Pedagogika kombinovaných postihnutí: Komplexný prístup k výchove a vzdelávaniu

Pedagogika kombinovaných postihnutí je špecifická oblasť pedagogiky, ktorá sa zaoberá výchovou a vzdelávaním jedincov s viacerými postihnutiami. Títo jedinci vyžadujú individuálny prístup a špeciálne metódy, ktoré zohľadňujú ich komplexné potreby. Cieľom je zabezpečiť im optimálny rozvoj, socializáciu a integráciu do spoločnosti.

Definícia a charakteristika kombinovaných postihnutí

Kombinované postihnutie je stav, kedy jedinec vykazuje súčasne viacero druhov postihnutí, ktoré sa navzájom ovplyvňujú a vytvárajú komplexnú situáciu. Môže ísť o kombináciu mentálneho, zmyslového, telesného alebo iného postihnutia. Dôležité je, že jednotlivé postihnutia sa nesčítavajú, ale ich vzájomné pôsobenie vytvára jedinečný profil potrieb každého jedinca. Mentálna retardácia (MR) je stav zastaveného či neúplného vývinu, ktorý je obzvlášť charakterizovaný narušením schopností prejavujúcich sa počas vývinového obdobia, prispievajúcich k celkovej úrovni inteligencie, t.j. poznávacích, rečových a sociálnych schopností a zručností. Retardácia sa môže vyskytnúť spoločne s akoukoľvek inou duševnou alebo telesnou poruchou alebo i bez nich. MR jedinci môžu byť postihnutí celým radom duševných porúch (3-4x viac ako v bežnej populácii).

Naviac sú MR jedinci vystavení väčšiemu riziku využívania a telesného zneužívania. V kombináciách postihnutí, narušení či porúch s MP a MR možno zaznamenať rôzne druhy, stupne, formy a typy MR s rôznou dobou vzniku a rôznymi etiologickými faktormi, ako aj geneticky podmienené, vrodené, či získané iné postihnutia, narušenia, poruchy a chyby rozličnej závažnosti a etiológie.

Názorový posun a problém mnohorakosti kombinácií

V posledných 30-tich rokoch došlo k postupnému názorovému posunu v chápaní problematiky kombinovaných postihnutí. Čím závažnejší je stupeň mentálneho postihnutia, tým závažnejší bude aj stupeň ďalších postihnutí, ktoré sa s ním kombinujú, a tým vyššia bude aj ich početnosť. Tiež je veľmi pravdepodobné, že čím je ťažší stupeň „jednotlivého“ postihnutia, resp. postihnutí v kombináciách, tým závažnejšie budú jeho (ich) vplyvy na oblasť kognície a oblasť mentálnych schopností.

Štatistické údaje

Výskumná vzorka Dupontovej ukázala, že 82% jedincov s mentálnou retardáciou malo pridružené poruchy, a to najčastejšie: reči (69%), zraku (32%), správania (23%), epilepsie (21%) a pohybové poškodenia (23,5%). Výskumy Vančovej u jedincov v pásme strednej mentálnej retardácie vo veku 7 - 18 rokov preukázali: narušenú komunikačnú schopnosť po formálnej stránke (86,8%), telesné postihnutia a motorické poruchy (84,2%), zrakové postihnutia (18,6%) a sluchové postihnutia (21,3%). Bajo uvádza, že všetky MP osoby majú narušenia komunikácie rôzneho stupňa. Výskyt kombinácií mentálneho a sluchového postihnutia je 12 - 49%, zrakovo postihnutých s MR 5 - 35%, telesne postihnutých s MR v rámci DMO 25 - 64%. Mertin uvádza, že v rámci všetkých postihnutých detí, ktorým je poskytovaná špeciálnopedagogická starostlivosť, bolo v ČR (1994-95) 7,9% kombinovaných postihnutí, zatiaľ čo v USA (1986-87) 2,2%.

Viacnásobné postihnutie (VNP)

Predmet VNP nie je u nás ani v zahraničí jednoznačne vymedzený, čo vyplýva z rôznych ponímaní špeciálnej pedagogiky i problematiky edukácie a starostlivosti o VNP. Predmet VNP je edukácia jedincov, u ktorých nedostatky v kognitívnej, motorickej, komunikačnej, či psychosociálnej sfére sú takého rozsahu, že vyžadujú zvýšenú špeciálnu starostlivosť, t.j. individuálny prístup, špeciálne metódy a modifikovaný obsah vzdelávania a to aj oproti žiakom s jediným postihnutím či narušením. Cieľom PVNP je dosiahnuť čo najvyšší stupeň socializácie prostredníctvom výchovnej rehabilitácie. PVNP zaraďujeme do systému špeciálnopedagogických vied z aspektu užšieho zamerania.

