Pedagogika mentálne postihnutých: Komplexný pohľad na edukáciu a rehabilitáciu

Pedagogika mentálne postihnutých, často označovaná aj ako psychopédia, je komplexná a dynamicky sa rozvíjajúca oblasť špeciálnej pedagogiky. Zaoberá sa teóriou a praxou edukácie a (re)habilitácie osôb s mentálnym postihnutím v rôznych vekových obdobiach. Tento článok poskytuje ucelený pohľad na pedagogiku mentálne postihnutých, vychádzajúc z definície A. Vančovej a ďalších významných autorov, a zároveň poukazuje na jej interdisciplinárny charakter a význam pre spoločnosť. Cieľom je umožniť im, aby sa čo najskôr a najdôkladnejšie vyrovnali so svojím postihnutím a napriek obmedzeniam sa pozitívne prispôsobili a zaradili do spoločnosti.

Čo je mentálne postihnutie?

Špeciálna pedagogika chápe mentálne postihnutie ako nedostatočnú schopnosť poznané veci transformovať do myšlienok a udalostí. Mentálna retardácia je súborné označenie pre výrazne podpriemernú úroveň všeobecnej inteligencie IQ pod 70, ktorá sa prejavuje už v útlom detskom veku. Delí sa na oligofréniu a demenciu.

• Oligofrénia - slabomyseľnosť, je to obmedzenie vývinu všetkých psychických funkcií, najmä rozumových, narušenie intelektu. Je zdedená alebo vrodená, poprípade vzniká v ranom období detstva, spravidla do 2. roku života. Tento stav je trvalý, trvá počas celého života, nemožno ho odstrániť. Príčiny môžu byť biologicky podmienené, ktoré súvisia s poškodením mozgu, alebo sociálne podmienené, t.j. extrémna výchovná zanedbanosť.
• Demencia je neskôr získaná porucha mentálnych, povahových i duševných schopností. Vzniká ako následok nejakého ochorenia, úrazov po 2. roku života.

Stupne mentálnej retardácie

Stupeň mentálnej retardácie sa zisťuje testmi inteligencie a je vyjadrený číselným kvocientom IQ. Za normu platí hodnota IQ okolo 100. Na základe toho rozlišujeme:

1. Debilita (ľahká mentálna retardácia) - IQ 50-70. Deti sú vychovávateľné, vzdelávateľné, svojprávne a navštevujú špeciálnu školu. Rozlišujeme eretickú formu (nekľud, pohyblivosť).
2. Imbecilita (stredná mentálna retardácia) - IQ 35-49. Ide o výrazné obmedzenie schopnosti človeka. Pokladajú sa za nevzdelávateľných a čiastočne vychovávateľných. Obyčajne sú zaradení do ústavov. Znaky zahŕňajú primitívne myslenie, oneskorenú reč, manuálnu nezručnosť, agramatickú reč a poruchy výslovnosti. Výchova sa zameriava na osvojenie základných hygienických návykov, sebaobsluhu a základné spoločenské návyky. Títo jedinci sú nesamostatní a vyžadujú stálu starostlivosť.
3. Idiocita (ťažká duševná zaostalosť) - IQ 20-34.
4. Hlboká idiocita (hlboká duševná zaostalosť) - IQ menej ako 20. Ani v dospelosti nedosahujú rozumové schopnosti ako 2-ročné dieťa. Dohovárajú sa cez neverbálne znaky, posunky. Vyžadujú aj lekársku opateru a dožívajú sa veku do 30 rokov. Príčiny môžu byť genetické, pôsobením v tehotenstve alebo ožiarením.

Autizmus je vrodená neschopnosť nadviazania kontaktu s ostatnými ľuďmi.

Downov syndróm

Downov syndróm, nazývaný aj Darwinov syndróm (rok 1866), je choroba spôsobená chromozómovou chybou - jeden nadpočetný chromozóm u chromozómového páru 21. Túto chorobu nevieme liečiť, ale treba ísť až po najvyššiu možnú hranicu (sú i na SŠ). Vyžadujú si starostlivosť rodiny a školy. Intelektový rast sa zastavuje okolo 15. roku života. Radi nadväzujú kontakt, nemajú radi zmenu. Napodobňujú, dajú sa ľahko zlákať na hlúposti.

