu. Náboženská nevedomosť detí, mládeže a mladých dospelých je alarmujúca. Súčasný, „postmoderný človek odmieta všeobecne platné normy a záväzné dogmy, ale je prístupný pre autentickú skúsenosť, svedectvo a živé spoločenstvo - touto cestou môže dospieť k večným pravdám Evanjelia. Táto situácia nás vyzýva, aby sme sa stali misionárskou cirkvou, ktorá vie, že „úloha ohlasovať evanjelium všetkým ľuďom je ... vlastné povolanie Cirkvi (porov. EN 14).
Sociálny vplyv a angažovanosť
Cestou Cirkvi je človek v celej jeho bytostnej štruktúre. Popri starostlivosti o duchovné dobrá Cirkev nikdy nezabúdala ani na sociálno-materiálne položenie človeka. Sociálna situácia veriacich zodpovedá prierezu sociálnej situácie celej slovenskej spoločnosti. Medzi veriacimi nachádzame ľudí celého spektra od tých najchudobnejších až po tých najmajetnejších. V najhoršej sociálnej situácii sú ľudia v dôchodkovom veku s nízkymi príjmami, dlhodobo chorí, rodiny s väčším počtom detí, ako aj ľudia postihnutí nezamestnanosťou. O niektoré z týchto skupín sa starajú Diecézne charity, ktoré však nie sú schopné pokryť základné potreby všetkých a v plnom rozsahu.
Negatívnym znakom je nízke povedomie spoluzodpovednosti za veci verejné a oddeľovanie ekonomicko-politickej oblasti od viery a morálnych princípov. Z toho vyrastá neochota veriacich vstupovať a podieľať sa na riadení vecí verejných a tak riešiť príčiny problémov namiesto ich dôsledkov. Ľudia už neveria politikom. Mnohí z dôvodu osobnej dezorientácie, mnohí pre roztrieštenosť politickej scény. Veľa ľudí odmieta ísť voliť. Negatívom je aj slabá angažovanosť kresťanov v otázkach sociálneho učenia Cirkvi. Absentuje tu formácia veriacich cez príhovory, stretnutia, prednášky v rámci farností - takmer akoby sa duchovenstvo vyhýbalo týmto problémom.
Dôvodom tejto skutočnosti je zrejme aj slabý rozhľad väčšiny kňazov v oblasti sociálneho učenia Cirkvi, ktoré sa začalo na slovenských teologických fakultách vyučovať pred necelými 10 rokmi, čo znamená, že len posledné generácie mladých kňazov dostali aké-také základy v tejto oblasti. Mlčanlivosť v sociálnych otázkach, ako aj životný štandard duchovenstva vytvára priepasť medzi klérom a veriacimi. Je potrebné usilovať sa o stálu formáciu politikov, podnikateľov, členov odborových organizácií, aspoň tých, ktorí majú kresťanský charakter, alebo názov, mediálne reagovať na politicko-ekonomické dianie na Slovensku, spolupracovať s akademickou pôdou - vstupovať aj na štátne univerzity a pri rozličných katedrách a fakultách oboznamovať študentov so sociálnym učením Cirkvi.
Vzdelávanie a kultúra
Na Slovensku sa nadviazalo na bohaté tradície cirkevného a súkromného školstva obnovou neštátneho školstva po roku 1990. Umožnili to základné legislatívne zmeny (zákon č. 171/1990 Zb., novelizácia zákona č. 29/1984 Zb. o sústave základných a stredných škôl a zákon č. 524/1990 Zb.). Základné dokumenty Cirkevného magistéria vzťahujúce sa na školstvo a vzdelávanie sú preložené do slovenského jazyka. V súčasnosti je na Slovensku 146 katolíckych škôl. Na štátnych univerzitách jestvujú tri teologické fakulty (Bratislava, Trnava, Prešov) pre klerikov aj laikov. Bratislavská fakulta má štyri teologické inštitúty (Nitra, Badín, Spišské Podhradie, Košice). Financovanie neštátnych škôl v rôznej miere zabezpečuje štát formou transferov zo štátneho rozpočtu prostredníctvom krajských a okresných úradov.
Ján Pavol II. v encyklike Fides et ratio (1998) vyzýva vedcov, aby sa pridali k filozofom a teológom v ich pátraní po trvalo platnej pravde, ktorá presahuje odbornú špecifičnosť každej jednotlivej oblasti vedeckého výskumu a hľadá odpovede na základné otázky ľudskej existencie. V súčasnosti už totiž pastoračné a evanjelizačné úsilie Cirkvi nevystačí len s náboženskými vedomosťami, pretože verejnosť, najmä neveriaca, nie je ochotná jednoducho akceptovať „zjavené pravdy“ a z pomerne pestrej ponuky rozličných duchovných „pokrmov“ si zvyčajne selektuje ten, ktorý mu momentálne najviac „chutí“. Tu pomôže šírenie serióznej vedeckej osvety tak v sekulárnej verejnosti ako aj v oblasti duchovenstva a ostatných osôb aktívne pôsobiacich v evanjelizácii. Existuje nespochybniteľná súčinnosť humanitných, prírodných vied, filozofie a teológie. Vznikol rozmach náboženskej literatúry po roku 1989. Je potrebné vyvolať nový pohyb smerom k jednote medzi tými, čo hľadajú pravdu v hĺbkach ľudskej duše, v hĺbkach ľudskej skúsenosti i histórie a medzi tými, čo tú pravdu hľadajú v tajomstvách prírody.
Diskusia a historiografické pohľady
Diskusia v katolíckej cirkvi sa často vedie v rovine prijateľnosti či zavrhovania Hansa Künga, pričom jedna skupina ho považuje za ďalšieho z veľkých teológov, nepochopených vo svojej dobe, a druhá mu nevie prísť na meno. Nebolo by dobré vstupovať do takto postavenej polemiky, naopak, o Küngovej knihe sa žiada predovšetkým vecná diskusia a argumentácia. Známy tübingenský teológ švajčiarskeho pôvodu a teologický poradca II. vatikánskeho koncilu Hans Küng je autorom knihy Katolícka cirkev. Stručné dejiny, ktorá na Slovensku vzbudila rozporuplné reakcie. Periodiká, ktoré sa k cirkevnej problematike zväčša vyjadrujú kriticky, knihu nadšene vítajú ako pokus o otvorenú komunikáciu cirkvi so spoločnosťou. Naopak, príspevky v katolíckych médiách knihu a jej autora ostro kritizujú a spochybňujú užitočnosť jej vydania na Slovensku. Küng je teológ, ktorý má na jednej strane elitné teologické vzdelanie, bol oficiálnym teologickým poradcom II. vatikánskeho koncilu (1962 - 1965) a do roku 1979 viedol katedru dogmatickej a ekumenickej teológie. Pre svoje názory, predovšetkým pre svoju kritiku dogmy o neomylnosti pápeža, sa však dostal do sporu s centrálnymi vatikánskymi inštitúciami a v roku 1979 mu Vatikán vzal poverenie vyučovať katolícku teológiu. Odvtedy účinkuje na štátnom Inštitúte ekumenického výskumu, veľa publikuje, stále pôsobí ako katolícky kňaz a ako teológ spolupracuje s predstaviteľmi iných náboženstiev a nenáboženských inštitúcií.
tags: #politicky #a #socialny #vplyv #katolicizmu