Definovanie a kategorizácia VNP

• Márkusová, E.: Za viacnásobné postihnutie označuje len tie prípady, kedy sú prítomné dva a viaceré hlavné príznaky (postihnutia), ktoré vznikli na základe poškodenia v rovnakom čase a neboli rozvinuté sekundárne či terciálne.
• Vašek, Š.: Viacnásobné postihnutie možno charakterizovať ako „multifaktoriálne, multikauzálne a multisymptomatologicky podmienený fenomén, ktorý je dôsledkom súčinnosti participujúcich postihnutí, či narušení. Ich interakciou a prekrývaním vzniká tzv. synergický efekt, t.j. nová kvalita postihnutia - odlišná od jednoduchého súčtu postihnutí a narušení.“ Pričom tento fenomén je ovplyvnený kompenzačnými mechanizmami jednotlivca.

Kategorizácia VNP podľa závažnosti:

• Ľahké viacnásobné postihnutie: Cieľom je dosiahnuť takú úroveň rozvoja osobnosti, že budú schopní žiť relatívne samostatný a nezávislý život a budú schopní sa primerane adaptovať alebo integrovať do spoločnosti s minimálnou mierou podpory. Špeciálna edukácia môže prebiehať aj v podmienkach bežnej školy.
• Ťažké viacnásobné postihnutie: U týchto jednotlivcov dominujú postupy ako rehabilitácia, stimulácia, kompenzácia. Edukácia prebieha v špeciálnych školách a zariadeniach a je obmedzená na elementárne prvky. Cieľom je dosiahnuť takú mieru rozvoja osobnosti, že u jednotlivcov bude aspoň perspektíva samostatného fungovania v niektorých elementárnych a praktických situáciách.

Etiologické faktory VNP

VNP je dôsledkom anomálneho vývinu, ktorý podmieňujú heterogénne faktory. Pričom najzávažnejšie VNP sú väčšinou vyvolané príčinami pôsobiacimi v štádiu prenatálneho vývinu:

• infekcia alebo intoxikácia
• indikácie psychického charakteru
• traumy alebo fyzikálne faktory
• vývinové poruchy
• metabolické a nutričné činitele
• ochorenia CNS a zmyslových orgánov
• kombinácie príčin
• poruchy tehotenstva
• vplyvy materiálneho prostredia
• chromozomálne abnormality
• vplyvy sociálneho prostredia
• genetické vplyvy
• mechanické poškodenia
• neznáme prenatálne, perinatálne a postnatálne vplyvy

Diagnostika VNP

Výskyt a určovanie početnosti VNP je viazané na definovanie, čo všetko sa do tejto skupiny zaraďuje. Pri určovaní diagnózy VNP sa vychádza z výsledkov odborných vyšetrení (lekárskych, psychologických) a predovšetkým odborného vyšetrenia špeciálneho pedagóga. Početnosť VNP sa pre uvedené kritériá určuje len približne. Špeciálnopedagogická diagnostika VNP jednotlivcov má byť zameraná na identifikáciu, analýzu, monitorovanie a hodnotenie prejavov a výkonov jednotlivca so spätnou väzbou a analýzu edukačných potrieb v týchto kľúčových oblastiach komplexnej osobnosti:

• komunikácia
• motorika
• emocionalita
• správanie
• senzorika
• sebaobsluha
• kognitívne procesy
• spôsobilosti pre sociálne interakcie
• orientácia v prostredí
• autoregulácia

Je súčasťou multidisciplinárnej priebežnej vývinovej diagnostiky (medicínska diagnostika, psychologická diagnostika, sociálna diagnostika).

Ciele, úlohy a princípy edukácie VNP

Edukácia VNP - výchovné a vzdelávacie pôsobenie na VNP žiaka v záujme dosiahnutia stavu jeho relatívnej vychovanosti a vzdelanosti. Teda vybaviť žiaka takým adekvátnym množstvom poznatkov, zručností a návykov, aby bol schopný zapojiť sa do pracovného a spoločenského života a žiť jemu primeraný kvalitný život bez toho, aby pôsobil ťažkosti svojmu okoliu. Proces edukácie VNP je založený na uplatňovaní metód, foriem a prostriedkov edukácie za rešpektovania edukačných zásad s prihliadnutím na individuálne predpoklady, schopnosti, možnosti a danosti, potreby jednotlivcov zúčastňujúcich sa na edukácii (vrátane edukátora).

Obsah edukácie VNP

Obsah edukácie VNP predstavuje súhrn poznatkov o prírode a spoločnosti, súhrn zručností, spôsobilostí a návykov, ktoré si má objekt edukácie osvojiť a vedieť ich uplatňovať v praktickom živote s čo najväčšou mierou samostatnosti a nezávislosti. Je určený príslušnými pedagogickými normami a dokumentmi pre dané inštitúcie (učebné plány, učebné osnovy), prípadne je rozpracovaný v individuálnom vzdelávacom programe (IVP).

