Penitenciárna a postpenitenciárna starostlivosť: Kľúč k úspešnej resocializácii odsúdených

Tento článok sa zaoberá problematikou penitenciárnej starostlivosti a postpenitenciárnej starostlivosti ako dôležitých foriem prevencie recidívy trestnej činnosti. Skúma rôzne aspekty, ktoré ovplyvňujú resocializáciu odsúdených, od endogénnych a exogénnych faktorov recidívy až po úlohu sociálnej opory a kurately.

Úvod do problematiky trestnej činnosti a resocializácie

V každej spoločnosti, bez ohľadu na jej úroveň rozvoja, existujú jedinci, ktorí porušujú zákony a normy. Tieto činy, označované ako trestné činy, sú nebezpečné pre spoločnosť a definované v trestnom zákone. Aby bol čin považovaný za trestný, musia byť splnené dve podmienky: nebezpečnosť pre spoločnosť (materiálna podmienka) a naplnenie znakov uvedených v Trestnom zákone (formálna podmienka).

Spoločnosť sa bráni proti trestným činom rôznymi spôsobmi, pričom najčastejšie využíva výkon trestu odňatia slobody. Táto forma má za cieľ eliminovať páchateľov zo spoločnosti a zároveň ich prevychovávať a harmonizovať s uznávanými spoločenskými hodnotami, aby sa mohli opätovne začleniť do života ako riadni občania.

Podľa Raszkovej a Hoferkovej (2013) má výkon trestu odňatia slobody sedem základných funkcií:

• odplatnú,
• regulatívnu,
• preventívnu,
• restoratívnu,
• výchovnú,
• morálnu,
• represívnu.

Penitenciárne zaobchádzanie a resocializácia

Pri náprave páchateľov trestnej činnosti sa kladie veľký dôraz na penitenciárne zaobchádzanie s odsúdenými počas výkonu trestu odňatia slobody, ktoré je zamerané na ich resocializáciu. Resocializácia znamená súhrn aktivít zameraných na dosiahnutie účelu trestu, ktorým je chrániť spoločnosť pred páchateľmi trestných činov, zabrániť odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a vychovať ho k tomu, aby viedol riadny život, a tým výchovne pôsobiť aj na ostatných členov spoločnosti.

Na dosiahnutie tohto cieľa je potrebné vykonať množstvo opatrení počas výkonu trestu odňatia slobody. Dôležité je vhodne diferencovať odsúdených tak v rámci vonkajšej diferenciácie (rozdelenie odsúdených podľa skutkovej podstaty trestného činu a ich rizikovosť a mieru nebezpečenstva činu pre spoločnosť do jednotlivých stupňov s rôznou mierou stráženia), ako aj v rámci diferenciácie vnútornej (ich umiestnenie v otvorených, polootvorených a uzavretých oddeleniach, kde je rôzny rozsah práv a obmedzení).

Kvalitný program zaobchádzania, špecifikovaný na konkrétneho odsúdeného, je nevyhnutný pre úspešnú nápravu. Ako uvádza Ľ. Gargalovič (2003, s. 18), vypracovanie programu zaobchádzania je „základným prostriedkom na realizáciu individuálnej výchovnej práce s odsúdenými.“ Program sa zaoberá všetkými oblasťami života odsúdeného, ako sú výchovné a vzdelávacie aktivity, možnosti pracovného zaradenia, voľnočasové aktivity, výchovné postupy, ale aj kontakty s primárnym sociálnym prostredím, korešpondencia, návštevy, vzťahy a väzby v rodine a pod.

Pri stanovení cieľov programu sa musí prihliadať na stupeň a povahu pozitívnych rezerv osobnosti odsúdeného, na jeho správanie, dĺžku trestu, termín možného podmienečného prepustenia, na možnosti zapojenia do individuálnych a skupinových aktivít, na možnosti a rozsah kontaktov s vonkajším svetom ako aj na bezpečnostné hľadiská. V programe zaobchádzania sa stanoví jeden hlavný cieľ - perspektívny, ktorý by sa mal počas výkonu trestu odňatia slobody dosiahnuť. Ten sa dosahuje postupne cez čiastkové ciele - jednotlivé kroky v nápravnovýchovnom pôsobení.

