Psychopédia: Komplexný pohľad na pedagogiku mentálne postihnutých

Pedagogika mentálne postihnutých, často označovaná ako psychopédia, je významná a neustále sa rozvíjajúca oblasť špeciálnej pedagogiky. Zameriava sa na teóriu a prax vzdelávania a (re)habilitácie osôb s mentálnym postihnutím v rôznych fázach života. Tento článok poskytuje komplexný prehľad pedagogiky mentálne postihnutých a zdôrazňuje jej interdisciplinárny charakter a význam pre spoločnosť.

Definícia psychopédie

Psychopédia - /z gréck. psyché=duša, paideia=výchova, čiže výchova duše/. Je vedný odbor špeciálnej pedagogiky, ktorý sa zaoberá rozvojom, výchovou, vzdelávaním a vyučovaním mentálne postihnutých osôb a mentálne postihnutých osôb s viacerými chybami. Ako vedný odbor pozostáva z teoretického základu, metodológie, histórie odboru, z teórie vyučovania a teórie výchovy.

Špeciálna pedagogika chápe mentálne postihnutie ako nedostatočnú schopnosť transformovať poznané veci do myšlienok a udalostí. Mentálna retardácia je súborné označenie pre výrazne podpriemernú úroveň všeobecnej inteligencie IQ pod 70, prejavujúca sa už v útlom veku.

Podľa Vančovej (2005) je pedagogika mentálne postihnutých vedným odborom špeciálnopedagogických vied, ktorý sa zaoberá teóriou a praxou špeciálnej edukácie a edukatívnej (re)habilitácie mentálne postihnutých osôb. Objektom tohto vedného odboru sú osoby s mentálnym postihnutím od ranného veku až po starobu.

Priekopníkmi psychopédov na Slovensku boli V. Gaňo, V. Predmerský a G. Rehuš. Psychopédia sa študuje na pedagogických fakultách univerzít a absolventi tohto štúdia sa nazývajú psychopédi.

Mentálna retardácia: Charakteristika a stupne

Mentálna retardácia (z lat. mentis, mens = myseľ, retardare = meškať, zaostávať) je súborné označenie pre výrazne podpriemernú úroveň všeobecnej inteligencie (IQ pod 70), ktorá sa prejavuje už v útlom detskom veku. Delí sa na oligofréniu a demenciu. Špeciálna pedagogika chápe mentálne postihnutie, ako nedostatočnú schopnosť meniť informácie na poznatky, v dôsledku toho aj transformovať /prenášať/ veci a udalosti do symbolických funkcií, tieto uchovávať, a takto transformovanými informáciami zmysluplne narábať a participovať na udalostiach. Pritom významnú úlohu zohráva poznávacia /kognitívna/ činnosť. Práve jej znížená úroveň spôsobuje nedostatočnú schopnosť transformovať informácie na poznatky. Rozvíjanie kognitívnej činnosti mentálne postihnutých jedincov v harmonickom súlade s rozvíjaním sa celej osobnosti je prioritným zámerom pedagogiky mentálne postihnutých.

Oligofrénia a demencia

• Oligofrénia (slabomyseľnosť - oligos=málo, fren=rozum) je obmedzenie vývinu všetkých psychických funkcií, najmä rozumových, a narušenie intelektu. Je to súhrn rôznych príznakov, ktoré etymologicky rezultujú z organickej poruchy mozgu. Je zdedená alebo vrodená, poprípade vzniká v ranom období detstva, spravidla do 2. roku života. Tento stav je trvalý, ireverzibilný, trvá počas celého života, nemožno ho odstrániť, napriek tomu, že existujú možnosti vývinu a špeciálneho rozvíjania. Popri primárnom poškodení mentálnej kapacity vyvoláva aj narušenie celej osobnosti.
• Demencia je neskôr získaná porucha mentálnych, povahových a duševných schopností. Vzniká ako následok nejakého ochorenia alebo úrazu po 2. roku života.