Špeciálne metódy edukácie VNP

Vašek uvádza nasledovné špeciálne metódy:

• metóda viacnásobného opakovania
• metóda nadmerného zvýraznenia informácie
• metóda zapojenia viacerých kanálov
• metóda optimálneho kódovania
• metóda intenzívnej spätnej väzby

Edukácia VNP v triedach C-variantu

V špeciálnej základnej škole, variant C, sa vzdelávanie uskutočňuje v prípravnom ročníku a desiatich ročníkoch podľa individuálneho vzdelávacieho programu. Obsah vzdelávania prebieha v blokoch a je určený rámcovými učebnými osnovami. Po trojmesačnom diagnostickom pobyte je žiak zaradený do príslušného ročníka podľa jeho schopností.

Štátny vzdelávací program pre žiakov s VNP

Vzdelávací program je určený pre žiakov s viacnásobným postihnutím v špeciálnej škole, v špeciálnej triede základnej školy a pre žiakov vzdelávaných v školskej integrácii (začlenených) v základnej škole. Vymedzuje špecifiká vzdelávania a požiadavky na komplexnú odbornú starostlivosť o žiakov s viacnásobným postihnutím v školách, kde sú vzdelávaní. Pozostáva z dvoch častí.

1. Časť pre žiakov VNP v kombinácii s mentálnym postihnutím: V nej sú vymedzené ciele výchovy a vzdelávania, stupeň vzdelania, profil absolventa, vzdelávacie oblasti, charakteristika, špecifiká a dĺžka vzdelávania a podmienky prijímania žiakov, charakteristika výchovy a vzdelávania, špecifiká vzdelávania, charakteristika vzdelávania v špeciálnej základnej škole a v základnej škole, vzdelávacie štandardy, rámcové učebné plány, organizačné podmienky na výchovu a vzdelávanie, spôsob, podmienky ukončovania výchovy a vzdelávania a vydávanie dokladu o získanom vzdelaní, povinné personálne, materiálno-technické a priestorové zabezpečenie a podmienky na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri výchove a vzdelávaní, zásady a podmienky pre vypracovanie školských vzdelávacích programov.
2. Časť pre žiakov VNP bez mentálneho postihnutia.

Individuálny vzdelávací program vypracováva špeciálny pedagóg, prípadne podľa potreby s ďalšími odbornými pracovníkmi.

Nové programy práce so žiakmi s VNP

Program W. Strassmeiera

Ide o screeningový a zároveň podporný program, ktorý obsahuje niekoľko na seba nadväzujúcich krokov. Vzťahuje sa na 5 základných oblastí vývinu: jemná motorika, hrubá motorika, sebaobsluha a sociálny rozvoj, myslenie a vnímanie, reč. Je vhodný pre deti s postihnutím od narodenia do 5 rokov. Program obsahuje 260 cvičení a námetov pre rozvoj jednotlivých vývinových oblastí v rôznych vekových kategóriách. Kladie dôraz na učenie v malých krokoch, ale zároveň poskytuje možnosť kreatívne zostaviť obsah a dať tak dieťaťu rôznorodé príležitosti na učenie. Program je realizovaný formou hry, pričom sa snažíme rovnomerne vyvážiť zaťaženie v jednotlivých oblastiach. Dieťa by malo dostať priestor aj na voľnú hru. Spočiatku dieťa imituje činnosti a postupne dostáva väčší priestor na samostatné prevedenie činnosti. Ešte pred samotným zahájením programu podpory sa určí celková vývinová úroveň dieťaťa pomocou krátkych testov pre každú oblasť vývinu. Vyplnia sa údaje o úspešnosti zvládnutia jednotlivých úloh v každej oblasti. Následne bude možné zostaviť aspoň orientačný profil dieťaťa a porovnať ho s normou. Zároveň zostavovateľ získa prehľad o oblastiach, v ktorých dieťa zaostáva najviac alebo sa v nich približuje norme.

Bazálna stimulácia

Bazálna stimulácia je koncepcia podpory ľudí v krízových životných situáciách, u ktorých sú výmenné a regulačné kompetencie značne znížené alebo trvalo obmedzené. Je to forma celostnej, na telo sa vzťahujúcej komunikácie u ľudí s výraznými obmedzeniami. Ide o pedagogicko-psychologickú aktivitu, ktorá má jednotlivcovi ponúknuť príležitosti na rozvoj osobnosti. Bazálna znamená ponuka elementárnych podnetov vo svojej najjednoduchšej podobe. Stimulácia znamená ponúkanie podnetov všade tam, kde si jednotlivec vzhľadom na ťažké postihnutie nedokáže zabezpečiť dostatočný prísun podnetov. Základnou požiadavkou bazálnej stimulácie je celistvosť. To znamená, že jednotlivé oblasti na seba vzájomne pôsobia a spolu tvoria jednotný celok. Všetky oblasti sú rovnocenné a nie je možné nadraďovať ktorúkoľvek z nich. Ide o nasledujúce oblasti: vnímanie, myslenie, pocity, pohyb, komunikácia, telesné skúsenosti a sociálne skúsenosti.