Pedagóg oddielu, do ktorého je odsúdený umiestnený po pobyte v nástupnom oddiele, vypracuje program zaobchádzania a sprístupní odsúdenému určené ciele a úlohy. Pedagóg vypracuje program zaobchádzania do troch mesiacov od umiestnenia odsúdeného do oddielu; pritom spolupracuje najmä so psychológom, špeciálnym pedagógom, pedagógom vzdelávania a sociálnym pracovníkom. Program zaobchádzania obsahuje ciele a úlohy určené odsúdenému v oblasti vzdelávania, resocializačných a výchovno-vzdelávacích programov, terapeutických aktivít, práce, vzťahov s vonkajším prostredím a zmysluplného trávenia voľného času. Pedagóg môže pri hodnotení programu zaobchádzania do nasledujúceho obdobia aktualizovať existujúce úlohy alebo stanoviť nové úlohy.

Resocializačný a výchovno-vzdelávací program predstavuje štandardizovanú individuálnu alebo skupinovú intervenčnú aktivitu v oblasti sociálnej komunikácie, sebapoznania, prípravy na trh práce, finančnej gramotnosti, zvyšovania právneho vedomia v oblasti ľudských práv, prevencie závislostí, prevencie domáceho násilia, budovania rodinných vzťahov a v ďalších oblastiach ovplyvňujúcich kriminogénne rizikové faktory recidívy trestnej činnosti.

Cieľom sociálnej práce pri zaobchádzaní s odsúdeným je zmiernenie sociálnych problémov alebo odstránenie možných príčin ich vzniku a príprava odsúdeného na prepustenie z výkonu trestu.

Základné aspekty penitenciárnej starostlivosti

Prijatie do výkonu trestu

Odsúdený, ktorý je dodaný do výkonu trestu, sa môže prijať aj do iného ústavu na výkon väzby ako ústav určený na nástup do výkonu trestu. Osobnú prehliadku odsúdeného po prijatí do výkonu trestu vykoná príslušník zboru rovnakého pohlavia. Ak príslušník zboru zistí, že na tele odsúdeného sú viditeľné stopy po fyzickom násilí alebo zranení, zabezpečí bez zbytočného odkladu jeho prehliadku lekárom. Strelnú zbraň alebo strelivo odňaté odsúdenému pri prijatí do výkonu trestu ústav odovzdá do úschovy najbližšiemu policajnému útvaru.

Ak je odsúdený prijatý do výkonu trestu v pracovný deň po 15.00 hodine alebo v deň pracovného voľna alebo pracovného pokoja, podrobí sa lekárskej prehliadke, hygienickým a protiepidemickým opatreniam a zdravotným výkonom v najbližší pracovný deň. Ústav odosiela hlásenie o nástupe odsúdeného do výkonu trestu súdu, útvaru Policajného zboru a príslušnému orgánu sociálneho poistenia.

Umiestnenie odsúdených

Určený príslušník zboru z generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže oznámi dotknutým ústavom určenie ústavu, v ktorom bude odsúdený vykonávať trest. Určenie ústavu sa oznámi odsúdenému, aby mohol informovať blízke osoby. Ak je to potrebné na zaistenie bezpečnosti a poriadku alebo ochrany zdravia alebo života odsúdeného alebo inej osoby, určenie ústavu sa odsúdenému oznámi po dodaní do určeného ústavu.

Odsúdený sa po umiestnení do určeného ústavu ubytuje v nástupnom oddiele alebo v nástupnej izbe. Umiestnenie odsúdeného a zmenu umiestnenia určuje riaditeľ ústavu alebo ním určený príslušník zboru spravidla na návrh umiestňovacej komisie. Odsúdený na doživotný trest sa umiestňuje do diferenciačných skupín. Odsúdený zaradený na výkon trestu do ústavu s minimálnym stupňom stráženia sa umiestni do uzavretého ústavu alebo do otvoreného oddelenia. Odsúdený zaradený na výkon trestu do ústavu so stredným stupňom stráženia sa umiestni do uzavretého ústavu, ak sa ďalej neustanovuje inak. Odsúdený zaradený na výkon trestu v ústave s maximálnym stupňom stráženia sa umiestni do uzavretého ústavu.