Populácia s mentálnou retardáciou v SR

Na Slovensku je populácia s mentálnou retardáciou rozdelená nasledovne:

• 2-2,5% - bez komplikácií
• 0,3-0,4% - s komplikáciami

Psychopédia ako vedný odbor

Psychopédia je vedný odbor, ktorý sa zaoberá výchovou, vzdelávaním a vyučovaním mentálne postihnutých jedincov. Podľa Baja (in Bajo - Vašek, 1994) je psychopédia (pedagogika mentálne postihnutých) vedný odbor špeciálnej pedagogiky, ktorý sa zaoberá rozvojom, výchovou, vzdelávaním a vyučovaním mentálne postihnutých osôb a mentálne postihnutých osôb s viacerými chybami. Ako vedný odbor pozostáva z teoretického základu, metodológie, histórie odboru, z teórie vyučovania a teórie výchovy. Predmetom psychopédie je tiež psychopedická diagnostika a skúmanie prejavov a spoločenských dôsledkov mentálneho postihnutia.

Objekt a vekové obdobia záujmu psychopédie

Objektom pedagogiky mentálne postihnutých sú osoby s mentálnym postihnutím od raného veku až po starobu, čo zahŕňa:

• Ranný vek
• Predškolský vek
• Školský vek
• Adolescencia
• Dospelosť

Východiskové a partnerské disciplíny

Ako východiskové disciplíny pre pedagogiku mentálne postihnutých sú pedagogika a špeciálna pedagogika. Partnerskými vednými disciplínami sú špeciálnopedagogické disciplíny a suportívnymi disciplínami sú psychologické, sociologické, biologické a medicínske disciplíny. Význam týchto disciplín pre psychopédiu je v sfére teoretickej, metodologickej a praktickej.

Špeciálna pedagogika

Špeciálna pedagogika patrí v najširšom význame do sústavy vied o človeku, v užšom význame do systému pedagogických vied. V rámci nich tvorí samostatný vedný odbor, zaoberajúci sa teóriou a praxou výchovy, vzdelávania mentálneho, senzorického, somatického postihnutia alebo narušených komunikačných schopností či psychosociálneho narušenia alebo z dôvodu iných špecifických daností, porúch učenia, správania mládeže a dospelých. Môžeme sem zaradiť aj jedincov s výnimočným nadaním a talentom či inými špecifickými potrebami.

Predmet a cieľ špeciálnej pedagogiky

Predmetom je skúmanie podstaty a zákonitostí výchovy a vzdelávania postihnutých, narušených jednotlivcov a jednotlivcov so špeciálnymi výchovnými a vzdelávacími potrebami. Cieľom špeciálnej pedagogiky v praxi je vychovávať, vyučovať a vzdelávať postihnutých alebo narušených jednotlivcov tak, aby sa čo najskôr a čo najdôkladnejšie vnútorne vyrovnali so svojím defektom a aby sa napriek obmedzeniam, ktoré z neho vyplývajú, čo najpozitívnejšie prispôsobili a zaradili do spoločnosti. Úlohy vychádzajú z cieľa špeciálnej pedagogiky.