Typy podnetov v bazálnej stimulácii:

1. Základné podnety:
   • Somatické podnety: Pôsobia na kožu a svaly dieťaťa. Stimulácia sa deje prostredníctvom dotyku, tlaku, pohybu a vnímaním teploty. Základným prostriedkom je dotyk, ktorým sa snažíme sprostredkovať pozitívnu telesnú skúsenosť. Na zintenzívnenie možno využiť rôzne materiály.
   • Vibračné podnety: Umožňujú dieťaťu pocítiť vlastný nosný aparát (kosti, kĺby), keďže deti s ťažkým postihnutím nedokážu získať skúsenosti, ktoré sa bežne získavajú pri lezení alebo chôdzi. Pomáha dieťaťu vnímať chvenie alebo zvuky a vnímať smer, odkiaľ prichádzajú. Nosný aparát možno stimulovať pomocou vibračných prístrojov, ktoré sa prikladajú na jednotlivé časti tela. Dieťa tak získa aspoň základné povedomie o vlastnom tele a telesnej schéme. Stimulácia začína na pätách a končí pri hrudníku. Inou možnosťou stimulácie je vnímanie prirodzených vibrácií a to tak, že sa ruka dieťaťa priloží na hrudník hovoriacej osoby.
   • Vestibulárne podnety: Pomáhajú dieťaťu vnímať a uvedomovať si zmenu polohy tela v priestore. Podnety sa poskytujú vo forme pomalého rytmického hojdania, kolísania alebo otáčania rôznymi smermi. Využiť možno hojdačky, veľké lopty alebo valce. Vestibulárna stimulácia zlepšuje svalový tonus a stabilitu tela. Vyvoláva v deťoch príjemné pocity a úsmev.
2. Rozširujúca stimulácia:
   • Taktilno-haptické podnety: Majú aktivovať najmä oblasť rúk a viesť k aktívnemu dotýkaniu sa a uchopovaniu predmetov. Svoje miesto tu má aj facilitácia, keď dieťaťu pomáhame poznávať daný predmet, jeho veľkosť, tvar, povrch alebo váhu.
   • Orálne a olfaktorické podnety: Sú veľmi úzko prepojené. Zameriavame sa na stimuláciu oblasti úst, ktorá je veľmi citlivá. Usilujeme sa o senzibilizáciu tejto oblasti na prijímanie podnetov prostredníctvom orálnych hier alebo ponúkaním chutí. Pri olfaktorickej stimulácií poskytujeme jednoznačné vône, tak aby ich dieťa postrehnúť a naučiť sa diferencovať.
   • Sluchové a zrakové podnety: Už nie sú viazané na telo a preto je pre deti s ťažkým postihnutím náročné tieto podnety spracovať. Zmyslom stimulácie je naučiť deti pozerať sa a počúvať. Ponúkame kontrastné zvuky (hluk-ticho) aj obrazy (svetlý-tmavý). Vedieme deti k registrácií blízkych aj vzdialenejších predmetov, produkcii zvukov. Je vhodné zvuky kombinovať s dotykom, vibráciou alebo pohybov.

Snoezelen

Snoezelen je špecifický tým, že je uplatniteľný u všetkých cieľových skupín, či už z pohľadu veku alebo schopností. Nekladie nároky na intelektové alebo iné schopnosti a tak je vhodný aj pre deti s ťažkým postihnutím (bola to pôvodná a hlavná cieľová skupina Snoezelenu). V stručnosti možno Snoezelen definovať ako navodenie pohody a pocitov upokojenia prostredníctvom multisenzorického podnecovania. Snoezelen sa realizuje v špecificky upravenom prostredí (multisenzorické prostredie/miestnosť) s hudbou, zvukmi, svetelnými efektmi, vôňami a rôznorodými predmetmi alebo komponentmi. Má u dieťaťa navodiť pocit bezpečia a uvoľnenia. Svojou štruktúrou a vybavením zároveň podnecuje a motivuje dieťa k aktivite a získavaniu nových skúseností. Multisenzorická miestnosť má byť miestnom, kde má dieťa dostatok času a priestoru na skúmanie a interakciu s objektmi. Pokiaľ je to čo i len trochu možné, má mať možnosť voľby. Priestor, čas a právo výberu súvisí so základným princípom Snoezelenu „nič sa nemusí, všetko je dovolené“. Veľmi dôležité sú sprostredkovanie hlavne pozitívnych skúseností a pozitívnej spätnej väzby. U dieťaťa by mali byť posilnené kompetencie aktívne a samostatne manipulovať s objektmi v miestnosti, dostávať od nich spätnú väzbu (vo forme zvuku alebo svetla) a teda mať možnosť ovládať a kontrolovať svoje prostredie, čo prispieva k jeho rozvoju. Snoezelen je prostriedkom na rozvoj všetkých zložiek osobnosti, nie len na relaxáciu alebo stimuláciu zmyslového vnímania. Okrem toho slúži aj na elimináciu nevhodného správania a budovanie vzťahu s osobou, ktorá dieťa pri Snoezelene doprevádza. Multisenzorické prostredie/miestnosť možno vybaviť širokou škálou objektov, ktoré sa bežne používajú alebo sú určené primárne pre Snoezelen.