Režim a podmienky

Základom diferencovaného zaobchádzania je režim. Odsúdeným v diferenciačných skupinách „A“ a „B“ sa povolí primeraná estetická úprava ubytovacích priestorov.

Strava sa pripravuje podľa schválených jedálnych lístkov, receptúr jedál, peňažných limitov a počtov stravníkov a podáva sa podľa časového rozvrhu dňa v jedálňach, celách alebo izbách. Zloženie a nutričnú hodnotu stravy pri špeciálnych diétach určí spravidla nutričný terapeut. Odsúdený umiestnený v minimálnom stupni stráženia v diferenciačnej skupine „A“ si môže z nakúpených surovín alebo zo surovín doručených v balíku pripraviť jedlo.

Odsúdenému sa poskytuje odev, obuv a iné súčasti výstroja podľa určených vzorov a noriem. Ak odsúdený používa vlastný odev a obuv, musí mať zabezpečenú obmenu spodnej bielizne raz za týždeň a obmenu odevu a obuvi podľa potreby, najčastejšie však raz za dva týždne na vlastné náklady. Odsúdený môže používať vlastnú spodnú bielizeň a ponožky v množstve určenom v ústavnom poriadku.

Počas osobného voľna vymedzeného v časovom rozvrhu dňa v trvaní najmenej jednej hodiny môže odsúdený vykonávať činnosti, ktoré nie sú v rozpore so zákonom, touto vyhláškou, ústavným poriadkom a účelom výkonu trestu. Ak z prevádzkových alebo iných dôvodov nemožno odsúdenému dočasne zabezpečiť sprchovanie, ústav zabezpečí, aby sa mohol umývať teplou vodou. Ak odsúdený nemá pri nástupe do výkonu trestu potreby osobnej hygieny, vydajú sa mu ihneď po nástupe.

Na uloženie vecí osobnej potreby sa každému odsúdenému poskytne uzamykateľná skrinka. Odsúdený kedykoľvek umožní príslušníkovi zboru nahliadnuť do svojich osobných vecí.

Kontakty s vonkajším prostredím

Návšteva sa môže vykonať formou fyzickej návštevy alebo videonávštevy. Návšteva sa vykoná na základe povolenia na návštevu schváleného riaditeľom ústavu. Za priebeh návštevy zodpovedá určený príslušník zboru, ktorý poučí odsúdeného a návštevníka o zásadách správania.

Pre odsúdených sa umiestňujú na prístupných miestach uzamykateľné schránky určené na odosielanie korešpondencie. Ak je potrebné zistiť obsah korešpondencie napísanej v inom ako štátnom jazyku, zabezpečí sa jej preklad. Korešpondencia odosielaná a doručená ako doporučená zásielka alebo poistená zásielka sa eviduje. Odsúdený si môže ponechať pri sebe došlú korešpondenciu v množstve zodpovedajúcom možnostiam jej uloženia v skrinke. Ústav nesprostredkúva hovory adresované odsúdenému do ústavu. Kredit na telefonovanie si môže odsúdený zabezpečiť spôsobom určeným poskytovateľom telefonických služieb. Telefonovanie odsúdeného s jeho obhajcom sa nemonitoruje a nezaznamenáva.

Povolenie na prijatie balíka je platné tri mesiace od jeho vydania. Na predpísanom tlačive sa vyznačuje dátum posledného dňa platnosti povolenia. Obsah balíka vydá určený príslušník zboru odsúdenému, ktorému je balík adresovaný. Prijatie balíka a jeho obsah sa eviduje.

Financie a zdravotná starostlivosť

Suma uhradeného výživného a pohľadávok tvorí kredit. Odsúdený môže na základe preukázateľnej žiadosti raz mesačne poukázať peňažné prostriedky blízkej osobe alebo na úhradu nákladov, ktorých neuhradenie by odsúdenému spôsobilo ujmu. Pri prepustení z výkonu trestu sa odsúdenému vyplatí z pokladnice ústavu zostatok peňažných prostriedkov na jeho konte.