Základné pojmy špeciálnej pedagogiky

• MR (Mentálna retardácia): najširšie označenie ľudí s poruchami intelektu. Je to stav zastaveného, neúplného vývinu, vývinová porucha integrácie.
• MP (Mentálne postihnutie): označuje všetkých jedincov s IQ pod 85 vrátane MR a hraničného pásma. Je to spoločensky akceptovateľnejší pojem.
• Defekt - nedostatok, chyba, chýbanie, úbytok určitého orgánu alebo funkcie daného orgánu, ktorý môže mať formu orgánovú (vývinové chyby, úraz, choroba) alebo funkčnú. Vyskytuje sa v oblasti psychickej, senzorickej či somatickej, dôsledkom čoho jedinec vyžaduje špeciálnu starostlivosť. Synonymom defektu je termín postihnutie.
• Defektivita - porucha integrity človeka, t.j. jednoty organizmu a prostredia, ktorá sa prejavuje poruchou spoločenských vzťahov medzi defektným jedincom a jeho spoločenským prostredím.
• Porucha/Narušenie - vyjadruje tiež odchýlku od normy. Získava sa počas života a má reparabilný charakter.
• Chyba - vyjadruje miernejšiu odchýlku od normy ako defekt.
• Postihnutý - jedinec trpiaci nejakým druhom trvalého telesného, duševného, mentálneho, zmyslového alebo rečového poškodenia, ktoré mu bez špeciálnej pomoci znemožňuje splniť požiadavky bežného vzdelávacieho procesu.
• Handicap - záporný dôsledok defektu na činnosť postihnutého jedinca, znevýhodnenie.
• Anomália - relatívne trvalá negatívna odchýlka od normy v oblasti somatickej či psychickej, alebo v ich kombinácii.
• Osoby so špeciálnymi potrebami - relatívne heterogénna skupina osôb, ktoré sa z nejakého dôvodu výrazne odlišujú od bežnej populácie. Sem patria deti s poruchami správania alebo učenia, ale i deti talentované a nadané.
• Zdravotne postihnuté dieťa - sem patria deti choré, ale nie postihnuté mentálne, telesne alebo zmyslovo.
• Deviácia - týka sa správania, čím sa jedinec stáva nápadným, odkloňujúcim od normy.
• Psychický deficit - z lat. deficere=odpadnúť, chýbať.

Druhy vývinu

• Ustrnulý vývin - je dôsledkom pôsobenia patogénnych faktorov.
• Oneskorený vývin - má reverzibilný (vrátny) charakter vtedy, ak je poskytnutá včasná lekárska, špeciálno-pedagogická alebo sociálna intervencia (napr. u detí zo sociálne znevýhodneného prostredia).
• Prerušený vývin - je taký dôsledok pôsobenia patogénnych faktorov, že vývin orgánu alebo funkcie sa náhle spomalí alebo úplne preruší.
• Pochybený vývin - je taká anomália vývinu, pri ktorej orgán alebo funkcia, alebo ich kombinácia, sa nevyvinú správne.

Pedagogika mentálne postihnutých v praxi

V každom meste existujú osobitné a pomocné školy, kde chodia mentálne postihnuté deti.

Metodologické aspekty

Empirické spracovanie zvolenej problematiky v pedagogike mentálne postihnutých je dôležité pre získavanie relevantných poznatkov a overovanie účinnosti rôznych intervencií. V rámci empirickej časti záverečných prác sa často využíva kvantitatívny výskum, ktorý sa zameriava na meranie a štatistické spracovanie dát, a kvalitatívny výskum, ktorý sa zameriava na hĺbkové porozumenie skúmaného javu. V pedagogike mentálne postihnutých sa využíva na skúmanie osobných skúseností jednotlivcov, na identifikáciu ich potrieb a na získavanie informácií o ich pohľade na svet.

Špecifické prístupy a metodiky

Pedagogika mentálne postihnutých využíva rôzne špecifické prístupy a metodiky, ktoré sú prispôsobené individuálnym potrebám a schopnostiam jednotlivcov. Medzi najčastejšie patria:

• Individualizovaný prístup: Každý jednotlivec s mentálnym postihnutím má svoje špecifické potreby a schopnosti. Preto je dôležité prispôsobiť výchovné a vzdelávacie metódy jeho individuálnym potrebám.
• Štruktúrované učenie: Poskytuje jednotlivcom s mentálnym postihnutím jasné a predvídateľné prostredie, ktoré im pomáha orientovať sa a učiť sa nové veci.
• Multisenzorické učenie: Využíva rôzne zmysly (zrak, sluch, hmat, čuch, chuť) na sprostredkovanie informácií. Tento prístup je účinný najmä u jednotlivcov s ťažkým mentálnym postihnutím.
• Komunikačné stratégie: Komunikácia je kľúčová pre rozvoj sociálnych zručností a integráciu do spoločnosti. Pedagogika mentálne postihnutých využíva rôzne komunikačné stratégie, ako napríklad augmentatívnu a alternatívnu komunikáciu (AAK).