Špeciálno-pedagogický prístup a starostlivosť

Špeciálnou výchovno-vzdelávacou potrebou sa rozumie požiadavka určená diagnostikou v zariadeniach poradenstva a prevencie na poskytnutie podporného opatrenia vo výchove a vzdelávaní dieťaťu alebo žiakovi so zdravotným znevýhodnením, teda so zdravotným postihnutím.

Systém poradenstva a prevencie

Systém poradenstva a prevencie hrá zásadnú úlohu pri identifikácii a podpore osôb so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. O vyjadrenie na účel poskytnutia podporného opatrenia môže riaditeľa školy alebo riaditeľa školského zariadenia požiadať zákonný zástupca dieťaťa alebo neplnoletého žiaka, plnoletý žiak, zástupca zariadenia alebo pedagogický zamestnanec či odborný zamestnanec. V prípade potreby sa odporúča obrátiť sa na regionálne úrady školskej správy, ktoré sídlia v krajských mestách.

Podporné opatrenia a vzdelávanie

V bežných materských, základných a stredných školách sa vzdelávanie detí a žiakov so zdravotným znevýhodnením uskutočňuje spolu s ostatnými deťmi a žiakmi. Škola má možnosť zriadiť špeciálne triedy, spravidla pre žiakov s rovnakým zdravotným znevýhodnením. Výchova a vzdelávanie detí zo sociálne znevýhodneného prostredia sa v školách uskutočňuje s úpravami. Školy pre deti alebo žiakov so zdravotným znevýhodnením, teda špeciálne školy, prijímajú deti alebo žiakov na základe diagnostických vyšetrení, po potvrdení zdravotného znevýhodnenia.

Charakteristika rôznych typov postihnutí a ich vzdelávanie

Sluchové postihnutie

Pri sluchovom postihnutí ide o poruchu sluchu, ktorá sa premieta do vývinu jedinca podľa stupňa a rozsahu straty sluchovej ostrosti a obdobia sluchového postihnutia. Je postihnutý nedostatkami počutia reči. Toto postihnutie možno vymedziť dvoma krajnými prípadmi: nedoslýchavosť (ľahší stupeň, keď jedinec vníma reč prevažne sluchom) a úplná hluchota (prípad, keď jedinec vôbec nepočuje). Hluchý jedinec alebo jedinec postihnutý ťažkou nedoslýchavosťou vníma reč prevažne zrakom a hmatom. Sluchovo postihnutí majú väčšinou zvyšky sluchu.

Stupne sluchových postihnutí podľa WHO:

• Úplná strata sluchu - veľmi ťažké sluchové postihnutie (91 dB a viac)
• Ťažké sluchové postihnutie (71-91 dB)
• Stredne ťažké sluchové postihnutie (56-71 dB)
• Stredné sluchové postihnutie (41-55 dB)
• Ľahké sluchové postihnutie (26-40 dB)

Stupeň sluchovej poruchy nie je jediným kritériom závažnosti sluchového postihnutia. Okrem nej rozhoduje funkčná kapacita jedinca, rozvinutosť reči, mentálne schopnosti a individuálne podmienky vývinu. Sluchovo ťažšie postihnutý jedinec má narušené sociálne vzťahy, menšie sluchové postihnutie takéto narušenie nespôsobuje. Sluchovo postihnutí jedinci vyžadujú komplexnú, t.j. lekársku, špeciálno-pedagogickú, sociálnu a technickú starostlivosť. Sluchovo postihnuté deti sa v súčasnosti vzdelávajú v materských, základných školách a učilištiach bežného typu alebo v školách pre nedoslýchavých a pre nepočujúcich. Komplexnú starostlivosť a v rámci nej špeciálnu výchovu je potrebné poskytnúť sluchovo postihnutým hneď od zistenia sluchového postihnutia, pretože raná výchova, od narodenia do troch rokov, je dôležitá pre rozvoj komunikačných zručností. Cieľom pedagogiky sluchovo postihnutých je sociálna integrácia. Pedagogika sluchovo postihnutých je samostatným vedným odborom, ktorý sa člení na pedagogiku nepočujúcich a na pedagogiku nedoslýchavých. Prax pedagogiky sluchovo postihnutých sa zameriava predovšetkým na rozvoj komunikačných spôsobilostí, na rozvíjanie reči vo všetkých jej formách (orálnej, písanej), na rozvoj sluchovej pozornosti od útleho veku, ale aj psychických schopností a celej osobnosti sluchovo postihnutých osôb. Pedagogika sluchovo postihnutých má veľmi úzky vzťah k mnohým vedným disciplínam, ako sú všeobecná pedagogika, fonetika, logopédia, psychopédia, pedagogika telesne a zrakovo postihnutých, neurologia, pediatria, foniatria a pod.