Ústav poskytne odsúdenému peňažný príspevok na úhradu doplatkov za lieky, liečebné a zdravotnícke pomôcky. Ak odsúdený vyhlási hladovku, predvedie sa najneskôr v najbližší pracovný deň na lekárske vyšetrenie. Lekár vykoná záznam v zdravotnej dokumentácii odsúdeného o začatí hladovky a poučí odsúdeného o zdravotných rizikách.

Recidíva trestnej činnosti: Príčiny a faktory

Realitou je, že páchatelia trestných činov sa aj napriek snahe odborníkov počas penitenciárneho zaobchádzania po prepustení k trestnej činnosti vracajú. Príčiny recidívy môžu byť zapríčinené buď endogénnymi, alebo exogénnymi faktormi. Treba však povedať, že len málokedy sú determinované len jednými z nich, väčšinou ide o kombináciu oboch skupín faktorov.

Endogénne faktory

Medzi endogénne faktory by sme mohli zaradiť genetickú podmienenosť, mentálne postihnutie, duševné poruchy, či rôzne poruchy osobnosti. Napríklad A. Zradulová (2002, s. 16 - 17) vymedzila 5 základných typov osobnosti páchateľa:

• Mentálne nedostatočný typ: Jedinci so zníženými rozumovými schopnosťami (debility až imbecility), ktorí sa dopúšťajú prevažne násilnej trestnej činnosti.
• Psychotický typ: Páchateľ v stave nepríčetnosti, motív je nezrozumiteľný, väčšinou brutálny.
• Socializovaný typ: Trestný čin spácha len výnimočne, motív je pochopiteľný, často spôsobený nedbanlivosťou.
• Neurotický typ: Veľkú úlohu hrá frustrácia, nevyriešený konflikt v rodine.
• Psychopatický typ: Abnormálne indivíduum s individuálnymi charakteristikami, ďalej členený na podskupiny:
  • Afektívny psychopat: Výbušnosť aj pre nepatrné príčiny.
  • Hypertímny psychopat: Zvýšené emocionálne ladenie, euforická nálada, stále niečo podniká, ale neukončí.
  • Paranoidný psychopat: Zaujatý nejakou myšlienkou, nepripustí protichodné názory.
  • Hysterický typ: Ľahko podlieha náladám, sympatie sa zvrhnú na nepriateľstvo a nenávisť.
  • Schizoidný psychopat: Citový chlad a ľahostajnosť voči iným.
  • Anetický psychopat: Neschopný mať iný záujem ako svoje egoistické ciele.
  • Nezdržanlivý psychopat: Hlavným záujmom sú jeho pôžitky.

Prítomnosť endogénnych príčin páchania trestnej činnosti môže pretrvávať aj po realizácii penitenciárneho zaobchádzania a zapríčiniť recidívne správanie.

Exogénne faktory

Exogénne príčiny recidívy zahŕňajú zamestnanie (resp. možnosti zamestnať sa), rodinu, spoločenské okolie páchateľa (vrátane tzv. „morálnej nákazy“ počas výkonu trestu od spoluodsúdených), či sociálne vylúčenie. Tieto je možné vo výraznej miere ovplyvniť a tým pôsobiť v oblasti prevencie recidívy pozitívnym smerom. Ovplyvniť ich môžeme v rámci postpenitenciárnej starostlivosti o odsúdeného.

Zamestnanosť

Nízke možnosti zamestnania sú významným exogénnym faktorom, ktorý môže nútiť odsúdeného k recidíve. Odsúdenie je stigmatizujúce a odsúdení majú často problém nájsť si zamestnanie aj po výkone trestu. Zamestnávatelia často vyžadujú trestnú bezúhonnosť, čo odsúdených znevýhodňuje na trhu práce. Bez príjmu zo zárobkovej činnosti sa však človek znova ocitá, v tomto prípade zotrváva pod hranicou chudoby, čo ho núti „zarobiť“ si na svoje živobytie pre neho jedinou schodnou cestou - kriminalitou. Nezriedka vedie nezamestnanosť k chudobe, ktorá môže viesť ku kriminálnemu správaniu.