Príčiny mentálnej retardácie

Príčiny vzniku slabomyseľnosti sa viažu na obdobie pred narodením, čiže sa nedá vylúčiť úloha dedičnosti. Vyvíjajúci sa plod môže byť poškodený. Príčiny môžu pôsobiť prenatálne, perinatálne a postnatálne:

• Endogénne (genetické, hereditárne a pod.)
• Exogénne (biologické, chemické, fyzikálne a pod., sociálne - patologické prostredie)

Prejavy slabomyseľnosti

Príznaky sú badateľné v rozumovej oblasti, ako obmedzený, prerušený a ustrnulý vývin. Navodzovanie podmienených reflexov a spojov je predĺžené vzhľadom na stupeň mentálnej poruchy. Aj keď slabomyseľné dieťa dobre počuje a vidí, nedokáže správne načúvať ani pozorovať. Pozornosť, či už je mimovoľná alebo úmyselná je vždy nedostatočne vyvinutá, zameriava sa na pudové potreby, poprípade na životné situácie. Nedokonale je vyvinutá pozornosť, /znížená schopnosť koncentrácie /obmedzená je na pudové potreby, prevláda napodobňovanie. Pamäť je mechanická. Myslenie je konkrétne, pri ľahších formách môže dosiahnuť stupeň zovšeobecnenia až jednoduchého abstrahovania, ale nedosiahne úroveň logického myslenia. Predstavivosť záleží od typu. Zrakový typ dokáže vybaviť videné až s dokonalou presnosťou, sluchový sa orientuje podľa počutých vnemov. Reč sa vyvíja úmerne s rozumovým vývinom. Pudové a afektívne prejavy reči sú pri najťažšom stupni. Pri strednom stupni je pomenovanie konkrétnych predmetov, osôb, javov. Pri najľahšom stupni reč dosiahne úroveň slovných a obsahových zvukov. Citová stránka je nevyvážená, instabilná. Afekty prevládajú nad emóciami. Objavuje sa citová tuposť, alebo opak výbušnosť. Vôľa je ovplyvňovaná afektami. Prevláda sugestibilita, nekritickosť najmä v správaní. Okrem týchto duševných príznakov vyskytujú sa aj rôzne vývinové telesné anomálie.

Stupne mentálnej retardácie

Stupeň mentálnej retardácie sa zisťuje testami inteligencie a vyjadruje sa číselným kvocientom IQ. Za normu sa považuje hodnota IQ okolo 100. Na základe toho rozlišujeme:

Typy slabomyseľnosti

Okrem stupňov, ktoré určujú rozumovú úroveň, poznáme ešte aj typy slabomyseľnosti:

• Oligofrénia pri Littleovej chorobe: Vyznačuje sa príznakmi ložiskového poškodenia mozgu, hlavne obrnami.
• Oligofrénia pri Mongolizme (Downov syndróm): Choroba spôsobená chromozómovou chybou - jeden nadpočetný chromozóm u chromozómového páru 21. Príčinou sú poruchy v sklade chromozómov v zárodočných bunkách. Stupeň slabomyseľnosti je rôzny, typ je väčšinou v ranom veku kľudný a neskôr až nekľudný. Túto chorobu nevieme liečiť, ale treba ísť až po najvyššiu možnú hranicu (sú i na SŠ). Vyžadujú si starostlivosť rodiny a školy. Intelektový rast sa zastavuje okolo 15 roku. Radi nadväzujú kontakt, nemajú radi zmenu. Napodobňujú, dajú sa ľahko zlákať na hlúposti.
• Oligofrénia metabolická: Je charakterizovaná väčšinou ťažkou slabomyseľnosťou. Vyznačuje sa zvláštnym držaním tela, svalovou stuhnutosťou a neusporiadanými pohybmi.
• Získaná slabomyseľnosť: Ide o následky rôznych ochorení a úrazov mozgu, ktoré postihli dieťa po druhom roku života v školskom alebo predškolskom veku. To čo bolo do tej doby vytvorené sa postupne rozpadáva a stráca.
• Pseudooligofrenia: Je zdanlivá slabomyseľnosť. Za určitých okolností vznikajú príznaky, ktoré budia zdanie slabomyseľnosti aj keď nejde o zníženie rozumových schopností. Ide tu predovšetkým o nedostatok výchovných podnetov potrebných k rozvoju osobnosti, zanedbanosť alebo hospitalizmus. Zvláštnym prípadom zanedbanosti je hospitalizmus. Ide o také deti, ktoré sú dlhodobo mimo rodinného prostredia napr. v nemocnici a nedostáva sa im tam výchovných podnetov, takže sa nemôžu rozvíjať po rozumovej stránke primerane svojmu veku.