Zásady v špeciálnej výchove

V špeciálnej výchove je potrebné dodržiavať základné poučky, pravidlá a smernice, pokiaľ ide o výber metód, foriem a prostriedkov výchovy postihnutých alebo narušených jedincov. Na zreteli treba mať všeobecné pravidlá:

1. Najprv poznaj, potom vychovávaj.
2. Nie proti postihnutiu, ale v prospech postihnutého.

Súčasné trendy

Moderná pedagogika mentálne postihnutých sa zameriava na individualizovaný prístup, inklúziu a podporu samostatnosti. Dôraz sa kladie na rozvoj kognitívnych, sociálnych a praktických zručností, ktoré umožňujú jednotlivcom s mentálnym postihnutím aktívne sa zapájať do života spoločnosti.

Inkluzívne vzdelávanie

Inkluzívne vzdelávanie je proces, ktorý umožňuje deťom a žiakom s mentálnym postihnutím vzdelávať sa v bežných školách spolu so svojimi rovesníkmi. Tento prístup podporuje sociálnu integráciu a rozvoj sociálnych zručností.

Špeciálna andragogika mentálne postihnutých

Špeciálna andragogika je relatívne nová špecializácia v odbore špeciálnej pedagogiky, ktorá sa zameriava na vzdelávanie dospelých s mentálnym postihnutím. Dôležitým cieľom pedagogiky mentálne postihnutých je podpora samostatnosti a sebaurčenia jednotlivcov. To znamená, že sa im poskytujú možnosti rozhodovať o svojom živote a aktívne sa podieľať na plánovaní svojich cieľov.

Trendy v špeciálnej andragogike

Špeciálna andragogika sa neustále vyvíja a reaguje na nové poznatky a výzvy. Medzi súčasné trendy patria:

• Podpora celoživotného vzdelávania: Celoživotné vzdelávanie je dôležité pre všetkých, vrátane jednotlivcov s mentálnym postihnutím. Špeciálna andragogika sa zameriava na vytváranie príležitostí pre celoživotné vzdelávanie a rozvoj.
• Využívanie moderných technológií: Moderné technológie môžu byť cenným nástrojom pre vzdelávanie a rozvoj jednotlivcov s mentálnym postihnutím. Špeciálna andragogika sa zameriava na využívanie moderných technológií na podporu vzdelávania a integrácie.
• Spolupráca s rodinou a komunitou: Spolupráca s rodinou a komunitou je dôležitá pre úspešnú integráciu jednotlivcov s mentálnym postihnutím.

Socializácia a jej špecifiká u mentálne postihnutých

Socializácia je proces začleňovania jednotlivca do spoločnosti. Je to proces, v ktorom sa človek stáva plnohodnotnou sociálnou bytosťou - aktívne sa zúčastňuje na spoločenskom a kultúrnom živote spoločnosti. Socializácia sa realizuje v praktickej, osobnostnej a sociálnej rovine. Socializácia postihnutých a narušených jednotlivcov má svoje špecifickosti, ktoré sú dané druhom a stupňom postihnutia v istom veku. Príprava na povolanie týchto jednotlivcov má svoje obmedzenia aj v tom, že je vopred vymedzený len istý okruh profesií, ktoré postihnutí a narušení môžu vykonávať.

Faktory ovplyvňujúce socializáciu

1. Rodina - predstavuje sociálne vplyvy, postoje, citový a racionálny vzťah. Jej výchovné pôsobenie formuje správanie dieťaťa. Osobitný význam pre postihnuté dieťa má reč.
2. Postoj spoločnosti - je veľmi dôležitý, nejde len o kompenzácie, ale ide o celkový postoj spoločnosti „nás“, aby sme prestali sa obzerať za postihnutými.