Riešením by mohla byť liberalizácia požiadaviek zo strany zamestnávateľov, pričom by sa posudzoval konkrétny trestný čin a jeho relevancia pre výkon zamestnania. Pokiaľ charakter odsúdenia nekorešponduje s potrebami výkonu zamestnania, nemal by tento fakt vytvárať na trhu práce pre odsúdeného po výkone trestu bariéry.

Rodina

Podpora rodiny je dôležitým faktorom úspešnej sociálnej adaptácie odsúdeného po výkone trestu. Postpenitenciárna starostlivosť by mala zahŕňať aj prácu s rodinou a prípravu podmienok na návrat odsúdeného do spoločnosti. Práve pomoc a podpora zo strany rodiny môže asi najvýraznejšie ovplyvniť sociálno-adaptačný proces odsúdeného po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody.

Okolie a sociálne vylúčenie

Spoločnosť často stavia odsúdených na svoj okraj, čo ich môže odsudzovať na recidívne konanie. Odsúdený, odmietnutý spoločnosťou, nemá potom inú možnosť, len integrovať sa do sociálneho prostredia, ktoré ho príjme a to je z veľkej miery také, ktoré je tvorené tiež ľuďmi s narušenou schopnosťou sociálnej adaptácie. V takomto prostredí je pre jeho člena prirodzené správanie odporujúce všeobecne prijatým normám majoritnej spoločnosti, čo zvádza klienta k opätovnému páchaniu trestnej činnosti ako výsledku adaptácie sa do jediného prostredia, ktoré ho prijíma. Úlohou postpenitenciárnej starostlivosti by malo byť práve vynímať odsúdených po výkone trestu z rizikových prostredí a snažiť sa integrovať ich v intaktnej populácii.

Postpenitenciárna starostlivosť: Nový štart po prepustení

Postpenitenciárna starostlivosť nadväzuje na penitenciárnu starostlivosť a je zameraná na pomoc prepusteným osobám pri ich návrate do spoločnosti. Zavŕšenie resocializačného procesu a možnosť overenia jeho úspešnosti prichádza práve v podobe postpenitenciárnej starostlivosti. Ide o starostlivosť o osoby, ktorým skončil výkon trestu odňatia slobody alebo boli podmienečne prepustené. Postpenitenciárnu starostlivosť môžeme charakterizovať ako komplexné využívanie rôznych foriem, metód a techník pomoci, ktoré slúžia na pozitívnu adaptáciu do spoločnosti a opätovnú socializáciu osoby po prepustení, rešpektujúc jej individualitu. Adaptácia ako proces, výsledkom ktorého je prispôsobenie sa prostrediu na slobode je nezvratná, takmer každý prepustený sa nejakým spôsobom na prostredie adaptuje.

Postpenitenciárna starostlivosť nie je na Slovensku povinná, prepustený ju môže ale nemusí využiť. Problém nastáva, ak sa pre prepusteného ktorý ju potrebuje stáva nedostupnou, napr. z dôvodu nedostatku kvalitných postpenitenciárnych služieb, nedostatočného geografického pokrytia, finančnej náročnosti a pod.

Formy postpenitenciárnej starostlivosti

Sociálna kuratela

Sociálna kuratela, upravená v Zákone č. 305/2005 o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele, predstavuje súbor opatrení na odstránenie, zmiernenie a zamedzenie prehlbovania alebo opakovania porúch psychického, fyzického a sociálneho vývinu dieťaťa a plnoletej fyzickej osoby a poskytovanie pomoci v závislosti od závažnosti poruchy a situácie, v ktorej sa nachádza. V kontexte penitenciárnej starostlivosti sa zameriava na osoby po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody.

Práca sociálneho kurátora s takouto osobou je vymedzená do niekoľkých oblastí:

• Sociálne poradenstvo: Zamerané hlavne na poskytovanie informácií o možnostiach riešenia sociálnej situácie.
• Pomoc pri návrate do rodiny: Pokiaľ ju má, čo je kľúčové pre úspešnú adaptáciu.
• Hľadanie možností pri pokračovaní prípravy na povolanie: Odsúdení často disponujú nízkou kvalifikačnou úrovňou.
• Pomoc v hmotnej núdzi: Sociálny kurátor môže poskytnúť resocializačný príspevok na vybavenie osobných dokladov a zabezpečenie nevyhnutných vecí osobnej potreby.