Telesné a zdravotné postihnutie

Telesne a zdravotne postihnutý jedinec je jedinec s chybou pohybového a oporného ústrojenstva alebo poškodením nervového ústrojenstva, ak sa prejavuje porušenou hybnosťou, a jedinec v stave choroby alebo zdravotného oslabenia. Výchovou telesne a zdravotne postihnutých sa zaoberá pedagogika telesne a zdravotne postihnutých. Telesne postihnutý jedinec si vyžaduje starostlivosť primeranú svojim potrebám, ktoré sú individuálne, predovšetkým preto, lebo existuje veľa typov telesného postihnutia. Pohybové poruchy, odlišnosť jedinca od ostatných, priebeh liečby, izolácia a iné činitele môžu nepriaznivo ovplyvniť aj osobnostný vývin jedinca. Potreby takto postihnutého jedinca sa vo väčšej či menšej miere týkajú patričnej zdravotníckej starostlivosti, úpravy fyzického prostredia (bezbariérovosť, úprava nábytku, prispôsobenie nástrojov a pomôcok na vykonávanie istých činností a pod.), formovania spoločenských vzťahov (akceptovanie jedinca zo strany rovesníkov a okolia) a úpravy obsahu, metód a foriem školskej i mimoškolskej výchovy.

Telesne postihnutý jedinec môže získať vzdelanie všetkých stupňov, ak s telesným postihnutím nie je spojené aj postihnutie mentálne. To si potom vyžaduje vzdelanie na úrovni osobitnej školy. Chorý jedinec sa vyznačuje osobitosťami vyplývajúcimi predovšetkým z toho, akým druhom z rozsiahleho počtu chorôb jednotlivých telesných systémov je postihnutý. Choroba a zmeny v životnej situácii jedinca, ktoré s ňou súvisia, majú individuálny odraz v psychickej sfére chorého jedinca. Chorý jedinec potrebuje predovšetkým zdravotnícku starostlivosť, ktorá sa často nedá poskytnúť ambulantne, ale vyžaduje si hospitalizáciu. Tu sa spolu s liečbou poskytuje aj špeciálna výchova. Ak je jedinec v domácej starostlivosti, potrebuje prispôsobenú rodinnú starostlivosť a výchovu. Ak to stav postihnutého dieťaťa dovoľuje, navštevuje bežnú školu, kde sa zohľadňujú jeho osobitosti. Za zdravotne oslabeného jedinca sa považuje jednotlivec v stave rekonvalescencie alebo jedinec s oslabenou odolnosťou voči chorobám, náchylnosťou k recidíve choroby alebo s ohrozením zdravotného stavu v dôsledku nevhodného prostredia, nevhodného životného režimu či nesprávnej výživy. Pedagogika telesne postihnutých využíva poznatky viacerých medicínskych odborov, najmä pediatrie, ortopédie a ortopedickej protetiky, neurológie, interných odborov a fyziatrie, ako aj psychologických odborov a sociálnej patológie.

Zrakové postihnutie

V súčasnom školstve sa v zmysle zrakových postihnutí rozlišuje 5 hlavných skupín: nevidiaci, čiastočne vidiaci (zvyšky zraku), slabozrakí, binokulárne postihnutí, zrakové postihnutie s kombinovaným postihnutím. Uvedená diferenciácia zrakových postihnutí vyžaduje diferencovaný prístup v celkovej starostlivosti, výchove, vzdelávaní a profesijnej odbornej príprave, ktorá by umožňovala ich vývin, zapojenie do spoločnosti a budúce pracovné začlenenie.

Typy zrakových postihnutí:

• Slabozrakosť: Predstavuje výrazné zníženie zrakových možností, ktoré sa prejavuje hlavne v procesoch vnímania (znížená rýchlosť a presnosť vnímania, znížené zorné pole, nejasnosti a nepresnosti predstáv, komplikovaná orientácia, únavnosť zraku).
• Nevidiaci: Sú osoby, u ktorých slepota je porucha obidvoch očí, pri ktorej nevznikajú zrakové požitky. Do tejto skupiny sa zaraďujú aj osoby, ktoré sú schopné rozlišovať len svetlo a tiene (svetlocitlivosť), prípadne i prakticky slepí (čiastočne vidiaci) jedinci. Medzi nevidiacich sa prakticky zaraďujú osoby, ktoré v priestorovej orientácii, v učení a pri práci nemôžu používať zrak ako vedúci analyzátor.
• Čiastočne vidiaci: Sú hraničné prípady medzi slepotou a slabozrakosťou, ktoré predstavujú zvyšky zraku (čiastočné videnie).
• Zrakové postihnutie s kombinovaným postihnutím: V populácii sa vyskytuje stále väčší počet osôb s kombináciou niekoľkých postihnutí. Z kombinovaného zrakového postihnutia najväčšiu pozornosť si vyžaduje kombinácia so sluchovým postihnutím, aj keď táto kombinácia rovnako ako kombinácia s telesným postihnutím nie je štatisticky najpočetnejšia. Najpočetnejšia je kombinácia rôznych vnútorných chorôb so zrakovým postihnutím najmä v staršom veku. Ďalšou široko zastúpenou kombináciou je mentálne postihnutie. U kombinovaných postihnutí, viac než u ostatných zrakovo postihnutých, musíme voliť diferencovaný a individuálny prístup.

Liečebná pedagogika a jej úloha

Liečebná pedagogika je odbor špeciálnej pedagogiky zameraný na terapeuticko-výchovné pôsobenie pri výchovných ťažkostiach. Pôvodne sa tento pojem začal používať v rokoch 1967-1968 v súvislosti s liečebno-výchovnými formami pomoci psycho-sociálne narušeným osobám. Tento široký pojem sa pôvodne týkal osôb od útleho veku až po starobu, ktoré boli ohrozené nepriaznivými životnými okolnosťami (strata rodinného zázemia, asociálne prostredie, traumy, následky ochorenia a i.), alebo u ktorých už boli diagnostikované poruchy správania, ochorenia a ťažkosti pri sociálnej integrácii a ktorí boli odkázaní na rôzne formy inštitucionálnej pomoci.

V minulosti sa takmer vôbec nepočítalo s terapeuticko-výchovnými formami pomoci pre osoby so zmyslovými chybami, mentálnym, telesným postihnutím a poruchami reči. Potreba liečebnej pedagogiky bola odôvodnená závažnosťou porúch správania a ich negatívnymi spoločenskými následkami. Prevládal názor, že v liečebnej pedagogike ide o využívanie rôznych foriem činnostných terapií pri:

• Sťaženej insocializácii: Pri sprostredkovaní vedomostí, zručností a skúseností, ktoré dieťaťu chýbajú, aby sa mohlo úspešne sociálne integrovať (napr. pri dlhodobom neuspokojovaní základných psychických potrieb v detstve, najmä pri absencii vzťažnej osoby, pri výchovnej zanedbanosti, pri sociálnom znevýhodnení v prípade neúplnej alebo dysfunkčnej rodiny a pod.).
• Resocializácii: Ide o znovu začlenenie jedinca, ktorý bol už dobre sociálne integrovaný, ale iba v problémových sociálnych skupinách (napr. asociálna partia, rodina alkoholikov, narkomanov, kriminálne subkultúry alebo aj relatívne izolované prostredie liečebne, ústavu).
• Reedukácii: Pri preučení nevhodných modelov správania, kde sa pedagogické pôsobenie zameriavalo na zmenu postojov, hodnotového systému, návykov a pod.

V súčasnosti sa liečebná pedagogika chápe ako terapeuticko-výchovné pôsobenie pri výchovných ťažkostiach, pričom platí, že predchádzať je lepšie ako naprávať. Uplatňuje sa preto preventívne i tam, kde ťažkosti vzhľadom na podmienky vývinu jednotlivca a jeho životné okolnosti možno predpokladať. Liečebná pedagogika hľadá a využíva formy intenzívnej výchovnej pomoci, predovšetkým prostredníctvom činnostných terapií. Jej uplatnenie v praxi však závisí predovšetkým od existujúceho systému spoločenskej pomoci postihnutým a od vybudovanej siete inštitucionalizovanej starostlivosti.

Národný program rozvoja životných podmienok občanov so zdravotným postihnutím

Ministerstvo zdravotníctva SR by sa malo viac venovať otázkam organizácie prevencie zdravotného postihnutia a genetickému poradenstvu pre rizikové skupiny obyvateľstva, ako aj zvýšeniu informovanosti z tejto oblasti. Špecifické poradenstvo v oblasti genetiky by malo byť pre občanov so zdravotným postihnutím zabezpečované bezplatne. Na toto priamo nadväzuje špecifický screening - vyhľadávanie a evidencia detí so zdravotným postihnutím už v kojeneckom veku. Aktuálnou je požiadavka na povinné vykonávanie špecifického screeningu v 6. mesiaci a 1. roku života všetkých kojencov na poruchy intelektu, zraku, sluchu a pervazívnych vývinových porúch v praxi a hlavne informovať o tejto možnosti. Pre komplexnú liečebnú starostlivosť a následnú rehabilitáciu je včasné zistenie zdravotnej poruchy faktorom rozhodujúcim. Požadovaný screening si okrem bežne dostupných pomôcok nevyžaduje dodatočné finančné náklady.