Stupne socializácie

• Integrácia (lat. Integer = neporušený) - najvyšší stupeň socializácie - úplné zapojenie postihnutého do spoločnosti zdravých ľudí. Jednotlivec sa stáva úplne nezávislý a samostatný.
• Adaptácia (lat. adaptatio = prispôsobenie) - prispôsobenie postihnutého spoločenskému prostrediu, ktoré je možné len za určitých podmienok.
• Utilita (lat. utilis = potrebný, užitočný) - zaradenie postihnutého do spoločnosti sa môže realizovať len za predpokladu celoživotnej spoločenskej ochrany a pomoci (je nesamostatný), najčastejšie v ústavoch sociálnej starostlivosti pre telesne alebo mentálne postihnutých.
• Inferiorita (lat. inferior = nižší) - neschopnosť pracovného a spoločenského zaradenia. Jednotlivci sú úplne nesamostatní, odkázaní na starostlivosť iných, najmä pri ťažkom telesnom a mentálnom postihnutí, keď je potrebná celoživotná ochranná a ošetrovacia starostlivosť.

Viacnásobné postihnutie

Len zriedkakedy sa znevýhodnenie človeka vyskytuje v ojedinelej forme. K znevýhodneniu mentálnemu, senzorickému, či somatickému sú mnohokrát pripojené aj znevýhodnenia v oblasti komunikácie, sociálnych vzťahov a sociálnej integrácie. Viacnásobné postihnutie (VNP) je komplexný stav, ktorý je charakterizovaný prítomnosťou dvoch alebo viacerých postihnutí u jednej osoby. Tieto postihnutia môžu byť rôzneho druhu a stupňa závažnosti, čo vedie k širokej škále prejavov a potrieb u jednotlivých osôb s VNP.

Definícia a charakteristika

Vašek (2003) definuje viacnásobné postihnutie ako „multifaktoriálne, multikazuálne a multisymptomatologicky podmienený fenomén, ktorý je dôsledkom súčinnosti participujúcich postihnutí či narušení. Ich interakciou a vzájomným prekrývaním vzniká tzv. synergický efekt, t.j. nová kvalita postihnutia odlišná od jednoduchého súčtu prítomných postihnutí a narušení."

Márkusová definuje viacnásobné postihnutie ako prípady, kedy sú prítomné dva a viaceré hlavné príznaky (postihnutia), ktoré vznikli na základe poškodenia v rovnakom čase a neboli rozvinuté sekundárne či terciálne. Pre lepšie pochopenie problematiky VNP je dôležité si uvedomiť, že nejde len o jednoduchý súčet jednotlivých postihnutí.

Kategorizácia viacnásobného postihnutia

Viacnásobné postihnutie je možné kategorizovať podľa rôznych kritérií, ako napríklad:

Podľa stupňa závažnosti:

• Ľahké viacnásobné postihnutie: Cieľom je dosiahnuť takú úroveň rozvoja osobnosti, že budú schopní žiť relatívne samostatný a nezávislý život a budú schopní sa primerane adaptovať alebo integrovať do spoločnosti s minimálnou mierou podpory. Špeciálna edukácia môže prebiehať aj v podmienkach bežnej školy.
• Ťažké viacnásobné postihnutie: U týchto jednotlivcov dominujú postupy ako rehabilitácia, stimulácia, kompenzácia. Edukácia prebieha v špeciálnych školách a zariadeniach a je obmedzená na elementárne prvky. Cieľom je dosiahnuť takú mieru rozvoja osobnosti, že u jednotlivcov bude aspoň perspektíva samostatného fungovania v niektorých elementárnych a praktických situáciách.