Resocializačný príspevok je možné poskytnúť odsúdenému, ktorého výkon trestu trval viac ako 30 po sebe nasledujúcich dní, pričom sa musí uchádzať o pomoc orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Žiadosť musí podať do ôsmich pracovných dní odo dňa prepustenia. Jeho suma je maximálne vo výške 40 % sumy životného minima a nemusí sa vždy poskytnúť len v peňažnej forme, môže sa využiť aj vecná alebo kombinovaná forma.

Probačná a mediačná služba

Popri sociálnej kuratele má svoje miesto v postpenitenciárnej starostlivosti aj probačná a mediačná služba. Táto má dve hlavné oblasti činnosti - probáciu (dohľad nad odsúdeným, kontrola plnenia podmienok) a mediáciu (sprostredkovanie komunikácie a riešenia sporov medzi odsúdeným a poškodeným).

Sociálna opora

Sociálna opora je druh prosociálneho správania a pomoci, ktorá sa vyznačuje skutkami v prospech inej osoby, ktorá sa nachádza v kríze alebo záťaži, bez očakávania odmeny. Je nápomocná pri zvládaní nepriaznivých životných udalostí a zasahuje celkovú psychickú pohodu a zdravie.

Hobbs (2000) definuje sociálnu oporu ako akúkoľvek formu pomoci, ktorá môže byť vyžiadaná alebo poskytnutá inou osobou s cieľom vyriešiť problémy. Vanková (2020) rozlišuje štyri základné druhy sociálnej opory:

• Emocionálna opora: Poskytuje prežívanie spolupatričnosti, uvoľnenia a istoty.
• Informačná opora: Poskytuje rady, usmernenia a informácie.
• Hodnotiaca opora: Umožňuje zhodnotenie komunikácie a poskytuje informácie užitočné pre samohodnotenie.
• Inštrumentálna opora: Poskytuje praktické druhy hmotnej a materiálnej pomoci.

Inštrumentálna opora je žiaduca najmä pred prepustením klienta z väzenského ústavu. Odborní pracovníci sa snažia zabezpečiť kontinuálnu pomoc s využitím štátneho alebo neštátneho sektora. Táto pomoc by mala obsahovať všetky zložky sociálnej opory, aby sa prepusteným osobám uľahčilo zvládanie náročných situácií súvisiacich so začlenením do spoločnosti. Dostupnosť sociálnej opory v penitenciárnych podmienkach neposkytuje väzneným osobám iba pomoc pri zvládaní záťažových situácií, ale podieľa sa aj na vytváraní nových resocializačných návykov. Sociálna opora uľahčuje prechod z penitenciárneho do občianskeho prostredia, zabraňuje recidíve a zvyšuje pravdepodobnosť zapojenia sa do života bez ohrozenia zdravia.

Sociálna opora môže pochádzať z formálnych alebo neformálnych zdrojov. K neformálnym zdrojom patrí rodina a blízke osoby, k formálnym zdrojom patrí väzenský personál a inštitucionalizované zdroje z vonkajšieho prostredia. Udržiavanie kontaktu so svojimi neformálnymi zdrojmi sociálnej opory sa vo väzenskom ústave môže uskutočňovať prostredníctvom návštev, korešpondencie a telefonovania.

Väzneným osobám sa môže dostávať sociálnej opory od formálnych zdrojov pôsobiacich vo väzenskom ústave na základe vykonávaných denných činností, účasti na organizovaných aktivitách, na základe vlastnej alebo sprostredkovanej žiadosti alebo od iných spoluväzňov. Kerley a Copes (2009) uvádzajú, že väzneným osobám účastným na duchovných aktivitách spojených s praktikovaním viery sa dostáva sociálnej opory zo strany ostatných angažovaných jedincov. Významnú úlohu zohráva aj poskytovanie sociálnej opory zo strany externých subjektov a ich spoločnej participácii na organizovaných aktivitách a programov penitenciárnej sociálnej práce.

Intervencie interných a externých formálnych zdrojov sociálnej opory môžu byť smerované na oblasť rozvoja vlastných kompetencií, pracovných kompetencií a osvojenie nových zručností. Tréningy a nácviky kognitívnych a rozhodovacích schopností sa môžu zameriavať na riešenie špecifických potrieb väznených osôb.