Je potrebné zvýšenú pozornosť venovať zaškoľovaniu a preškoľovaniu zdravotníckeho personálu. Tento personál by mal byť vyškolený tak, aby rodičom poskytoval vhodné a správne rady, a tým uľahčoval ich rozhodovanie v prospech vlastných postihnutých detí. Takéto školenie by malo prebiehať nepretržite a malo by sa opierať o najnovšie dostupné poznatky. Psychologická práca s pacientami (dospelými, alebo deťmi a ich rodičmi, s rodinnými príslušníkmi) je mimoriadne dôležitá. Všeobecne sa zabezpečuje liečebná rehabilitácia, ale na psychické dopady, najmä u dospelých, sa často zabúda.

Pri potvrdení diagnózy zdravotného postihnutia má byť samozrejmosťou okamžitá špecifická liečebná a komplexná rehabilitačná starostlivosť (komplexná rehabilitačná starostlivosť aj o rodinu s členom so zdravotným postihnutím) a u detí aj spolupráca s pedagogicko-psychologickými a špeciálno-pedagogickými poradňami. Takáto previazanosť spolupráce rezortov zdravotníctva a školstva zatiaľ chýba, čím dochádza k zlyhávaniu prepojenia lekára prvého kontaktu so špeciálno-pedagogickými poradňami. Chýba rehabilitácia v oblasti psychiky, predovšetkým potreba vyrovnať sa so svojím postihnutím. Osobitne je to dôležité u občanov, ktorí zdravie náhle stratili alebo postupne strácajú a teda plne si uvedomujú, čo vlastne stratili alebo strácajú.

Zabezpečenie pomôcok a liečby

Z hľadiska liečebnej starostlivosti je významná aj otázka zabezpečenia potrebných liekov a zdravotníckych - kompenzačných pomôcok. Väčšinu vitamínov v neinjekčnej forme si musia pacienti hradiť sami, preto je potrebné hľadať možnosti riešenia, aby vitamíny, nevyhnutné pre udržanie lepšieho fyzického stavu, boli v indikovaných prípadoch pre občanov so zdravotným postihnutím poskytované bezplatne aj v neinjekčnej forme. Je potrebné zjednodušiť predpisovanie kompenzačných pomôcok a dlhodobo užívaných osobitne schvaľovaných liekov. Riešiť problémy, ktoré sa vyskytujú pri indikovaní kúpeľnej liečby, predovšetkým u osôb s ťažkým telesným postihnutím, stomikov a u osôb s mentálnym postihnutím. Je žiadúce, aby v prípade nároku sprievodcu alebo osobného asistenta bolo umožnené absolvovať kúpeľnú liečbu v kúpeľných zariadeniach s ním. V opačnom prípade je napríklad nevyhnutné riešiť potrebu tlmočenia do posunkovej reči nepočujúcich osôb v zdravotníckych, rehabilitačných a kúpeľných zariadeniach, napríklad výučbou zdravotníckeho personálu v používaní posunkovej reči nepočujúcich. Zaraďovanie kompenzačných a rehabilitačných pomôcok do prílohy nariadenia vlády sa posudzuje v pracovných skupinách kategorizačnej komisie, v ktorých zástupcovia občanov zdravotne postihnutých nemajú možnosť sa vyjadriť a často vznikajú súvisiace problémy. V kategorizačnej komisii Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky pre lieky je nevyhnutné zastúpenie užívateľov, zástupcu občanov so zdravotným postihnutím.

Komplexná rehabilitácia a sociálna integrácia

Komplexná rehabilitácia u nás ešte nie je zaužívaným pojmom, ale jednotlivé druhy rehabilitácií (zdravotná, pracovná, sociálna) sú zabezpečované v pôsobnosti rezortov, aj keď nie vždy na požadovanej úrovni. Sociálnu rehabilitáciu zabezpečujú prevažne občianske združenia občanov so zdravotným postihnutím s dotáciou štátu prostredníctvom Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. Medzi základné úlohy patrí vybudovanie chýbajúceho komplexného systému rehabilitácie občanov so zdravotným postihnutím. Tento systém sa musí týkať všetkých vekových kategórií občanov so zdravotným postihnutím a musí byť účinný ihneď po zistení zdravotného postihnutia. V primeranej miere sa musí dotýkať nielen samotnej osoby so zdravotným postihnutím, ale v celom komplexnom charaktere aj rodiny, v ktorej táto osoba žije. Vzhľadom na to, že v súčasnej dobe v zastúpení štátu túto činnosť vykonávajú dobrovoľné organizácie občanov so zdravotným postihnutím, je potrebné vytvoriť im na to primerané legislatívne, finančné a materiálne podmienky.

tags: #pedagogika #kombinovanych #postihnuti