Podľa kombinácie postihnutí:

• Mentálne postihnutie v kombinácii so zrakovým postihnutím
• Mentálne postihnutie v kombinácii so sluchovým postihnutím
• Detská mozgová obrna v kombinácii s mentálnym postihnutím
• Hluchoslepota (súbežné postihnutie zraku a sluchu)

Hluchoslepota ako špecifická forma viacnásobného postihnutia

Medzi najzávažnejšie viacnásobné postihnutia patrí hluchoslepota. Ide o jedinečné kombinované postihnutie, ktoré sa vyznačuje súbežnou zrakovou a sluchovou chybou. Pri diagnóze hluchoslepoty aj odborníci podliehajú predstavám, že takto postihnutý človek absolútne nič nevidí a nepočuje, žije v úplnej tme, v absolútnom tichu. Hluchoslepota však prechádza viacerými štádiami, od sociálnej až po úplnú. Hluchoslepé dieťa má narušenú percepciu okolitého sveta - je izolované, utiahnuté, s autistickými črtami. Limitované schopnosti mu bránia zmysluplne, plnohodnotne komunikovať s prostredím. K zdravotným problémom sa pridružujú aj ďalšie ťažkosti, ktoré bez primeranej starostlivosti a kvalifikovanej pomoci, môžu vyvrcholiť do závažných porúch psychosomatického rozvoja, formovania osobnosti.

V Európskej Únii existuje minimálne 150 000 hluchoslepých ľudí, ktorí reprezentujú jednu zo sociálne najviac vylúčených skupín občanov Európy. Hluchoslepí ľudia sú často izolovaní, neschopní získať prácu alebo dokonca neschopní ísť do obchodov bez pomoci. Problémom je už samotná komunikácia hluchoslepých. Taktilné vnímanie je v tomto prípade prostriedok komunikácie, či už ide o jednoduchý telesný signál, predmetovú komunikáciu, posunkovú reč alebo prstovú abecedu. Komunikácia u hluchoslepých detí a dospelých je vysoko individualizovaná a záleží na tom, aký je stav zraku a sluchu. Ak ide o totálnu stratu oboch zmyslov, pri komunikácii je dominantný hmat. Ak sú u postihnutej osoby zachované zvyšky zraku a sluchu, využívajú sa aj tieto kanály pri komunikácii. Problémom však naďalej ostáva aj kvalifikovaná starostlivosť a systém odborného poradenstva pri starostlivosti o takéto osoby, kde je nutná úzka súčinnosť viacerých odborníkov (lekárov, špeciálnych pedagógov, terapeutov, sociálnych pracovníkov a podobne).

Pedagogika viacnásobne postihnutých ako špeciálnopedagogická disciplína

Predmet PVNP: edukácia jedincov, u ktorých nedostatky v kognitívnej, motorickej, komunikačnej, či psychosociálnej sfére sú takého rozsahu, že vyžadujú zvýšenú špeciálnu starostlivosť. Cieľom PVNP je dosiahnuť čo najvyšší stupeň socializácie prostredníctvom výchovnej rehabilitácie. Edukácia VNP je výchovné a vzdelávacie pôsobenie na VNP žiaka v záujme dosiahnutia stavu jeho relatívnej vychovanosti a vzdelanosti. Teda vybaviť žiaka takým adekvátnym množstvom poznatkov, zručností a návykov, aby bol schopný zapojiť sa do pracovného a spoločenského života a žiť jemu primeraný kvalitný život bez toho, aby pôsobil ťažkosti svojmu okoliu.

Proces edukácie VNP je založený na uplatňovaní metód, foriem a prostriedkov edukácie za rešpektovania edukačných zásad s prihliadnutím na individuálne predpoklady, schopnosti, možnosti a danosti, potreby jednotlivcov zúčastňujúcich sa na edukácii (vrátane edukátora). Obsah edukácie VNP predstavuje súhrn poznatkov o prírode a spoločnosti, súhrn zručností, spôsobilostí a návykov, ktoré si má objekt edukácie osvojiť a vedieť ich uplatňovať v praktickom živote s čo najväčšou mierou samostatnosti a nezávislosti. Je určený príslušnými pedagogickými normami a dokumentami pre dané inštitúcie (učebné plány, učebné osnovy), prípadne je rozpracovaný v IVP.