Sociálna opora pomáha tlmiť sociálne problémy, ktorými väznené osoby čelia v súvislosti s uväznením. Implementácia zaobchádzania v zmysle poznania jednotlivých väznených osôb a identifikovania prípadných rizík, ktoré sa u nich môžu vyskytovať, uľahčuje vzájomné interakcie medzi personálom a väznenými osobami. Nadviazanie kontaktu s väznenými osobami krátko po dodaní do väzenského ústavu slúži okrem poskytnutia informácií o právach a povinnostiach, o možnostiach udržiavania kontaktu a k získaniu anamnestických údajov od väznených osôb i k uľahčeniu nadviazania zmysluplných sociálnych interakcií. Sociálna opora a sociálna intervencia sú adekvátne metodické prístupy, ktoré vedú k opätovnému získavaniu určitej kontroly klienta nad situáciou, v ktorej sa práve nachádza.

Pozitívne pro-sociálne oporné mechanizmy vo väzenskom ústave prispievajú k bezproblémovému fungovaniu väznených osôb a pre ex-páchateľov by mali byť dobrým znamením pri ich opätovnom zaradení do spoločnosti. Začlenenie prvkov sociálnej opory do dennej rutiny vykonávaných činností personálom väzenského ústavu a jej vnímanie zo strany väznených osôb predstavuje efektívny nástroj, ktorý má pri práci s touto cieľovou skupinou široké uplatnenie s evidentnými výsledkami.

Prepojenie penitenciárnej a postpenitenciárnej starostlivosti

Intervencie v penitenciárnej oblasti sú prvým krokom resocializácie človeka, ktorý porušil spoločenské normy a pravidlá. Odsúdeným vo výstupných oddieloch je zabezpečená komplexná podpora a príprava na prepustenie najmä zo strany odborného personálu ústavu (psychológ, sociálny pracovník, pedagóg), ale aj sociálneho kurátora metodika, ktorý je zamestnancom Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny. Práve on predstavuje významné spojenie medzi životom vo väzení a životom po prepustení.

Každý odsúdený, ktorý má záujem riešiť svoj sociálny problém, má možnosť začať proces jeho riešenia už počas výkonu trestu. Pokiaľ nemá záujem a vnútornú motiváciu využiť dostupnú pomoc, je malá pravdepodobnosť, že ju vyhľadá sám po prepustení. Preto je dôležité zamerať sa na motiváciu odsúdených prevziať zodpovednosť za svoj život.

Prvé kroky po prepustení bývajú najťažšie, preto je pre prepúšťaných pripravované personalizované portfólio, ktoré im pomôže zorientovať prvé dni na slobode. Jeho súčasťou je potvrdenie o prepustení, manuál "Čo robiť po prepustení", životopis, kontakty na ubytovacie zariadenia, pracovné ponuky, ďalšie dôležité kontakty a priestor pre poznámky.

Prepojenie politík penitenciárnej a postpenitenciárnej starostlivosti v kontexte projektu Šanca na návrat a jeho cieľov je nasmerované na:

• Tvorbu a realizáciu resocializačných a výchovných vzdelávacích programov v rámci výkonu trestu tak, aby tvorili základňu pre uľahčenie adaptácie odsúdeného po prepustení. Zameriavajú sa na témy, ktoré sú v páchaní trestnej činnosti kľúčovými rizikovými faktormi (napr. závislosti, zamestnanosť, rodina a vzťahy, násilie a pod.).
• Zaradenie sociálneho kurátora - metodika do pracovného tímu vo výstupných oddieloch. Jeho úlohou je premostenie oboch typov starostlivosti na základe úzkej spolupráce so sociálnymi kurátormi pre plnoleté fyzické osoby, či odborníkmi z iných inštitúcií a organizácií.
• Vytvorenie a využívanie nových nástrojov.

Príklady podmienečného prepustenia a zákazu pobytu

Pre lepšiu ilustráciu uvedieme niekoľko príkladov podmienečného prepustenia a uloženia a zrušenia zákazu pobytu:

tags: #penitenciarna #starostlivost #o #odsudenych