Vekové obdobia v pedagogike mentálne postihnutých

Pedagogika mentálne postihnutých sa zaoberá osobami s mentálnym postihnutím v rôznych vekových obdobiach, od ranného veku až po starobu. Každé vekové obdobie má svoje špecifiká a vyžaduje si individuálny prístup.

• Ranný vek: V tomto období je dôležitá včasná diagnostika a intervencia, zameraná na stimuláciu vývoja a podporu rodiny.
• Predškolský vek: Cieľom je rozvíjať kognitívne, sociálne a emocionálne zručnosti, pripraviť dieťa na vstup do školy.
• Školský vek: Dôraz sa kladie na vzdelávanie a rozvoj praktických zručností, ktoré umožnia dieťaťu úspešné zvládanie školských požiadaviek. Deti s ľahkou mentálnou retardáciou patria do špeciálnej školy, kde si osvoja základné vedomosti pre nich primeraným spôsobom. Čím skôr začnú túto školu navštevovať, tým je možné dosiahnuť lepšie výsledky. Na hranici ľahkej mentálnej retardácie a normálu sú deti s podpriemernými rozumovými schopnosťami, ktoré nepatria do špeciálnej základnej školy, ale zostávajú v základných školách. Potrebujú však väčšie pochopenie aj pomoc v škole i doma.
• Adolescencia: V tomto období je dôležité pripraviť mladého človeka na dospelý život, rozvíjať jeho samostatnosť a sebaúctu.
• Dospelosť: Cieľom je umožniť človeku s mentálnym postihnutím plnohodnotné zapojenie do spoločnosti, nájsť si prácu a žiť nezávislý život.

Interdisciplinárny charakter psychopédie

Pedagogika mentálne postihnutých je interdisciplinárny odbor, ktorý využíva poznatky z rôznych vedných disciplín. Ako východiskové disciplíny pre pedagogiku mentálne postihnutých slúžia pedagogika a špeciálna pedagogika. Partnerskými vednými disciplínami sú špeciálnopedagogické disciplíny a suportívnymi disciplínami sú psychologické, sociologické, biologické a medicínske disciplíny. Význam týchto disciplín pre psychopédiu je vo sfére teoretickej, metodologickej a praktickej. Najdôležitejšími pomocnými disciplínami psychopédie sú: medicínske (neurológia, psychiatria), psychológia, špeciálnopedagogická psychológia a patopsychológia, sociológia a sociálna patológia.

Ciele a princípy pedagogiky mentálne postihnutých

Cieľom pedagogiky mentálne postihnutých je zabezpečiť optimálny rozvoj osobnosti človeka s mentálnym postihnutím, s prihliadnutím na jeho individuálne potreby a možnosti. Výchova citová usmerňuje citové vzťahy tým, že žiaduce podporuje a nežiaduce utlmuje. Výchova pohybová je obzvlášť dôležitá, pretože zvýšenou pohybovou činnosťou sa zvyšuje aj aktivita celého mozgu. Navodzovanie a upevňovanie podmienených spojov si vyžaduje časté opakovanie za podpory pozitívnej citovej vzájomnej väzby. Rodinná výchova by sa mala riadiť podľa pokynov učiteľov a pomáhať dieťaťu pri učení. Škola sa zase snaží zaujímať povzbudivý postoj aj keď žiak prepadá. Vzájomnou spoluprácou rodiny a školy sa hľadá stredná cesta, aby dieťa nebolo zaťažované ani priveľa, no však ani málo.

Psychopedická diagnostika

Psychopedická diagnostika je dôležitou súčasťou pedagogiky mentálne postihnutých. Jej cieľom je identifikovať silné a slabé stránky jedinca, určiť úroveň jeho mentálneho postihnutia a navrhnúť individuálny plán edukácie a (re)habilitácie. Predmetom psychopédie je tiež psychopedická diagnostika a skúmanie prejavov a spoločenských dôsledkov mentálneho postihnutia.