Špeciálne metódy v pedagogike viacnásobne postihnutých

Vašek uvádza nasledovné špeciálne metódy:

• Metóda viacnásobného opakovania
• Metóda nadmerného zvýraznenia informácie
• Metóda zapojenia viacerých kanálov
• Metóda optimálneho kódovania
• Metóda intenzívnej spätnej väzby

Špeciálnopedagogická diagnostika VNP

Pri určovaní diagnózy VNP sa vychádza z výsledkov odborných vyšetrení (lekárskych, psychologických) a predovšetkým odborného vyšetrenia špeciálneho pedagóga. Početnosť VNP sa pre uvedené kritériá určuje len približne. Špeciálnopedagogická diagnostika VNP jednotlivcov má byť zameraná na identifikáciu, analýzu, monitorovanie a hodnotenie prejavov a výkonov jednotlivca so spätnou väzbou a analýzu edukačných potrieb v týchto kľúčových oblastiach komplexnej osobnosti:

• Komunikácia
• Motorika
• Emocionalita
• Správanie
• Senzorika
• Sebaobsluha
• Kognitívne procesy
• Spôsobilosti pre sociálne interakcie
• Orientácia v prostredí
• Autoregulácia

Je súčasťou multidisciplinárnej priebežnej vývinovej diagnostiky (medicínska diagnostika, psychologická diagnostika, sociálna diagnostika).

Štátny vzdelávací program pre žiakov s VNP

Štátny vzdelávací program pre žiakov s VNP vymedzuje špecifiká vzdelávania a požiadavky na komplexnú odbornú starostlivosť o žiakov s viacnásobným postihnutím v školách, kde sú vzdelávaní. Pozostáva z dvoch častí:

1. Pre žiakov VNP v kombinácii s mentálnym postihnutím: Vymedzuje ciele výchovy a vzdelávania, stupeň vzdelania, profil absolventa, vzdelávacie oblasti, charakteristiku, špecifiká a dĺžku vzdelávania, podmienky prijímania žiakov, organizačné podmienky, spôsob ukončovania a vydávania dokladu, personálne, materiálno-technické a priestorové zabezpečenie a podmienky na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia.
2. Pre žiakov VNP bez mentálneho postihnutia.

Individuálny vzdelávací program vypracováva špeciálny pedagóg, prípadne podľa potreby s ďalšími odbornými pracovníkmi. Edukácia VNP v triedach C-variantu (špeciálna základná škola variant C) zahŕňa prípravný ročník a desať ročníkov a vzdelávanie sa uskutočňuje podľa individuálneho vzdelávacieho programu. Obsah vzdelávania prebieha v blokoch, je určený rámcovými učebnými osnovami. Po trojmesačnom diagnostickom pobyte je žiak zaradený do príslušného ročníka podľa jeho schopností.

Prístupy a metódy v pedagogike viacnásobne postihnutých

V pedagogike viacnásobne postihnutých sa využívajú rôzne prístupy a metódy, ktoré sú zamerané na rozvoj individuálneho potenciálu každého jedinca. Medzi najčastejšie používané patria:

Bazálna stimulácia

Koncepcia podpory ľudí v krízových životných situáciách, u ktorých sú výmenné a regulačné kompetencie značne znížené alebo trvalo obmedzené. Je to forma celostnej, na telo sa vzťahujúcej komunikácie u ľudí s výraznými obmedzeniami. Ide o pedagogicko-psychologickú aktivitu, ktorá má jednotlivcovi ponúknuť príležitosti na rozvoj osobnosti. Bazálna znamená ponuka elementárnych podnetov vo svojej najjednoduchšej podobe. Stimulácia znamená ponúkanie podnetov všade tam, kde si jednotlivec vzhľadom na ťažké postihnutie nedokáže zabezpečiť dostatočný prísun podnetov. Základnou požiadavkou bazálnej stimulácie je celistvosť. To znamená, že jednotlivé oblasti na seba vzájomne pôsobia a spolu tvoria jednotný celok. Všetky oblasti sú rovnocenné a nie je možné nadraďovať ktorúkoľvek z nich. Ide o nasledujúce oblasti: vnímanie, myslenie, pocity, pohyb, komunikácia, telesné skúsenosti a sociálne skúsenosti.