Historický kontext pedagogiky mentálne postihnutých

História starostlivosti o mentálne postihnutých siaha do dávnej minulosti. Prvé zmienky o inštitúciách pre postihnutých sa objavujú v stredoveku, kde pri kláštoroch vznikali azylové zariadenia. Tieto zariadenia, financované z darov a almužen, poskytovali charitatívnu činnosť a základnú starostlivosť jednotlivcom s rôznymi druhmi postihnutia. S rozvojom humanizmu sa začala objavovať požiadavka na výchovu a vzdelávanie postihnutých detí. V 18. storočí vznikali prvé ústavy pre nepočujúcich a nevidiacich vo Francúzsku a neskôr aj v ďalších krajinách. Tieto ústavy predstavovali prvé zariadenia, kde sa postihnutí systematicky vyučovali. Praktické poznatky o výchove postihnutých sa šírili najmä z Francúzska a Nemecka.

Vývoj v Československu

V Československu neexistovali osobitné právne normy pre deti s mentálnym postihnutím a neboli ani školopovinné. Pomocné školy pracovali podľa špeciálnej zákonnej úpravy (zákon č. 86/1928 Zb. o pomocných školách). Existovali len učebné osnovy a výchovné smernice pre školy pre deti úchylné. Organizačnú pomoc spolkom poskytoval „Zemský zväz sociálnych a sociálno-zdravotníckych spolkov pre Slovensko“, ktorý sídlil v Bratislave. Od 1. januára 1951 prevzal starostlivosť o spolky štát.

Rozvoj špeciálnej pedagogiky ako vedného odboru

Špeciálna pedagogika sa ako vedný odbor rozvíjala na báze praxe. Vznikom špeciálnych inštitúcií sa vytvárali možnosti pre bádanie v oblasti vznikajúcich problémov, t.j. čo učiť, čo formovať, ako v tom postupovať, ako organizovať špeciálnopedagogickú činnosť, aby sa rešpektovali odlišnosti jednotlivca v somatickej, psychickej a senzorickej oblasti pri sledovaní cieľa - pripraviť ho na vhodné pracovné a spoločenské začlenenie. Pedagogika mentálne postihnutých sa ako vedný odbor zaraďuje do sústavy špeciálnopedagogických vied. Špeciálna pedagogika je pre pedagogiku mentálne postihnutých základným východiskovým odborom. Sústava špeciálnopedagogických vied patrí do sústavy pedagogických vied. Táto patrí do sústavy vied o človeku. Predmetom špeciálnej pedagogiky je edukácia postihnutých, narušených a ohrozených. Predmetom pedagogiky mentálne postihnutých je edukácia mentálne postihnutých.

Časopisecká podpora

Vznik prvej ČSR priniesol rozvoj časopisectva v oblasti špeciálnej pedagogiky. Celoštátne vychádzal časopis „Úchylná mládež“, „Pedagogické rozhledy“ a „Nápravná pedagogika“. Za prvé slovenské periodikum z odboru špeciálnej pedagogiky sa pokladá „Abnormálna mládež“, čo bola príloha sociálno-zdravotníckeho časopisu Sociálne rozhledy. V rokoch 1957-1958 vychádzal časopis „Špeciálna škola“ a v ČR „Mládež vyžadujúca špec. péče“. Oba tieto časopisy sa zlúčili do celoštátneho „Otázky defektológie“, ktorý sa neskôr zmenil na „Teorie a praxe špeciálnej pedagogiky“.

Súčasné trendy a výzvy v pedagogike mentálne postihnutých

Moderná pedagogika mentálne postihnutých sa zameriava na individualizovaný prístup, inklúziu a podporu samostatnosti. Dôraz sa kladie na rozvoj kognitívnych, sociálnych a praktických zručností, ktoré umožňujú jednotlivcom s mentálnym postihnutím aktívne sa zapájať do života spoločnosti. Pedagogika mentálne postihnutých sa neustále vyvíja a reaguje na nové poznatky a spoločenské trendy. Medzi aktuálne trendy patrí:

• Inklúzia: Snaha o integráciu osôb s mentálnym postihnutím do bežných škôl a spoločnosti. Inkluzívne vzdelávanie je proces, ktorý umožňuje deťom a žiakom s mentálnym postihnutím vzdelávať sa v bežných školách spolu so svojimi rovesníkmi. Tento prístup podporuje sociálnu integráciu a rozvoj sociálnych zručností.
• Podpora samostatného života: Umožnenie osobám s mentálnym postihnutím žiť plnohodnotný a nezávislý život.
• Využívanie moderných technológií: Používanie počítačov, tabletov a iných technológií na podporu edukácie a (re)habilitácie.
• Dôraz na kvalitu života: Zameriavanie sa na zlepšenie kvality života osôb s mentálnym postihnutím v rôznych oblastiach, ako je zdravie, vzdelávanie, práca a voľný čas.
• Špeciálna andragogika mentálne postihnutých: Relatívne nová špecializácia v odbore špeciálnej pedagogiky, ktorá sa zameriava na vzdelávanie dospelých s mentálnym postihnutím. Dôležitým cieľom pedagogiky mentálne postihnutých je podpora samostatnosti a sebaurčenia jednotlivcov. To znamená, že sa im poskytujú možnosti rozhodovať o svojom živote a aktívne sa podieľať na plánovaní svojich cieľov.

Výzvy v pedagogike mentálne postihnutých

Pedagogika mentálne postihnutých čelí aj rôznym výzvam, ako napríklad:

• Nedostatok kvalifikovaných odborníkov: Je potrebný väčší počet špeciálnych pedagógov, psychológov a ďalších odborníkov, ktorí sa venujú osobám s mentálnym postihnutím.
• Nedostatočné financovanie: Je potrebné zabezpečiť dostatočné financovanie pre vzdelávanie, (re)habilitáciu a podporu osôb s mentálnym postihnutím.
• Prekonávanie predsudkov: Je potrebné bojovať proti predsudkom a stereotypom, ktoré sa týkajú osôb s mentálnym postihnutím.
• Zabezpečenie rovnoprávnosti: Je potrebné zabezpečiť, aby osoby s mentálnym postihnutím mali rovnaké práva a možnosti ako ostatní občania.

Metodologické aspekty

Empirické spracovanie zvolenej problematiky v pedagogike mentálne postihnutých je dôležité pre získavanie relevantných poznatkov a overovanie účinnosti rôznych intervencií. V rámci empirickej časti záverečných prác sa často využíva kvantitatívny výskum.

• Kvantitatívny výskum: Zameriava sa na meranie a štatistické spracovanie dát.
• Kvalitatívny výskum: Zameriava sa na hĺbkové porozumenie skúmaného javu. V pedagogike mentálne postihnutých sa využíva na skúmanie osobných skúseností jednotlivcov s mentálnym postihnutím, na identifikáciu ich potrieb a na získavanie informácií o ich pohľade na svet.

Špecifické prístupy a metodiky

Pedagogika mentálne postihnutých využíva rôzne špecifické prístupy a metodiky, ktoré sú prispôsobené individuálnym potrebám a schopnostiam jednotlivcov. Medzi najčastejšie patria:

• Individualizovaný prístup: Každý jednotlivec s mentálnym postihnutím má svoje špecifické potreby a schopnosti. Preto je dôležité prispôsobiť výchovné a vzdelávacie metódy jeho individuálnym potrebám.
• Štruktúrované učenie: Poskytuje jednotlivcom s mentálnym postihnutím jasné a predvídateľné prostredie, ktoré im pomáha orientovať sa a učiť sa nové veci.
• Multisenzorické učenie: Využíva rôzne zmysly (zrak, sluch, hmat, čuch, chuť) na sprostredkovanie informácií. Tento prístup je účinný najmä u jednotlivcov s ťažkým mentálnym postihnutím.
• Komunikačné stratégie: Komunikácia je kľúčová pre rozvoj sociálnych zručností a integráciu do spoločnosti. Pedagogika mentálne postihnutých využíva rôzne komunikačné stratégie, ako napríklad augmentatívnu a alternatívnu komunikáciu (AAK).

Populácia s mentálnou retardáciou v SR

Na Slovensku sa odhaduje, že 2-2,5% populácie trpí mentálnou retardáciou bez komplikácií a 0,3-0,4% s komplikáciami.

tags: #pedagogika #mentalne #postihnutnych #psychopedia