Ponuky podnetov v dvoch rovinách:

1. Základné podnety: somatické, vestibulárne a vibračné.
   • Somatické podnety pôsobia na kožu a svaly dieťaťa. Stimulácia sa deje prostredníctvom dotyku, tlaku, pohybu a vnímaním teploty. Základným prostriedkom je dotyk, ktorým sa snažíme sprostredkovať pozitívnu telesnú skúsenosť. Na zintenzívnenie možno využiť rôzne materiály.
   • Vibračné podnety umožňujú dieťaťu pocítiť vlastný nosný aparát (kosti, kĺby), keďže deti s ťažkým postihnutím nedokážu získať skúsenosti, ktoré sa bežne získavajú pri lezení alebo chôdzi. Pomáha dieťaťu vnímať chvenie alebo zvuky a vnímať smer, odkiaľ prichádzajú. Nosný aparát možno stimulovať pomocou vibračných prístrojov, ktoré sa prikladajú na jednotlivé časti tela. Dieťa tak získa aspoň základné povedomie o vlastnom tele a telesnej schéme. Stimulácia začína na pätách a končí pri hrudníku. Inou možnosťou stimulácie je vnímanie prirodzených vibrácií, a to tak, že sa ruka dieťaťa priloží na hrudník hovoriacej osoby.
   • Vestibulárne podnety pomáhajú dieťaťu vnímať a uvedomovať si zmenu polohy tela v priestore. Podnety sa poskytujú vo forme pomalého rytmického hojdania, kolísania alebo otáčania rôznymi smermi. Využiť možno hojdačky, veľké lopty alebo valce. Vestibulárna stimulácia zlepšuje svalový tonus a stabilitu tela. Vyvoláva v deťoch príjemné pocity a úsmev.
2. Rozširujúca stimulácia: taktilno-haptické, chuťové, čuchové, sluchové a zrakové.
   • Taktilno-haptické podnety majú aktivovať najmä oblasť rúk a viesť k aktívnemu dotýkaniu sa a uchopovaniu predmetov. Svoje miesto tu má aj facilitácia, keď dieťaťu pomáhame poznávať daný predmet, jeho veľkosť, tvar, povrch alebo váhu.
   • Orálne a olfaktorické podnety sú veľmi úzko prepojené. Zameriavame sa na stimuláciu oblasti úst, ktorá je veľmi citlivá. Usilujeme sa o senzibilizáciu tejto oblasti na prijímanie podnetov prostredníctvom orálnych hier alebo ponúkaním chutí. Pri olfaktorickej stimulácií poskytujeme jednoznačné vône, tak aby ich dieťa postrehnúť a naučiť sa diferencovať.
   • Sluchové a zrakové podnety už nie sú viazané na telo a preto je pre deti s ťažkým postihnutím náročné tieto podnety spracovať. Zmyslom stimulácie je naučiť deti pozerať sa a počúvať. Ponúkame kontrastné zvuky (hluk-ticho) aj obrazy (svetlý-tmavý). Vedieme deti k registrácii blízkych aj vzdialenejších predmetov, produkcii zvukov. Je vhodné zvuky kombinovať s dotykom, vibráciou alebo pohybom.

Snoezelen

Snoezelen je špecifický tým, že je uplatniteľný u všetkých cieľových skupín, či už z pohľadu veku alebo schopností. Nekladie nároky na intelektové alebo iné schopnosti a tak je vhodný aj pre deti s ťažkým postihnutím (bola to pôvodná a hlavná cieľová skupina Snoezelenu). V stručnosti možno Snoezelen definovať ako navodenie pohody a pocitov upokojenia prostredníctvom multisenzorického podnecovania. Snoezelen sa realizuje v špecificky upravenom prostredí (multisenzorické prostredie/miestnosť) s hudbou, zvukmi, svetelnými efektmi, vôňami a rôznorodými podnetmi.

tags: #pedagogika #mentalne #postihnutych #tzy